Dotknúť sa srdca človeka - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skV knihe Hodina srdce Irvin D. Yalom otvára svoje skúsenosti s jednorazovými terapeutickými sedenami, kde každá hodina má hĺbku celej životnej cesty. Skrze autentické stretnutia, otvorenosť a ľudskú blízkosť ukazuje, ako intenzívny kontakt medzi dvoma ľuďmi dokáže priniesť pochopenie, úľavu a nový pohľad na vlastnú existenciu. Kniha nie je len o terapii – je to zrkadlo života, vzťahov a našej konečnosti…
„Jedným z významných rysov starnutia je zhoršujúca sa pamäť… Pred šiestimi rokmi som zistil, že už si nedokážem pamätať všetky dôležité podobnosti života svojich pacientov a terapeutickej práce, ktorú sme spolu odviedli… Miesto toho aby som s remeslom skončil, rozhodol som sa ponúkať jendorazové konzultácie tým, ktorí to potrebujú.“ Tie najpôsobivejšie konzultácie a poučenie z nich prináša kniha Hodina srdce. Jednotlivé príbehy rozpráva Yalom, ale zapisuje ich jeho syn Benjamin.
Čo kniha prináša
Kniha zachytáva 21 stretnutí / terapií. Kapitola spravidla začína priblížením / predstavením príbehu. Potom prináša samotné stretnutie a dynamiku rozhovoru. Kapitola pokračuje Yalovými poznámkami, ale aj ďalším kontaktom s človekom, s ktorým viedol rozhovor – Yalom sa zaujíma, aké boli ďalšie kroky, či človek dal na jeho radu, ale aj ako hodnotí jeho prácu a či mu pomohol. Napriek dlhoročným skúsenostiam, má stále záujem o spätnú väzbu. V tých rozhovoroch vidno neskutočný prehľad, skúsenosti a múdrosť, ale aj ľudskosť a ak treba, tak aj ochotu priznať chybu. Yalom tu napriek všetkému vystupuje predovšetkým ako dobrý priateľ, ktorý Vás pozná od detstva, než ako sprievodca…
V knihe Yalom popisuje stretnutia, ktoré ľuďom zmenili život, pričom sa zaoberá najrôznejšími problémami a ťažkosťami. Sú však aj svedectvom cesty, ktorú Yalom prešiel ako terapeut. Jeho práca s ľuďmi sa prelína s jeho životom a spomienkami. Môžeme si tu všimnúť, ako jeho blízkosť a otvorenosť pomáha ľuďom sa otvoriť, čo vedie k silnejšiemu a bezprostrednejšiemu spojeniu. To paradoxne pomáha vyťažiť čas sedenia na maximum. Sedenia získava hĺbku a intenzitu. Mnohých motivuje aj tá ohraničenosť. Jedno sedenie a dosť. Prichádzajú za ním aj preto, že ho poznajú a niektorí aj obdivujú, ale zároveň si uvedomujú, že ďalšie sedenie nebude. Preto, pre niekoho je to tlak, ale mnohí cítia potrebu ísť k podstate a k skutočnému problému svojho života.
V samotnej knihe cez príbehy a sedenia sa odkrýva aj samotný Yalom. Dozvieme sa veľa o jeho detstve, o jeho štúdiu, kariére, ale aj o vzťahoch. Vidíme, ako cestou on sám prešiel. Vývoj v jeho myslení a v životnej filozofií.
Ako sa kniha rodila?
