Vydavateľstvo Portál zaradilo do svojej edície Klasici dva spisy dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda. Ide o  Bázeň a chvění a Nemoc k smrti, ktoré tak vyšli už v druhom vydaní kvalitného prekladu do českého jazyka od Marie Mikulovej-Thulstrupovej.

Kierkegaardove dielo malo vplyv nie len na filozofiu existencializmu ako napríklad na Martina Heideggera, Jeana-Paula Sartra, Karla Jaspersa či Alberta Camusa, ale je považované za priekopnícke aj v oblasti existenciálnej a kresťanskej psychológie. Sám Kierkegaard sa necítil byť filozofom systému. Trval na tom, že Hegel vo svojom uvažovaní nezašiel dosť ďaleko, keď k filozofii systému nepristupoval iba ako k myšlienkovému experimentu, ale bol presvedčený, že sa dopracoval k objektívnej pravde. Kierkegaard sa pri hľadaní pravdy obrátil k individuálnemu človeku a v spisoch Bázeň a chvění/Nemoc k smrti preskúmal najmä vnútorný rozmer ľudskej skúsenosti. Nachádzanie pravdy je pre neho priamo spojené s prežívaním úzkosti a zúfalstva. Tie chápe ako výsadu ducha, ktorý je povolaný k prekonaniu psychického utrpenia v kresťanskej viere. Preto má u Kierkegaarda k pravde bližšie viera než rozum. Predstava pravdy ako objektívnej kategórie sa mu vidí naopak komická.

Bázeň a chvění

Bázeň a chvění napísal Kierkegaard pod latinským pseudonymom Johannes de silentio. (V origináli dánskeho vydania prívlastok de silentio začína zámerne malým písmenom, nie ako priezvisko. Môžeme predpokladať, že nevolí ani tak autorský pseudonym, ako odkaz, šifru.) Samotný názov spisu, v ktorom sa zaoberá kresťanskou vierou ako najvyššou možnou úlohou, aká stojí pred človekom počas jeho života, pravdepodobne odkazuje na citát z  listu Filipanom (2,12): „... s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.“. Kierkegaard sa obracia na Abraháma, ktorý je v židovsko-kresťanskej tradícii označovaný za otca viery, aby cez jeho starozákonný príbeh ukázal na paradox viery.

Boh žiadal od Abraháma ako dôkaz jeho odovzdanosti a viery nepredstaviteľnú obetu. Tou obetou mal byť život jeho syna Izáka. V úvode Kierkegaard ponúka štyri rôzne verzie príbehu. V nich rozoberá variácie reakcií, ktorými mohol Abrahám odpovedať na požiadavku Boha. Kierkegaarda neprestáva udivovať úzkosť, ktorú musel Abrahám prežívať v okamihu, keď Boh vzniesol nemožnú požiadavku. V texte sa k téme úzkosti opakovane vracia.

Akokoľvek sa pokúša Abrahámovi porozumieť, vždy končí pri tom, že mu dokáže rozumieť iba ako paradoxu. Oblasť Abrahámovej viery Kierkegaard vo svojich úvahách kladie na stupeň najvyššieho možného odklonu od všeobecného. Rytier viery je pre neho človek, ktorý nazbiera odvahu takpovediac skočiť do priepasti, vzdať sa všeobecného. V tomto zmysle musí rytier viery prekročiť hranicu, za ktorou je viac osamotený a nepochopený ako hocaký klasický tragický hrdina. Tragický hrdina totiž podľa Kierkegaarda ešte stále koná v mene všeobecného, v mene etického princípu. V skutočnosti poskytuje tragickému hrdinovi útechu oblasť etiky. Preto je možné jeho konanie pochopiť rozumovo, stotožniť sa s ním, obdivovať ho. Kto by sa ale odvážil obdivovať Abrahámovo konanie? Kto mu dokáže skutočne porozumieť? Skutok viery, konanie Abrahámovo je nanajvýš individuálny akt, presahuje oblasť etického. Práve vďaka tomu je v spojení s absolútnym, s Bohom. Takýto skutok nie je možné pochopiť ani rozumovo, ani ho tak ľahko zovšeobecniť do etického princípu. Veď to, čo Boh od Abraháma žiada, je vražda syna, ktorého by mal ako otec chrániť.

Viera je preto podľa Kierkegaarda paradox. „.. paradox, který je v stavu udělat z vraždy svatý a bohulibý čin; je i tím paradoxem, ktorý Abrahámovi Izáka vrací. Myšlenka se ho zmocnit nemůže, neboť víra začíná právě tam, kde myšlenka končí.“ Aby sa mohol paradoxu viery priblížiť úvahami, načrtáva Kierkegaard tri otázky a každou z nich sa zaoberá v zvláštnej podkapitole (prevzaté z českého prekladu):

1. Je teleologická suspenzace etiky možná?

2. Existuje absolutní povinnosť vůči Bohu?

3. Mohl Abrahám eticky obhájiť, že svůj úmysl zamlčel před Sárou, Eliezerem a Izákem?

Stavy úzkosti a rezignácie či straty zmyslu sú bežnou súčasťou ľudskej skúsenosti. Zaoberať sa nimi a hľadať z nich východisko je pre Kierkegaarda dôležitý krok k realizácii JA. Je to skok do priepasti, ktorý musí napokon každý urobiť sám za seba. Pre Kierkegaarda je odpoveďou kresťanská viera. Viere ako stavu nekonečnej odovzdanosti a blaženosti musí predchádzať stav nekonečnej rezignácie, bez ktorej by viera nebola možná. A to je práve pohyb, ktorý popisuje a analyzuje v Abrahámovom príbehu.

