0 % 3 recenze
466 Kč
549 Kč
−15 %, ušetříte 83 Kč
Dodání 1-2 dny
Doprava od 59 Kč Možnosti dopravy Od 1 000 Kč doprava zdarma
Tištěná kniha (2022)
Autor recenze Taťána Kročková Datum 3. 8. 2022
Stanislava Grofa nemusím dlouze představovat. Pro neznalé jen stručně několika pojmy a slovními spojeními: pokusy s LSD, psychotropní zážitky, transpersonální psychologie, psychospirituální krize, zážitky mimo tělo, parapsychologie, minulé životy, holotropní dýchání, odblokování starých traumat. Knih napsal opravdu hodně a jednou z nich je i Dobrodružství sebeobjevování, kterou nově vydalo nakladatelství Portál.
Kniha shrnuje celoživotní výzkumy, poznatky a zkušenosti profesora Grofa, na kterých se podílel i se svou ženou Christinou. Je psána velmi čtivou formou, takže zaujme i laické čtenáře. Dozvíte se spoustu zajímavých informací a seznámíte se s neskutečnými transpersonálními zážitky, které hlubokou práci s vlastní psychikou doprovázejí. Spousta informací z Grofových knih se opakuje, ale to není vůbec od věci. Kdo nečetl jiné Grofovy knihy, bude zcela jistě nadšen. Nedá se prozradit nic víc, než snad tolik, abyste si knihu přečetli. Tato kniha je opravdovou perlou či psychedelicko-transpersonální biblí, takže pro určitou skupinu lidí bude top. A samozřejmě nechybí ani doprovodné ilustrace.
Hodnocení: 100 %
Autor recenze TOMÁŠ HUPKA Datum 19. 7. 2022
Doteraz sme riešili dýchanie ako cestu k tomu, ako zlepšiť svoje zdravie. Ale čo ak dýchanie ponúka viac? Môžeme sa vďaka nemu dozvedieť niečo o sebe? Nie je alternatívou k snívaniu a ďalšou cestou ku kolektívnemu nevedomiu? A v čom sú jeho riziká?
Dýchame viac, než je potrebné. Dýchame intenzívnejšie a to dokonca aj v pokojnom stave. V skutočnosti sme „predýchaní„“. A pritom, aj pri normálnom dýchaní – cca 5,5 nádychu a výdychu za minútu, dokážeme využiť len 1/2 vzduchu, ktorý sme dostali do pľúc. Zvyšok vydychujeme. Naša krv transportuje oveľa viac kyslíka, než bežne potrebujeme. Je tam určitá „rezerva“. Pre prípad núdze. Aj preto si môžeme dovoliť spomaliť nielen v živote, ale aj v dýchaní. Dnes si priblížime metódu holotrópneho dýchania. Podkladom nám bude kniha od Stanislava Grófa Dobrodružství sebeobjevování.
Málokto v poslednej dobe urobil tak veľa pre lepšie dýchanie, ako James Nestor. Jeho knihu Dych sme si priblížili tu: https://dennikn.sk/blog/2712740/nadychom-ku-zdraviu/.
Nestor kladie dôraz na pomalé nádychy a výdychy – cca 5,5 za minútu. Samotný nádych je pritom plytký. Toto cvičenie trvá cca 10 minút.
Vďaka pomalému dýchaniu sa zvýši prietok krvi do mozgu a nastane súlad medzi srdcom, obehovou a nervovou sústavou. Budú pracovať koordinovane a maximálne efektívne.
Čo je príčinou toho? Oxid uhličitý. Vďaka pomalým nádychom a výdychom nám stúpne v krvi oxid uhličitý, v reakcií na to príde k rozšíreniu ciev a tým sa zlepší prietok krvi a tiež prekysličenie organizmu. Takže paradoxne stúpne hladina kyslíka (hoci dýchame menej).
James preferuje tvrdú stravu plnú vlákniny a dýchanie nosom. A vo svojej knihe približuje celú históriu, ako sa menila naša anatómia a tým aj spôsob, ako dýchame. Za zmienku stojí aj anaerobné a aerobné dýchanie (získanie energie z kyslíka).
Náš nervový systém sa skladá z dvoch častí.
Tou prvou je parasympatický nervový systém. Ten sa spája s uvoľnením, s relaxáciou a s regeneráciou. A aktivuje sa pomalými nádychmi a výdychmi.
