Hodnocení

Jsem ráda, že si můžu přečíst i knihy, po kterých bych asi hned napoprvé nesáhla. Bůh na ulici není jen o Bohu, ale především o lidskosti v každém z nás.

Ole Martin Holte, teď už bývalý františkánský mnich, se rozhodl během studia sociálních prací zažít praxi na vlastní kůži. Vyšel ze své komfortní zóny a několik týdnů v průběhu tří let trávil svůj život na ulici jako bezdomovec. Nejprve takto poznal Oslo, později Kodaň. Ve svých zápiscích ukazuje, jak lidé reagují na lidi bez domova i to, jaké to je, být bezdomovcem.

I když jsou jednotlivé zápisky krátké, o to víc jsou intenzivnější. Jako bezdomovec zažil Ole Martin mnohá příkoří, dostal se mezi narkomany, alkoholiky, prostitutky, v této roli musel odhodit veškeré zábrany i důstojnost. Být bez domova v mnohém značí ztrátu ideálů, přizpůsobení se okolí a zároveň zůstat neviděn. Na začátku své cesty si slíbil, že nepropadne ani alkoholu, drogám a nebude krást. To dodržel.

Jak v Norsku, tak v Dánsku existují instituce, kteří lidem bez domova pomáhají. Nabízejí ubytování, stravu, lékařskou pomoc. Vše ovšem za určitých podmínek. Život na ulici není snadný nikdy. Ole Martin srovnává život jak v Kodani, tak Oslu. Ze zápisků z dánského hlavního města je patrné, že tady byl hodně nesvůj.

Je to příběh o lidskosti, bytí a nebytí. Po přečtení si uvědomíme, jak je důležité, že máme střechu nad hlavou, že někdo takové štěstí nemá, ať už vlastní vinou nebo z jiných příčin.

Tento sociální experiment ukázal, že i když jsou tito lidé na dně společnosti, i ona mají srdce a stejná přání jako ostatní. Autor nepřikrášluje, ani nevytváří iluzi, že žít bez domova má své výhody. Ani nijak nehraje na city, i když to tak zpočátku mohlo vypadat.

Bůh na ulici je čtení na dva tři večery, ale i po přečtení zůstane ve vás dozvuk všech řádků a drobných příhod a lidských osudů.

Ten „problém“ máme poriešený. Myslíme si, že sa nás netýka. A predsa niekto našiel odvahu a dobrovoľne odišiel žiť na ulicu, aby „ten“ problém spoznal z blízka. Život na ulici. Priblížime si ho vďaka knihe Bůh na ulici…

Domovom mi bol kláštor. Bol som mníchom. Františkánskym mníchom. Po dôkladných úvahách som sa rozhodol uskutočniť niečo, o čom som dlho premýšľal. A tak som začal žiť na ulici.

Roztrhané džínsy, mikina s kapucňou, stará vojenská bunda a ošúchané tenisky. Na batoh som si priviazal deku a karimatku, do vnútra som si dal zubnú kefku, pastu a zápisník.

„Oslobodil som sa… ale od niečoho, alebo som získal slobodu pustiť sa za niečím?“ Niekoľko týždňov som mal žiť bez istoty. Mal som sa spoľahnúť len na ľudské dobro.

Aké to je?

„Aké to na ulici vlastne je? Na čo bezdomovci myslia? Kde zháňajú jedlo? Dokázal by som byť bezdomovcom?“

Rozhodol som sa dobrovoľne, malo ísť o kratšie obdobie cez leto, navyše som sa vždy mal k čomu vrátiť. Mohol som si to kedykoľvek rozmyslieť. Budem nocovať vonku. Hlad bude hlad, chladno bude chladno. A peniaze niekde zoženiem. Myslel som si…

Preben Brandt – kodanský psychiater a vedúci projektu s názvom Projekt Mimo sa domnieva, že ľudia ktorým chýba bývanie sa dostávajú do začarovaného kruhu, v ktorom ich šanca čo sa týka možnosti získať a udržať si bývanie čím ďalej oslabuje. A čo potom takí, ktorí nemajú ani tú vôľu?

Je potrebné postupne budovať kontakt medzi pomocným aparátom a dotyčným človekom prostredníctvom terénnej práce.

Teória a skutočnosť

Na vysokej škole sme preberali zákon o sociálnych službách a metódu sociálneho rozhovoru. Čítal som stránku za stránkou o dejinách sociálnej práce, výskumnej metodike zdravotných a sociálnych odborov a o sociologických perspektívach. Lenže priepasť medzi školou a životom, medzi teóriou a praxou bola príliš hlboká. Stával sa zo mňa teoretik, ktorému chýbala skúsenosť.

Učili sme sa o empatií a rešpekte, ale neboli sme pripravení na temnotu, na hlboké utrpenie a do neba volajúcu bolesť. Šprtali sme paragrafy zákona o sociálnych službách, ale nepoznali sme bezprávie, anarchiu, kriminalitu a pouličnú spravodlivosť. Práve preto som sa rozhodol spoznať život na ulici z druhej strany – ako bezdomovec.

