Schizofrénia, alebo keď nás naše vnútro ťahá na rôzne strany… - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.sk/blog/2450450/schizofrenia-alebo-ked-nas-nase-vnutro-taha-na-rozne-strany/?ref=listSchizofrénia patrí medzi ochorenia, o ktorých toho bežne veľa nevieme. A pritom sa spája s mnohými „vecami“, ktoré v určitej miere poznáme zo svojho života. Často skrývame svoje skutočné „ja“, nosíme masky a len s úžasom sledujeme mnohé svoje myšlienky a pocity.
Dnes sa pozrieme na schizofréniu vďaka knihe od Ronalda Lainga, ktorý o prejavoch schizofrénie hovorí, ako o prejave človeka. Aj v týchto prejavoch je „kus“ človeka a jeho individuality. Čo je však najdôležitejšie, pôvod schizofrénie hľadá v potláčaní a vytesňovaní toho, kto naozaj sme. Tá cesta k rozpadu je dlhá. Čo všetko rozpadu predchádza?
Self
Koncepcia self sa spája so psychológmi Rogersom a Maslowom. Self je poznanie o tom, kto sme. Podľa Rogersa má tri zložky. Prvou je sebaobraz – to, čo o sebe vieme. Tento obraz sa nemusí zhodovať s realitou. Môžeme si o sebe namýšľať. Druhou je sebaúcta. Tá je spojená s hodnotou, akú máme vo svojich očiach. Tiež nemusí korešpondovať s realitou. Môžeme sa podceňovať. A treťou je ideálne „ja“. To je „ja“, ktorým by sme chceli byť. Aká veľká môže byť medzi nimi priepasť – sebaobraz, teda reálne „ja“ a ideálne„ja“… Čo z toho je v skutočnosti našim východiskom?
Vďaka Rogersovi vznikla teória osobnosti, ktorá kladie dôraz na „ja“ (self) – teda vnímanie seba, s dôrazom na hodnotu, jednotu a jedinečnosť človeka. Je v tom závan humanizmu – dôraz na človeka, jeho možnosti a rozvoj. A ten dôraz na človeka potom vedie aj k personalizmu (to už je dôraz na osobu, osobnosť a spoločenstvo).
Ak treba niečo pri self pripomenúť, potom je to potreba človeka vyjsť zo seba. Neskĺznuť do egoizmu, sebectva, či narcizmu. Byť fanúšikom seba, totiž neznamená rezignovať na sebareflexiu. Mnohým ľuďom chýba sebareflexia a tak sa preceňujú a zbytočne sa púšťajú do plánov, ktoré nie sú v ich silách. Môže to skončiť inak, ako neúspechom? A pritom úplne zbytočne…
Existencializmus
Existencializmus je spojený s otázkami: na čo žijem? Aký ma život zmysel? Čo je cieľom života? A dôraz pritom kladie na človeka a jeho život (teda existenciu). Je to premýšľanie nad človekom a jeho miestom v živote. Dôraz sa kladie na človeka. Jednotlivé témy sa zameriavajú na: slobodu, individualitu, voľbu a zodpovednosť. A keďže človek je dokázaný sám na seba a jeho život ohraničuje smrť, tak aj téma viny, odcudzenia, úzkosti, zúfalstva a smrti. Ak Boh neexistuje, potom je človek odkázaný sám na seba. Má len tento život a musí ho prežiť najlepšie, ako vie – podľa seba.
Podľa Heideggera autentické bytie znamená byť sám sebou – teda rozumieť sebe. Podľa Sartra je autentický život v slobode – v tom že si vyberáme hodnoty a spôsob života. Sme autentický, keď sa rozhodujeme (podľa seba) a s voľbou je spojená zodpovednosť. Sartr dokonca hovorí o bytí pre seba (keďže máme vzťah k sebe). S Marcelom prichádza nádej – pretváraním sa premieňam. A spoznávam sám seba vďaka láske. A Kierkegaard hovorí, že kladením otázok sa angažujem a som aktívny a tím premieňam situáciu a aj seba. Šestov zoči voči úzkosti zo života a smrti, hovorí o vzťahu s Bohom. Podľa Camusa je hodnota človeka v tom, že sa tejto úzkosti vystaví. Frankl zas hovorí o zmysle a o možnosti zaujať postoj (objaviť, prípadne dať zmysel). Dať zmysel je podľa Jaspersa cestou, ako zanechať stopu.
