Dnešnímu světu dlužíme jednu věc, jíž má současná západní společnost ještě víc zapotřebí než široce ceněných charitativních aktivit, a sice křesťanskou dospělost. Je paradoxem, že toužíme po svobodě, vlastně s ní tak nějak počítáme, ale když dojde na to, abychom jednali na základě svobodně učiněných rozhodnutí, ukáže se, že věřící lidé jednají, jak se očekává, nebo si vynucují pokyny od zpovědníků.

„No dobře, a můžu to tedy udělat, nebo ne?“ opakuje otázku, kterou slýchává ve zpovědnici autor této 231útlé, nenápadné knížky Adrien Candiard, francouzský dominikán žijící v Káhiře. Knížka je pokusem poctivě odpovědět na tuto otázku. Autor se přitom odkazuje na List Filemonovi, resp. na známý příběh uprchlého otroka, který přijal křest a slouží vězněnému Pavlovi. Po jisté době ho apoštol posílá zpět k jeho pánovi a vyzbrojuje ho dopisem, v němž prosí Filemona, aby otroka přijal zpět jako samotného Pavla. Píše, že by mu to mohl nařídit, koneckonců mu Filemon dluží za to, že ho přivedl k víře, ale apeluje na jeho křesťanské svědomí, jsa přesvědčen, že se Filemon rozhodne dobře. Celá první část je jakousi úvahou nad kontextem apoštolovy teologie. Ve zkratce: Bůh nechce, aby mu lidé otročili, chce, aby důvěřovali, že to s nimi myslí dobře. Tady se zakládá křesťanský étos. Hřích Adama a Evy, říká v tomto kontextu Candiard, spočívá v tom, že uvěřili hadovi, že je Bůh chce omezovat, zkoušet a trestat smrtí, že jim zakazuje dobré věci, protože je nemá rád. Důsledkem je vzpoura proti Bohu, nebo otrocké podřízení. Obojí je chybou. Tragickým nedorozuměním. Obojí se příčí tomu, o co jde především: o nabídku přátelství s Kristem.

V dalších kapitolách autor hovoří o cudnosti, o čistotě, o obdarování, o velkorysosti, varuje přitom před hokynářským přístupem, známým z tradičních zpovědních zrcadel. Kolikrát, kdy a jak. Zkušený zpovědník z Káhiry zdůrazňuje původní smysl, kterým je osvobození člověka. Candiard vlastně čtenáře osvobozuje ze zažité představy člověka-dlužníka, který se musí neustále snažit, a nikdy to nebude dost. „Bůh nás vytáhl z nicoty a dal nám život, svět, naše bližní, všechno, co máme.“ Neočekává, že mu to budeme splácet, zve nás k důvěře v jeho velkorysé obdarování. Zdravý přístup k morálce není myslitelný bez tohoto duchovního nasměrování.

Musíte si myslieť, že kresťanská sloboda je príliš nová a revolučná na to, aby sa dala asimilovať alebo dokonca jednoducho pochopiť za pár minút. A predsa je to najnaliehavejšia vec, ktorú dnes treba kresťanom vysvetliť. Preto som začal písať túto malú knižku. Týmito slovami začína približovať svoju knihu Adrien Candiard v jednom zo svojich príhovorov…

Nie je to tak dávno, čo pápež František hovoril o rôznych problémoch v cirkvi a volal po transformácií. Odsudzoval klerikalizmus ako zdroj zneužívania a riešenie videl v dôraze na svedomie. A teda jednotlivca.

Podľa francúzskeho La Croix, ponúka odpovede na tieto otázky práve kniha od Adriena Candiarda Filemonovi. Prináša zamyslenie na tému sloboda (a teda aj zodpovednosť). A dnes si túto knihu priblížime.

„Čo je potom sloboda? Moc žiť tak, ako si želáte.“ Marcus Tullius Cicero

Jadrom dnešného textu bude kniha od Adriena Candiarda Filemonovi a v nej silne rezonuje príbeh uvedený v Liste Filemonovi.

List Filemonovi sa nachádza v Biblií. Ak dáme bokom jej úlohu a miesto v kresťanstve, je to kniha ktorá vzhľadom na rozsah a dobu vzniku patrí k vzácnym prameňom múdrosti. A to bez ohľadu na to, či je človek veriaci, alebo nie. Ja nepôjdem do teologických a biblických „vecí“, teda nie viac, než je nevyhnutné a spracujem ich spôsobom, ktoré môžu obohatiť aj neveriacich. Nakoniec veci ktoré sa Adrien snaží povedať, môžu byť inšpiráciou pre každého.

