„Všetko nechaj a príď za mnou! Prenajal som chatu na severnom pobreží Špicbergu… Neber zo sebou nič viac, než unesieš v batohu… Ponúka sa nám možnosť, aká sa nemusí opakovať…“ Kto by tým slovám odolal? A tak sa zrodil príbeh, ktorý dodnes sprevádza mnohých ľudí nielen počas chladných nocí…

Naše kroky na sever nepovedú prvý krát. Pred časom sme si priblížili knihu dobrodruha Kaggeho, v ktorom hovoril o účinkoch chôdze na človeka a ako čas plynie inak v prírode. Za zmienku stoja skúsenosti Wima Hoffa s chladom a so zimou. A o účinkoch tmy na človeka sme hovorili v texte na podklade knihy Sigri Sandberg. Dnes si priblížime knihu Christianne Ritter – Žena v polární noci.

Chladné pobrežie

Ako prezrádza podnázov knihy – Rok na Špicberkách, dej sa odohráva na Špicbergoch.

Do Nórskeho kráľovstva patrí ostrov Jan Mayen, ktorý sa nachádza na polceste medzi Nórskom, Islandom a Grónskom. Oveľa viac na sever a na východ od neho sa nachádza Svalbard. A na východ od Svalbardu leží Zem Františka Jozefa I. ktorú pre svet objavila Rakúsko – Uhorská expedícia, ale o tom niekedy inokedy…

Našu pozornosť dnes budeme venovať Svalbardu. Je to arktické súostrovie. Leží v Severnom ľadovom oceáne. Názov Svalbard sa používa od 20 rokov 20 storočia. Predtým sa používal názov Špicbergy.

Rozloha súostrovia je niečo cez 62 tisíc km2. Približne 60 % územia pokrývajú ľadovce a snežné polia. A názov Svalbard znamená chladné pobrežie. Svalbard leží za severným polárnym kruhom. Polárny deň tu trvá od 20 apríla do 23 augusta a polárna noc od 26 októbra do 15 februára.

Dejiny osídlenia súostrovia siahajú do 12 storočia. Špekuluje sa pritom, či tu boli skôr Vikingovia, alebo ruskí rybári. Oficiálny objav pre svet sa koncom 16 storočia spája s Holanďanom Viliamom Barentsom. V 17 a v 18 storočí tu bola základňa pre rybárov a lov. Od 19 storočia slúžil ako základňa pre polárne expedície.

Súčasťou Nórska sa oficiálne stal v roku 1925. Súčasťou zmluvy na základe ktorej k tomu došlo, bol záväzok umožniť 41 krajinám ťažbu uhlia v prípade záujmu (medzi krajinami bolo aj Česko-Slovensko). Počas II sv vojny súostrovie okupovalo Nemecko.

Dnes súostrovie žije hlavne z lovu (líšky, soby a medvede), rybárstva, z ťažby uhlia a v poslednom období z turizmu…

Na súostroví nie sú žiadne cesty. Na prepravu slúžia lode, helikoptéry a snežné skútre. Dnes tu žije cca 2 800 obyvateľov, pričom približne 55 % tvoria Nória, zvyšok viac menej obyvatelia bývalého Sovietskeho zväzu.

Túžba ísť na sever

Autorkou knihy Žena v polární noci je Christiane Ritter, ktorá sa na súostrovie vybrala za svojím manželom Hermanom.

Christiane Ritter pochádzala zo zámožnej rodiny z Karlových Varov. Jej pradedko patril medzi spoluzakladateľov karlovarskej manufaktúry na výrobu porcelánu. Jej rodina bola umelecky založená. Ona sama sa najprv venovala tancu. Ale nakoniec štúdium zamerala na výtvarné umenie a ilustráciu.

Keď dosiahla 20 rokov, rozhodla sa vydať za námorného dôstojníka Hermanna Rittera. Jeho predkovia pochádzali zo Švédska a z Fínska, pričom otec pochádzal z Rakúska. Práve v škandinávskych predkoch mala pôvod túžba, ktorá ho hnala stále na sever a kvôli ktorej sa neustále vracal na Špicbergy. Tu pôsobil ako lovec kožušín.

V roku 1943 sa Christiane rozhodla vybrať za svojím mužom a stráviť rok na Špicbergoch.

Ruské stopy

Ten príbeh v knihe sa odohráva vo viacerých rovinách.

