Omluvy, které zařveš, se nepočítají

V nakladatelství Portál už vyšlo hodně zajímavých titulů zabývajících se autismem. Jedna z knižních novinek na toto téma zaujme na první pohled už svým názvem a obálkou: Omluvy, které zařveš, se nepočítají s podtitulem Deník manžela s aspergerem od Davida Finche.

Pánské košile, pečlivě poskládané do komínku dle barev, které zdobí obálku knihy, nejsou jen náhodně vybraným obrázkem. Skládání prádla hraje v příběhu o autorově manželství významnou roli a je mu věnována dokonce samostatná kapitola ?.

Davidu Finchovi bylo třicet let a byl už pět let ženatý, když zjistil, že má Aspergerův syndrom. Na tuto skutečnost byl upozorněn svou manželkou Kirsten, logopedkou se specializací na autismus. Jejich manželství procházelo v té době krizí a diagnóza pomohla pochopit mnohé z Davidových zvláštností. Pro záchranu manželství by pouhé vysvětlení nestačilo, David se ale do projektu vrhne s plným nasazením. Využívá k tomu všech výhod, které jeho specifická neurologie přináší: schopnost studovat problém v celé jeho hloubce a šíři, neúprosnou logiku, nutkavý zápal pro věc, vytváření a úzkostlivé dodržování vlastních pravidel a nejlepších postupů. Deník nejlepších postupů, sbírka krátkých poznámek typu „Respektuj názory ostatních“ „Během návštěvy v nemocnici se nesměj“ „Když nepoznáš, jestli ses jí dotknul, prostě se zeptej“ a „Omluvy, které zařveš, se nepočítají“, se stal základem pro celou knihu. A je to kniha velmi užitečná a zároveň čtivá a vtipná.

David Finch studoval psaní komediálních skečů v improvizační škole Second City v Chicagu a stand up comedy je jeho speciální zájem. Na stylu jeho psaní je to opravdu znát, dokáže o svých potížích psát s velkým nadhledem a nadsázkou. Zápal a zaujetí, se kterým se David snaží změnit a stát se dokonalým manželem, v něčem připomíná hlavního hrdinu knih Projekt manželka a Projekt potomek. Finchova kniha se čte stejně dobře, ale není humoristickým románem, i když se u ní výborně pobavíte. Autor ji napsal ve snaze pomoci jiným lidem se stejnou diagnózou a jejich partnerům. Pokud mohu posoudit, tuto ambici kniha rozhodně naplňuje. Davidova schopnost sebezpytu je skutečně výjimečná. A někdy je k sobě až příliš kritický. V reálném příběhu svého manželství a otcovství brilantně a srozumitelně vysvětluje různé aspekty života na spektru autismu, jako například nutkavé jednání a myšlenky, stimming, speciální zájmy, emocionální a sociální slepotu a potíže s empatií.

„Vstupovat do světa sociálních kontaktů bez empatie je jako vyrazit do obchoďáku bez peněz nebo bez kalhot: dá se to provést, ale musíte počítat s problémy.“

Str. 75

„Rozdíl je v tom, jak extrémně se zaměřuji na svoje zájmy a jaký to má dopad na mě a na moji rodinu. Většina lidí se může v duchu něčím zaobírat, a přesto neignorují svoji rodinu ani svět kolem sebe. Jenže můj mozek takhle nefunguje. Kdybych přestal podléhat svým posedlostem, můj život by tvořil jen samý stres. Podobně by se asi cítil člověk, který by měl na celém těle sádru a pod ní hejna komárů – všechno svědí a nemůže se poškrábat. Jenom stres a žádná úleva.“

Str. 95

„ A hlavně, moje rodina mi rozuměla. Milovali mě a přijímali můj malý svět takový, jaký byl. „Našeho syna si nevšímejte,“ říkali rodiče naším hostům, když jsem se plazil po chodbě s obličejem přimáčknutým k podlaze. Vjem z toho, jak se mi o čelo otíral vlas koberce ze semišového materiálu, ve mně vyvolával klid, jakého dodnes nedokážu dosáhnout pomocí sexu, drog, lásky ani peněz.“

Str. 108-109

Rozhodně to není jen veselé čtení. S rodinou Finchových zažíváme vítězství i pády, dělí se s námi o bezmoc a zoufalství stejně jako o úspěchy. Se svými obsesemi dokáže občas David lézt na nervy i samotnému čtenáři. A když se ve svém „postupu“ zasekne a točí se v myšlenkách kolem stále stejných témat, je někdy těžké pokračovat ve čtení. Ale i díky tomu je vhled do hlavy člověka s aspergerem tak věrohodný a reálný. A jak to s manželstvím Finchových vlastně dopadne? To si můžete přečíst už sami.

