https://dennikn.sk/329600/niekedy-staci-carodejnica/Niekedy stačí len čarodejnica
Hana Ševčíková
V období, keď hľadáme dokonalé istoty, americký psychoterapeut búra aj tie obyčajné.
Je dvakrát viac zákonite dvakrát lepšie? Ako sa medzi ľuďmi šíri dobro? Máme vôbec možnosť dozvedieť sa, čo si myslí druhý človek? A vlastne, ako je možné, že všetko dobré je na niečo zlé, ako provokačne hlása názov knihy?
Paul Watzlawick bol americký psychoterapeut, jeden z hlavných predstaviteľov svojráznej psychoterapeutickej školy v Palo Alto v Kalifornii. Tá je viac známa medzi študentmi psychológie ako medzi verejnosťou, a priniesla skôr zaujímavé myšlienky ako užitočné terapeutické postupy. Mnohé z nich pochádzajú práve od Paula Watzlawicka, ktorý má talent písať o nich s ľahkosťou a humorom. Jeho knihy sú ako jeho teória komunikácie – provokačné, ľahko stráviteľné, hravé. A to aj pre laikov.
Tak je to aj v útlej knihe Všechno dobré je k něčemu zlé (vyd. Portál). Na to, že je to zbierka esejí, je nevídane súrodá – nad všetkými témami sa vznáša tieň čarodejnice Hekaté. Tá predpovedala Macbethovi veľkolepú budúcnosť, tým v ňom vzbudila pýchu a predznamenala jeho pád. Naša túžba po úspechu a výkone, po uznaní a sláve je totiž taká zradná, že môže človek pripraviť o všetko.
Žiadne odborné pojmy ani zložité teórie, Watzlawick si vystačí s jednoduchou, rukolapnou Hekaté. Tá spôsobuje, že máme pocit, akoby sme presne vedeli, čo si druhí myslia, a to nám dáva právo súdiť ich. Hekaté nám našepkáva, že čím viac máme, tým máme lepší život. Našepkáva, že výkon je to, po čom by sme mali prahnúť. Má jasno v tom, čo je dobré a čo zlé, a to nielen pre človeka, ale aj pre spoločnosť. Na prvý pohľad vie byť lákavá a zvodná, ale jej láskavosť je otrávená – zabila aj Macbetha.
Watzlawick s obľubou používa minipríbehy, hyperboly, slovné hračky – majstrovsky ich zvládol prekladateľ Zbyňek Vybíral. Na pomoc si berie tu Lao-c’, inde Becketta či Dostojevského, myšlienky druhej svetovej vojny – skrátka, čo sa mu práve hodí „do krámu“. Vymýšľa si rôzne epizodické postavy, ktoré vytrhnuté z kontextu a použité s cieľom myšlienky pôsobia miestami umelohmotne.
Watzlawickove eseje nie sú žiadne hlboké myšlienky, neprevrátia čitateľov svet naruby. Sú to bonbóniky k nedeľnej káve. Ako keď sa človek z dlhej chvíle zamyslí v autobuse, nechá myšlienky utiecť zaujímavým smerom, a – nie vždy dotiahne do konca. Watzlawick navyše dokáže provokovať, zahrávať sa s čitateľom, skrývať sa mu, znenazdajky vypointovať, ale vie ho i nechať bez pointy.
Tematicky sa Watzlawick túla, kade sa mu zachce – jeho slobodná duša zabŕdne tu do psychológie, tu do histórie, filozofie, inde do formálnej logiky či teórie hier. Jeho pohľad na svet je však kompaktný, jasný a inšpirujúci. Varuje pred veľkými pravdami, pred výkonovo orientovanou spoločnosťou, pred vecami, ktoré vidno na prvý pohľad a zdajú sa jasné.
V tomto je jeho pohľad veľmi aktuálny. V období, keď hľadáme dokonalé istoty, on búra aj tie obyčajné. Vrátiť sa na jeho štartovú čiaru a prijať jeho pohľad môže znamenať veľkú dávku slobody, ktorú unesie len naozaj zrelý čitateľ. Ostane potom udivený ako Franta Okurka z rakúskej Kamenice, ktorý sa v úvode jednej z esejí pozerá na kvetinový záhon v parku a vzniká v ňom veľká otázka. Tá rozohrá tichú melódiu nepokoja, ale aj radosti zo slobody.
Taký je Paul Watzlawick, také sú jeho eseje, a takúto tichú hudbu nepokoja ponúka aj svojim čitateľom – hravú, melodickú a trochu znepokojujúcu.