0 % 8 recenzí
296 Kč
349 Kč
−15 %, ušetříte 53 Kč
Dodání 1-2 dny
Doprava od 59 Kč Možnosti dopravy Od 1 000 Kč doprava zdarma
Tištěná kniha (2022)
Autor recenze Chensie Ips Datum 1. 6. 2022
Trápí vás opakující se negativní myšlenky? Toužíte zas poznat pocit bez starostí? Někdy nás opravdu ničí myšlenky, které jsou negativní nebo nám z nějakého důvodu způsobují úzkosti. Vystupte z myšlenkových pochodů je jedna z mála knih, která pomáhá na ně nahlížet a řešit je.
Spisovatel, význačný kognitivně behaviorální psycholog David A. Clark se věnuje výzkumu úzkostí a deprese. Za svou praxi se dočkal uznání a rozhodl se pomáhat také svými publikacemi. Jako praktikovi se mu daří sepsat díla tak, aby byla dostupná široké veřejnosti a mohla pomáhat i tam, kde nejsou lidé s psychologií tolik obeznámení.
Jestli znáte neodbytné, vtíravé obsesivní myšlenky, tak jste rozhodně těmi správnými čtenáři této knihy. Právě pro nás byla napsána. Jemně a přesto pevně vás autor navádí k tomu, aby se vám tyhle nepříjemné myšlenky vzdálily. K čemu nabádá? K pečlivému přečtené této publikace, která vám má pomoci se změnou svého myšlení, zaujímání realističtějšího postoje ke svým problémům a přestání zabývat se tím, co nelze změnit. A tak příručka nabízí odlišnější přístup k překonání emoční tísně.
Rozhodně si nenechte ujít úvod a také první dvě kapitoly, jelikož jsou tím nejpodstatnějším. Zatímco v úvodu vám David A. Clark představuje, jak s knihou pracovat a čím se řídit, tak dvě další kapitoly vám řeknou to podstatné - tj. poznání svých myšlenkových pastí a zvládnutí paradoxu kontroly.
Součástí jsou cvičení, při kterých můžete psát přímo do knihy. Je potřeba si uvědomit, že to neříkáte autorovi, ale především sobě a tak je upřímnost na místě, abyste se vy jako sobě vlastní psychoterapeuti mohli zaměřit na to podstatné a podle pomocných pokynů z těchto pastí vybruslit. Je vám nabízeno několik možností, které by vám mohli vyhovovat - jaké budou vyhovující je však na vás. David A. Clark poukazuje na to, co je příhodné pro různě zaměřené lidi, což vám může pomoci si utřídit své vlastní myšlenky a poznat, co je nejlepší pro vás. Publikace vám také pomůže popasovat se s negativními emocemi jako je sebelítost, potupa, stud, vina, apod. Stejně tak se zaměřuje na neodolatelné obavy a nikoli jejich řešení, ale vyvléknutí se z jejich okovů.
Styl psaní je velmi sympatický, jedná se o přednášku, ale přiblíženou lidem, obohacenou o příklady a zkušenosti samotného autora. Je možné brát knihu jako svůj osobní deník úzkostí, jelikož přímo vybízí k tomu, abyste do ní psali. Jsou připravené linky, a pokud by nestačily, vždy je možnost vzít papír a tužku a psát podle svého do jiného notesu.
Mně příručka připomíná mou oblíbenou publikaci, která má opravdu sílu pomáhat, a to právě Brouci v hlavě. Zaměřuje se na obsedantní myšlenky, které způsobují panické záchvaty. A když se zbavíte záchvatů a zůstanou už jen nepříjemné myšlenky, myslím, že tohle je druhá fáze léčby, která by vám mohla pomoci se dostat přes těžkou životní etapu, ať už se jedná o panické stavy či osobní problémy a úzkosti a možná i bez podpory terapeuta, protože tyhle knihy mají skutečně rady, které pomáhají.
Autor recenze Jana Mišúnová Datum 26. 4. 2022
Motáte se v začarovaném kruhu negativních a někdy až katastrofických myšlenek? Dostaňte se z něj ven! Pomůže vám kniha založena na kognitivně-behaviorální terapii, která prostřednictvím nejrůznějších cvičení pomáhá opustit depresivní a úzkostné myšlenky a zbavit se jejich neustálého omílání. Vede také k tomu, aby člověk postupem času objevil i jiná než negativní témata.
