Speciální pedagogika, interdisciplinární a transformující se vědní disciplína, klade v současné době na první místo antropologický směr percepce člověka se znevýhodněním. Akcentována je především jeho vysoká a pozitivní hodnota, komplexní rozvoj jedince se specifickými potřebami, socializace a integrace. Změny paradigmatu speciální pedagogiky přináší pojmy, jako je humanizace, normalizace, mainstreeming, integrace a inkluze.

„Inkluzivní pedagogika patří v současné evropské pedagogice k nejvíce diskutovaným pedagogickým fenoménům. Žáci se v rámci inkluzivního edukačního konceptu už nedělí na dvě skupiny »tj. ty, kteří mají speciální potřeby, a ty, kteří je nemají«, ale jde tu o jedinou heterogenní skupinu žáků, kteří mají rozličné individuální potřeby“ (s. 27 a s. 29).

Inkluze je stěžejním tématem, na které se zaměřuje publikace nazvaná Základy inkluzivní pedagogiky. Knihu vydalo nakladatelství Portál v roce 2010. Jejím autorem je Viktor Lechta, profesor působící na Katedre pedagogických študií Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity, speciální pedagog a logoped, autor řady článků a publikací z oblasti speciální pedagogiky a logopedie. Na monografii participují významné osobnosti ze čtyř zemí. Kolektiv autorů tvoří přední odborníci v daných oblastech z České republiky, Slovenska, Německa a Maďarska.

Publikace je členěna do dvou hlavních částí – obecné a speciální. Obecná část nabízí terminologické vymezení a historický nárys zkoumané problematiky, pojednává o cílech, možnostech, komponentech, trendech a dalších nezbytných oblastech inkluzivní pedagogiky. Autoři se zde zamýšlejí nad vymezením pojmů, jako je norma, normální, postižení. Zároveň výstižně poukazují např. na aspekty historické, etické a kulturní, které ovlivňují vnímání tohoto souboru jevů. Zdůrazňují transformaci paradigmatu speciální pedagogiky od segregace k inkluzi a podotýkají prvenství v termínech člověk, jedinec, osoba s postižením, znevýhodněním, narušením, ohrožením, před termíny postižený, narušený, ohrožený. Opět můžeme sledovat významný humánní trend s důrazem na holisticky pojímanou bio-psycho-sociální dimenzi osobnosti, jenž je zřejmý v celé publikaci. Nastíněná je také aktuálně diskutovaná oblast týkající se redukce počtu škol určených pro osoby se znevýhodněním. „....domníváme se, že není třeba spěchat se zrušením speciálních škol, jak o to v současnosti u nás někteří činitelé usilují. Žáci ve speciálních školách dnes totiž nežijí ani zdaleka tak uzavřeně, jak tomu bylo v minulosti. Dnes by se v této souvislosti nemělo muvit o »segregaci«“ (s. 75). Na problematiku navazuje kapitola, v rámci níž jsou přínosně řešeny jak teoretické, tak i praktické didaktické zásady, modely, koncepce a programy inkluzivní didaktiky.

Speciální část je již zaměřena na aplikaci konceptu inkluze u jedinců s konkrétním typem postižení, narušení a ohrožení. Autoři se věnují zrakovému, sluchovému, tělesnému postižení, nemoci a oslabení, mentálnímu postižení, narušené komunikační schopnosti, specifickým poruchám učení a dalšímu znevýhodnění. I přes to, že je publikace kolektivního rázu, dodržují její autoři shodnou strukturu kapitol: uvedení do problematiky a konkrétní specifika edukace. Pro pedagogické pracovníky je zejména přínosná kapitola, věnující se klientům s poruchou autistického spektra, a to z důvodu zvyšujícího se počtu osob (především osob s Aspergerovým syndromem) navštěvujících běžný typ školního zařízení. Proto má daná kapitola v monografii nezastupitelné místo. V publikaci nezůstává stranou ani nadprůměrné nadání – viz kapitola 20. I to musíme pojímat ve smyslu určitého znevýhodnění (viz Gaussova křivka), avšak ve zcela odlišné dimenzi vzhledem k předchozím postižením. „Až začátek 21. stol. přinesl i legislativní řešení této problematiky. Kromě možnosti zřizovat školy se zaměřením na rozvoj intelektového nadání, uměleckého nadání a sportovního nadání existuje i možnost realizace IVP pro tyto děti v rámci inkluzivní edukace“ (s. 353).