V nakladatelství Portál už vyšlo hodně zajímavých titulů zabývajících se autismem. Jedna z knižních novinek na toto téma zaujme na první pohled už svým názvem a obálkou: Omluvy, které zařveš, se nepočítají s podtitulem Deník manžela s aspergerem od Davida Finche.

Pánské košile, pečlivě poskládané do komínku dle barev, které zdobí obálku knihy, nejsou jen náhodně vybraným obrázkem. Skládání prádla hraje v příběhu o autorově manželství významnou roli a je mu věnována dokonce samostatná kapitola.emoticon smile

Davidu Finchovi bylo třicet let a byl už pět let ženatý, když zjistil, že má Aspergerův syndrom. Na tuto skutečnost byl upozorněn svou manželkou Kirsten, logopedkou se specializací na autismus. Jejich manželství procházelo v té době krizí a diagnóza pomohla pochopit mnohé z Davidových zvláštností. Pro záchranu manželství by pouhé vysvětlení nestačilo, David se ale do projektu vrhne s plným nasazením. Využívá k tomu všech výhod, které jeho specifická neurologie přináší: schopnost studovat problém v celé jeho hloubce a šíři, neúprosnou logiku, nutkavý zápal pro věc, vytváření a úzkostlivé dodržování vlastních pravidel a nejlepších postupů. Deník nejlepších postupů, sbírka krátkých poznámek typu „Respektuj názory ostatních“ „Během návštěvy v nemocnici se nesměj“ „Když nepoznáš, jestli ses jí dotknul, prostě se zeptej“ a „Omluvy, které zařveš, se nepočítají“, se stal základem pro celou knihu. A je to kniha velmi užitečná a zároveň čtivá a vtipná.

Autor s rodinou

David Finch s rodinou, Autor obrázku: Mandi Backhaus

David Finch studoval psaní komediálních skečů v improvizační škole Second City v Chicagu a stand up comedy je jeho speciální zájem. Na stylu jeho psaní je to opravdu znát, dokáže o svých potížích psát s velkým nadhledem a nadsázkou. Zápal a zaujetí, se kterým se David snaží změnit a stát se dokonalým manželem, v něčem připomíná hlavního hrdinu knih Projekt manželka a Projekt potomek. Finchova kniha se čte stejně dobře, ale není humoristickým románem, i když se u ní výborně pobavíte. Autor ji napsal ve snaze pomoci jiným lidem se stejnou diagnózou a jejich partnerům. Pokud mohu posoudit, tuto ambici kniha rozhodně naplňuje. Davidova schopnost sebezpytu je skutečně výjimečná. A někdy je k sobě až příliš kritický. V reálném příběhu svého manželství a otcovství brilantně a srozumitelně vysvětluje různé aspekty života na spektru autismu, jako například nutkavé jednání a myšlenky, stimming, speciální zájmy, emocionální a sociální slepotu a potíže s empatií.

„Vstupovat do světa sociálních kontaktů bez empatie je jako vyrazit do obchoďáku bez peněz nebo bez kalhot: dá se to provést, ale musíte počítat s problémy.“

Str. 75

„Rozdíl je v tom, jak extrémně se zaměřuji na svoje zájmy a jaký to má dopad na mě a na moji rodinu. Většina lidí se může v duchu něčím zaobírat, a přesto neignorují svoji rodinu ani svět kolem sebe. Jenže můj mozek takhle nefunguje. Kdybych přestal podléhat svým posedlostem, můj život by tvořil jen samý stres. Podobně by se asi cítil člověk, který by měl na celém těle sádru a pod ní hejna komárů – všechno svědí a nemůže se poškrábat. Jenom stres a žádná úleva.“

Str. 95

„ A hlavně, moje rodina mi rozuměla. Milovali mě a přijímali můj malý svět takový, jaký byl. „Našeho syna si nevšímejte,“ říkali rodiče naším hostům, když jsem se plazil po chodbě s obličejem přimáčknutým k podlaze. Vjem z toho, jak se mi o čelo otíral vlas koberce ze semišového materiálu, ve mně vyvolával klid, jakého dodnes nedokážu dosáhnout pomocí sexu, drog, lásky ani peněz.“

Str. 108-109

Rozhodně to není jen veselé čtení. S rodinou Finchových zažíváme vítězství i pády, dělí se s námi o bezmoc a zoufalství stejně jako o úspěchy. Se svými obsesemi dokáže občas David lézt na nervy i samotnému čtenáři. A když se ve svém „postupu“ zasekne a točí se v myšlenkách kolem stále stejných témat, je někdy těžké pokračovat ve čtení. Ale i díky tomu je vhled do hlavy člověka s aspergerem tak věrohodný a reálný. A jak to s manželstvím Finchových vlastně dopadne? To si můžete přečíst už sami.