Autorem knihy Vystupte z myšlenkových pastí je kanadský klinický psycholog David A. Clark. Kromě této knihy napsal i další díla o depresi, úzkosti a obsedantně kompulzivní poruše. Je zakladatelem a výcvikovým konzultantem Akademie kognitivní a behaviorální terapie a členem Kanadské psychologické asociace. Píše také blog The Runaway Mind na www.psychologytoday.com
Kniha se dělí na 8 kapitol: Poznejte své myšlenkové pasti, Zvládněte paradox kontroly, Buďte bez obav, Zastavte ruminaci, Překonejte lítost, Zbavte se zahanbení, Překonejte potupu a Zahoďte zášť. V každé kapitole najdete vysvětlení problému doplněné skutečným příběhem a cvičeními, které vám na vaší cestě ven z uzavřeného kruhu myšlenek mohou výrazně pomoct. Nechybí ani stručné shrnutí.
Protože je kniha psaná srozumitelně, pochopíte ji, i když nemáte psychologické vzdělání. Je také mimořádně čtivá a poutavá. Pokud trpíte neustále se opakujícími myšlenkami, dejte jí šanci. Knihu můžete využívat nejen samostatně, ale i při sezeních s psychoterapeutem.
Hodnocení: 95 %
Autor recenze TOMÁŠ HUPKA Datum 14. 4. 2022
V knihe Antirrhetikon zo 4 storočia sa píše, že existuje 600 negatívnych myšlienok, ktoré môžu človeku priniesť ochorenie. Negatívne myšlienky ovplyvňujú náš svet, to ako sa cítime a aké rozhodnutie robíme. Preto je dôležité zamerať na ne svoju pozornosť a začať dávať pozor na to, čomu dovolíme vstúpiť do našej duše. Dnes si preto priblížime knihu Davida Clarka – Vystupte z myšlenkových pastí a ukážeme si, ako pracovať s negatívnymi myšlienkami.
V živote sa môže stať veľa nepríjemných a zlých vecí. Ten zoznam asi ani nemá konca. A keď sa takéto udalosti stávajú, vzniká priam ideálne prostredie pre vznik negatívnych myšlienok, ktoré sa budú vracať znova a znova (a to negatívne budú pripomínať). A tak negatívne myšlienky budú neustále prinášať veľa bolesti a utrpenia.
Ľudská myseľ neustále premýšľa. V každom okamihu sa potrebuje niečím zamestnať. Dokonca aj počas spánku pracuje, aj keď ide skôr o údržbu a vynášanie odpadkov J. Bežne našu pozornosť zaujme niečo, čo je dôležité. Tých podnetov je veľmi veľa. Preto nás skôr zaujme niečo nové, neznáme, zaujímavé, alebo čo vyhodnotíme ako riziko a ohrozenie.
Náš vlastný aktívny výber je spojený s tím, na čo sa zameriame a čo je pre nás dôležité. To čo je pre nás dôležité, tomu venujeme viac pozornosti. A viac na to myslíme, dokonca aj keď ten podnet / impulz pri nás nie je. Preto tak často myslíme na ľudí, ktorých máme radi, niečo čo sme mali / zažili alebo na niečo, čo sa stalo a bolo pre nás dôležité.
S opakovanými negatívnymi myšlienkami sa predsa len o niečo častejšie stretávame pri depresií, vine, hneve, zahanbení a pri úzkosti. Definícia opakovaných negatívnych myšlienok je, že ide o negatívne myšlienky, spojené s našou osobou, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ako sa im zachce (nemáme nad nimi kontrolu).
Vracajú sa znova a znova a nevieme to ovplyvniť (aspoň nie hneď). Prinášajú niečo negatívne, čo nás odzbrojuje a dokáže nás zastrašiť. Pripravujú nás o pohodu. Prichádzajú bez varovania. Zakrádajú sa do našej mysle. Nestačí sa vyhýbať určitým podnetom. Prichádzajú samovoľne. A vytvárajú začarovaný kruh (jedna obava strieda druhú). Keď sa taká myšlienka objaví, je ťažké ju zastaviť.