Nemoc k smrti

Podľa Kierkegaarda existuje choroba ducha, ktorou trpí celé ľudstvo. Táto choroba robí z človeka duchovnú bytosť, čím ho odlišuje od zvierat. Je ňou zúfalstvo. Málokto si však svoje zúfalstvo uvedomuje a dokáže priznať. Napokon aj ľudia, ktorí zúfalstvo pociťujú, kladú jeho príčinu najčastejšie mimo seba, napríklad do vonkajších životných okolností či nepriazne osudu. Zúfalstvo je tak odstupňované a paradoxne pôsobí tým viac, čím menej si ho človek uvedomuje, a čím viac hľadá príčinu zúfalstva mimo seba.

Kierkegaard zvolil podtitul spisu (prevzaté z českého prekladu): Křesťanská psychologická úvaha ke vzdělání a probuzení. V úvode naznačuje, že zámerom je ponúknuť istý druh svojpomocnej literatúry, ktorá má byť čitateľovi zrozumiteľná a nápomocná pri aplikácii kresťanského poznania do života. Spis rozdelil na dva diely. V prvom sa zaoberá zúfalstvom ako chorobou ducha, v druhom hovorí o zúfalstve ako o hriechu voči Bohu.

Úvaha je vedená dialektickou formou a jej cieľom je dopracovať sa k syntéze protikladov ako konečno a večnosť či možnosť a nutnosť. Človekovo ja je pre autora napokon tiež takouto syntézou. Považuje za dôležité upozorniť, že v celom spise je potrebné zúfalstvo chápať ako chorobu, nie ako liek. Naznačuje tým, že hoci je zúfalstvo prejav ducha a uvedomenie si zúfalstva predstavuje na ceste k realizácii ja dôležitý bod, skutočné zavŕšenie ducha spočíva v prekonaní zúfalstva.

Celý spis je silne ovplyvnený kresťanským učením o nesmrteľnosti a hriechu. V kresťanstve predstavuje pozemská existencia iba malý úsek večného života, ktorý pokračuje po smrti. Zúfalstvo je podľa Kierkegaarda pre ľudského ducha choroba k smrti potiaľ, pokiaľ reprezentuje vyhýbanie sa svojmu ja. V prvej časti Kiekegaard popisuje spôsoby, ktorými sa to môže diať. Najrozšírenejšia forma zúfalstva je tá, že človek si svoje zúfalstvo neuvedomuje, čo je forma všednosti. Takýto človek je od svojho ja vzdialený najviac. Nasleduje zúfalstvo, v ktorom chce byť človek iným ja než tým, ktorým je, čo je forma slabosti. Iný druh zúfalstva je to, v ktorom sa chce človek svojim ja zúfalo stať, čo je forma vzdoru. Všetky sú v skutočnosti spôsobom, akým sa človek vyhýba ja, ktorým je. Vyhýbanie sa svojmu ja považuje Kierkegaard za hriech voči Bohu.

V druhej časti spisu sa teda zaoberá zúfalstvom ako hriechom. Kierkegaardova existencialistická línia je veľmi úzko prepojená s kresťanskou vierou, ktorá pre neho predstavuje centrálny bod uvažovania. V druhej časti spisu Nemoc k smrti vystupuje obzvlášť do popredia. Autorovi nejde o prázdne moralizovanie. Protikladom voči zúfalstvu ako hriechu pre Kierkegaarda nie je cnosť, ale viera, špecificky viera kresťanská. O to náročnejšia úloha sa zdá byť syntéza, ktorú kladie ako najvyššiu úlohu realizácie ľudského ducha.

Zhrnutie

Kierkegaard patril k veľkým kritikom povrchného chápania kresťanstva ako hotového návodu a učenia, ktoré stačí rozumovo pochopiť a prevziať za svoje. Vieru vníma ako druh vášne. Vzťah k Bohu je pre neho veľmi osobný až intímny. Rovnako ako láska, prináleží pre neho viera do oblasti pravdy, ktorá sa nedá definovať ani pochopiť rozumom. Kierkegaard považuje rozumové dokazovanie v prípade viery za výsmech, za urážku, ktorú by mal každý skutočne veriaci človek odmietnuť. Pohyb viery nevyhnutne predstavuje skok do priepasti, do neznáma a je sprevádzaný úzkosťou. Takéto chápanie kresťanskej viery je citeľné v oboch spisoch a zároveň je Kierkegaardovou odpoveďou aj liekom na psychické útrapy človeka.

Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, nejde o zamyslenie podnetné výlučne pre ľudí, ktorí aktívne praktikujú kresťanskú vieru. Z Kierkegaardových denníkov a z náznakov v samotnom texte vieme vyčítať, že aj interpretácia Abrahámovho príbehu je do veľkej miery inšpirovaná žitou skúsenosťou autora. Kierkegaard sa vo svojich textoch vyrovnáva s vlastným (ne)konaním a úzkosťou, ktoré mu do života priniesla láska k Regine Olsen. Na druhej strane to bola povinnosť služby, ktorú pociťoval voči Bohu, na ktorú sa však necítil byť dostatočne dokonalým kresťanom. Možno aj to je jeden z dôvodov, pre ktoré som sa pri čítaní nevedela vyhnúť pocitu, že rozjímanie nad vierou je možné vztiahnuť na oveľa širšiu oblasť než iba na vieru kresťanskú. Každá veľká otázka alebo životné rozhodnutie, ktoré v nás vyvolávajú bázeň a chvenie, vyžadujú istú dávku viery. Úzkosť a neraz aj zúfalstvo, ktoré toto rozhodovanie sprevádzajú môžu byť signálom, že ide o pohyb, ktorý musíme vykonať sami za seba, bez možnosti oprieť sa o obecné.

Je potrebné dodať, že pre Kierkegaarda by uvažovanie o úzkosti a zúfalstve mimo kresťanskej viery nebolo zmysluplné. Rozjímanie nad vnútornými psychickými procesmi je však neoddeliteľnou súčasťou procesu sebapoznávania a sebapoznanie je hodnotné pre každého človeka, bez ohľadu na vierovyznanie alebo životné presvedčenie. V tom spočíva univerzálny prínos Kierkegaardových úvah. Oba spisy, no najmä Bázeň a chvění, sú písané veľmi poetickým štýlom, ktorý sa prekladateľke Marii Mikulovej-Thulstrupovej podarilo zachytiť, čím zachovala aj estetickú hodnotu textu.

V posledných troch rokoch ako spoločnosť, ale aj my v živote prechádzame mnohými výzvami, ale aj krízami a musíme robiť rozhodnutia a klásť si dôležité otázky. V tom všetkom rezonuje túžba po zmysle a nádej, že znovu dosiahneme rovnováhu a nájdeme šťastie…

Máloktorému filozofovi sa podarilo tak spopularizovať filozofiu, ako sa to podarilo práve Sørenovi Kierkegaardovi. Isté obdobie dokonca bolo znakom príslušnosti k lepšej spoločnosti, ak ľudia mali prehľad v jeho dielach a dokázali o nich diskutovať na stretnutiach. K obľúbenosti jeho kníh bez pochýb prispelo, že sa zaoberal otázkami, ktoré ľudia v tej dobe riešili. A sú nadčasové, preto sa na ne pozrieme aj dnes. Podkladom nám budú dve jeho práce, ktoré nedávno vyšli v jednej knihe pod názvom Bázeň a chvění / Nemoc k smrti.

„Ak sa človek zahĺbí sám do seba, zo všetkého najskôr objaví sklon k zlu.“

Søren Kierkegaard sa narodil do bohatej dánskej rodiny.

Jeho matka Ane pôvodne pracovala ako slúžka v domácnosti. Bola to tichá a jednoduchá žena, bez hlbšieho vzdelania. Napriek tomu vidno jej vplyv v Sørenových knihách.

Jeho otec Michael bol melancholik, úzkostlivý, inteligentný a hlboko veriaci. A práve jeho náboženské založenie ovplyvnilo Sørena. Bol horlivým poslucháčom biskupa Mynstera, ale navštevoval aj modlitebňu jednoty bratskej. Sørenov otec veril, že zhrešil spôsobom, za ktorý si zaslúži Boží trest a že ho Boh potrestá na deťoch. Zo siedmych detí ktoré mali Ane s Michaelom, päť neprežilo. Prežil len Søren a jeho brat Peter, ktorý to neskôr dotiahol na biskupa v Aalborgu. Michael veril, že to bol trest za jeho hriech. A svoje deti vychovával v pietistickom duchu (ústup do sveta vnútorného ja). Jeho výchova bola prísna a komplikovaná jeho depresiami.

Søren s Michaelom si boli dosť blízky a otec so synom trávili veľa času. Často hrali hry, ktoré rozvíjali predstavivosť. Søren najprv študoval latinčinu a históriu. Na univerzite v Kodani študoval teológiu, ale viac ho priťahovala filozofia s literatúrou. Mal rád romantikov, nemeckých filozofov a rád chodil do divadla.

„Život môže byť pochopený len vtedy, keď naň hľadíme späť, ale žitý iba vtedy, keď pozeráme dopredu.“

Počas štúdií na univerzite mu zomrela matka a o štyri neskôr aj otec. Ten ho na smrteľnej posteli vyzýval, aby dokončil štúdium teológie. A tento záväzok prijal.

