Nie je to tak dávno, čo sme písali o dobre a zle v duchu protikladov a manicheizmu. Dnes na tento článok ľahko nadviažeme, keď vďaka Lorenzovi a jeho knihe Takzvané zlo sa zamyslíme nad úlohou a miestom zla v živote človeka a ako sa líši od zvierat…

Mal som rád beatnikov, spieval v jednej z piesní Vašo Patejdl. V podstate išlo o smer v umení, ktorý okrem iného sa niesol v duchu vzdoru voči dovtedajším „postupom“. To vlastne spomína aj Patejdl v tom texte piesne. Ja som si pri čítaní knihy – ktorú sa dnes pokúsim priblížiť spomenul, že som mal rád bájky a že sprevádzali isté obdobie môjho života.

Človek v bájkach

Základom bájky je personifikácia – zvieratám sú prisudzované ľudské vlastnosti. Cieľom príbehu je poučiť – berie si na pranier problém, ktorý je nám ľuďom dobre známy. Problém sa však odohráva vo svete zvierat. Zvieratám sú tu pripisované konkrétne vlastnosti, ktoré sú ľudské a ktoré sa pre zvieratá stávajú typické (napríklad líška je prefíkaná). Zvieratá sú tiež stavané do štandardizovaných úloh a pozícií (napríklad ovca je prezentovaná ako obeť). Vlastnosti a postoje sa stávajú archetypom. Bájka tak pracuje so symbolikou.

Bájka pomocou irónie a satiry – humornou cestou kritizuje niektorý ľudský nešvár a snaží sa ľudí priviesť k zamysleniu a k zmene postoja.

Prvým predstaviteľom bájok, ak vôbec existoval bol Ezop. Veľmi známym je Jean de La Fontaine. Málo doceneným Ivan Andrejovič Krylov. V našich končinách možno spomenúť Franza Kafku s Karlom Čapkom. A predovšetkým Jonáša Záborského. V bájkach zvieratá zohrávajú kľúčovú úlohu pri snahe pomôcť človeku, aby sa „zušľachtil“ a zanechal to „zlé“.

A svet zvierat sa pre autora dnešnej knihy stal impulzom pre skúmanie zla. Snažil sa cez svet zvierat pochopiť zlo, s ktorým zápasí človek.

Život Lorenza

Celým menom Konrad Zacharias Lorenz sa narodil neďaleko Viedne v roku 1903. Vyštudoval medicínu. Počas štúdia sa začal venovať porovnávacej anatómií. Tú neskôr využil pri skúmaní zvierat. Záujem o živú prírodu ho priviedol k štúdiu zoológie a psychológie. Začal skúmať správanie zvierat a nakoniec sa stal zakladateľom novej vednej disciplíny – etológie. Lorenz získal doktorát z medicíny a neskôr aj zo zoológie (ako filozof). Bol prakticky prvým s takouto kombináciou. Na univerzite vo Viedni prednášal zoológiu s dôrazom na komparatívnu anatómiu a psychológiu zvierat.

V istom období sa uchádzal o grant, ktorý nedostal. Pochybovalo sa o jeho pôvode (či nie je Židom). Že by tu bol pôvod jeho antisemitizmu? Neskôr už grant dostal a potvrdili aj jeho „čistotu“ rasy.

K jeho členstvu v NSDAP treba napísať, že by sa tomu zrejme nevyhol. Problém je hlavne v tom, že on o to aktívne požiadal. On oslovil ich, nie oni jeho. Vo svojej žiadosti drobné pracovné neúspechy spájal so svojím videním sveta (za ktoré trpí a pre ktoré mu ubližujú) a obviňuje z neho aj Židov. Snažil sa získať výhody, alebo sa „len“ priživiť na nenávisti? Neviem. Ale nič z toho nie je dobré.

V roku 1940 bol menovaný za profesora psychológie a za riaditeľa Ústavu fyziológie v Kráľovci (samotná fakulta a jej rada boli proti). Zrejme išlo skôr o politickú nomináciu, hoci potrebné vzdelanie a prax mal. O rok neskôr bol povolaný do armády a narukoval na východ, kde padol do ruského zajatia.