Život na ulici

„Je múdrejšie pôsobiť hladne, smutne a žalostne, alebo vystupovať prívetivo a pozitívne? Život na ulici sa točí okolo toho, či je človek vidieť. Alebo nie je vidieť.“

Nikto mi nedal almužnu. Cítil som hlad, prázdnotu a náznak paniky. Rozhodol som sa pátrať po zálohovaných fľašiach. Keď sa mi ich podarilo zopár nájsť – vznešené to slová na prehrabávanie odpadkových košov, zamenil som ich za peniaze.

Kúpil som si polovičnú krabičku cigariet a najlacnejších chlieb. Chlieb nestál za veľa, ale zasýtil ma. A ostalo mi aj na ráno.

Premýšľal som, že by som mohol noc prečkať v centre, na nejakých schodoch, alebo v podchode. Ale nepovažoval som to za bezpečné. A tak som sa schoval do parku.

Ležal som na lavičke. Začalo mi pršať do tváre. Tak som sa presťahoval pod strom.

Život na hrane

Z rozhovoru s iným bezdomovcom: „Žiť, zomrieť, žiť, zomrieť, veď ja neviem, či žijem, alebo zomieram. Čo si o tom myslíš? Má takýto život zmysel? Nie je lepšie zomrieť?“

Keď je človek na ulici, neustále sa musí vyrovnávať so smrťou. Každú chvíľu niekoho stratí pre predávkovanie, samovraždu, nehodu, chorobu, alebo vraždu. Myšlienky na samovraždu nie sú vôbec ojedinelé. Bezpočet bezdomovcov popisuje svoj život na ulici ako nežitie, ako život ktorý nestojí za to žiť. Smrť je na ulici spoločníkom.

Človek sa nemá nikdy vzdávať. Ale musím povedať, že som sa občas cítil na dne. Pomyslite na všetkých, ktorí žijú na ulici. Kde berú silu ísť ďalej?

Nemáte žiadne práva

Bola zima a ja som čakal na autobus. Čakal som tak dlho, až som nemohol pohnúť nohami. Primrzli mi k zemi.

Potreboval som na záchod. Znova. Myslíte si, že nie je nič jednoduchšie. Avšak nemáte peniaze. A toalety sú prístupné spravidla za peniaze.

V mnohých zariadeniach Vás pustia na toaletu, len ak si niečo objednáte. Ale vy nemáte za čo. Niekde by Vás aj pustili bez zaplatenia, ale nie keď ste bezdomovec. Majú také nariadenie. Spravidla Vás vnímajú ako alkoholika či závislého na drogách, ktorí im záchod zašpiní. Alebo sa boja nejakej choroby.

A tak Vám neostáva nič iné, než to urobiť vonku – v prírode. Nechcete, musíte.

Súboj o vlastnú hodnotu

Zdvihla sa vo mne potreba povedať im, kto som. Ale nedokázal som to. Ako by som stratil silu sa postaviť a vzoprieť. Sklonil som hlavu.

Potreboval som niekoho udrieť, niečo rozbiť, okno alebo auto. Cítil som sa ponížený a potupený.

Ponižovanie môže viesť k zvýšenej spotrebe návykových látok, k vyššiemu stresu, k frustrácií, k hnevu a k násiliu.

Po niekoľkých týždňoch rozdelených do dvoch letných období, nadišiel môj posledný deň na ulici v Osle. S Oslom som skoncoval. „Vážne som to bol ja? Zmenil som sa? Čo som sa naučil?“ Nemal som tušenie. Aspoň zatiaľ.

Z Osla do Kodane

Dva roky v Osle mi k prebádaniu života na ulici nestačili. A nepreskúmal som dostatočne sám seba.

Stále ma niečo poháňalo, akási neodbytná zvedavosť na život videní zdola, na ľudí, na to ako sa o nich starajú v iných krajinách. Chcel som tiež prebývať v meste, kde by som nestretával známych. Kde by som žil vo väčšej anonymite. Podmienkou bol priestor Škandinávie a veľkomesto. A tak voľba padla na Kodaň.

Rozhodol som sa uskutočniť svoj projekt rovnakým spôsobom ako v Osle s tou výnimkou, že som si zbalil dva litre tvrdého alkoholu a dva balíčky tabaku a navrch ešte červený švajčiarsky nožík.

Praktické prípravy

V práci som viedol terénnu službu františkánskej charity v Osle, mal som na starosti streetwork v prostredí drogovo závislých a tých čo predávali svoje telo. V tom čase som už nebol mníchom.

Pred príchodom do Kodane som „uzavrel dohodu s generálnym tajomníkom organizácie Križiaci cirkvi Bjarnom Lenau Henriksenom, že sa u neho budem priebežne hlásiť. Pokiaľ by som sa neozval, podnikol by príslušné kroky. Henrikson viedol organizáciu s päťsto zamestnancami a so šiestimi tisíckami dobrovoľníkov… a viac než tridsať rokov ovplyvňoval verejnú diskusiu týkajúcu sa toho, ako dánska spoločnosť zachádza s ľuďmi, ktorí sa ocitli na jej okraji. Neúnavne trval na tom, že ku každému človeku treba pristupovať úctivo a dôstojne.

