Kevin Leman kedysi prišiel s knihou: Do piatku bude Váš manžel iný. Mnohí po nej siahli, aby sa nakoniec dozvedeli, že tá zmena začína v našom vnímaní a postoji k tomu druhému. Čo nie je málo. Dnes si priblížime knihu Amy Sutherland, ktorá hovorí o konkrétnych krokoch, ktoré pomáhajú premieňať vzťah a meniť to, čo by mohlo byť lepšie. Ide o konkrétne zmeny, nielen zmenu postoja…

Kým prejdeme k samotnej knihe treba napísať, že myšlienky v nej obsiahnuté sú návodom, ako premieňať vzťah. A aby tento nástroj slúžil na dobré, musí byť aj naša motivácia dobrá. K tomu treba zrelosť a pozerať na toho druhého s láskou. To sú vlastne veci, ktoré stáli aj pri zrode vzťahu – mať toho druhého v láske, v úcte a pomáhať mu…

Treba tiež zdôrazniť, že zmena nejaký čas trvá, treba si dobre premyslieť, do ktorého boja sa pustíte. Je lepšie začať niečím „menším“. Okrem toho, treba prijať ako fakt skutočnosť, že niektoré veci sa aj tak nemusí podariť zmeniť. Nie nadarmo sa hovorí, že zvyk je železná košeľa.

Na začiatku bol článok v The New York Times, ktorý trhal rekordy a ktorý Amy Sutherland podpichol k tomu, aby napísala knihu o medziľudských vzťahoch. Konkrétne o tom, ako pomáhať zlepšiť vzťah a „premieňať“ v ňom veci, ktoré nám vadia. Dnes si túto knihu priblížime. Urobte si čaj a ideme na to…

Odkaz pána Skinnera

Ak by Vás zaujímala teória, na ktorej kniha stojí, sú to poznatky pána Skinnera. Nemyslím riaditeľa školy zo Simpsonovcov, ale psychológa Burrhusa Frederica Skinnera, ktorý je predstaviteľom neobehaviorizmu – venoval sa podmieňovaniu, pozitívnemu posilňovaniu a programovému učeniu a prednášal o týchto témach na Harvarde.

Skinner veril, že na odmenu reagujeme tým, že začneme robiť to, čo je bolo ocenené odmenou. A budeme to robiť znova a znova, ak môžeme dúfať, že budeme znova a znova odmenení. Zároveň bol presvedčený, že naše konanie možno posilniť odmenou a oslabiť tým, že odmena nepríde. Preto je dôležité, aby prišla. Ak nepríde, motivácia sa stratí a návyk sa oslabí a časom stratí. Ak však odmena príde znova a znova – opakovaním sa táto schéma v nás utvrdí. Odmeňovanie je podľa neho cestou, ako človeka premieňať a viesť určitým smerom. Hovorí sa tomu pozitívne posilnenie. A pokiaľ aktívne niekoho vedieme určitým smerom, hovorí sa tomu programové učenie. Je to rast pomalými krokmi, pretože na ceste premeny sa robia drobné zmeny, ktoré nakoniec povedú k výraznej zmene. Nie je to v štýle: od zajtra budem / nebudem robiť to a to. A preto pre zmenu je potrebný čas a aj trpezlivosť a to na obidvoch stranách…

Zmena pohľadu

Hneď na začiatku treba napísať, že aj tu je v niečom dôležité zmeniť prístup – a to je pohľad na samotné dianie. Je nepochybne veľa vecí, ktoré nám vadia na tom druhom. A časom sa ten zoznam môže predlžovať. To že ten druhý niečo nerobí, prípadne robí inak, nie je namierené proti nám. Nie je to útok proti nám. A ani to nie je dôkaz, že mu to je jedno, prípadne že nás nemá rád, alebo že mu na nás nezáleží. Jednoducho sme iní, mnohé veci cítime, robíme a prežívame inak. Do vzťahu si prinášame aj návyky zo svojích rodín, kde aj deľba práce bola iná, prípadne sa veci robili inak. Je tu pomerne dosť dôvodov, prečo sme odlišní a nie je v tom prejav nesúladu, či partnerskej nezhody. Nakoniec, je nepochybne veľa vecí, ktoré tomu druhému vadia na nás…