Okrem rodičov a atmosféry v rodine, Sørena ovplyvnila aj Regina Olsen, ktorá bola od neho o desať rokov mladšia. Bol do nej úplny blázon. Bola jeho múzou. Po troch rokoch chodenia ju požiadal o ruku – zasnúbili sa. Aj ona ho milovala. Avšak Søren o rok zásnuby zrušil… A celé mesto tým pohoršil. Pravdepodobne svoj spôsob život nedokázal zladiť s víziou manželstva. Inak ten vzťah s Reginou bol naozaj zvláštny. Keď sa neskôr vydala, jej manžel bránil v kontakte medzi Sørenom a Reginou. Keď Søren zomrel, všetko zanechal Regine. A keď zomrela Regina, bola pochovaná blízko Sørena…

Søren nakoniec štúdiá dokončil. Dnes by sme povedali, že získal doktorát. A od tohto okamihu žil z rodinného dedičstva a z neho financoval svoj život a svoje diela.

„Svet sa skladá zo samých príležitostí k láske.“

O Sørenovi sa píše, že používal veľmi unikátny štýl písania. A písal v západnom štýle myslenia. V prvom diele Pojem irónie so stálym zreteľom k Sokratovi zohráva dôležitú úlohu Sokrates (a nepriamo aj Hegel). V druhom diele Buď – alebo pre zmenu Schlegel.

Počas jedného pobytu v Berlíne zašiel na prednášky Schellinga a priateľom napísal, že ho ničím neoslovil… Ale treba napísať, že Schellingove diela upriamili jeho pozornosť na skutočnosť.

V niektorých prácach vidno úlomky, akoby sa vracal k vzťahu s Reginou. Dokonca v istej chvíli veril, že vďaka Bohu – by sa k nemu mohla vrátiť, hoci on opustil ju. A často píše o gentlemanovi, ktorý opustil svoju milú, teda o sebe…

Treba spomenúť diela, ktoré boli kritikou na Hegla. A stali sa základom pre existenciálnu psychológiu. Diela ktoré hovoria o slobode, voľbe, kríze, ale aj vplyve náboženstva na človeka.

Potom nasledovali práce, ktoré kritizovali pokrytectvo v kresťanstve, teda konkrétne prejavy ktoré sú pokrytecké.

„Predovšetkým nezabúdaj na svoju povinnosť milovať seba samého.“

Avšak nachádzame u neho aj práce, ktoré sa venovali spoločnosti a jej smerovaniu. Dôraz kládol na rozum, individualitu, rozmanitosť a jedinečnosť človeka.

K jeho štúdijným materiálom patrili cirkevní otcovia, diela mystikov, ale aj Lutherove knihy, diela od Feuerbacha či Schopenhauera. A čítal aj Shakespeara, Goetheho Fausta a počúval Mozartovú hudbu.

Dostal sa tiež do roztržky s biskupom Mynsterom a do sporu s kodanským profesorom Martensenom, ktorý bol zástupcom Heglových myšlienok. Jeho život nebol „plochý“.

„Tomu, kto sa dal úzkou cestou viery, neporadí nikto a nikto mu neporozumie. Viera je div, ale predsa z nej nikto nie je vylúčený, pretože všetok život sa sústreďuje vo vášni a viera je vášeň.“

So Sørenom sa spája pojem – skok viery. Podľa Sørena môžeme mať pochybnosti, ale viera je v tom, že napriek pochybnostiam veríme v Boha. Veríme, napriek pochybnostiam. V náboženstve pochybnosť patrí k viere a nie je možné získať istotu. Treba veriť. A dúfať.

V kontexte ja hovorí o sebareflexií a vedie k skúmaniu vnútra človeka. Pravda je objektívna a človek – jedinec má k nej subjektívny vzťah.

Jadrom Sørenovho diela bol človek, ktorý si kladie otázky a snaží sa žiť život, ktorý stojí za to žiť…

Ku koncu života bol viac krát v pokušení stať sa kňazom, ale nakoniec to vždy vyhodnotil ako pokušenie a precenenie svojich schopností.

„Ľudia požadujú slobodu prejavu ako kompenzáciu za slobodu myslenia, ktorú zriedka využívajú.“

Posledné Sørenové roky sa niesli v duchu boja o povahu kresťanstva v zemi. Snažil sa zabrániť dvom veciam, aby sa kresťanstvo miešalo s filozofiou a kritizoval deformáciu kresťanstva (opúšťanie pôvodných hodnôt). Na smrteľnej posteli odmietol prijať eucharistiu od kňaza, pretože ho vnímal len ako úradníka, nie ako božieho služobníka.

„Úbohý je človek, ktorý nikdy nezatúžil po tom, aby z lásky obetoval všetko, a ktorý to ani neurobil.“

Približne polovicu svojich prác napísal pod rôznymi pseudonymami. Bol to spôsob ako komunikoval s čitateľmi. Ide o diela, ktoré nechcel aby boli vnímané ako filozofické. Dôraz tu nemal byť kladený na neho, ani nemali byť vykladané cez jeho názory a život, ale mali osloviť jedinca (čitateľa). A mal tu prebehnúť dialóg medzi čitateľom a myšlienkami. Søren chcel ten dialóg iba sprostredkovať.

