Ako viesť diskusiu, aby sa niesla želaným smerom. Ako v nej udávať tempo? Ako argumentovať a v diskusií zvíťaziť? Tieto otázky si kedysi kládol Schopenhauer a napísal o tom knihu. A my sa dnes o nej trochu porozprávame :)

Kniha má provokatívny názov – ktorý by sa dal preložiť ako umenie dosiahnúť stav, kedy v každej diskusií ostatní uznajú, že máme pravdu. Schopenhauer hovorí o rečníctve ako o šermiarskom zápase, je plné výpadov, úskokov a kľučiek, ktoré vedú k víťaznému zápasu. Ja sa dnes pokúsim priblížiť to najcennejšie z jeho knihy Umění dostat v každé debatě za pravdu a ukážem Vám nástrahy, ktoré sa spájajú s diskutovaním…

Čo je rétorika

Rétorika sa spája s rečníckym umením. Rétorika bola v stredoveku považovaná za jedno zo siedmych slobodných umení. Vznikla v starovekom Grécku.

Bola súčasťou vyššieho vzdelania a spájala sa s povolaniami, kde bolo dôležité „presvedčiť“. Dnes by sme povedali – ukecať :). Medzi zručných a šikovných rétorov patrili aj Platón a Aristoteles.

Rétorika vedie jedinca k tomu, aby dokázal šikovne rozprávať, argumentovať a diskutovať. Zlepšuje jeho komunikačné schopnosti.

Rétorika je len nástrojom a nástroj možno žiaľ zneužiť. To vidíme dnes na politikoch, ktorí dostávajú školenia o tom, ako komunikovať a následne tieto schopnosti zneužívajú – vykrúcajú sa v diskusií ako had, bránia sa priznať pravdu a zaujať nemenné stanovisko. A aj spätne prekrúcajú svoje minulé tvrdenia.

Rétorika dnes nebude predmetom článku. Ak Vás táto disciplína zaujala, môžete sa v nej rozvíjať už tým, že sa snažíte viac diskutovať s druhými ľuďmi.

Kto bol Arthur Schopenhauer

Arthur Schopenhauer bol synom obchodníka z mesta Gdansk (vtedy Prusko). Keď mal päť rokov, rodina sa presťahovala do Hamburgu. V detstve dva roky strávil vo Francúzsku (u rodinných priateľov). Neskôr s rodičmi precestoval Belgicko, Francúzsko, Švajčiarsko a Nemecko. Absolvoval aj polročnú stáž v Anglicku.

Pôvodne študoval za obchodníka (bolo to otcove prianie). Avšak po jeho smrti zanechal túto kariéru. Spolu s matkou a so sestrou sa presťahoval do Výmaru, kde sa stretával s Goethom a Schlegelom a to ho inšpirovalo k štúdiu na univerzite (miestna spoločnosť ho však oznámkovala ako príliš kritického a premúdrelého). Neskôr študoval v Göttingene a v Berlíne. Štúdium ukončil prácou zo semiotiky. Neskôr žil v Drážďanoch. Mal ambíciu urobiť si doktorát v Berlíne, svoje prednášky pre študentov však mal naplánované na rovnaký čas ako Hegel. A na tie jeho nikto nechodil. Všetci dali prednosť Heglovi… A tak sa stiahol do úzadia. Tu niekde má pôvod rivalita s Heglom.

V ďalšom období hojne cestoval. Neskôr sa vrátil do Berlína a posledným zastavením bol pre neho Frankfurt nad Mohanom, kde aj zomrel.

Prakticky celý život žil z dedičstva, ktoré získal po otcovi. Snažil sa presadiť ako prekladateľ – ovládal niekoľko jazykov. Ale to sa mu nepodarilo. Vo Frankfurte ho mali za samotára a podivína.

Slávy sa dočkal až na konci života a bola spojená s knihou Parerga a Paralipomena (čo sú v podstate filozofické zamyslenia na rôzne témy). To pomohlo aj úspechu knihy Svet ako vôľa a predstava (tvrdenie, že svet je iracionálny). Ľudia ho začali hojne navštevovať, aby s ním diskutovali a novinári ho nenechali ani v pokoji naobedovať :). Zomrel vo veku 72 rokov na zápaľ pľúc.