V roku 1941 bol povolaný do Wehrmachtu ako vojenský psychológ. V tomto období pod vedením Rudolfa Hippia viedol rasové štúdie na ľuďoch v Poznani. Do akej miery a ako výrazne sa na tomto výskume podieľal, nie je známe. Sám o tom nehovoril. Len raz poznamenal, že keď v Poznani videl transport do koncentračného tábora, naplno si uvedomil neľudskosť nacizmu. Tie rasové štúdie hľadali odpoveď na otázku, či zmiešané slovansko / nemecké obyvateľstvo môže získať nemecké občianstvo, alebo má byť deportované.

Počas zajatia v Sovietskom zväze bol umiestnený do Arménska, kde pracoval ako lekár. Prepustený bol až v roku 1948.

Ak sa ešte na krátko vrátim ku Kráľovcu, ako profesor mal možnosť / právo agitovať / prednášať v duchu národného socializmu. Musel byť teda dostatočne preverený a osvedčený.

V období po roku 1939 v jeho spisoch a dielach nachádzame zmienky o prirodzenom výbere, o vykorenení menejcenných, či parazitoch spoločnosti… Čo na tom, že to neskôr ľutoval.

Po druhej svetovej vojne založil a viedol Ústav Maxa Plancka v Seewiesenu a ako profesor pôsobil v Münsteri a v Mníchove. V roku 1973 dostal Nobelovú cenu za fyziológiu a medicínu. Jeho výskum neovplyvnil len etológiu, ale aj sociológiu a etiku. Často premýšľal o mieste a postavení človeka vo svete zvierat. Samotný Lorenz etológiu nazýval psychológiou zvierat.

Zaujímavý posudok k Lorenzovi napísala v 70 rokoch americká profesorka filozofie a histórie vedy Theodora Kalikow. V podstate nespochybňuje jeho poznatky zo sveta zvierat. Ako chybu však označuje ich uplatnenie u človeka a ich spojenie s rasovou politikou…

Odumieranie ľudskosti

Dnes sa budeme venovať inej Lorenzovej knihe, ale spomeniem tu dielo – Osem smrteľných hriechov, kde hovorí o konkrétnych 8 krokoch, ktoré môžu ohroziť existenciu ľudstva: preľudnenie Zeme, ničenie životného prostredia, závod človeka so sebou samým, strata citov, genetický úpadok, zanechanie tradícií, poddajnosť k doktrínam a zbrojenie. O mnohých by sa dalo diskutovať, niektoré možno aktualizovať. A predsa mal v niečom pravdu. Ako sám píše: „všetky výhody, ktoré človek získal zo svojho stále sa prehlbujúceho porozumenia prírodného sveta, ktorý ho obklopuje, jeho technologického, chemického a medicínskeho pokroku, z ktorých by sa všetko malo zdať, že zmierňuje ľudské utrpenie… smeruje skôr k zániku ľudstva…„ Túto skutočnosť nám pripomína zmena klímy, ale aj vojna na Ukrajine.

Konrad Lorenz napísal jednu knihu s Karlom Popperom – Budoucnost je otevřená. Ide o diskusiu nad budúcnosťou sveta. Posolstvo knihy možno zhrnúť nasledovne: budúce smerovanie sveta je celkom závislé na hodnotách, ktorými sa ľudstvo bude riadiť. Skutočné hodnoty zosobňuje demokratická spoločnosť, ktorá je najspravodlivejším existujúcim spoločenským rádom.

Ďalšou knihou, ktorá zapadá do koncepcie a pomáha dotvárať dnešnú tému je Odumíraní lidskosti. V tejto knihe tvrdí, že evolúcia je procesom náhodným a preto sa nemožno spoliehať a nemožno veriť, že všetko dobre dopadne a samo od seba. Pokrok môže svet pretvoriť, ale môže ho aj zahubiť. Za jeden z problémov označuje – akoby sme strácali cit pre to, čo je vzácne a hodnotné. A kvôli tomu následne strácame ľudskosť. Ďalším problémom je, že sa stráca sloboda a autonómia človeka. Človek jedinec stráca autonómiu a slobodu a stáva sa súčasťou masy, s ktorou sa dá ľahšie „pracovať“ (manipulovať). Východisko Lorenz vidí v osvete, vo vysvetľovaní a vo vzdelávaní. Človek nesie zodpovednosť za to, akým smerom sa uberá svet. Ľudský druh sa ocitol v kríze, pretože smeruje k technokracií. Urobí krok z temnoty, do ktorej smeruje?