Nakladatelství Portál nabízí velkou škálu publikací na téma autismus a tohle je jedna z nich. Knižní novinka, která osloví všechny, kteří mají zájem se o Aspergerově syndromu dozvědět více nebo si prostě jen počíst tuze zajímavou zpověď.

Styl psaní je velmi příjemný, opravdu čtivý a lehký. Autor vás snadno vtáhne do svého života tak rychle, že si to ani neuvědomíte a jste po chvíli na šedesáté stránce. Alespoň tak jsem to vnímala já. Natolik mě okozulil a zaujal domáckou atmosférou, upřímností a svým vlastním životem, že jsem se opravdu nechala zlákat. Vypravování je silně autentické, autor umí pracovat se slovní zásobou, vynechávat nepodstatné a udržet si po celou dobu dynamickou ráznost, která vás s lehkostí nese až na závěr knihy. Sem tam se objeví zmínka o literatuře, filmu či životní moudro, kterým se David Finch sám řídí a vymyslel si ho obvykle na tělo.

David Finch je pětatřicetiletý muž od rodiny. Již pět let je ženatý a má se svou ženou Kristen dvě děti, jenže v zajetém stereotypu a především v jeho občasném silném okouzlení, kdy nevnímal nic jiného než činnost, jenž ho právě naplňovala, jeho manželství krachuje. Kristen přichází s dotazníkem a z malého posezení vzejde diagnóza Aspergerova syndromu. Až poté si David sám začne uvědomovat, jak a čím se odlišuje a co může být problémem v něm samém.

Autor sám sebe začne vnímat jinak a více se pozorovat. Svou terapii dotáhne až do takové šíře, že vás obeznámí s podstatnými milníky svého života, vzpomínkami, které jsou podle něj tím pravým zobrazením problému. Vrací se k době, kdy byl na studiích či kdy teprve byl s Kristen na začátku vztahu. Poukazuje také na jistou žárlivost, když se mu do cesty připlete pár, kterému na první pohled všechno klape a je harmonický. Ač je Asperger hlavním tématem, není tím jediným, které vám autor zobrazí!

V knize se autor netají svými postupy na překonávání určitých krizí, ač jsou návody jednoduché a spíše předříkané, než by šlo o specializovaný recept na pohodu. Ovšem o tom publikace není, takže předpokládám, že to od ní také nikdo očekávat nebude. Ten postup v autorově chování, jednání a uvědomování je opravdu očividný a je skvělé pozorovat jeho růst a být při jeho výhrách i prohrách, protože nic nejde hned a není jednoduché překonávat sám sebe. Ale toho sebeuvědomění je jednou z hlavních myšlenek.

Dílo nepostrádá emoce. Ty se vážou nejen ke vztahu ke Kristen, ale i k dětem či přátelům. Sám autor má zajímavé koníčky, které zmiňuje nebo různé rituály, jež ho provází životem a ke kterým ho vážou jisté city. Životní etapa je ale také plná humoru a běžného života, který je svým způsobem při čtení uklidňující a působí opravdu tím správným domáčtějším dojmem, který u takových knih čekáte, ale někdy jim bohužel chybí.

