První pomoc pro vysoce citlivé

Švédská terapeutka Asa-Saga Hammarstedt ve své knize První pomoc pro vysoce citlivé, k nimž také patří, nabízí řadu praktických návodů, jak svou citlivost konstruktivně využít, vychutnat její pozitivní stránky a zamezit negativním. Radí, jak o sebe skutečně a do hloubky pečovat, aby vysoce citlivý člověk zase nabyl ztracené rovnováhy. Vychází z vlastních zkušeností, ale zároveň nahlíží na problematiku s odstupem a v širších souvislostech.

Vnímala, že ji rozhodí každá maličkost, třeba nepříjemný pach nebo ostré světlo, že ji unavuje mnoho smyslových podnětů a rozrušují sebemenší změny. Dlouho si myslela, že s ní není něco v pořádku. Kolem roku 2010 si začala uvědomovat, že patří k tzv. Highly Sensitive Person (HSP). Neznamená to, že by byla mentálně oslabená nebo divná, ale že disponuje citlivější nervovou soustavou. O dva roky později vyšla ve Švédsku série článků na toto téma, v nichž se mnoho lidí včetně autorky poznalo.

Zvýšená citlivost není diagnóza ani porucha osobnosti, ale osobnostní rys, který se týká 10 - 20 % populace. Jedná se o nastavení, které nelze ovlivnit ani změnit. Tito lidé mají nastraženější tykadla, jsou všímavější, analyzují důkladně okolí a získané informace podrobně zpracovávají. Kdysi to představovalo výhodu, protože takto vybavení jedinci jako první vycítili hrozící nebezpečí. V současné společnosti zaměřené na výkon, kariéru a aktivní společenský život to znamená nevýhodu. Autorka uvádí, že po přečtení článků pocítila smutek, ale také úlevu. Později si uvědomila, že citlivost může být také přednost.

HSP mají mnoho cenných vlastnosti a nadání, umí se radovat z maličkostí, druhým pozorně naslouchají, v některých oblastech mohou vyniknout. Pokud si vytvoří vyhovující životní styl, mají možnost prožít život naplno.

Problémem HSP je nadměrná stimulace a pocit přetížení, což vede k propadu energie, vyhoření, zhroucení. Mozek těchto lidí přijímá a zpracovává vyšší počet vjemů za minutu, zaznamenává více detailů a nuancí. Tyto procesy vyžadují mnoho energie. Autorka předkládá možnosti, jak tyto situace zvládnout, dospět k rovnováze a zotavení.

Jiným problémem je snadné podléhání emocionální nákaze. HSP často přejímají, nasávají a vstřebávají emoce a energii okolí. druhých. Souvisí to s jejich schopností naslouchat, všímavostí a pozorností. Autorka radí, jak tyto negativní energie a emoce nepřejímat, jak s nimi pracovat a jak se jich zbavit.

V knize najdeme návody, jak coby vysoce citlivá osoba zvládat společenský kontakt, jak poznávat nové lidi, jak se vymezovat, jak vytvořit potřebné pauzy na oddech, jak chránit svůj prostor, nebo jak podnikat a pracovat na volné noze. HIP mají intenzivní potřebu samoty, během níž se mohou věnovat činnostem, které je naplňují. Může to však vést k vyhýbání se lidem, odmítavosti a schovávání před světem. Tím však roste přecitlivělost na vjemy a každý kontakt se světem se stává obtížnější. Opačným extrémem je snaha všem vyhovět.

Autorka doporučuje hledat souznění s okolním světem, určit správnou míru kontaktu, vyhledávat interakce a vztahy, které dodávají energii. Nenechat si vnutit život podle představ druhých nebo podle převažujících společenských a kulturních norem, ale věnovat zvýšenou pozornost okamžikům, kdy se cítíme v pohodě a plni života. Nabízí pět strategií, jak zvládat nové situace.

