Keď niekto nie je sám sebou, je to na ňom vidieť. Cítime, že nám niečo na ňom nesedí, že nie je autentický. Môžeme povedať, že jeho slová nie sú v súlade s jeho prejavmi a že má na sebe masku…

Média sa nás snažia presvedčiť, že môžeme byť kýmkoľvek, stačí len chcieť. Ale tak to nie je. Ak nemáme dostatočnú výšku, asi ťažko sa presadíme v basketbale. Ak nemáme dar na jazyky, dokážeme celkom slušne sa dohovoriť a aj si niečo preložiť, ale asi nikdy sa nebudeme prekladaním živiť.

Nemôžeme byť kýmkoľvek, ale to nevadí, pretože môžeme byť tým, kým nemôžu byť iní –sami sebou. Každý z nás je originál a má preto jedinečnú úlohu v tomto svete – má svojím bohatstvom obohatiť svet a aj ľudí naokolo. Spoznať kto som, rozvíjať svoje dary a talenty, pracovať na sebe je náš recept na šťastie. Ak budeme sami sebou, budeme autentickí. A byť sám sebou je náš recept na šťastie. John Powell vo svojej knihe Štěstí začína uvnitř píše, že šťastie je odmenou za to, že žijeme svoj život.

Dnešnou témou bude práve preto autenticita. Príde nám to ako niečo vzdialené, hoci vedie nás to k tomu, aby sme boli sami sebou. Ako podklad nám poslúži kniha od Stephena Josepha Autenticita…

Na čom stojí koncepcia autenticity?

Josephova kniha stojí na niekoľkých prameňoch.

Tým prvým je humanistická psychológia, ktorá vznikla v druhej polovici 20 storočia. Mala byť alternatívou k psychoanalytickému a behaviorálnemu prístupu. Tento smer sa snaží človeka vnímať celostne, dôraz kladie na hodnoty a na určitú kontinuitu a morálku v konaní človeka – aby bol sám sebou. Dôraz je tu na to čo cíti a prežíva jednotlivec, na vyššie hodnoty, zmysluplnosť a pochopenie, nie hodnotenie jedinca.

Druhým prameňom je existencionalizmus, ktorý vznikol po I sv. vojne v Nemecku a následne prežil rozmach vo Francúzsku. On kladie dôraz na jedinca, jeho skúsenosť a prežívanie. Človek tu koná slobodne a nesie za svoje rozhodnutia zodpovednosť, preto má obavy, trpí úzkosťou a občas aj pocitom straty zmyslu života (jeho absurdity). Dôraz na človeka mal byť odpoveďou na neľudskosť vojny. Možno tu nachádzať stopy po personalizme, filozofií života či fenomenológií. Táto filozofia uvoľňuje človeka zo spútanosti, aby ho poslala na cestu objavovania života. Človek sa tu doslova rodí za pochodu a stáva sa sám sebou.

Tretím prameňom je samotný Abraham Harold Maslow – jeden z predstaviteľov humanizmu v psychológií. Najvýraznejšie vstúpil do psychológie s koncepciou pyramídy – hierarchie ľudských potrieb. Pôvodne bola na prvom mieste sebarealizácia. Na konci života na prvé miesto umiestnil šťastie.

Štvrtým prameňom je Carl Ransom Rogers – ďalší z predstaviteľov humanizmu. Ten kládol dôraz na človeka ako jedinca, teda pozrieť sa na jeho svet jeho očami, vcítiť sa do neho, reflektovať udalosti a prežívanie v jeho života, teda nehodnotiť, ale sprevádzať. Kládol tiež dôraz na „ja“, na potreby ale v kontexte prehodnocovania, čo je momentálne dôležité. Dôležité je podľa neho dosiahnuť zhodu medzi tým, čo sme prežili a ako sme to prežili. Je v tom kus autentickosti a má nás viesť k plnšiemu prežitiu života a k pozitívnemu prijatiu seba.

Maska, alebo skutočná tvár?