Tou druhou je sympatický nervový systém. Ten sa spája so stimuláciou organizmu (keď sme v ohrození). Krv sa presunie do mozgu a svalov. Zvýši sa prah bolesti a cievy sa stiahnu (aby sme nevykrvácali). Organizmus sa pripravuje na boj (o prežitie). Tento systém sa aktivuje rýchlymi a hlbokými nádychmi a výdychmi.
Okrem Nestora sme si priblížili aj Wima Hofa: https://dennikn.sk/blog/2723138/dychanie-otuzovanie-a-sila-vole/.
Wim kladie dôraz na rýchle a hlboké nádychy a výdychy – cca 30 x krátko za sebou. Potom zadržanie dychu. Znova 30 nádychov a výdychov. A to celé asi 4 x. Samotné cvičenie trvá cca 20 minút.
Vďaka rýchlym nádychom klesne v krvi oxid uhličitý. Kým zvýšenie oxidu uhličitého pri pomalom dýchaní vedie k rozšíreniu ciev, tak pokles oxidu uhličitého pri rýchlom dýchaní vedie k zúženiu ciev – čo v praxi znamená horšie okysličenie organizmu. Čo je paradox, lebo dýchame veľa…
Kým James zaujal históriou a anatómiou, tak Wim chladom. Vystavuje sa chladu (kúpeľ/sprcha). V chlade sa svaly stiahnu. V reakcií na teplo a chlad dochádza k cvičeniu svalového tonusu (napätie svalstva nevyvolané pohybom). Cievny systém sa otvára a zatvára. Naše cievy si tak udržujú elasticitu a pomáhajú srdcu pri obehu krvi. Ak pružnosť strácajú, srdce sa musí viac namáhať. Vďaka rýchlemu dýchaniu dochádza k spotrebe glukózy v medzirebrových svaloch a tým dochádza k vzniku tepla.
Dlhodobo žijeme vystavený stresu (a úzkosti). Náš tep a krvný obeh je vďaka tomu pomalší (než by mal). Náš organizmus tým trpí. Dochádza k zlyhávaniu komunikácie medzi blúdivým nervom a autonómnou nervovou sústavou.
Blúdivý nerv, to je sieť vo vnútri nervovej sústavy, ktorá prepája všetky dôležité vnútorné orgány a aktivuje ich v reakcií na stres. Autonómny nervový systém (tiež vegetatívny) tvoria sympatický a parasympatický nervový systém a tiež pars enterica – sieť nervových buniek tráviacej trubice (dôležitá pre fungovanie trávenia).
Existuje spôsob, ako blúdivý nerv stimulovať a spája sa s dýchaním. Ak dýchame pomaly, naštartujeme komunikáciu v sieti blúdivého nervu a aktivujeme parasympatický nervový systém a môžeme oddychovať.
Ale vďaka dýchaniu (keď dýchame rýchlo) vieme stimulovať aj sympatický nervový systém a tým naštartujeme organizmus.
Takže máme pomalé dýchanie (hypoventilácia) a rýchle dýchanie (hyperventilácia).
Ako tretie možno označiť Tummo, hoci by mohlo byť „druhé“, pretože z neho čerpal Hof, aj keď sa nechce priznať a v podstate ho len trochu upravil a hlavne „spopularizoval“.
Tummo je technika stará tisíc rokov. Prekladá sa ako vnútorný oheň. Spája sa s tibetskými mníchmi. Je to technika rýchleho dýchania, vďaka ktorej sa organizmus vystaví stresu a následne bludivý nerv zrýchli náš tep, krvný obeh a stimuluje činnosť dôležitých orgánov. Okrem toho, pomáha mníchom sa zahriať (zvýšiť teplotu tela).
S každou technikou rýchleho dýchania sa spája riziko nevoľnosti, ale aj straty vedomia. Preto bolo tummo vyhradené len určitému okruhu mníchov, ktorí dosiahli zrelosť a pevnú vôľu.
O tummo toho viac nevieme, ako vieme. Mnísi si to tajomstvo odovzdávajú ústnou tradíciou medzi sebou. Pravdepodobne okrem dýchania je dôraz na vizualizáciu (meditáciu).
Intenzívne dýchanie a aj otužovanie spôsobuje stres (ideálne je kombinovať 1 s 2). To vedie k uvoľneniu adrenalínu, kortizolu a noradrenalínu. Adrenalín dá energiu a uvolní záplavu buniek imunitného systému, ktoré majú silu liečiť zranenia, odháňať patogény a infekcie. Vďaka tomu dochádza k burcovaniu imunitného systému. Okrem toho, prudký nárast kortizolu má silu tlmiť zápalové reakcie imunitného systému.
