Život bez obáv - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.sk/blog/2758985/zivot-bez-obav/Pred pár dňami vtrhla do našich životov vojna. Máme obavy, ktoré sme nikdy nemali. O niektorých sme nikdy nepremýšľali. Obavy poznačili náš život. Horšie spíme, jeme, prežívame, ale aj cítime. Akoby sa všetko zrútilo. Bojíme sa, čo bude. To nám berie silu a chuť do života. Ako s obavou naložiť a ako znovu prevziať kontrolu nad životom? To si dnes priblížime vďaka knihe Cesty ke klidu od Anny Kaver. Podnázov knihy je Jak se vyrovnat s nejistotou.
Obava sa najčastejšie spája s emóciou, ale aj s myšlienkami. Je to stav – vnútorné rozpoloženie, ktoré zasahuje našu prítomnosť a často sa spája s budúcnosťou. Máme obavy, čo bude. A čím viac sa obávame, tím viac rozvíjame svoju fantáziu, premýšľame nad rôznymi scenármi a ostávame v tomto svete uviaznutí. Obava skrz naskr poznačí náš svet.
Obava je často spojená so strachom. A v cudzích jazykoch sa prekladá ako strach. Vo výkladovom slovníku sa hovorí o strachu o očakávaní niečoho nepríjemného. Strach o seba, o druhého, o niečo a z niekoho. Mať obavu. Mať strach. Obávať sa. Byť ustarostení. Strach sa rozdeľuje na racionálny a iracionálny. Iracionálny, to je fóbia. Racionálny je opodstatnený. Vtedy je prirodzený. Iracionálny je spojený s negatívnym myslením – ktoré je živené úzkosťou, ale aj obavou a hrôzou. Za zmienku stojí, že jedným z liekov na iracionálny strach je viera, ktorá miestami presahuje racionálne veci. To však neznamená, že je iracionálna. Ale istým tajomstvom ktoré obsahuje, môže preklenúť strach, ktorý sa nedá uchopiť.
Obava je prirodzená
Často zavíta do Vášho života obava? Je to prirodzené. Poznáme to všetci. Je to prirodzené a obava patrí k životu.
Radi by sme žili vo svete istôt, kde by nebol priestor na obavy – všetko by bolo dané a tak by nás nič nezaskočilo. Ale nebola by to nuda? Všetko by bolo nalinajkované. Nič by sme nemohli ovplyvniť. O nič sa nesnažiť, veď aj na čo. Vedeli by sme si ešte niečo vychutnať? Pretože predpokladom vychutnávania je aktivita, ktorá je odmenená. A viac si niečo ceníme, ak to nie je samozrejmosť.
Najčastejšie sa obávame, že nie sme dosť dobrí. Že nie sme milovaní a že nemáme cenu. Naše obavy sa však dotýkajú aj ľudí, ktorých máme radi – či ich nestratíme. Bojíme sa o svoj život, ale aj zdravie. A vlastne o všetko, čo má pre nás cenu. Obavy sú preto prirodzené a pochopiteľné.
Ako uvidíte nižšie pri existencializme – obavy patria k životu a zohrávajú v ňom dôležitú úlohu.
Najlepšie sa postavíme k obavám, keď nebudeme brať život moc vážne a nebudeme lipnúť na predstavách. Obavy totiž stoja na očakávaniach a predstavách. A je pre nás ťažšie prijať čo sa stalo, ak lipneme na niečom (predstave).
Strach, úzkosť, stres a obava
Na úvod pomôže, ak odlíšime štyri emócie
Strach je popísaný, ako celý systém reakcií. Zahŕňa myšlienky, pocity a vnemy. Spája sa s ním fyziologická reakcia. Hrozba môže byť fyzická, alebo psychická, skutočná, alebo vymyslená. Strach patrí k základným pocitom a je základným kameňom na ktorom stojí úzkosť.
Úzkosť je komplexnejšia reakcia, je spojená so strachom. Objavuje sa v situácií kedy tušíme, že sa blíži hrozba a ohrozenie. Sú tu silné telesné prejavy, ktoré môžu vyústiť do (záchvatu) paniky. Ale nepríjemné telesné pocity sa objavujú aj vtedy, keď je úzkosť chronická. S úzkosťou sa spája snaha niečomu (bolestivému) sa vyhnúť. Často sa kvôli tomu pred niečím izolujeme.