Po tom čo som o Špicbergoch čítal, ma zaujala myšlienka o tom, že najoriginálnejšie a historicky najzaujímavejšie chaty ktoré sa zachovali, sa nachádzajú v oblasti Wijdefjordu. Postavili ich pred cca 300 rokmi prví lovci, ktorí tu prezimovali. Pochádzali z Ruska a spolu s nimi prišli aj mnísi zo Soloveckého kláštora.

Tie domy boli postavené z mohutných drevených klád, ktoré sem priniesli morské prúdy zo Sibírskych riek.

Mohli by sme to považovať za „oral history“, ak by však nebola spojená s vysokými drevenými krížmi, ktoré sa tu nachádzali a vydávali svedectvo o tom, že sa tu slúžili bohoslužby v prírode. Kniha tak prináša zaujímavý úlomok do histórie ostrova.

Príručka pre lovca

Samozrejme, že kniha je aj veľmi praktickým úvodom do života dobrodruha a lovca. Popisuje pomerne verne, čo všetko to v praxi znamená, od precízneho nákupu na dlhé obdobie (v prípade knihy to bolo na rok), ale aj plánovanie v teréne – čo kedy robiť, či v akom intervale nastražiť pasce. Ale aj čo robiť v prípade snežnej búrky, víchrice, alebo ak stratíte prehľad, kde je sever.

Na začiatku bol list…

Na plátne knihy sa odohráva príbeh manželov a ich nečakaného spoločníka – Karla. Herman poslal Christiane list, v ktorom ju volal za sebou, aby za ním prišla. Ten list bol pomerne stručný – prenajal chatku, najbližší sused bude od nich 90 km. Je tam aj praktický popis cesty a usmernenia na cestu vrátane toho, čo treba priniesť.

Samozrejme, tým listom to nezačalo. Už ubehol nejaký čas od okamihu, kedy Herman odišiel na sever, kde lovil ryby a predával kožušiny ulovených líšok a medveďov. A po nejakom čase jej poslal svojej denníky, v ktorých ju zaujal obraz, ktorý o Špicbergoch vykreslil. Ale tento obraz skoro nikdy, alebo v malej podobe spomínal zimu chlad, snehovú búrku, či rôzne ťažkosti. Mala pred očami obraz vyhriatej chaty, v ktorej bude udržovať teplo domova. A teplého hrnčeka do chladu bude unikať para…

A preto ju nič nemohlo pripraviť na to, čo nakoniec zažila. Často sa pri takej skúsenosti používa pojem šok. Väčšinou sa myslí kultúrny, pri strete dvoch odlišných kultúr. Tu je to šok z podmienok, do ktorých prišla.

Zbohom o rok…

To že to nebude jednoduché, to mohla vytušiť. Dostávala určité signály a náznaky. Kapitán zaoceánskej lode ju pôvodne nechcel vysadiť. Isté náznaky prichádzali aj cestou – pomerne slušne sa ochladilo. Často cestou zažila hmlu. Chlad. Videla zamrznuté fjordy a ľadovce. A pritom ešte stále plávali na sever, do ešte väčšej zimy.

Na Špicbergoch prestúpila na parník, s ktorým museli oboplávať značnú časť súostrovia, aby zakotvili na severe. A to bola ešte tá príjemnejšia verzia. Pôvodne mali cestovať pomocou snežného záprahu, ktorý by ťahali psi a cesta mala trvať dva týždňe. Takže cesta parníkom znela super. Ale aj tam čelila otázkam a pochybnostiam.

V tejto finálnej fáze cesty sa dozvedela, že okrem manžela bude s nimi bývať aj jeho spoločník. Pri viac poschodovom dome to môže byť príjemné rozptýlenie a užitočná výpomoc. Ale na nich čakala chatka malých rozmerov… Ešte aj ten kapitán parníka ju nechcel pustiť. A predsa po dvadsaťštyri hodinovej plavbe vystúpila. V diaľke sa črtal tmavý temný bod, z ktorého sa neskôr vykľula oná útulná chatka…

Kapitán pri odchode sľúbil, že sa vráti o rok. O rok! Ako dovtedy prežiť?

