Kagge, Erling: Duše objevitelů pólu - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.sk/blog/2657808/dusa-objavitela-polov/V čase vrcholiaceho predvianočného zhonu, ako balzam na dušu pôsobia zápisky dobrodruha, v ktorých ponúka množstvo postrehov, ale aj zamyslenie nad tým, čo je naozaj dôležité.
Na dnešný deň som si pripravil to najlepšie z knihy od dobrodruha Erlinga Kaggeho – Duše objevitelů pólu. Je to obzretie za všetkými tými dobrodružstvami a expedíciami, zamyslenie nad životom, ale aj cestou k sebe a k vlastnému šťastiu. A v neposlednom rade, ako nás „prežitie“ učí porozumieť životu.
Keď som bol malý, rodičia ma posielali von – aby som čo najviac času trávil v prírode. Zo začiatku sa mi to páčilo. Keď som bol teeneger, začal som mať iné priority. Ale časom sa znovu vo mne objavila túžba po prírode. Tá túžba sa objavila vo mne – začala mi chýbať príroda. Zatúžil som byť v kontakte so živlami, cítiť na tele slnko a dážď. Načúvať prírode. Príroda má svoju vlastnú reč. Len sa treba vedieť stíšiť a naučiť sa počúvať ju.
Vyrastal som bez výdobytkov modernej techniky. Veľa času som trávil v lese, na mori a na skalách.
Čím viac sa vzdialim od prírody, tím je pre mňa ťažšie sústrediť sa na jednu vec. A tým viac som aj nešťastný. Keď sa vzďaľujeme – odcudzíme prírode, svet nám pripadá jednoduchší, či skôr primitívnejší.
Keď sa ocitnete v mrazivej divočine, najdôležitejšie je ráno vstať a „nevymýšľať“. Je lákavé ostať v teplom spacáku. A určite sa objaví veľa výhovoriek, prečo v ňom zostať. Moja skúsenosť je – že najhoršie nie je byť už v tom „procese“, ale to čakanie. Pretože najťažšie je niečomu sa vystaviť. A preto netreba váhať a vstať.
Všetko čo som sa naučil o disciplíne, som sa naučil na horách a na mori. Keď Vám je zima, je lákavé čím skôr zaliezť do tepla. Ale musíte prejsť ešte nejaký úsek. Ak ste hladní, je lákavé zjesť niečo zo zásob na ďalší deň. Ale tie zásoby Vám budú chýbať. Je rozumné s ohľadom na okolnosti počkať na mieste, keď sa napríklad zhorší počasie. Ale je nebezpečné nepostupovať len preto, že sa mi nechce…
Pokiaľ telo chce a hlava nie, máte problém. Odolnosť a vytrvalosť pramenia v hlave. Na expedíciu treba byť fyzicky pripravení. Ani na dlhšiu túru nejdete zo dňa na deň. Treba mať primeranú kondíciu. Ale spravidla naše telo má skryté zásoby a dokáže viac, než si myslíme. Takže nakoniec to čo naozaj dokážeme, je limitované našou mysľou. Ak si povieme, že na dnes stačilo…
Treba si zachovať optimizmus. To je zmysel pre realitu a zároveň hľadanie možností a nádej, že všetko sa napriek okolnostiam môže uberať správnym smerom. Nepodceňovať situáciu a zároveň byť mentálne silný.
Potenciál každého človeka je obrovský. Ako by sme však mali v sebe tichý hlas, ktorý nám hovorí, že je na čase sa vzdať a že nemá zmysel pokračovať. Často musíme zápasiť sami so sebou. Pre dosiahnutie cieľa je potrebná odvaha. Mnohí sa boja cieľov, pretože sa boja, že neuspejú. Primerané ciele nás majú posúvať. A aj keď sú primerané, nemusíme uspieť. Na druhú stranu, vďaka malým cieľom zakrpatieme.
Je dôležité rozlišovať medzi tím, čo je nemožným a málo pravdepodobným. Veľa expedícií a výprav dosiahlo niečo, čo sa dovtedy javilo ako nemožné a pritom to bolo iba málo pravdepodobné. Je skutočné umenie to rozlíšiť. Ak to je nemožné, nemá zmysel sa o to snažiť. Ale ak to je málo pravdepodobné, potom je výzva to uskutočniť. Taká príležitosť preverí všetky vaše schopnosti.