Túžime byť sami sebou, ale pomerne rýchlo začneme hrať hry, nosiť masku a skrývame svoju pravú tvár. Kým malé dieťa je pomerne autentické a bezprostredne dá najavo svoje pocity a to dokonca bez ohľadu na následky, my sa bránime prejaviť prejaviť svoje skutočné myšlienky a pocity. Do istej miery je to pochopiteľné, od dospelého človeka sa vyžaduje, aby kultivoval svoje prejavy a aby jeho vystupovanie malo určitú úroveň. To však neznamená, že nemá byť sám sebou a ak treba má prejaviť aj hnev či nesúhlas.

Práve Rogers si začal všímať, že výraznú skupinu medzi jeho pacientmi začali tvoriť ľudia, ktorí prestali žiť svoj život a byť sami sebou. Začali hrať rôzne hry a nosiť masky, čo narušilo ich rovnováhu, do ich života prenikla úzkosť, aby sa časom objavila frustrácia a hnev. A tak začal klásť dôraz na autentickosť.

Na čo to všetko?

Vždy keď sa objaví nejaké jubileum, niekto dostane ocenenie, alebo do nášho života vstúpi choroba, začneme prehodnocovať svoj život. Stálo to za to? A čo by sme urobili inak? Minulosť síce nezmeníme, ale môžeme zmeniť budúcnosť. Čo urobíme preto, aby sme o niečo viac žili svoj život? Tá zmena nemusí byť radikálna. Začať môžeme v malom a pomaly sa nadýchnuť pre niečo väčšie. Alebo ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť. Byť autentický znamená, byť sám sebou, nehanbiť sa za svoje pocity a myšlienky. Možno bude potrebné ich korigovať, ale sú naše a hovoria niečo o nás. Možno ukazujú na to pekné a môžu nás povzbudiť a možno sa na povrch dostáva niečo negatívne a môžeme na tom popracovať. Byť autentický znamená byť v kontakte so sebou a vedieť, čo sa v nás deje…

Úloha šitá na mieru / životná rola

Jedna z najkrajších myšlienok o autenticite hovorí: „buď tým, kým si a hovor, čo cítiš, pretože na tých ktorým to vadí, nezáleží a tým na ktorých záleží, to nevadí“. Žiť autenticky je dôležitejšie, než sa zapáčiť niekomu, na kom vlastne nezáleží a kto vlastne nestojí o to, kto naozaj sme. Navyše, ak zahráme rolu a dáme si masku – budeme tým, kým nás chce mať a aj keď túto našu rolu pochváli, my nebudeme mať pocit naplnenia, pretože to nie sme my. Jednoducho cítime, že tá pochvala je povrchná, pretože nie je skutočná. Ako keď nás pochvália za niečo, čo urobil niekto iný. Náš čas je obmedzený. Nemáme dosť času na to, aby sme zahrali všetky postavy z divadelnej hry. Úplne stačí, ak zahráme tú svoju a ak ju zahráme naozaj dobre. K tomu máme nakoniec tie najlepšie predpoklady. Tak prečo byť niekým iným? O hercoch sa zvykne hovoriť, že jedna konkrétna rola ktorú zahrali, bola ich životná. Našou životnou rolou je náš život. Ten v určitom okamihu začal a stále beží. A opona spadne až na konci.

Byť sám sebou

Znakom autentického človeka je, že je sám sebou. Vie o svojich dobrých, aj zlých stránkach. Vie čo má rád a čo nie. Čo sa mu páči a čo nie, čo chce a čo nie… Je mu jedno, čo si myslia ostatní, pretože dôležité je, čo si myslí on sám. Prípadne ľudia, ktorých má rád a ktorí majú radi jeho. Prijímať seba –v dobrom aj v zlom je oslobodzujúce. Na to dobré môžeme byť pyšní a to zlé môžeme premieňať. Ako celok napriek chybám sme vzácni a ak poznáme seba, môžeme na sebe pracovať. Poznať seba je dôležité, ak sa chceme dobre rozhodovať. A zvážiť všetky + a -. Byť autentický znamená preberať opraty svojho života do svojich rúk. Byť zodpovedný sám za seba, aj za to, čo sa nepodarí. Človek ktorý je autentický vie, že aj neúspech patrí k životu a preto z neúspechu sa snaží poučiť, ale neberie ho osobne a nedovolí mu, aby ho obral o dobrý pocit zo seba. Sme dobrí, takí aký sme a máme sa premieňať.