Ako sa nestať vdovou

Keď som sa do tej knihy začítal a predstavil si tie podmienky. Najprv si hovorím, že mnohé ženy by zmenili pohľad na svojich mužov, keby to čítali. Iste, majú veľa chýb a nedokonalostí, ale predsa s láskou sa snažia a pomáhajú im. Potom si hovorím, že Christiane musela byť veľmi silná a trpezlivá, lebo inak by sa stala pomerne rýchlo vdovou. Ale s každou ďalšou stránkou som začal chápať, v čom tkvelo čaro prostredia a prečo zostala. Je to čaro Špicbergov, ktoré mnohých doslova pripravili o rozum a cestujú tam znova a znova.

Rada do nečasu

Veľmi ostrieľane vyznievajú slová, ktoré Christiane dostáva počas cesty od skúseného morského vlka (myslím toho dvojnohého ošľahaného severákom): „ak chcete spokojne prezimovať, zapamätajte si tri veci – každý deň sa choďte prejsť, bez ohľadu na podmienky. Je to rovnako dôležité, ako jedlo a príjem tekutín. Všetko berte s humorom. A nikdy neprepadnite obavám. Tie by vás nakoniec uštvali a dostali.“ Celkom rozumné nie? Aj do našich časov…

Nový „domov“

Chata ktorá sa na najbližší rok stane jej domovom stojí uprostred poloostrova.

Je to veľká „krabica“ potiahnutá čiernou dechtovou lepenkou. Tu a tam je stena prekrytá či skôr prebytá latou, ktorá drží lepenku. Na streche ústi rúra od pece.

Chata je zvonku obsypaná výbavou, ako sú sánky, rôzne kade, lyže, veslá, ale aj bedňami, ktoré sú plné zásob.

A na uvítanie padá dážď. A prvou úlohou na novom mieste je zobrať kýblik a vybrať sa von hľadať prameň so sladkou vodou. Až potom bude možné robiť večeru. Umyť riady a seba…

Inak tá chatka mala asi tak 3 m4. Čo je v niečom aj praktické – ľahko a rýchlo sa vyhreje, ak pec poslúcha. Ale nie je tu prakticky žiadne súkromie (nemôžete toho „tretieho“ poslať do kina :)) a všetko čo sa dá, je umiestnené pri chate.

Je tu v podstate pec, stôl, zopár políc a skriniek, dve váľandy a jedna priečka. Žiadne deliace priečky, vnútorné steny, či ďalšie miestnosti… Asi netreba zdôrazňovať, že žiadny plyn, žiadna elektrika a teda aj spotrebiče… Pec na drevo, jedna liatinová panvica a petrolejová lampa.

Zásoby ktoré vydržia naozaj dlho a veľké zásoby dreva, uhlia, petroleja a streliva (tie musíte umiestniť tak, aby ste ich v tme našli. A treba ich nájsť aj v snehu. A k tomu ešte ochrániť pred zvermi. Ak Vám to prijde málo náročné, v okolí sa nachádzajú zálivy s príťažlivými názvami: záliv hrôzy, zabudnutý záliv, záliv nárekov, či záliv žiaľu… Koľko lodí tu stroskotalo pre hmlu, víchricu, sneh a koľkí ľudia tu pomreli… Koľko tu je opustených a osamelých hrobov.

Drobné radosti

Bola to obyčajná kaša z vločiek a s trochou tuku. Nechcem vedieť, čo to bolo za tuk. Ale v tom chladnom počasí bola teplá. Krásne horká. Ako človeku chutí, keď je hladný. A ako zahreje. Stačí tak málo.

Asi tušíte, že Christiane si Špicbergi predstavovala inak. Ale už nebolo cesty späť.

Ako potešila horúca kaša… ako ráno dokáže potešiť čerstvo namletá káva, jej aróma a ako zahreje. Čo na tom, že kávu treba najprv ručne pomlieť a založiť oheň, nechať zovrieť vodu, zaliať kávu… Je to pomerne zdĺhavý proces.

Nastalo obdobie, kedy stále bolo svetlo. Podľa čoho sa orientovať? Hodiny nemali. Jedli, keď mali hlad. A spať chodili, keď boli unavení.

Muži naučili Christiane orientovať sa v hmle. Sleduje kamene na zemi, tie je vidno, aj keď je hmla. Kamene pod nohami. Z tých kameňov je urobená cestička. Kamene pod nohami. Ani jeden nie je rovnaký.

Jesť, či nejesť?

Aj dnes môžete mať špajzu plnú strukovín, cestovín, múky, cukru a ryže. Ale to nie sú vitamíny. A v tomto prostredí nemáte ani čerstvé vajcia, maslo, či mlieko. A už vôbec nemáte čerstvú zeleninu a ovocie.

