Dnes sa spolu pozrieme na knihu Když už na ničem nezáleží. Možno ťa zaujme podtitul – Rádce pro dospívající s depresí a poruchami nálad. Možno si si už niekedy myslel, že tvoje pocity, smútok alebo nervozita sú „maličké“, alebo že by si sa mal s týmto svetom nejako popasovať sám…

Chcem ti povedať jednu vec hneď na začiatku: tvoje pocity majú význam. To, že niekedy cítiš úzkosť, smútok, frustráciu alebo samotu, neznamená, že si slabý. Znamená to len, že si človek. A že je úplne v poriadku, ak niekedy nevieš, čo s tým robiť.

Táto kniha nie je o tom, aby ti povedala, čo máš robiť. Je o tom, aby ti ukázala, že nie si sám, že existuje pomoc a že tvoje skúsenosti majú význam. Niekedy stačí byť vypočutý, niekedy stačí mať pri sebe človeka, ktorý chápe, že veci nie sú vždy jednoduché. A práve toto je miesto, kde začína porozumenie – a kde môžeš nájsť cestu, ako si pomôcť.

Skúsenosť so šikanou

Dnes sa spolu pozrieme na knihu Když už na ničem nezáleží. Jej podnázov znie: Rádce pro dospívající s depresí a poruchami nálad.

Najskôr však budem osobný. Podelím sa o veci, ktoré sa vo mne začali vynárať pri listovaní knihy, pri skúmaní jej obsahu a čítaní prvých odsekov. Verím – a dúfam –, že to pomôže vytvoriť atmosféru porozumenia medzi mnou a čitateľom, ktorého sa tieto témy dotýkajú.

Keď som bol dieťa a chodil som na základnú školu, stal som sa terčom správania, ktoré dnes už dokážem pomenovať ako šikanu. Vtedy som však nechápal, prečo sa to deje práve mne. Do školy som chodil nerád a v tom kolektíve som sa necítil dobre. Nad vodou ma držali dvaja spolužiaci – skutoční kamaráti. Trávili sme spolu veľa času aj po škole. Každý z nás bol iný, a práve to mi dávalo nádej, že problém nie je vo mne.

V istom období rodičia dokonca zvažovali, že ma preložia na inú školu. Priznám sa, že v tom prostredí som sa občas aj pobil. Nebol som stotožnený s rolou obete. Keď som prišiel na strednú školu, šikana sa ma už netýkala. Nový kolektív si našiel inú obeť. Vtedy som si uvedomil, že problém so šikanou sa opakuje – a často nemá nič spoločné s konkrétnym človekom. Obeti samozrejme veľmi ubližuje, ale terčom šikany sa môže stať ktokoľvek. Bolo mi toho chlapca ľúto. Zároveň som však cítil úľavu, že ja už nie som na „pranieri“. Do školy som sa tešil a pomerne rýchlo som sa stal jedným z najlepších žiakov.

Šikana je jednou z tém, ktoré silno rezonujú vo svete mladých ľudí. V dospelosti sa často „premení“ na bossing. Nechcem sa teraz podrobne venovať mechanizmom, ktoré za tým stoja, ale je dôležité vedieť, že sa tento vzorec nestráca – len mení podobu.

Niekoľko rokov po vysokej škole som sa dozvedel, že jedna spolužiačka spáchala samovraždu. Pamätám si ju ako tiché a utiahnuté dievča. Nikdy sa nesťažovala. Nespomínam si na žiadny konkrétny problém, ktorý by ju zjavne trápil. Nebola ani vyčleňovaná z kolektívu – boli sme malá skupina študentov. Neviem, čo sa stalo. Viem len, že mi to bolo a stále je ľúto. Aj toto je téma, ktorá sa dotýka sveta mladých ľudí.

Nie je to však len svet mladých. V pracovnom prostredí som mal možnosť vidieť bossing v rôznych podobách – a raz som ho zažil aj na vlastnej koži. Hľadal som pomoc u kolegov, ale bez úspechu. Obrátil som sa na vedenie, no ani tam som nenašiel pochopenie. Neznamená to, že človek, ktorý zažil šikanu v detstve, ju automaticky priťahuje aj v dospelosti. Znamená to skôr, že necitlivého správania a zneužívania moci je vo svete dospelých stále veľa. Preto sa mu budeme okrajovo venovať aj tu.

Verím, že po tomto úvode dostanem šancu písať o téme, ktorá často zmieta svetom mladého človeka a dokáže ho vtiahnuť do poriadnej búrky – takej, v ktorej už nič nie je isté.

Nečakať, kým bude neskoro

Táto kniha je zaujímavá už na prvý pohľad. Upútala ma obálka aj meno, ktoré sa s ňou spája. Meno Kurt Cobain. Áno, ten.

Kurt Cobain bol mimoriadne talentovaný hudobník. Jeho rodičia sa rozviedli, keď mal deväť rokov, a práve toto obdobie výrazne ovplyvnilo jeho život. Po rozvode stratil pocit zázemia, prespával u príbuzných a známych, hľadal si miesto, kam by patril. Experimentoval, skúšal hranice a ťažko sa vyrovnával s tým, čo prežíval. Často sa spomína aj jeho výrazná vnútorná nepokojnosť a problémy s koncentráciou – dnes by sme možno hovorili o hyperaktivite či zvýšenej citlivosti.

Do toho prišiel raketový úspech kapely Nirvana. Sláva, tlak a očakávania, ktoré by dokázali otriasť aj zrelým človekom, nieto ešte niekým, kto si so sebou niesol toľko nezodpovedaných otázok a bolesti.

Prečo to všetko píšem?

Pretože cieľom tejto knihy nie je vytvárať mýty. Jej cieľom je, aby sa podobné príbehy neopakovali.

Autorkou knihy je Bev Cobain, Kurtova sesternica. Sama sa musela vyrovnať s viacerými úmrtiami v rodine a otvorene hovorí o vlastnom zápase s úzkosťou a depresiou. Práve z tejto skúsenosti vznikol text, ktorý má pomôcť dospievajúcim nájsť pomoc skôr, než sa ocitnú v bode, kde už „na ničom nezáleží“.