„Pri pomyslení, že skončím s praxou, som dostával závrať. Zdieľať so svojími pacientmi život, byť im po boku aj v tých najtemnejších chvíľach a vydávať sa s nimi na objaviteľskú cestu – to bola po väčšinu života moja každodenná práca, moje poslanie. Kým by som bol, keby som nebol psychoterapeutom? Mal som zlosť a dosť som sa bál. Zaskočilo ma, že si pripadám starý a neužitočný. Zanechať terapiu, to by bol rýchly úpadok po ktorom by onedlho prišla smrť…“
„Možno by som mohol ľudí prijímať na jednorázovú hodinovú konzultáciu. Počas tej hodiny by som im poskytol všetko, čo môžem – vhľad, vedenie, láskavosť a prijatie. A potom pokiaľ to bude vhodné, dal by som im odporúčanie k niektorému kolegovi… aby mohli pokračovať v terapií u neho… Nejaký čas som sa pohyboval medzi skepsou – nie je to len moja snaha ako zabrániť môjmu úpadku, dokážem tým ľuďom pomôcť? A na strane druhej so vzrušením, že pomôžem ľuďom… Ale zároveň som vedel, že v určitom okamihu sa budem musieť so svojím úpadkom zmieriť a odovzdať štafetu v plnom rozsahu ďalším generáciám… Tento formát mi umožnil dostať sa do kontaktu s mnohými ľuďmi, s ktorými by som sa inak nedostal do kontaktu…“
„Púšťam sa do tohto projektu nielen preto, aby som pomohol ľuďom, ktorí hľadajú radu a aby som zostal činný, ale tiež, aby som odovdzával ďaľej to, čo som sa naučil.“A tak sa začal stretávať s ľuďmi a poskytovať im terapiu počas jednej hodiny…
Kde sa objavila blízkosť?
„Potreba prepojenia medzi ľuďmi – aby sme si uľavili pred existenciálnymi obavami, sa u mňa prejavila a dostala do popredia potom, čo mi v roku 2019 zomrela manželka Marilyn… O pár mesiacov prišiel covid a ja som strávil väčšinu z nasledujúcich troch rokov … v ťažkej izolácií.“ A vstúpil som do fázy naozaj starého muža (má 93 rokov). „Skoro všetci moji priatelia a kolegovia už zomreli, alebo majú k tomu blízko. Okrem toho, dožiť sa zrelého stredného veku má aj svoje negatíva…“
„Hlavnou silou ktorá núti ľudí vyhľadať pomoc je túžba po ľudskom kontakte. Ľudia túžia po bližších a lepších vzťahoch. Kľúčom k pestovaniu bohatých vzťahov je schopnosť a ochota sa otvoriť, zdieľať intimný priestor s inými ľuďmi.“ Môže to vyzerať jednoducho, ale pre mnohých ľudí je to veľký problém…
„Intimita vyžaduje zraniteľnosť: nemôžete očakávať, že k Vám bude Váš priateľ, príbuzní alebo partner otvorený, pokiaľ Vy sami nie ste ochotní sa otvoriť. A taká zraniteľnosť pripadá človeku takmer prirodzene ako nebezpečná. Mnohí z nás – väčšina z nás má skúsenosť s tím, že sa naša emočná zraniteľnosť zvrtla. Bol to hrozný pocit a rýchlo sme si vybudovali obranu a hlavne sme sa naučili už nikdy nikomu sa neotvárať.“
Ako vyzerá „sedenie“?
K samotnému sedeniu / terapií píše „silná väzba… je najdôležitejším faktorom v mojom prístupe k terapií… je to vzťah, ktorý človeka lieči. Motorom zmeny nie je pracovný list… ani bystrá otázka… ani zmena správania u človeka… v mojom terapeutickom prístupe je úprimné spojenie medzi terapeutom a človekom práve tým prostriedkom, pomocou ktorého objavujeme, učíme sa, meníme a liečime sa.“
Zmenu málokedy privedie terapeutova genialita. „Skoro vždy však zapôsobí kvalita vzťahu, empatia, túžba a schopnosť skutočne vidieť toho druhého a ochota poskytnúť úprimnú spätnú väzbu, čo človek málokedy v živote prežije.“
„Hlboko vo vnútri viem, že keď sa druhému úprimne zverím ako normálny, človek s chybami, smrteľná ľudská bytosť – sužovaná vlastnými pochybnosťami a úzkosťami – bude aj človek na sedení / v terapií svoje problémy vnímať ako normálne a tiež je to katalyzátorom intimity a dôvery, ktoré sú pre zmenu nutné.“ Ľudskosť a osobnosť terapeuta je kľúčová…
Tu a teraz
V čom spočíva čaro prístupu tu a teraz? „Neopiera sa o minulosť. Len v nutnej miere. Na hlbšie vŕtanie v minulosti tu nie je dosť času. A tak som sa zameral na prítomnosť, na každé ich slovo a gesto a tiež na to, čo pri rozprávaní vypúšťajú a vynechávajú.“ Tu a teraz.