Dýchať intenzívne a potom prestať (zadržať dych), vystaviť telo chladu a následne zahriať. Hladina oxidu uhličitého spadne a hneď vyskočí. Organizmus má nedostatok kyslíka a následne prebytok. To všetko vedie telo k určitej „flexibilite“. Zvyšuje jeho odolnosť. A treba znovu pripomenúť účinok na elasticitu (pružnosť) ciev.
Rýchle dýchanie je spôsobom, ako vedome a kontrolovane na krátky čas vystaviť organizmus stresu. A nakopnúť ho na celý deň. Je to spôsob, ako celý systém „prešokovať“ a zresetovať. Otázkou je, či aj bez toho ho nešokujeme viac, než je potrebné J
Okrem dvoch rýchlych dýchaní, máme aj tretie. Kým Hof k dýchaniu pripája otužovanie a budhistickí mnísi hovoria o meditácií, tak táto tretia technika – holotrópne dýchanie pridáva hudbu, prácu s telom (bodywork) a kreslenie mandál.
Tvorcom holotrópneho dýchania je Stanislav Grof. A hoci hovorí o inšpirácií východom, nespomína priamo budhistických mníchov. Jeho technika však vyzerá ako upravená verzia Tummo.
Holotrópne dýchanie sa spája s gréckym slovom holos – úplný a trepein – smerovať k niečomu. Gróf používa aj názov „holonomická integrácia“.
Toto dýchanie slúži na vyvolanie mimoriadnych stavov vedomia a sebapoznávania. Dýchanie tu je intenzívne a hlboké. Prebieha niekoľko hodín za zvukov intenzívnej hudby (mix techna, lutna a arabské jódlovanie).
Holotrópne dýchanie rozoberá myseľ a následne ju nanovo skladá. Cieľom holotrópneho dýchania je prenastaviť myseľ.
Pacienti tu často prežívajú temnú noc – zažívajú bolestnú konfrontáciu so sebou. Pokiaľ tým prejdú môže sa dostaviť prebudenie a osvietenie, ktoré Gróf označuje za minicyklus života, smrti a znovuzrodenia. Mnohí ľudia tvrdia, že im pred očami prebehol celý život. Je to cesta k sebapoznaniu. A k obnove ja.
Gróf je presvedčený, že aspoň časť zážitkov je projekciou z vnútra človeka.
Vďaka dýchaniu prichádza do tela kyslík a odchádza z neho oxid uhličitý. Tá výmena funguje na princípe difúzie.
Okysličená krv z pľúc roznáša kyslík po celom tele a vždy keď kyslík odovzdá bunkám (pre ne je palivom) tak z buniek odoberie oxid uhličitý (ten je metabolickým odpadom). „Kus“ za „kus“. Na konci „cesty“ oxid uhličitý a nespotrebovaný kyslík cez pľúca opúšťajú organizmus. A tak stále dokola.
Stanislav Grof pochádza z České Třebové.
Vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Doktorandské štúdium absolvoval v Československej akadémií vied.
Pôvodne sa chcel stať psychoanalytikom – zaujal ho Freudov Úvod do psychoanalýzy.
Pracoval vo výskumnom ústave psychiatrickom v Prahe Bohniciach pod Jiřím Roubníčkom. Tento ústav dostal v 50 rokoch zásielku LSD od farmaceutickej spoločnosti Sandoz – ktorá hľadala možné využitie pre LSD. Pôvodne si mysleli, že by túto látku mohli použiť na liečbu bolestivej menštruácie a bolesti hlavy, vedľajšie účinky (vrátane halucinácií) však boli príliš závažné. Sandoz potom prišiel s teóriou, že použitie LSD by pomohlo lepšie pochopiť pacientov so schizofréniou.
Grof patril medzi lekárov, ktorí účinky LSD vyskúšali na sebe. O tejto skúsenosti napísal: „také svetlo som do tej doby nevidel a ani som netušil, že by mohlo existovať. Najprv som si myslel, že vidím Hirošimu. Potom som videl sám seba nad klinikou… vedomie neznalo hraníc.“ V tom čase patril medzi zakladateľov Výskumného ústavu psychiatrického v Bohniciach. Skúmal využitie zmenených stavov vedomia na liečenie. Ale aj použitie psychotropných látok v rôznych kultúrach a náboženstvách.
