Uzdravenie vnútorných rán - autor recenze: https://dennikn.skAko sa vysporiadať s duševným zranením? V čom sú iné rany na duši, ako na tele a čo sa s tým dá robiť…
Dnes si priblížime knihu od Rolfa Sellina Hojení vnitřních ran. Pán Sellin hovorí o vnútorných ranách a myslí tým dušu. A konkrétne rany spojené s emóciami.
Zaujalo ma, že hneď od začiatku hovorí o vzťahu duše a tela. Keď trpí telo, trpí aj duša. A naopak. Pripomína tým aj mnohé psychosomatické ťažkosti, kedy prejavy (zdravotné problémy) ešte nie sú znakom konkrétneho ochorenia, ale hovoria o konkrétnom probléme. Keď Vás trápi telo a môže ísť o fyzickú bolesť – povedzme že ste zakopli a narazili si palec, dotýka sa to aj Vašej duše. Trápi Vás to a bolesť Vašu pozornosť upriamila na problém. Ale funguje to aj naopak. Kto nezažil zlú noc ako dôsledok problémov, ktoré zamestnávajú našu dušu? Telo a duša sú jeden celok. Problém v jednej rovine sa zrkadlí aj v druhej.
Tak prečo sa pán Sellin rozhodol hovoriť viac o emóciách? Pretože ich často zanedbávame. Poznáme a často používame racionalizáciu. Dokážeme si veľa vecí ospravedlniť a prispôsobiť. Práca s myšlienkami, ale aj s informáciami a s tým čo sa stalo. Radi prepisujeme svoju históriu. A často už ani nevieme, ako to naozaj bolo.
Pocity a emócie sú tvrdším orieškom. Nedajú sa tak ľahko oklamať. Je dobré pripomenúť si a pán Sellin to robí hneď na začiatku – rozdiel medzi pocitom a emóciou. Pocit je to, čo vnímam a cítim. Emócia je už to, čo je vyjadrené a prejavené. Obidve pritom môžu byť selektívne a subjektívne. Stačí, že máme skúsenosť ktorá skreslí to, čo sa stalo. Pocity a emócie sú však tak silné, že si žijú svojim životom. Nedajú sa tak učičíkať, ako rozum. Preto práca s nimi predchádza udalosti (treba s nimi pracovať v predstihu, pretože keď sa dostanú k slovu, menia sa na prílivovú vlnu) a práve pre premenlivosť a istú nestálosť, nie je dobré sa rozhodnúť práve v okamihu, kedy s nami zmietajú. Treba počkať. Aby sa usadili ako rozvírený prach. Potom prečítame stopy v piesku.
Na začiatku knihy pán Sellin hovorí o konkrétnych príkladoch zo života – aké uplatnenie svojej knihy vidí u ľudí a ako im kniha môže pomôcť. To čo je zaujímavé a užitočné, je množstvo cvičení a úloh, ktoré sa ako niť tiahnu knihou a pomáhajú – učia ľudí znovu načúvať svojej intuícií a pracovať so svojimi pocitmi a emóciami. Tieto poklady by som rád nechal do diskusie medzi čitateľom knihy a jej autorom. Ja preto priblížim skôr ten kontext, ktorý je zaujímavý. A mnohé veci pritom nie sú neznáme, len sú často prehliadané. Alebo sme si ich takto nepospájali do mozaiky, alebo ich pán Sellin ukazuje v novom svetle. Poďme na to.
Kniha má pôvod v skúsenosti pána Sellina z detstva. Bol synom kňaza a ich domov – fara počas vojny slúžila ako útočisko kde komu. Malý Sellin toho veľa videl a vypočul. Bez pochýb, išlo o veľké osobné, rodinné, ale aj spoločenské traumy, vrátane skúsenosti vojny a smrti. Čo si teda všimol a časom to prehĺbil a pomenoval?
Bolesť v nejakej podobe zasiahne každého. Nikto nie je v bezpečí. Neexistuje nástroj, ako ju zmerať. Každý ju môže prežiť inak. Inak intenzívne, ale aj v prejavoch. Bolesť nemusí hovoriť o hĺbke zranenia. Môže byť subjektívna. Zvýraznená, ale aj pozmenená skúsenosťou. Naozaj jedna vec môže byť, čo sa stalo a druhá, ako to ten človek prežil. To neznamená, že to necíti, že jeho bolesť a zranenie nie je skutočné. Len je ťažké ho prijať a pochopiť – vcítiť sa do neho…
Rovnako tak možno povedať, že individuálna je aj dĺžka liečby – to ako rýchlo sa rana zahojí. Niekto cez to dokáže prejsť a niekoho to pošle do kolien. Je to individuálne. A nič z toho nemožno nikomu vyčítať. Tak to je. Neprechádzame tým preto, že by nám to robilo radosť. To už by bol masochizmus.
Ako veľa toho je individuálneho. Ale zároveň, je to veľkým darom – pretože máme vo svojich rukách veľa toho, čo vieme zmeniť a ovplyvniť. Nie sme len štatistami.