Stres má so strachom a s úzkosťou veľa spoločných rysov. Stres je predovšetkým reakciou na zvýšené požiadavky na náš organizmus – niečo musíme / máme stihnúť a je toho na nás veľa. Keď sme v strese, vylučujú sa hormóny, ktoré nám pomáhajú situáciu zvládnuť. Vzpružia nás. Alebo prešokujú? Strach a úzkosť sa so stresom podmieňujú a navzájom hecujú.
Netreba zabúdať ani na nervozitu, Tá je predovšetkým spojená so strachom z výkonu.
A nakoniec tu máme obavu. Je to myšlienková podoba úzkosti. Mozog beží na plné obrátky. Premýšľame nad tím, čo všetko sa môže stať. Tieto predstavy nevyvolávajú až také silné reakcie, ako úzkosť. Ale nie je to príjemné, hlavne ak to dlho trvá.
Existuje spojená nádoba – čím viac podliehame obavám, tím menej dokážeme znášať neistotu a máme nižšie vedomie vlastnej hodnoty.
V okamihu keď si nás omotá obava okolo svojho prsta, začnú sa integrovať naše myšlienky, skúsenosti, spomienky, predstavy, pocity, telo a správanie do začarovaného kruhu a ten sa roztočí a krúti sa bez prestania. A čím viac premýšlame nad tím, čo sa môže stať, tím horšie sa cítime.
Strach pred myšlienkami
Obava to je úzkosť v podobe myšlienok. Keď máme obavu, sme celkom zamestnaní myšlienkami. Je to akoby útek od srdca k hlave. Strach až tak emočne neprežívame, ale máme ho v hlave. Obava v podobe myšlienky nám paradoxne môže pomôcť pripraviť sa na okamih, kedy budeme čeliť emóciám. Ako by sme sa pripravovali na to, čo sa stane.
Môže v tom byť aj snaha odpútať sa od emócií a poprieť emócie. Ale nemáme kam utiecť, pretože myšlienky si berieme so sebou. A tak, môžeme byť duchom neprítomní. Doslova mať hlavu na inom mieste. Ale emócie sa ćasto prihlásia o slovo, hoci neskôr. Dobehnú nás.
Ak máme obavy, potom nás negatívne poznačia. V obavách sa zrkadlí náš život. V obavách je prítomné často to, čo je pre nás dôležité. Preto sa o to bojíme a strachujeme.
Množstvo obáv narastá, keď dochádza k zlomovým okamihom. Tieto situácie často vnímame ako krízu, hoci oni sú vlastne a hlavne obdobím zmeny.
Obava nás môže natoľko pohltiť, že nám už neostane energia na nič. Doslova, akoby bola čiernou dierou a v nej zmizne všetka naša sila a chuť niečo urobiť.
Obava je aj istou formou úteku pred emóciami – utečieme od emócií k myšlienkam. Možno nemáme negatívne emócie, ale máme negatívne myslenie a tak sa necítime dobre. Nie je to žiadna výhra.
Ak má obava nad nami svoju moc, potom sa snažíme vyhnúť miestam a situáciam, ktorých sa obávame. Obava nás môže dotlačiť k tomu, že nikdy neopustíme svoju komfortnú zónu. Obava nás môže dohnať do ľahostajnosti. Toľko a tak dlho sa obávame, až je nám to jedno. A nakoniec, vďaka obavám sa môžeme cítiť byť osamelí. Pre obavu máme pocit, že sme v tom ostali sami.
Obava je však aj príležitosťou. Je na nás, ako s ňou naložíme.
Strach ako cena za voľbu
O filozofií sa hovorí, ako o láske k múdrosti. A prostredníctvom filozofie sa človek snaží získať životnú múdrosť / skúsenosť. Pochopiť človeka a podmienky jeho existencie.
A práve existencializmus je smer vo filozofií, ktorý sa ponúka ako vhodná odpoveď na obavy. A v kontexte existencializmu vznikla v psychológií existenciálna terapia. Ale späť k existencializmu.
Nič nie je predom dané. Všetko je v našich rukách. Nikto za nás nerozhodne, ako máme žiť (ak sa tejto možnosti nevzdáme). Je to naša úloha a poslanie. So slobodou ktorá sa spája s voľbou a s rozhodnutím, sa však spája aj zodpovednosť. A ochota niesť dôsledky rozhodnutia. To že nevieme ako to všetko dopadne, to nám spôsobuje existenciálnu úzkosť. Nemáme návod, nemáme istotu a napriek dobrej vôli a snahe, nemusíme cieľ dosiahnuť. A neistota, tá je živnou pôdou pre obavy. A predsa existencializmus prináša nádej. Sloboda prináša možnosti a vďaka možnostiam, nikdy nie je koniec, ak sa preň sami nerozhodneme. A vidieť možnosti, nepodliehať čierno bielemu videniu sveta, to je dobrá prevencia pred depresiou, ale aj pred opakovaním myšlienok.