Mě ke knize přitáhl právě báječný charakter Davida Finche, který touží být lepším. A také krásná atmosféra a živí představitelé, jelikož svou rodinu i přátelé ztvárnil velmi upřímným způsobem stejně jako sám sebe. Titul se mi četl s lehkostí, byl zábavný a poučný, dokázal mě k sobě připoutat a přesto překvapit. Něčím mě poučil a dodal mi také naději. Bylo to velmi zajímavé a příjemné nahlédnutí do života muže, který se nebojí změnit svůj kousek světa. :)

Knihu bych určitě doporučila všem, které zaujala anotace nebo chtějí náhlednou do cizího života, který je okořeněný aspergerem. Kvalitní příběh je nezapomenutelný a určitě nebudu váhat a ráda si jej někdy znovu přečtu, abych si užila vřelého přivítání v rodině Finchových. Dokonce je i publikace věnovaná právě Kirsten a jejich dvěma dětem, jak příhodně milé. :)

Na prvý pohľad nemusí byť zrejmé, že máme pred sebou človeka s Aspergerovým syndrómom. Mnohí z nich dosiahli veľa úspechov a svetové uznanie. Do života a do vzťahov si však prinášajú problém nadväzovať vzťahy a vcítiť sa do toho druhého, čo ohrozuje pretrvanie ich vzťahu. Preto si dnes priblížime práve tento problém…

Dávid vyštudoval vysokú školu a založil si rodinu. Najlepšie ako vedel sa snažil byť dobrým manželom a otcom. Aby po piatich rokoch manželstva všetko zmenil jeden test. Spoznal, že má Aspergerov syndróm. Tento syndróm sa väčšinou podarí diagnostikovať už u detí. Preto patril medzi výnimky…

Ten test mu urobila jeho manželka Kristen, ktorá pracuje s deťmi ktoré majú rôzne poruchy. David bol iný, než ostatní muži, keď ho kedysi spoznala. Mnohé z toho bolo pre ňu príťažlivé. A niektoré veci sa ukázali až časom, keď spolu začali žiť. Ako roky ubiehali, pomaly úlomok po úlomku skladala mozaiku o tom – kým Dávid je, až kým jej jednotlivé úlomky nezapadli do seba. Spoznanie vlastnej diagnózy Dávid vníma ako krok k lepšiemu životu. Ako sa mu to podarilo? To si dnes priblížime vďaka knihe Omluvy, které zarveš, se nepočítají, s podnázvom – deník manžela s aspergerem…

Obnoviť priateľstvo

Prvý krok ktorý si stanovil ako cieľ, bola obnova priateľstva s Kristen. Znakom každého vzťahu ktorý sa ocitne v kríze je, že je narušené aj priateľstvo medzi mužom a ženou. To čo im pomáha vytvárať silné puto a je výborným podkladom pre samotný vzťah, ktorý je viac než priateľstvom. Obnova tohto vzťahu je dôležitá nielen pri partnerovi s Aspergerom. Dávid si uvedomil, že ak chce vzťah znovu postaviť na nohy, musí investovať do obnovy priateľstva s Kristen. A tak sa snažil venovať jej viac času, tráviť s ňou viac času, ale aj viac sa zaujímať o ňu ako ženu a bytosť s vlastným svetom…

Zlepšiť komunikáciu

Druhý krok sa spájal s komunikáciou. Komunikácia je životne dôležitá pre zdieľanie a budovanie intimity. Človek s Aspergerom má v tejto oblasti niekoľko deficitov. Je pre neho ťažké pomenovať vlastné pocity a prežiť ich do hĺbky, kvôli čomu má problém chápať pocity toho druhého. Má problém sa do neho vcítiť. A má problém s ním komunikovať – načúvať, vypočuť a bezprostredne reagovať. Človek s Aspergerom má slovnú zásobu, ale mnohé slová akoby pre neho nemali obsah. Často a veľa hovorí o tom, čo ho zaujíma. Inak je v komunikácií bezradný. Keď má problém sa zapojiť, alebo pomenovať svoj svet, reaguje impulzívne a s hnevom. A preto druhý a nie ľahký krok – bolo vyčleniť čas na rozhovory. Nechať tomu druhému priestor. Naučiť sa klásť otázky. Nechať toho druhého aby povedal, čo má na srdci. Nepoučovať ho a neradiť mu – ak nemá o to záujem. S mnohými črtami komunikácie máme problém aj bez Aspergera. Dávid venoval čas tomu, aby svoju komunikáciu zlepšil.

Spoznať lepšie partnera

Ani tretí krok nie je čisto o Aspergerovi. Jednoducho sa Dávid snažil spoznať čo najviac svet Kristen. Jej kamarátky, obľúbené obchody, čo má rada a ako trávi čas. To mu neskôr pomohlo pri výbere darčekov. Ale aj pri spoločných rozhovoroch – popri pracovných či rodinných problémoch, tak mal vždy po ruke tému, ktorá bola Kristen blízka a zároveň hovorila o tom, že mu na nej záleží. Záujem o jej svet mu znovu otváral dvere k jej srdcu.