Existencializmus kladie dôraz na človeka, na jeho život (bytie), žitie (existenciu) a prežívanie (pobyt).
Laing a humanizmus
Humanizmus sa zrodil v období, kedy viera v Boha už bola odsunutá na bok. Ostala viera v človeka. Presnejšie viera v dobro človeka. Existencializmus prináša otázky, ktoré sú pre človeka dôležité. A koncepcia self hovorí o človeku a jeho duši (psyché).
Ronald David Laing je zaujímavou postavou. Vyštudoval medicínu a rád študoval filozofiu (predovšetkým existencializmus). Ako psychiater sa venoval psychózam. Nemal rád škatuľkovanie v podobe diagnóz. Mnohé prejavy duševnej choroby vnímal ako pokus o komunikáciu a transformáciu. Vnímal ich ako skúsenosť, ktorá hovorí niečo o človeku. Tieto prejavy vnímal ako jeho súčasť. Je v tom určitá „inakosť“. Laing sa venoval predovšetkým psychózam a tie vnímal cez self a existencializmus.
Psychóza
Psychóza je psychiatrický termín pre výrazný odklon od vnímania a správania bežného jedinca. Je to strata kontaktu s realitou, apatia, dezorientácia (vo vzťahoch), ale sú to aj bizarné presvedčenia, bludy či halucinácie. Psychóza nie je diagnózou, len pomenúva prejavy spojené s duševným ochorením. Najčastejšie sa spája so schizofréniou, ale aj s bipolárnou poruchou (manickou) depresiou.
V psychóze je narušený kontakt s realitou. Človek stráca schopnosť rozlíšiť, čo je skutočnosť a čo je jeho projekcia. Je tiež vzťahovačný a tak pomerne rýchlo všetko vzťahuje na seba a ostatných vníma ako riziko a ohrozenie. S poruchou vnímania sú spojené halucinácie – vnem ktorý vzniká bez vonkajšieho podnetu, no je vnímaný ako skutočnosť (akoby to bola realita). Najčastejšie sa spája s „hlasmi“. Bludy sú zas spojené so vzťahovačnosťou. Je to presvedčenie o tom, že ostatní ma prenasledujú, alebo ma ohrozujú. Je to porucha myslenia.
Porucha mozgu
Za poruchou mozgu je dopamín. Hovorí sa o poruche komunikácie medzi neurónmi a narušenie biochemických dejov v limbickom systéme mozgu. Dopamín je v mozgu používaní na zvýraznenie informácie, ktorá je dôležitá. V psychóze je produkcia dopamínu narušená – dopamínu je veľa a ako dôležité označuje aj informácie, ktoré nie sú dôležité. Mozog následne stráca schopnosť rozlišovať. Vzniká realita, ktorá je falošná – paranoja. Mozog sa snaží s informáciami pracovať a navzájom ich spájať a tak vznikajú bludy. Mozog napriek všetkému pracuje s informáciami, ktoré sú bežne dostupné. Preto aj tieto prejavy hovoria niečo o človeku a jeho svete.
Schizofrénia
Schizofrénia je už konkrétna diagnóza. Samotný názov hovorí o rozdelenej mysli. Mnohí ľudia ju vnímajú – ako rozdvojenosť osobnosti. Čo je však dosť povrchné. A nemožno hovoriť ani o rozpoltenej, rozdvojenej či mnohopočetnej poruche osobnosti. Jednoducho ide o človeka, ktorého mozog funguje inak a inak interpretuje aj niektoré podnety. Je tu zmenená štruktúra mozgu. Asi najlepším príkladom je film Čistá duša – príbeh o Johnovi Nashovi. Jeho život bol do veľkej miery normálny a predsa v ňom zohrávali istú rolu bludy a halucinácie, ktoré nakoniec dokázal rozlíšiť, ako umelé.