Vtedy rôzne podoby sušenia, mrazenia či zavárania neexistovali. To čo mali, sa snažili chrániť pred hnilobou a konzervovať chladom. Ale ani to nedáva nádej na dostatočnú zásobu vitamínov.

A keď príde obdoby tmy, pomerne dlho budete bez slnka a to je vitamín D. A ten vtedy v inej podobe nemali. Lovci preto boli odkázaní na lov – čerstvé mäso bolo jedinou cestou, ako sa dostať k vitamínom. Preto jedli veľa mäsa a lovili do zásoby. Ono to neznie tak hrozne, ale čo keď máte obdobie „tuleňov“? A tak máte každý deň mäso z tuleňa. Jeden deň ho upečiete, potom uvaríte, potom podusíte a potom? Tuleň na pomarančoch, na rozmaríne, s kelovým prívarkom, akurát bez ovocia a zeleniny. Či chcete, alebo nie, musíte jesť veľa mäsa. Vegetarián by tu neprežil. A mäsožravec po čase je mäso s odporom.

Sme navyknutí zájsť do obchodu a kúpiť si niečo, keď nám chýba. Ale to tu neplatilo. Okrem toho, ak máte možnosť, robíte si zásoby, pretože neviete, čo bude. A čo sa týka mäsa. Je to „špinavá“ práca. To zviera treba uloviť a naporcovať.. Nekúpite si kilo v nádobke…

A tak sa často stáva, že jete nárazovo. Ak máte, jete veľa, lebo nemusíte mať. A môžu prísť medvede, alebo líšky a zobrať Vám korisť… A ak nemáte? Veríte a dúfate, že sa objaví kuriér s donáškou jedla do domu, teda či k Vám príde niečo, čo môžete uloviť. Snažíte sa tomu ísť oproti, dávať pasce a ísť do terénu. Ale niekedy ani Vaša snaha stačiť nemusí. A sily dochádzajú.

Ale v tej všetkej divočine sa Christiane učí aj hodnotám. Získava úctu k zvieraťu keď vidí, koľko veľa úžitku z neho je. A ako dlho a bohato dokáže byť obohatením pre druhých. Jedno zviera je doslova celým mäsiarstvom vzhľadom na to, koľko bohatstva ponúka.

Čaro maličkostí

Z jednej strany chaty sa od dechtu odráža slnko a zahrieva priestor okolo. V tom čase muži spali. Christiane si naplnila smaltovanú kaďu vodou, počkala kým ju teplo odrážajúceho slnka zahrialo, pridala do vody kýbeľ morskej vody a dopriala si v tom mrazivom svete kúpeľ. Bol to luxusný kúpeľ a nie pre asketickosť podmienok, ale pre samotnú podstatu. Čaro jednoduchých vecí.

Vôňa chleba

Muži zabudli v obchode kúpiť droždie. Popravde, kúpiť chceli, ale v obchode nebolo. Ak máte jediný obchod široko ďaleko a dostanete sa tam tak raz za celý rok, tak máte problém.

Dnes už niečo vieme o náhrade za kvasnice, prípadne o spôsoboch, ako si ich vyrobiť. Ale vtedy tomu tak nebolo. Po predchádzajúcom obyvateľovi našli v polici stvrdnuté kvasnice. A tie sa im podarilo oživiť. Viete koľko radosti to bolo? Napiekli chlieb aj do zásoby. A aké luxusné raňajky z neho boli. A začali si pestovať kvások. Nech si môžu chlieb upiecť kedykoľvek, teda kým majú múku…

Chlpatá neha

Napriek drsnosti prostredia sa neha nevytratila. Objavila sa prvá polárna líška. Každý rok sa nejaká objaví. Je to mláďa, ktoré nemá skúsenosti a je ľahké si ho ochočiť. Má to však krátke trvanie. Po určitom čase takúto líšku zvykne lovec zastreliť a stiahnuť z kože a kožu neskôr speňažiť.

Tieto líšky si dokážete zdomácniť, ale nie úplne. Nikdy nestratia všetku plachosť. Robia Vám verného spoločníka, ale tým sa stanú zraniteľnými. Sú odkázané na Vašu pomoc, ale v tmavom a chladnom období ich nenatlačíte do chaty, hoci ich kožuch by mohol zahriať.