Popracovať na emóciách

Štvrtý krok súvisí s druhým a opäť je viac o Aspergerovi. Sú to emócie a zrkadlenie. Emócie možno prirovnať k intuícií – vďaka emóciám vieme – vycítime, kedy je ten správny čas a ako ten druhý na tom je. To sa nedá racionálne odvodiť a umocniť :). A s tým má človek s Aspergerom problém. Je to spojené aj s komunikáciou – vedieť sa vcítiť do toho druhého a jeho pocitov. Ak je človek s Aspergerom naozaj v niečom geniálny, tak je to pozorovanie. Dávid si uvedomil, že hoci necíti tak, ako ostatní ľudia, mnohé dokáže odpozorovať. A keď začal viac komunikovať, tieto dve veci začal spájať k sebe. A tak hoci stále mnohé necítil, naučil sa ako správne a vhodne reagovať na rôzne prejavy a emócie v určitých situáciách. A v tom mu pomohli práve rozhovory s Kristen – čo cíti a ako sa cíti v tej ktorej situácií, čo očakáva a čo potrebuje. Doslova sa naučil emóciám, hoci ešte stále ich obsah je mu do veľkej miery cudzí.

Byť viac do voza aj do koča

Piaty krok je čarovný a roztomilý. Človek s Aspergerom má často veľmi špecifické záujmy. Dokáže neskutočne veľa času a energie venovať veciam, ktoré ostatným pripadajú ako neužitočné. Ak sa im podarí toto svoje nasadenie usmerniť na niečo užitočné – menia sa na veľmi prelomových a revolučných mysliteľov, ktorí obohacujú svet a prichádzajú s postupmi, ktoré prinášajú veľké a pozitívne zmeny. Často sa však venujú niečomu menej prínosnému. Ale hlavne, pohltení tým čo ich nadchlo, sú v bežných a každodenných veciach ako sú domáce práce či trampoty rodinného a manželského života tak trochu nepraktickí. Ich veľmi silnou stránkou je intelekt. Každý siedmy / desiaty človek s Aspergerom má IQ nad 130. Dávid sa rozhodol využiť práve tento fakt a začal si písať postupy – začal si na kartičky písať, čo je dôležité (a ako sa zachovať v určitých veciach). Od toho čím by Kristen pomohol, cez veci ktoré sú dôležité pre ňu, pre deti, či jednoducho pre rodinu ako celok. Učil sa praktickosti. Mnohý tým veciam nechápal – to akože fakt? Ale ak to bolo dôležité pre Kristen a deti a oni sú dôležití pre neho – začal to robiť. Začal sa meniť na muža domáceho, druh praktický a pozorný.

Nechať veci plynúť

Ľudia s Aspergerom majú svoje rituály, zvyky a predstavy. Tie ich udržujú v určitom móde. Vďaka nim majú všetko pod kontrolou a svoj pokoj. Všetko je to však časovo náročné a nepraktické. Okrem toho, je ľahké ich z tohto pokoja „vyhodiť“. A tak šiestym krokom – úlohou ktorú si Dávid dal, bolo učiť sa plávať s prúdom. V praxi to znamenalo okresávať čas ktorý venoval svojim rituálom a nelipnúť na predstavách. Mnohí ľudia s Aspergerom majú sklon k perfekcionizmu. Je to veľmi náročný životný štýl. A vzhľadom na ich zvyky a rituály to ich stav ešte len zhoršuje. A preto začal sa robiť veci tak, aby ich robil naplno (nikto nepovedal, že sa má flákať), ale prestal sa fixovať na výsledok. Niekedy môžete urobiť všetko preto aby ste uspeli a výsledok sa nedostaví. Ale problém nie je vo vás. Dôležité je, že ste preto urobili všetko. A práve v tom je spokojnosť. Výsledok vôbec nemusí korešpondovať s nasadením. Vezmite si človeka, ktorý nemá nadanie na matematiku, horko ťažko dostane dvojku, hoci učivu venoval oveľa viac času než jednotkár, ktorý to nadanie má…

To pekné ponechať

Siedmy krok je v mnohom prelomový. Kristen od Davida nechcela, aby radikálne a úplne zmenil svoj život. Veď mnohé z jeho prejavov sa jej stále páčili a pre mnohé si ho zamilovala a vybrala. Dávid sa totiž chcel radikálne zmeniť. Kristen však od neho chcel len premenu – v niektorých veciach okresať črty a vyjsť jej v ústrety. A to nie je nereálne. Meníme sa tak či tak a malá zmena je reálnejšia…