S myšlienkami sa ľahšie pracuje. Dajú sa ľahšie uchopiť, ale aj analyzovať. Má to svoju logiku. S pocitmi a s emóciami to je zložitejšie. Síce srdce má svoje vlastné racio, ale to sa nedá len tak uchopiť a pomenovať. A predovšetkým racionálne pochopiť.
Pocity sú dôležité pre život. Nemá zmysel s nimi bojovať, alebo ich popierať. Treba sa naučiť im rozumieť a vedieť ich usmerniť. Kľúč k ich usmerneniu leží vo vôľovom aspekte, nie v pocitoch. Pocity len hovoria o tom, ako na tom sme. O vnútornej rovnováhe hovoríme, keď sme v súlade sami so sebou. Vtedy aj naše pocity sú ok. Máme zo seba dobrý pocit. Cítime, že žijeme svoj život. Vo svete pocitov neexistuje buď / alebo. Sú naše. Treba ich prijať. To neznamená, že nás ovládnu. Preto je dôležitý ten vôľový aspekt.
Niekedy sa rozhodneme pocity poprieť, alebo ignorovať. Ale získame tým len čas. To čo bolí, bude bolieť o niečo neskôr. Ale bude bolieť. To čo sa hlási o slovo, sa bude hlásiť aj neskôr. Akoby sme vyhodili pocit dverami a vrátil sa oknom. A pocity, vedia plávať, takže ani alkohol Vám s nimi nepomôže.
Telesné zranenie je ľahko spozorovateľné. Povedzme, že mi spadla paleta na nohu. Krv sa začala hneď liať. Ale to ako veľmi to bolí, už také jednoznačné nie je. Síce niečo tušíme podľa prejavov a zrkadlových neurónov, ale ako to naozaj bolí, vie len jeden. S bolesťou sa spája isté tajomstvo (ako veľmi). V tom lepšom prípade ostane jazva. Ale to len v prípade, ak došlo k uzdraveniu. V tom horšom prípade je rana stále otvorená a hnisá. A keď hnisá, tak aj stále bolí…
Je to paradox, ale v duchu prežitia sme vedení k tomu, aby sme pred bolesťou utekali. Ale bolesť je v živote dôležitá. Bolesť hovorí niečo dôležité. Ukazuje slabé miesto. Ale aj zranenie. To čo je navyše, čo k objektívnej bolesti pridáva naše subjektívne prežívanie, akúsi bolestnú dupľu, je často niečo z minulosti – bolesť ktorá nebola uzdravená a teraz sa pridala k pocitu a k emócií – hej, aj ja som tu!
K zraneniu môže prísť kedykoľvek. To je fakt. Ale väčšie riziko a väčšie zranenie môže vzniknúť, ak ide o vzťah s niekým, kto nás pozná. Nemusíme mať s nim dôverný vzťah. Stačí že vie, ako nám ublížiť. Už nás pozná. Ale nemusí mať úmysel nám ublížiť. Stačí, že je k nám bližšie a rany z blízka viac bolia. Prejdeme cez to, alebo sa uzavrieme? Rozhodnutie je na nás…
S bolesťou je často spojený smútok a zármutok. Smútok časom pominie. Ostane zármutok ako pripomienka hodnoty, ktorá pominula. S bolesťou je často spojený pocit krivdy, hnev, túžba po pomste… a časom snáď aj zmierenie, či odpustenie. Celé spektrum pocitov a emócií.
Za zmienku stojí aj fakt, že k zraneniam často dochádza tam, kde nie sú veci vyjasnené. Platí to pre vzťahy, ale hlavne pre pracovisko. Ak nie je jasné, kto má čo na starosti, kto má čo za úlohu a kto je za čo zodpovedný… potom si ľudia budú často ubližovať…
Ranu treba uzdraviť. Čas lieči. Ale sám na to nestačí. Liečivé je, ak sa situácia zmenila. Ak sme niečo stratili a niečo získali. Ľahšie sa obzeráme späť, ak sme sa už niekam posunuli. Možno časom objavíme, že vďaka tej bolesti máme niečo lepšie a krajšie. Zmena nemusí byť k horšiemu. Ale to v danom okamihu nevieme.
Niečo sa zmenilo. Niečo sme stratili. Bolí to a ešte nevieme, čo bude.
Existuje pár krokov, ktoré v danom okamihu pomáhajú. Takým prvým je blízkosť niekoho, kto nás povzbudí a pochopí. Pocit, že nie sme sami. Potom je to blízkosť – dotyk. Teplo. Zranenie sa spája s hodnotou. O niečo sme prišli. A blízkosť hovorí o tom, že stále máme cenu. Nemá zmysel pitvať sa v tom, čo sa stalo. Ten druhý by to mohol vnímať ako tvrdenie, že jeho pocity nie sú skutočné. Veď to nie je také zlé! Ale je!