Prestať sa pozerať na problém ako na akt nepriateľstva, je krok k zmene. Potom možno pochopíme, prečo je to iné. Kým to však vnímame ako akt nepriateľstva, berieme to osobne a mnohé dôležité nám môže unikať. Ak to prestaneme brať osobne, možno pochopíme prečo to tak je a tak získame dôležitú informáciu o tom, čo by sa s tým dalo robiť.

Samozrejme, že môže prichádzať ku konaniu, ktoré nám ako sa hovorí robí „napriek“. K tomu však dochádza vo vzťahoch, ktoré sú na pokraji krachu. Tu možno hovoriť skôr o odlišnostiach, prípadne nedorozumeniach. Ako málo sa snažíme v týchto veciach zladiť a keď pominie zamilovanosť, prípadne eufória vyvolaná erosom, na povrch sa dostanú odlišnosti a tie vnímame ako problém, miesto toho aby sme ich integrovali a premieňali.

Čo vlastne chceme a čo očakávame?

Na začiatku zmeny a je jedno, či očakávame, že ten druhý nám bude viac pomáhať, alebo prestane niečo robiť či nerobiť, je poznanie nás a jeho. Poznanie nás je dôležité – pochopíme prečo je to pre nás dôležité. Možno ak by sme lepšie poznali seba, zistili by sme, že to je nepodstatné a že zbytočne vyžadujeme niečo, čo nie je dôležité. Môžeme napríklad vyžadovať veľa uisťovania o tom, že nás miluje. Pretože nás v minulosti niekto zranil, alebo dosť nemiloval… Ale dôležité je aj poznanie toho druhého. Prečo to robí? Kedy to začalo? Ako to vzniklo? Prečo je to pre neho dôležité? A aký to má význam? Vďaka tomu pochopíme, ako to zmeniť, alebo aspoň usmerniť.

Ako už bolo naznačené, celá teória stojí na odmeňovaní toho, čo je dôležité a ignorovaní toho, čo je nežiadúce. Správanie je totiž ovplyvnené dôsledkami, ku ktorým vedie. Ak niekoho odmeníme za niečo čo urobil, tak má dôvod urobiť to znova. A ak urobí niečo, čo sme nechceli, alebo čo nám vadí a my to neodmeníme, vlastne to odignorujeme – tak nemá dôvod to nabudúce robiť. Ignorovanie v prípade nežiadúceho chovania je účinnejšie, než trest. Vezmite si pokutu za rýchlosť. Riziko pokuty nie je pre mnohých dostatočným dôvodom k tomu, aby dodržiavali predpisy. Odmeňovanie toho druhého je oveľa väčšou motiváciou, než trest. Trest má reštriktívnu funkciu – môže vás priviesť k tomu, že niečo budete rešpektovať, ale nebudete mať preto zápal. Ale motivácia v podobe odmeny, pomáha tento zápal objaviť. Okrem toho, ak to dobré odmeňujete a pre Vás nevhodné ignorujete (nekomentujete), potom ten druhý má k Vám dôveru. Cíti, že ho netrestáte, ak nesplní Vašu predstavu, necíti výčitku a minimálne sa pokúsi to zvládnuť nabudúce lepšie. A možno práve odmena ho k tomu bude motivovať… Trest je často spojený s túžbou po odplate. Často po ňom siahame v hneve a potom nedokážeme odhadnúť primeraný trest. Dokonca trest často používame ako nástroj, aby sme ukázali tým druhým, že máme „navrch“.

