Robia terapeuti chyby? Toto je otázka, ktorú si nepochybne môžu klásť klienti, ktorých obraz o psychoterapeutoch býva značné ovplyvnený ich mediálnym vyobrazením. Predstava staršieho pána v šedom kardigáne v pracovni s pohovkou a dvoma kreslami evokuje určitú bázeň. Tá môže vyústiť v dojem, že tak skúsený a životom ošľahaný človek, navyše podkutý kvalitným vzdelaním a rôznymi výcvikmi, predsa chyby nerobí. Pritom nezdravý obdiv a nekritické vnímanie môže paradoxne ohroziť priebeh samotnej terapie, či viesť k jej predčasnému ukončeniu.

Otázky či je normálne robiť v terapii chyby, koľko chýb je prípustných a čo robiť aby ich počet klesal určite trápia aj samotných terapeutov. V neposlednom rade je táto téma zaujímavá aj pre širokú verejnosť, najmä v čase, keď sa o duševnom zdraví hovorí častejšie ako v minulosti a téma psychoterapie prestáva byť tabuizovaná.

Pri posudzovaní možného obohatenia pre čitateľov pochádzajúcich z radov sociálnych pracovníkov je potrebné brať do úvahy fakt, že v súčasnej dobe je fundamentálnym základom väčšiny činností sociálnych pracovníkov sociálne poradenstvo. To sa môže s terapeutickou prácou v určitých aspektoch prelínať, či využívať niektoré z bazálnych psychoterapeutických techník. Okrem toho je známe, že mnohí psychoterapeuti majú ukončené pregraduálne vzdelanie aj v sociálnej práci. Rovnako aj autori sami sa o sociálnej práci v publikácii opakovane zmieňujú. Ako je naznačené už v predhovore k publikácii, kniha nie je určená výhradne terapeutom, ale poučenie v nej nájdu rôzni pomáhajúci profesionáli, venujúci sa terapii, koučingu, poradenstvu či supervízii. Multidisciplinárne zameranie knihy je čitateľné aj v texte, kde sa striedavo využíva označenie “klient” a “pacient”.

Logické členenie publikácie pozostáva zo 14 kapitol, ku ktorým je potrebné prirátať úvod, záver a tri prílohy. Už na prvý pohľad je interesujúce provokatívne ladenie nadpisov, ktoré sú označované ako chyby. Kniha ako celok pôsobí prehľadným dojmom a orientácia v jej obsahu je nenáročná a veľmi intuitívna. Osobitne oceňujeme jasnú štruktúru textu v častiach objasňujúcich možnosti, ako sa jednotlivým chybám vyhnúť. Tie sú písané prehľadnou, až poznámky evokujúcou formou v bodoch, čo čitateľovi značne uľahčuje ich zapamätanie a následnú aplikáciu vo vlastnej práci s klientom. Jazyk jednotlivých kapitol je zvolený primerane vzhľadom na zameranie publikácie, nakoľko pôsobí veľmi kolegiálnym, či miestami mentorským dojmom, akoby vyzýval k určitému vnútornému dialógu s autormi. Autori vo vhodnej miere a na správnych miestach využívajú prvky humoru (napr.: zmienka o milovaní dikobrazov na s. 42), čo pôsobí veľmi osviežujúco, no zároveň to ani v najmenšom nenarúša odborné ladenie publikácie.

V úvodnej časti je čitateľom predstavených niekoľko výskumne podložených zistení, súvisiacich s mierou predčasne ukončených terapií zo strany klientov. Autori tiež formulujú presvedčenie, že „terapeutické rozhodnutia by mali byť založené na dostupnom vedeckom výskume“, čo v minulosti žiaľ nebolo samozrejmosťou (s. 13).Toto podopieranie tvrdení výskumnými dátami je prítomné v celej publikácii, čo iste pridáva na jej hodnote, no nie je možné nespomenúť fakt, že dané výskumy sú často staršieho dáta. Následne sú čitatelia stručne oboznámení s obsahom jednotlivých kapitol a štruktúrou popisu “chýb", ktorým sa dané kapitoly venujú. Záver úvodnej časti je venovaný prvej z nich, a to neschopnosti terapeuta odhaliť vlastné terapeutické medze.

Popis jednotlivých chýb býva uvedený krátkym a výstižným citátom a doplnený ukážkou z praxe. Po opise samotnej chyby prichádza pre mnohých čitateľov najpodstatnejšia časť textu hovoriaca o tom, ako sa výskytu danej chyby vyhnúť, vyrovnať sa s ňou, či nájsť na nej niečo pozitívne a obohacujúce.

Prvá kapitola je venovaná chybám, ktorých sa terapeut môže dopustiť ešte pred začatím terapeutického procesu s klientom. Príkladom takýchto chýb je ignorácia silných stránok klienta, jeho zdrojov, očakávaní od terapie či doterajších skúseností s ňou, ale aj nedostatočné informovanie klienta o terapeutových očakávaniach a o emóciách, ktoré sú s terapiou spojené.

Druhá kapitola sa svojím zameraním na posudzovanie priamo dotýka problematiky sociálnej práce. Osobitne “Chyba 13” je zameraná na vplyv vlastných skúseností či predsudkov na posudzovanie klienta. Nazeranie na danú problematiku optikou sebanaplňujúceho sa proroctva predstavuje obohacujúci postoj aj pre sociálnych pracovníkov v našich podmienkach.