Kľúčom k pochopeniu jeho kníh a myšlienok sú denníky. Celkovo zapísal cca 7 tisíc strán. Sú to rôzne poznámky, záznamy, názory, komentáre a zápisky udalostí, ktoré pomáhajú skladať mozaiku. Dokopy ide o 25 zväzkov… Na jednom mieste napísal, že tieto denníky boli jeho najdôvernejším spoločníkom. A sú aj zdrojom jeho myšlienok a citátov, teda aforizmov.

Søren si bral na pranier úpadok národa a obviňoval z neho Dánsku národnú cirkev. A venoval tejto téme niekoľko diel. V knihách rezonovala túžba – návrat ku koreňom a k podstate náboženstva.

V dobe Sørena boli Dáni automaticky členmi Dánskej národnej cirkvi. A cirkev bola previazaná so štátom. Toto spojenie a nastavenie mu vadilo. Bojoval proti moci duchovenstva a zároveň písal, že človek by mal byť veriacim preto, že verí. Odmietal davovú psychózu. Bol za odluku cirkvi od štátu.

Po Sørenovej smrti sa Dánska národná cirkev stránila jeho prác a viedla k tomu aj svojich členov. A Sørenove diela písané v dánčine, boli dlho nedostupné pre iné národy…

„Trpezlivosť je sila duše, ktorú každý potrebuje, aby dosiahol v živote svoj cieľ.“

Søren je označovaný za filozofa a teológa, otca existencializmu, literárneho kritika, sociálneho teoretika, humoristu, básnika a psychológa.

Dielo Sørena bolo hlboko zasiahnuté pocitom viny a náboženskou depresiou jeho otca.

O pravde napísal, že je subjektívna. Bol presvedčený, že osobná existencia nemôže byť vtesnaná do žiadneho systému a ani redukovaná na číru racionalitu. Nenávidel empirický systém a ideu objektivity. Ale nenávidel aj Heglovu filozofiu, ktorá sa snažila všetko usporiadať do systému.

Túžil po obráteni človeka k subjektivite a zdôrazňoval potrebu viery. Viera je preňho zázrak, ktorý mení celý osobný život človeka. Viera sa začína tam, kde sa končí racionálne myslenie. Aby človek poznal Boha, musí sa skokom viery dostať za racionálne myslenie.

Veril, že človek sa môže zbaviť zúfalstva a naplniť svoje najvnútornejšie nádeje – iba prijatím kresťanskej zvesti.

„Paradox nás vždy stavia pred voľbu, rozhodnutie Buď – alebo. Zodpovednosť za voľbu nesieme sami.“

Dielo Sørena malo ohlas a dopad na ďalších autorov. Adorno ho vykladal doslova a stratil cit pre kontext. Levinasovi vadil skok viery – vnímal ho ako násilie. Veľa z neho čerpali Sartre a Heidegger.

Jeho diela boli vo veľkom prekladané najprv do nemčiny, potom do japončiny – ale aj to až na konci 19 storočia. V Nemecku k uchyteniu pomohli protestantskí teológovia ako Karl Barth a Rudolf Bultmann (filozofia dialógu), ale aj filozofi Martin Buber, Martin Heidegger a Karl Jaspers (existencializmus).

Jeho popularita vzrástla v 30 rokoch 20 storočia, kedy vlna existencializmu vnímala Sørena ako svojho predchodcu. On prvý písal o kríze, tragédií, zúfalstve, úzkosti, slobode, individualite a voľbe.

Okrem už vyššie spomenutých sa k nemu hlásia napríklad Albert Camus, Hans Urs von Balthasar, Dietrich Bonhoeffer, Gabriel Marcel, Maurice Merleau-Ponty, Paul Tillich, Emmanuel Lévinas, Jürgen Habermas, Richard Rotry. Hilary Putnam obdivuje Kierkegaarda pre jeho dôraz na otázku – ako by som mal žiť. Karl Popper vníma Sørena ako veľkého reformátora, ktorý vtedajšiu kresťanskú morálku odhalil ako nekresťanskú a ako nehumánne pokrytectvo…

Sørenov vplyv však vidno aj v literatúre, v dielach od autorov ako Jorge Luis Borges, Hermann Hesse, Rainer Maria Rilke, či Franza Kafku. Na druhú stranu, o ňom samotnom sa hovorí, ako o autorovi najlepšej dánskej poetickej prózy :)

A nemožno zabudnúť na psychológiu, jeho vplyv na existenciálnu psychológiu a existenciálnu terapiu. Jeho stopy vidno v dielach autorov ako Viktor Frankl, Erich Fromm, či Carl Rogers. V diele Rolla Maya (Zmysel úzkosti) pokračuje „Sørenov“ rozhovor s úzkosťou. Je tiež vnímaný za predchodcu postmodernizmu.

Søren predpokladal, že jeho knihy budú čítané, preto nám zanechal v nich tento odkaz: „nikdy som nezabudol, ako mi Boh pomáhal a preto je mojim posledným želaním, aby to všetko (knihy) bolo jemu na slávu.“

„Najbežnejšou formou zúfalstva je nebyť tým, kým ste.“

Spis Bázeň a chvenie pochádza z roku 1843. Práve v ňom rezonuje pojem skok viery. Lévinas tvrdí, že sa ním človek dopúšťa násilia na sebe a v komentári k spisu píše, že keby Abrahám naozaj urobil skok viery, tak by počúvol Boha a nepočúvol anjela.