Logika a dialektika

Slovo dialektika ako prvý použil Platón. A mal na mysli používanie rozumu (premýšľanie a pravidlá premýšľania). Aristoteles v tomto duchu používal slovo logika. A neskôr sa tieto dve slová: dialektika a logika začali používať ako synonymá – obsah mali spoločný. Až v novoveku cez Kanta sa dialektika začala vnímať skôr ako umenie diskutovať.

Pre Schopenhauera je logika skôr vedou o zákonoch myslenia (a používania rozumu) a dialektika je o umení diskutovať. Predmetom logiky sú zákony myslenia. A predmetom dialektiky rozhovor dvoch ľudí, teda diskusia.

Ak by sme sa držali čistého rozumu a pravidiel uvažovania, potom by sme mali dospieť k pravde. Odlišnosť pohľadov je daná subjektivitou. Ale tú je možné pri diskusií prekonať. Pretože pravda je len jedna.

Schopenhauer však dospieva k pojmu eristická dialektika, aby ju zadefinoval ako umenie diskutovať. Cieľom však už nie je pravda, ale aby človek presvedčil ostatných, že má pravdu (aj keď nemá).

Môže nám to prísť zvláštne a predsa máme k tomu sklon – všetci túžime po pravde. Ale koľkí pred námahou dajú prednosť skratkám a uveria nepravdám (dezinformácie). Dokonca majú pocit, že sú osvietení a majú pravdu.

Ak nám chýba pokora a láska k pravde, potom každá diskusia sa môže zvrhnúť na zápas o to, kto má pravdu (aj keď ju nemá).

A tak nastal jav, ktorý poznáme aj z našich politických diskusií – nie je dôležité, aká je pravda, ale kto vytvorí dojem, že ju má.

Dialektika, teda eristická dialektika sa stala nástrojom ako diskutovať tak, aby to vyzeralo že máme pravdu. Napriek tomu dialektika môže byť aj dobre využitá, ak ju použijeme na to, aby sme hájili pravdu.

Dialektika je nástrojom a všetko je o našej motivácií – za akým účelom ju použijeme.

Aké sú možnosti

Diskusia má svoje zákonitosti. Môžeme a nemusíme mať pravdu. A môže sa stať, že nevieme, kto má pravdu. Preto je na mieste, aby sme boli otvorení k argumentom oponenta a dobre zvážili svoje vlastné argumenty. A pri diskusií spolu hľadali pravdu.

Veríme, že máme pravdu. A je to prirodzené. Ale dôležité je, aby sme boli otvorení možnosti, že ju nemáme. Vtedy si zachováme pokoru. Možno nebudeme mať pravdu, ale dospejeme k pravde. Čo je pre nás viac? Spoznať pravdu, alebo vytvoriť dojem, že ju máme?

Eristickú dialektiku možno prirovnať k šermovaniu – k zápasu dvoch oponentov. Nech vyhrá ten lepší! – hovoríme si, keď ich učíme ako zachádzať so slovami a získať rečnícku zručnosť. Ale z úcty k pravde nakoniec hovoríme, nech vyhrá ten, kto má pravdu. Lebo nakoniec ide o pravdu…

Základy diskusie

Skôr než prejdeme k jednotlivým tézam, trochu teórie, ktorá sa nachádza aj v jadre dialektiky. V diskusií ak ten druhý nemá pravdu na to poukážeme tým, že jeho výrok nie je pravdivý, alebo že je v rozpore s inými jeho tvrdeniami (výrokmi), alebo že argumenty nie sú pravdivé, alebo tvrdenie je v rozpore s argumentmi. A teda niečo tam nesedí.

Výrok môžeme napadnúť priamo (keď argumenty nie sú správne), alebo nepriamo (keď ich uplatnenie nefunguje). Kým v prvom prípade hovoríme, že tvrdenie nie je správne, v druhom hovoríme, že ani správne byť nemôže (nestojí na dobrých základoch).