Nájsť zmysel

To najhlbšie čo mi utkvelo, sú hlboké stretnutia s ľuďmi. Mohol som zblízka pozorovať niektorých jedincov, ich boj o prežitie a to čo som videl, ako dokážu nájsť zmysel v každodennej existencií aj uprostred naprosto zúfalej situácií.

Medzi úspechom a porážkou, medzi dobrým a nedobrým životom, medzi pocitom milovaného človeka a vyvrheľa neexistuje priepastný rozdiel. Rovnako som zažil, že ak medzi ľuďmi existuje pocit ohrozenia, zomknú sa.

Život bez intimity

Jedným z veľkých problémov človeka na ulici je odrezanie od sexuálneho styku. Nemá nádej na vzťah, partnera a deti. A dotyk a sexualita? Ich nedostatok či priam absencia prehlbuje rôzne závislosti. A už keď sa realizuje, tak v šedej zóne, s ľuďmi ktorí sa živia predajom tela, alebo dochádza k výmennému obchodu v rámci tých, ktorí sú bezdomovcami. Často k nemu dochádza pod vplyvom omamných látok.

Pocit zúfalstva

Mojim cieľom nebolo zistiť pravdu o tom, aké je to byť bezdomovcom v Osle a v Kodani. Ja som sa kedykoľvek mohol vrátiť do bežného života, hoci som sa zaviazal vydržať na ulici určitý počet dní…

Niektoré bezdomovecké skúsenosti som však pocítil na vlastnej koži, napríklad krivdu a odmietanie, obtiažnu komunikáciu medzi klientom a zamestnancom charity, únavu z večného nedostatku peňazí, asexualitu a stupňujú potrebu siahnuť po nejakej návykovej látke.

Dôstojnosť človeka

Pokus o prispôsobenie bezdomovcov normálnemu životu môže predstavovať násilný krok.

Musíme prijať, že existujú ľudia, ktorým pojem normality väčšinovej spoločnosti nevyhovuje a preto nie je potrebné vynakladať všetky sily na to, aby sme bezdomovcov do nejakého normálu zaradili.

Spoločnosť sa musí postarať o tých, ktorí z normálneho života vypadli jej vinou. Musíme však trvať na tom, že každý bezdomovec je za svoju situáciu zodpovedný. Ak by sme to netvrdili, zbavili by sme ho hodnoty, ktorú ako človek má.

Slobodné rozhodnutie nie je slobodné vždy. Ponuka pomoci musí byť uspôsobená tak, aby ju mohol využiť každý. Človek bez domova sa môže ocitnúť v tak zlom psychickom stave, že pre neho bude obtiažne sa zmysluplne rozhodnúť.

Pokiaľ sa jedinec ocitne mimo spoločnosť a už ho nejde podchytiť tradičnými podpornými prostriedkami, prestane o pomoc žiadať. V takých prípadoch nastanú skutočné problémy.

Praktické problémy

Alebo úlomky problémov, s ktorými som sa stretol…

Som zvyknutý na kontrolu a predkladanie dokladov. Ale keď ste bezdomovec, tak Vás kontrolujú pričasto. A ak potrebujete pomoc, najskôr k Vám pošlú policajta, aby preveril situáciu. Až potom Vám poskytnú pomoc.

Môžete tu prespať tri noci. Potom musíte štrnásť nocí prespať inde…

Môžete tu prespať jednu noc. Do izby Vás pustíme o polnoci. Do siedmej musíte byť preč…

Niekto sa mi počas spánku pokúsil ukradnúť batoh.

Dnes som nemal chuť na rozhovor s terénnym pracovníkom. Oni sa po čase menia a mňa už nebaví znova a znova rozprávať svoj príbeh.

Keďže som nekradol, nepredával svoje telo a ani nepredával drogy, boli zálohované fľaše jediným zdrojom môjho príjmu. Mal som túto jednoduchú ale tvrdú prácu rád. Rád som chodil, páčilo sa mi, že môžem používať nohy a získal som čas pre premýšľanie a modlitbu. Zbieranie fliaš som vnímal ako prácu. Pomáhala mi zachovať si zmysel. Môj život stále má nejaký zmysel. Dôvod prečo. Niečo robiť znamenalo pracovať. A pracovať znamenalo cítiť sa menej zbytočne a občas aj užitočne.

Návrat do sveta

Naposledy som zašiel nahlásiť sa generálnemu tajomníkovi Križiakov cirkvi. Dostal som späť svoje veci: notebook, obal s toaletnými potrebami, mobilný telefón, platobnú kartu, oblečenie a peňaženku. Ubytoval som sa v hoteli. Otvoril som dvere do izby a zavesil som na ne ceduľku s nápisom nerušiť.

Prepol som na kanál, kde vysielali prenos z futbalových majstrovstiev sveta, vyzliekol som sa a doprial si to, po čom som túžil: dlhú a horúcu sprchu, samotu v čistej kúpeľni s veľkými osuškami. Sprchoval som sa dlho, veľmi dlho, plytval som mydlom, šampónom, kondicionérom, vodou, cítil som, ako ma pália rany a popraskaná koža na chodidlách, oholil som si husté neupravené fúzy, naniesol na tvár vodu po holení, viac než bolo potrebné.