Líška ktorá dostane meno sa nestrieľa. A táto dostala meno Mikkel. Christiane uprosila mužov a líšku nechali na žive. Síce sa chytila do jednej z pastí (bola zvedavá), podarilo sa ju však zachrániť a odvtedy ju už nikdy nevideli – odišla do ústrania.

Líška ktorá spozná civilizovaný svet a jeho nástrahy a prežije, stane sa vodcom svorky a už sa ju nikomu nepodarí chytiť. Táto líška prežila a jej potomci tam žijú možno dodnes. A ešte niečo sa zmenilo. Christiane po tejto skúsenosti už nechcela po návrate domov nosiť žiadnu kožu. Spoznala jej „cenu“.

Usporiadať si priority

Život v takomto prostredí Vás núti tu a tam siahnuť na dno síl. Vyberiete sa na lov a nič neulovíte. Možno zajtra, kto vie? Môžete sa ocitnúť vo víchrici a stanete sa len „štatistom“. Ste rád, že si zachránite holý život a uchránite loď pred poškodením. A musíte prespať na nehostinnom prostredí. Ale aj tak ste šťastný a vďačný. Prežili ste. Kým žijete, má cenu žiť a bojovať.

Život v tme

Je to len krátke obdobie, kedy sa deň strieda s nocou. A potom prichádza obdobie, kedy je tma. Celý čas.

Po niekoľkých mesiacoch svetla, prichádza niekoľko mesiacov tmy. Keď je stále svetlo, stratíte pojem o čase. A svetlo preniká všade a nikdy nemáte dostatočnú tmu, aby Vám bolo dopriate sa dobre vyspať. A časom už chodíte ako mátoha – dlhodobý nedostatok spánku.

A keď je stále tma? Žijete, alebo ste v hrobe? Je v tom rozdiel. Stále je tma a situáciu zachraňuje len petrolejová lampa a tu a tam oheň a svetlo z pece. Okrem toho, v hrobe by ste nezakopli o čokoľvek na zemi. Ani by Vám nebola zima.

Príde nám to romanticky, ale tma je naším spoločníkom. Idete na lov, rybáriť, po vodu, sekať drevo a čokoľvek iné a všade tma.

Aký je to pocit, keď zažijete západ slnka a potom si uvedomíte, že Vás čaká stotridsať dní bez slnka. Ako si pritom zachovať zdravý rozum? Len pokračovať v rituáloch a rôznych aktivitách. Treba sa niečím, hocičím zamestnať, aby nás tma nepochovala. Koľkí to nedali, tma zvonku sadla do ich duše a nakoniec to vzdali. Tma zvonka sa preniesla do vnútra. Niekto príde o rozum a niekto nájde ako prežiť.

Zápas s prírodou

Výzvou však nie je len tma, ale aj víchrica. A nie ste pred ňou v bezpečí ani v chate.

Každý deň musíte odpratať sneh a očistiť okolie. V tme. A bojíte sa, či Vám chatu a Vás s chatou neodfúkne. Vietor je silný. Je tak silný, že si naň neviete zvyknúť a neviete sa vyspať. V našich končinách s tým nemáme veľa skúseností. Ale je tak silný, že je hlučný. Akoby ste spali vedľa železničnej trate, alebo pri pristávajúcej dráhe letiska.

Keď sa ocitnete v takej situácií, prehodnocujete svoj život a menia sa Vaše hodnoty. Človek sa nepoberá na zimný spánok – nedokáže zaspať na tak dlhé obdobie a znovu sa zobudiť. A predsa akoby duchovne zaspal. A nežil. V akej nálade sa zobudí.

Príde ešte?

Obdobie temna a noci trvá dlho. Vráti sa ešte slnko? Príde ešte niekedy? Akoby sme v stave smrti čakali na znovuzrodenie. Žijeme ešte? Nekonečná tma nás zoviera stále silnejšie. A predsa začíname tušiť, že tam niekde na obzore sa, rodí svetlo a časom zavíta aj k nám. Zrazu čakať na električku v zime nemusí byť také zlé J.

„Dáme“ to?

Tma však ešte stále pretrváva. A teploty klesajú. A vynára sa iná otázka. Zásoby dochádzajú a čerstvé mäso sme už nemali dlho. Objavia sa ľadové kryhy a priplávajú na nich ľadové medvede? Príde táto „živá“ donáška čerstvého mäsa? A po tak dlhom čase a útlme, dokážeme nejakého uloviť? Rešpekt a úcta k zvieraťu, versus dlhá absencia čerstvého mäsa. A chýbajúce vitamíny. Zima preverí naše sily. Sme dosť silný, alebo sa poberieme za predkami?