Rozhodnúť sa kedy sa zahaliť

Môže sa nám stať, že za istých okolností si vyberieme pragmatizmus a nepovieme čo si naozaj myslíme a cítime. Je to podobné, ako v živote. Musíme si premyslieť, do ktorého boja ísť, pretože nemáme dosť síl na to, aby sme vybojovali všetky. Asi nemá zmysel povedať nadriadenému, čo si myslíme, ak o to nestojí a nič to nezmení. Ale to neznamená, že s ním súhlasíme, alebo že jeho názor prijímame za svoj. Skôr je to podnet k premýšľaniu nad tým, či by nebolo správne posunúť sa ďalej a zmeniť pozíciu. Možno situáciu vyhodnotíme ako nepodstatnú a povieme si, že nám tá zmena za tie riziká nestojí. Dôležité je, že tento postoj nemáme často a neskĺzneme k nemu preto, že sme pohodlní. To by sme potom časom dospeli do situácie, ktorú mnohí z nás žijú teraz. Aj teraz z rôznych dôvodov žijeme inak, než by sme mali. Stratili sme v tom mieru a prestali žiť svoj život. Naozaj máte pocit, že to stálo za to? Pre autenticitu sa rozhodujeme stále znova a znova, keď sme sami sebou. Od jednoduchých rozhodnutí, až po tie veľké. Môžeme na chvíľu zahaliť svoju tvár, ale nie preto, aby sme stratili svoju tvár, ale ochránili ju. Zahaliť na chvíľu tvár, môže byť obranný mechanizmus (ako keď za dažďa otvoríte dáždnik), ale nikdy sa nesmie stať našou životnou rolou.

Dobrý život

Vo 4 storočí Aristoteles prišiel s pojmom eudaimonia. Táto slovná hračka doslova znamená dobrý duch. Je to koncepcia / životný štýl – žiť v súlade sám so sebou. To má byť cesta k dobrému životu. Žiť v súlade s tým, čo je dobré pre nás, nie čo od nás chcú iní. Je to paradox, ale ak kladieme dôraz na to, aby sme boli sami sebou, dosiahneme naplnenie a šťastie. Naplnenie a šťastie bude odmenou za to, že žijeme svoj život. Ak však na svoj hodnotový piedestál postavíme materiálne hodnoty, zážitky, alebo šťastie, tak budeme mať pocit prázdnoty. Akoby sme vošli do obchodu a nevedeli, čo chceme nakúpiť. Aká je šanca, že kúpime to, čo potrebujeme? V niektorých odvetviach je to prakticky nemožné. Vezmite si knihu na určitú tému – môžete ich prelistovať desiatky, kým nájdete autora a spracovanie, ktoré bude tým pravým orechovým pre Vás…

Pyramída hodnôt – alebo čo je pre nás dôležité

V Grécku filozofi premýšľali a diskutovali s plným bruchom. Počasie tam bolo stabilné, príroda pekná a po jedle v hájiku slobodne hovorili to, čo si mysleli. Mali tak vhodné podmienky preto, aby skúmali pravdy.

Aj my pre svoj život potrebujeme isté zázemie. Ak sme chorí, myšlienky na chorobu a ako sa uzdraviť nás môžu ochromiť. Ak máme problém zaplatiť účty… Jednodnucho máme isté potreby a potrebujme ich naplniť. Nie bezhlavo, ako sa to deje teraz, kedy sa nás reklamy snažia presvedčiť, že keď kúpime to a to, akoby sme luskli prstom a všetko bude super. Myslím tu skutočné – naše potreby. To čo potrebujeme my, nie to, čo potrebujú iní od nás. A práve tu na Aristotelovu eudaimoniu nadväzuje Maslow so svojou pyramídou hodnôt…