Jadrom knihy je totiž príbeh Abraháma. Abrahám spolu so Sárou nemohli mať deti. Nakoniec ich Boh požehnal a mali syna Izáka. A v istom okamihu Boh podrobil Abraháma skúške viery – vyzval ho, aby mu obetoval svojho syna. Musela to byť pre neho strašná obeť. Ale rozhodol sa ju uskutočniť. V poslednej chvíli ho zastavili slová anjela – nebyť anjela, tak by „to“ dokonal.

Ten príbeh sa podáva ako skúška, ale Abrahám nevedel, že to je skúška. Pre neho to bolo naozaj. Ten príbeh sa podáva ako obraz – človek má mať na prvom mieste Boha a Boh má byť pre neho dôležitejší, než všetko ostatné, to však neznamená, že mu Boh nedopraje.

„Mnoho vecí môže človek vykonať za druhých. Veriť nie.“

Výzva na zabitie syna. Z pohľadu etiky neobstojí. Je to v skutočnosti vražda. Ak niekto počuje hlasy a urobil by niečo s takýmto iracionálnym zdôvodnením, asi by mal rozhovor so psychiatrom.

Abrahám však skutočne počul Boha a rozhodol sa pre krok, ktorý bol iracionálny. Bol iracionálny ak by ho dokončil, ale nedokonaný mal svoje racio. Bol skúškou.

Z etického hľadiska o Abrahámovi tvrdíme, že chcel Izáka zavraždiť. Z náboženského hľadiska hovoríme, že ho chcel obetovať. A v tomto rozpore tkvie úzkosť. Ale bez nej, by sa Abrahám nestal tým, kým sa stal.

On ho naozaj obetoval vo svojom vnútri a bol by ho aj navonok, keby mu anjel nezabránil. Tá obeta je obrazom obety, ktorá obetuje všetko. Akú musel mať vieru, keď dal do hry všetko?

Keď ide o život, keď všetko stavíte na jednu kartu, vtedy všetko falošné ide bokom. Ak by nebol mužom viery, nedal by do „hry“ všetko.

„Šťastie je najlepšou skrýšou pre zúfalstvo.“

Okamihu viery predchádzala rezignácia. Nezáležalo na ničom inom, ako na vzťahu s Bohom. A to mu prinieslo pokoj. A napriek rezignácií a napriek tomu že obetoval všetko, nič nestratil. A v tom je ten paradox.

Človek sa musí všetkého vzdať, musí rezignovať, aby urobil skok. Abrahám miloval Boha viac, než všetko ostatné. A čo my? Zanecháme všetko ostatné, alebo nie?

Ten kto miluje sám seba, môže sa stať veľkým vďaka sebe. Ten kto miluje druhých, môže sa stať veľkým vďaka službe (druhým). Ale ten kto miluje Boha, sa stane najväčším zo všetkých.

Každý ma priestor na rozhodnutie a voľbu. Môžeme zachrániť svoju dušu, ak dôraz budeme klásť na lásku k Bohu.

Abrahám si musel vybrať medzi očakávaniami spoločnosti (etikou) a záväzkom voči Bohu (morálka).

Celé kresťanstvo je zakorenené v paradoxe – má korene v strachu a chvení, či to niekto prijíma, alebo nie. Ženie nás obava – strach pred Bohom (vtedy sa trasieme strachom), alebo láska k Bohu (a vtedy sa chvejeme túžbou)?

„Čo sa nikdy nezmení, aj keď sa všetko zmení? Láska!“

Viera je najvyššou vášňou človeka. Abrahám sa vo viere vzoprel rozumu. A bolo to možné len vďaka tomu, pretože miloval Boha vášnivo.

Voľba je akt, pri ktorom sa rozhodneme, vyberieme si jednu z možností. Voľba podľa rozumu leží medzi dobrom a zlom. Ale pre Sørena je to voľba, ktorá rozhodne o našej záchrane, alebo našom zničení. Je to voľba existenciálna.

V kontexte diela Bázeň a chvenie, je obetou Regina. Søren ju opustil a obetoval. Ale obetou je aj on sám – obetou svojho otca, ktorý ho zahrnul problémami, ktoré deti riešiť nemajú, ale aj obetou svojej melanchólie či depresie. Sám Søren sa cíti byť Izákom. Pár rokov pred smrťou sa Søren zaoberá obetou a mučeníctvom a dospieva k presvedčeniu, že rezignácia predchádza viere, ale aj viera môže viesť k rezignácií a tou je obeta.

„Zúfalstvo z konečna, je nemať nekonečno.“

Spis Choroba k smrti (či skôr na smrť) patrí k najpopulárnejším Sørenovým dielam a napísal ho v roku 1849. Je v ňom precízna analýza zúfalstva, na ktorú sa následne odvolávali mnohí a vidno ju napríklad u Heideggera (existenciálna vina) a Sartra (zlá viera). Mnohí však odmietajú Sørenovú cestu zo zúfalstva – vieru v Boha.