Dochádza tak k skresleniu – nevnímame realitu, zamerali sme sa len na to negatívne a to ovplyvňuje celý náš pohľad. Preto nevidíme východisko a máme pocit, že dobre už bolo (a už nebude). Čím viac sa snažíme s tím zápasiť, tím viac nás myšlienky prenasledujú. Ako by sme sa ocitli v pasti. To vytrhnutie z reality znamená, že začneme myslieť abstraktne (chýba nám cit pre realitu). Opakované negatívne myšlienky sú pasívne. Sú ako odpadky, ktorými sme si zapratali komoru a ktoré sa sami nevynesú. A kým to neurobíte vy, budú vám zavadzať a znepríjemňovať život…
Opakované negatívne myšlienky sa o niečo viac a intenzívnejšie hlásia o slovo pri depresií, vine, hneve, zahanbení a úzkosti. Ale tieto stavy aj negatívne myšlienky (a tiež emócie) prehlbujú. Akoby sme roztočili špirálu negativity, ktorá nás ťahá nadol.
Hoci sa to nezdá a nie je to také evidentné, ako pri bežnom fungovaní – aj negatívne myšlienky majú svoj spúšťač. Nie je však tak zreteľný, jasný a zrejmý. Ako by sme urobili skok v myslení. Môže ísť o slová, ktoré v sebe nesú obavu. My zareagujeme na ohrozenie a začne nás prenasledovať naša vlastná obava. Preto je tak ťažké pátrať potom, čo to spustilo. Nie je to tak zrejmé.
A preto otázka, čo sa stalo predtým než sme cítili obavu, nebola nikdy tak dôležitá, ako teraz. A keď už máme negatívnu myšlienku, ktorá sa hlási o život, tak sa hlásia aj ďalšie a ďalšie spúšťače. Časom nám bude stačiť prakticky hocijaký impulz (a negatívna myšlienka sa objaví).
K najhorším veciam spojeným s negatívnymi myšlienkami je, že zúžia náš život, naše myslenie a prežívanie na konkrétny problém. Akoby nič iné neexistovalo. A keďže ide o negatívnu vec, pomerne rýchlo začneme mať pocit, že celý náš život stojí za … nestojí za veľa.
Nie je hanbou, vyhľadať pomoc. Niekedy iná cesta nie je možná. Náš nepriateľ (opakované negatívne myšlienky) je veľmi silný. Ale aj Dávid premohol Goliáša J.
Keď čelíme negatívnym myšlienkam, snažíme sa ich zahnať. Snažíme sa ich potlačiť. Alebo aspoň presmerovať pozornosť inam. Snažíme sa znovu získať kontrolu nad svojím svetom.
Problém je v tom, že podobne ako v iných oblastiach – aj tu ak sa zameriame na výkon, zvyšujeme šancu že zlyháme. Čím viac sa snažíme, tím viac zvyšujeme šancu, že cieľ nedosiahneme. Pri priamom útoku akoby sme nepriateľa „priživovali“. Naša snaha je prameňom pre negatívnu myšlienku. Naša snaha je potravou / hnojivom ktoré umožňujú negatívnej myšlienke, aby získala na sile. Je to podobné, ako pri človeku ktorí si vynucuje pozornosť. Prestane s tím, ak ho začnete ignorovať. Aj tu účinnou zbraňou voči opakovaným myšlienkam, je ignorovať ich.
Žiadna zo zbraní – potláčanie, zahnanie, usmerňovanie, či presmerovanie nie je „dlhšie“ udržateľná, pretože nás stojí veľa energie. Samé o sebe nie sú moc účinné a neúspech len prehlbuje sklamanie a frustráciu. Niečo podobné, ako pri snahe o diétu.
Jadrom problému je, že to čo sa stalo, je pre nás dôležité. Je to negatívne a predsa dôležité. Preto stratégia potlačiť, zahnať a presmerovať nie je účinná. To čo sa stalo je dôležité a preto sa neustále hlási k životu. A keďže problém pretrváva, myslenie spojené s ním je negatívne (lebo problém sa nevyriešil).
Ako účinný nástroj sa ponúka niekoľko princípov. Dobré je namiešať z nich koktail – zmes viacerých účinných látok. A tie princípy sú: oddych (aby sme mali silu), humor (nie je to tak zlé), pozitívny prístup (nádej), nechať veci plynúť (strácajú silu), zamestnať sa (presmerovať pozornosť inam) a nahradiť myšlienku inou (potlačiť). To nevylučuje snahu o priamy útok (hoci to nič nerieši). A snahu o usmernenie – analýzu čo sa stalo a možností (ktoré máme).
Používať tieto nástroje si vyžaduje silu. Treba sa naučiť ich používať. Niektoré sú ľahšie, než druhé. Ide o komplex nástrojov, ktoré negatívnu myšlienku zasiahnu rôznymi spôsobmi a tím je vyššia šanca, že pominie.