Mnohí vnímali Kurtov príbeh ako inšpiráciu. Bev Cobain však hovorí aj o jeho dôsledkoch. O tom, že utrpenie, samota a sebadeštrukcia nie sú riešením. Že talent ani úspech nenahradia bezpečie, porozumenie a pomoc.

Inšpirovať sa môžeme – áno. Ale cestou, ktorá nás posúva ďalej. Nie tou, ktorá končí príliš skoro.

Kamarátstvo ako pomoc a prevencia

Písal som o tom, že som bol terčom šikany a že mi v tom období veľmi pomohli dvaja kamaráti. Ukázalo sa, aké dôležité je mať pri sebe niekoho, kto vás chápe, nesúdi, dokáže pomôcť a má vás úprimne rád. Niekedy sa cesty časom rozídu a do života vstúpi niekto iný. To je prirodzené. Podstatné však je, aby v ňom takýto človek – alebo ešte lepšie viacerí – boli. A aby sme si ich vedeli vážiť.

Takáto podpora nepomáha len pri šikane. Je dôležitá pri mnohých ťažkostiach, ktoré život prináša. A je zároveň jednou z najlepších prevencií rôznych zdravotných aj duševných problémov.

Uvedomujem si, že to, že som sa občas pobil, nebola zrelá reakcia. Bola to skôr snaha neprijať rolu obete a postaviť sa situácii spôsobom, ktorý som vtedy poznal. Inú cestu som nevidel. Dnes už viem, že násilie nie je cestou a nikdy nie je skutočným riešením. Ak s niečím podobným zápasíte, skúste hľadať pomoc a obrátiť sa na ľudí alebo odborníkov, ktorí vám môžu pomôcť. Existujú aj iné, bezpečnejšie a účinnejšie spôsoby, ako si vymedziť hranice a šikanu ukončiť.

Problém a jeho miesto

Písal som o tom, že na strednej škole som už šikanu nezažíval. Terčom bol niekto iný. Čo sa zmenilo? Predovšetkým prostredie a spolužiaci. Pre mňa to znamenalo možnosť začať odznova – akoby na zelenej lúke. Mohol som sa sústrediť na školu, na učenie a áno, aj pracovať na sebe.

Zároveň som si so sebou niesol skúsenosť šikany. Vedel som, aké to je. Nechcel som to znovu zažiť. A práve preto som veľmi citlivo vnímal, keď sa to dialo niekomu inému. Cítil som s ním, možno ešte viac, než by si niekto zvonka všimol. Vnútri som však zvádzal boj – ako pomôcť a zároveň neohroziť seba. Nebol to ľahký pocit.

Prečo to píšem? Pretože nie každý, kto mlčí, je ľahostajný. A nie v každom kolektíve so šikanou všetci súhlasia. Často je tam viac spriaznených duší, než sa na prvý pohľad zdá. Len nemajú odvahu, silu alebo bezpečný spôsob, ako to dať najavo.

Pomoc zo strany druhých nemusí byť vždy hrdinská a viditeľná. Často je tichá, opatrná, nenápadná. A nie – sama o sebe zvyčajne nestačí. Nezastaví šikanu úplne. Ale dokáže to nahlodať jednu veľmi nebezpečnú predstavu: že problém je vo mne a že všetci ostatní sú proti mne.

A to je niekedy prvý krok k tomu, aby sa človek nezačal strácať sám pred sebou.

Šikana

Písal som aj o tom, že so šikanou sa možno stretnúť aj v dospelosti. Slovo sa zmenilo, ale obsah často zostáva rovnaký – hovoríme o bossingu.

Je tu však jedna dôležitá vec. Ak niekto šikanu videl alebo bol jej terčom, nesie si so sebou skúsenosť. Táto skúsenosť je často bolestná, no má aj jednu zvláštnu vlastnosť: človek veľmi rýchlo vycíti, kam veci smerujú, ak sa podobné správanie začne objavovať znovu. Vie rozpoznať prvé signály, ešte skôr, než sa situácia naplno rozvinie. Je to cenná skúsenosť. Bolo by lepšie ju nemať. Ale ak ju už máte, môžete vďaka nej pomôcť iným – často už v zárodku šikany.

Zároveň je dôležité povedať jednu vec veľmi jasne: neexistuje priama súvislosť medzi šikanou na škole a šikanou v dospelosti. Neznamená to, že by ste si do života „priťahovali“ ľudí, ktorí vám ubližujú. Problém nie je vo vás.

Terčom a obeťou šikany sa môže stať ktokoľvek. Tyrani si často vyberajú ľudí, ktorí sú citlivejší, niečo dosiahli, v niečom vynikajú, alebo pôsobia dojmom, že sa neozvú. Nie preto, že by boli slabí, ale preto, že vyčnievajú alebo sa javia ako bezpečný cieľ.

A práve tu sa ukazuje, prečo je dôležité vyhľadať pomoc. Nie preto, že by ste zlyhali, ale preto, že problém neleží vo vás.

Doba sa zmenila, problémy ostali

Ale aby sme neostali len pri šikane, poďme ďalej.

Keď sa v spomienkach vraciam do detstva, uvedomujem si, že rôzne poruchy a duševné ťažkosti sa vtedy prakticky neriešili. Akoby neexistovali. Až neskôr sa začalo hovoriť o autizme, Aspergerovom syndróme či ADHD. Postupne sa otvorila aj téma porúch učenia – dyslexie, dysgrafie či diskalkúlie.

Zároveň netreba zabúdať na to, že mnohé duševné problémy, hoci sa môžu naplno rozvinúť až neskôr, si človek nesie v sebe už od detstva. Iné sa zas objavujú ako reakcia na prostredie a podmienky, v ktorých vyrastá – a v tom zmysle sú prirodzenou odpoveďou organizmu na dlhodobý tlak, stres alebo neistotu.

