Kniha Kultúrne vzorce svojim zámerom presahuje komparatívnu antropologickú štúdiu. Aj po takmer storočí ide o pútavé a stále aktuálne zamyslenie nad vzťahom spoločnosti a jednotlivca. V nakladateľstve Portál vyšla v edícii Klasici, v preklade od Jitky Fialové, ktorý je dobre zrozumiteľný aj pre čitateľov, pre ktorých je táto kniha prvým kontaktom s kultúrnou antropológiou.

Ruth Benedict ukazuje na troch veľmi rozdielnych príkladoch kmeňov Zuñi, Dobu a Kwakiutl, aké pestré kultúrne vzorce dokážu vytvárať ľudské spoločenstvá. Zvyklosti a rituály ju nezaujímajú ako izolované artefakty, vytvára z nich väčší obraz. Na konkrétnych príkladoch necháva vyniknúť povahové črty, ktoré inštitúcie popisovaných kultúr posilňujú u svojich individuálnych členov vždy spôsobom zodpovedajúcim určitému kultúrnemu zámeru. Inštitúcie spojené s manželstvom, smrťou či mágiou sú u týchto kmeňov podľa Ruth Benedict formované veľmi rozmanitými kultúrnymi tendenciami. Pri opise prevládajúcich tendencií v rámci tej ktorej kultúry sa inšpiruje Nietzscheovým apolónskym a dionýzovským princípom. Na príklade kmeňa Zuñi ukazuje apolónsky princíp striedmosti a poriadku. Dionýzsky protipól predstavuje kmeň Kwakiutl, ktorého kultúra vyzdvihuje sklon k hraničným situáciám. Ukazuje tiež, ako neurotické alebo psychotické tendencie nepôsobia v rámci týchto kultúr vôbec patologicky. Povahové črty, ktoré západná civilizácia považuje za patologické, môžu v inej kultúre dokonca predstavovať vysoko cenenú vlastnosť alebo preferovanú osobnostnú črtu.

Kultúra nachádza svoje vyjadrenie vždy skrze inštitúcie, ktoré podľa autorky dávajú zmysel iba ak sú vnímané vo vzájomnom vzťahu ako celok. Takéto celky tvoria kultúrne vzorce, ktorých pestrosť sa zdá byť nevyčerpateľná. Inštitúcie, ktoré tak slúžia ako nástroj kultúry, vyživujú určitý spoločensky prijateľný druh správania a zároveň iné druhy správania oslabujú až zavrhujú, čím stavajú ich nositeľov do znevýhodnenej pozície. V extrémnych prípadoch sú títo jedinci odsunutí až na samý okraj spoločnosti. Napriek tomu Ruth Benedict vzťah jednotlivca a spoločnosti nepovažuje za antagonistický. Jednotlivec môže podľa nej rásť a rozvíjať svoje danosti iba vďaka prostriedkom, ktoré mu poskytuje kultúra. Vymedzuje sa tiež voči psychologicko-normatívnemu ako aj biologickému determinizmu, ktorého najkrajnejším dôsledkom je rasizmus.

Ak by sme chceli nájsť spoločný znak rozmanitých kultúr, tak podľa autorky ním je práve etnocentrizmus a samozrejmosť, s ktorou je nenormálne a neľudské pripisované rysom, ktoré sú vzdialené a cudzie kultúre pozorovateľa. V knihe Kultúrne vzorce opakovane vyzýva k uvedomeniu si predsudkov, na základe ktorých hodnotíme cudziu kultúru. Spoločnosť, v ktorej sme vyrastali ovplyvňuje náš úsudok natoľko, že k obmedzeniu kultúrnych vplyvov je nevyhnutné vyvinúť aktívne úsilie. V opačnom prípade dospejeme pri pozorovaní k pokriveným záverom.

Kniha Kultúrne vzorce sa zaoberá otázkami, ktoré sú rovnako dôležité pre spoločnosť, ako aj pre jednotlivca: do akej miery je psychopatológia individuálnou „vadou“ a do akej je normalizačným nástrojom vylúčenia, ktorý spoločnosť používa voči nekonformným jedincom? Požiadavka neustále podrobovať kritickému pohľadu dominantné rysy našej vlastnej kultúry načrtáva odpoveď, s ktorou sa pohráva autorka. Našťastie, ako poznamenáva, zatiaľ nebola žiadna spoločnosť schopná odstrániť povahové a osobnostné rozdiely medzi ľuďmi a to napriek tomu, že určité črty nadmieru podporuje a iné sa aktívne snaží potlačiť. Práca Ruth Benedict môže byť podnetná pre všetkých, ktorí sa v rámci humanitných vied zaoberajú vzťahom človeka a spoločnosti, a teda aj štúdiom psychológie a psychopatológie.