Nahý som ľahol do postele a zaspal. Prebudil som sa asi po dvoch hodinách. Obliekol som si čisté oblečenie.

„Kým som bol? Tým človekom ako kedysi?“ Nie, zmenil som sa, vedel som niečo, čo ostatní nevedeli, bol som zasvätení do akéhosi tajomstva. Mal som pocit, že naďalej budem existovať v akýchsi dvoch realitách.

Vedomosti ktoré som získal ma zaväzovali. O týždeň ma čakalo stretnutie u Prebena Branda z projektu Mimo, ktorý sa venuje terénnej práci v Kodani.

Ale teraz som sa chcel dobre najesť a napiť. Dopriať si výdatné jedlo… Chcel som si užívať. Vyrazil som do talianskej reštaurácie. Chcel som hýriť. Opitý a spokojný som reštauráciu opustil. Cestou späť do hotela som sa pristihol, ako pozerám po odpadkových košoch – či v nich nie sú fľaše.

Dve zásady

Celý projekt prebehol počas troch rokov – dvoch letných období v Oslu a jedno v Kodani. So sebou som si vzal len to najnutnejšie.

Mal som s istými ľuďmi dohovorené, že sa im dva krát týždenne ozvem. Ak by som to neurobil, podnikli by potrebné kroky, napríklad by sa obrátili na políciu. Sám som so sebou uzavrel dohodu, že dve veci robiť nebudem: nebudem kradnúť a brať drogy.

Sociálnym pracovníkom som svoj projekt neprezradil. Čo sa týka ľudí z ulice, hovoril som im kto som, ak sme spolu už niečo prežili. Bol potrebný určitý čas.

Život sa zmenil

Návrat do normálneho života po päťdesiatich dňoch na ulici, mi priniesol mnohé zážitky a ťažkosti.

Nesmierne príjemné bolo spať vo vlastnej posteli, cítiť bezpečie a predvídateľnosť obyčajného života, mať k dispozícií peniaze, telefón, počítač a pohovku. A neustále sa mi opakovali výčitky kvôli tým, ktorí na ulici zostali.

Mnohí z tých ktorých som stretol na ulici ako bezdomovec, som znovu stretol ako terénny pracovník. Väčšina z nich prejavovala nadšenie a podporu a pár z nich prejavilo názor, že študenti sociálnej práce by počas štúdia mali povinne bližšie spoznať život na ulici.

Prijať toho druhého

Čo sa týka väčšiny ľudí, ktorí bezdomovcom pomáhali, stále na nich hľadím s obdivom. Videl som veľa dobrej práce, toľko dobrovoľníkov a šikovných zamestnancov so širokým a vrelým srdcom. Skutočne človeka vnímajú a berú ho vážne takého, aký je a to je rozhodujúcim faktorom pri prijímaní pomoci a podpory.

Život na ulici ma inšpiroval k tomu, že som po dlhé roky pracoval v teréne. Ako gestalt terapeut som v rámci terapie a poradenstva viedol s ľuďmi rozhovory.

Ešte sa vrátim

Presťahujem sa zase niekedy na ulicu? Občas ma prepadne chuť zbaliť si batoh a vyraziť…

Myslím si, že vďaka skúsenosti so životom na ulici som veľkorysejší a to voči sebe a aj voči bezdomovcom. Sám som zdieľal a zažíval pocit, že to čo hovorím, je prijímané. Možnosť, že to skúsim znovu, si nechám otvorenú. Pretože tu a tam sa vo mne prebúdza nepokoj…

Príbeh ktorý bolí

Okrem života na ulici Ole Martin približuje aj prácu jednotlivých organizácií, ktorých pomoc vyhľadal, alebo ktoré vyhľadali jeho. Popisuje to pekné, ale aj ich rezervy.

Čo sa týka života na ulici, ten príbeh je „surový“. Je taký, ako život na ulici. Je tak živý, ako by ste tam boli. A je tak drsný, že doslova odzbrojuje.

Celá kniha je písaná, ako pútavý príbeh. A bolo by na škodu prezrádzať viac detailov. Treba ju prečítať. Budete prekvapení, čo všetko život na ulici obnáša. Aké ťažkosti tam človek má a rieši. Aké dilemy ho spútavajú. A aké má vlastne možnosti.

Kniha stojí na príbehu. Olej Martin píše príbeh o tom, ako sa vyrovnáva so životom na ulici a zaznamenáva čo vidí. Prináša aj príbehy iných. A pre prijatie do partie či nadviazanie priateľstva prekonáva sám seba. Musí mať tých ľudí naozaj rád, keď sa rozhodol pre túto cestu…

.

Často ten problém odoženieme presvedčením, že nám sa to nemôže stať. Kniha však ukazuje, čo všetko je ešte potrebné urobiť a čo by sa dalo zlepšiť. Ako nájsť Boha na ulici a vrátiť na ulicu viac ľudskosti.

„Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Mt 25, 35 – 40

Dlhodobo spolu na diaľku riešime mnohé vzťahové problémy a témy z oblasti životného štýlu. Dnes by som rád priblížil knihu od Thomasa Moora Terapie duše, v ktorej hovorí o umení sprevádzať. Téma je to zaujímavá, lebo aj keď nie sme v pozícií terapeuta, často sa snažíme pomôcť druhým ľuďom. A Thomas hovorí veľa o tom, čo všetko to obnáša a na čo si dať pozor…

Bol som psychoterapeutom niekoľko desiatok rokov.

Takmer dvadsať rokov som učil psychiatrov lekárov, sociálnych pracovníkov a psychológov, ktorí prichádzali do Novoanglického vzdelávacieho inštitútu.

V mladosti som bol dvanásť rokov mníchom a do hĺbky som si osvojil spirituálne techniky.

Starostlivo som preštudoval jednotlivé evanjeliá, dielo Paula Tillicha, Pierra Teilharda de Chardina, Thomasa Mertona, C. G. Junga a Jamesa Hillmana. Mám za sebou praktický výcvik v rogersovskej terapií, ale prešiel som aj gestalt terapiou.

Okrem už spomenutých prameňov veľa čerpám aj z Tao te ťing. Čerpám tiež z bohatstva Carla Rogersa a Irvina Yaloma.

Dnes by som rád odovzdal veľa z toho, čo som sa naučil.

Návrat ku koreňom

Naučil som sa, že byť terapeutom je niečo iné, než robiť terapiu. Nie je to zamestnanie, ale spôsob života – deň čo deň sa nastaviť do „módu“ starostlivosti, pozorne načúvať a vidieť pod povrch.

V čase keď sa psychológia posúva čoraz viac k vedeckosti, by som sa rád vrátil k jej filozofickým, umeleckým a duchovným koreňom. Ak svet niekedy potreboval naozaj dobrých terapeutov a terapeutky, tak je to práve teraz.

Dobrý terapeut je z časti filozof a z časti teológ.

Počas výcviku sa terapeuti učia, že zdravý rozum nie je pri sprevádzaní vždy tou najlepšou voľbou. Ľudský život je totiž plný paradoxov a rozporov. A za zmienku stoja aj rôzne skryté vzorce, schémy, či archetypy…

Príbeh s otvoreným koncom

Dobrý terapeut dokáže uniesť istú mieru neistoty, tajomstva a pochybnosti a to bez priameho ťahu na bránku. Niekedy to trvá a niektoré veci idú bokom. Treba vedieť odolať príbehu, príbeh dokáže pohltiť a vtedy sa zatúľa aj pozorné ucho… Príbeh človeka je dôležitý, ale netreba sa ním nechať pohltiť.

Terapeut nesmie hľadať konečné riešenie – odpoveď. Skôr má mať nahrubo istú víziu a predstavu, s ktorou treba ďalej pracovať. A nakoniec do praxe ju musí uviesť samotný človek. Do svojho života. A v rámci možností, ktoré má. A tak vzniká riešenie na mieru.

Príbeh je živý. Neustále sa vyvíja a niekam sa posúva. Mení sa aj pohľad a aj samotný výklad. Ale aj postoj. Niekedy musí zaznieť veľa slov, aby sa príbeh odkryl. Musí pominúť všetok ten „balast“. Je to veľmi namáhavá a zdĺhavá práca.

Terapeut je niekedy skôr detektívom. A často musí počuť niečo, čo nebolo povedané, alebo bolo prekrútené a umlčané.

Terapeut nesmie byť naivný. Musí očakávať tieň, manipuláciu, cenzúru, zamlčovanie, prekrúcanie a popieranie. A pátrať po tajomstve, ktoré môže byť skryté aj pred človekom, ale ovplyvňuje jeho konanie.

Odstup a blízkosť

Pre terapeuta je dôležité sledovať niekoľko rovín. Mal by sedieť akoby v zadnom rade. Byť duchom prítomný. Veď má toho človeka rád a záleží mu na ňom. Ale ak mu má poradiť, potrebuje odstup. Pre bezvýhradné poklepanie po pleci a schválenie skoro čohokoľvek, na to sú iní ľudia. Nakoniec, aj skutočný priateľ Vám neschváli všetko a snaží sa o určitý odstup, pretože chce Vaše dobro.

A nielenže má sledovať viacero rovín, on má aj zohrávať aktívne svoju rolu. Okrem prenosu je problémom aj protiprenos. Nielen to, čo projektujeme, ale aj to čo cítime nás oberá o schopnosť vidieť veci také, aké sú. Deformuje to náš pohľad. Nie sú to veci, ktoré sa dajú úplne odignorovať, ale netreba im dovoliť prevziať kontrolu. Do istej miery sú na mieste. Je to vzťah. A k vzťahu patrí blízkosť.

Čím viac sa venujem terapií, tým viac sa presviedčam o tom, ako pozorné uši musím mať. A samozrejme, aj skúsenosti a intelekt. Môže ísť o letmú poznámku, ktorá radikálne zmení celý kontext.

Prinášať pokoj

Nielen to, čo človek hovorí, ale aj čo terapeut „nesie“ v sebe je dôležité. Ovplyvňuje to obsah, ale aj príbeh. Čo ďalej. Aj z bežného života máme skúsenosť, ako odlišne si dokážu vyložiť slová dve odlišné osoby.