Chcem tým povedať, že všetky tieto ťažkosti tu boli vždy. Problémom nebola ich existencia, ale neschopnosť ich rozpoznať, pomenovať a následne ponúknuť primeranú pomoc.

Dnes je situácia iná. Vieme viac, máme viac pojmov, viac diagnostických nástrojov aj viac možností podpory. Napriek tomu problémy nezmizli. Skôr naopak – stále nám ukazujú, aké náročné môže byť dospievanie a hľadanie vlastného miesta vo svete.

A to sme sa ešte ani nedotkli problémov, ktoré vznikajú priamo v samotnej komunite žiakov a mladých ľudí…

Problém „veci“ pomenovať

Hneď v úvode knihy vo mne zarezonovali slová rodinná anamnéza. Autorka píše o problémoch, ktoré sa v jej rodine opakovane objavovali. A práve tu často zabúdame na dôležitú vec: človek neprichádza do kolektívu ako prázdny list papiera. Prináša si so sebou vzorce správania, mechanizmy zvládania a spôsoby reagovania, ktoré videl a zažil v rodine. Prináša si aj určité predispozície, ktoré sa môžu – ale nemusia – rozvinúť.

Je to súhra mnohých faktorov. A áno, postoj človeka k týmto veciam môže veľa zmeniť. No je spravodlivé očakávať od mladého človeka zrelé a vedomé reakcie v situáciách, ktoré presahujú jeho skúsenosti a možnosti?

V mnohých rodinách sa stále nepracuje s emóciami. Deti a dospievajúci sa ich nenaučia pomenovať, uchopiť ani zdravo prejaviť. Niekedy ich ani nemôžu prejaviť. Vidia určité modely zvládania stresu, konfliktov či straty – otázkou zostáva, nakoľko sú tieto modely funkčné a zdravé.

Je tu veľa faktorov, ktoré môžu viesť k tomu, že mladý človek cíti, že „niečo nie je v poriadku“. Problém je v tom, že tento pocit nevie pomenovať. Nevie s ním pracovať. A ak by aj vyhľadal pomoc, musel by sa dostať k niekomu, kto dokáže z útržkov pocitov, viet a emócií poskladať mozaiku a pomôcť mu pochopiť, čo sa s ním deje – a kde môže hľadať východisko.

Lenže mladý človek o tejto možnosti často nevie. A tak sa nepríjemný pocit zo situácie postupne mení na presvedčenie, že problémom je on sám. Že je menejcenný. Nehodný. Zlý. Alebo nehodný lásky.

Výzvy doby

Nie sú to len veci, ktoré si človek prináša z rodiny do nového prostredia. A nie je to ani len samotné prostredie, ktoré nemusí fungovať dobre. Do hry vstupujú aj silné tlaky na výkon. Preplnené školské programy, preťažovanie detí a mladých ľudí, ale aj prehnané očakávania rodičov.

Ak vás nejaký predmet nebaví alebo naň jednoducho nemáte vlohy, aj trojka môže byť dobrá známka. Ak sa týmto predmetom nechcete v živote živiť, v čom je vlastne problém?

Významným faktorom je aj súčasná doba postavená na impulzivite. Všetko chcieť a mať hneď. K tomu sa pridáva svet reklamy, ktorý stojí na pocite nespokojnosti a neustálej túžbe vlastniť viac. Nikdy nie ste dosť dobrí. Vždy je tu niečo ďalšie, čo by ste mali chcieť, dosiahnuť alebo si kúpiť.

Žijeme v svete, kde je čoraz ťažšie nájsť pokoj a ticho. Usporiadať si myšlienky, pomenovať pocity a zastaviť sa. A k tomu všetkému sa pridávajú sociálne siete, kde sa mnohí „utrhli z reťaze“. Pre niekoho sa stali priestorom porovnávania, znevažovania a správania, ktoré má k empatii ďaleko – a často pripomína novodobé formy šikany.

Ako to všetko ustáť? Mladí ľudia to dnes naozaj nemajú jednoduché.

Právo mať problém

Možno by sa náš pohľad na svet mladých zmenil, keby sme im dali právo mať problém. Často si myslíme, že ich svet je jednoduchý. Zabúdame, že aj my sme v ich veku mali svoje ťažkosti, aj my sme dúfali a hľadali cestu.

Dávať mladým možnosť mať problém neznamená, že sú slabí, nezodpovední alebo neschopní prevziať zodpovednosť. Nejde o to riešiť ich problémy za nich, ale vytvoriť prostredie, v ktorom nájdu podporu – alebo aspoň priestor, aby problém pomenovali a prežili ho s niekým, keď sami ešte nemajú kapacitu ho úplne zvládnuť.

Namiesto toho často počujú: „to prejde… ja v tvojom veku… nemáš sa prečo sťažovať.“

Problém sa tak často rieši až vtedy, keď je veľký – a niekedy je už neskoro. Kedy ak nie v detstve či mladosti sa majú naučiť riešiť problémy a pracovať s emóciami? Mladí potrebujú bezpečné prostredie, kde sa to môžu učiť, presne tak, ako my túžime byť vypočutí, keď sa cítime stratení. Nemusí im niekto hneď pomôcť – stačí byť prítomný.

Právo mať problém znamená: „nemusíš vedieť, čo sa s tebou deje, nemusíš to obhájiť argumentmi a nemusíš mať „dosť vážny“ dôvod. Stačí, že ti je zle.“

Možno by sa náš pohľad zmenil, keby mladí nemuseli dokazovať, že majú právo cítiť sa zle. Keby problém nemusel byť ani veľký, ani definitívny – stačilo by, že je skutočný. A niektoré príbehy nekončia tragicky preto, že by boli vyriešené, ale preto, že boli včas vypočuté.

Niektoré z problémov mladej duše

Každý z nás má právo hovoriť o tom, čo ho trápi. Problémy mladých nie sú menšie ako tie, ktoré zažívajú dospelí. Nie sú „maličké“ ani „nezáživné“. To, čo cítite, je skutočné a má význam.