To že vyhľadávate výzvy a nebezpečenstvo neznamená, že nechcete žiť. Alebo že hľadáte ako zomrieť. Ide o situácie, ktoré sú veľmi intenzívne a kedy paradoxne máme silný pocit, že žijeme.
Čo to znamená byť odvážny? Byť odvážny neznamená byť hlúpy. Odvahu možno prirovnať k sile. Byť odvážny znamená byť silný. Je dobré byť odvážny a je rozumné vedieť zvážiť možnosti. A ak treba, tak sa vrátiť. Vrátiť sa, nedosiahnuť vrchol, to všetko sa spája s rizikom, že sa Vám niekto bude posmievať. Ale ostanete na žive. Jediný s kým potrebujete zápasiť, ste Vy sám. Nepotrebujete ocenenie a úspech druhých. Nie za cenu, že bude riskovať svoj život.
Veľa krát bolo rozumné otočiť sa, alebo nepokračovať a počkať a predsa som to neurobil. Nebolo to rozumné. Našťastie som prežil. Ale nemusel som. Treba vedieť urobiť dobré rozhodnutie v správnom čase. Pretože v istom okamihu už prestanete premýšľať racionálne. Už budete konať iba inštinktívne a tím sa vystavujete riziku.
Zvykneme obdivovať tvrdohlavosť tých, ktorí napriek rizikám pokračovali, pretože cieľ dosiahli. Ale koľko je takých, ktorí ho nedosiahli? A mnohí úplne zapadli do zabudnutia. Je to príliš veľká cena. Je úžasné dosiahnuť cieľ. Ale je hodné obdivu, ak z dobrých dôvodov sa rozhodnete počkať, alebo sa vrátiť. Počkať, prípadne sa vrátiť – aj to je znakom odvahy.
My od prirodzenosti nie sme odvážni. Odvážnymi sa stávame. Je to určitá námaha a aktivita. Odvaha sa neobjaví sama od seba. Odvahu často treba preukázať aj v bežnom živote, dokonca aj v malých veciach. Ako často nemáme odvahu povedať jednoduché nie.
Odvaha sa nespája len s aktivitou. Musí tam byť aj riziko. Inak by to bola jednoduchá, či obyčajná úloha. Bez rizika to môže byť dôležité, ale nie odvážne. Vybrať sa na takúto dobrodružnú cestu sa spája so zmyslom. Škoda že Kagge viac nepíše k tomu zmyslu. V zápiskoch spomína Frankla, takže predpokladám, že zmysel je vo Franklovom duchu – teda kto nájde svoje prečo, nájde aj ako (cieľ uskutočniť).
Či sa nám to páči, alebo nie. K životu patrí aj nebezpečenstvo. Život bez rizika, za veľa nestojí. Chýba mu chuť. Nebezpečenstvo bystrí nášho ducha.
Je dobré premýšľať nad možnosťami. Keď sa ocitneme v nebezpečenstve, strach nás môže paralyzovať. Ak si vopred zvážime riziká, potom vieme čo v takej situácií robiť. Vďaka analýze a prehodnocovaniu sa navyše objavujú nové možnosti. Nebezpečenstvo patrí k životu. Vďaka nemu máme pocit, že žijeme. Je na nás, či sa ním necháme zahnať do kúta, alebo sa mu postavíme.
V prírode som si všimol jednu zaujímavú vec. Čas tu plynie inak. Ak sa pohybujete po vlastných, čas plynie pomalšie. Vo svete civilizácie a je jedno či vďaka tv, mobilu, internetu, alebo facebooku, čas plynie rýchlo. Tieto veci Vás pohltia. A čas rýchlo pominie.
My ľudia zabíjame čas zarábaním peňazí a ničíme si pritom zdravie, aby sme potom boli ochotní obetovať celý majetok za trochu času a lepšie zdravie.
Počas expedícií, aj keď som kráčal sám. Nikdy som nebol sám. Mal som seba a prírodu. V spoločnosti sa často cítim byť viac osamelý. Ďaleko od seba. A preto málo s rukou na pulze života. Sloboda byť sám sebou. A nebyť rušený iným vplyvom. Všetko ostatné, akoby prestalo existovať.