Existencializmus, to je aj výzva po autentickosti. Žiť svoj život a nebáť sa skúšať a experimentovať. Premýšlať nad možnosťami. Ale aj nad prekážkami. Aj s tím sa spájajú obavy. Prežívame aj rozdiel medzi tím, čo by sme cheli a čo máme. Realitou a víziou. A to môže viesť k smútku a k úzkosti. A vtedy sa objavuje nádej v podobe odvahy a my napriek obavám, nestrácame pôdu pod nohami.
Veci sa nemusia podariť, aj to patrí k životu. Treba to brať ako fakt, ktorý nijako neoplyvňuje to, ako to nakoniec celé dopadne. A vtedy je dôležité vedieť čakať a vytrvať. Na niektoré veci sa oplatí čakať. Mnohé to cenné si vyžaduje čas. Je umením určiť ten správny okamih.
Človek stojí pred voľbou, musí si vedieť vybrať a rozhodnúť sa. Pre autentický život je schopnosť voľby kľúčová. Nikto to rozhodnutie neurobí za nás. A dosť často sa môže stať, že musíme za to zaplatiť. Má to svoju cenu. A pre dosiahnutie niečoho, sa niečoho treba aj vzdať. A voľba sa spája aj s rizikom. Ak sa nerozhodneme dobre, môžeme cítiť smútok, hanbu, vinu, ľútosť, ale aj pocit straty.
Od strachu k rozlišovaniu
Okrem filozofie zaujímavý pohľad prináša aj biológia.
Často sa obávame a pritom nebezpečenstvo je v našom mozgu, nie v skutočnosti. Mozog môže mať problém rozlíšiť medzi realitou a fantáziou. Môžeme mať problém rozlíšiť čo sa už stalo, čo sa deje a čo je len predstava.
Okrem toho stále veľkú rolu pri našom rozhodovaní má mozog „plaza“. A tak sa ľahko vyľakáme.
Náš mozog neustále pracuje a cíti a doslova hľadá možné ohrozenia za každým rohom. Je to pozostatok minulosti. Človek bol kedysi ľahkou korisťou. Človek prežil a prežili aj obavy.
Náš mozog má problém so stavom spokojnosti. Moc mu to nepasuje do koncepcie. Preto napriek tomu, že máme dôvod k spokojnosti, podlieha obavám. Snažíme sa o istoty a pritom samotný mozok nám berie pôdu pod nohami. A podliehame neistote. Zdá sa, že neistota je stav, ktorý tu a tam treba akceptovať. Skôr sa treba zamerať na to, aby sme hneď v začiatkoch neistotu a obavu odhalili a nedali im väčší priestor, než je naozaj treba. Pretože potom by nás obavy pohltili a žili by sme už len v obavách.
Tá časť mozgu ktorá je staršia, sa nás snaží chrániť v okamihoch, kedy by nám mohlo ísť o život. Sú to určité vzorce a schémy, ktoré sa spustia a spôsob ako konáme, keď treba konať rýchlo a bez premýšľania. Čo môže byť problém. Máme však aj mladšiu časť mozgu, to je schopnosť rozlišovať a analyzovať, ktorá sa túto staršiu časť snaží korigovať a usmerniť.
Strach nám môže dať impulz ku konaniu. Keď príde strach, konáme intuitívne. Ideme na autopilota. Ale tento plán a vzorec môžeme zmeniť. Ak si premyslíme, ako budeme nabudúce konať. Môžeme zmeniť vzorec správania.
Môžeme hovoriť o tom, akú úlohu majú rôzne hormóny na to, ako sa cítime a ako ovplyvňujú následne aj naše správanie a prežívanie. Môžeme hovoriť aj o úlohe rôznych medikementov pri liečbe a zaháňaní obáv, strachu, ale aj úzkosti, či depresie.