Miestne kino

Polárna žiara. Po zážitku tmy, je to bohaté predstavenie farieb, ako 2D, 3 D a ešte neviem ako D v jednom. Film hraný na živo, ktorý je v jedinej premiére a po vizuálnom pôste ducha sýti dušu farbami. A hladí ju.

Christiane si pri skúsenosti s polárnou žiarou pripomína skúsenosť – múdrosť Inuitov. Veria, že v tých lúčoch a v tej hre svetla možno zazrieť mŕtvych predkov. V tej žiare je niečo, čo túži po návrate na zem a chce nás obklopiť a objať. Niečo utešujúce, čarovné a nepopísateľné.

Múdrosť Inuitov je blízka múdrosti ich susedov – indiánov z Njú Yorku, keď ešte New York neexistoval – predkovia nás sprevádzajú, žijú medzi nami, hoci už nemajú telo…

A predsa žijem

Môžeme sa Vám nedariť. Ale keď po dlhej noci sa konečne objaví slnko, radikálne sa zmení nálada.

Víchrica, dlhé obdobie svetla, dlhé obdobie tmy. Veľká zima. Ale aj dlhé obdobie samoty je výzvou – keď muži nechajú Christiane samú a vyrazia na lov. Odišli a vrátia sa. A kým sa tak stane, ubehne 13 dní. Bez rádia a bez živého spoločníka. Sám so sebou. Ako to zvládnuť?

Zvládla. Ale kým sa tak stalo, musela zvládnuť boj sama so sebou, so svojimi pocitmi, myšlienkami, predstavami a obavami. Tie sa hlásia k slovu, pretože niet iného spoločníka, ktorý by hovoril a čakal na odpovede.

Aký bol ich ďalší osud?

To sa dozviete v knihe :). Dej sa v beletrií neprezrádza. Celou knihou sa tiahne dejová línia, kde tí traja hľadajú cestu k sebe a ako prežiť. Prináša viacero zvratov a zaujímavých okamihov. Vzhľadom na náročnosť situácie, kladie dôraz na to, čo je dôležité a tým je aktuálna aj v tejto dobe.

Christiane to najcennejšie píše na konci knihy – v ďalekých končinách a v dlhom období temnoty sa skrývajú prekvapenia, s ktorými sa v tak hlboko jednoznačnej podobe nikde inde nestretnete. Siahnete na svoje dno. Musíte ísť doslova na kosť, aby ste skutočnosť dokázali naplno prežiť. A to Vás navždy zmení. V tom všetkom marazme a nehostinnosti objavila záblesk sily, ktorá všetko presahuje – Božiu blízkosť. A tak získala silu a vnútorný pokoj. A tie si odniesla so sebou domov.

Okrem toho je to príbeh ženy, ktorá sa postavila mnohým zaužívaným obrazom a predsudkom, ukázala odvahu a silu v spoločnosti, ktorá v tej dobe videla úlohu ženy v inej podobe. A tak zoči voči náročnej situácií, pozýva na osobnú cestu objavovania vlastnej cesty.

.

Ak Vás táto kniha zaujala, určite siahnite aj po knihe Sigri Sandberg – Tma. Je to do veľkej miery pokračovanie príbehu, ktorý začala písať Christiane. Dej knihy Žena v polární noci je pútavý. Najlepšie sa číta, keď je človek zababušený do deky a chvíľami usrkáva teplý čaj.

Mnohé z toho čo hovorí Christiane sme si už priblížili v príbehoch od Kaggeho, alebo Sigri. Askéza, vôľa, pôst, chôdza, pobyt v prírode, zážitok tmy. Čaro Špicbergov je, že človek siahne na dno svojích síl, spozná sám seba v hĺbke svojej duše. Naučí sa na svet pozerať inými očami. Je to cesta na kosť – je v tom kus holizmu – človek spoznáva svoje miesto vo svete, aby dospel k humanizmu – postavil sa na svoje miesto a bol prínosom pre okolie. A zároveň si usporiadal hodnoty. Pochopil, čo je naozaj dôležité. Tá kniha vedie k plnosti života. A tá cesta niečo stojí. Podobne ako prežiť rok na Špicbergoch. Vyberieme sa na vlastnú expedíciu? Keď sa to tak vezme, hoci nežijeme v takej zime a chlade, žijeme v nehostinnom prostredí. Vytvoríme v sebe miesto, ktoré nás zahreje bez ohľadu na počasie a dá nám silu kráčať…?