Součástí knihy jsou cvičení zaměřená na ponoření do sebe a uklidnění, užitečné fyzické i duševní strategie a tři jógové pozice, doporučené umělkyní, psychoterapeutkou, koučkou a certifikovanou učitelkou jógy. V jiné kapitole tři psychoterapeutky a zároveň vysoce citlivé ženy nabízejí své zkušenosti a rady. Kniha obsahuje několik rozhovorů s vysoce citlivými jedinci, kterým se podařilo úspěšně změnit svůj život.

Kniha je určena zvýšeně citlivým osobám, ale může rozšířit obzor i normálně citlivým, kteří mají někoho takového v rodině, na pracovišti, ve farní obci nebo společenství. Existuje tendence tyto osoby nebrat vážně, nenaslouchat jim, podceňovat je, dávat jim různé nálepky a vytěsňovat na okraj. To těmto lidem působí při jejich vysoké citlivosti těžké vnitřní utrpení, přitom by mohli společenství obohatit.

Medzi témy ktorým sa venuje viac pozornosti než v minulosti, patrí citlivosť. Ľudia ktorí sú senzitívnejší, vždy medzi nami boli. V poslednej dobe však ich počet narástol vďaka tomu, že doba sa zrýchlila a žijeme pod väčším tlakom. Dnes si preto priblížime vysokú citlivosť a ako s ňou prežiť.

Ľudia s vyššou citlivosťou vždy medzi nami boli. Len sme to tak nevnímali, pretože mnohí z nich skrývali svoju tvár. Vďaka citlivosti sú totiž zraniteľnejší. K zmene prišlo až v posledných rokoch, kedy vďaka stresu a rýchlemu životnému štýlu, mnohí ľudia spoznali túto črtu vo svojom živote. A tak sa z citlivosti stala téma, ktorá sa hlási k životu.

Citlivejší ľudia vytŕčajú z radu. Doslova. Ale tak to bolo vždy. A je to poslanie citlivých ľudí. Práve citliví ľudia si ako prví všimnú zmenu, ale aj nebezpečné tendencie. Vždy to tak bolo a v každom období nachádzame ľudí, ktorí na problém poukazovali a ktorí boli často nepochopení, alebo umlčaní. Citliví ľudia sú takým lakmusovým papierikom, ktorý nastavuje zrkadlo spoločnosti. Môžeme diskutovať o tom, koľko ich je naozaj a ako zadefinovať samotnú citlivosť. Dnes sa však zameriame skôr na to, ako sa vysporiadať s citlivosťou. A pomôže nám s tým Asa Saga Hammarstedt vďaka svojej knihe První pomoc pro vysoce citlivé.

Ako sa to prejavuje

Asa svoju citlivosť objavila vďaka tomu, že ju ľahko niečo „rozhodí“. Časom objavila, že ak chce znovu získať svoj pokoj a silu pre nejakú aktivitu, potrebuje sa utiahnuť do ticha. Pre vysoko citlivé osoby sa používa skratka HSP, teda higly sensitive person (vysoko citlivá osoba).

Tento pojem sa prvý krát použil v deväťdesiatych rokoch. Nie je to diagnóza, či porucha osobnosti. Podľa odhadov sa spája s 10 až 20 % populácie. Vo všeobecnosti možno povedať, že vysoko citliví ľudia sú vnímavejší, pri premýšľaní (analýze) idú viac do hĺbky a dokážu lepšie a viac do šírky pochopiť situáciu.

Táto „vec“ zatiaľ nie je preukázaná. Len sa predpokladá, že vysoko citliví ľudia už od detstva majú vyššie hladiny niektorých hormónov a signálnych látok (prenos informácií) v krvi. Ich nervová sústava akoby fungovala inak. Väčšina vysoko citlivých ľudí sú introverti. Ale nie je to pravidlo.