S láskou a s úctou

Čo to však znamená pre náš vzťah? Že môžeme toho druhého motivovať k zmenám tým, že ho odmeníme za to, keď niečo urobí tak, ako sa nám to páči. A ak to tak neurobí, alebo urobí po starom, tak sa zdržíme komentára a nenecháme mu to ako sa hovorí „vyžrať“. Ten druhý nás má rád a určite má dôvod sa snažiť nás potešiť. Môže mu to dlhšie trvať. Možno mu chvíľu potrvá kým pochopí. Tu treba pripomenúť, že je dobré sa rozprávať o tom, čo sa nám na tom druhom páči a čo by bolo fajn, pokiaľ by sa to podarilo zmeniť. Dobrou motiváciou pre toho druhého je, ak my sami na niečom popracujeme. Aj ten druhý by sa potešil, keby sme v niečom zmenili svoje správanie, alebo svoje návyky. A možno práve to by ho inšpirovalo, aby tiež priložil ruku k dielu…

Ale aby sme neboli len pri nových veciach. Ak sa nad tým zamyslíte, určite ten druhý už teraz robí veľa vecí, ktoré už vnímame ako samozrejmosť, alebo sme to doteraz prehliadali. A to je škoda. Nič z toho čo je spoločné, nie je samozrejmé. Od umytej vane, až po obed na stole… Čím viac budete hľadať to, za čo mu môžete ďakovať už teraz a za čo ho odmeniť, tým viac bude rásť jeho chuť urobiť niečo, čo Vás poteší. Bude ho to hnať dopredu…

Práca s tým druhým, je ako starostlivosť o kvet. Aby vykvitol, treba ho zahrnúť láskou, dopriať mu vhodné podmienky, komunikovať s ním, premýšľať kde by sa mu páčilo – byť otvorený jeho potrebám. Len vtedy sa rozvinie do krásy. Nechcime toho druhého zmeniť hneď. Ani záhrada nerozkvitne v jednej chvíli…

Odmena ako motivácia

Odmeniť to pekné, dobré a žiadúce je dôležité. Hovorí sa tomu pozitívne posilovanie. Často obyčajné ďakujem napomáha tomu, že ten druhý znova a znova urobí niečo pekné a dobré. Tá odmena a poďakovanie ho k tomu vedie a dáva mu k tomu silu. Vďaka odmene sa tento nový návyk stane zvykom – stane sa niečím bežným.

Popri tom, že toho druhého odmeníme, je dôležité aj správne načasovanie – predovšetkým odhadnúť kedy sa mu poďakovať. Potrebujeme aby vedel, za čo sme mu vďační. Preto je najlepšie ďakovať bezprostredne. A ak to nie je možné, tak potom pri prvej príležitosti. Vtedy je dôležité dať aj najavo, s čím je tá odmena spojená.

Ďalšou dôležitou vecou je, aby odmena bola primeraná. Ak by bola malá, potom by nemusela byť dostatočným dôvodom. Ak by bola príliš veľká, mohla by do budúcna nabúrať systém odmien. Je dôležité, aby bola primeraná. A aby zároveň platilo, čím náročnejšia úloha, tým väčšia odmena.

Je dobré, aby odmeny boli rozmanité – aby sa nezunovali. Ak sa obzriem späť, mnohí moji šéfovia používali celé spektrum odmien, aby zamestnanci mali motiváciu a aby odmeny nezovšedneli (a stratili silu). Za to obdobie čo s tým druhým žijete, mali ste príležitosť spoznať množstvo vecí, ktoré sa mu páčia a ktoré ho potešia. A ktorými ho môžete potešiť Vy. Ale ak chcete, môžete sa inšpirovať Gary Chapmanom a jeho knihou Päť jazykov lásky…

Motivovať pre samotnú zmenu

Veľmi dobrým spôsobom ako nový prístup zachovať, je odmeniť to pekné a dobré, ale nie vždy. Ak by sme odmenu dali zakaždým, odmena by zovšednela a museli by sme ju časom navyšovať. Okrem toho, ten druhý by po čase za všetko čakal odmenu a týmto smerom sa nechceme uberať. Odmeny sú tu na to, aby podporovali nové kroky – aby sa ten druhý premieňal. My mu v tom pomáhame, ale tým že odmena nie je samozrejmosťou, vedieme ho k tomu, aby to urobil – pretože je to dobré. To že si často všimneme čo ten druhý urobil, prípadne oceníme niečo čo urobil je dostatočné, aby ho to motivovalo k premene a aby to nerobil pre odmenu.