Úplne dole sú fyziologické potreby. Ak sme hladní, asi nebudeme mať chuť riešiť niečo „vznešenejšie“. Hneď nad tým je pocit bezpečia a ochrany. Ak nemáme istoty, potom aj to pekné a dobré máme problém si vychutnať. Nad tým je potreba niekam patriť a prežívať prijatie a lásku. Ešte nad tým je naša túžba vážiť si seba a dostávať uznanie od druhých. Všetky tieto roviny a potreby v nich Maslow označuje ako nedostatkové, pretože ľudia po nich túžia preto, aby naplnili niečo, čo im chýba. Ak tieto potreby nie sú naplnené, nemôžeme vystúpiť na posledný stupeň – na vrchol pyramídy. Na týchto štyroch rovinách sa snažíme byť sami sebou a preto aj napĺňanie jednotlivých potrieb berie na to ohľad. A čo je na vrchole? Realizácia nášho potenciálu, teda naše šťastie. Ak sme sami sebou, potom robíme rozhodnutia dôležité pre nás, napľňame naše túžby s dôrazom na to, čo je dôležité pre nás a tak rozvíjame seba a stávame sa naplno sami sebou. Potrebujeme priebežne napĺňať jednotlivé potreby a nikdy nestratiť z očí dôraz na to, kto sme. A ako už bolo naznačené, Maslow na konci života na vrchole pyramídy nahradil sebarealizáciu slovom šťastie. V podstate je to to isté, pretože ak sme sami sebou, sme šťastní.

Obranné mechanizmy

Počas detstva a dospievania sme sa okrem nosenia masky naučili používať rôzne obranné mechanizmy v nádeji, že ochránime seba pred druhými a tí nás nezrania. Niektorí to robia aj preto, aby ich tí druhí ocenili, hoci ich pochvália za masku a samotná pochvala tak stráca na hodnote…

Snažíme sa vynúť úzkosti a preto používame rôzne obranné stratégie. Samotný pojem obranný mechanizmus prvý krát použil Freud. Aby bolo jasné, obranný mechanizmus nám môže pomôcť dostať pod kontrolu situáciu a občas je užitočný. Ak však pravidelne siahneme po obrannom mechanizme, potom prestaneme byť sami sebou. Budeme v defenzívnej polohe a prestaneme žiť normálny život. Keď nepriateľ vtrhol do krajiny, ľudia utekali na hrad, aby si zachránili život. Ale už nežili svoj normálny život a aj keď prežili, trvalo pomerne dlho kým sa vrátili do normálu. Koľkí z nás sa zabarikádovali na svojom hrade a prestali normálne žiť. Možno čakáme, že nám niekto príde na pomoc…

Prvým obranným mechanizmom je popieranie. V podstate popierame skutočnosť a pretvárame ju do prijateľnejšej podoby. V istej chvíli to môže byť pre nás užitočné, možno v tej chvíli by pravda bola neznesiteľná, ale nesmieme ostať žiť v klamstve a je dôležité znovu a znovu prehodnotiť to, čo sa stalo a kde bola pravda…

Druhým je štiepenie. Keď sme boli deti, náš svet bol jednoduchý – čiernobiely. Keď sme dospeli, uvedomili sme si, že medzi čiernou a bielou je množstvo farieb a tak rozlišovať a rozhodovať sa, nie je jednoduché. A tak mnohí z nás aj pod tlakom života znovu skĺzajú do čiernobieleho sveta…

Tretím je potlačenie. Aký je rozdiel medzi popieraním a potlačením? Pri potlačení sme konfrontovaní s pravdou, ale v danej chvíli ju neprijímame. Pri potlačení sme ju nikdy nepripustili ako možnú. Jednoducho neexistuje. Pri popieraní tušíme, že by v tom mohol byť kus pravdy, no pri potlačení sme to rovno zavrhli.