List Filemonovi patrí k najkratším v Biblií. Je tak krátky, že mnohí kresťania o ňom dodnes nevedia. Dokonca aj pri listovaní v Biblií ho ľahko prehliadli. Je jediným listom, ktorý apoštol Pavol napísal vlastnou rukou (ostatné diktoval).

Ten list Pavol napísal približne v roku 60 po Kr, keď v Ríme bol v domácom väzení. V tomto čase napísal, či skôr nadiktoval aj Listy Efezanom a Kolosanom.

Tento list bol určený Filemónovi. Filemón bol bohatým obchodníkom, ktorý žil v Kolosách. Filemón kedysi prijal kresťanstvo práve od Pavla. A v jeho dome sa stretávali kresťania (miestna cirkev). List bol primárne určený jemu (ale aj kresťanom v meste).

Za Pavlom prišiel do väzenia Onezim. Onezim bol pôvodne Filemonovým otrokom. Ušiel od svojho pána, dokonca ho pravdepodobne aj okradol. Prišiel za Pavlom, aby u neho našiel útočisko. Onezim mu začal slúžiť – dobrovoľne mu pomáhal a robil väzenie „znesiteľnejším“. A blízkosť Pavla ho ovplyvnila natoľko, že sám prijal kresťanstvo.

Tento list sa snaží dať do poriadku problém, ktorý vznikol. Pavol sa obracia na Filemóna. Posiela / vracia mu Onezima a v liste dáva najavo ochotu dať do poriadku ich vzájomný vzťah a je ochotný zaplatiť za škody, ktoré Onezim spôsobil. Mohli by sme povedať – vrátiť vzťah na začiatok do bodu, kedy fungoval.

Čo je zaujímavé a dôležité, Pavol tu nepôsobí, ako cirkevná autorita. Dokonca sa neopiera ani o skutočnosť, že je slobodným občanom. Nevymáha si túto „láskavosť“ – tým, čo všetko pre Filemóna urobil. Snaží sa ho len viesť a inšpirovať a kladie pritom dôraz na to, že majú spolu vzťah – sú priatelia.

Prečo je toto pozadie dôležité? Lebo hovorí o vzťahu a slobode. Pavol Filemónovi ponecháva slobodu rozhodnúť sa. Verí však, že vďaka tomu že ho pozná a majú vzťah, urobí ústretový krok.

„Život bez slobody, je ako telo bez duše.“ Kahlil Gibran

Zmienka o otroctve môže byť v dnešnej dobe pohoršujúca. Ale v starovekom svete bola situácia iná. Napríklad v Aténach v období 4 storočia pred Kristom, bolo podľa sčítania cca 21 tisíc občanov, 10 tisíc cudzincov a až 400 tisíc otrokov. Otroci robili mnohé práce, ktoré nám dnes prídu bežné. A tiež mnohé povolania, ktoré si dnes volíme / vyberáme slobodne.

Kresťanstvo tento postoj / prístup k otrokom menilo len pomaly. A vďaka rôznym prenasledovaniam malo zo začiatku tak trochu iné „problémy“. Preto zmienka o otroctve v tomto liste, nech Vás nevyrušuje / nepohoršuje. Nehovorí nič oficiálne o postoji kresťanstva k otroctvu. A nakoniec, hovorí o pokuse riešiť tento problém pokojnou cestou. Nie revolúciou (a predsa sa tejto téme venuje viac, než iné knihy z tohto obdobia).

Doba pokročila. Dnes o otroctve môžeme hovoriť v prípade „vecí“ a správania (zvykov), ktoré nás majú v moci. Ale to nie je dnešnou témou.

„Sloboda je vedieť povedať nie.“ James Clear

Skôr než prejdeme k textu od Candiarda, dovolím si predsa len pár úlomkov. Už keď som si dal tú námahu – preložiť pár textov, urobiť pár rešerší, zápasiť s rôznymi slovníkmi a viacerými prekladmi Biblie, nechcem si „to“ nechať len pre seba.

Pokiaľ si prečítate ten List Filemonovi, tak si môžete všimnúť Pavla ako zrelého človeka. Je rozvážny. Ďakuje. Žehná. A vytvára priestor, aby sa dvaja ľudia opäť stretli. To má univerzálne uplatnenie aj dnes v práci, ale aj vo vzťahu. Zrelosť a ochota počúvať.