Reálne očakávania

Ďalším dôležitým krokom je, aby sa zmena diala postupne a primeranými krokmi. Keď príde na pretras zmena, často sa chceme zmeniť hneď. Spomeňte si na novoročné predsavzatia. A ako zakaždým dopadnú… A spomeňte si na školu. Nestálo vyučovanie na jednotlivých krokoch, kedy krok za krokom sme preberali nové učivo a opakovali aj staré?

V našom živote často nechýba túžba sa učiť. V dospelosti hovoríme skôr o zmene a premieňaní. Vôľa aj ochota by boli, ale často chýba plán a chýbajú aj pomalé kroky ako to uskutočniť. A práve na pláne a drobných krokoch stojí samotná zmena. Dovoľme, aby sa ten druhý premieňal tempom, ktoré mu bude vlastné. Ak ho budeme zbytočne hnať, môže to jeho premenu spomaliť, prípadne zastaviť. Za istých okolností môže odmietnuť v tom pokračovať…

Jednoducho potrebujeme plán, ktorý bude reálny a nebude vytvárať na druhého veľký tlak. Pre napredovanie a premenu je potrebný primeraný čas. Dovoľme mu, aby sa rástol primerane tomu, čo je pre neho dobré.

Skúste sa nad tým zamyslieť. Ak chcete zahrať skladbu, musíte sa ju učiť krok za krokom, aby ste ju zahrali bezchybne a ako sa hovorí aj so zavretými očami. Každý máme svoje nároky a nie je ľahké ich splniť. Niektorí dokonca majú pocit, že nikto to nedokáže urobiť tak dobre, ako oni sami. Tento prízrak perfekcionizmu zničil už toľko vzťahov a partnerstiev. Možno ste naozaj dobrý v nakupovaní, vo varení, v upratovaní, v logistike a v manažmente, vo financiách – je toľko vecí, ktoré tí dvaja musia zvládať a často si ich podelia, hoci k niektorým nemá vzťah a dar ani jeden. Pomáhajme si v tom spolu. Sme predsa tím…

Pokiaľ na ceste ostaneme prešliapavať na mieste, treba zvážiť, či ten ďalší krok nie je príliš veľký. Vtedy sa treba vrátiť o jeden krok a následne ako ďalší cieľ stanoviť niečo primeranejšie. Môžeme čakať, že nám ten druhý pomôže s nákupom. Ale ak ho hneď prvý krát budeme ťahať z obchodu do obchodu celý deň, jeho snaha vyhovieť nám, sa pomerne rýchlo vytratí…

Všetko má svoj čas

Môže to vyznieť zvláštne, ale samotná zmena pozostáva z niekoľkých vecí a je dobré sa vždy zamerať na jednu. Tú oceniť a časom znova oceniť. A neskôr môžeme položiť dôraz na iný aspekt (vec). Ak chceme od toho druhého, aby nakúpil, tak na začiatku treba oceniť, že sa vybral na nákup. A vďalších fázach môžeme oceniť, že nakúpi rýchlo, že kúpi len veci zo zoznamu, prípadne že kúpi za dobrú cenu. Ale nemôžeme všetko toto chcieť naraz. Ak to budeme chcieť, ľahko ho znechutíme a po prvom kroku už nebude snaha urobiť ďalší…

Tento bod nevyužijeme tak často, ale je tu a tam dôležitý. V novom prostredí a za nových okolností, to čo je bežné a samozrejmé, môže chvíľu trvať. Dobrým príkladom je šoférovanie. Ak sme na novom mieste, ten druhý šoféruje inak, pretože je v novom prostredí, nevyzná sa tam a potrebuje sa trochu oťukať. Očakávať, že bude rovnako suverénny ako v známom prostredí, by nebolo správne. Možno cestujete na dovolenku. Na nové miesto. Vtedy nie je problém zablúdiť. Ak mu to dáte „vyžrať“, nemusíte pokaziť príchod na dovolenku, ale rovno celú dovolenku…