Pri priamom napadnutí tvrdenia ukazujeme, že argumenty nie sú správne, alebo že tvrdenie je v rozpore s argumentmi. Pri nepriamom napadnutí vezmeme tvrdenie oponenta a konfrontujeme ho s iným (pravdivým) tvrdením. Vtedy sa ukáže, že jedno z tvrdení nie je pravdivé. Lebo ak je rozpor, tak jedno je pravdivé a druhé nie je. Ale vyvrátiť tvrdenie oponenta môžeme aj priamou konfrontáciou (pravdou). Alebo môžeme ukázať na prípad, kedy jednoducho neplatí.

Tieto veci sú základom každej diskusie. Tvrdenie stojí na argumentoch. Tvrdenie môže byť pravdivé a nemusí. Argumenty môžu byť pravdivé a nemusia. A tvrdenie nemusí korešpondovať s argumentmi. Dokonca tvrdenie môže byť správne a argumenty nesprávne a naopak. A tým sa vraciame k pravde – kde je naozaj. A k diskusií o nej…

Schopenhauerove triky

Schopenhauerova Eristická dialektika ponúka 38 rétorickych trikov, ktoré možno použiť pri snahe pôsobiť ako ten, kto má pravdu. Niektoré z trikov sa opierajú o sofizmy (tvrdenie ktoré sa javí ako logické, hoci je absurdné a nepravdivé). Je to spojenie eristiky (náuka o sporoch) a dialektiky (umenie vyjednávať).

Tieto triky sú v skutočnosti úskokmi, ktoré možno použiť v snahe získať poslucháčov, alebo poraziť oponenta. Je to teda zručnosť ovládnuť diskusiu a viesť ju tam, kam chceme a pôsobiť pritom dojmom, že máme pravdu.

Odviesť pozornosť

Prvé tri triky slúžia na odmietnutie tvrdení oponenta. Je tam snaha odviesť pozornosť inam. Akoby na tvrdeniach ani nezáležalo.

Snaha oponentové tvrdenie čo najviac rozšíriť a naše zúžiť. Jeho tým urobíme komplikovaným na pochopenie a naše zjednodušíme. Jeho zovšeobecníme a naše skonkretizujeme.

Pri synonymách máme dve odlišné slová, ktoré však majú rovnaký obsah. Homonymá sú podobné slová, ale s odlišným obsahom. V podstate zamieňame oponentové slová za iné, ktoré potom ľahko spochybníme.

Vezmeme tvrdenie oponenta, ktoré bolo konkrétne a zovšeobecníme ho tak, aby neplatilo. Čo na tom, že v konkrétnosti platilo :).

Hra so slovami

Ďalšie tri tvrdenia sú podporené argumentmi, tak sa hľadá iná cesta, ako z toho „vybrdnúť“.

Jednotlivé argumenty sú rozhádzané, aby sa ten druhý v nich stratil a ľahšie ich schválil a keď z nich uzavrieme záver, už nemá iné východisko…

Na nesprávne tvrdenie sa použijú nesprávne argumenty (ak ich oponent považuje za správne). Tvrdenie môže byť správne, hoci sú argumenty nesprávne :)

Hra so slovami, zamieňanie slov. Preskakovanie v dokazovaní. Dokážeme to, čo sa nám hodí.

Hľadanie slabého miesta

Ďalších 5 sa snaží spochybniť oponenta a nachytať ho na hruškách.

Zahltenie otázkami, aby na jednotlivých úlomkoch poprel svoje tvrdenie. Zároveň zahltíme ľudí informáciami a stratia prehľad. Potom upriamime ich pozornosť tam, kam chceme.

Pokúsime sa nahnevať / vytočiť oponenta. Aby prestal racionálne uvažovať.

Miešanie otázok, pýtame sa na rôzne veci, aby sa stratil zmysel a niť. Potom nadviažeme, kde chceme.

Pokiaľ oponent má prehľad a nedá sa nachytať, možno pomôže položiť otázku tak, aby nevedel, čo chceme počuť. Možno potom odpovie tak, že sa nám odpoveď zíde pre našu vec.