Kňaz Pavel Filka vo svojom komentári k tomuto príbehu si všíma podobnosť s podobenstvom o márnotratnom synovi. Aj tam bol „stratený“ a „našiel sa“. Premárnil a predsa sa vrátil. Tu je to podobné až na to, že Pavol Onezima posiela. Onezim tým až taký nadšený nebol…

A kňaz Jaroslav Pechar si na jednej strane všíma povinnosť Pavla nahlásiť tento zločin. Čo neurobil. A Onezim pritom mohol dostať aj trest smrti. Mal toho dosť na rováši. Ale všíma si aj múdrosť, s akou sa snaží viesť Filemóna k odpusteniu a v neposlednom rade Onezima k ľútosti. Aj v našich vzťahoch potrebujeme nielen slobodu, ale aj svedomie, ľútosť a odpúšťanie.

Ako ten príbeh a ako to stretnutie dopadlo, to neprezradím. Rozuzlenie ponúka Biblia, ale aj kniha Filemonovi.

To čo si v tomto okamihu odnášame ako cenný úlomok patrí poznanie, že k životu patrí ľútosť a odpustenie, sloboda, ale aj zodpovednosť. A v neposlednom rade vzťah a ochota počúvať.

„Sloboda nie je absenciou záväzkov, ale možnosť vybrať si zaviazať sa našim cieľom a hodnotám.“ Paulo Coelho

A tým sa už dostávame k poznámkam z pera Candiarda.

Čo ho viedlo k napísaniu tejto knihy? Osobná skúsenosť.

Kladie si otázky. Je náš život len o tom, čo smiem, či nesmiem? Príkazy a zákazy? Desatoro…

Jeho motivácií rozumiem. Sám som kedysi počul, že mám žiť lepšie a kládol som si otázku, čo to v praxi znamená. A objavil som psychológiu, ktorá pozná mnohé odpovede na otázky prečo? Ale ani poznanie nie je jednoduchou cestou a zárukou k tomu, že budeme vedieť ako. A že sa nám to podarí.

Candiard sa zamýšľa nad tým, kde sa v nás berie odvaha niekomu – často neznámemu človeku a v situácií ktorú nepoznáme, hovoriť čo a ako má robiť. A tak si kladie otázky po slobode.

Je to pokušenie. Mať takú moc a použiť ju. A hovoriť iným (do života). V niečom je to aj jednoduché, preto mnohí k tomu inklinujú – žiadajú príkazy a zákazy miesto toho, aby premýšľali sami.

Čo je dovolené? A kde sú hranice slobody? A tým sa vraciame k Filemónovi.

Candiard vo svoje knihe rozoberá tento príbeh z rôznych strán. A je to zaujímavé čítanie. Rôzne hypotézy. Ale ostaňme pri nosnej myšlienke – slobode.

„Najväčšou cnosťou človeka je učiť sa, aby pochopil, pretože chápať znamená byť slobodný.“ Baruch Spinoza

Candiarova cesta je široká a skladá sa z niekoľkých úlomkov. V podstate skladá mozaiku.

Možno ste niekedy zazreli mozaikové okno. Skladá sa z množstva úlomkov, ktoré spolu tvoria obraz.

Candiar si kladie otázky a z odpovedí skladá takýto obraz. Neponúka hotové odpovede. Ponúka otázky.

Prvý obraz sa spája so zrelosťou človeka. Samotná túžba konať dobro nestačí. Aj keď chceme, nie vždy sa nám to podarí. To nie je dôvod k hnevu, či k napätiu. Je to fakt. Treba túto skutočnosť prijať do života. Prijať sám seba a milovať seba a ľudí okolo seba.

Druhý obraz ponúka výzvu prijať dobro do svojho života – záväzok inšpirovať sa ním a konať dobro. U veriaceho človeka toto dobro sprítomňuje Boh. A je to záväzok / rozhodnutie, dať toto dobro na 1 miesto. A tak nekonám dobro preto, že mi to vyhovuje, ale preto, že je pre mňa dôležité.

Tretí obraz sa spája s udalosťou v raji. Všimnite si, že tam nie sú príkazy a zákazy. Je tam usmernenie. Bola to rada do života. „Niekto“ rozlíšil, čo je pre nich dobré a neverili tomu. Slobodne sa rozhodli a popálili. A tak sa museli sami naučiť rozlišovať. Aj my máme slobodu, tá však má aj svoje dôsledky (ak sa nerozhodneme dobre).

Štvrtý obraz búra mýtus „trestu“. To čo robím, má dopad na môj život a teda trestám sám seba, ak robím hlúposti. Nemusí ma trestať nikto iný, ja sám ubližujem sebe, ak nerobím to, čo je pre mňa dobré.