Štvrtou je sublimácia, čo je vlastne presmerovanie myšlienok a konania inam. Toto poznáme všetci, čakáme na dôležitý telefonát a tak sa zamestnáme, aby sme prestali sledovať čas a riešiť, kedy zavolá…

Piatim je projekcia. V podstate to, čo si myslíme a cítime, ale nie sme ochotní to prijať, to čo nám vadí a nedokážeme prijať, všetko to projektujeme do druhej osoby (hoci to nemá) a na nej to odsúdime. Robí nám to dobre, dokonca to uvoľní isté napätie, ale my sami sa nijako nezmeníme a preto je to nezrelý sposob vyrovnania sa so situáciou.

Šiestym mechanizmom je obviňovanie. Pokiaľ nie sme dosť zrelí, potom v snahe uchrániť krehké sebavedomie pri konfrontácií hľadáme vinníka niekde inde, len aby sme odvrátili pozornosť od seba, alebo popreli, že by sme v tom mohli mať prsty…

Disociácia je v podstate skresľovaním reality. Je to situácia, kedy sa stratíme v sebe a prestaneme vnímať okolie. Koľkokrát sme zažili skúsenosť, že ani nevieme ako nám ubehla cesta. Jednoducho sme nevnímali. Ako by sme sa opustili…

Racionalizácia je veľmi obľúbená. V podstate si vieme zracionalizovať čokoľvek, ak máme motiváciu. V tomto je rozum zlým nástrojom, ak riadenie v podstate odovzdá pocitom a túžbam. Rozum to už potom len „posvätí“ keď príde s teóriou, prečo to tak je. Už ste stretli klamára z povolania? Nikdy ho nepristihnete pri klamstve, pretože on tvorí realitu a pravdou je to, čo v danej chvíli tvrdí a čo mu vyhovuje…

Regresia najčastejšie pripomína stratégiu dva kroky vzad. Jednoducho ocitli sme sa na novej pôde, prípadne sme sa zľakli a situácia sa nevyvíja dobrým spôsobom, tak sa snažíme vrátiť do východzieho bodu. Ale niekedy je to aj náš postoj, kedy zubami a nechtami sa snažíme o to, aby sa nič nemenilo.

Tento mechanizmus asi ani nemá dobré pomenovanie v slovenčine. V podstate ide o extrémne prežívanie situácie navonok. Ako by sme inak neboli schopní to všetko povedať a prejaviť. Ako výbuch sopky, ktorá musí vychrliť lávu a snáď potom…

Jedenástym je presúvanie, čo je vlastne presmerovanie ale zamerané čisto na osoby. Je to v situácií, kedy nemôžeme bezpečne prejaviť svoje pocity. Napríklad nás šéf zvrzne a my sa mu nebránime a potom si to odnesie iná osoba, ktorú zase zvrzneme my. Je to taká emocionálna štafeta, kde na konci sú nahnevaný skoro všetci.

Reaktívna formácia je zaujímavá tým, že človek príjme rolu, ktorá je úplne iná, ako je on sám. Ako by ste zo dňa na deň zmenili svoje meno, presťahovali sa, živili sa niečím iným a zmenili aj svoje preferencie.

Odčinenie je pokusom vrátiť späť, čo sa stalo, dokonca za cenu, že toho druhého začneme chváliť a vymýšľať si, len aby sme si to u neho vyžehlili…

Nakoniec prichádzame k trom mechanizmom. Ten prvý používa rozum na to, aby nestratil kontrolu a vysporiadal sa so situáciou vhodným spôsobom. Zrelým mechanizmom je aj humor. Zaujímavosťou je, že čierny humor sa hlási k životu, kedy sme v absurdnej situácií, priam v nezmyselnosti bytia. A tretím je identifikácia, ktorá je opakom projekcie. Jednoducho sa identifikujeme s tým čo sa stalo. Môže to byť nepríjemné. Ale patrí to k životu.