Úzkosť / strach / napätie

• často sa cítim nervózny, napätý, bojím sa vecí, ktoré pre iných nie sú problémom
• ťažko zaspávam alebo sa často budím
• obávam sa situácií, kde by som mohol zlyhať

Depresia / smútok / prázdnota

• strácam záujem o veci, ktoré ma predtým bavili
• cítim sa často smutný, bez energie alebo motivácie
• mám pocit, že nič nemá zmysel

Výkyvy nálad / impulzivita

• raz som hore, raz dole, nálady sa menia veľmi rýchlo
• robím rozhodnutia, ktoré neskôr ľutujem

Samota / izolácia

• mám pocit, že nikto ma nechápe
• vyhýbam sa kamarátom, rodine alebo aktivitám

Myšlienky o sebapoškodzovaní alebo samovražde

• občas myslím, že by bolo lepšie, keby som nebol
• mám myšlienky, ktoré mi naháňajú strach

Každý, kto sa v niektorom bode našiel, by nemal zostať sám. Existuje pomoc – nie ste v tom sami.

Smútok a zármutok

Smútok je prirodzená emócia. Patrí k životu. Objavuje sa, keď niečo stratíme, keď sa niečo nepodarí, keď nás niečo zabolí alebo sklameme samých seba. Smútok má zvyčajne konkrétny dôvod – vieme, prečo ho cítime. Môže prísť vo vlnách, niekedy je silnejší, inokedy slabší. Časom sa mení, ustupuje, premieňa sa. Smútok nám hovorí, že nám na niečom záleží. A to je v poriadku.

Zármutok je hlbší a ťažší stav. Často trvá dlhšie a postupne začína presahovať jednu konkrétnu udalosť. Nemusí mať jasnú príčinu alebo sa rozšíri aj na oblasti života, ktoré s pôvodnou stratou nesúvisia. Človek môže mať pocit prázdnoty, beznádeje, únavy, akoby sa mu zo života vytrácalo svetlo. Zármutok už nie je len reakciou na niečo, čo sa stalo. Začína ovplyvňovať to, ako človek vníma seba, svet a budúcnosť.

Smútok je prirodzený, ak sa:

• objaví sa po konkrétnej udalosti (rozchod, strata, neúspech),
• dokážeš sa občas potešiť, zasmiať, oddýchnuť si,
• smútok prichádza a odchádza,
• stále zvládaš bežné fungovanie (škola, vzťahy, spánok – aj keď nie vždy ideálne).

Smútok neznamená slabosť. Znamená, že si človek.

Zármutok môže byť signálom, že je čas nehovoriť o tom len sám so sebou, ak:

• trvá týždne alebo mesiace bez zlepšenia,
• máš pocit, že ťa nič neteší alebo že je všetko jedno,
• cítiš vyčerpanie, prázdnotu alebo beznádej,
• mení sa tvoj spánok, chuť do jedla, energia,
• vyhýbaš sa ľuďom alebo veciam, ktoré si mal rád,
• objavujú sa myšlienky, že by bolo lepšie nebyť.

Tu už nejde o „zvládanie“. Tu ide o signál, že potrebuješ pomoc.

Pomoc treba vyhľadať:

• keď máš pocit, že to už nezvládaš sám,
• keď sa bojíš vlastných myšlienok,
• keď sa stav zhoršuje alebo nemizne,
• keď cítiš, že niečo nie je v poriadku, aj keď to nevieš pomenovať.

Netreba čakať na „dno“. Netreba mať „dosť veľký problém“. Stačí, že ťa to bolí. Ak máš pocit, že smútok prerástol do zármutku, nie je to zlyhanie. Je to signál. A signály sú tu na to, aby sme ich neignorovali.

Strach a úzkosť

Strach je prirodzená reakcia na konkrétne nebezpečenstvo. Objaví sa vtedy, keď sa niečo deje tu a teraz – keď hrozí riziko, ohrozenie alebo bolesť. Strach má svoj zmysel. Chráni nás. Pomáha nám reagovať, byť opatrní, vyhnúť sa nebezpečenstvu alebo sa mu postaviť. Strach má väčšinou:

• jasný dôvod („bojím sa skúšky“, „bojím sa, že mi ublížia“),
• krátke trvanie,
• po odznení situácie slabne alebo zmizne.

Strach hovorí: „Pozor, niečo sa deje.“

Úzkosť je iná. Nie je viazaná na jedno konkrétne nebezpečenstvo. Často prichádza bez jasnej príčiny alebo sa viaže na „čo ak“. Je to dlhodobé vnútorné napätie, pocit ohrozenia, ktorý pretrváva aj vtedy, keď sa navonok nič nedeje. Úzkosť môže vyzerať takto:

• neustále napätie alebo nepokoj,
• ťažkosti so sústredením,
• zrýchlené myšlienky, obavy, katastrofické scenáre,
• búšenie srdca, tlak na hrudi, ťažké dýchanie,
• pocit, že niečo zlé sa stane, aj keď nevieš čo.

Úzkosť hovorí: „Niečo nie je v poriadku, ale neviem presne čo.“

Strach je prirodzený, ak:

• má konkrétnu príčinu,
• objaví sa v náročnej situácii (test, vystúpenie, konflikt),
• po udalosti sa postupne upokojí,
• nebráni ti dlhodobo fungovať.

Strach nie je slabosť. Je to signál, že ti na niečom záleží.

Úzkosť si zaslúži pozornosť, ak:

• trvá dlhodobo (týždne, mesiace),
• objavuje sa aj bez zjavného dôvodu,
• obmedzuje ťa v bežných veciach (škola, vzťahy, spánok),
• vyhýbaš sa situáciám len preto, že vyvolávajú napätie,
• máš pocit, že nad svojimi myšlienkami strácaš kontrolu.