Zlo v živote zvierat

Dnes sa porozprávame o jeho knihe – Takzvané zlo. Jej podnázov je prírodné zákonitosti agresie. Túto knihu napísal v roku 1963 a patrí ku kľúčovým textom etológie. Je tu niekoľko zaujímavých úlomkov:

Podľa Lorenza sú zvieratá „naprogramované“ na boj o prežitie (boj o zdroje). Je to súčasť prirodzeného výberu. A agresia v tejto podobe môže viesť k vyhynutiu iného druhu. Ale nemusí. Nie je to jej cieľ.

Zaujímavý je proces ritualizácie, kedy to čo bolo agresívnym správaním sa môže časom zmeniť na symbol a premeniť na jazyk komunikácie. To čo v jednoduchej podobe môže byť hájením prostredia a teritória, môže byť pre niekoho dôkazom obety a lásky a spôsobom ako ten druhý hovorí – milujem ťa. Ale to už smerujeme k citom. A k človeku.

Lorenza vo svojej knihe hovoril o agresií vo vnútri druhu a o medzidruhovej agresií. Zdá sa, že agresia v ľudskom podaní sa pokazila. Pokazila sa v rámci svojho druhu (k ľuďom naokolo), ale predovšetkým k iným druhom (prakticky neustále sa niekde vo svete bojuje). Podľa Lorenza je agresia medzi „svojimi“ podstatne častejšia, než smerom k iným (druhom). Tá druhá je viditeľnejšia vďaka zbraniam ..

Rituály majú vo svete zvierat silu držať agresiu v istých hraniciach. U človeka tieto rituály majú podobu noriem a pravidiel a zvyklostí a teda etiky a morálky. Ale dodržiavame ich?

Lorenz tvrdí, že správanie človeka nie je dané len prostredím (kultúra, národ, morálka) a teda rozumom, ale aj inštinktami. Človek je stále aj zviera. Ale nie je to u Lorenza snaha všetko všetko to zlé v nacizme – hodiť na to živočíšne v človeku?

Hydraulický model správania hovorí o uvoľnení tlakov. Podľa Lorenza súčasný civilizovaný človek trpí nedostatočným vybíjaním svojho agresívneho pudu. Cestou ako sa s tým vysporiadať je uvoľniť a usmerniť túto agresiu (v tom je ten uvoľňovací mechanizmus).

Takzvané zlo

Agresia slúži k zachovaniu života a druhu.

K boji dochádza všade v prírode. Útok a obrana vznikli / sú k dispozícií pre prežitie. Každé zviera bojuje, ak nemá možnosť utiecť…

Medzidruhový boj, to je predovšetkým potravinový reťazec. Boj vo vnútri druhu, to je predovšetkým zápas o zdroje a miesto, teda životný priestor.

Agresia voči iným druhom však nie je primárne o „vyhubení“. A nie je to ani jej cieľom. A ani agresia vo vnútri druhu nie je primárne zameraná na „zničenie“. Cieľom je životný priestor ( ten druhý pritom môže žiť hneď vedľa – vo svojom priestore).

Lorenz problém vidí v spontánnosti. Ale problém je aj v rozume. Veď aj „konečné riešenie“ malo svoje zdôvodnenie, ale rozum v tomto prípade slúžil iným hodnotám, ako je pravda.

Riešenie Lorenz vidí v usmernení agresie. Vypustiť ventil.

Kniha Takzvané zlo je veľmi zaujímavá v tom, že prináša pohľad do sveta zvierat. Môžeme tu vidieť zviera, ktoré útočí, aby získalo priestor, ale nezabíja. Vidíme tu súboj, ale bez snahy zabiť. Vidíme tu víťaza a porazeného, ale bez druhého kola v snahe doraziť, či pomstiť sa. Vidíme tu agresiu, ktorá je podriadená snahe prežiť. Bez rozumového rozhodnutia a bez zapojenia vôle a bez svojvôle možno hovoriť len o takzvanom zle. Agresia tu je zlom, ale v inom zmysle, ako u človeka.