Aj pri schizofrénií ešte stále tápeme. Hovorí sa o traume matky, počas tehotenstva. Ale aj o vplyve toxických kovov (ortuť). Ale aj parazitov (toxoplazma). Za vznikom však môže byť aj nedostatok myelínu (tvorí obal okolo výbežkov nervových buniek). Hovorí sa aj o genetických predispozíciách. Čo sa týka zmien, najčastejšie zasahujú predné laloky, hipokampus (súčasť limbického systému) a spánkové laloky. Laing prichádza s teóriou o vplyve rodiny a prostredia…
Ja a psychóza & bludy & paranoja
Keď tak nad tím rozmýšľam, nebolo by zlé uviesť pár vecí k samotnému „ja“. Máme vedomé „ja“ – to čo je vo vedomí. Ale k nám patrí aj nevedomie. Preto hovoríme o bytostnom „ja“, to je vedomie + nevedomie. O individuálnom „ja“ hovoríme, keď pracujeme s komplexom a smerujeme k celosti (dokážeme archetyp prijať a tím ho integrovať, čím sa rozvíjame ako individualita). Môžeme tiež hovoriť o ideálnom, teda vysnívanom „ja“.
V kolektívnom nevedomí sú archetypy a v osobnom nevedomí sú komplexy. Pokiaľ naše ego archetyp príjme a spracuje, obohatí ho. Ak ho neprijme, stane sa autonómnym. Stane sa komplexom. Začne žiť svojím životom. Autonómny komplex na ego útočí. Mení našu skúsenosť a zážitky. Keď komplex ovládne ego, hovoríme o psychóze. Pokiaľ sa komplex rozštiepi, hovoríme o bludových (paranoidných) poruchách. Minimálne podľa Junga a jeho žiakov.
Prínos Lainga
Po tomto úvode sme si pripravili pôdu pre dnešnú tému. Na podklade existencializmu Laing hovorí o psychóze pod názvom Rozdělené self.
Kniha bola prvý krát vydaná v roku 1960. V Oxforde v „popiske“ ku knihe sa píše, že pre jej docenenie treba chápať súvislosti – Laing vo svojej knihe presmeroval pozornosť od prejavov k tomu, čo sa človek nimi snaží povedať. Prinieslo to určitý humanizmus do terapie a diagnostiky. Tá kniha mnohých ľudí inšpirovala k štúdiu medicíny a k tomu, aby sa stali psychiatrami. V encyklopédií Britannica sa píše, že mnohé veci Laing časom korigoval. Aj jeho pohľad napredoval a prechádzal vývojom. Zo začiatku spájal schizofréniu s vývojom a formovaním v rodine a v spoločnosti. Treba preto v prípade záujmu siahnuť aj po ďalších jeho knihách. Ako trefne poznamenáva recenzia z New York Times z roku 1970 (tá kniha vtedy stála 5,95 dolára), Laing nám pomohol trochu viac pochopiť, čo sa nám schizofrenici snažia povedať.
„Rozpadnuté“ ja
Bez ohľadu na to, či budeme hovoriť o self, bytostnom, či ideálnom „ja“, hovoríme o človeku, kým je a kým sa môže a má stať. Z pohľadu rozdeleného self, je to dôraz na to, kým je. Vo svojom vnútri. Hoci časť sa dostáva do popredia a časť pomaly stráca svoju pozíciu.
Pre človek je dôležité, aby si uvedomoval, kým je. Aby vnímal seba ako autonómnu a od ostatných odlišnú osobu. Tí druhí nemôžu byť mnou a ja nimi. Je to cesta k vlastnej hodnote, ale aj k zachovaniu identity – kto som. Vedomie kto som a uvedomenie seba voči iným a svetu je základom pre vnímanie vlastného self (alebo reálneho – bytostného „ja“).
Závislá porucha a ontologická neistota
O závislej poruche hovoríme, keď sa niekto bojí byť sám sebou a predovšetkým, keď sa na niekoho „upne“. Celú svoju hodnotu odvádza od toho druhého. A od neho čaká aj svoje naplnenie. Chýba tu pocit vlastnej hodnoty a rezonuje tu vlastné prázdno. Vlastné self je v pozadí a do popredia je dané self toho druhého. Hovorí sa dokonca o ontologickej závislosti.
Laing hovorí o ontologickej neistote (neistota o existencií človeka), ktorá vedie k obrannej reakcií, pri ktorej sa „ja“ rozdeľuje na samostatné zložky. Dochádza k rozpadu. Vzniká falošné „ja“. To ponúkame ostatným a svetu a skutočné „ja“ presúvame do skrytosti (do pozadia).