Ak nám uzná konkrétne tvrdenie, vyhnime sa snahe potvrdiť aj jeho všeobecnú verziu. Hlavne ak nie je pravdivá.

Falošné karty

Ďalšie štyri triky sú umelé. Je to umelé pretvorenie faktov.

Vždy keď sa dá, dávajme slovám vlastný obsah a taký, ktorý sa nám hodí.

Spolu s tvrdením ktoré chceme presadiť vykreslíme jedno absurdné a dotlačíme ho k tomu, aby prijal radšej to racionálnejšie, hoci nepravdivé.

Hoci sa nám nepodarilo z neho dostať to, čo by sme potrebovali, predsa povieme svoje tvrdenie. Povieme ho o to viac energeticky, aby sme ho prevalcovali. Možno sa zľakne.

Pre nesprávne tvrdenie môžeme nájsť aj pravdivý argument a na ňom žiadať potvrdenie tvrdenia. Nemusí si to všimnúť…

Zákopová vojna

Nasledujúcich 7 trikov je obranných a snaží sa podkopať tvrdenia oponenta.

Súčasné tvrdenie sa pokúsime spochybniť tvrdením oponenta z minulosti.

Snažíme sa nájsť niečo, čo by sa dalo vyložiť inak a spochybnilo celú konštrukciu. Stačí slovo.

Ak má argumenty ktoré nás môžu dostať do úzkych, nesmie mu dovoliť, aby ich dotiahol do konca. Aj keby sme mali zmeniť tému.

Ak nemáme nič konkrétne, treba jeho tvrdenie zovšeobecniť a nájsť tam niečo – prípad, kedy to neplatí. A potom to spochybníme aj vo všeobecnosti – neplatí to v konkrétnosti a nemôže ani vo všeobecnosti.

Ak ho dostaneme do úzkych, musíme rýchlo robiť závery a nedať príležitosť nájsť slabé miesta.

Najlepšie je rýchlo na argument odpovedať rovnako prepracovaným argumentnom. Kto bude pátrať potom, ktorý je pravdivý? Najhoršie je mlčať.

Ak nás tlačí do uznania niečoho, čo by nám priťažilo, môžeme to hodiť na niekoho iného. Povedať, že to musí povedať, alebo posúdiť niekto iný.

Búrka slov

Ďalšie štyri sa snažia oponenta dostať do situácie, kedy sa zamotá a sám niečo poprie.

Ideálna je hádka, vtedy sa zveličuje a používajú sa aj absurdné a iracionálne tvrdenia. Ak ho vtiahneme do hádky, máme vyhraté. Ak budeme pritom pôsobiť pokojným dojmom, máme + navyše.

Použijeme oponentové argumenty na vytvorenie nesprávnych tvrdení a tým ho dostaneme do úzkych.

Na vyvrátenie všeobecného tvrdenia stačí jeden jediný prípad, kedy to tak nie je. A už to všeobecné neplatí. Na druhú stranu, chráňme náš argument a tvrdenie – nebojme sa ho zopakovať a povedať, že je to tak a tak a nič iné sme netvrdili. Nenechajme si vložiť do úst niečo, čo sme nepovedali.

Argument ktorý použil oponent, obrátime proti nemu.

Cit pre situáciu

Ďalšie tri sa týkajú priebehu sporu.

Ak nájdeme niečo, čo dokáže oponenta vytočiť, použime to. Opakovane. Nemusíme vedieť prečo. Hlavne, že to funguje.

Ak publikom nie je zorientované, môžeme použiť nepravdivé tvrdenia, hlavne ak získajú obecenstvo a dostanú oponenta pod tlak.

Ak sa nám nedarí, prenesme diskusiu inam. Možno tam sa nám bude dariť viac. Skúsme iné bojisko.

Čo sme ešte nepoužili

Ďalších päť je špecifických.

Ak sa dá, siahnime po autoritách, ktoré oponent uznáva a ktoré nám pomôžu ho spochybniť.

Ak nám to vyhovuje, prenesme problém na inú autoritu. Povedzme, že túto vec musí rozhodnúť odborník, hlavne ak nám to získa čas.

To čo tvrdí oponent, označme za niečo, čo je nepopulárne a nevhodné.