Nechápte ma zle. Nejde o to byť kartuziánom a nikdy nikoho nevidieť. Samota môže byť bremenom. Ale treba vedieť byť sám so sebou. Neutekať pred sebou. Byť v kontakte so sebou. Vo vnútri vtedy zavládne úžasný pokoj.
Mnohí utekajú pred sebou, pretože nežijú podľa seba. Boja sa toho všetkého, čo by sa hlásilo k životu. Ale to je cesta k odcudzeniu. A k nešťastiu.
Počas tých dlhých dní a nocí – často v zamrzlom svete, som dospel k poznaniu. Nie všetko viem sformulovať slovami. Môj život sa však utriasol. Zistil som, čo je naozaj dôležité. Odvtedy je pre mňa dôležité byť sám, aby som na to nezabudol. Pripomínať si, kto som.
Pohyb na rovine, v bielom zasneženom svete a pod modrou oblohou, sa môže tváriť ako jednotvárny. Časom som zistil, že to tak nie je. Začal som vnímať bohatstvo toho, čo nie je zrejmé na prvý pohľad. Naučil som sa pozerať inak. Ukázalo sa tiež, akú veľkú rolu v tom zohráva rozum. Sme pripravení spoznávať tú krásu?
Aj ticho tu má svoju vlastnú reč. Cítim a počujem ho. Ako by ma objímalo. Ticho je tu priestorom bezpečia. Časom sa natoľko pohltíte do ticha, že sa v ňom rozplyniete. Absencia hluku a zvukov, otvára prežívanie novým rozmerom.
Pred expedíciou a výpravami som žil konzumným životom. Teraz sa to zmenilo. Všetko bolo podriadené váhe a rozmerom. Život sa zredukoval na to nevyhnutné a potrebné na prežitie. Často som išiel sám. A mal som so sebou všetko potrebné na transport, prespanie, varenie, ale aj lov a potraviny. Pochopil som, že menej je niekedy viac. Čím je jedla menej, tím viac ho prežúvate a chutí lepšie. A čím viac prejdem, tím som hladnejší a chutí mi ešte viac…
Takýto zážitok Vám pomôže pochopiť, že k životu naozaj nepotrebujete veľa. Svoje čaro malo aj to, že zrazu som bol menej zahltený čímkoľvek a aj som musel robiť menej rozhodnutí. Bola v tom brutálna efektivita. Všetko podriadené snahe prežiť a dosiahnuť cieľ. Bez zbytočných hlúpostí. Život môže byť jednoduchý. A pritom bohatý.
Počas putovania prírodou sa tu a tam treba zastaviť. Treba obdivovať tú krásu. Pri expedíciách sme videli Boha vo všetkej jeho nádhere. Cez prírodu sme doputovali k duši človeka. Zastavenie je však dôležité aj pre zhodnotenie situácie. Zistiť ako sa vyvíja predpoveď počasia.
Keď som si stanovil cieľ bolo zaujímavé pozorovať, ako sa mi cestou ukazovali nové príležitosti a tím sa ponúkali aj nové ciele. Veľa ľudí mi povedalo, že by urobili čokoľvek, aby zažili to, čo ja. Myslím si, že keby naozaj chceli, tak nič im nebránilo aspoň to skúsiť. Keď príde príležitosť, treba sa jej chytiť.
Stanoviť cieľ mi dáva veľkú radosť. Pretože je môj. Ja som si ho stanovil. Je dôležité všetko dobre premyslieť. Ale nakoniec sa treba vedieť rozhodnúť. A hlavne, začať rozhodnutím. Pretože vtedy hľadáte, ako to uskutočniť. Ak najprv premýšľate nad tou možnosťou, nájdete veľa dôvodov preto, aby ste to neskúsili.
Môže byť riskantné a nepríjemné pokúsiť sa niečo zmeniť a uskutočniť nejaký plán. Ale bola by škoda nepokúsiť sa o to. S pribúdajúcim vekom Vás nebude mrzieť, že ste neuspeli, ale že ste sa o to nepokúsili…
Poznám horolezca, ktorý uskutočnil 350 pokusov o výstup na niektorý z kopcov. 120 krát bol úspešný. A 220 krát sa musel vrátiť. A vďaka tomu je dodnes živý. Ak by viac riskoval, možno by bol z krátkodobého hľadiska úspešnejší. Z dlhodobého hľadiska by pravdepodobne už nebol na žive. Raz sa niečo podarí a raz nie. To už k tomu patrí. Nie je to žiadna hanba.