Potrebujeme pocit vlastnej identity, aby sme sa nebáli vystúpiť zo seba a pristúpiť k druhému. Nemusíme sa totiž vtedy báť toho, že sa v tom druhom stratíme, alebo rozplynieme. Ostaneme sami sebou. Dve rovnocenné a autonómne bytosti, ktoré kráčajú spolu a rešpektujú sa navzájom.
Pravé a falošné self
To kým naozaj sme, sa označuje ako pravé a skutočné self. Existuje však aj falošné self. Možno sa bojíme byť sami sebou a možno sme sa upli na iných. V každom prípade svoje skutočné a práve selfsme schovali pred svetom a svetu ukazujeme falošné self. Falošné self je takou maskou. Táto maska je veľmi plastická a môže sa úplne odlišovať od pravého self. Vzniká tu rozpor medzi tím, kým človek naozaj je a ako ho vnímajú ostatní. Hráme tak rôzne role v snahe, aby nás ostatní prijali, ocenili a milovali. Ale aj keď sa tak stane, cítime prázdnotu, lebo vieme, že to nie je naozaj. S falošným self sa spája strach. Prečo inak by sme skrývali svoju tvár? A hrali sa na niekoho, kým nie sme?
S pravým self sa spája úzkosť. Obava zo zachovania identity. Tá môže byť popretá. Keď nie je prijatá a pochopená. Ale môže byť aj pohltená. Keď nie je prijatá a ocenená. A tak sa mnohí rozhodnú pre izoláciu. Tá chráni pred výsmechom a pohltením. Ak však nie je možné úplne sa stiahnuť, potom sa stiahne samotné pravé self. Stiahne sa do citadely našej duše. Je to pokus o jej zachovanie. A navonok ide jedinec cestou vyhovieť ostatným. Self v citadele je však odrezané od sveta. Ocitá sa v izolácií. Je ochudobnené. Zväčšuje sa priepasť medzi falošným a pravým self. Na začiatku bola obava o zachovanie self. Preto sme ho umlčali. A teraz sa vyberáme cestou jeho poprenia a zničenia. Cítime prázdnotu, že nežijeme svoj život. Cítime vinu za to. A miesto obratu a oslobodenia self, sa ho snažíme poprieť a navždy umlčať. Akoby sme pochovali časť seba. A pravé self vníma falošné self ako niečo cudzie – ako inú bytosť. A vzniká medzi nim múr…
Odpojenie od tela
Každý človek prežíva sám seba ako telesnú bytosť. Hovoríme o prepojení duše a tela. Nie je možné ich odlúčiť. Aspoň počas života. Preto človek nie je telesný, alebo duševný. Má oboje – telo aj dušu. Nemusí sám seba vnímať úplne ako jednotnú osobu, ale prežívanie telesnosti a duševnosti má integrujúcu funkciu. Prečo je to dôležité? Pri rozdelenom self dochádza k odpútaniu od tela. Telo akoby bolo súčasťou falošného self. A pravé self je od tela odrezané. Prichádza tak o množstvo informácií, ale aj zážitkov a pôžitkov. Tým sa len prehlbuje samota a izolácia pravého self. Toto odrezanie self od tela môže byť z časti kompenzované cez sen (ale aj vizualizácie a imaginácie). Ale je to len náhrada.
Boj medzi self a falošným self
Pokiaľ sa falošné self ujme kormidla. Stále viac sa rozširuje. Je stále autonómnejšie. Je čoraz viac ovládané nutkavým konaním – chýba ukotvenie v identite. A všetko spojené s falošným self, je čoraz viac mimo reality. Neskutočné a mŕtve.
Pokiaľ je pravé self zahnané do kúta. Čoraz viac uniká do sveta fantázie. Tiež stráca ukotvenie – kontakt s realitou. Je bez života – odrezané od sveta. Zmieta ním pocit prazdnoty a nepochopenia. Čoraz viac cíti hnev, strach, nenávisť a závisť. Zúfalstvo a beznádej.