V roku 1967 dostal štipendium – príležitosť pôsobiť na klinike Henryho Philippsa. Neskôr pôsobil v v Maryland Psychiatric Research Centre v Baltimore, kde sa stal vedúcim výskumu (pre projekt Spring Grove). Po roku 1968 sa rozhodol v USA zostať.
V tom čase spolupracoval okrem iného s Walterom Pahnkom a s Billom Richardsom. V období ktoré nasledovalo, napísal knihu o využití psychedelických látok.
V roku 1973 dostal priestor v Esalen Institute v Big Sur v Kalifornií. Inak „minul“ sa v ňom s Frederickom Perlsom. Obidvoch ovplyvnil Otto Rank a prienikov tam je viac… A tak sa na prelome 60 a 70 rokov sa presťahoval do Saline v Kalifornií, kde spoznal aj svoju manželku.
V USA pôvodne prebiehalo 72 projektov ktoré skúmali možnosť využitia LSD. Časom sa však objavili pochybnosti ohľadom vplyvu LSD na chromozómy a počet projektov začal klesať. Gróf píše, že dochádzalo k nekontrolovateľnému šíreniu LSD…
V 60 rokoch bolo potlačené legálne používanie LSD a tým pádom aj výskum a experimenty s touto drogou. A tak Grof hľadal náhradu za LSD, ktorá by naďalej umožnila skúmať zmenené stavy vedomia.
A vtedy spolu s manželkou vyvinul metódu holotrópneho dýchania. Samotné dýchanie začali kombinovať s hudbou a zistili, že aj takto možno dosiahnuť na psychedelické zážitky, no bez použitia liekov.
Holotropné dýchanie sa stalo nástupcom psychedelickej terapie založenej na LSD. V Kalifornií nepretržite pôsobil až do roku 1987.
Od 90 rokov sa intenzívne venoval písaniu článkov a kníh na pomedzi viacerých vedných disciplín.
Niekoľko rokov viedol v USA štátny výskum psychodelík.
V roku 2014 mu zomrela manželka Christina. V roku 2016 sa znovu oženil s Brigitt a odvtedy žije striedavo v USA a v Nemecku.
Získal niekoľko ocenení. Okrem iného cenu Vize 97. Často je však obviňovaný, že zanechal vedeckú psychológiu. Dva krát preto získal ocenenie Bludný balvan (Erratic Boulder Award).
Keď sa ocitneme v ohrození, k slovu sa dostane amygdala, ktorú často označujú za poplašný systém. V ohrození potrebujeme rýchlo konať. Spravidla ostaneme stáť, utečieme, alebo zaútočíme. Sú to okamihy, kedy nie je veľa času na premýšľanie.
Amygdala nie je jediným poplašným systémom nášho tela. Okrem nej je tu hlboký strach a úzkosť spojená s pocitom, že sa nemôžeme nadýchnuť. Nemusíme sa preto obávať, že by sme zabudli dýchať.
Je jedno, ako rýchlo dýchame. Náš organizmus má vždy dostatok kyslíka (a má aj rezervy). Dokonca ak by sme dýchali čistý kyslík, zvýšili by sme hladinu kyslíka v krvi len o 1 – 2 % a aj tak by sme ho vydýchli (a nevyužili). To čo náš organizmus potrebuje pre správne fungovanie je dostatok oxidu uhličitého.
Keď dýchame pomaly, hladina oxidu uhličitého stúpa (hyperkapnia) a centrálne chemoreceptory (zmyslové receptory) vyšlú do mozgu poplašný signál, aby sme začali dýchať viac (a zhlboka). Keď dýchame príliš rýchlo, hladina oxidu uhličitého klesá (hypokapnia) a tie isté receptory vyšlú signál, aby sme dýchali pomalšie.
Naše telo určuje naše dýchanie na základe hladiny oxidu uhličitého.
O LSD Gróf píše: „keď sme začali experimentovať s LSD… tak ľudia z našej kultúry začali produkovať obrazy, ktoré pripomínali primitívne umenie… masky a obrazy z Afriky… podobalo sa to tiež umenie psychiatrických pacientov (a modernému umeniu)…“
Pre Freuda boli sny kráľovskou cestou do nevedomia. „Pre mňa touto cestou boli psychedelické látky (ako LSD). Neskôr holotrópne dýchanie.“ Bolo to zaujímavejšie ako sny, pretože to celé prebiehalo pri vedomí.