Avšak najúčinnejšie je nechať veci plynúť. Nakoniec, nie je dobré sa unáhliť. Treba zvážiť rôzne možnosti. A to čo sa stalo – časom stráca na sile. Ten vonkajší impulz je minulosťou, teraz ten boj prebieha v nás. A ak ho nepriživujeme svojou pozornosťou, tak vyprchá. Mnohé veci nie je nutné riešiť tu a teraz. A hneď. Nehovoríme o šikane, či živote s tyranom. Jednoducho mnohé problémy pominú samé.
Od negatívnych myšlienok a túžbe po kontrole, je len blízko k obavám. Tie predsa stvárňujú všetko to, čo by sa mohlo stať, či vlastne čoho sa bojíme, že by sa mohlo stať. Pretože, ak by sme toto ohrozenie naozaj analyzovali, našli by sme aj hrozby, o ktorých sme netušili, ale predovšetkým by sme videli, že situácia nie je vôbec taká zlá…
Obavy sú do istej miery a v istej podobe prirodzené. Patria k životu. Problémom je, keď sú prehnané, alebo keď pretrvávajú dlho. Istú rolu v tom zohráva aj individualita človeka, ako ľahko sa zľakneme a bojíme. Je zaujímavé, že niekto nesie obavy lepšie a niekto horšie.
Obavy sú rôzne. Existujú chronické obavy. To sú tie, ktoré pretrvávajú dlho. Pretrvávajú dlho, pretože si ich často vyrábame my sami, alebo ich držíme pri živote. Obava má totiž niečo dôležité povedať, na niečo upozorniť a potom sa vzdialiť (odísť). V tomto prípade riešením môže byť rozanalyzovať si situáciu a pochopiť, že to nie je tak zlé, ako sa javí. A riešením môže byť posunutie hraníc, aby sme viac zvládli a lepšie uniesli tú záťaž. Niektorým stačí málo a majú životnú krízu. Au.
Život je plný neistôt a starostí. Je tu veľa priestoru na obavy. Dôležité je pochopiť, prečo je obava pre nás taká príťažlivá – prečo nás tak láka.
Obava sa spája s neistotou. Tam kde je neistota, objavuje sa obava. Do istej miery ponúka odpoveď, čo by sa mohlo stať. Je odpoveďou na neistotu. My totiž chceme vedieť čo sa stane a nechceme žiť v neistote. Chceme vedieť, ako to je, aj keď odpoveď nebude pozitívna. Preto obava je lákavá, hoci nemusí byť pravdivá.
Obava je nekontrolovateľná. Nech robíme čo robíme, nie a nie sa jej zbaviť. Je tu a pýta pozornosť. A neustále sa hlási o slovo. Akoby nás podpichovala k akcií (urob niečo). Akoby nám horelo pod zadkom a potrebujeme to riešiť tu a teraz. Nie potom a neskôr. Ale nehorí.
Obava je spojená a dosť podmienená pohľadom na svet. Ľudia ktorí majú negatívny pohľad na svet, majú aj viac obáv. Ak za každým rohom čakáte riziko, je pochopiteľné, že sa viac bojíte.
To čo pomáha obave usadiť sa v našom živote, je hostinné prostredie – ak používame nevhodné stratégie, potom niet dôvodu, prečo by sa obava nemohla natrvalo usadiť v našom živote. Je dôležité, aby bola hosťom ktorí príde – aby povedal niečo dôležité a nie osobou, ktorá prišla a už sa jej nikto nezbaví a všetkým bude strpčovať život.
Obavy sú pre niektorých ľudí lákavé, pretože ich vnímajú ako prospešné. A tak im doslova otvárajú náruč. Oni sú skôr poslom zlých správ, ktoré treba brať vážne, ale zároveň poslom, ktorého by ste radšej nevideli.
Niektorí ľudia ostávajú zacyklení v problémoch, pretože neveria sebe, že by problém vyriešili, alebo si myslia, že to majú pod kontrolou, ale nerobia skutočné a efektívne riešenia. Akoby sme povedali, mám problém a ostalo by len pri slovách…
Obavy môžu byť skutočné – vyvolané konkrétnou skutočnosťou. Naozaj sa stalo niečo zlé. Nevieme čo všetko to v živote bude znamenať a čo to so sebou prinesie. Je tu veľa ? a viac toho nevieme, ako vieme.
Ale sú aj problémy, ktoré sú hypotetické. Sú prehnané. Bojíme sa niečoho, čo možno aj je skutočné, ale nás sa netýka. Možno tej hrozbe budeme vystavení a možno nás obíde. Ale my sa bojíme už teraz. V dnešnom globalizovanom svete sa bojíme aj hrozieb, ktoré sú naozaj ďaleko a nikdy k nám nedorazia.