Kritika diela

Kritiky tejto knihy boli rôzne. Mnohí boli fascinovaní hlavne snahou priblížiť a uplatniť to zvieracie na vysvetlenie často toho tajomného v živote človeka. Proti boli skôr odborníci na správanie zvierat, ktorí zas neboli odborníkmi na človeka a psychológiu. Videl Lorenz niečo, čo im uniklo?

Podľa Fromma Lorenz istým spôsobom uspel tam, kde Freud zlyhal. Jeho hydraulická teória je rozhodne lepšia, než Freudové protichodné vášne, pudy a finále v podobe života a smrti. Samotný Lorenz však neskôr túto teóriu upravil…

Fromm pripomína, že agresia je vo svojej podstate obranná. Nesie sa v duchu boja a úteku, keď sa človek cíti ohrozený. Iná agresia nie je v poriadku.

Mozog a jeho štruktúry

Yoram Yovell dobre dopĺňa Lorenza keď píše, že: mozog na ktorý dnes nazeráme ako triumf racionalizmu má rôzne časti a hlavne, niektoré jeho časti sú staršie a patria k „pôvodnej“ výbave.

K takým patrí to, čo sa označuje za mozog „plaza“ (najstaršia časť nášho mozgu). Ten sa prakticky nerozvinul. Funguje podobne, ako mozog hada. Ak je had hladný a vidí korisť, zaútočí. Nad mozgom plaza u človeka sú ďalšie dve štruktúry, ktoré majú určité funkcie v citovom živote a väčšinou úspešne blokujú mozog plaza (aby sa nedostal k slovu). Tu a tam sa však mozog plaza predsa len dostane k slovu…

Ešte tu je ranný mozog „savca“. Ten akoby zoskupoval a prepájal časti ktoré obklopujú mozog plaza zo všetkých strán. Práve s ním sa spájajú pocity, ale aj láska – teda schopnosť cítiť a milovať. Tento citový svet umožňuje oveľa bohatší citový život, než je to napríklad u plazov.

Nad týmto ranným mozgom savca je najvyššie položená časť mozgu, ktorá je „novým“ mozgom. Tento väčšina savcov nemá. Okrem človeka ho majú napríklad veľryby, delfíny, či opice. U človeka sa navyše tento mozog rozvinul oveľa viac, než u veľryby, či opice. S týmto mozgom sa spája schopnosť myslieť. Porozumieť reči, chápať abstraktné veci, či poučiť sa zo skúsenosti. To všetko je dominancia človeka.

Ak sa rozprávame o agresií a teda aj inštinktoch / intuícií a impulzivite, potom sa k slovu hlási mozog plaza. Proces ritualizácie u Lorenza smeruje „vyššie“ (hlavne ak si pod rituálmi predstavíme kultúrne a spoločenské normy a zvyklosti). To by zodpovedalo vete, ktorú som u Lorenza našiel: „Dlho hľadaným medzičlánkom medzi zvieraťom a skutočne humánnym človekom sme my.“ Tá jeho kniha o zle hovorí o tom temnom, o tom čo je v procese a vo vývoji, hovorí o rizikách a hľadá nádej – že by predsa sa v ňom ozvala viera v človeka?

Prežitie človeka

Kniha o úzkosti od Ricka Hansona a ďalších autorov pomáha pochopiť fungovanie mozgu v širšom kontexte.

Prežitie človeka umožnili dve veci. Prakticky od začiatku žil v spoločenstve – ľudia si pomáhali a chránili sa navzájom. A pomerne rýchlo sa zoči voči ohrozeniu naučil konať rýchlo a inštinktívne. V ohrození totiž nie je čas na úvahy. Treba konať. Čas je vzácny a premýšľanie môže viesť k smrti. Preto človek začal konať bezprostredne a vyberať si z možností: útok, útek a strnutie (ostane stáť, bez pohybu, akoby bez života). Cieľom bolo buď sa dostať do bezpečia (útek), nepútať pozornosť (strnutie), alebo prekvapiť a odohnať (útok). Všetko sú to dôležité a cenné nástroje prežitia.