Pre terapeuta je dôležité hľadať pokoj. Dosiahnuť takú schopnosť, aby sa vedel utiahnuť do svojej komôrky duše a načerpať silu a nenechať sa rozhodiť. Zachovať pokoj. „Svoj pokoj Vám dávam“.

Mýtus, archetyp, obrazy, vizualizácia, či predstavy… Je veľa obsahov, ktoré sa hlásia k životu a pri ktorých je dôležité mať predstavu a skúsenosť a zároveň pátrať po tom, čo je tam individuálne. V čom je to „iné“.

Psychoterapeut pomáha ľuďom prekonať ťažkosti, ktoré sa v bežnom živote objavujú. Sú mnohé a do istej miery prirodzené. Patria k životu. Na terapeuta je tu kladený dôraz, aby bol vnútorne silný a dokázal ovládať seba.

Dôležitým prvkom pri terapií človeka, je terapeut sám. On sám. Jeho vlastné skúsenosti so sprevádzaním iných, múdrosť, ale aj skúsenosť s pretváraním seba. Práve vďaka múdrosti – ktorú získal štúdiom a skúsenosťou z práce s inými ale aj so sebou, dokáže sprevádzať druhého človeka a radiť mu.

Je dôležité, aby mal čas pre seba, aby ho niečo dokázalo potešiť a aby poznal svoje hranice. Dávať môže len ten, kto sám má (z čoho).

Naozaj dôležitú úlohu zohráva oddych. Ten vyhľadávame všetci. Pre terapeuta je však vhodnejšie skôr a viac hľadať miesta, kde bude ticho, alebo nedotknutosť prírody. Niečo čo utíši hladinu mora v jeho duši. A pomôže usporiadať všetko to, čo bolo rozhádzané.

Starostlivosť o dušu

Terapiu definujem ako starostlivosť o dušu. Často terapeutom prízvukujem, aby základná dynamika ich práce sa niesla v priateľskom duchu. To neznamená, že majú z klientov robiť priateľov, ale že maju k nim pristupovať v priateľskom duchu.

Terapia nie je novou myšlienkou. Má pôvod u Platóna. Ten keď písal o duši, často hovoril o terapií a myslel tím každodennú starostlivosť o dušu. A tak psychoterapia sa vykladá ako starostlivosť o dušu.

Keď sa staráte o svoju dušu, stávate sa ľudskejším a schopným lepšie komunikovať a nachádzať svoju cestu životom a pritom objavovať svoj cieľ a povolanie. Starať sa o dušu neznamená vždy zaoberať sa problémami, ale aj objavovať seba, svoje najhlbšie ja a tak robiť svoj život krajším. Terapia je často cestou k lepšiemu porozumeniu seba.

Starostlivosť o dušu je tiež starostlivosťou o svet, o spoločnosť, pretože človek ktorý sa premieňa, premieňa aj svet okolo seba.

Duša presahuje ja

Dôležitým liekom pre život a telo je starostlivosť o dušu. Bez starostlivosti o dušu, nie je možné hovoriť o psychoterapií.

Duša môže byť zranená, je však natoľko široká a hlboká, že zranenie dokáže prekonať. Môžete ho dokonca využiť pre prospech svojej sily a porozumenia. Určité zranenia si so sebou ponesieme dlho a niektoré stále. To je fakt.

Duša je hlbokým elementom, ktorý presahuje celé naše ja a celý náš život. Duša nám pomáha hľadať zmysel.

Terapia zameraná na dušu, chce byť priamo zapojená do pulzujúceho života a viesť človeka do hĺbky. Aby nežil povrchne. Mnohé problémy sú snahou upútať a poukázať na to, že človek nežije podľa svojich hodnôt, nežije svoj život a prestal čerpať silu z hĺbky svojej duše.

Duša potrebuje každodennú špeciálnu výživu – priateľstvo, kreatívnu prácu, spoločenstvo, dobré jedlo, rozhovor, humor a duchovnú stravu.

Príbeh života

Terapia chce dospieť k príbehu a tak používa príbehy zo života. Pridajte k nim sny a máte dosť materiálu, aby ste začali s terapiou :).

Pre úspech v terapií je dôležité, aby som ako terapeut počúval a nenechal sa strhnúť tím, čo sa navonok zdá ako zrejmé, ale zachoval si citlivosť aj pre detaily. A neponáhľal sa s riešením.

Terapia je z veľkej časti o rozprávaní príbehu, o jeho skladaní a o načúvaní. Okrem osobných vecí je tu dôležitá schopnosť rozlíšiť to, čo je mýtické. Jungiáni by povedali archetypové. Ľudská skúsenosť ktorá tu rezonuje naprieč spoločnosťou a rodinou, ale ktorá je aj prítomná a stvárnená v literatúre a v umení.

Ak chceme, často môžeme nájsť múdrosť a inšpiráciu v nejakom príbehu, pretože náš príbeh sa podobá inému príbehu. Preto máme tak radi príbehy zo života.