Keď utržíme ranu, často máme chuť reagovať bezprostredne. Ale to nie je dobré. Treba si to premyslieť… neunáhliť sa. S odstupom sa na to pozrieť. Ranu sme už dostali, už nezmizne. Pokojne si premyslíme, čo s ňou. Máme čas. Ak Vás niečo bolí, predsa tiež nezhltnete prvú pilulku, ktorá sa Vám dostane do rúk. Potrebujete ten správny liek. Šitý na mieru.
Bolesť nás dokáže ochromiť. Dokáže zúžiť náš priestor. Presmeruje našu pozornosť (na seba). A prestaneme mnohé vnímať. To nie je dobré východisko pre hľadanie riešenia.
Uľaví sa nám, ak sa máme komu zveriť. Ak je niekto, kto nás dokáže vypočuť. A ak v danej chvíli nikto nie je, môžeme si to povedať sami pred sebou. Človek ktorý rozpráva sám pred sebou nie je čudák – snaží sa utriediť si myšlienky nahlas. Pomáha aj už spomínaný dotyk. Ak nie je nikto nablízku… pomôže, ak venujete dotyk sebe. Veľa veci je podmienených. Aj keď sa dotkneme samých seba, dôjde k vyplaveniu príslušných hormónov, ktoré nám zlepšia náladu. Samozrejme, nie je to to isté, ako dotyk od iného človeka… Ale pomôže to.
Každé zranenie prináša istú informáciu. Niečo nám chce povedať. Čo to je? Aká je to informácia? Čo to zranenie hovorí o nás? To že máme slabé miesto neznamená, že sme slabí. Spomínate si na príslovie o reťazi, ktorá je tak silná, ako najslabšie ohnivko. Reťaz môže byť hrubá a naozaj uniesť veľa a predsa je silná len tak, ako najslabšie ohnivko. Slabosť nič nehovorí o malosti, či nízkosti. Nie je to hodnota. Tak ako pri bolesti. Slabosť pre ľudí u niekoho znamená, že druhému ponúkne pomoc a iný s ním prehodí len pár slov… Hrúbka panciera na transportnom vozidle je iná, ako pri tanku. A ani jeden z nich nie je slabý. Škodíme si, keď premýšľame v protikladoch.
Zranenie ktoré sme utŕžili, nemusí byť jediné. Môžeme ho zväčšiť svojou skúsenosťou. Ale môžeme ho zhoršiť aj tým, ako k nemu pristúpime. Ak sme utržili ranu, potom potrebujeme adekvátne ošetrenie. Páči sa mi prirovnanie zranenia k záderu. Práve jeden mám. Podarilo sa mi pri práci zarezať nožom do prsta. Je to na takom mieste – je to dosť exponované miesto. Rana sa nie a nie zaceliť. Keď niekde s prstom šuchnem, ľahko vznikne tlak a rana sa znovu otvorí. Uzdraviť a zaceliť ranu nie je jednoduché. Proces hojenia nejaký čas trvá. Potrebujeme čas.
So zranením sa spája niekoľko rizík. Túžba po pomste, je len jedným z nich. Kedysi na jednom ostrove (nebudem konkrétny) si vyskúšali ten bludný kruh vendety. Nefungovalo to. Tadiaľ cesta nevedie. Odpustiť? Áno, aj keď časom. Často však zranenie obrátime proti sebe. Obviníme seba z toho, že sme ho utržili. A je jedno, či si vyčítame čo sme urobili, či neurobili. Ranu tým len zväčšujeme. Situáciu to len komplikuje. Ako s láskou môžeme uzdraviť ranu, ak zodpovednosť hodíme na krk sebe? Áno, niekedy naozaj môžeme za to. Treba si vedieť priznať zodpovednosť. Ale vtedy musíme s láskou prijať aj seba, nielen ranu. Uzdraviť vzťah k sebe a následne uzdraviť ranu. Niektorí skĺznu do ďalšej pasce a ostanú v roli obete. Začnu si užívať pozornosť. V podstate im to robí dobre. Je to zvláštne. Ale časom si v tom začnú hovieť. Začne im to vyhovovať. Zžili sa s tou rolou. V niečom je to pohodlné. Netreba ranu ošetrovať a preväzovať. Ale sama sa neuzdraví… A problémom je aj ďalši postoj k rane – niektorí sa na ranu rozhodnú reagovať tak, že sami zrania. Ako sa hovorí, že klin sa klinom vyráža. Problém je v tom, že zranený už nebude jeden, ale dvaja… A uzdravený nebude ani jeden. Nebude. Ak Vás niekto postrelí, neuzdravíte sa tým, že ho postrelíte tiež. Tak to nefunguje.
.
Kniha od pána Sellina ponúka veľa podnetov a zamyslení na tému zranenia duše. Tých zranení sme každý utržili niekoľko a o mnohých nevieme a predsa nám zasahujú do života. Je preto dobré zastaviť sa a premyslieť si, ako na tom sme. Verím, že pri tejto knihe veľa zranení spoznáte, uchopíte, pohladíte a uzdravíte…