Najjednoduchším riešením obáv, je riešenie problémov. Keď sa k veci postavíme čelom, spoznáme riziká a a ich skutočnú mieru ohrozenia a tím že na riešení začneme pracovať, vezmeme vietor obavám z plachiet. Ako by sme burine zamedzili prístup k vode ak živinám. Vyhynie.
Pri hľadaní riešení a pri boji s obavou si treba dávať realistické ciele. Kráčať pomalými krokmi. Spätne sa obhliadnuť. Zhodnotiť situáciu. To pozitívne doceniť. Z toho negatívneho sa poučiť. A kráčať ďalej. Obavy často prinášajú stvárnenie tých najhorších predstáv situácie, ktorá je ohrozením. Ale ani katastrofický scenár sa nemusí naplniť.
Podľa prieskumov až 85 % našich negatívnych obáv nedopadne tak zle, ako sme čakali. A 79 % ľudí situáciu zvláda lepšie, ako čakala. Katastrofické scenáre strácajú na sile, ak sa ukáže, že fakty sú iné. A ak zistíme, že sme urobili chybu v myslení a zľakli sa predčasne, alebo zbytočne.
Katastrofické myslenie je skôr predpoveďou. A tá sa často nenaplní, pretože je tam veľa premenných. O mnohých ani nevieme. Dobrou cestou k zmierneniu obáv je vyjsť im v ústrety – jednoducho sa im vystaviť. Môže ísť o bezpečné prostredie a môžeme mať pritom niekoho pri sebe. Je to konfrontácia ktorá často ukáže, že obava bola zbytočná. Ako sa hovorí: strach zabúchal na dvere, odvaha ich otvorila a nikto tam nebol…
Negatívne myšlienky sa môžu týkať budúcnosti – čo bude, alebo čo sa môže stať. Často sa tiež dotýkajú minulosti – čo bolo, alebo čo sa stalo. Vtedy obavy nie sú spojené s tím, čo sa môže stať, ale čo sa stalo. A veľmi často sú spojené s otázkou prečo sa to stalo. A tiež s výčitkami, s hnevom, so zahanbením a s ľútosťou. A tieto emócie môžu byť nasmerované voči iným, ale aj voči sebe. A hlavne, človek ostáva uväznený v minulosti a je žiaľ jedno, či za niečo mohol, alebo nie.
Negatívne myšlienky spojené s minulosťou, to sú rôzne okamihy sklamania a zrady, ale aj ublíženia. Osobné a aj pracovné veci. Ale môže ísť aj o problém dosiahnuť stanovený cieľ. Človek ktorý žije v minulosti, nežije v prítomnosti a už vôbec nemá starosť o budúcnosť. Jeho život sa zúžil na to, čo sa stalo. Ak to trvá dlho je zrejmé, že sa z toho nevie dostať.
Takéto uviaznutie v minulosti – v tom čo sa stalo sa často spája s depresiou (hlavne ak je dôsledkom niečoho negatívneho). Ale nemusí.
Často sa odlišuje obava zameraná na budúcnosť a na minulosť (tá sa označuje ako ruminacia). Rozdiel medzi nimi je v orientácií – budúcnosť / minulosť. A tiež v otázkach. Obava do budúcnosti sa spája s otázkou čo bude a obava (ruminácia) do minulosti sa spája s otázkou prečo sa to stalo.
To čo sa stalo, sa neodstane. Ale možno ešte nič nie je stratené. Často to – čo sa stalo v minulosti, nám prekazilo nejaký cieľ. Niečo sa nám kvôli tomu nepodarilo dosiahnuť. Prečo by sme sa na to nemohli pozerať ako na prekážku, ktorá len oddialila dosiahnutie cieľa? To predsa nemusí znamenať, že sa ho nepodarí dosiahnuť. Málokedy ide o udalosť jedného, jediného okamihu. Ak je možné cieľ dosiahnuť, prečo sa utápať v horkosti minulosti?