Citliví ľudia sú v poriadku. Len veľa vecí prežívajú intenzívnejšie. Zistenie, že je to „normálne“, mnohým prináša úľavu. Faktom je, že vyššia citlivosť má svoje + a aj -. Dokážu čokoľvek viac prežiť, ale v prípade že ide o nepriaznivé a nepríjemné veci, aj viac na nich doľahnú. Zdá sa, že kľúčom k zvládnutiu situácie je nájsť si svoj životný štýl a rytmus, vďaka ktorému budú viac vo svojej koži. A popri tom potrebujú viac času na oddych a regeneráciu.

Ako sa chrániť

Vysoká citlivosť sa spája s častejším „opotrebovaním“, než je bežné. Aj v technickom svete musíte viac starostlivosti venovať a jemnejšie narábať s tým, čo je citlivejšie. Na druhú stranu, takéto prístroje sú „presnejšie“. Častou daňou za túto citlivosť je únava a vyčerpanie. U ľudí s vysokou citlivosťou je nervová sústava často preťažená, pretože spotrebúva viac energie. A preto je dôležité hovoriť o tom, ako viac a častejšie „dobíjať“ baterky.

Úplne najlepšie by bolo, ak by sme vedeli únave predísť. Poznať už svoje typické znaky toho, že už sme na konci… Lebo potom nasleduje strmý pád. Ako keď mobil sa s Vami už prestane „baviť“ a jednoducho vypne. Vysoko citliví ľudia sa navyše často nechajú pohltiť prácou a znaky únavy „nevidia“ – jednoducho si ich nevšimnú.

Byť unavený je normálne a prirodzené. Váš organizmus má právo byť unavený. Nie je stvorený na to, aby kmital nonstop (až na životné funkcie, aj tie sa raz odhlásia zo systému). A preto máte právo na oddych. Doba 6 pracovných dní a 12 hodín v práci je už preč a snáď pomaly do zabudnutia kráča aj 8 hodinová šichta, po ktorej je človek rád, že trafí domov.

Niekedy pomôže hľadať zlatú strednú cestu – pracovať s menším nasadením, alebo zmeniť priority, prípadne urobiť si poriadok a nerobiť viac vecí naraz. Skúste si život a prácu usporiadať tak, aby ste mali väčší pokoj. Ak ste vysoko citliví, potom Vám viac bude vyhovovať práca, kde nie ste tak veľmi v kontakte s ľuďmi a pod tlakom, kde máte väčšiu slobodu a priestor na kreativitu.

Ako sa menej stresovať a viac oddychovať

Existuje aj niekoľko pomerne jednoduchých a praktických rád. Dvíhajte telefón, len ak je to nevyhnutné. Môžete predsa zavolať aj neskôr, keď dokončíte to, čo robíte. Nastavte si automatickú odpoveď do emailu. Emaily je lepšie vybavovať naraz (než stále mysľou odbehávať do schránky). Opatrenia sa však týkajú aj času po práci. Obmedzte čas na internete a pred tv. Starostlivo si vyberajte, čomu venujete svoj čas. Precízne sa rozhodujte, komu venujete svoj čas. A pred emocionálnymi upírmi (ľudia ktorí sa na vás prisajú a oberú vás o energiu), dajte prednosť ľuďom, ktorí jednoducho pomoc potrebujú. Dobrovoľníkov je stále málo a budete mať zo seba dobrý pocit. Doprajte si horúci kúpeľ (ak Vám to srdce dovolí). Robte niečo kreatívne. A buď leňošte cez víkend, alebo vyrazte do prírody (podľa toho, čo vám viac dobije baterky).

Niekedy pomôže úplne vypnúť a preležať celý deň v posteli, hlavne cez víkend. Ale ani vtedy by ste sa nemali úplne vzdať pohybu. Pohyb a navyše na vzduchu (ak nebývate vedľa cesty či smetiska) Vám urobí dobre. Niektorým ľuďom paradoxne pomôže zoznam povinností – urobiť niečo, na čo sa chystáte už dávno, ale je to tak nudné a stereotypné, že nikdy nebol na to vhodný čas. Kedy, ak nie teraz? S náladou to horšie už nebude a možno práve stereotyp Vás privedie na iné myšlienky, ak iným veciam sa to nepodarilo.