Tu už nejde o „bežnú nervozitu“. Tu ide o signál, že potrebuješ podporu. Netreba čakať, kým to bude „dosť zlé“. Stačí, že ťa to vyčerpáva. Ak máš pocit, že ťa strach ovláda viac, než ty jeho, je v poriadku požiadať o pomoc.

Návykové látky

Mladí ľudia často experimentujú s návykovými látkami. Niektoré sú spoločnosťou tolerované – najmä ak sa o nich hovorí ako o „bežnej súčasti zábavy“ alebo „spôsobe uvoľnenia“. To však neznamená, že sú neškodné. A už vôbec nie pre mladého človeka, ktorého mozog a osobnosť sa ešte vyvíjajú.

Veľmi často nejde o zvedavosť alebo „rebéliu“. Častejšie ide o:

• snahu utlmiť úzkosť, smútok alebo napätie,
• únik od problémov, ktoré nevedia pomenovať,
• pocit, že aspoň na chvíľu „to bolí menej“,
• potrebu zapadnúť do kolektívu,
• pocit kontroly alebo uvoľnenia.

Návyková látka sa tak nestáva zábavou, ale riešením. A to je nebezpečný moment.

U mladých ľudí je riziko vyššie, pretože:

• mozog sa ešte vyvíja a je citlivejší,
• hranica medzi „občas“ a „potrebujem“ sa posúva rýchlo,
• látky môžu zhoršiť úzkosť a depresiu, aj keď sa zdá, že pomáhajú,
• vzniká závislosť skôr a nenápadnejšie.

Človek si často ani nevšimne, kedy sa z „pomoci“ stane nutnosť.

Je čas zbystriť, ak:

• potrebuješ látku, aby si sa cítil aspoň trochu v poriadku,
• máš pocit, že bez nej nezvládaš deň, školu alebo vzťahy,
• zvyšuješ dávky, aby mal účinok,
• skrývaš užívanie pred ostatnými,
• zanedbávaš veci, ktoré boli pre teba dôležité,
• objavujú sa výčitky, hanba alebo strach, keď o tom premýšľaš.

Tu už nejde o zábavu. Tu ide o signál problému, nie o jeho riešenie. Návykové látky neriešia problém. Len ho na chvíľu prekryjú. A to, čo sa nevyrieši, sa zvyčajne vráti silnejšie.

Stres, tlak a vyhorenie

Stres je prirodzená reakcia organizmu na zvýšené nároky. Objavuje sa, keď máme pred sebou úlohu, výzvu alebo zodpovednosť. V primeranej miere môže byť dokonca užitočný – pomáha sústrediť sa, podať výkon, zvládnuť skúšku či náročnú situáciu. Stres má zvyčajne:

• konkrétny dôvod,
• časové ohraničenie,
• po oddychu alebo zvládnutí situácie ustupuje.

Stres hovorí: „Musím zabrať.“

Tlak vzniká vtedy, keď stres neprestáva a človek nemá priestor si vydýchnuť. Prichádza zvonka (škola, rodičia, očakávania, porovnávanie), ale často aj zvnútra – z pocitu, že musíš byť lepší, výkonnejší, bezchybný. Tlak sa prejavuje:

• neustálym pocitom, že nestačíš,
• strachom zo zlyhania,
• porovnávaním sa s inými,
• pocitom, že oddych si treba „zaslúžiť“.

Tlak hovorí: „Nesmieš poľaviť.“

Vyhorenie prichádza vtedy, keď stres a tlak trvajú príliš dlho a bez úľavy. Nie je to len únava. Je to stav, keď človek už nemá z čoho čerpať. Vyhorenie sa môže prejavovať:

• hlbokou únavou, ktorá neodchádza ani po oddychu,
• stratou motivácie a zmyslu,
• cynizmom alebo otupenosťou,
• pocitom prázdnoty a bezmocnosti,
• myšlienkami typu „už je mi to jedno“.

Vyhorenie hovorí: „Už nevládzem.“ Vyhorenie nie je len problém dospelých. Môže sa týkať aj študentov a mladých ľudí – najmä tých, ktorí sa snažia, chcú podať výkon, nechcú sklamať a dlhodobo idú „na doraz“. Vyhorenie nie je lenivosť. Nie je to slabosť. Je to dôsledok dlhodobého preťaženia. Stres, tlak a vyhorenie – kde je rozdiel

Stres je súčasťou života. Tlak vzniká, keď nemáme priestor sa nadýchnuť. A vyhorenie je signál, že sme dlhodobo išli za hranice svojich síl.

Mladí a sociálne siete

V súčasnosti sa diskutuje o obmedzení sociálnych sietí u mladých. Diskusia o obmedzení alebo zákaze sociálnych sietí pre mladých nevznikla preto, že by technológie boli samy o sebe zlé. Problém nie je „Facebook“, „Instagram“ či „TikTok“. Problém je v tom, ako fungujú a na čo pôsobia. Sociálne siete sú postavené na:

• neustálom porovnávaní,
• rýchlej spätnej väzbe (lajky, komentáre),
• potrebe pozornosti,
• silných emóciách (pobúrenie, závisť, strach, obdiv).

Pre dospelého človeka je to náročné. Pre mladého človeka, ktorého identita, sebahodnota a emócie sa ešte formujú, je to násobne ťažšie.

Na sociálnych sieťach ľudia zdieľajú najmä vybrané a upravené momenty. Úspechy, krásu, zábavu. Mladý človek to často porovnáva so svojím bežným životom – a má pocit, že:

• nie je dosť dobrý,
• nie je dosť úspešný,
• nie je dosť zaujímavý.

To môže postupne nahlodávať sebahodnotu.

Sociálne siete nikdy nekončia. Nie je tam prirodzený „koniec dňa“.

• stále niečo prichádza,
• stále niečo treba sledovať,
• stále niekto reaguje alebo nereaguje.

Mozog si neoddýchne. Napätie sa udržiava.

To, čo by si niekto z očí do očí nedovolil, si dovolí za obrazovkou.

• zosmiešňovanie,
• hejty,
• znevažovanie,
• verejné útoky.