Spochybnime prepojenie praxe a teórie. Buď povieme, že sa to síce používa v praxi, ale nemá to oporu v teórií, alebo povieme, že je to len teória, ktorá nemá uplatnenie. Podľa toho, čo nám vyhovuje.

Ak sa niekde a v niečom vyhýba odpovedi, treba sa stále okolo toho točiť. Skôr či neskôr sa ukáže slabé miesto.

Divoká karta

Posledné štyri sa snažia uhrať spor a ukončiť.

Ak je to racionálne, opierajme sa o emócie. Ak je to emocionálne, volajme po racionalite. Ak je nové a odvážne, odvolajme sa na staré a zatiaľ platné.

Môžete hovoriť úplné nezmysli, hlavne ak ich je veľa a rôznych, takže ten druhý nevie, čo skôr riešiť a vyzeráme ako ten, kto sa vyzná…

Pokiaľ má oponent pravdu, ale použije nesprávny argument, chyťme sa toho a úplne ho potopme.

Ak už nič nepomáha, potom ako posledné riešenie je byť hrubý a siahnuť po osobných útokoch. „Podpásovky“. Hlavne že zaberú.

Víťazstvo, alebo pravda?

Eristická dialektika zaujíma v Schopenhauerovom systéme len veľmi malé miesto. Napísal ju v roku 1822 a akoby sa za ňu viac krát „ospravedlňoval“.

Je to však dielo, kde sa v malom zrkadlí jeho filozofia a prináša originálne myšlienky. A pritom nadväzuje aj na jeho diela. Veď v knihe Svet ako vôľa a predstava hovorí, že logika, dialektika a rétorika patria dohromady a tvoria celok rozumu. Logika to je technika vlastného myslenia, dialektika technikou rozhovoru (s druhými ľuďmi) a rétorika – technikou rozprávania.

Po rokoch sa k dialektike vrátil v knihe Parerga a paralipomena kde píše, že kontroverzia a diskusia môžu byť veľmi plodné. Je to cibrenie zručnosti, ale aj pravdy. Dôraz kladie na to, aby diskutujúci boli na podobnej úrovni. Varuje pred diskusiou s niekým, kto nemá vedenie a aj sa pred ním uzatvára. Je to mrhanie času :).

Práve ku koncu života napísal k Eristickej dialektike záver keď povedal, že nejde o víťazstvo, ale zastávanie pravdy. Každý chce mať pravdu, ale pravda je len jedna. Treba ju hľadať, usilovať sa o ňu a v pokore uznať, že nemám pravdu – ak ma to privedie k pravde. A tak eristická dialektika mení poslanie, jej úlohou sa stáva pomôcť pravde k víťazstvu. Napriek tomu sa nájdu takí, ktorí jej nástroje a múdrosť zneužívajú, aby vytvorili dojem, že majú pravdu. Dialektika je cenným nástrojom a ten sa žiaľ dá zneužiť.

Rady do života

Ak sa vrátime k úskokom a trikom uvedeným vyššie, môžete si spomenúť na mnohé politické diskusie, kde boli použité. Ale používajú sa aj v marketingu a v propagande. Demaskovať ich nie je vždy jednoduché.

Našťastie málokedy stojí proti nám niekto, kto používa celý arzenál. Väčšinou ľudia používajú zopár overených trikov a tak sa pri troche prípravy dá na nich pripraviť.

Mnohé z nich prežívame aj bežných rodinných a priateľských diskusiách, alebo na internete. Škatuľkovanie, slovné hračky, prekrúcanie, odvádzanie pozornosti či osobné útoky sú žiaľ úplne bežné.

Základom však je, aby argumenty boli pravdivé. Aby tvrdenie postavené na argumentoch bolo logicky správne. Argumenty musia mať váhu. Treba sa držať témy diskusie a nedovoliť odbiehať. A snažiť sa o to, aby nedochádzalo k nedorozumeniam. Aj z bežného života platí, že slová si obidve strany vyložia úplne inak (ako sa hodí, alebo podľa toho, čím žijeme).