Dobrou radou je skúšať rôzne metódy. Nikdy neviete, ktorá bude účinná a vhodná. Buďte v tom kreatívny. Ak metóda neprinesie úspech, dobre sa nad tým celým znovu zamyslíte. Možno ste niečo prehliadli, možno ste to dobre nenačasovali, možno ste nepoužili dobrú odmenu, mali veľké očakávania, alebo príliš tlačili na „pílu“. Že to bude ľahké a že to pôjde samo? To Vám určite nahovoril niekto z Cosmopolitanu…

Pokiaľ by Vás zaujímalo, ako sa mení samotný návyk, môžete siahnuť po knihe Charlessa Duhigga, alebo jej zhrnutie tu: https://dennikn.sk/blog/972649/ako-zmenit-zvyk-a-preco-je-zvyk-zeleznou-koselou/.

Prehliadnuť / preniesť sa cez to nevhodné

Možno je použitie slova ignorácia nevhodné. Pod ignoráciou si často predstavujeme, že ten druhý pre nás neexistuje. My tu však neignorujeme človeka, ale jeho prejav. To správanie ktoré nie je vhodné, alebo dobré. Neodmeňujeme ho, pretože nemáme záujem na tom, aby sa posilnilo a netrestáme ho, pretože trest je demotivujúci. A preto zdržíme sa komentára a pokúsime sa odosobniť od toho a nebrať to osobne.

Tento prístup je náročný na čas. Môže to chvíľu trvať. Ale vyžaduje aj niečo od nás – kus sebadisciplíny. Nie je to jednoduché, pretože máme sklon bezprostredne reagovať. Spomínate si, aké to je konať v hneve, povedať čo máte prvé na jazyku a povedať aj to, čo Vás neskôr bude mrzieť? Tak to nechceme. Motivujme toho druhého odmenou, ale netrestajme ho.

Motiváciou môže byť aj to, že sa zdržíme komentára. Ten druhý sa predsa snaží a ocení, ak si to všimneme. Ak sa snažil a nepodarilo sa mu niečo zmeniť a my sa zdržíme komentára, môže to byť pre neho povzbudením. Ak nezdržíme komentára, možno sa už o to nepokúsi… Pretože ak sa nepokúsi, nič nepokazí a ak nič nepokazí, nebude čeliť kritike…

To čo nás môže hnevať, alebo čo nám nie je príjemné – ten zoznam môže byť dlhý. Skúsme si to rozmeniť na drobné. Ak mu o tom povieme, môže to zmeniť – ak nezabudne. Ak nezabudne, môžeme mu za to poďakovať. Ak na to upozorníme a zakaždým ho vyhrešíme – keď to neurobí, klesne jeho ochota to zmeniť a nielenže to urobí znova, ale my sa nahneváme a tým tu situáciu zhoršíme. Ak to prehliadneme a môžete si tam domyslieť čo chcete, neohrozí to jeho ochotu niečo zmeniť a nezhoršíme tú situáciu…

Kedy zmeniť postoj

Aj napriek tomu, že toho druhého pochopíme, že mu doprajeme čas a že ho motivujeme a odmeňujeme… aj napriek tomu niekedy zmena nie je možná. Treba to prijať ako fakt.

Ale to že zmena nie je možná neznamená, že sa s tým nedá nič robiť. Je možné to usmerniť. Akoby sme to urobili prijateľnejším a zjemnili to. Alebo tomu dáme vhodný priestor, alebo nastavíme určité hranice (kedy áno a kedy nie).