Veľa ľudí si myslí, že „tu a teraz“ znamená: nerozprávať o minulosti. Ale to je omyl. Yalom si po rokoch uvedomil: nemusím analyzovať jeho život. Stačí sledovať, čo robí so mnou. Lebo to isté robí s každým. Pacient povie: „nikto mi nerozumie. Vždy si držia odstup.“ A Yalom odpovie: „všimli ste si, že aj teraz hovoríte veľmi všeobecne a nepúšťate ma k sebe bližšie?“ A zrazu sa problém neopisuje. On sa deje. Človek môže o svojom živote hovoriť celé roky bez zmeny. Ale keď uvidí svoje správanie v priamom prenose, už ho nemôže nevidieť. To nie je intelektuálne pochopenie. To je zážitok.
„Tu a teraz“ je miesto, kde sa ukáže: ako veľmi sa bojím blízkosti; ako veľmi sa bojím byť videný; ako veľmi sa bojím zraniteľnosti a ako veľmi sa bojím druhého človeka. A toto sú presne tie miesta, kde sa rodí existenciálna osamelosť.
V dlhodobej terapii sa dá „rozprávať o živote“. V jednej hodine sa to nedá. Tak ostáva jediné pole práce: vzťah medzi terapeutom a človekom v tej miestnosti (alebo na Zoom-e). Preto sú tie sedenia v knihe také intenzívne. Nie je únik do minulosti. Nie je únik do teórie. Nie je únik do príbehu. Je len: ja, ty a teraz.
Otvorenosť
Otvorenosť u Yaloma nie je: poviem ti svoj príbeh, aby si videl, že ťa chápem. To by bolo zvodné. Lákavé. Ľudské. A často aj nebezpečné.
Otvorenosť nie je: rozprávanie o sebe; dávanie príkladov zo svojho života; uisťovanie: „aj ja som to zažil“ a ani ukazovanie, že „poznám cestu von“. Prečo? Lebo v tej chvíli sa ťažisko presunie z pacienta na terapeuta. A pacient veľmi rýchlo prejde do polohy – aha, takto sa to má prežívať… takto sa to má zvládnuť… A prestane byť sám so sebou.
Otvorenosť u Yaloma je niečo odvážnejšie – terapeut zdieľa to, čo práve teraz prežíva vo vzťahu k pacientovi. Vzťahová pravda v prítomnosti. Prečo je to silné? Lebo pacient zrazu zažije niečo, čo v živote málokedy zažije. Niekto mu: nehodnotí správanie; nedáva radu; neanalyzuje ho; ale dáva mu spätnú väzbu, ako pôsobí na druhého človeka. A to je presne to, čo si ľudia medzi sebou takmer nikdy úprimne nepovedia. Yalom sa občas podelí o podobnú skúsenosť ale nie preto aby ukázal cestu, ale spoločnú ľudskosť.
Existenciálna úzkosť hovorí: nikto nevie, aké to je byť mnou. Yalomova otvorenosť hovorí: neviem, aké to je byť tebou. Ale viem, aké to je byť človekom. A to vytvára intimitu.