Publikace je vedena snahou podat ucelené, aktuální informace, proto má zde své místo pozornost zaměřená na bilingvismus, romské etnikum a multikulturní edukaci, která vytváří z knihy kompaktní celek, vykazující přesahy do oblasti sociologie. Multikulturní edukace se dostává vlivem demografického, sociálního a politického vývoje stále více do popředí, a tudíž řešení této oblasti se stává nezbytností.

Publikace Viktora Lechty a kol. nazvaná Základy inkluzivní pedagogiky je jedinečná svým komplexním pojetím problematiky inkluze. Řeší oblast, která je v současné době předmětem mnohých polemik. Nahlíží na ni z různých úhlů a poukazuje nejen na klady inkluzivní edukace, ale i na zápory vzniklé z nesprávně vedené inkluze. Předkládá její zásady, cíle a specifika. Přínosné je, že publikace nezůstává omezena na naše území, nýbrž svými komparatistickými vhledy seznamuje odborníky se zahraničními trendy a jejich přístupy.

Kniha, napsaná odborným jazykem, je primárně určena pro speciální pedagogy, pro pedagogy běžných škol, dále pro psychology a studenty příslušných oborů.

Mgr. Alena Říhová

Teoretikov, ale i súčasných a budúcich praktikov, venujúcich sa edukácií detí s postihnutím, narušením a ohrozením v bežných školách, iste zaujme publikácia, vydaná vydavateľstvom Portál. Kolektív autorov zo Slovenska, Českej republiky, Maďarska a Nemecka pod vedením profesora V. Lechtu, v nej približuje inkluzívny trend, vychádzajúci z konceptu inkluzívnej pedagogiky, schváleného Valným zhromaždením OSN v roku 2006.

Inkluzívne vzdelávanie je dlhodobý proces, ktorý je v našich podmienkach ešte len na začiatku. V súčasnosti sa, v realizujúcom integračnom trende, musí dieťa s postihnutím prispôsobiť požiadavkám školy. Tým sa podstatne líši od skutočnej podstaty inklúzie, ktorej cieľom je úplne prijatie každého dieťaťa ako člena školskej komunity a naplnenie filozofie „škola pre všetkých“, zabezpečujúca/prispôsobujúca edukačné prostredie všetkým deťom.

Recenzovaná monografia obsahuje české texty, štruktúrované do dvoch častí: všeobecnej a špeciálnej, ktoré čitateľa nielen informujú, ale aj motivujú k premýšľaniu a diskusiám. Prvá všeobecná časť je teoretickým jadrom práce a tvorí ju 10 kapitol. Druhá špeciálna časť je zameraná aplikačne-prakticky, obsahuje 13 kapitol. Súčasťou monografie je príloha, v ktorej čitateľ nájde charakteristiku oftalmologických diagnóz so zameraním na vyučovanie telesnej výchovy a iných pohybových aktivít žiakov so zrakovým postihnutím, i dôležité oficiálne dokumenty: medzinárodné dokumenty, zákony v Českej i Slovenskej republike týkajúce sa edukácie.

Autori publikácie predstavujú heterogénnu skupinu so spoločným cieľom, vychádzajúceho z humanistických princípov. Odborníci i praktici prinášajú svoj pohľad, postrehy, skúsenosti, výsledky výskumov a čitateľovi poskytujú pilotné východiská, analýzy, postupy pri uplatňovaní dlhodobého inkluzívneho trendu z viacerých pohľadov.

Editor V. Lechta, v úvodnej kapitole všeobecnej časti, vymedzuje základné pojmy, ponúka stručný prehľad prístupov k jedincom s postihnutím, ciele a možnosti inkluzívnej pedagogiky. Ďalej sa venuje komponentom inkluzívnej pedagogiky, vyžadujúcich najakútnejšie riešenia (etický, sociologický, profesijný, politický a aplikačný), ovplyvňujúcich jej trendy a perspektívy. Dá sa povedať, že jeho príspevok tvorí teoretické východisko, na ktoré nadväzujú ďalšie historické, výskumné, teoretické i aplikačné veľmi hodnotné texty, sumarizujúce problematiku inkluzívnej pedagogiky a s ňou súvisiacou medzinárodnou spoluprácou.