Nedovoľme emócií, aby nás uväznila. Možno by nám pomohlo, keby sme pri obzretí do minulosti prešli od otázky prečo, k otázke ako. Jednoducho keby sme prestali obviňovať seba a situáciu z toho, čo sa stalo (prípadne aj ďalších ľudí) a zamerali sa na to, čo a ako sa stalo, aby sme sa mohli poučiť a do budúcna chybu nezopakovať. To čo sa stalo sa neodstane, ale nemusí sa to zopakovať. Máloktorý hrad bol dobitý na prvý krát…
Ľútosť je negatívnou emóciou. Naše slová a skutky, ale aj naše myšlienky pretavené do slov a skutkov. To čo robíme sa spája s nejakými výsledkami. A keď sa nám niečo nepodarí, alebo keď máme prsty v niečom čo nebolo dobré, cítime ľútosť. Aspoň by sme mali. Čím ide o dôležitejšiu vec, tím väčšia je naša ľútosť. Zaujímavé je, že častejšie cítime ľútosť ako dôsledok toho, že sme o niečo prišli (príležitosť / človek / vec), ako dôsledok nášho konania. Ako by mať, bolo dôležitejšie, než byť…
Ľútosť dôverne poznáme. Patrí k životu. Je prirodzená. Ale vyhýbame sa jej, ako čert krížu. Pravdou je, že môže byť naozaj bolestivá. Ale bolesť je často dôsledkom procesu hojenia.
Vždy keď urobíme rozhodnutie tak riskujeme, že sa rozhodneme zle. Nemuseli sme chcieť urobiť zlé rozhodnutie, možno sme naozaj nevedeli, ako sme sa v tom ocitli. Ale stalo sa. Úmysel nebol zlý, ale výsledok nie je dobrý. A je nám to ľúto. Ľútosť je emócia, ale ak by sme ju preklopili do myšlienky je presvedčením, že sme niečo mali urobiť inak. Prežívať ľútosť nie je príjemné. Ale čo keby nás ľútosť podpichla k zmene – urobiť niečo inak? Možno práve preto, aby to nabudúce dopadlo inak. Koľko zmien je dôsledkom nešťastia, ktoré sa stalo. Zmena nastala, aby sa to nezopakovalo. Ľútosť nás môže poháňať aj dopredu.
Ak sa nerozhodneme premeniť ju na niečo pozitívne, môžeme ostať uväznení v ľútosti a budeme sa ľutovať za to, čo sa stalo. Nám to nepomôže, ak sme ublížili – toho druhého to neuzdraví. Vlastne na nič dobré, to nebude dobré. Ocitneme sa v začarovanom kruhu. A budeme sa oddávať pocitu viny, úzkosti, ale aj ľútosti, hnevu, či depresie. A pritom stačí ten kruh preťať. Vyjsť z neho von.
Čo všetko sa podieľa na ľútosti a veľkosti tejto emócie?
To čo sa stalo, je negatívne a sme do toho zainteresovaní. Cítime zodpovednosť. Cítime ľútosť, že my sme niečo urobili / neurobili. Ale dotýka sa nás aj skutočnosť, že sme tím niečo stratili. Nerobí nám dobre ak sme zistili, že to mohlo dopadnúť inak (lepšie). Existuje aj falošná nádej – nádej že ešte nič nie je stratené a že ešte stále sa to deje a teda je možné to ovplyvniť. V podstate sa tím odďaľuje prijatie toho, čo sa stalo.
Prežívame väčšie ľútosť, ak nevieme svoje správanie a rozhodnutie ospravedlniť. Vieme prijať to, že sme sa v danej chvíli rozhodli najlepšie, ako sme vedeli. Ale ak nevieme prečo sme sa tak rozhodli a urobili… alebo ak sme neboli v „normálnom“ stave a okolnosti si nepamätáme. Objektívne máme pocit, že keby sme vedeli viac, alebo boli pri zmysloch – toto by sa nestalo. Ľútosť sa zväčšuje aj možnosťou, že sme niečo zanedbali a že sme mali mať situáciu pod kontrolou. Ľútosť prehlbuje aj utápanie sa v seba obviňovaní.
Či chceme, alebo nie. V živote urobíme rozhodnutia, ktoré nebudú dobré a ktoré niekomu ublížia. Taký stav nastane, je to prirodzené. Ale môžeme ovplyvniť, ako často sa to stane a ako sa pritom budeme cítiť.