Pre mladého človeka je to obzvlášť bolestivé, pretože publikum je veľké a únik malý.

Lajky, sledovatelia a komentáre sa môžu stať meradlom vlastnej hodnoty. Nie vedome. Nenápadne. Človek si ani nevšimne, kedy začne veriť tomu, že: „Ak nemám odozvu, nemám hodnotu.“

Zákaz je pokusom: spomaliť, vytvoriť priestor na dozrievanie a chrániť pred tlakom, na ktorý ešte nie sú mladí pripravení. Ak ti sociálne siete berú viac, než ti dávajú, je čas sa o tom s niekým porozprávať

Hranie hier a čas za PC

Ešte by som sa rád dotkol hrania hier a času za počítačom. Je jedno, či na PC, notebooku, alebo nejakej inej platforme. Aj tu je otázka, kedy hobby alebo zábava prestáva byť zábavou a stáva sa problémom.

Hranie hier, surfovanie po internete alebo tvorba obsahu môže byť zdravé a prospešné, ak:

• slúži ako oddych alebo zábava po škole či práci,
• dokážeš ho vyvážiť so školou, pohybom a vzťahmi,
• pomáha ti zlepšiť zručnosti (strategické myslenie, reflexy, kreativita),
• baví ťa a robí radosť bez pocitu viny.
• Hranie nie je problém. Je to súčasť mladosti a často aj spôsob, ako sa učíme spolupracovať alebo súťažiť.

Problém nastáva, keď:

• stráviš pri tom hodiny a hodiny, až zanedbávaš školu, spánok alebo vzťahy,
• hranie je tvoj hlavný spôsob, ako uniknúť od problémov, smútku alebo úzkosti,
• máš pocit, že bez hier si „nikto“ alebo „nič sa nedá vydržať“,
• objavuje sa podráždenosť, napätie alebo agresivita, keď sa hranie obmedzí,
• začínaš strácať kontrolu nad časom – ani nevieš, koľko hodín ubehlo.

Vtedy prestáva byť hranie len zábavou. Môže sa stať mechanizmom úniku, ktorý problémy nevyrieši, len ich odkladá a často zhoršuje. Podobne ako sociálne siete alebo návykové látky, čas za PC môže zhoršiť úzkosť, depresiu alebo vyhorenie, ak sa stane jedinou „oporou“ pri zvládaní emócií. Dôležité je uvedomiť si: nie je to chyba, nie je to slabosť, ale signál, že potrebuješ rovnováhu a podporu. Hranie hier je skvelé, ak baví a pomáha ti rásť. Ale keď začne ovládať teba alebo nahrádza všetko ostatné, je čas sa zamyslieť a požiadať o pomoc.

Hodnotenie knihy

A práve preto je dôležité, že na trhu je kniha Když už na ničem nezáleží.

Na prvý pohľad – a po prelistovaní – pôsobí komplexne. Veľa miesta venuje trom veľkým problémom: depresii, dystýmii a bipolárnej poruche. Okrem toho prináša množstvo informácií aj o úzkosti, ale aj o ťažkostiach, ktoré sa môžu postupne nabaľovať – napríklad problémoch s návykovými látkami či riziku samovraždy.

Najväčší dôraz sa kladie na depresiu. Dozviete sa, čo depresia je, ako vzniká, aké sú jej prejavy, ako ovplyvňuje fungovanie mozgu a teda aj cítenie a myslenie. A v neposlednom rade, kniha popisuje možnosti liečby, rôzne nástroje pomoci a kam sa obrátiť – vrátane linky pomoci či ďalšej literatúry.

Kniha je určená pre mladých, a preto je v nej množstvo príbehov zo života – príbehov mladých ľudí a toho, ako čelili problémom. To dáva čitateľovi šancu sa v príbehu nájsť, inšpirovať sa a hľadať cestu von z problémov – skutočné riešenie, nie len teóriu. Sú tu aj niektoré testy, ktoré môžu pomôcť uvedomiť si vlastný stav.

A v neposlednom rade – každá kapitola prináša zdôraznenie dôležitých myšlienok a rád, ktoré si treba odniesť so sebou, aj keby všetko ostatné z hlavy vyfučalo.

Je tu aj kapitola, ktorá prináša niekoľko otázok a odpovedí – veci ktoré môžu byť pre mladého človeka dôležité, ale sa bojí, prípadne hanbí na to opýtať. Alebo nevie koho. Bez ostychu a bez obáv tu nachádza odpovede.

.

Možno ťa niektoré kapitoly prekvapili, možno sa v nich aj našiel. To je úplne normálne. Niekedy je ťažké priznať si, že sa cítime zle, že máme problém. Ale práve priznať si ho a pomenovať ho je prvý krok. Nie preto, že by si bol slabý, ale preto, že si dosť silný na to, aby si o tom dokázal hovoriť.

Kniha Když už na ničem nezáleží ti ponúka viac než fakty alebo rady. Ponúka príbehy ľudí, ktorí prešli podobnými vecami, a ukazuje, že cesta von existuje. Niektoré problémy sa nevyriešia okamžite. Niektoré pocity nezmiznú len tak. Ale keď ich nevypustíš do sveta, keď o nich mlčíš, stávajú sa väčšími a ťažšie zvládnuteľnými.

Dovoľ si mať problém. Dovoľ si cítiť. A dovoľ si požiadať o pomoc. Niekedy stačí jeden rozhovor, jedna ruka, jeden človek, ktorý počúva – a svet sa môže začať meniť. Nie preto, že by sa všetko hneď vyriešilo, ale preto, že nie si sám a tvoje pocity majú význam.