Ako rásť a premieňať sa

Byť autentický znamená rásť. Ak kladieme dôraz na poznanie a realizáciu seba, potom rastieme a rastieme oveľa rýchlejšie, ako keď sme ponechaní chaotickému hádaniu čo by sme chceli a čo by nás naplnilo. Autentickosť nám pomáha dosiahnuť vnútorný pokoj. Sme sami sebou a na tom je postavený náš život. Tým že rozvíjame seba, náš život má zmysel. Ak sme sami sebou, robíme to čo nás napĺňa a čas okolo plynie. Práca nám ide od ruky a doslova čas beží. Ak sme sami sebou, potom máme radosť z toho, čo robíme a veci robíme naplno a s vášňou. Vďaka autentickosti sme šťastní, sme zdravší, menej sa stresujeme a zápasíme s úzkosťami a s depresiou. Situáciu vnímame realisticky, sme otvorení novým možnostiam (pretože s nimi spájame svoj rast), pri realizácií kladie dôraz na svoje silné stránky a prežívame aj hlbšie vzťahy. Nakoniec, aj my sami radi vyhľadávame niekoho, kto je v našich očiach čitateľní, pred kým môžeme byť sami sebou a od koho vieme čo čakať.

Pretečie ešte veľa vody Dunajom kým budeme môcť povedať, že rozprávanie o autentickosti prinieslo svoje ovocie. Byť viac sám sebou je niečo, čo by prospelo mnohým ľuďom. Byť sám sebou, samo o sebe je veľmi pozitívne, treba si však dať pozor na to, aby sme neskĺzli do egoizmu. Byť autentický neznamená byť egoistický. Egoista kladie dôraz na seba a pre neho ostatní prestali existovať – používa ich iba ako nástroj. Autentický človek kladie dôraz na seba, ale vníma seba ako súčasť spoločenstva a vzťahu / rodiny. Dokáže dať bokom svoje uspokojenie a obetovať sa pre iných, ale nestratí pritom z pohľadu kto je a kým by sa mal stať. Môže svoju realizáciu na istý čas odložiť, ale nikdy sa nestane šedou myškou. Ak Vás zaujal ten pohyb na hrane medzi ja a ty na ceste k sebarealizácií, môžete siahnuť po knihách Johna Powella. Myslím, že vhodne dopĺňa Josephovu teóriu o autenticite.

.

Aby bolo jasné, máme pred sebou dlhú cestu. Pomalými krokmi pracujeme na sebe, stávame sa lepšími ľuďmi, lepšie spoznávame sami seba a aj rozvíjame svoje dary a schopnosti. Výstup na pyramídu preto nie je jednorazová záležitosť, ale niečo čo musíme uskutočňovať stále znova a znova. A neustále pritom prechádzame zmenami, takže aj ten vrchol sa v niečom mení – akoby sme dosahovali vrchol ale zakaždým inou cestou, alebo za iných podmienok. Ono stále sa budú objavovať nové a nové prekážky. Niekedy budeme musieť odložiť cestu na vrchol, či už nám okolnosti v tom zabránia, alebo nás bude niekto potrebovať. Byť autentický neznamená žiť sám pre seba, ale nepopierať seba. Aj výstup na vrchol niekedy treba odložiť na inokedy, prípadne počkať na priaznivejšie okolnosti a lepšie počasie.

Již starověcí filosofové a myslitelé hledali cestu k zdravému, šťastnému a plnému životu. Chápali důležitou úlohu sebepoznání - poznat své hodnoty a potřeby a podle nich žít. Tak lze charakterizovat autentický život. Přestože touha po plnohodnotném životě v lidech přetrvává dodnes, na význam autenticity se během století pozapomnělo. Psychologové a psychiatři se zaměřili spíše na temné stránky života - deprese, úzkosti, fobie. Témata jako štěstí, spokojenost, pozitivní emoce zůstala dlouho stranou. Až v posledních desetiletích se jimi začala zabývat pozitivní psychologie.

Co vlastně znamená žít autenticky? Jde o to, aby naše pocity a myšlenky vyjadřovaly, kým skutečně jsme, a naše slova a činy odrážely to, co si myslíme a co cítíme. Být sám sebou, naplnit svůj životní potenciál. Takový člověk je šťastný a zároveň prospěšný lidem kolem sebe.