Pôvodné obavy hovorili, že LSD spôsobuje psychózu. Gróf tvrdí, že jeho účinky boli veľmi rôznorodé a individuálne. LSD pôsobí podľa neho ako katalyzátor – zážitky nevytvára, ale vyťahuje z podvedomia. „Je tam oblasť… to čomu švajčiarsky psychiater Jung hovoril kolektívne nevedomie… môžeme prežiť scény z mytológie ktorejkoľvek kultúry…“
„Zvuk je okrem drog najsilnejším impulzom zmien vedomia“, prehlásil americký profesor psychológie Ralph Metzner – autor knihy Zrod psychedelickej kultúry.
Hudba na úrovni mozgového kmeňa ovplyvňuje pulz, dýchanie a vedomie človeka, prostredníctvom lymbického systému ovplyvňuje naše emócie, pocity a nálady a v mozgovej kôry vyvoláva vizuálne obrazy…
Pomalá a monotónna hudba – spomaľuje tep srdca, frekvenciu dychu a frekvenciu mozgových vĺn. Hlasná a prípadne „tvrdá“ hudba obchádza čelný lalok a našu schopnosť uvažovať. Tanečná a roková hudba sa u ľudí spája s kreativitou. Hudobný rytmus má blízko k rytmom nášho tela – predovšetkým rytmu srdca a dychu. Každá hudba má svoj rytmus.
Kombinácia techna – tanečnej hudby a monotónnych úderov v rýchlom tempe vytvára napätie a u niektorých ľudí môže viesť k zmenám vedomia. Preto Gróf „siahol“ po intenzívnej hudbe.
Tradičná psychiatria, psychológia a psychoterapia podľa Grófa nezohľadňuje skúsenosti a pozorovania z holotrópnych stavov vedomia, ktoré aktivujú hlboké nevedomé a nadvedomé úrovne ľudskej psychiky.
Gróf rozlišuje medzi dvoma spôsobmi vedomia: hylotrópne a holotropné. Hylotrópne sa vzťahuje na každodennú skúsenosť. Holotrópne sa vzťahuje na neobyčajné stavy vedomia. Hylotrópne spája Gróf s budhistickou koncepciou (namarupa), čo je individuálne a iluzórne ja. Holotrópne zas s hinduistickou koncepciou (Átman-Brahmana), čo je zas božská a pravá podstata ja.
Gróf do západnej psychoterapie priniesol staronový poznatok, že pri mimoriadnych stavoch vedomia vykazuje ľudská duša spontánnu liečivú aktivitu.
Každý kto má obľúbenú knihu a opakovane sa k nej vracia si mohol všimnúť, že pri každom čítaní si všimne niečo nové. Skutočnosť je taká, že sa pohybujeme vo veľkom prúde informácií a impulzov / podnetov a napriek snahe (všímavosti) dokážeme spracovať len časť z nich. Náš organizmu sa snaží zamerať na to, čo by mohlo byť pre nás dôležité a na to, čo by nás mohlo ohroziť.
To čo nedostane priestor putuje do podvedomia. A ak je to dôležité a bude priestor, ešte sa to prihlási k životu. A možno to pôjde do „stratena“, ak ten priestor nebude..
V prípade potlačených vecí, tie sa stále budú hlásiť k životu, pretože to je jediný spôsob ako ich spracovať. Tie nezmiznú samé od seba.
Grófova terapia sa snaží pracovať s tým, čo si nesieme. Otázkou je, či je dôležité aktívne „to“ z podvedomia vyťahovať na svetlo.
Holotrópne dýchanie nie je vhodné robiť osamote. Môže to byť veľmi nebezpečné. Okrem toho, vždy sa robí pod dohľadom niekoho skúseného, kto má potrebný výcvik a keďže sú tu zdravotné riziká (vyvolanie traumy a upadnutie do bezvedomia), tak je tu prítomný aj lekár. Holotrópne dýchanie prebieha vo vodorovnej polohe. Po dýchaní je priestor na umeleckú činnosť a potom zdieľanie zážitkov v skupine (skupinová terapia).
Pri holotrópnom dýchaní môže prísť k vyvolaniu potlačených a vytesnených vecí a k zosilneniu prežívaných negatívnych vecí. Používa sa preto na znovu prežitie traumatických udalostí a ich spracovanie (a uzdravenie) a tak na odstránenie „blokov“.