V druhej kapitole P. Zászkaliczky oboznamuje čitateľa s chápaním pojmu „postihnutie“: interakčným modelom postihnutia, zmenami paradigmy – od segregácie k inklúzií, sociálnymi dimenziami postihnutia, ktorá sa prejaví hendikepom iba vtedy, keď sa človek trvalo ocitne v nevýhodnej situácií.

B. Kudláčová v nasledujúcom texte ponúka komplexné, prehľadné spracovanie edukácie jedincov s postihnutím v antropologickom kontexte od antiky po súčasnosť. V prehľadnej tabuľke uvádza historický vývoj pedagogiky a špeciálnej pedagogiky spolu s ich typickými prístupmi, vyúsťujúci do vzniku inkluzívnej pedagogiky a inkluzívneho prístupu.

L. Požár sa v štvrtej kapitole zameriava na sociálnopsychologické východiská inkluzívnej pedagogiky: chápanie hodnôt, postoje spoločnosti k ľuďom s rôznym druhom postihnutia i naopak, a na zvláštnosti socializácie. Ponúka aj príklady z praxe v oblasti socializácie ľudí so sluchovým a zrakovým postihnutím.

Piata kapitola má lekársky podtext. D. Ostatníková v nej odhaľuje biologické zákonitosti fungovania ľudského mozgu, ktorý je fyzickým korelátom myslenia, správania, konania a poznávania. Autorka odporúča ponúknuté poznatky uplatniť v praxi pri včasnej diagnostike a modifikácií prístupu k ľuďom s PNO, a tak výrazne zlepšiť kvalitu ich života.

M. Horňáková upozorňuje na skutočnosť, že sme v tejto oblasti iba na ceste. Nabáda do diskusií, pretože otázok, na ktoré treba odpovedať je stále dosť. Čitateľa oboznamuje s pedagogickým odborom liečebná pedagogika, odpovedajúcim o.i. na otázky: kto je človek v ťažkých životných situáciách; čo je príčinou, prejavom a dôsledkom sťažených okolností vývinu, porúch zdravia a správania, konania z pohľadu pedagogiky; čo podporuje zdravie a aké formy pomoci existujú. V praxi sa zameriava na rozvíjanie kompetencie klienta žiť svoj život a riešiť svoje problémy, pričom využíva pohyb, zamestnanie, hry, tvorivé individuálne/skupinové a komunitné aktivity.

Siedma kapitola zaujme najmä učiteľov. O. Matuška a T. Jablonský v nej venujú pozornosť východiskám inkluzívnej didaktiky: základným vymedzeniam, aktérom i procesu inkluzívnej edukácie, ktorými sú strategické ciele, didaktické zásady, modely, koncepty a programy inkluzívnej edukácie. Kapitolu uzatvára T. Jablonský prezentovaním kooperatívneho učenia ako jednu z relevantných súčastí inkluzívnej edukácie.

Výchovou detí s postihnutím, narušením a ohrozením (s PNO) vo voľnom čase sa zaoberá N. Lohynová-Bizová, poukazujúc na hodnotový rozmer, funkcie, princípy, perspektívy inkluzívnej výchovy vo voľnom čase. Podkapitola, ktorá sa venuje špecifikami výchovy detí s PNO v školskom klube (školní družine) v inkluzívnych podmienkach, zaujme najmä vychovávateľov a pracovníkov rôznych centier, venujúcich sa deťom, mládeži vo voľnom čase.

Deviatu kapitolu napísala A. Leonhardt a porovnáva v nej koncepty inkluzívnej pedagogiky v rôznych krajinách, nielen v priemyselných (Nemecko, Anglicko, Kanada, USA) ale aj v rozvojových (Angola, Etiopia, Benin, Nepál). V úvode čitateľovi predkladá historický vývoj, štatistické údaje a formy školskej integrácie, ktoré neskôr približuje pomocou vybraných príkladov z jednotlivých krajín.

Posledná kapitola prvej všeobecnej časti obsahuje texty V. Lechtu a M. Vítkovej, zaoberajúce sa špecifikami realizácie inkluzívnej edukácie jednotlivo v Českej a Slovenskej republike: pedagogicko-psychologické poradenské služby, inkluzívne/integračné a špeciálne edukácie, príprava učiteľov a špeciálnych pedagógov pre inkluzívnu školu.

Predchádzajúce odborné texty, sprehľadnené a zjednodušené tabuľkami, schémami spolu s nasledujúcimi aplikačno-prakticky zameranými tvoria jeden hodnotný celok, ktorý určite ocenia súčasní i budúci pedagógovia a iní odborníci pracujúci v edukačnom, poradenskom prostredí v Českej aj Slovenskej republike.