Otvorenosť terapeuta
Po pravde. Úprimne. „Nebol to pre mňa ľahký proces. Schopnosť otvoriť sa druhým ľuďom mi nie je vrodená. Veľmi mi pomohlo, keď som sa zoznámil s Marilyn, ktorá bola oveľa väčším extrovertom a navyše bola aj sebavedomá. A chcelo to veľa práce, aby som spustil svoje ochranné štíty, začal byť k sebe úrpimný a naučiť sa mať rád, so všetkými chybami… Kiežby som skôr vedel, aké je pre ľudí dôležité, aby som bol otvorený…“
V 11 kapitole sa Yalom popri terapií s Beatriz venuje pomerne rozsiahle otázke intimity a otvorenosti terapie. Čo to v praxi znamená – byť úprimný a otvorený. Aké sú nástrahy, ale aj možný prínos. Prináša aj kus histórie – ako sa vyvýjala terapia. Hovorí aj o obavách terapeutov otvoriť sa a rôznych mýtoch. Stojí za to si to v kľude prečítať. Viac neprezradím J. V nasledujúcej kapitole však Yalom pripomína, že tiež má svoje hranice a o niektorých veciach nehovorí.
„Experimenty s odhaľovaním popísané v knihe… Od začiatku svojej kariéry som bol zástancom toho, aby moje pocity voči pacientovi boli priehľadné, aby som mohol zisťovať ich úprimné pocity voči mne a spoločne sme skúmali, čo sa odohráva medzi nami počas terapie… A predsa treba byť aj opatrný. Nesprávny druh sebaodhaľovania môže aj uškodiť.“
Existenciálna terapia a intimita
Yalom je známy ako zástanca existenciálnej psychoterapie. Ide to dokopy s dôrazom na emócie a prepojenie ľudí? Existenciálna psychoterapia sa sústredí na pacientove vnútorné konflikty, ktoré vznikajú z konfrontácie s udalosťami / situáciami ako smrť, osamelosť, zmysel života a sloboda. Pri interpersonálnej terapií predpokladá, že problémy pacientov pramenia z ich neschopnosti rozvíjať, pestovať a udržovať blízke vzťahy s inými ľuďmi. Existenciálna terapia a dôraz na intimitu nie sú dve línie. Intimita je praktická odpoveď na existenciálne úzkosti. To je Yalomov veľký, tichý posun po šesťdesiatich rokoch praxe.
Yalom klasicky pomenúva štyri zdroje úzkosti: smrť; sloboda; existenciálna osamelosť a zmysel. A teraz to podstatné: najmenej sa dá „riešiť“ smrť a zmysel. A sloboda je skôr bremeno než úľava. Existenciálna osamelosť je jediná z tých štyroch, na ktorú existuje priamy liek — vzťah. Nie teoretický. Nie filozofický. Prežitý. Preto sa u Yaloma v starobe dostáva intimita do popredia. Nie preto, že by zmenil smer. Ale preto, že zistil, kde je „nástroj / riešenie“.
V dlhodobej terapii sa dá veľa hovoriť o minulosti. V hodinovej konzultácii sa nedá. A tak ostáva jediné miesto, kde sa dá dotknúť existencie: čo sa deje medzi nami dvoma práve teraz. A tam sa okamžite ukáže: ako sa človek vzťahuje; ako sa bráni; ako sa bojí intimity a ako sa vyhýba zraniteľnosti. Inými slovami: človek neprináša problém. Človek ho priamo predvádza vo vzťahu s terapeutom. A Yalom to už po 60 rokoch vidí tak jasne, že nepotrebuje roky. Stačí hodina.
Po všetkých tých otrasoch. Yalom nezačal viac filozofovať o smrti. Začal viac hovoriť o blízkosti. To nie je náhoda. To je jeho osobná odpoveď na existenciálnu bolesť. Nie teória. Skúsenosť. Ak by sa to malo zhrnúť do jednej Yalomovej vety, ktorú vlastne nikdy takto nenapísal, ale z tej knihy ju cítiť – najväčšou úľavou z existencie je, keď ju nemusíš niesť sám.
„Mám pocit, že tieto dva smery predsa len nie sú tak oddelené… Pre mnohých z nás je hlboké prepojenie s inými ľuďmi najlepším liekom.“
Úzkosť a intimita
Často hovorím o intimite. „Tento výraz nepoužívam k označeniu čohokoľvek, čo súvisí so sexom alebo je telesné, aj keď v tomto duchu sa ten pojem v našej kultúre často používa. Ja tu hovorím o blízkosti, náklonnosti, dôvernosti… veciach ktoré vystihuje vrelosť a neha, “ s ktorou sa jeden druhému otvára a s akou pristupuje k nemu.