Ako čas beží, zabudneme, prečo sme sa rozhodli tak a tak. Okolnosti budú nejasné. A bude sa s nimi spájať isté tajomstvo. Máme tendenciu posudzovať to čo sa stalo, na základe nových skutočností. Ale ak by sme ich mali vtedy, možno by sme sa rozhodli inak. Ale nemali. Nakoniec, býva pre nás ťažké prijať skutočnosť, že my sme urobili niečo zlé, alebo niekomu ublížili (hoci nechceli). Je to kontrast medzi tím, akí sme vo svojich predstavách a akí sme naozaj. Nie je to príjemné, ale nastavuje nám to zrkadlo. A ak to tak prijmeme, možno Vďaka tomu sa posunieme a povyrastieme. Budeme sa utápať v minulosti, alebo to prijmeme ako výzvu?
Pocit hanby máme z toho čo sa stalo, ale aj z toho že sme pred ostatnými stratili na cene, aspoň si to myslíme a tento pocit nás zráža. Máme nízke sebavedomie. Je dôležité, čo si iní o nás myslia. A pomáha nám to utvárať, čo si myslíme sami o sebe. Ak máme nízke sebavedomie, ak máme pocit hanby, môžeme prežívať úzkosť a aj strach. Je pre nás dôležité niekam patriť a mať isté postavenie. A dosiahnuť istú úroveň sebahodnotenia, kedy nie sme tak na druhých závislí, to je ovocím zrelosti a sily ducha a osobnosti. A nejaký čas trvá a nie je ľahké dosiahnuť ten stav. Nakoniec, úplne to ani nejde, pretože sme tvorom spoločenským a nedokážeme bez iných žiť.
Existuje rozdiel medzi zahanbením a potupou. Pri zahanbení pocity vtiahneme na seba. Ako by sme my za to mohli. Pri potupe nám ubližuje ten druhý. Ten nás zahanbil. Tak či tak pracujeme s pocitom zahanbenia. A nie je to príjemné. Pocit zahanbenia môže viesť k depresií a v istej fáze aj priniesť samovražedné myšlienky.
Aj pri zahanbení možno povedať, že v istej miere a po istý čas je to prirodzené. Je následkom niečoho, čo sa stalo a je výzvou k obnovu určitej rovnováhy, normálneho stavu, k očisteniu, či k uzdraveniu. Možno povedať, že by bolo nezdravé hanbu tu a tam necítiť. Problém je, ak ju cítime často, ak je prehnaná, alebo ak nás neustále niekto zráža. Niečo také ustáť je psychicky náročné.
Zahanbenie má blízko k negatívnym myšlienkam a tie zas prehlbujú ľútosť. Akoby tu všetko so všetkým bolo prepojené a navzájom sa podmieňalo a mohlo ovplyvniť. Najlepšou cestou k uzdraveniu zahanbenia je prijatie od druhých a prijatie seba. Veď pochybiť je normálne.
Okrem zahanbenia často cítime potupu. Potupa je vždy spojená aj s hanbou. A je to výrazne ponižujúce. V minulosti bola spojená s mučením. A v medziľudských vzťahoch bola vždy spojená so zosmiešňovaním, s neoprávnenou kritikou a celkovo s pohŕdaním.
Potupa je silná emócia. Doslova posiela do kolien. Dokáže poznačiť na celý život. O potupe možno hovoriť tiež ako o traume. A prítomnosť ďalších ľudí tento zážitok zosilňuje. Potupa nie je náhodná. Je útokom proti tomu, kým sme. Ten kto útočí, väčšinou veľmi dobre vie, čo robí. Potupa je zákerná a premyslená.
Často potupa prebieha za okolností, kedy je problém sa brániť. Preto sa objavuje v obeti hnev a túžba po pomste. Ak dochádza k potupe znova a znova, negatívne myšlienky túto skúsenosť zosilujú. Ale zosilujú ju aj plány po pomste a nahromadený hnev (tím že to neustále pripomínajú). Potupa je dnes žiaľ často prítomná na pracovisku, ale aj v mnohých vzťahoch.
Nemožno vylúčiť, že potupu na druhom človeku zrealizuje niekto, kto nevie čo robí. Ale spravidla ide o zlých a zákerných ľudí, ktorí sú neistí a preto sa takýmto nezdravým spôsobom povyšujú nad druhým. Sú to ľudia, ktorí túžia po autorite a vplyve, ale nemajú ich. Tak sa „odbavujú“ na druhých. Z takého vzťahu treba odísť a zo zamestnania – ak zamestnávateľ si nevie urobiť poriadok, treba sa obrátiť na právnika. Toto jednoducho nepatrí do života.
Odplata nie je cestou k uzdraveniu. Odchod zo vzťahu, či zo zamestnania (ak zamestnávateľ nemá gule tyrana vyhodiť) môže priniesť riešenie. Ale tak či tak je tam zranenie a to treba uzdraviť.