K pochopeniu holotrópneho dýchanie a jeho popularity treba uviesť, že často dostalo priestor u pacientov, ktorých nikto liečiť nechcel a u ktorých lieky nezabrali. Psychiater James Eyerman zo zariadenie Saint Anthony´s Medical Center v Saint Louis hovorí o cca 11 tisíc pacientoch, ktorí mu prešli rukami. Medzi nimi boli maniodepresívni, schizofrénni a aj psychotickí pacienti… Odhaduje sa, že doteraz holotrópne dýchanie vyskúšal cca 1 milión ľudí.
Pred časom sme si priblížili traumu cez knihu Beseela van der Kolka Tělo sčíta rany: https://dennikn.sk/blog/2441133/telo-spocita-rany-alebo-ako-prekonat-traumu/.
Trauma sa spája s udalosťou kedy vznikla a s bolesťou ktorú spôsobuje. A je spojená aj s posttraumatickou stresovou poruchou.
Svet človeka ktorý zažil traumu, sa podobá množstvu úlomkov. A musí ich pospájať, aby traumu prežil (a prekonal). Trauma sa pripomína pomocou nočných môr (cez noc) a flashbackov (cez deň). Aktuálna trauma sa hlási k životu sama. Nie je potrebné ju ťahať na svetlo. Trauma však môže byť aj „stará“, otázkou však je, či ju treba aktívne hľadať. Je skôr mínou, ktorá bez aktivácie ostane spať. Iste, aj trauma ktorá je stará, sa podieľa na tom kto sme a ako žijeme. Ale ak ju človek nevníma ako problém (a naučil sa s ňou žiť). Je preto otázkou, či a kedy traumu riešiť.
Holotrópnemu dýchaniu by sa mali vyhýbať tehotné a dojčiace ženy, psychiatrickí pacienti, osoby s ochorením srdca a ciev a tiež ľudia po ťažkej chorobe.
Pri holotrópnom dýchaní dochádza k hyperventilácií, čo môže spôsobiť kŕče na rukách a v okolí úst. Je tu tiež riziko vracania, závrate, bolesti hlavy a u niektorých ľudí aj prepuknutia psychózy a straty vedomia.
Vždy keď dýchame veľa, zúžia sa nám cievy a spomalí sa nám krvný obeh. A to zasiahne primárne mozog. Po niekoľkých minútach takéhoto dýchania sa zníži prietok krvi v mozgu o 40 %! V mozgu to najviac postihuje tie časti, ktoré sú spojené so spracovaním vizuálnych a zmyslových vnemov, s pamäťou, s prežívaním času a s vedomím seba samého. Poruchy v tejto oblasti môžu vyvolať silné halucinácie, ale aj mimotelové zážitky a lucidné sny.
Trvalá nerovnováha PH v krvi spôsobená rýchlym dýchaním vysiela stresové signály celému telu a po nejakom čase vytvoria dojem, že organizmus zomiera. Pravdepodobne preto má tak veľa ľudí pri holotrópnom dýchaní skúsenosť so smrťou (a znovuzrodením). Vystavili sa skúsenosti blízkosti smrti, aby sa následne predýchali k životu.
Spomínali sme Nestora. Pred časom navštívil Grófa. „Viedol ma do obývačky okolo sošiek budhistických postáv a hinduistických bohov, indonézskych masiek a kopy kníh, ktoré napísal… sadli sme si na terasu a tam … mi začal rozprávať o tom, ako to všetko začalo…“
Nestor ho nielen navštívil, ale sám zakúsil holotrópne dýchanie. Napísal o ňom toto: „bol som presvedčený, že som vstúpil do akéhosi snového stavu v ktorom sa zvuky, hudba a vnemy z okolného prostredia voľne premiešali s podvedomými myšlienkami a obrazmi…“
Nestor holotrópne dýchanie absolvoval v skupine ľudí. Po sedení Nestor premýšľal, čo z toho bolo ovplyvnené skupinou a jej dynamikou a čo bol vlastný obsah.