Pred výpravou je dôležité všetko dobre premyslieť a do detailov. To dáva pokoj a pocit bezpečia. Len tak Vás niečo nezaskočí. Ako sa hovorí, šťastie praje pripravenému. Samozrejme, nie vždy sa podarí myslieť na všetko. A občas sa objaví niečo, s čím sa nedalo rátať. Preto treba kus odvahy, ale aj pokory. Ale vďaka dôkladnej príprave, nemám strach.
Je dôležité mať pokoru. Tá nám môže zachrániť život. Z porážok sa môžeme naučiť viac, než z víťazstiev. Obidve skúsenosti sú však dôležité. Nie je problém v porážke. A porážku možno absolvovať so cťou. Okrem toho, často prináša možnosti. Vďaka porážke môžeme nájsť cestu k víťazstvu. A aj chyby patria k životu.
Dôležité je pozitívne myslieť. A dať do toho všetko. A čo keď dosiahnete cieľ? Treba si ho vychutnať. A potom si nájsť iný. Netreba prestať snívať a svoje sny uskutočňovať. Tak budeme mať stále prečo žiť. A vďaka tomu nájdeme aj ako.
Rozvíjať svoj potenciál a žiť v súlade sám so sebou, to je cesta ku šťastiu. Náš vlastný recept. Netreba sa hnať za peniazmi a uznaním. Dobrý život sa spája so zmyslom, s poznaním, so spolužitím s druhými a s námahou. Šťastie nie je cieľom, je odmenou za to, že žijeme svoj život. Ak sa snažíme o šťastie, uniká nám. Ak žijeme svoj život, nájdeme ho. Nikto nedosiahne nič veľké tím, že niekde žije v pohodlí…
Buď som šťastný, alebo nešťastný. Či som šťastný, alebo nešťastný. Pominie to. Tie dva stavy sa často striedajú. Navzájom sa potrebujú. Jeden si treba vychutnať a druhý pretrpieť. Život treba hodnotiť v celku. Inak hodnotíme ťažké obdobie, keď sme za tím a inak, keď ho prežívame.
Je prirodzené prežívať negatívne pocity, keď sa niečo nepodarí. Niektoré veci treba prežiť. A precítiť. Ale zároveň je dôležité, nenechať sa nimi spútať. Nenechať sa pohltiť tým negatívnym, pretože by potom ovplyvnilo aj to, ako prežívame ostatné veci.
Občas počujem hlas, ktorý má navádza k tomu, aby som si vybral tú jednoduchšiu cestu. Cesta menšieho odporu. Človeku slúži ku cti, ak ho dopredu ženie nespokojnosť. Potrebujem voľbu, aby som sa cítil slobodný. A ak si vyberám cestu menšieho odporu, nie som slobodný. Byť slobodný, znamená byť vnútorne silný a vedieť sa obetovať pre iných. Treba sa rozhodnúť prijať zodpovednosť.
Snažím sa, aby čo najviac „vecí“ v tej podobe ako chcem, sa stalo zvykom a tak prebiehali automaticky. A tým mi ostalo viac času na premýšľanie. Zvyk nie je prirodzený, ale naučený. Mať svoje zvyky – to mi dáva vnútorný pokoj a rytmus. Celý deň je pretkaný takýmito zvykmi, niečím čo robím v určitý čas a úplne automaticky. Je v tom istá rutina, akoby to bežalo samo. A vytvára to istý pocit domova. Nech som kdekoľvek.
.
Dnes už nevyhľadávam toľko výziev a dobrodružstiev. Zmenili sa priority. Nakoniec aj rodinný a pracovný život je celkom slušné dobrodružstvo. To čo som sa naučil v prírode, to má sprevádza aj teraz. A má svoje uplatnenie – rešpektovať vlastné sily a hranice a zdolávať prekážky. Život za každých okolností môže byť plnohodnotný.