Dnes však už nežijeme v pralese a v divočine. Ani nie sme neustále v ohrození života. Získali sme čas a priestor sa zamyslieť a v pokoji sa rozhodnúť. Naše stratégie prežitia sa tak rozšírili o ďalšiu možnosť – premyslieť si, ako budeme konať.

Okrem toho, ak sa nad tým zamyslíme, agresia sa spája prakticky len s útokom. Keď utečieme, keď ostaneme stáť, v tom nie je agresia. Keď útočíme a aktívne sa bránime, bojujeme. O agresií možno hovoriť aj pri vedomom rozhodnutí pre agresiu (keď si ho vyberieme z možností). Ale to už je racionálne rozhodnutie (ktoré u zvierat nevidno). A agresií sme mohli hovoriť, aj keď si človek obstarával potravu – zabil zviera. Dnes si potravu spravidla šupne do košíka a zaplatí pri pokladni (zabíjanie pre obživu delegoval na zástupcov v podobe farmára či mäsiara).

Ale hájenie teritória a obživa, to sú agresie prítomné aj vo svete zvierat.

K čomu dospel

Lorenz je dnes považovaný nielen za zakladateľa etológie, ale aj spoluzakladateľa behaviorálnej biológie.

Lorenz hovorí o určitej dedičnosti v správaní zvierat – zviera vie čo a ako (bez škôl). Čo paradoxne nevylučuje aj proces učenia a pozmenenia tohto úkonu.

Lorenz vo svojej práci formuloval princíp pripútania – zviera sa identifikuje s jedincom, ktorého zbadá ako prvého.

Prišiel tiež s teóriou inštinktívneho správania kde vzorce sú do značnej miery vrodené a spúšťané prostredníctvom stimulov. Tvrdil tiež, že zvieratá majú túžbu uskutočniť takéto inštinktívne správanie, ak však nepríde potrebný podnet / impulz, tak môžu reagovať na nevhodný podnet.

Zvieratá skúmal v ich prirodzenom prostredí.

Hľadal ventil (uvoľňovací mechanizmus) pre inštinktívne správanie. A tak prišiel s hydraulickým modelom motivácie správania.

Lorenc posunul vnímanie toho, ako sa vyvíjajú vzorce správanie u zvierat a akú úlohu v tom zohráva prežitie druhu. Vlastne všetko je podriadené tomuto princípu. Neskôr tento princíp aplikoval na človeka a hovoril o tom, že aj u človeka rezonuje túžba prežiť. U človeka je však bohatý priestor možností, ako tento princíp usmerniť a realizovať a vyhnúť sa pritom riešeniam, ktoré sú „extrémne“ (ak človek chce).

História agresie

Lorenz píše, že pôvodne neboli potrebné nejaké vysoko špecializované mechanizmy ako ochrana pred tým, že sa ľudia vyhubia. Tie zbrane a možnosti ktoré človek mal, mu slúžili v malom – na bezprostrednú ochranu svojho druhu. Neskôr vďaka pokroku človek dostal do rúk zbrane hromadného ničenia a nemá k dispozícií také mechanizmy, ktoré by mu bránili ich zneužiť.

Podľa Lorenza sa ľudstvo nevyhubilo, pretože dostalo do vienka schopnosť klásť si otázky ohľadom následkov svojho správania. Avšak hlbšie citové vrstvy v človeku jednoducho na to neberú ohľad. Preto výčitky často prežívame po a nie pred skutkom.

Inštinkty vs intuícia a rozum

Treba tu uviesť na pravú mieru jednu skutočnosť. U zvierat sa hovorí o inštinkte a u človeka o intuícií. Zviera nemá rozumovú „zložku“, preto koná na základe inštinktov. To neznamená, že má k dispozícií len jedno možné riešenie. Inštinkt ho však vedie k tomu, čo sa doteraz najviac osvedčilo. Zviera ktoré nemá rozum a koná na základe inštinktov, koná vždy správne – najlepšie ako vie. Je prirodzené a spontánne a ak urobilo chybu, spravidla za to zaplatí životom.

Na rozdiel od zvierat má človek rozum. A problém je na svete. Otázkou je, ako veľmi berie ohľad na informácie, ktoré má k dispozícií a teda, či berie ohľad aj na intuíciu. A či teda jeho rozhodnutie je komplexné. Rozum si však dokáže zdôvodniť všetko – hovorí sa tomu racionalizácia. A tak otázkou je, či rozhodnutie je etické a morálne.