Schopenhauer nám zanechal cenný nástroj. Je na nás ako s ním naložíme.

Diskusie na internete

Aj z bežného života – z pohybu na internete a zo zapojenia do rôznych diskusií poznáme zopár ťahov.

Niekto dá k Vášmu argumentu piktogram. Veľmi často nie je jednoznačné, čo tým myslí. A nedá sa na to argumentovať…

Niektorí ľudia si prejdú Váš profil, aby tam našli niečo, kvôli čomu Vás zaškatuľkujú a následne odmietnu Vaśe tvrdenie. Hľadajú dôvod, prečo Vás nebrať vážne. Ani tu nemá zmysel argumentovať.

Bežná je aj snaha odviesť pozornosť – keď na váš argument použijú tvrdenie z inej oblasti. A snažia sa Vás vyprovokovať k reakcií. Často ide o niečo, čo niekde zachytili, vlastne ani nechápu, na čo to je. A Vás často bude stáť veľa úsilia zistiť, odkiaľ to zobrali a čo s tým. A keď správne zareagujete, opäť vytiahnu podobný klenot…

A veľmi časté je používanie argumentov bez potrebnej váhy – z pochybných prameňov a autorít. Tie je síce ľahké odhaliť, ale Váš partner takéto členenie neprijíma. Nerozlišuje, pre neho 1 argument má rovnakú váhu, ako 2… Ani tu nie je možné k niečomu dospieť. Žiaľ.

Ako sa ďalej cvičiť v rečníctve

Keď sa to tak vezme, mnohé z trikov, či skôr z úskokov používame bežne v živote a ani nás nenapadlo, že sú bežným nástrojom používaním pri diskusií.

Niektoré, ktoré uvádza Schopenhauer sú v podstate nefér útokmi. A tie žiaľ tiež poznáme. Veľmi často ich používajú ľudia proti nám.

Mnohé úskoky patri k majstrovstvu rečníckeho umenia. Sú to rôzne slovné hračky, schopnosť položiť dobrú otázku a dobre naformulovať argument. Je tam aj stratégia, čo sa spýtať, v akom poradí, čo povedať. Keď sa to tak vezme, rečníctvo má blízko k šachovému umeniu – potrebujeme premýšľať dopredu…

Niektoré úskoky chcú viac cviku a možno aj trpezlivosti. Hlavne taká tá obratnosť, kedy argument rozšíriť, aby stratil platnosť, kedy ho zúžiť, aby neplatil. Kedy zamieňať slová a hlavne ako obratne viesť diskusiu tak, ako chceme aby sa vyvíjala. Je to skutočné umenie.

.

Napriek tomu, čo tu bolo napísané, kniha obsahuje veľa príkladov, odkazov a dokonca aj veľa slovných zvratov a terminologických pojmov. Preto stojí za to ju chytiť do rúk a s ňou pracovať. Rozvíjať jednoltivé úlomky a snažiť sa obracať ich z rôznych strán. Vďaka poznámkovému aparátu môžete sledovať rôzne myšlienkové línie. A možno v tom objavíte aj vlastnú. Schopenhauer nám ukazuje majstrovstvo rozhovoru – ako viesť dialóg. Nezabudnite prosím, že je to nástroj a používajte ho na dobré účely.

Artur Schopenhauer je nejznámější pro své dílo „Svět jako vůle a představa“, ale v jeho celoživotní práci se dá najít něco, čemu se říká „Eristická dialektika“. Jedná se o počin, který byl sepsán roku 1822 a ačkoliv se nejedná o Schopenhauerovu ústřední myšlenku, tak je i tato kniha prostoupena jeho pesimistickou spolu s voluntaristickou filosofií. Hlavní zde rozvíjenou myšlenkou jsou Schopenhauerem vypozorované a promyšlené principy a úskoky používané v dialektice.

Samotný název by mohl být matoucí pro ty, co nejsou seznámeni se jménem či dílem Artura Schopenhauera. Sám jsem – než jsem si přečetl jméno autora – myslel, že se bude jednat o příručku k vedení diskuse, o tu zde však vůbec nejde, ač by se z ní i pro tento účel dalo leccos vyčíst a zužitkovat.