Prázdnota a rozpad
Človekom zmieta pocit prázdnoty. Tá prázdnota je v ňom. Self stráca kontakt s realitou. A stráca život. Vzťah s druhými by bol cestou k obohatenia a k pocitu prijatia, ale prázdnota sa stáva priepasťou. Niekto sa pocit prázdnoty rozhodne poprieť tím, že sa vrhne do vzťahu. V podstate tím poprel sám seba 2 x. Najprv sám seba a potom tím, že sa nechal pohltiť druhým. A aj tak nezažil naplnenie, pretože napriek láske nedovolil druhému, aby ho naozaj miloval.
Falošné self si žije svojím vlastným životom. Pravé ja je odrezané od sveta – vyhladovalé ako obľahnuté mesto. Pravé ja nie je naplnené a uspokojené. Falošné ja je vnímané ako niečo cudzie, čo ovládlo pravé ja a čo sa podriadilo iným.
Ako rozpadu predísť
Keď sa tak nad tým zamyslíme, každý máme skúsenosť tu a tam s istým poprením seba. A s nejakou tou maskou, či s falošným „ja“. Často sa k tomu utiekame ako k istej hre a snahe ochrániť sa pred druhými. Alebo získať lacný pocit prijatia a lásky. Tak kde je tá hranica? Laing píše o trvalom predele – kedy pravé „ja“ je dlhodobo potlačené do úzadia. Okrem toho hovorí o pocite viny – otvorenom boji proti pravému „ja“, ako keby ono za to mohlo a nie my, ktorí sme ho nechránili. Otvorený boj sám so sebou, je cestou k rozštiepeniu „ja“ na množstvo úlomkov. Ale nie cestou k rozdeleniu.
Tak „rozdelenie“, či len „rozštiepenie“, alebo ako?
Kedysi v kinách bežal film: Ja, moje druhé ja a Irena. V popise filmu sa hovorilo, že je o hlavnej postave, ktorá trpí schizofréniou – kedy sa mení zo slušného policajta na drsného zločinca. V skutočnosti bol tento film o rozdvojenej osobnosti – disociatívna porucha osobnosti. Práve tu ide o dve, prípadne viaceré osobnosti a identity v jednotlivcovi, ktoré sa striedavo chytia kormidla a tak jedinec koná raz tak a potom onak. Toto je skutočné rozdvojenie.
Vnímať schizofréniu ako rozdvojenie je chybné. Schizofrénia je hlbšou poruchou ako porucha osobnosti. Pri schizofrénií možno hovoriť o nedostatočnej koordinácií medzi jednotlivými psychickými funkciami. Možno preto skôr hovoriť o fragmentácií. To však nahráva Laingovej predstave, že k schizofrénií má blízko potláčanie, či popieranie ja. Treba však povedať, že to samo o sebe k vzniku schizofrénie nestačí. Ale v niečom ju pripomína. A je jej dosť podobné (hoci bez halucinácií a bludov).
Najlepšou ochranou pred schizofréniou, ak dáme bokom genetické predispozície, či výchovu bez prijatia, je náš postoj k sebe. Či dokážeme prijať seba s jednotlivými + a -. V opačnom prípade začneme časť seba vytesňovať a časom si táto časť začne žiť svojím životom. A dôjde akoby k rozdeleniu nášho „ja“. Staneme sa človekom viacerých tvári. A časom zabudneme, ktorá je tá pravá.
Laingova kniha je veľmi hlboká. Uznávam, že nie je ľahká na čítanie. Ale za každým niečím prekvapí. Môžete ju čítať znova a znova. A vždy sa niečo nové dozviete. Laing pre psychológov, terapeutov a psychiatrov ponúka aj niekoľko ukážok a štúdií z praxe. Schizofrénia v jeho podaní je o človeku, ktorý prežíva beznádej a zúfalstvo a pravdepodobne nikdy nebol skutočne prijatý a milovaný…
Ak sa vrátime k filmu Čistá duša, hlavná postava pochopila že má problém, keď si uvedomila že postavy v jej halucináciách (predstavách) za celý ten čas nezostarli. Ak by boli skutočné, museli by zostarnúť. Vtedy pochopil, že nie sú skutočné. A rozhodol sa pre liečbu.
Práca so schizofréniou nie je ľahká, ale je možná. Človek so schizofréniou potrebuje byť pochopený a byť súčasťou komunity. Jeho vytláčanie totiž problém len zhoršuje. A potrebná je dlhodobá a komplexná liečba. V súčasnosti ňou trpí cca 1 % populácie.