Čitateľ v špeciálnej časti nájde kapitoly expertov, venované „klasickým“ postihnutiam a narušeniam, ale v súlade s moderným trendom primárnej a sekundárnej prevencie, i rôznym ohrozeniam optimálneho vývinu dieťaťa. Pri vymedzovaní jednotlivých druhov postihnutí a narušení autori používajú Medzinárodnú klasifikáciu chorôb WHO. Každá kapitola je osobitná, ale i napriek tomu nájdeme vo všetkých veľa podobností (všetky kapitoly sú spracované podľa jednotného algoritmu): zameriavajú sa na zvláštnosti, podmienky i odporúčania pri inkluzivnej edukácií detí s konkrétnym postihnutím, narušením a ohrozením.

Na zrakové postihnutie sa zameral J. Šimko a M. Šimko, ktorí vo svojej kapitole ponúkajú i stručné štatistické údaje a praktické poznatky, skúsenosti, postrehy z integrácie detí so zrakovým postihnutím v bežnej MŠ, ZŠ. Podobne M. Romančíková a M. Schmidtová spracovali edukáciu detí so sluchovým postihnutím. Telesnému postihnutiu, chorobám a zdravotným oslabeniam sa venuje trinásta kapitola, autorkou ktorej je E. Kollárová. Mentálne postihnutie spracoval J. Hučík a posledné „tradičné“ postihnutie, ktorým je autizmus a pervazívne vývojové poruchy A. Šedibová, K. Vladová.

Nasledujúce kapitoly stručne oboznamujú čitateľa s ďalšími postihnutiami, narušeniami a ohrozeniami. V. Lechta, A. Kerekrétiová a B. Králiková spracovali zvláštnosti inkluzívnej edukácie žiakov v mimoriadne heterogénnej kategórií - s narušenou komunikačnou schopnosťou (NKS). V podkapitolách sa venujú: zajakavosti, poruchám hlasu, dyslálii. O. Zápotočná ponúka zamyslenie sa nad príležitosťou prehodnotiť tradičné prístupy v edukácií, dlhodobo praktizované v našich podmienkach, z pohľadu špecifických porúch učenia, ktoré diagnostikovali mnohým deťom v súčasných školách. M. Horňáková prispela do monografie ďalším textom, zameraným na poruchy správania, emocionálne poruchy a aj na zvláštnosti ich inkluzivnej edukácie. Poukazuje na vývinovo a výchovne podmienené výchovné ťažkosti v školskom veku, ale i na iné príčiny. Diagnostike, terapii, výchove a zvláštnostiam inkluzivnej edukácie detí s poruchami pozornosti a hyperaktivitou (ADHD) sa venuje V. Andreánska. O deťoch s nadpriemerným nadaním, zvláštnosťami ich inkluzivnej edukácie píše J. Laznibatová a D. Ostatníková. Posledné tri kapitoly sa venujú témam aktuálnym i v našom prostredí: bilingvizmu (J. Štefánik), rómskemu etniku (L. Horňák) a multikultúrnemu prostrediu (K. Vitásková).

Záverom treba poznamenať, že vzhľadom k zvyšujúcemu sa počtu detí s postihnutím edukovaných v bežných školách v našich podmienkach je publikácia Základy inkluzívnej pedagogiky prínosná a užitočná. Tvorí cenný zdroj informácií nielen pre teoretických odborníkov v oblasti výskumu, riaditeľov škôl, učiteľov, vychovávateľov, majstrov, výchovných poradcov, triednych učiteľov, špeciálnych pedagógov, školských psychológov, školských asistentov, školských špeciálnych pedagógov, liečebných pedagógov, pracovníkov v poradenských, sociálnych centrách, študentov vysokoškolského štúdia nielen učiteľského smeru, ďalej pre pracovníkov i dobrovoľníkov v treťom sektore, a v neposlednom rade aj pre samotných jedincov s postihnutím, narušením, ohrozením a ich rodičov v Slovenskej i Českej republike.

Veríme, že predstavená monografia poslúži na oboznámenie sa s problematikou, na prekonanie bezradnosti počas inkluzívnej edukácie detí s postihnutím, ohrozením a narušením, i na usmernenie v oblasti kompetencií pri efektívnej práci s nimi.

Mgr. Jana Balážová