Začátek knihy je věnovaný pojmům logika, diskuse a dialektika. Schopenhauer začíná s logikou, poukazuje na její rozdílná pojetí spolu s jejím zaměňováním s dialektikou u některých starých filosofů (Aristoteles, Seneca…) a dobírá se k jádru celé knihy, jíž je Eristická dialektika. Úvod pokračuje vysvětlením, proč tato praktika mezi lidmi funguje, co je nutné míti na paměti pro její pochopení a končí určením, jak by měla být dialektika definována.

Druhá část nazvaná „Základ veškeré dialektiky“, začíná určením dvou módů možného vyvrácení – ať protivníkem či námi a pokračuje určením přímého/nepřímého vyvrácení, přičemž v rámci nepřímého určuje dva poddruhy. Toto nazývá „kostrou“ každé debaty načež se pouští do zbytku věnovanému jednotlivým „úskokům“, jichž je celkem 38. Jsou to principy, jak dostat za pravdu v debatě, a to bez ohledu na objektivní pravdu. Jsou zde uvedeny situace, které pozná každý, kdo kdy sledoval prezidentskou – nebo jakoukoliv jinou – debatu; útok na osobu protivníka, jelikož zdiskreditováním oponentova charakteru je zdiskreditován i jeho argument; představovat svůj argument zpřeházeně aby soupeř nemohl předpovídat naše další kroky; přílišné zobecnění oponentova argumentu, aby se zařadil pod nějakou nelichotivou kategorii (Horlivost ve víře = fanatismus…).

Na úplném konci jsou Schopenhauerovy poznámky k tématu a velice povedený doslov, který krátce pojednává o okolnostech napsání tohoto textu a posunu autorova myšlení v pozdějším věku spolu se shrnutím jeho reflexe právě na tuto práci.

Na první pohled by se mohlo zdát, že se jedná o krátkou útlou knížečku, což je pravda, ale její obsah je velice složitý, přesto bych jí nehodnotil jako něco, co se špatně čte. Autor používá mnoho cizích pojmů, většinou z latiny, a tak se nejednou stane, že poznámky pod čarou jsou obsáhlejší nežli text na oné straně. A nakonec je nutno přiznat, že ač se čte dobře, tak pochopit jejích sto stran se mi zdá složitější nežli u jiných knih o rozsahu tří set stran.

Každý z úskoků nabídnutých Schopenhauerem postrádá název či jakékoliv zařazení do podkategorie a všech třicet osm je prostě dáno hned za sebou s občasnou referencí jednoho k druhému, s nímž sdílí nějakou podobnost. Toto rozložení spolu se stručností jednotlivých úskoků působí matoucím dojmem a úskoky často splývají; při pátém se mi zdálo, že první jsem ani nečetl.

Eristická dialektika je obtížné čtení, ale užitek v ní najde každý, kdo se našel v debatě poražen, nikoliv na základě faktických informací představených protivníkem, ale jeho uměním vést debatu k vítězství za použití všech prostředků, jenž byly k dispozici – Schopenhauer předkládá i možnost obrany proti jím popsaným úskokům; znát protivníkovy zbraně je stejně důležité, jako mít své vlastní.

Většina lidí registruje německého filozofa Arthura Schopenhauera jako představitele pesimismu, který mj. tvrdil, že „láska je jen iluzí, která zajišťuje rozmnožování rodu“ a „svět nemá žádný smysl“. Knihu, kterou napsal Arthur Schopenhauer a nazval ji Eristická dialektika, v letošním roce vydalo nakladatelství Portál pod názvem Umění dostat v každé debatě za pravdu. Čtenáři díky této publikaci zjistí, že spousta věcí, včetně umění debatovat, si během času v lidské kultuře zachovává stále obdobné kontury a stejná ustálená pravidla…

Summa summarum

Publikace s názvem Umění dostat v každé debatě za pravdu vychází v nakladatelství Portál jako maloformátová knížečka, která se vejde i do větší kapsy čtenáře. Na pevných deskách je ilustrace dvou „tvrdohlavců“ s příznačnými beraními rohy. Toto pidi-vydání knihy se může pochlubit i záložkou .