Milovať tých správnych ľudí

Ôsmy krok je opäť spätý s Aspergerom. Ak sme písali o emóciách, komunikácií či zrkadlení, musíme písať aj o socializácií. Jednoducho pre človeka ktorý je v emóciách stratení ako beduín v piesočnej búrke, je veľmi ťažké sa vyznať v ľuďoch a hlavne, kto to s ním myslí dobre. Pozorujú reakcie ľudí, učia sa správne reagovať, ale často sa v tom strácajú a mnohí z ich okolia to zneužijú. A preto pre nich v snahe vyjsť ústrety ľuďom – je ťažké spoznať kto to s nimi myslí dobre. Preto je dôležité, aby si budovali úzku skupinku ľudí, ktorých názor bude pre nich dôležitejší, než názor ostatných. Ani my čo Aspergera nemáme, nepotrebujeme byť zadobre zo všetkými a ani to nie je možné.

Žiť pre prítomnosť

A deviaty krok je učiť sa prítomnosti. Ako už bolo naznačené, ľudia s Aspergerom rozmýšľajú široko a do hĺbky. Ľahko tak unikajú z tohto sveta do svojho paralelného :). V bežnom živote to často nie je praktické. Mnohé úlohy, ale aj povinnosti si vyžadujú zapojiť nášho ducha a aj náš partner, či naše deti si zaslúžia pocit, že sme duchom prítomní. Pokojne pritom siahnite po mindfulness – viac tu: https://dennikn.sk/blog/2232895/ako-sa-naucit-vsimavosti-alebo-koncepcia-mindfulness-v-niekolkych-krokoch/.

Spontánnosť nadovšetko

Ako ste si isto všimli, máločo tak dobre charakterizuje človeka s Aspergerom, ako schopnosť premýšľať. Táto schopnosť im pomáha osvojiť si vzorce správania, komunikovať, naučiť sa čo a kedy sa očakáva. Pomáha im to stanoviť ci ciele a postupy. Ale je v tom aj ich slabou stránkou. Ten druhý nie je projektom, ale skutočným človekom. A tak posledným krokom je aspoň trochu spontánnosti do postupov :). Jednoducho aby v snahe priblížiť sa k druhým nezabudol, že to nie je vedecký projekt. Je v tom kus nespútanosti, živelnosti a spontánnosti. Nebyť predvídateľný. Na všetko nie sú postupy. Toto je pre nich asi najťažšia výzva. Bolo by pre nich ľahšie dostať úlohu – v 10 úlohe nebuď predvídateľný a urob niečo inak. Ale kto povedal, že sa im to musí podariť hneď?

Čo je Aspergerov syndróm

Ako prvý Aspergerov syndróm opísal rakúsky psychiater Hans Asperger v roku 1944 v článku s názvom Autistische Psychopathen im Kindersalter. Asperger si u svojich pacientov všimol problém v sociálnom správaní, zvláštnosti pri komunikácií, obmedzené záujmy a motorickú neobratnosť. Myslel si, že ide o poruchu osobnosti a nazval ju autistickou psychopatiou. Tento termín v roku 1981 nahradili pojmom Aspergerov syndróm na počesť psychiatra Aspergera. O rozšírenie tohto pojmu sa následne zaslúžila britská lekárka Lorna Wingová.

Rozdiel medzi Aspergerom, autizmom a schizoidnou poruchou

Dodnes možno hovoriť o určitej blízkosti medzi Aspergerom a autizmom. Pri obidvoch dochádza k narušeniu v oblasti sociálnej interakcie, komunikácie a vzorcov správania. Preto sa o Aspergerovom syndróme píše, ako o poruche autistického spektra. Medzi odborníkmi sa vedie diskusia, ako ich odlíšiť. Niektorí vnímajú Aspergera ako extrémny variant normálneho vývoja s tým, že je tam nižšia schopnosť komunikácie a predstavivosti. Ďalší tvrdia, že oproti autizmu tu je vyššie IQ.

Okrem toho je tu blízkosť so schizoidnou poruchou. Spája ich precitlivenosť a nedostatok empatie. Tá deliaca čiara medzi nimi prechádza cez magické a bizarné myslenie, zvláštne záujmy, excentrické správanie, paranoidne myslenie, sociálnu utiahnutosť či psychotické epizódy s halucináciami a bludmi. Tieto prejavy sa spájajú viac a komplexnejšie so schizoidnou poruchou, ale niektoré z nich aj s Aspergerom. Preto niektorí tvrdia, že hranica je nejasná, prípadne že nie je.