Zúfalstvo sa popisuje ako extrémne vyhranený stav citovej dezorientácie, deštrukcie a beznádeje, charakterizovaný stratou vôle a takmer úplnou stratou rozumového uvažovania. Môže viesť k sebadeštrukcií. Pre Viktora Frankla bolo zúfalstvo dôsledkom utrpenia, ktoré nemá zmysel.

Zúfalstvo sa často vykladá v spojitosti s pojmom nádej. Zúfalým je človek, ktorý nemá nádej. Je bez nádeje, svoju situáciu vidí beznádejnú, preto je zúfalý. Ak by videl nádej, nezúfal by si. Zúfa si, lebo nevidí žiadne východisko.

V tejto knihe sa Søren zaoberá príbehom smrti a vzkriesenia Lazára. Lazar zomrel. Bol mŕtvy a predsa jeho smrť, nebola konečnou „stanicou“. Kristus ho vzkriesil. Ukázal na ňom, že smrťou príbeh nekončí. Aj keby ho nevzkriesil, smrťou by jeho príbeh neskončil. Pretože smrť nie je k smrti. Mnohí sa boja smrti, pretože ju vnímajú ako záver, ale tak to nie je.

„Je neuveriteľné, akí vynaliezaví sú ľudia, aby sa mohli vyhnúť rozhodnutiam.“

Väčšinou si myslíme, že zúfalstvo v živote sa spája s prichádzajúcou smrťou. Smrť prichádza a zomrieme. Ale ak život smrťou nekončí, potom sa zúfalstvo môže spájať s víziou, že život nekončí smrťou. Túžime žiť, alebo sa bojíme zomrieť? Ak neveríme v život po smrti, bojíme sa zomrieť. Ak veríme v život po smrti, potom sa bojíme, že by nestálo za to prežiť. Pretože ak by nestálo za to žiť, malo zmysel zomrieť. A tak stojíme pred otázkou, čo robiť preto, aby malo zmysel žiť a aby malo zmysel pozerať za horizont a očakávať život po smrti…

Stojíme tak pred zúfalstvom. Veriaci človek má však naň odpoveď, má liek na jed zúfalstva – nádej. Teda vieru v boha.

Niet pochýb o tom, že Søren vyrastal v rodinnom, ale aj v spoločenskom prostredí, ktoré bolo „prešpikované“ zúfalstvom. Toto jeho dielo je priam „posadnuté“ zúfalstvom. Dnes by sme povedali, že bol ním traumatizovaný. Ak by bolo zúfalstvo syrom, tak ho pripravil na všetky spôsoby. Zúfalstvo, pretože nie som sám sebou… zúfalstvo nad možnosťami (bez limitov a hraníc)… zúfalstvo nad absenciou horizontu (obmedzenosť tam, kde to nie je vhodné)… absencia nutnosti (mať svoje dôvody, túžby a priority)… zúfalstvo, pretože nevieme, v čom je problém… zúfalstvo pretože vieme, v čom je problém, ale nevieme čo s tým… zúfalstvo nad sebou, pretože nám chýba sila uskutočniť seba… zúfalstvo nad absenciou horizontu… ale aj zúfalstvo nad čakaním, kedy konečne príde ten deň… zúfalstvo môže byť aj v nesprávnych dôvodoch – keď sa ženieme za niečím, čo nás nenaplní…

„Úzkostlivosť je závrat zo slobody.“

Pre „ja“ človeka je dôležité nájsť rovnováhu vo vzťahoch k sebe, k ľuďom a aj k Bohu. Jeho kroky majú byť v duchu viery. Pokiaľ toho nie je schopný, potom prepadá zúfalstvu. Zúfalstvo je prejavom chorého ducha, ktorý stratil vieru, je však impulzom k jej znovunájdeniu. Zároveň tu pripomína, že viera je oblasťou, kde mnohé veci a zákony neplatia.

Človek môže zo zúfalstva utekať pred samým sebou, môže sa zamerať na materiálne veci, môže lipnúť na zmyselnosti, môže sa ponoriť do aktivít a môže sa ponoriť do ničoty…

Keď človek vyjde zo seba, môže najprv cítiť zúfalstvo, ale vďaka viere ho prekoná. Niektorí sa v zúfalstve obrátia k bohu. Ale nie vo viere, robia si z neho modlu. A to nefunguje. A bez viery, nedosiahnu nádej a nevrátia sa v pokoji k sebe. Ostanú zo zbierkou náboženského haraburdia a pátosu.

Pre Sørena je zúfalstvo hriechom, pretože viera premáha zúfalstvo. Hriech je vlastne zápasom v zúfalstve, pretože chýba sila, ktorá by zabránila ponoreniu do hriechu. Človek nielen ochutná, ale hriech mu aj zachutí. Hriech ho pohltí. „Hovie“ si v ňom. Časom napriek krochkaniu v bahne, si uvedomí prázdnotu a upadne do zúfalstva.

„Najväčšou dokonalosťou človeka je to, že potrebuje Boha.“

Zúfalstvo privádza človeka pred Boha. Človek si zúfa, zúfalstvo sa v istej chvíli prehĺbi – keď si uvedomí priepasť medzi sebou a Bohom. A nakoniec táto priepasť zanikne. Boh človeka oslobodí od hriechu. Ľútosť, obeta a odpustenie.