„Niekoľko hlbokých osobných zážitkov spojených s psychedelickými látkami… obrátili moju pozornosť… k pozoruhodným liečivým… mimoriadnym stavom vedomia. Systematické skúmanie týchto stavov je už 30 rokov hlavným predmetom môjho výskumu. Prvých 20 rokov bola moja práca zameraná takmer výhradne na rôzne psychedelické látky, ktoré pôsobili ako katalyzátory – zosilňovali nevedomé procesy. “
Kniha ktorú aktuálne Gróf napísal, je „odpoveďou na opakované žiadosti o príručku, ktorá by jednoduchou a ľahko čitateľnou formou sprístupnila teoretické a praktické informácie o holotrópnom dýchaní. Bol by som rád, ak by táto kniha bola sprievodcom pre sebaskúmanie.“
Prvá časť knihy je zameraná na dôkladné zmapovanie psychiky. Popisuje tu základné typy zážitkov dostupných bežnému človeku (aj ich analyzuje, komentuje a dáva odkazy na ďalšie informácie). Sú to zážitky zrodenia a smrti (rovina perinatálna) a zážitky spojené s mýtickými a archetypálnymi oblasťami (rovina transpersonálna). Teda odkaz na Junga a kolektívne nevedomie.
Druhá časť knihy popisuje základné princípy holotrópnej terapie (praktické návody k celej technike – od výberu hudby, cez vybavenie miestnosti, praktické rady na čo si dať pozor…).
„Túto knihu som napísal s nádejou, že aspoň niektorí čitatelia ju budú považovať za užitočného spoločníka a sprievodcu na ceste sebapoznania.“
V dnešnej dobe stihneme 20 nádychov a výdychov za minútu a príde nám to normálne. A pritom viac ako 20 nádychov sa v skutočnosti označuje ako tachypnoe (zrýchlené dýchanie). Nestor nás vedie k pomalému dýchaniu – cca 5,5 nádychu a výdychu za minútu a to sa označuje ako bradypnoe (spomalené dýchanie).
Pomalé dýchanie učí náš organizmus lepšie narábať s kyslíkom. Rýchle dýchanie zas pomáha zlepšiť odolnosť a výdrž. Holotrópne má iné poslanie. Dýchanie tu je len nástrojom k vedomiu..
Holotrópna terapia uznáva liečivý a transformatívny potenciál mimoriadnych stavov vedomia a ich schopnosť prispievať k rozvoju osobnosti. Ľudská psyché v týchto stavoch vykazuje spontánnu liečivú aktivitu. Holotrópna terapia využíva rôzne techniky na jej aktiváciu a na vyvolanie mimoriadnych stavov vedomia.
Hlboké zmeny vo vedomí je možné vyvolať technikami založenými na dýchaní. Hlboké zmeny vo vedomí sa spájajú s extrémnym dýchaním, ale aj so zadržaním dychu (technika Wima Hofa). V ich kombinácií, ale aj samostatne.
Základom je dýchanie, ktoré je rýchlejšie a intenzívnejšie, než je bežné a v pozornosti na svoje vnútro. Vďaka dýchaniu dochádza k prelomeniu obranných mechanizmov a k vynoreniu nevedomého materiálu do vedomia. V niektorých prípadoch dochádza k pocitom pohody, k videniu svetla a k pocitom lásky. Je to liečivé. Vo väčšine prípadov však dochádza k viac či menej dramatickým zážitkom.
Holotrópne sedenie by malo viesť k emočnému a telesnému uvoľneniu. Priebeh terapie je individuálny. Gróf holotrópnu terapiu označuje ako pokus organizmu o seba liečenie. Píše tiež o redukcií stresu…
Čo sa týka hudby, Gróf hovorí o rytmickom bubnovaní, ktoré má naozaj fúzatú históriu. Hudba dokáže vyvolať trans. Pri mimoriadnom vedomí a dobre zvolenej hudbe pomáha hudba mobilizovať staré emócie, pomáha im vyjsť na povrch, dáva im tvar, posilňuje terapeutický proces a spoluvytvára zmysluplný kontext (ako by bola plátnom, ktoré dá priestor a zároveň poslúži na stvárnenie a pretvorenie). Hlasná a dynamická hudba pri skupine pomáha prekryť rôzne šumy (ale aj výkriky).
Gróf vyzdvihuje dynamické a živelné prijímanie hudby (čím obchádza časť mozgu) a kombinuje ho so zameraním na vnútorné prežívanie. Poddať sa hudbe. Potlačiť rozum.
Sám Gróf píše, že holotrópna terapia môže obsahovať dramatické zážitky sprevádzané silným emočným a telesným stresom…
.