So strachom a s obavou sa spája aj stres. Keď ich prežívame, žijeme v strese. A stres prehlbuje náš strach a naše obavy. Stres zvyšuje riziko, že veci uvidíme negatívne. A zvyšuje riziko, že stratíme kontrolu nad svojím životom. Nakoniec stres môže viesť k preťaženiu a k vyhoreniu.
Ako naložiť so strachom?
Hovoriť o ňom, ako o dvojhlavovom drakovi – myšlienkach a emóciách, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. A tak boj s obavou a so strachom je zameraný práve na tieto veci – aby sme prišli na iné myšlienky, aby sme im zobrali vietor z plachiet a aby sme prežili niečo iné – pekné.
Často máme tendenciu ísť na autopilota. Žiť svoj stereotyp. Je v tom istota. Všetko je postarom. A držíme sa toho, aj keď sa niečo zmenilo. Držíme sa života, ktorý už nefunguje. A tím sa bránime pred niečím novým, čo môže byť paradoxne lepšie. Ak sa niečo zmení, zamyslite sa nad možnosťami, ktoré máte. Zmena so sebou prináša aj nádej a príležitosť. Ak sa nenecháme spútať tím čo bolo, môžeme ich objaviť a posunúť sa ďalej. Zamyslite sa, čo je pre Vás dôležité tu a teraz.
Ak sa cítite stratení a dezorientovaní, venujte svojmu životu čas. Píšte si denník, zapisujte si to pekné a aj negatívne. Časom v tom nájdete niť – uvidíte čo je pre Vás dôležité a čo nie, čo Vás obohacuje a čo Vám berie energiu. Často tieto veci neriešime. Žijeme rýchlo a zbesilo. Nastal čas na zmenu. Zamyslite sa nad svojím životom a tím, čo ho napĺňa. Nastal čas niečo zmeniť, niečo nové prijať a niečo staré zanechať.
Neistota sa často spája s krízou. Ale kríza nám pomáha pochopiť, čo je naozaj dôležité. Ak dáme bokom konflikt a emócie, hovorí niečo dôležité o nás, o našich hodnotách, o tom čo nefuguje a čo treba zmeniť. Opäť, musíme sa od niektorých vecí odosobniť, aby sme mali nadhľad a dokázali spoznať tie dôležité veci. Potrebujeme tieto veci pochopiť, ak sa máme dobre rozhodnúť – čo ďalej.
Náš život prechádza zmenou. Hľadáme v ňom rovnováhu. A tak ako sa mení život, menia sa aj hodnoty a princípy, ktoré majú viesť k rovnováhe. Nežite v minulosti. Tá Vám teraz nepomôže. Možno kedysi to fungovalo, ale teraz nie. Možno v minulosti ste mali viac času a možno niečo bolo dôležitejšie. Život sa mení a treba sa tomu prispôsobiť. Možno je pre Vás dôležitejšie niečo, čo v minulosti bolo bokom. Ak to chcete zmeniť, niečoho sa treba zrieknuť. Ale nemusí to bolieť. Často je nám smutno za niečím, čo už prakticky nemalo cenu. Ako byt zaprataný nepotrebným haraburdím.
V dnešnej dobe je náročné sústrediť sa. Každú chvíľu sa niečo usiluje o našu pozornosť. A aj my sami sa snažíme utiekať k rôznym stimulom a často aj pred sebou. Stíšiť sa a zamerať svoju pozornosť na konkrétny bod, je cestou k ukotveniu. Ako keď vytiahnete mapu aby ste zistili, kde ste a kam kráčate. A kadiaľ ísť. Všímavosť je tiež cestou ako sa v sebe vyznať a ako mať čo najviac podnetov a dobre sa rozhodnúť. Ako by sme znovu získali kontrolu nad svojím vnútrom a čo do neho vstupuje…
Čím viac vypíname autopilota a vedome vstupujeme do života a jeho rozhodnutí, tím viac preberáme kormidlo a aktívne určujeme, čo bude. Nenecháme sa unášať, ale rozhodujeme o tom, čo sa stane. A ako sa rozhodneme.
To neznamená, že niečo v sebe ignorujeme. Len máme kontrolu a dávame myšlienkam a emóciám takú váhu, akú majú.
Je dôležité sústrediť čo najviac sily a nevenovať sa zbytočným konfliktom. Často venujeme veľa energie boju so sebou. A tak zbytočne prichádzame o silu, ktorú potrebujeme na iné veci. Pre aktívne utváranie nášho sveta a teda aj pre boj s neistotou potrebujeme prijať seba. Prijať seba, s dobrými aj so zlými stránkami, to je istota kto som a zároveň cesta k rozvíjaniu toho, kým by som sa mohol stať. Už nežijem v tieni.