Tématu autenticity se věnuje výše uvedená kniha britského psychologa, psychoterapeuta a autora mnoha publikací Stephena Josepha, spoluzakladatele Centra pro trauma, resilienci a růst v Nottinghamu, který se specializuje na zvládání traumatu a pozitivní psychologii.

Kniha poskytuje zajímavý pohled na psychologii autentického života. Autor vychází z moudrosti starověkého řeckého filozofa Aristotela, z poznatků existenciální a humanistické psychologie, z vědeckých prací moderních pozitivních psychologů a z vlastní psychoterapeutické praxe. Kniha obsahuje případové studie konkrétních pacientů s komentářem autora. Mnohý čtenář se v těchto příbězích může najít. V úvodu autor zdůraznil, že všechny mezilidské interakce vyžadují autenticitu a schopnost komunikovat o tom, co považujeme za důležité. Většina lidí žije svůj život s nasazenou maskou jako nějaké divadelní představení, aniž dají najevo, co si skutečně myslí nebo cítí. Teprve když se octnou v situaci, která je aspoň na chvíli vytrhne z jejich všední každodennosti, například významné životní jubileum, uvědomí si, že nežijí autenticky. Chodí roky do zaměstnání, které je nebaví a nenaplňuje, žijí v nešťastném vztahu, vzdali se svých snů a cílů. Autor pomáhá čtenáři pochopit, že v mnoha situacích nejedná v souladu se svou vlastní osobností, a ukazuje cestu, jak z toho ven.

V další kapitole se zabývá vzorcem autenticity, který se skládá ze tří částí nebo tří kroků. Prvním krokem je poznat sám sebe, druhým vlastnit sám sebe a třetím být sám sebou. Pokud se budeme znát, patřit sami sobě a budeme sebou samými, dokážeme si moudře zvolit, na čem nám záleží, ať už jde o osobní pohodu, vztahy, kariéru, či zpětný pohled na vlastní život. Autor se k této trojici prvků v knize často vrací a pracuje s nimi v závěrečné části knihy.

Samotná kniha je členěna do tří částí. V 1. části "Jak být sám sebou" autor vysvětluje hlavní myšlenku autenticity, jak snadno o ni přicházíme a jak ji získat zpět. Seznamuje čtenáře s různými obrannými mechanismy, které nás v našem neautentickém životě podporují a pomáhají vyhnout se konfrontaci s pravdou o sobě samém.

2. část s názvem "Proč je autenticita důležitá" se zabývá posledními výzkumy z oblasti pozitivní psychologie. Výsledky ukázaly, že autentičtí lidé jsou šťastnější, zdravější, ctnostnější, bývají to větší realisté, znají své silné stránky, lépe zvládají stres, jsou odhodlanější, žijí ve větší harmonii s ostatními a mají hlubší vztahy. Autenticita je nezbavila bolesti, strachu, truchlení či smutku, ale dokážou těžkosti a překážky lépe snášet a nacházet ve všem smysl.

3. část obsahuje třicet praktických cvičení, rozdělených podle zmíněných tří bodů vzorce autenticity. Většinu tvoří otázky, na které čtenář sám sobě odpovídá, buď uvnitř sebe nebo psaním na papír. Pomocí těchto cvičení zjistíme, jak jsme na tom s autenticitou my sami a co v tomto směru zlepšit. Cvičení jsou časově náročná a vyžadují mentální přípravu. Ale i kdyby čtenář provedl jen část cvičení nebo pouze jedno, přinese mu to užitek.

Autentický život je univerzální věc, proto bych knihu doporučila komukoliv, nikoliv jen vyhraněné skupině čtenářů. Žijeme sice v demokracii a máme svobodu, ale ze všech stran na nás působí různé tlaky, nároky, očekávání, která nám komplikují svobodnou volbu. Oceňuji také, že kniha uvádí na pravou míru všeobecně rozšířený, ale nesprávně a jednostranně pochopený koncept pozitivního myšlení.