Pri lucidnom snívaní som písal, ako neprebudiť draka z nevedomia. Spomeňte si na Pána prsteňov a Bilba Pytlíka a jeho snahu nezobudiť draka Šmaka. Ak by Gróf vystupoval v príbehu zo Stredozeme, nielenže by zobudil všetkých drakov, ale aj chcel s nimi bojovať… Holotrópne dýchanie otvára všetky zábrany…
Autor recenze rd Datum 14. 7. 2022
Stálí příznivci a snad i další zájemci budou nadšeni. Nakladatelství Portál nyní vydalo ve své populární edici novou knihu: nejnovější počin se věnuje dílu světově proslulého Stanislava Grofa – českoamerického psychiatra, ale i vizionáře s „celostním“ přesahem a inspirativním významem.
Grofovi vyšla u nás po roce 1989 celá řada publikací včetně proslulé Kosmické hry – zkoumání hranic lidského vědomí (Perla, 1998), Když se nemožné stane (Práh, 2012), Psychologie budoucnosti (Argo, 2014) nebo unikátní loňská Kniha mrtvých – příručka pro žití i umírání v nakladatelství Malvern.
Freud – Jung – Grof… to je vývojová cesta časem započatá na počátku 20. století, na níž největší osobnosti bádaly v teorii i praxi o novém nahlížení na lidskou duši.
V krásném a čtivém překladu Lenky Volavkové se v právě vydané knize dozvíme o Grofově životní pouti nejprve v Čechách a později v Kalifornii. Dozvídáme se jeho metody sebepoznávání v rámci psychoterapeutické praxe – jeho odborné, avšak hluboce lidské názory a publikované závěry.
Kniha Dobrodružství sebeobjevování z Portálu (též Gemma 89, 2000) se zabývá srozumitelně průkopnickým dílem předkládajícím souhrn poznatků autora z širokého spektra výzkumů nového vědního oboru – transpersonální psychologie. To, že se tento směr od počátku ubíral správným směrem, je zřejmé, i když také diskutované. Dobrodružství sebeobjevování vyšlo v originále před desítkami let, současné poznatky však průběžně potvrzují smysl a správnost tohoto mezioborového nazírání.
Základním principem či východiskem pro hlubší poznání je pro Stanislava Grofa „změna stavu vědomí“, při kterém se dostáváme dále a hlouběji. Zpočátku ještě v Praze (Výzkumný ústav psychiatrický v Bohnicích) se podílel na experimentování s LSD, později s manželkou Christinou objevili a praktikovali terapie na základě holotropního dýchání. Grofovým přínosem je rovněž zkoumání prenatálního života jako trvalé součásti duševní stránky člověka a samozřejmě sebe/ léčebné uvádění pacientů do „změněného stavu vědomí“. Grof se celým svým počínáním stal klíčovým představitelem transpersonální psychologie i širšího mezioborového směřování.
Grof se však neuzavírá do své vědecké bubliny a obrací se s osobním poznáním i ke čtenářům mimo obor: „Tato kniha se od mé předchozí práce liší v mnoha ohledech. Ačkoli obsahuje mnoho odkazů na psychedelický výzkum, hlavní důraz je kladen na jednoduché nefarmakologické postupy sebezkoumání, které jsou lehce dostupné širší veřejnosti… Vyhnul jsem se technickým výkladům… rád bych, aby tato kniha byla snadným průvodcem pro sebezkoumání i pro účinnou psychoterapii… Nejvyšším důkazem pro čtenáře bude (moje) osobní zkušenost. Bez ní pravděpodobně zůstane většina obsahu této knihy nepřesvědčivou i přes pečlivou odbornou argumentaci,“ uvádí Grof cíle své knihy Dobrodružství sebeobjevování poprvé v anglickém originále uvedené v lednu 1986.
A je vskutku co číst: Grof má také pozoruhodný životní příběh, který je provázán s jeho profesí. Čtenáře provází svým osobním a odborným směřováním. Poukazuje na důležitost změněných stavů vědomí – jakýchsi výletů léčebných (očistných), avšak i dokládajících širší (hlubší) souvislosti při skutečném (holistickém) vnímání člověka, světa i celého živého (inteligentního) kosmu. Ostatně jeho neúnavně předkládaný názor, totiž že radikální vnitřní transformace lidstva a jeho pozvednutí na vyšší úroveň vědomí může být naší jedinou šancí do budoucna. Nynější (doznívající) neurotický a sebedestruktivní svět musí tedy vstoupit do nového paradigmatu. I v tomto duchu by se měl čtenář pustit do celého mimořádného díla Stanislava Grofa.
Omlouváme se, ale tyto webové stránky nejsou optimalizovány pro tento prohlížeč. Použijte prosím aktuální verzi prohlížeče Google Chrome, Firefox, Microsoft Edge, popř. Safari.