Špecifickosť Aspergerovej poruchy

Pre mnohých odborníkov je Aspergerova porucha samostatnou poruchou.

Vo všeobecnosti má svoje špecifiká a aj pri ľuďoch s Aspergerom možno vidieť veľa odlišností. V podstate sú tu dva extrémy. Na jednej strane ľudia, ktorí majú problém spolupracovať s druhými, komunikovať s nimi, majú svoje rituály a ľahko prídu o svoj pokoj a na strane druhej ľudia, ktorí na rozdiel od bežných ľudí sa odlišujú akurát tím, že sú trošku naivní, nezrelí a utiahnutí. Nie sú tak otrlí a životom zušľachtení. Väčšina ľudí s Aspergerom sa nachádza niekde uprostred.

Ak by sme to zjednodušili, emocionálne a sociálne zaostávajú za svojím vývojom. Ich reakcie sú preto nezrelé, ťažšie je preto pre nich pochopiť, čo cíti ten druhí a vcítiť sa do neho. V prejavoch a v gestikulácií sú dosť neohrabaní. Za týchto okolností je pre nich ťažké nadväzovať vzťahy a tak sa im skôr vyhýbajú. Majú svoj svet, kde ustrnú vo svojich rituáloch a zvykoch. Preto je pre nich ťažké túto rutinu narušiť. Sú spoľahliví a majú cit pre detail. Mnohí majú sklon k perfekcionizmu a do vecí sa púšťajú len vtedy, keď sú presvedčení že ich zvládnu. Je pre nich ťažké prijať kritiku, ale aj pochvalu, či povedať niekomu kompliment.

Komunikácia a schopnosť vcítiť sa je kľúčová pri vytváraní vzťahov a pri začlenení do spoločnosti. Ľudia s Aspergerom majú problém zapojiť sa do svojej generácie. A preto buď hľadajú kamarátstva s mladším jedincami, ktorí sú im v istej oblasti bližší, alebo s dospelými ktorí ich zvláštnosť neriešia.

V ich správaní sa ľahko objaví hnev a prudká zmena nálady. Akoby im chýbalo ukotvenie, zrelosť a primeranosť v prežívaní emócií.

Majú bohatú slovnú zásobu, svojím prejavom už v detskom veku pripomínajú reč dospelých. Ale aj tu je pre nich problém odhadnúť, kedy toho druhého pustiť k slovu a idú si svoje. A ak ich niečo charakterizuje pri gestikulácií, potom je to problém sústrediť sa na rozhovor a zároveň sa pozerať tomu druhému do očí.

Ak sme v úvode spomínali motorickú neobratnosť, je to manuálna zručnosť. Myslí sa tím zaväzovanie šnúrok, obliekanie, používanie príboru, jazda na bicykli, netypické pohyby (beh / chôdza), či problém s uchopením pera.

S Aspergerom sa spája aj porucha pozornosti, teda problém pozornosť udržať, problém sústrediť sa, presmerovať pozornosť a aj zapamätať si. Mnohí tiež majú problém organizovať či plánovať, majú problém odolať impulzívnemu konaniu a problém so sebareflexiou…

Aby bolo jasné, človek s Aspergerom má záujem o ľudí, ktorí sú okolo neho a záleží mu na nich. Len ich svet je natoľko vzdialení tomu jeho, že je pre neho záhadou, čo si myslia a cítia. Nie, že by sa nezaujímal, len má problém to pochopiť. Majú hlboký svet a silné emócie, len im nedokážu úplne porozumieť a vyjadrovať ich. A preto následne pri zrkadlení, majú problém ich spoznať aj u druhých. Mnohým veciam sa pozorovaním naučia, ale aj tak to nemajú „precítené a prežité“. Môžete si prečítať článok o tom, že človek má určité pocity v určitej situácií a ako mu môžete pomôcť, ale ak tú skúsenosť nemáte…

Problém s diagnostikou v dospelosti

Problém ľudí s Aspergerom nekončí pri tejto poruche. Približne u 65 % sa rozvinie časom afektívna porucha (teda porucha nálady) a u 25 % sa objaví obsedantno-kompulzívna porucha. Podobnosť a autizmom a neskôr presah do afektívnej poruchy, prípadne obsedantno – kompulzívnej poruchy, je príčinou problému s diagnostikou ochorenia. V dospelosti je to ešte zložitejšie. Často sa zamieňa so schizotypnou poruchou, schizoidnou poruchou, paranoidnou poruchou, atypickou depresiou, hraničnou poruchou a so schizofréniou.