Pozor na nánosy a voľnú tvorbu

Príbeh ktorý rozpráva klient, nesie so sebou veľa z iných príbehov a treba vedieť jeho rozprávanie očistiť od rôznych nánosov, aby sa ukázalo to, čo je pravé a bytostné. Môžeme hovoriť o určitých vrtvách.

Jeden z literárnych velikánov – Umberto Eco hovoril, že každý príbeh rozpráva iný príbeh, ktorý už bol rozprávaní. A tak, keď sa pozrieme na hocijaký náš príbeh, môžeme nájsť niečo podobné niekde inde. Dokonca aj vo veľkých literárnych dielach. Preto tak radi čítame.

Každý príbeh má niekoľko vrstiev, dá sa rôzne interpretovať a oslovuje rôzne oblasti nášho života.

Príbeh môže klamať. Ľudia často príbehy prifarbujú. Podávajú to tak, ako chcú aby to bolo (hoci nie je) a nie tak, ako to je. Hovoria čo chcú, aby sme počuli. A to bráni možnosti pochopiť pravdu. Príbeh tak má svoj tieň – veľa dôležitého ostáva v tieni. A je potrebná zručnosť terapeuta, aby veci z tieňa vytiahol na svetlo.

V človeku sa odohráva súboj – čo o sebe povie a čo si nechá pre seba. To všetko sťažuje prácu terapeuta.

Skryté schémy a mýty

Je dobré rozprávať príbeh znova a znova. Zakaždým si človek spomenie na niečo nové, čo predtým zabudol, alebo čo bolo ukryté hlboko. Zároveň tu a tam zaznie niečo, čo bolo skryté a čo chcel ukryť. Tie verzie sa líšia J. Ale opakovanie príbehu je dôležité aj pre poslucháča. Zakaždým sa zameria na niečo nové. Tak ako pri čítaní knihy znova a znova si môžeme všimnúť nové a nové skutočnosti.

Pre rozprávanie príbehu je dôležitá atmosféra dôvery. Vtedy sa rozpráva ľahšie. Niekedy je potrebný čas, aby klient začal rozprávať príbeh. A niekedy príbeh môže chýbať. Niečo sa stalo. A celý ten dej a divadlo je len o jednom človeku.

Dôležitú úlohu pri sprevádzaní človeka zohráva mytológia a príbehy v nej. Ale rovnako dôležitú úlohu zohrávajú aj archetypy. Príbehy, rozprávky, legendy, romány a poézia. Všetko čo hovorí o živote a dokáže priniesť inšpiráciu. Všetky tieto príbehy v rôznych podobách pomáhajú pochopiť, ale aj nájsť riešenie.

Príbeh dáva kontext

Jung kládol väčší dôraz na príbeh, než na diagnózu. Pretože diagnóza hovorí o určitých rysoch a črtách, ale príbeh hovorí o širšom kontexte. Príbeh viac zrkadlí človeka ako celok. Je viac, než len diagnóza. Diagnóza pomáha k pochopeniu problému ktorý sa opakuje, ale príbeh vedie k pochopeniu jedinca, ktorý je jedinečný. A snahou je, aby človek napriek diagnóze fungoval aj naďalej ako jedinec a individuálna osoba (ak je to možné).

Príbehy z detstva sú dôležité. Často hovoria o niečom, čo pretrváva celý život, alebo pomerne dlho. Je dobré pri týchto problémoch neskĺznuť do obviňovania, pretože to problém nevyrieši.

Problém spojený s príbehmi je, že sa líšia. Aj keď nemáme zlý úmysel, dokážeme zakaždým vyrozprávať odlišný príbeh, alebo výrazne pozmenený. Nie všetko si pamätáme a radi si vymýšľame.

Terapeutický rozhovor

Samotný terapeutický rozhovor je jednoduchý. Dvaja ľudia hovoria o niečom, čo je dôležité. Jeden rozpráva, druhý počúva. Potom si pozície vymenia. A do toho zaznievajú otázky…

Terapeutický rozhovor prirovnávam k nádobe. Je to prostredie, v ktorom všetko je tvárne a získava tvar. Základom je dôvera. Prostredie kde človek môže byť sám sebou. Povedať aj to, čo inokedy ostáva skryté. Ale pomáha, aj keď je terapeut sám sebou. Ten druhý ho vníma ako človeka z mäsa a z kostí.

Počúvať a načúvať

Počúvať a načúvať nie je to isté. Môžeme niečo počuť, ale ostane to bez pozornosti. Načúvať znamená byť duchom prítomný. Počúvať a vedieť položiť otázku, alebo zopakovať povedané. Pre terapiu je dôležitá schopnosť načúvať.

Ale načúvať treba aj samému sebe. Terapeut musí načúvať sebe, aby sa v sebe vyznal a aby dokázal poradiť, pretože sám zápasí aj s chybami a bolesťami. V niečom sa mu darí a v niečom nie. Je o niečo ďalej na tej ceste a poznanie seba mu pomáha sprevádzať iných.

Toto je čisto praktické usmernenie, ale je lepšie počúvať príbeh s množstvom nánosov, cez ktoré sa nakoniec dá dostať, hoci to nejaký čas potrvá, ako dostať už „vycenzurovanú“ verziu, v ktorej dôležité úlomky chýbajú.