Veľmi dobrým cvičením na spomalenie a ukotvenie je dýchanie. Zastaviť sa a pomaly dýchať. Spomalí sa dych. Spomalí sa tep. Organizmus sa upokojí. Nekonáme zbrklo a v pokoji si premyslíme čo a ako.
Prijatie sa netýka len nás, ale aj reality a situácie. Zameriame sa na fakty. Tím vezmeme vietor obavám. Už sa netrápime možnosťami a ani v neistote nerozvíjame tie najčiernejšie predstavy. Prijímame fakt. Stáva sa našou istotou a na nej staviame. Analyzujeme možnosti a hľadáme, ako sa s tím vyrovnať. Bez zbytočných obáv. Fakty. Niečo nemáme v rukách, ale to už k životu patrí. Na čo sa nechať rozhodiť niečím, čo nevieme ovplyvniť? Možno sa nám niečo nepodarí na prvý krát. Tak to skúsime znova. A znova. Ak treba.
Netreba sa báť zmeniť perspektívu. Niekedy sa veci podarí dosiahnuť inak. A treba si vedieť aj oddýchnuť. Ak sme nevyspatí a unavení, strácame silu a vidíme situáciu horšie, než naozaj je.
V náročných chvíľach potrebuje niečo, čo nás povzbudí a pohladí. Často hľadáme pomoc a podporu u niekoho, po svojom boku. Niekto, kto sa dokáže do nás vcítiť a tak získame pocit, že nám rozumie. A nie sme v tom sami.
Uvoľnite zovretie
Zoči voči obavám, aktivujeme niekoľko mechanizmov. Vďaka nim sa snažíme udržať kontrolu.
Prvým krokom je vyhýbanie. Vyhýbame sa ľuďom, miestam, ale aj situáciám. Ako by sme utekali pred sebou. A pritom si ten problém nesieme so sebou na chrbte.
Druhým je uisťovanie. Že to nie je tak zlé. Že sa nič nestalo. Na chvíľu nám pomôže. Ale bráni nám vysporiadať sa so skutočnosťou.
Tretí krok sa spája s magickým správaním. Ide o akési rituály a my veríme, že vďaka nim máme pod kontrolou, čo sa stane. Proti neistote bojujeme neistotou a veríme, že sa navzájom negujú. Lenže viera v niečo iracionálne, nám berie istotu. A strácame pôdu pod nohami. Podľahneme magickým rituálom a nakoniec sa úplne zahalíme rúškom mágie. A prestaneme žiť. Ako by sme sa do neho zamotali.
Štvrtý krok sa spája so zlozvykmi. Ide o drobné neurotické prejavy, ktoré si ani nemusíme uvedomovať. Niečo ako pomalé vypúšťanie pary z tlakového hrnca. Odvádza nás však od podstaty. Ako keď stále zabíjame niečím čas miesto toho, aby sme sa situácií postavili čelom. Raz to budeme musieť urobiť.
Zvýšte odolnosť
Všetci túžime po istote. Ale k životu patrí aj neistota. Ak sa častejšie budeme vedome vystavovať neistote, potom nebudeme tak lipnúť na istote. Môže ísť o nepodstatné veci. Hlavné je mať tú skúsenosť, posúvať svoje hranice. Aby nás čakanie a neistota, nedržali v šachu. Nevieme, čo bude. Ten pocit však nepotrvá večne. Všetko sa vyvíja a niekam smeruje.
Ak sa intenzívne venujeme predstavám, potom nás pohltia. A už nebudeme vedieť sa dostať z ich zovretia. Obavu živí neistota. A preto zistime, aké su možností. Spoznajme fakty. Byť v neistote je náročnejšie, než poznať skutočnosť. Lebo keď vieme ako na tom sme, môžeme s tím niečo robiť. Zamyslime sa nad obavou a proti tomu čo ju živí postavme fakt. A ona sa rozplynie. Používajme fantáziu radšej na hľadanie riešení.
Obavy sa často hromadia, až nás jedného dňa odvalí. Nedovoľme im to. Pravidelne si nájdime čas pre seba. Zamyslime sa nad svojím životom. A venujme čas tomu, čoho sa obávame. Hľadajme, čo s tím. Aby sa to nestalo.