Ľudia s Aspergerom túžia po vzťahu (len si ho nevedia získať). Tím sa líšia od schizoidnej poruchy. Na rozdiel od hraničnej poruchy nemajú sklon k nevedomej manipulácií a strach z opustenia. Na rozdiel od schizofrénie tu prakticky absentujú bludy a halucinácie. Dochádza tiež k zamieňaniu s úzkostnou poruchou – pre nízke sebavedomie a vyhýbanie sa kritike a s anankastickou poruchou osobnosti – pre prehnaný perfekcionizmus a pedantnosť. To je však málo pre ich „zamieňanie“.

Zaujímavosti o Aspergerovom syndróme

Približne 85 % ľudí s Aspergerom má špecifickú záľubu, prípadne ich záľuba je bežná, ale venujú jej oveľa viac času, ako je bežné. A najmenej 70 % je precitlivených na určitý zvuk. Približne 50 % je precitlivených na čuch, prípadne chuť. Mnohí sú precitlivení na svetlo. A ďalší majú problém s preplnenými obchodnými centrami (teda s ľuďmi).

Priemerný vek kedy dochádza k diagnostike Aspergerovho syndrómu je 11 rokov. U mužov je diagnostikovaný 4 až 6 x častejšie, než u žien. V súčasnosti s týmto syndrómom žije vo svete cca 68 miliónov ľudí.

Zatiaľ sa nedá určiť, čo je presne príčinou vzniku tohto syndrómu. Pravdepodobne ide o komplex faktorov, kde genetika je len jedným z niekoľkých. V súvislosti s Aspergerom sa hovorí o poruche / vývojovej anomálií pravej hemisféry mozgu. Liek zatiaľ neexistuje. Človek s Aspergerom sa môže mnohým veciam naučiť a tak preklenúť rozdiely, dokonca aj zapadnúť do kolektívu. Stále však ide o veci skôr osvojené, než prežité – zistia a vedia, že sa to tak má, ale chýba im pochopenie prečo. Preto aj pri komunikácií tam stále bude istý pocit nepochopenia.

Kniha Omluvy které zarveš, se nepočítajú prináša veľmi dobrý pohľad na Aspergerov syndróm z pohľadu toho, kto ho prežíva. A predovšetkým, prináša typy ako napriek tomu pracovať na vzťahu a preklenúť priepasť, ktorú Aspergerov syndróm vytvára medzi ľuďmi. Môžete na doplnenie siahnuť aj po knihe Projekt ideálna manželka – je to veľmi vtipný a veselý príbeh profesora s Aspergerom, ktorý sa snaží nájsť manželku a robí to pre Aspergera typickým spôsobom – vytvorí si projekt :). O vzťahu dvoch ľudí s Aspergerom hovorí film Zamilovaní blázni. Mnohí ľudia s Aspergerom majú problém nájsť niekoho, kto by im rozumel, prípadne sa boja nadviazať vzťah a preto nakoniec ostávajú sami. Alebo uprednostňujú vzťah s niekým, kto má tiež Aspergera, alebo pre koho nie sú emócie tak dôležité a určitý chlad vo vzťahu im nevadí.

.

Aby sme však túto časť nekončili negatívne, s Aspergerom sa spája veľa zaujímavých osobností: Isaac Newton, Albert Einstein, Thomas Jefferson, Vincent van Gogh, Ludwig van Beethoven, Thomas Edison, Carl Jung, Franz Kafka, Wolfgang Amadeus Mozart, Richard Strauss, Mark Twain, Bill Gates či Andy Warhol. Spomedzi súčasných osobností možno vypichnúť aktivistku Grétu, ktorá občas nevhodným spôsobom (impulzívne a nahnevane) upozorňuje na problémy sveta. Mnohí sa žiaľ venujú tomu ako a nie čo hovorí. V každom prípade zoznam významných osobností je naozaj dlhý. Je to niečo, s čím sa dá pracovať a napriek čomu možno nakoniec prežiť pekný život.Pripomína puknutú vázu, ktorá už nespĺňa pôvodnú funkciu, ale môže byť nádhernou dekoráciou a obohatiť život inak.