Skúste zistiť, čo pomáha práve Vám. A buďte k sebe láskavý. Niekedy ste tým posledným, kto sa Vás môže s láskou a s nehou dotknúť (ostatní nemusia byť po ruke, alebo robia niečo iné v tej chvíli).

Lekárnička do nepohody

Okrem pár praktických rád existuje aj domáca „lekárnička“. Len miesto Aspirínu, Ibalginu či starej Bošáckej na horšie časy a iných zaručených rodinných ekrazitov po babičke, sú tam skôr veci ako: nové číslo časopisu / kniha, čokoláda, čaj, levanduľový olej, peniaze na jedlo (nemusíte variť), odkaz – pár myšlienok napísaných práve pre tento okamih v čase, kedy Vám bolo dobre (s odkazom, že znova bude) a odkaz na dobré veci (hotové jedlá a maškrty) v chladničke, teda za predpokladu, že ste ich za lepších časov nezjedli… Táto lekárnička obsahuje starostlivo vybrané veci, ktoré máte radi a ktoré Vás môžu postaviť na nohy.

Tým však zoznam nekončí. Nielen pracovný výkon, ale aj rýchly životný štýl, či stres nás rýchlo posielajú do kolien. A tak treba mať väčšiu zásobu „arzenálu“ na horšie časy. Prečo by ste niektorí deň nemohli ísť skôr do postele? Dobre sa vyspať je dôležité pre psychickú odolnosť a aj dobré pre fungovanie imunitného systému.

Keď je Vám naozaj ťažko (nie od žalúdka), dajte bokom diétu a doprajte si niečo, na čo máte naozaj chuť. Doprajte si cukor (energia). Zájdite na masáž. Vymeňte posteľnú bielizeň. Upracte si. Uvarte konvicu kávy a nechajte ju rozvoniavať. Oblečte si niečo pohodlné. Doprajte si bylinkový čaj. Pozrite si niečo pekné (film). To isté platí o hudbe a umení ako takom. Slňte sa na slnku. Dajte na stôl vázu s kvetmi. Nakŕmte nejaké zviera v okolí. Sadnite si k ohňu a k zvuku praskajúceho horiaceho dreva. Doprajte si niečo, čo Vás poteší. Dopriať si, to je odmena. Ale dopriať si, to je aj spôsob ako sa znovu naštartovať. Keď Vám dôjde benzín, neriešite značku, hlavne že znovu budete môcť ísť. Nájdite si svoj vlastný recept, čo Vás vždy postaví na nohy.

Žiť svoj život

Nielen práca, či životný štýl nás dokážu vyčerpať. Vysoko citlivý človek je spravidla dobrým poslucháčom (veľa si všimne, veľa vie, veľa už počul a je citlivý). Preto ho často vyhľadávajú ľudia a robia si z neho bútľavú vŕbu. Treba však vedieť, kedy dosť. Aj telefónna linka pri veľkom preťažení spadne. A treba si tiež vyberať, komu venujeme čas. Terapeuti majú skúsenosť s tým, ako niektorí ľudia s určitými diagnózami ich dokážu vyčerpať viac, než ďalší dvaja či traja ľudia. Ale vyčerpať dokážu aj niektorí ľudia bez diagnózy. Určite takých poznáte. Popremýšľajte nad tým, s ktorými ľuďmi je pre Vás náročné tráviť čas a hľadajte ako to usmerniť, alebo obmedziť. Ak sa to nepodarí, treba takýto kontakt prerušiť.

Vyčerpávať nás môže, ak nežijeme svoj život a žijeme spútaní hodnotami a očakávaním iných ľudí, spoločnosti, ale aj firemnou kultúrou. Preto ten dôraz na hľadanie svojho štýlu a práce. Ako kvetina, ktorá má svoje požiadavky na svetlo, vlhkosť, pôdu a prostredie. Niekedy aj kvetiny v susedstve J.