Dokážete si představit, že byste opustili pohodlí svých domovů a odjeli na Špicberky? Přiznám se, že já ne. Možná tak na několik týdnů a to ještě za polárního dne. Christiane Ritter, nadějná mladá umělkyně tam strávila celý rok a navíc to bylo ve třicátých letech dvacátého století.

Její manžel, Hermann Ritter, již na Západním Špicberku několik let působil jako lovec kožešin, když jí napsal, ať za tím hned přijede. A tak si sbalila to nejnutnější a lodí vyplouvající z Hamburku odjela. Chtělo to kus odvahy a dobrodružnou povahu a Christiane jich nejspíš měla na rozdávání.

Spolu s manželem a další lovcem jménem Karl se usadili v chatě na Grahuku. Ale nepředstavujte si nějakou nóbl chatu s veškerým komfortem. Ne, ta chata je jedna místnost, která slouží jako ložnice, kuchyně a obývák dohromady.

„Chata stojí uprostřed malého poloostrova, jehož břehy strmě spadají do moře. Je to nevelká, holá čtyřhranná krabice, celá potažená černou dehtovou lepenkou. Přes ni je křížem krážem přitlučených několik latí, jediné světlé plochy v černi. Ze střechy trčí do mlhavého vzduchu osamělá roura od kamen. O chatu jsou opřené bedny a kádě, sáňky, vesla a staré lyže...V místnosti, která měří necelé tři čtvereční metry, se válí oblaka kouře a na skromné, primitivní zařízení, které vnímám jen částečně, se snášejí saze. V rohu jsou nad sebou dvě široké dřevěné palandy, u stěny je pryčna, pod oknem stoleček, a pak je tu jedna větší a jedna menší police, na které stojí zaprášené lahvičky, zřejmě obsahují koření.“ (str. 28 a 31)

Christiane deníkovým stylem zaznamenává vše, co se kolem ní děje. Rozepisuje se o okolí své chaty, o tom, že v rámci přežití si opravdu toho roztomilého tuleně musejí ulovit. Aby si vydělali nějaké peníze, muži se soustředili na lov lišek.

Vzhledem k tomu, že Christiane na Špicberkách pobývala rok, prožila tam obě polární období - polární noc a polární den. Přijela tam na sklonku polárního dne, nezkušená, nejistá, neznalá krutých polárních bouří, skučení větru, podivných zvuků a strachu. Nejdramatičtější okamžiky prožívala, když za jedné takové bouře zůstala na několik týdnů sama. Sama se svými úvahami, strachem nejen o sebe, ale i o oba muže.

Christiane opravdu výborně popsala tmu, co v ní cítila, jak se chovala a co dělala, aby nepodlehla depresi z vědomí, že už slunce nikdy nevyjde. Každý z nás to má nejspíš nastavené stejně - když po dlouhé době vidíme slunce, je nám hned o něco lépe. I tuto část polárního cyklu autorka popsala naprosto skvěle, doslova jste cítili onu radost ze života, popisovala probouzející se faunu a floru a vy jste najednou měli pocit, že Špicberky jsou hotovým rájem na zemi.

„Sedíme na černé střeše naší chaty, která se nyní pomalu začíná vynořovat ze sněhu. Vyhříváme se na sluníčku, navlečení víc nebo míň, a cítíme se jako v pozemském ráji. Kolem nás jásá arktické jaro, je hrdinky nádherné, čisté a krásné jako nic jiného.“ (str. 176)

Zdroj: Spitzbergen/Svalbard

Mnoho románů o dalekem Severu jsem nečetla, ale několik jich bylo. Vše bylo viděno pouze z pohledu muže a ten svět vidí jinak než žena. Ona víc prožívá a vidí krásu tam, kde muž vidí jen skály.

Christiane Ritter své zápisky psala v roce 1934, kdy němčina, ale i čeština, byla jiná než dnes. Překlad má na svědomí Viola Somogyi. Němčinu převedla do současného českého jazyka a díky tomu je příběh čtivý a hodně zajímavý. Kniha je doprovázena fotografiemi Rolfa Stangeho, který provozuje cestovní kancelář specializující se na Špicberky, Island či Grónsko a do tamních míst organizuje pěší túry či plavby po moři.