Existenciálna úzkosť hovorí: si sám, si konečný, si zodpovedný, a nikto ťa úplne nepochopí. Intimita hovorí: a predsa ťa niekto môže na chvíľu naozaj stretnúť. To nezruší smrť. To nezruší konečnosť. To nezruší osamelosť ako fakt. Ale urobí ju znesiteľnou. A toto je to, k čomu Yalom dospel na konci života: najhlbšia práca s existenciou sa nedeje cez myšlienky, ale cez vzťah.
Interpersonálna terapia hovorí: trpíš, lebo nevieš byť vo vzťahoch. Existenciálna terapia hovorí: trpíš, lebo si bytosť konfrontovaná s konečnosťou. Yalom po 60 rokoch hovorí: tieto dve vety opisujú tú istú vec z dvoch strán. Lebo neschopnosť byť vo vzťahu je často obrana pred existenciálnou úzkosťou. A schopnosť byť vo vzťahu je najlepší spôsob, ako ju uniesť.
Hodnotenie knihy
Podstata knihy spočíva v autentických stretnutiach „ja – terapeut – klient“, ktoré sa odohrávajú iba počas jednej hodiny – takže môžete sledovať intenzívne a veľmi osobné rozhovory.
Aké témy tu rezonujú? Existenciálne: strach, zármutok, vzťahy, staroba, zmysel života – často skôr v emočnej a reflexívnej rovine než poučky či návody. Okrem terapeutových pohľadov vstupujú do príbehu aj reakcie klientov po sedeniach.
Nie je to len o jednej postave alebo lineárnom deji – skôr ide o životné momenty a krátke okná do duší rôznych ľudí, ktoré Vám môžu dať silné osobné a emocionálne impulzy, niekedy aj náhľad do seba samého.
Hodina srdce od Irvin D. Yalom je zvláštny typ textu – navonok poviedky, v skutočnosti koncentrované terapeutické stretnutia s čitateľom. Yalom tu robí niečo, čo v románoch nerobí – nejde cez príbeh, ale ide priamo cez vzťah.
Takmer v každej poviedke je prítomná smrť – nie dramaticky, ale ako tichý partner rozhovoru. Rezonuje tu téma premárneného života a neskorého precitnutia. A zvláštny motív – ľudia neprichádzajú s problémom, ale s osamelosťou. A pritom všetkom Yalom píše o sebe, ako starne a začína premýšľať nad smrťou. Nie je to kniha o terapii. Je to kniha o ľudskej konečnosti.
Yalom tu nepoužíva veľké myšlienky. Používa drobné momenty: ticho medzi vetami; rozpaky; nevyslovené; drobné zlyhania terapeuta a malé pravdy, ktoré prídu neskoro. A presne toto čitateľa zasiahne. Lebo to pozná zo života.
.
Kniha Hodina srdce nie je len pohľadom do terapeutickej praxe Irvina D. Yaloma. Je to pozvanie zastaviť sa, načúvať a dotknúť sa hlbín vlastného života prostredníctvom ľudskej blízkosti. Učí nás, že práve vzťahy, otvorenosť a prítomnosť môžu zmierniť našu existenciálnu osamelosť a dať zmysel každému okamihu. Aj jediná hodina, venovaná skutočnej pozornosti druhému človeku, dokáže premeniť perspektívu, otvoriť srdce a pripomenúť, čo je v živote naozaj dôležité. Pre čitateľa to znamená viac než čítanie – je to malá lekcia ľudskosti, ktorú môže vziať so sebou do vlastných vzťahov a každodenných stretnutí.
Ps.: na konci knihy Benjamin píše, že Yalom prestal poskytovať terapie. A začal písať poslednú knihu. Nepochybujem o tom, že vzniká niečo vzácne, čo bude . za jeho dielom…