Vyhýbajte sa tomu – ísť nadoraz. To platí aj pre hlad. Keď ste hladní, presnejšie vyhladovaní, rýchlejšie príde off. Ísť na doraz je nebezpečné. Ak vybijete batériu v aute – už nenaštartujete. Potrebujete určitú energiu, aby ste sami sebe poskytli „servis“ a mohli znovu fungovať. Inak niekde „odkvecnete“.

Strážiť hranice a vychutnávať

Pokiaľ žijete obklopený rôznymi technickými hračkami, pomerne často máte skúsenosť s tým, že najjednoduchšou opravou je reset, prípadne vypnúť a zapnúť. Aj v živote je to tak. Pomáha nám, keď si doprajeme aj počas dňa chvíle, kedy svet akoby prestal existovať. Niekto ide doslova na kosť – vyhľadá ticho, zavrie oči, odráža myšlienky, alebo ich aktívne utvára a predstaví si obraz miesta, kde je mu dobre. Sú to aj techniky spojené napríklad s autogénnym tréningom, či s meditáciou (modlitbou).

Nakoniec treba zdôrazniť ešte dve veci. Na kultúrach „stredomoria“ obdivujeme stratégiu ako si premyslieť kedy vynaložiť silu a nájsť si čas na jedlo. To prvé – vyhýbajú sa práci keď je slnko silné a práca by preto bola veľmi náročná. A to druhé? Kladú dôraz na to, čo jedia. Jedia dlho (aby poriadne jedlo rozkúsali, zobrali si z neho čo najviac a uľahčili tráviacemu traktu prácu). Ale robia z jedenia zároveň stretnutie, doslova oslavu života. Je to vychutnávanie. Je to zdravé pre telo a potechou pre ducha. V bežný deň a v našich končinách nám to časové možnosti a hlavne zamestnávatelia neumožňujú. Ale 10 či 15 minút na jedlo je extrém. Doprajte si na obed aspoň 30 minút – vychutnať, poriadne prežuť a nenahádzať (to do seba). Okrem toho je dôležité strážiť si svoje hranice. Práca, deľba času, ľudia, radosti či povinnosti. Všetko je o hraniciach. Precízne si vyberať na čo mám teraz čas a silu, čo zvládnem a koľko ešte zvládnem. Hranice chránia to, čo je cenné a vzácne. Treba si ich chrániť.

.

Kniha pani Hammarstedt je predovšetkým praktickou príručkou čo robiť, keď ste citlivejší a ľahko sa preto unavíte. Ako to ustáť a nenechať sa len tak ľahko rozhodiť. Ponúka veľa cenných rád. Mne sa podarilo priblížiť len časť z tohto bohatstva. Ak ste citliví, alebo citlivejší, možno túto knihu označiť za dôležitú vec do lekárničky – pomôže Vám keď budete potrebovať vstať z postele, alebo naladiť sa na deň v práci. Považujem však za dôležité napísať ešte dve veci. Citlivosť ako taká nie je diagnózou. Mnohé „veci“ zatiaľ len tušíme. Na druhú stranu. Bolo by dobré z toho čo je darom a aj veľkým obohatením, neurobiť „barličku“. Neurobiť z citlivosti tému, pre ktorú sa uzavrieme do ulity a nebude z nás osoh. Ako penzión s nápisom: na zimu zavreté! Citlivosť vyžaduje od nás iný servis a prístup. Ale nesmie sa stať príčinou, pre ktorú prestaneme dávať život. Mnohí ľudia po stanovení diagnózy ju príjmu ako fakt, nepokúšajú sa to zlepšiť, či dokonca rezignujú. Takouto diagnózou, či konečnou stanicou, je však len smrť. Prijmite preto citlivosť ako dar, naučte sa s ním narábať, nech môžete svojou inakosťou obohatiť svet a ľudí okolo seba. Ak sa uzavriete, akoby ste zapálené svetlo zakryli handrou – bude síce svietiť, ale nikto z toho nebude mať úžitok..