„Ak si sa v niektorých riadkoch spoznal, ak máš pocit, že sa s niečím trápiš, ale nevieš to ešte pomenovať, alebo sa bojíš o tom hovoriť, možno ti pomôže vedieť, že na to nemusíš byť sám. Existujú miesta, kde nemusíš nič dokazovať, nič obhajovať, nemusíš byť silný ani mať jasno. Stačí prísť taký, aký si. Jedným z nich je projekt Nie som OK: https://bratislavskykraj.sk/niesomok/. Ale môžeš kliknúť aj na: http://www.ipcko.sk. “

Tuto příručku v oblasti deprese napsala sestřenice Kurta Cobaina, který byl frontmanem rockové skupiny Nirvana. Právě jeho sebevražda byla pohnutkou pro to, aby vznikl tento rádce pro dospívající s depresí a poruchami nálad.

Proč jsem si knihu vybrala?

Zaujala mě obálkou, kterou nakreslil Kurt Cobain a že knihu napsala jeho sestřenice.

Ráda čtu psychologické knihy a pevně věřím, že každá nějak pomůže.

Zajímalo mě, jaké všechny druhy deprese existují.

Chtěla jsem si přečíst tipy, díky kterým se můžu cítit lépe.

V knize jsou skutečné příběhy lidí.

O knize

Kniha je rozdělena do předmluvy, úvodu a dvou částí: „Co je špatně“ a „Jak si opatřit pomoc a udržet se v pohodě.“ Části jsou rozděleny do 7 kapitol, které mají různé podkapitoly.

První část „Co je špatně“ rozebírá, jaký je to pocit být v depresi, uvádí příčiny a typy deprese a souvislosti mezi depresí, sebevraždou a zneužívání drog a alkoholu (opis ze strany 17).

Druhá část „Jak si opatřit pomoc a udržet se v pohodě“ probírá přínos odborné léčby a radí, co může dospívající sám dělat, aby si udržel zdravou mysl (opis ze strany 17).

Skoro v každé kapitole jsou uváděny pravdivé příběhy lidí, kteří s depresí bojovali. Na konci každé kapitoly je tip pro přežití, který ti pomůže bojovat s tvou depresí. Ke konci knihy autorka sepsala deset základních otázek, na které se jí lidi nejvíce ptají a odpovídá na ně. Nezapomíná ani na vzkaz pro rodiče.

V první kapitole se dozvíš, kteří slavní lidé trpěli nebo trpí depresí. Pomocí dotazníku můžeš poznat, jestli i ty trpíš depresí. Zjistíš, že i dospělí mohou mít depresi a jaké změny při depresi u člověka probíhají (emocionální, tělesné, změny v myšlení či v chování). Jako pomoc proti depresi ti může pomoci cvičební deník nebo deník pocitů přiložený v této kapitole.

Deník pocitů

Zapisuj si svoje pocity, myšlenky a to jak se chováš, pár dní, týden nebo dva – podle toho jak to zvládneš – zapisovat do deníku. Když budeš mít písemné záznamy, možná v tom odhalíš vzorec. Ukaž své zápisky nějakému dospělému, kterému věříš a který ti může pomoct určit, jestli máš depresi. Tady je pár nápadů jak začít... Cvičení je ze strany 28.

Emocionálně se cítím...

Tělesně se cítím...

Pár věcí, se kterými se dokážu jen těžko vypořádat...

Někdy si dělám starosti s...

Cítím se lépe, když...

Myslím, že si můžu promluvit s...

Druhá kapitola rozebírá druhy deprese (velká deprese, dystamie, bipolární porucha), ke kterým jsou připojeny pravdivé příběhy lidí. Ukazuje ti, co můžeš dělat, když zjistíš, že depresi máš. Naučí tě zde, jak odpočívat a objasní ti, co jsou to relaxační cvičení.

Můžeš říct (ukázka ze strany 44)

„Cítím se hrozně a myslím, že mám možná depresi.“

„Potřebuju někomu říct, jak smutně a zmateně se cítím.“

Můžeš se zeptat (ukázka ze strany 45)

„Připadalo ti někdy, že na tobě nikomu nezáleží, ale nebyl sis jistý proč?“

„Cítila si se někdy smutně a vyděšeně, jako bys byla v depresi nebo blázen?“

Třetí kapitola rozebírá, jak deprese působí na naše tělo, a že i okolí ve kterém se nacházíme, dokáže ovlivnit naše cítění. Ukazuje ti, jaké příčiny depresí mohou být. Kapitola se také zaměřuje na ztrátu blízké osoby a jako třetím tipem pro přežití doporučuje si užít trochu zábavy.

Tip pro přežití č. 3: Dopřej si trochu zábavy (ukázka ze stran 66 a 67):

• kup si dárek
• napiš pět věcí, které se ti na sobě líbí (jestli tě žádné nenapadají, požádej nějakého příbuzného, ať ti pomůže něco vymyslet)
• kup si sbírku anekdot (vtipů) a nauč se nějaké nazpaměť, ať můžeš rozesmát ostatní

Čtvrtá kapitola se zabývá drogami a alkoholem. Konkrétně co se děje s naším tělem, když zneužíváme drogy či alkohol. Jaký je rozdíl mezi zneužíváním omamných látek a závislostí na nich. Vysvětluje ti, co je to duální diagnóza (zneužívání drog či alkoholu + duševní porucha) či co dělat v případě závislosti nebo zneužívání drog a alkoholu (popis léčby). Na závěr kapitoly ti radí, abys jedl kvalitní jídlo.

Zdroje pomoci při zneužívání návykových látek (ukázka ze strany 81):

• Linka bezpečí: pro děti a mládež v krizových životních situacích
• Nonstop a bezplatně: 116 111
• Email: pomoc@linkabezpeci.cz
• Web: www.linkabezpeci.cz
• Podané ruce a Anonymní alkoholici.

Pátá kapitola se zabývá sebevraždou. Zamýšlí se nad otázkou, proč by chtěl někdo umřít a říká ti, že nikdo doopravdy umřít nechce. Učí tě, jaké jsou signály sebevraždy a co máš v takovém případě dělat. Kapitola tě také nabádá, jak o svých problémech s někým mluvit.