Žena v polární noci byla zmíněna v jiné knize a to Tma, kterou vydalo stejné nakladatelství. Autorka se na tmu dívala z různých úhlů pohledu. Christiane Ritter však v tomto ohledu vyhrála na plné čáře. A i přesto, že zápisky vznikly před osmdesáti lety, mají v současnosti čtenářovi stále co říct.

Kniha má podtitul Rok na Špicberkách. Celkově mě kniha vzdělala. Za prvé jsem si musela najít, kde leží Špicberky, protože jsem o nich slyšela poprvé. Usnadním vám práci, pokud to jako já nevíte. Špicberky jsou nejsevernější část Norského království. Západní Špicberk (norsky Spitsbergen) je s rozlohou 37 673 km2 největší ostrov Špicberk a zároveň se jedná o největší ostrov Norska. Za druhé jsem se dověděla, kdo jsou kajky. Taky velmi zajímavý živočich.

Hlavní hrdinkou je autorka Christiane, která v roce 1933 přijala pozvání svého manžela, aby s ním strávila rok v chatě v Arktidě. Její manžel měl vždy touhu žít kdesi v Arktidě. Připojil se k jedné vědecké expedici a pak tam zůstal jako lovec kožešin. V knize postrádám vysvětlení ohledně této rodinné situace. Jen tak mimochodem se autorka v knize zmínila, že nechala dceru na rok rodičům, když odjela za manželem. Chápu to, jen jsem zvědavá. Stačilo by mi stručně, kolik měla roků, jak často se s manželem vídala, když byla v Evropě a on v Arktidě. Prostě bych chtěla více podrobností ze soukromí. Ani na netu jsem více nenašla.

Christiane začíná své vyprávění na nádraží, kde se rozloučila s rodiči. Když doplula lodí na místo setkání, čekal ji nejen manžel, ale i jeho kamarád Karl – mladý nor, který v chatě bydlel s nimi, aby jim pomohl. Další překvapení byla avizovaná chata. Když to napíšu stručně, tak to byla hranatá malá dřevěná bouda potřená dehtem, která obsahovala kamna, tři pryčny, stůl a židle. Bohužel v knize nebylo zmíněno, jak bylo řešeno WC, to by mě opravdu zajímalo, opět ze zvědavosti. Další soused byl vzdálený od jejich chaty 10 hodin chůze.

Upřímně kniha mě chytla. Je to jiný svět. Fascinovalo mě, jak popisovala denní činnost, co dělali, co jedli, jak lovili. Hodně se věnuje přírodě kolem chaty, kde chodili pro vodu. Vypráví jak přežila sama čtrnáctidenní sněhovou bouři, když muži byli na lovu. Jak lovili, porcovali a jedli tuleně, což byl jejich hlavní zdroj vitamínů. Představa, že bych skoro půl roku byla ve tmě bez slunce mě děsí. A přesto autorka v tom našla to dobré, v čem ji roční pobyt posílil. Co sama v sobě objevila. Věřím, že takový pobyt je o sebepoznání a uvědomění si žití na tomto světě. Co je podstatné a co ne.

Opravdu je to velmi poutavé a zajímavé vyprávění o jiném životě než ho známe. Já bych tam teda nikdy nejela, ani kdyby mi za to platili. Ale obdivuji lidi, kteří do toho jdou a zvládnou to. Běžně tam bylo v zimě -30 – -40°C, z toho je mi zima, jen na takovou teplotu pomyslím. Udivovalo mě, že si Christiane skoro na nic nestěžovala, prostě to brala jak to je. I její manžel byl velmi sympatický a trpělivý ke své ženě, která se vše od něj učila. Jak sama v úvodu napsala, v jeho osobě se spojoval instinkt artického, přírodního člověka s duchovní, duševní a uměleckou vzdělaností Evropana.

Pokud vás kniha zaujala, nic jiného vám nezbývá než si knihu přečíst. Věřím, že litovat nebudete. Otevře se vám úplně nový a jiný svět než znáte. Díky tomu si aspoň trochu uvědomíte, jak autorka sama praví, že za kulisami světa se nachází Boží přítomnost. A ta dokáže dodat sílu a klid, ať nás čeká cokoliv.

Hodnocení: 90%