Gnóthi Seautón. Poznej sám sebe. Tento nápis byl prý vytesán nad vchodem proslulé věštírny ve starořeckých Delfách. Jak staletí plynula, neztrácelo téma sebepoznání, alespoň tedy ve filozofii, nic na svém významu. Mnozí mudrci i umělci si intuitivně uvědomovali, jak je pro šťastný život nezbytné znát sám sebe, své hodnoty a potřeby, a také v souladu s nimi žít. Je tedy s podivem, že v psychologii zůstávalo téma autenticity velmi dlouho pozapomenuté. Že je to škoda, vás rychle přesvědčí nově vycházející kniha Stephena Josepha Autenticita.

Stephen Joseph je britský psycholog a psychoterapeut. Ve své praxi se specializuje na zvládání traumatu a pozitivní psychologii. Je spoluzakladatelem Centra pro trauma, resilienci a růst v Nottinghamu. Činný je ovšem také jako spisovatel. Na svém kontě má již celou řadu publikací týkajících se pozitivní psychologie, traumatu a přístupu zaměřeného na klienta. V roce 2017 vyšel v nakladatelství Portál český překlad jeho knihy Co nás nezabije, nyní vychází jeho novinka Autenticita.

Zkuste se schválně někoho ze svých blízkých zeptat, jestli si myslí, že sám sebe zná a žije autenticky. Odpověď bude s největší pravděpodobností kladná. Známe se přece celý život. Víme, jaké jsou naše oblíbené barvy, které jídlo nám chutná i jak nás baví trávit volný čas. Máme svobodu činit veškerá životní rozhodnutí, od volby zaměstnání až po výběr životního partnera, a to jen na základě toho, co si skutečně přejeme. Teoreticky by tedy měli dnešní lidé žít autenticky, v souladu sami se sebou, tak jako nikdy dřív. Ve své knize Autenticita však autor Stephen Joseph dokazuje, že to tak bohužel není.

V publikaci Autenticita podrobně přibližuje (a na mnoha příkladech názorně vysvětluje), jaké vlivy na člověka v průběhu života působí a proč dochází k postupnému vychylování od směru, kterým by měl v souladu se svým vnitřním nastavením jít.

Někdy jsou tyto okolnosti zcela zřejmé, ale v mnoha případech je poměrně složité rozklíčovat, že jednáme v rozporu s vlastním já a vzdáváme se tak autentického života. Velký vliv mají nejen vlastní obranné mechanismy, ale třeba také strach, vliv kultury či společenský tlak. Často si můžeme třeba až po uplynutí několika desítek let uvědomit, že jsme se hnali za něčím, co sice podle kulturních měřítek představuje úspěch, ale přitom jsou naše vlastní sny zcela jiné. Že nežijeme autenticky, si často uvědomíme teprve v situacích, které nás dokážou na chvíli vytrhnout z rychlého tempa všedních dnů, jako jsou například významná životní jubilea. Jev, kdy si lidé najednou uvědomí, že vlastně den za dnem chodí do práce, která je nebaví a nenaplňuje, tráví život po boku partnera, vedle kterého nejsou šťastní, a jejich vlastní sny zůstaly pohřbeny kdesi hluboko v minulosti, není vůbec výjimečný.

Stephen Joseph pomáhá svému čtenáři nejen uvědomit si, že v mnoha situacích nejedná v souladu se svou vlastní osobností, ale především přináší celou řadu doporučení, jak to změnit. S laskavostí připomíná, že autenticita není nějaký konečný cíl či vytoužená výhra, ale je to život skládající se z každodenních drobných i významných okamžiků, ve kterých jsme se rozhodli zachovat přesně tak, jak jsme v hloubi duše chtěli. Bez obalu přiznává, že autenticita neznamená ani život bez starostí a smutných okamžiků. Přesto však rozhodně stojí za to o ni usilovat. Skutečně autentický člověk je totiž ten, kdo zpětně nelituje žádných svých rozhodnutí a kroků, umí za sebe přijmout plnou zodpovědnost, poučit se z vlastních chyb, realizovat svá nejniternější přání, a především prožít naplněný, šťastný život. A takoví si přece přejeme být všichni.