Zmeniť postoj je rovnako náročné a kreatívne, ako hľadať spôsob, alebo ako motivovať k zmene. Pretože aj tu dochádza k zmene, len sa nemení ten druhý, ale my. Hľadáme ako tomu nevhodnému, či pre nás nesprávnemu spôsobu a návyku dať nejaký rámec, vďaka ktorému by to bolo prijateľnejšie. Je to často o hľadaní kompromisu – môžeš vtedy a vtedy, alebo v priestore na tom vymedzenom.

Môj otec rád melie štipľavú papriku. Keď tento úkon robil doma, ešte tri dni všetci kýchali – ten štiplavý prach bol v celom dome. Odkedy to robí v dielni, v dome nekýchame a on sa naďalej môže venovať svojej záľube. Aj tu je do istej miery kus usmernenia…

Chrániť si hranice

Nakoniec tu máme jav / správanie, ktoré nemôžeme nechať len tak.

Keď sa v redakcií šéfredaktor natiahol, vzdychol a začal sa rozhliadať okolo seba, vedeli sme že dostal nápad na tému a hľadá niekoho, koho by tou úlohou poveril. Keďže práce sme mali už aj tak dosť, vytvárali sme dojem, že sme brutálne vyťažení, aby tú úlohu zveril tomu, kto dojmom prepracovanosti nepôsobil. Spracovanie témy nakoniec dostal za úlohu ten, o kom šéfredaktor usúdil, že momentálne nemá na čom pracovať. Tak trochu sme blufovali, aby sme sa vyhli úlohe. A aby sme v tom uspeli, potrebovali sme spoznať znaky, ktoré zadaniu úlohy predchádzali. V prípade nášho šéfredaktora to bolo natiahnutie, vzdychnutie a rozhliadanie. Ak sme si tieto signáli nevšimli, ľahko sa stalo, že úloha prischla nám… Ak ten druhý napríklad po príchode domov pohodí kľúče a na druhý deň ich hľadá, môžete mu pomôcť tým, že pri dverách bude skrinka na kľúče. Je v tom aj kus usmernenia. Ak napriek tomu ich pohodí kade tade a na druhý deň ich bude hľadať, nemusíte mu s tým pomôcť. Môžete to prehliadnúť a nechať ho, nech sa s tým potrápi sám. Môžete to prehliadnúť a venovať sa tomu, na čom pracujete…

.

Aby som bol presný, na záver článku musím priznať, že Amy k napísaniu knihy inšpirovala práca so zvieratami a ich výcvik. Práve tu si všimla niektoré „schémy“ a vzorce, ktoré následne začala používať aj v bežnom živote a všimla si, že naozaj fungujú. Potom svoju pozornosť obrátila aj na manžela a aj tam nastala zmena…

Keď ste sa dostali až sem, videli ste bohatstvo úlomkov z jej knihy a môžete sami posúdiť, nakoľko je obohacujúce. Niekoho možno zarazí, že prameňom k týmto „schémam“ je práca so zvieratami. Na druhú stranu, človek patrí do sveta zvierat, tak prečo sa neinšpirovať, ak nás to môže obohatiť? Nakoniec, mnohé z týchto vecí nejakým spôsobom poznáme aj z nášho života, len sme ich nikdy nevnímali, alebo nám prišli ako samozrejmé a nenapadlo nám, že by sa dali uplatniť. Systém odmeny v našom živote je prítomný prakticky od detstva. Ignorovať to čo zmeniť nedokážeme, sme sa naučili časom. Hľadáme spôsob, ako sa premieňať a pomáhať druhým a ako stanoviť hranice, kedy nie sme ochotní tolerovať to, čo nie je v poriadku.

Amy Sutherland nám dáva do rúk možnosti, ako sa pokúsiť urobiť vzťah krajším, ale ani tu to nebude len o tom druhom. Aj tu je dôraz kladený aj na nás. Začať môžeme tým, že budeme vďačný už za to, čo teraz ten druhý robí a nebudeme to brať ako samozrejmosť a že prestaneme toho druhého „sekírovať“. Nakoniec, ak chcete aby sa ten druhý premieňal, čo tak začať od seba?