K signálům hrozící sebevraždy může patřit následující (ukázka ze strany 92):

• dřívější pokusy o sebevraždu
• prohlášení v tom smyslu, že se dotyčný cítí bezmocný, bez naděje nebo bez ceny
• rozdávání věcí, kterých si dotyčný cení

Zdroje pomoci při hrozbě sebevraždy (opis ze strany 95):

• 155 – Rychlá záchranná pomoc
• 158 – Policie ČR
• 112 – Centrum tísňového volání (Záchranná služba, Hasiči, Policie)
• 116 111 – Linka bezpečí (nonstop)
• 222 580 697 – nonstop telefonická krizová pomoc (Praha)
• 549 241 010, 608 902 410 – Modrá linka Brno (denně 09:00 - 21:00),
• 596 618 908, 737 267 939 – Linka důvěry Ostrava

Šestá kapitola ti ukáže, kde všude můžeš sehnat pomoc. Jaké druhy léků na deprese existují, jací lékaři se na deprese specializují, jak sezení (psychoterapie) s doktory probíhá a na závěr kapitoly je pro tebe vytvořená tabulka tvých nálad a naučí tě jak vydržet plán léčby.

Sedmá a zároveň poslední kapitola je o tom, co dělat, když se zbavíme většiny příznaků deprese. Jak můžeš jít v životě dál, jak myslet pozitivně apod. Na závěr sedmé kapitoly je opět tip pro přežití: Využij svou duši (tancuj, maluj jak se cítíš, piš si deník apod...)

Deprese - obrázek co jsem nakreslila

Plusy

• Zajímavá obálka.
• Obdivuji, že sestřenice Kurta Cobaina měla to úsilí a odvahu sepsat tuto knihu, aby mohla pomoci spoustě dalším lidem.
• Jsem ráda, že zde bylo uvedené, jací slavní lidé trpí depresí. Díky tomu si čtenář knihy může uvědomit, že v tom není sám.
• Líbily se mi tipy pro přežití u každé kapitoly.
• V knize mi hodně pomáhaly rady: můžeš říct, můžeš se zeptat...
• K pravdivým příběhům nechyběly fotky lidí.
• Kniha obsahuje důležitá telefonní čísla.

Mínusy:

• Dotazník „Jak poznat, jestli máš depresi“ jsem očekávala delší.
• Znám lepší psychologické knihy, které dokáží více pomoci.
• Čekala jsem, že v knize najdu více testů a cvičení.

Závěrem

Jsem ráda, že sestřenice Kurta Cobaina dokázala napsat tuto knihu, kterou hodnotím čtyřmi hvězdičkami z pěti. Jednu ubírám za to, že v knize bylo málo testíků a cvičení, protože si myslím, že bývají nejvíce nápomocné. Kniha obsahovala opravdu hodně informací, ale na mě působila spíš jen jako takový průvodce depresí, než aby dotyčnému skutečně pomohla.

Kdo by neznal Nirvanu a smutný osud Kurta Cobaina – frontmana jedné z nejslavnějších skupin, který v důsledku závislosti na omamných látkách a vleklé deprese ukončil svůj život. Verzí tohoto příběhu je nesčetně a jeden z úhlů pohledu nabízí i kniha Když už na ničem nezáleží, kterou stvořila sestřenice výše zmíněného hudebníka – Bev Cobain.

Kniha si klade několik cílů. Jedním z nich je přiblížit dospívajícímu jedinci, co je vlastně deprese, jaké mohou být příčiny, druhy deprese, jak deprese souvisí se sebevraždou či zneužíváním návykových látek. Předložená publikace boří zeď mlčení a vyvrací mýty točící se kolem této problematiky. Dalším úkolem je názorně předvést, že v tom potencionální „depresivní“ čtenář není sám. Hlavním cílem autorky však zůstává přání, aby osoba, jež si příručku přečte, dokázala včas rozpoznat příznaky deprese (u sebe i ostatních) a vyhledala odbornou pomoc (pro sebe či druhého).

Jako krizová interventka velice oceňuji „normalizaci“ emocí a práci s nimi – přečtené řádky jednoznačně říkají, že cítit smutek, vyčerpání, vztek i sklíčenost je normální a běžná součást lidského života. Zároveň je srozumitelně vysvětlení rozdíl mezi krátkodobou situací (aktuální náladou) a vleklým stavem (dlouhodobou depresí). Naopak se zamýšlím, zda je efektivní každých zhruba pět stránek opakovat magickou formulku o tom, je naprosto nezbytné, aby se teenager s depresí ihned svěřil dospělé osobě, které důvěřuje. Samozřejmě smekám klobouk před množstvím kontaktů (dokonce do českého vydání byly zařazeny kontakty na české instituce) a návodů, jak situaci řešit, ale přehnaně opakovaná věta o svěřování dospělému mě brzy začala odrazovat od realizování tohoto jistě užitečného doporučení.

Bev Cobainová se maximálně snaží přizpůsobit svůj jazyk a přístup dospívajícímu klientovi. Používá přirozené pojmy na místo odborné terminologie, využívá konkrétních příkladů a především autentických kazuistik jedinců, jež si obdobnou situací prošli. Důležitá fakta se tak prolínají s příběhy „obyčejných“ lidí. Předkládá jednoduché tipy, které se dají uskutečnit ihned po odložení knihy na noční stolek. Mluví otevřeně, bez zbytečných „tabu“ a promlouvá přímo ke čtenáři jako by s ním vedla dialog v ordinaci. Zmiňuje i překážky na cestě k odborné pomoci a předchází jim opět souborem návrhů a doporučení. Vše je velice konkrétní a praktické, což člověk s poklesem energie a neschopností uvažovat v jiném než depresivním modu jistě docení.

Celkově na mě kniha působí jako zjednodušená encyklopedie o depresi s cílovou skupinu – dospívající. Na závěr stojí rozhodně za zmínku, že autorka se pokusila vytvořit síť podpory pro tuto skupinu lidí (kontakty na linky důvěry, krizová centra, doporučení na další knihy, apod.) namísto konkurence či povyšování své knihy nad ostatní.