V anotaci k této publikaci jsme se dočetli, že toto by měla být „snad nejlepší kniha, jak vést debatu“, tak se na ni pojďme podívat …

Kniha je rozdělena na 4 části:

Základna veškeré dialektiky

Závěrečná poznámka

Místo doslovu

Schopenhauerovy poznámky k textu

Při čtení první strany slavného Schopenhauerova textu může mít čtenář ne-filozof pocit, že sáhl pěkně vedle a vybral si knihu, která bude nad jeho limity – že jí prostě nemá šanci pochopit… Nebojte, zvyknete si na mírně archaický sloh knihy a pokud máte sílu po celodenním shonu se trochu soustředit, zvládnete to. Samotná kniha začíná autorovým vysvětlením rozdílů mezi logikou, dialektikou a Schopenhauerovým vysvětlením, jak dospěl k názvu svého spisu Eristická dialektika. Touto částí jsem se také prokousávala ne právě lehce, ale pravdou je, že později – na dalších stranách, se kniha čte o dost lépe. Kniha obsahuje hodně citací v latině, které jsou přeloženy v poznámkách pod čarou, což by se mohlo líbit studentů humanitních oborů a maturantům, kteří se upsali předmětu „Základy společenských věd“.

Eristická dialektika je umění diskutovat, a sice tak diskutovat, aby člověk vždy získal pravdu, tedy per fas et nefas.* (str. 11)

*(Právem či neprávem – dovoleným i nedovoleným- každým způsobem.)

Autor vysvětluje podstatu každé lidské debaty a následně uvádí tzv. Úskoky, které lze efektivně použít bez toho, zda máte v debatě (sporu) pravdu či nepravdu. „….neboť to člověk sám předem nemůže bezpečně vědět“ (str 26). Tyto Úskoky jsou vlastně triky/ fígle, jak oponenty v diskuzi „odzbrojit“ a donutit je, aby uznal, že pravdu v diskuzi máme my…a to se občas přece hodí, že? V knize jich najdeme celkem 36. Pravdou je, že ne všechny jsou v praxi použitelné, protože některé z nich předpokládají jistou úroveň obou diskutujících a v běžném životě si téměř nikdy oponenty v názorech nevybíráme a tudíž ani IQ toho, s kým jsme nuceni debatovat… Některé autorovy Úskoky známe všichni, jiné jsou takové, které by nás nikdy nenapadly a proto je můžeme brát jako super inspiraci do dnů příštích.

Úskok 8

Drážděme odpůrce, ať se rozzlobí, neboť v hněvu je neschopen správného úsudku a pozornosti, aby si uvědomil svůj prospěch. Do hněvu ho pak uvedeme, pokud mu nepokrytě křivdíme, zlomyslně ho špičkujeme a vůbec si počínáme nestydatě drze. (str. 40)

Část knihy s názvem „Místo doslovu“ považuji za velmi zajímavou, napsal ji Břetislav Hůla a vysvětluje zde okolnosti proč a v jaké životní situaci se mladý Schopenhauer rozhodl sepsat tuto svou práci: ´představte si mladého nadějného docenta filozofie, který je rozhořčen „pobuřujícím padělkem a utrhačnou lží“, jak označil recenzi na své dílo napsanou jeho univerzitním kolegou Ed. Benekem, dotčen roztržkou v rodině a nespravedlivě odsouzen v jednom soudním sporu – proto je v jeho spisu o eristické dialektice cítit pesimismus a jistá melancholie´. (str. 85)

Pravda musí být vybojována.

(str. 92)

U této knihy se nebudete prohýbat smíchy ani se tetelit strachem či blahem. Ale k těmto účelem byly napsány jiné… Zde se dozvíme základy toho, jak jeden z největších myslitelů 20. století vnímal lidskou ješitnost a touhu „mít vždy pravdu“ a rozškatulkoval možnosti, jak tuto touhu naplnit: fér i nefér prostředky .Pokud máte rádi Schopenhauera, filozofii či diskuze jakékoli druhu, knihu doporučuji.

Hodnocení: 95%