Piaty obraz hovorí, že sa snažíme rozhodnutie konať dobro postaviť na tom, čo sa „má“ a čo je „správne“. Ale čo nás k tomu vedie? Ak sa snažíme konať dobro pre dobro samotné, tak to je silnejšia motivácia. Ale k tomu je potrebný vzťah.

Šiesty obraz hovorí, že nie všetko mi osoží. Niektoré veci ktoré môžem, my môžu uškodiť. K slobode patrí snaha nebyť ničím spútaný a rozhodnúť sa slobodne – čo chcem.

Siedmy obraz hovorí o robotníkoch, ktorí prišli pracovať v rôznych časoch a predsa dostali rovnakú mzdu. Každý z nich urobil inú prácu. My z nášho sveta poznáme opačnú situáciu, kedy možno odpracujeme rovnaký počet hodín, ale dostaneme inú mzdu. Tento obraz hovorí, že výkon nie je podstatný (najdôležitejší). Pracovať treba, ale na tom nestojí náš život.

Ten obraz by ostal nepresný a neúplný, ak by neobsahoval ešte jeden úlomok. A tak prichádza ôsmy obraz. Návšteva Lazára. Marta sa snaží, hrá rolu typickej hospodine a Mária sa „len“ venuje hosťovi. Obidve aktivity sú dôležité. Problém je v tom, že kým jedna myslí na Ježiša, druhá myslí na starosti. Dôležitejšia než práca, sú vzťahy.

Osem obrazov, ktoré nás od Desatora, alebo židovskej zbierky príkazov a zákazov na každý deň, privádzajú k slobode a k otázke – a čo by si vlastne chcel?

„Ako sa len absurdne ľudia správajú. Nikdy nevyužívajú slobody, ktoré majú, a požadujú slobody, ktoré nemajú.“ Soren Kierkegaard

Sme navyknutí predstavovať si Boha ako účtovníka. To je náš obraz, ale nie jeho.

Cítime záväzok konať dobro, ak nevidíme tento duchovný rozmer?

Candiard vo svojej knihe kladie dôraz na vzťah a priateľstvo Bohom. Keď tu otázku po slobode položíme takto, potom neriešime príkazy a zákazy. Rozlišujeme čo je dobré a čo zlé. Pre nás a v danej chvíli.

Riešime to v kontexte vzťahu s Bohom. Motiváciou nie je nedostať trest. Ale nevzdialiť sa (hriechom) od Boha. Ak nie ste veriaci, potom je to odhodlanie nevzdialiť sa od dobra, nestratiť cit pre dobro a pre rozlišovanie.

„Ten, kto dokáže prekonať svoj strach, bude skutočne slobodný.“ Aristoteles

Mnohé z úlomkov sú použiteľné aj v bežnom živote a to dokonca bez ohľadu na to, či a komu veríte. Nakoniec však povstáva otázka po dobre. Čo je to dobro? A čo je dobré? Inšpirovať a nasledovať dobro a vydávať o ňom svedectvo. Nie preto, lebo sa to má, ale preto, že chcem.

Možno ste si viac krát v živote v novej situácií položili otázku, ako by konal ten či onen – strýko, otec, známy, známa postava, či vami obdivovaná osoba. Možno Vás takéto zamyslenie posunulo ďalej. Ale nemuselo. Možno to čo bolo dobré pre ňu, nebolo nakoniec dobré pre Vás.

Či chcete, alebo nie, nakoniec vo svojej slobode si musíte položiť otázku, čo je dobré tu a teraz. A nielen pre Vás. A je veľmi ťažké Vám v tom poradiť a aj pre Vás na to odpovedať. Zodpovedať tú otázku nie je jednoduché. Ale život je oveľa zložitejší, než súbor príkazov a zákazov. Možno nakoniec dospejete k presvedčeniu, že sloboda ponúka možnosti a dobro dáva zmysel.

„Väčšina ľudí v skutočnosti nechce slobodu, pretože to zahŕňa zodpovednosť, a väčšina ľudí sa zodpovednosti bojí.“ Sigmund Freud

Adrien Candiard okrem samotného zamyslenia nad príbehom v knihe Listu Filemonovi ponúka zamyslenia aj nad jednotlivými obrazmi. Snaží sa ich uchopiť z rôznych strán a pochopiť. Ponúka šesť samostatných kapitol, pričom každú je možné, priam vhodné čítať samostatne a následne nad ňou premýšlať. Je to kytica úvah, ktoré Vás sprevádzajú. Nie je vhodné ukázať jednotlivé zákutia, cez ktoré Candiard čitateľa sprevádza. Treba ich spolu s ním prejsť a viesť s ním dialóg. To je dialóg ktorý prebieha medzi čitateľom a autorom knihy…

„Sloboda nie je ničím iným ako právom žiť tak, ako chceme.“ Epictetus

Možno si stále kladiete otázku – čo ja s tým?