Archetypy, komplexy a sny

Pri archetypoch sa kladie dôraz na symptómy. Symptómy odkazujú na archetypy. Pomáhajú ich identifikovať. Ale aj tu je možné, že skutočnosť je iná. Aj symptóm môže klamať.

Čo sa týka snov, je dobré sen „nezabiť“ výkladom. Nechať mu priestor. A pre výklad používať viac snov. Rozprávanie totiž často prichádza vo vlnách. Ani Jung sa jedným snom nezaoberal. Čakal na ďalšie a tie usmerňovali výklad toho prvého. V jednotlivých snoch sa môže opakovať motív, ale zakaždým je prerozprávaný inak. Sen hovorí niečo o prítomnosti – o tom čím žijeme teraz.

Komplex je časť z nás, ktorá zatiaľ nebola integrovaná. Sú to „veci“ v tieni. S tým sa dá žiť. Ale život je o všetko to pekné ochudobnený. Preto je lepšie komplex integrovať – prijať to čo prináša a komplex pominie. Komplex však môže mať hlboké korene. A preto je možné, že sa ho nepodarí naplno integrovať a z časti ostane pri živote. Bude neustále pripomínať niečo dôležité. Z čoho môžeme paradoxne aj veľa čerpať. Po integrácií totiž môžeme zabudnúť aj na to, čo sme prijali. Necháme sa pohltiť či zaujať niečím iným.

Otvorená myseľ

Dajte si pozor, aby ste sa nenechali strhnúť emóciami. To nie je o nezáujme. Ale emócia dokáže zahmliť pozornosť. Cennosť terapie je v sprevádzaní a k tomu je potrebný určitý odstup. Ak odstup chýba, potom sa stráca plnosť a rada môže byť zlá. To isté platí aj pre prenos. Treba tu pripomenúť Jungovu knihu o prenose :).

Aby ste robili terapiu dobre, potrebujete dobré myšlienky a otvorené srdce. Nikdy sa nesmiete prestať učiť, kto je človek, ako funguje a kým ste vy. Terapeutom sa totiž stávate, až keď objavíte samých seba a až potom teoretickým poznaním, ktoré následne skombinujete s praxou.

Niečo prijať, niečo zanechať

Niekedy sa terapia dostane do bodu, kedy ostanete stáť na mieste. Zdá sa, že pokračovať nemá zmysel. A niekedy to tak naozaj je. Z nejakého dôvodu, je potrebný nový impulz. Ale niekedy je v tom dynamika terapie. Je to okamih očakávania. Niečo sa rodí. Ešte to nie je úplne zrejmé. A preto, aj čakanie má zmysel. Nie je to mechanický proces – niečo vhodíte a niečo vypadne. Niektoré veci potrebujú čas.

Posunúť sa ďalej – je niekedy výzvou niečo staré zanechať. Až potom sa ukáže riešenie. A niekedy je potrebné otvoriť sa všetkým a to aj nečakaným možnostiam. Riešenie môže naozaj zatriasť svetom a postaviť ho naruby.

Mnohí prichádzajú do terapie kvôli problému. Ale často sa ako problém ukáže niečo iné. A možno problém nie je skutočným problémom a je skôr pozvaním k prijatiu pravdy o sebe.

Umenie sprevádzať

Kniha Thomasa Moora je cenným sprievodcom pre každého, kto chce sprevádzať. Treba sa k nej vracať znova a znova a zakaždým Vás niečím prekvapí a dozviete sa niečo nové.

Je tu pomerne bohaté množstvo úlomkov, ktoré sa dotýkajú samotnej terapie, osoby terapeuta, ale aj archetypov, komplexov, či samotného rozhovoru.

Thomas sa stavia do pozície majstra, ktorý akoby sa snažil odovzdať životné skúsenosti. A tie sú cenné, pretože v sebe integruje poznatky rôznych vied a smerov.

Nie je to štúdia jedného problému, je to dôraz na rôzne problémy a pokus vnímať terapiu v širšom kontexte.

Jeho kniha nás učí pokore. Pripomína nám mnohé, na ktoré sme zabudli a odhaľuje úlomky, ktoré doteraz boli skryté. Sme otvorení ich prijať?

.

Psychoterapia sa primárne dotýka duše a má záujem o celého človeka. A predsa nemôže opomínať veci ducha. Duch je potravou duše. A tak starostlivosť o dušu požaduje, aby sme sa venovali a nezanedbávali ducha. Duša vedie človeka do hĺbky. A odpoveď prináša duch. Preto ľudia hľadajú odpovede po rôznych smeroch, ktoré idú poza mnohé vedy a racionálne poznanie. Hľadajú niečo hlbšie – zmysel.

Nespomínam si už na knihu a autora, ale čítal som, že najlepšou prevenciou pred mnohými duševnými problémami je dobré priateľstvo a pekný vzťah. Ak máme okolo seba ľudí, ktorí nás prijímajú a dokážu nás vypočuť, je to dobrá prevencia pred mnohými ťažkosťami. A schopnosť načúvať, tej sme schopní všetci.