Tieň v živote Lorenza

Chcel som spomenúť jednu vec. Nikde som na ňu nenarazil. Pre Lorenza bolo ťažké vysporiadať sa s minulosťou. Členstvo v strane oľutoval. Ale to po vojne ľutovali mnohí. Vyhýbal sa tiež téme tých pokusov v Poľsku…

Na niektorých miestach sa píše, že išlo o skúmanie cca 900 ľudí, ktorí mali zmiešaných poľsko – nemeckých predkov. Boli označení za nevhodných na „ponemčenie“ a teda poslaní do koncentračného tábora. Na tom procese sa podieľal. Otázkou je „len“ miera.

V jeho prácach z obdobia nacizmu je zrejmá línia rasovej hygieny. Alebo ak chcete nadradenosti rasy. On síce na jednom mieste hovorí, že sa bál rizika zhoršenia genetického fondu, ktorý videl u zvierat a že použil k tomu nesprávnu terminológiu. Písal tiež, že o selekciu mu nešlo a nikdy by si to nespájal s vraždením. Na druhú stranu, pre nacistov vypracoval teóriu o „udomácnení“ či „začlenení“ (domestikácií) človeka, ktorá viedla k presvedčeniu, že to divoké a nespútané je cennejšie a vhodnejšie na „kultiváciu“. V podstate napísal biologické zdôvodnenie nadradenosti rasy v duchu Darwina…

Treba tiež spomenúť, že bol antisemita. Za tento postoj „zaplatil“ stratou čestného doktorátu, ale až po smrti. Bol len obeťou nemeckej propagandy? Neviem.

Ale bol aj zamestnancom Úradu pre rasovú politiku nacistickej strany… Takže nebol neviniatko…

Pri písaní o Lorenzovi a jeho prínose, nemožno tieto veci obísť. Treba o nich hovoriť. A odsúdiť. Ako osobnosť a človek zlyhal. Ako odborník priniesol teórie, ktoré boli obohatením, ale boli aj zneužité. A aj on sám s nimi naložil nevhodným spôsobom. Tak prečo o ňom hovoriť?

Obhajoba nemeckej agresie?

Píšem o tom preto, lebo agresia Nemecka voči susedom, ale aj ďalekým krajinám bola okrem iného obhajovaná teóriou životného priestoru. Teda získaním zdrojov a „miesta“. Táto koncepcia dosť pripomína to, čo pozoroval u zvierat – agresia ktorá háji životný priestor. Napadlo ma preto, či jeho práca nebola skôr snahou relativizovať kroky Nemecka počas II sv. vojny. Či to nebola len snaha obhájiť toto konanie. Otázkou však je, nakoľko to bolo vedomé. To už sa nedozvieme…

.

U zvierat nemožno hovoriť o zle. To by museli mať vôľu, robiť rozhodnutia, vyberať si z možností a uvedomovať si hodnotu a dôsledky rozhodnutí.

Práve Lorenzova kniha a predovšetkým jeho život so všetkými zlyhaniami hovorí o tom, že zlo sa spája s človekom. Keď človek prekračuje hranice, keď nepočúva intuíciu, keď nerobí komplexné rozhodnutia, keď ide proti normám a zvyklostiam a keď koná v rozpore s etikou a s morálkou. Vtedy môžeme hovoriť o zle.

Často sa hovorí človek človeku vlkom. Toto prirovnanie má hovoriť o niečom zlom. Ale táto myšlienka nie je pravdivá. Vlk patrí medzi najušlachtilejšie zvieratá. To len my ľudia sme do neho projektovali to zlé. A používame ho ako obraz zlého. Tým sa dostávame späť k bájkam a k archetypom…

Ak v tejto chvíli zápasíte so zlom a viac by Vám pomohlo niečo „zo života“, skúste tento text: https://www.tyzden.sk/casopis/1120/ked-zlo-vtrhne-do-zivota/.

Zlo znovu povstalo. Podobne ako v Pánovi prsteňov. To označenie ruských vojakov ako Orkov, či ohyzdov, prirovnanie patriarchu Moskvy k Sarumanovi a mnohé iné, sú viac než príznačné…