Človek ktorý zažil potupu si často myslí, že nemá hodnotu, že nie je hodný lásky a úcty. Je preto dobré, ak sa týmto hodnotám otvorí. Ak príjme a objíme seba. Ak dovolí druhým – tím dobrým aby mu tieto pocity a emócie sprostredkovali. Je to akoby sa klin vyrážal klinom.
Skúste byť k sebe milší a láskavejší. Doprajte si niečo dobré a chutné. Nepopierajte svoje pocity a emócie. Môžu byť negatívne (ako dôsledok), ale musia byť pomenované, aby boli premenené. To zlo musí z vás vyjsť von. Neneste ho so sebou. Nehanbite sa vyhľadať pomoc a blízkosť niekoho, kto niečím takým prešiel. Alebo môžete pomáhať iným (vtedy prestávame myslieť na seba a neberieme stratu tak vážne). Vysporiadať sa s tím je beh na dlhšiu trať. Vy už niečo máte za sebou. Konfrontácia s niekým kto má problém tu a teraz Vám pripomenie, že je niekto, kto je na tom horšie a pomoc druhému Vám prinesie dobrý pocit zo seba. Najlepšie sa zo zranení uzdravujú ľudia, ktorí sú zranení a navzájom si pofúkajú rany.
O hneve sme viac krát hovorili, že je dobrým sluhom a zlým pánom. Hovorili sme, že je nástrojom, ako udržať hranice a brániť to, čo je pre nás dôležité.
Ak sa hnev utrhne z kontroly, potom nás ovládne. Budeme neustále v stave „nasratosti“ a bude stačiť málo, aby sme sa prestali kontrolovať. Takýto stav nie je dlho udržateľní a koledujeme si ním o konflikt.
Hnev je zlý radca. Máme pocit, že konáme v práve a že len obnovíme rovnováhu. A pritom často zájdeme za čiaru a pre zmenu ublížime tomu druhému. Roztáča sa tím špirála násilia a po čase nikto nebude vedieť, kto a akým spôsobom ublížil a tí dvaja už nedokážu fungovať spolu. Preto je umením vedieť kedy a ako dať najavo hnev. A vo vzťahoch môže dobrú úlohu zohrať niekto tretí, kto nájde zdravú mieru.
Hnev nás dokáže ovládnuť. Doslova nás dokáže naplniť. A zmeniť naše myslenie a prežívanie. A prestaneme vnímať celý kontext. Dokonca aj toho druhého začneme vnímať len ako zlého, hoci zlo v ňom môže byť prítomné len z malej časti. Aj preto treba mať istý odstup od hnevu. Ak treba, je dobré sa vzdialiť. Premyslieť si čo a ako. Nekonať impulzívne. Isté prehodnotenie pomáha nájsť zdravú mieru. Aj vychladnutie hláv má v tom svoje miesto.
A bez ohľadu na toho druhého, to čo môžeme urobiť my sami. Hnev prináša negatívny postoj k životu. Proti nemu môžeme postaviť pozitívny prístup v podobe vďačnosti. Je veľa vecí, ktoré sú pre nás dobré a prínosom. A vďaka nim je náš život lepším miestom pre život a tak nás nepríjemný okamih len tak nedostane do kolien. Druhým nástrojom proti hnevu je odpustenie. Nie je to samozrejmé. Nie je to len o rozhodnutí. Nemusí sa nám to podariť. Ale zranenie je batohom, ktorý nesieme so sebou. Ak odpustíme, batoh zhodíme z chrbta a bude sa nám kráčať lepšie. Urobíme to aspoň kvôli sebe?
.
Kniha od Davida Clarka prekvapila. Od prvotnej definície negatívnej myšlienky a ako sa ju snažíme kontrolovať, prešiel k rôznym stratégiám, ktoré sú bežne skryté. A nakoniec aj k emóciám, ktoré sú v našich životoch často prítomné, často ovplyvňujú naše rozhodnutia a to, ako sa cítime a pritom o tom nevieme. Keď sa to tak vezme, práca s negatívnymi myšlienkami by mala patriť k základným úlohám, ktoré pred nami stoja každý deň, pretože myšlienky ktorým dovolíme vstúpiť do našej duše, ovplyvnia to aký život prežijeme.
Omlouváme se, ale tyto webové stránky nejsou optimalizovány pro tento prohlížeč. Použijte prosím aktuální verzi prohlížeče Google Chrome, Firefox, Microsoft Edge, popř. Safari.