Spomínam si na príbeh z jednej židovskej knihy. Rabín mal dar proroctva. Anjel mu vždy zjavil, čo sa stane a on to povedal tým, ktorých sa to dotýka. Po nejakom čase tejto služby sa rozšíril chýr, že čo povie, sa stane. Ľudia ho vnímali ako proroka a jeho slová ako Božiu blízkosť a záväzok. Raz za týmto rabínom prišla žena s chorým synom. Rabín dostal vnuknutie, že syn zomrie. Ale žene povedal, že sa uzdraví. A syn sa uzdravil. A pánov anjel sa mu zjavil a povedal mu – aby Božia sláva bola zachovaná, Boh urobil, čo si povedal. Hoci to bolo v rozpore s tým, čo sa malo stať. A za trest nepôjdeš do neba! A vtedy rabín povedal: takže môžem konať dobro, pre dobro samotné?

Môže a aj my by sme mali. Môžete sa spoliehať na príkazy a zákazy. Môžete kalkulovať – čo robiť aby… Alebo môžete to všetko hodiť za hlavu a robiť dobro. A k tomu nás vedie Candiard svojou knihou.

Nie je to bezbrehá sloboda. Dôraz je na možnosti a ako s nimi naložiť.

V Liste Filemonovi Pavol sprevádza a privádza Filemóna k poznaniu, že sú dôležitejšie „veci“. Ponechal mu slobodu a pomáhal mu spoznať, kde je pravda. A preto si položte otázky a hľadajte…

„Človeku môžete zobrať všetko, ale nie poslednú ľudskú slobodu a to vybrať si, ako sa postavíme k veciam v nejakej situácií a možnosť vybrať si vlastnú cestu.“ Victor Frankl

Snáď ma Candiard nebude raz pri stretnutí naháňať za tento preklad, je to z portugalskej verzie Filemonovi a snáď som to preložil dobre. Veľmi sa mi páči keď hovorí: v kresťanskej viere neexistuje morálny život bez duchovného života. Pretože je to priateľstvo s Kristom, je to Božia prítomnosť v nás – ktorú nazývame Duch Svätý – ktorá nás zároveň môže osvietiť k tomu, čo je dobré, dať nám túžbu to naplniť a oslobodiť, trpezlivo, od všetkého, čo nás brzdí. Je to znalosť Boha, ktorá jediná nás oslobodzuje od hriechu, ktorý nám bráni robiť to, čo chceme a ničí našu slobodu.

.

Niekomu to vyhovuje. Túži po pravidlách, aby pomerne jednoducho a rýchlo vedel čo a ako. Ale keď sa ocitne v situácií, kedy mu nemá kto poradiť… nakoniec sa ocitne v koncoch. A nemali by sme sami kráčať tou cestou?

Čiernobiele videnie sveta a rozhodovanie, to je skôr podobné životu v sekte. Tam iní rozhodujú za Vás a keď sa dostanete z pazúrov sekty, neviete si ani nič objednať. Zabudli ste premýšľať a rozlišovať.

Pre mnohých Židov boli príkazy a zákazy dôležitejšie, než človek. A preto desať zákonov v podobe Desatora bolo preformulovaných k plnosti v podobe príkazu lásky, ktorý aj neveriaci poznajú v podobnom znení a to ako Zlaté pravidlo – nerob druhým to, čo nechceš aby oni robili tebe.

Candiardov text nás provokatívne vedie k tomu, aby sme opustili zaužívané predstavy, zamerali svoju pozornosť na dobro a uskutočňovali ho. A opiera sa pritom o vzťah s dobrom. Ak sme slobodní a to čo robíme nás môže vzdialiť od dobra, tak potom nie je dôležité, čo hovorí zákon, ale aká je cena toho, čo robíme. A ako to poznačí vzťah, ktorý máme. Ako často aj v bežnom živote bol zákon naplnený, alebo nebol porušený. Ale chýbala láska. A keby som … a lásky by som nemal… Že Vám to príde moc revolučné? Prečítajte si 3 kapitolu od Candiarda…