Keď zmysel a nádej premáha úzkosť a smútok - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skViac krát v živote som v okamihu, kedy som stál pred ťažkým rozhodnutím, alebo pred situáciou ktorá bola pre mňa nová, rozmýšľal čo urobiť. Je prirodzené, že v takej chvíli hľadáme niekoho, kto by nám poradil. Možno máte niekoho, kto je pre Vás v tomto vzorom. A kladiete si otázku, čo by urobil na Vašom mieste a ako sa ním inšpirovať. Hľadáme príbehy podobné našim. Preto máme tak radi príbehy zo života. Niečo, čo je uveriteľné a blízke. Čo máme nádej uplatniť aj vo svojom živote.
V minulom článku som písal o archetypoch – vzoroch a ideách, ktoré sú pre nás inšpiráciou. Hovoria, čo je v danej oblasti ideálom a snažíme sa ich uplatniť v tom, čo nás trápi. Riešenie sa snažíme prispôsobiť nám a okolnostiam, ktoré máme. V minulom článku sme sa rozprávali o Ježišovi a jeho trápeniach. Pre niekoho môže byť tento príklad z rôznych dôvodov ťažko uveriteľný.
Dnes na tento článok do istej miery nadviažeme a priblížime si knihu o Terezke z Lisieux. Aj ona mala svoje trápenia a problémy. Mnohé z nich by sme nečakali a môžu byť pre nás inšpiráciou. Pre ľudí s problémom nie je jednoduché fungovať. A ich okolie ich problém vníma ako hendikep. Práve skúsenosť sv. Terezky ukazuje, že problém nemusí človeka limitovať. Aj v tomto prípade, pri tejto knihe viera nestojí proti vede, v tomto prípade psychológií a psychiatrií. Skôr hovorí o ich spolupráci. Preto je pre mňa zaujímavá.
Úzkosť, depresia a túžba zomrieť
Hneď v úvode knihy je zaujímavý postreh – viera dáva človeku zmysel oslobodiť dušu. Je to otázka po zmysle, ktorý všetko presahuje. A dáva šancu získať odstup a tým aj slobodu.
Terezka podľa zápiskov zápasila s úzkosťou, s depresiou a dokonca aj s túžbou zomrieť. Prešla si aj temnou nocou, ktorá viedla k traume a tá k somatizácií. Počas života prežila veľa strát. A zápasila aj so škrupuľami.
Zmena nastala, keď začala viac myslieť na iných. Silu čerpala aj z eucharistie.
Úzkosť
Kniha začína detstvom Terezky. Práve v ňom vidí pramene úzkosti, ktoré sa stali jej spoločníkom.
„Ach! Ako by som mohla vypovedať úzkosť svojho srdca? V jediný okamih som pochopila, čo je život. Až doteraz som nevedela, že je smutný, ale keď sa mi ukázal v celej svojej skutočnosti, prišla som na to, že je to len utrpenie a neustále lúčenie…“
Pri úzkosti sa v knihe uvádza, že potlačená úzkosť vedie k negatívnym a k obsesívnym myšlienkam. A tie môžu viesť k depresií. Úzkosť je pritom prejavom straty zmyslu. Úzkosť je často spojená so strachom. Čoho sa bojíme? Že nie sme milovaní, že nemáme cenu. Úzkosť a strach sa môžu zmeniť v agresiu…
Úzkosť čisto v rovine spirituality, to je temná noc. Úzkosť v psychologickej rovine, vedie k depresií, je skutočnou agóniou, ktorá sa podobá smrti.
Je to skúsenosť s úplným rozkladom ja. Vtedy potrebujeme vieru v znovuzrodenie…
Úzkosť je tesnou bránou a je potrebné, aby sme ňou prešli. Iná cesta nevedie… Potlačenie úzkosti, to je kostlivec v skrini. Neodišiel. Zostal.
„Včera večer ma pohltila skutočná úzkosť a moje ťažoby ešte zosilneli. Neviem aký prekliaty hlas mi hovorí: si si istá, že ťa Boh miluje?“
Autor knihy na podklade svojich skúseností terapeuta píše, že ak trpiaci človek neprekoná úzkosť, neuzdraví sa.
Depresia
Zúfalstvo viedlo Terezku k pokušeniu ukončiť život. Ale neurobila to.
Nedostatok zmyslu života, je spojený s pocitom prázdnoty. Ten poznáme veľmi dobre. S pocitom ničoty. Tam kde nie je zmysel. V duchovnej rovine je to pocit, že Boh nás opustil a neodpovedá… máme pocit zavrhnutia.
A čo Terezke pomohlo? Postoj prijatia. To nie je rezignácia. Vtedy by sme stáli na mieste. A nie je to ani sebaľútosť. Vtedy by sme sa aj uzavreli pred možnosťami. Postoj prijatia je východiskovým bodom. Okrem toho, dôležitú rolu zohralo, že našla pokoj. V Bohu.
Jedna z epizód depresie trvala dva mesiace. V kuse.
Depresia je charakteristická vôľou, ktorá nefunguje a paralýzou všetkej túžby. Bol by som rád, keby som chcel, ale už nechcem nič.
Keď nás zasiahne utrpenie, začneme si klásť dôležité otázky…
Depresívny človek potrebuje rozlišovať medzi tým, čo cíti a čomu verí.
Od úzkosti k depresií a od depresií k samovražde je často len krok…
„Musím prijať seba samú takú, aká som…“
Obeta
Môže obeta viesť k úľave? Môže. Je to paradox.