Søren vníma hriech ako nevedomosť. Sokrates predpokladal, že nikto nekoná vedome zlo. Ale že zlo je možné konať nevedome. Dogmatizmus sa snažil hriech „poriešiť“ cez zjavenie a posunul ho do kategórie pokánia a odpustenia. Søren však píše, že hriechom je to, čo nie je z viery. Preto vyzýva na život vo viere.

Hriech sa spája s človekom, s tým ako žije. Søren sa stavia proti dedičnosti hriechu, ale neverí ani tomu, že len vďaka viere sa človeku hriechy „zmažú“. A odpustia. Ich zmazanie nespája len s obetou na kríži. A už vôbec nie je naklonený k odčineniu hriechu cez modlitbu.

Søren nekladie dôraz na inštitúciu a obrady, ale na osobnú vieru človeka. Kritizuje dogmy, kult, ale aj koncept hriechu…

Spis Choroba k smrti je vnímaný ako najlepšia dánska básnická próza 19 storočia. Často v nej hovorí o vášni v kontexte viery. Vášeň vnímame skôr telesne. V kontexte jeho práce možno hovoriť skôr o zápale a intenzite. Ale áno, je to v podstate vášeň – žiť naplno…

„O svojej večnosti rozhodujeme v tomto živote!“

Kedysi bolo dosiahnutie viery, úlohou na celý život. Skúsenosť viery sa predsa nezíska zo dňa na deň. Keď človek na sklonku života nazrel smrti do očí, tak bol v situácií, kedy mal dobrý boj za sebou a vieru zachoval. A nikdy pritom nezabudol na úzkosť a chvenie, pretože tie patria k životu.

Soren Kierkegaard (1813 – 1855), významný dánský filosof, teolog, ale i předchůdce existenciální psychologie nyní ožívá ve znovu-vydaných spisech Bázeň a chvění a Nemoc ke smrti, které vychází pospolu v jedné knize. Ač Kierkegaard své myšlenky vložil do těchto spisů již ve čtyřicátých letech devatenáctého století, jejich hloubka a snaha o podnícení dalších úvah je i přes uplynutí více než půl druhého století nepopiratelná.

Kierkegaardovy filosofické úvahy mají zjevný přesah do oblasti (nejen existenciální) psychologie, jelikož se dotýkají významných témat hlubokého emočního prožívání člověka čelícího svému osudu. I přes vysoce odbornou šíři a jistou složitost úvah autora zůstává text pro čtenáře v mnohém srozumitelný. Autor čtenáře provází na cestě úvahami o lidském prožívání, předkládá složitost lidského jednání pomocí kladení rozporuplných otázek, na které se následně hledá odpověď. Kierkegaard se nevyhýbá kritice povrchního uvažování ani zrádnosti sebeklamu, zvýrazňuje naopak upřímnost a odvahu člověka, které jsou spjaty s jeho vírou. Při čtení knihy nelze ponechat stranou hlubší hledání významu našich činů, důležitost sebereflexe i morálního jednání. Je patrné, že se autor zaměřuje na konkrétní lidské činy, které určují význam života a rozebírá hloubku takového jednání s pokorou a uznáním sobě vlastním.

První část knihy – Bázeň a chvění – je protknuta myšlenkou obdivu k Abrahamovi, příběhu, na kterém autor přibližuje úzkost, bolest a utrpení člověka čelícího vlastnímu osamělému osudu. Pro Kierkegaarda je ústřední myšlenkou víra, jakožto nejvyšší možné zaujetí (v pojetí Kierkegaarda je v překladu použito slovo vášeň) člověka, ke které není snadné se dostat. Je tomu možné pouze skrze nekonečnou rezignaci a ochotu vzdát se všeho mimo víry.

Druhá část knihy – Nemoc ke smrti – se věnuje tématu zoufalství, které se vztahuje k lidskému já. Úvahy jsou rozděleny do dvou částí, z nichž první se vztahuje k uvedení tématu zoufalství, jeho přítomností u každého jedince a rozboru jednotlivých forem zoufalství. Nemoc ke smrti Kierkegaard vnímá jako: „… totéž co nemoci umřít, ale ne tak, jako by ještě zbývala naděje na život; beznaděj spočívá v tom, že chybí i ta poslední naděje, smrt.“ (cit. s. 152). Druhá část tohoto pojednání rozebírá pojetí zoufalství v kontextu víry.

Kniha je vhodná pro všechny, kterým je blízký existencialismus či existenciální psychologie. Význam prožívání úzkosti a zoufalství v širším kontextu podněcuje k úvahám o uchopení tématu utrpení v každém lidském životě. Ač kniha není odpočinkovým čtením, v mnohém naopak vyžaduje čas ke vstřebání jednotlivých myšlenek, může být významnou inspirací a podnětem k dalšímu rozvoji vlastních úvah. I osobitý způsob psaní Kierkegaarda v metaforických, zároveň až půvabných vyjádření zachycujících jemné nuance lidského života, se může stát příjemným čtením pro vlastní rozvoj.