Niekedy musí prísť impulz, aby nás vytrhol z náruče obáv. To sú rôzne telesné aktivity, ktoré nakoniec unesú dušu a dovolia jej zabudnúť na starosti. Venujte sa pohybu. Doprajte si masáž. Starajte sa o niekoho a niečo. Zamestnávajte svoje zmysly. Dovolte rôznym zmyslovým senzorom, aby dovolili podnetom uniesť vašu myseľ. Aspoň na chvíľu sa prenesiete niekam inam. Oddýchnete si a možno Vás napadne aj riešenie… Na tomto okrem iného stavia židovská koncepcia Jidiše kop…
Vojna a obava
Začali sme slovami o vojne. Hovorili sme o obavách a strachu. Čo s tím?
Tešili sme sa na obdobie po pandémií. Tie dva roky obáv a strachu o život nás psychicky oslabili. Chceli sme sa znovu nadýchnuť a načerpať síl. A teraz toto…
Vzhľadom na to, čo sa deje – je normálne cítiť rôzne „veci“. S tím strachom a s tou obavou sa vysporaduváme rôzne. Napriek tomu máme dosah na to, aký bude náš deň. Ako sa budeme cítiť a koľko priestoru vojne dáme.
Existuje veľa možností, ako mať „veci“ pod kontrolou. Alebo aspoň mať ten pocit. A je to v poriadku. Treba sa však vrátiť aj do každodennej rutiny.
Treba udržiavať rovnováhu medzi emóciami a rozumom. Emócie hovoria o strachu a obavách. A treba ich brať vážne. Rozum však hovorí o skutočných rizikách a pomáha nájsť riešenia. Vždy je niečo, čo sa dá robiť.
Je dobré nedovoliť udalostiam, aby Vás pohtlili. Je dôležité mať informácie a byť v obraze. Ale nedajte sa nimi pohltiť a dobre si vyberajme, čo budeme čítať a čomu veriť.
Nezabúdajme na ostatné aktivity. Či už ide o starosti, ale aj radosti. Niečo, čo treba urobiť, ale aj veci ktoré potešia. O niečo viac sa venujte veciam, ktoré nás dokážu pohltiť a pri ktorých na chvíľu zabudneme. Treba si oddýchnuť. A nebyť stále v strehu.
Ďalším rizikom bude dĺžka konfliktu. Na začiatku sa aktivujeme a pomáhame. Časom nám to celé pôjde na „mozog“. A budeme cítiť frustráciu. Z obetí, ale aj z toho, že nevidno riešenie, že sa to nikam nehýbe. Dokonca budeme ochotní robiť ústupky, len nech sa to skončí.
Mať strach je normálne. A aj obavy sú prirodzené. Ak však získajú veľku moc, pohltia nás a oberú nás o energiu.
O vojne sa píše, že to je obchod so strachom. Nepriateľ hľadá, čo by nás zasiahlo. A hrozí aj tím, čo je nereálne. Len aby nás vystrašil a demotivoval. Nedajme sa zastrašiť. Vnímajme riziká reálne. Ak cítime ohrozenie, niečo urobme, ako odpoveď naň. Premyslime si, čo by sme robili keby…
Aj vzdialenosť je to, čo nás chráni. To čo sa deje, je ešte ďaleko. Je tu riziko, ale nie je bezprostredné. Pomáha aj pomáhať. Naše sestry a bratia na Ukrajine sú na tom horšie. Pri pomoci nim môžeme pochopiť, že naše obavy sú opodstatnené, ale oni sú na tom horšie. A naša situácia nie je taká zlá. Okrem toho, síce utekajú, ale pred hrozbou sa dá utiecť, ak sa jej nechceme postaviť
.
Hoci teraz žijeme vojnou, môže nás ohroziť aj prírodná katastrofa. Nikdy sme sa o tom nerozprávali, ale mať zbalené najnutnejšie potreby. Mať plán kam by som šiel, kde by som sa stretol s ostatnými a čo by som robil, je dobrou odpoveďou na hrozbu. Jedno české príslovie hovorí: Kdo je připraven, není překvapen!
Nepodliehajme panike. Premyslime si možnosti a majme plán. A ak bude potrebné, budeme vedieť, čo v danej chvíli treba urobiť.
Je možné žiť bez obáv? Nie. Ale ak dáme obavám miesto, ktoré im patrí, potom sa zmenia na upozornenie, ktoré nám niečo dôležité pripomenie, ale nevyradí nás zo života.