Keď máme problém, často nás uväzní. Akoby nič iné neexistovalo. Iba problém. Dokonca sa môže zväčšovať. A prestávame vidieť iné riešenia. Keď niekomu pomáhame, prestávame myslieť na seba. Vidíme niekoho iného, ako s tým zápasí. Jeho úspech nás povzbudí. Vďaka pomoci získavame silu. Aj my túžime problém zvládnuť a prekonať. A možno si uvedomíme, že niekto sa má aj horšie…
O určitom zlome možno hovoriť v okamihu, kedy napísala: „utrpenie pre mňa začalo mať príťažlivosť, malo čaro, ktoré ma uchvacovalo, aj keď som ho dobre nepoznala. Do tej doby som trpela, ale utrpenie som nemilovala. Od toho okamihu som k nemu cítila lásku.“ Bola Terezka masochistka, milovala utrpenie? Nie. Pre ňu bolo cestou odovzdanosti. Utrpenie ju nespútalo, ale oslobodilo. Obetovala ho. A tým premenila a paradoxne prekonala.
Zmysel
Pri zdravotných problémoch, ktoré sa opakovane hlásili k životu, zas a znova sa Terezka utiekala k Bohu. Znovu a znovu hľadala dôveru. Jej postoj pekne zapadá do logoterapie. Hľadala a našla zmysel. Zmysel nemusí byť až tak transcedentný, že ho pomenujeme Bohom. Ale objaviť, prípadne dať zmysel, je liečivé aj pre človeka, ktorý ma vzťah s Bohom v rovine „je to zložité“.
„Ach keby som nemala vieru, nemohla by som nikdy zniesť toľko utrpenia…“ Viktor Frankl – otec logoterapie prežil pobyt v koncentračnom tábore. Písal si denník a hovorí v ňom, že ak človek nájde svoje prečo, nájde aj ako. Odchod, či skôr prechod mnohých ľudí sa odďaľuje / posúva, pretože ešte majú dôvod žiť. A mnohí pomerne rýchlo odišli, lebo ho už nemali. A mohli byť pritom zdraví. Ale už nechceli žiť.
„Moja duša, napriek temnotám, je v prekvapujúcom pokoji. Tak veľký pokoj v duši…“ Odkiaľ sa vzal? Milosť. Je to bláznovstvo? Nie. Len pripomenutie, že v tom nie sme sami.
Skúsenosť slabosti nakoniec vždy odhalí pravdu o človeku. A to prijatie, vedie na cestu k uzdraveniu. Vedie k pokore. Spoznanie pravdy je nevyhnutné, ak má prísť k uzdraveniu.
Pocit viny
Nič tak neposiela do kolien ako pocit viny. Pocit viny je pre psychiku veľmi zaťažujúci. Človek má dojem, že je stále pod dozorom. Pocit viny je subjektívny a premenlivý. Dokonca to že prežívame pocit viny zmiešaný so strachom a úzkosťou ešte neznamená, že sme naozaj vinný. Pocit viny môže byť skutočný a pravdivý, ale k tomu je potrebné, aby ten vnútorný kompas správne fungoval. Hodnoty, cit, rozlišovanie, zrelosť… a Mnohé iné „faktory“.
U Terezky bol pocit viny spojený s traumou. Úzkosť však hľadal ventil a našla ho v škrupuliach.
„Jedna časť nás samotných nás obviňuje, odsudzuje, túži nás potrestať. Vinu prežívame v uzavretom kruhu, medzi sebou a sebou samým. Točíme sa stále dokola a uzatvárame sa do seba vo výčitkách svedomia. Uznanie hriechu a pokánie môžeme prežiť vo vzťahu s Bohom…“ Niektoré veci tabletka a terapia neporieši.
Cesta k uzdraveniu vedie cez lásku, ktorá má silu nás uzdraviť…
Žena – inšpirácia z nášho sveta
Názov knihy je Cesta duvěry se sv. Terezičkou. Podnázov je: z úzkosti, deprese, pocitu viny… Autor knihy sa v knihe venuje témam – úzkosť, depresia a pocit viny, s ktorými bežne zápasí každý človek. Opiera sa pritom o Malú cestu sv. Terezie z Lisieux. Čerpá pritom poznatky z jej denníka a zápiskov. A na podklade jej príbehu ukazuje, ako sa s tým vyrovnať a čo v danej chvíli urobiť. Autor pritom veľmi citlivo rozlišuje, kde uzdravuje duchovný sprievodca a kde psychológ a psychiater. Na príkladu sv. Terezie ukazuje, ako sa s problémami vyrovnávala a ako túto skúsenosť premieňala. Môžeme sa ňou inšpirovať. V duchu Malej cesty nás vedie k prijatiu ťažkosti ako východiska a ako výzvy pre prácu na sebe.
Práve vďaka utrpeniam ktoré prežívala, je sv. Terezka tak blízka bežnému človeku. Nie je to nedostupná postava postavená na piedestál, ale reálna bytosť z mäsa a kostí.
Autor knihy si po štúdiu jej života a zápiskov si poznačil niekoľko záverov. Najprv pre seba a potom sa o ne podelil s inými. Ľudskú bytosť tvorí oveľa viac, než len psychologické prejavy. Je to tiež duch, ktorého žiadne ochorenie nemôže zasiahnuť a zničiť… Ľudský duch disponuje silou k uzdraveniu… Duch človeka sa pri spojení s Bohom obohacuje o dary potrebné k rastu… Povolanie k životu, k obohateniu spoločnosti, ale aj k zrelosti a snáď i svätosti, je spojené s každým človekom a to bez ohľadu na zdravotný a duševný stav.
Autor knihy neustále prepája Terezkynu skúsenosť so skúsenosťami svojich pacientov a z týchto úlomkov pletie čarovný veniec nádeje.