Tretia kapitola pojednáva o terapeutickom vzťahu medzi klientom a terapeutom a jeho možných narušeniach. Tu je veľmi zaujímavá zmienka o troch imperatívoch Carla Rogersa: bezpodmienečnom prijatí, kongruencii a empatii, a možnostiach ich premietnutia do praxe. Tieto piliere totiž nielen tvoria základ kurikula humanisticky orientovaných terapeutov, ale stretnúť sa s nimi, ako poznamenávajú autori, mala možnosť väčšina študentov pomáhajúcich profesií.

Náplňou štvrtej kapitoly je problematika spolupráce s klientom. Pre oblasť sociálnej práce sa zaujímavou javí ukážka z praxe hneď pri prvej z chýb vymenovaných v tejto kapitole. Ukážka predstavuje čitateľom prácu s klientkou zažívajúcou zneužívanie v manželstve, čo je v sociálnej práci mimoriadne aktuálna téma. Obsah ukážky zároveň popisuje situáciu, kedy dochádza k odlišnému vnímaniu cieľov medzi terapeutom a klientom.

Úvodná časť piatej kapitoly čitateľa nabáda k zamysleniu, aký je vzťah psychoterapie a vedeckého poznania sprostredkovaného výskumom. Autori sa v kapitole vymedzujú proti tvrdošijnému využívaniu prístupov a techník napriek preukázaniu ich neúčinnosti pri riešení konkrétneho problému. Táto myšlienky sa môže spájať s otázkou eklekticizmu a teoretického purizmu, ktorá je v prípade niektorých terapeutov a sociálnych pracovníkov stále aktuálna a spôsobuje dilemu, či sa pridŕžať jedného smeru, alebo voliť kombináciu funkčných a overených metód viacerých smerov. Z pohľadu autorov je odpoveď pomerne jasná: „teoretické prístupy nie sú náboženské normy” a oprávnené spochybnenie ich princípov preto nie je rúhaním (s. 77).

Šiesta kapitola sa venuje hraniciam vo vzťahu medzi terapeutom a klientom. Postupne sú čitatelia varovaní pred chybami spočívajúcimi v nadmernej identifikácii sa s klientom, narúšaním hraníc fyzickej intimity, príliš rigidnými či neprimerane otvorenými hranicami. Nejeden sociálny pracovník by sa istotne vedel nájsť v zmienke o snahe zachrániť klienta, keď sa z povolania stáva skôr misia, čo môže viesť k vyhoreniu samotného pomáhajúceho pracovníka. Ďalším popisovaným problémom je nezdravá závislosť klienta na terapeutovi.

Obsahovou náplňou siedmej kapitoly je rozbor problematiky neplnenia dohodnutých úloh zo strany klienta. Autori popisujú chyby ako je nedostatočné oboznámenie klienta s významom daných úloh, neprizvanie klienta do procesu ich tvorby, či preferovanie skokového postupu pred menšími krokmi, ktoré sú pre klienta často prijateľnejšie. Kapitola je vhodne doplnená praktickou ukážkou práce s klientkou trpiacou sociálnou fóbiou.

Ôsma kapitola publikácie je zameraná na otázky zmeny postojov klienta. Úvod kapitoly je venovaný definícii pojmu postoj a jeho miesta v terapii. Za zmienku stojí poznámka o možnosti prerámovať klientov negatívny postoj na potenciálny zdroj. Záverečná časť kapitoly pripomína čitateľom, že postoje nie sú nemenné a je možné s nimi aktívne pracovať.

V deviatej kapitole je priblížená téma konfrontácie klienta. Autori poukazujú okrem iného na fakt, že aj pomáhajúci profesionáli môžu mať s istým typom klientov osobný problém, čo sa môže prejaviť necitlivým správaním, ktorému je treba predchádzať.

Desiata kapitola pojednáva o problematike medikácie klienta, jeho možných obavách a námietkach voči nej. Autori zdôrazňujú potrebu trpezlivého a psychoedukatívneho prístupu, ktorý bude rešpektovať klientove reakcie a slobodnú vôľu.

Témou jedenástej kapitoly je ukončenie terapie. Autori zastávajú názor, že tak ako je systematicky vedený proces práce s klientom, je potrebné systematicky pripravovať a viesť aj proces ukončenia tejto práce. Vyzdvihnúť je potrebné zaujímavú zmienku o možnej, i keď nepotvrdenej, korelácii medzi dĺžkou terapie a jej úspešnosťou. Autori deklarujú, že o dĺžke trvania terapie by mali spoločne rozhodnúť klient a terapeut.

Dvanástu kapitolu považujeme za mimoriadne aktuálnu a prínosnú, nakoľko sa venuje téme vyhorenia terapeuta. Tak ako súčasná doba kladie vysoké nároky na profesionalitu, mali by aj pomáhajúci profesionáli zvyšovať svoje vlastné nároky na seba v oblasti starostlivosti o seba. Autori varujú, že nedostatok pozornosti venovanej tejto oblasti vedie k emocionálnej vyčerpanosti či k vyhoreniu, ktorého negatívne dôsledky terapeut pocíti v pracovnom, ale i v osobnom živote. Zároveň sú uvedené znaky, ktoré môžu nasvedčovať že pomáhajúci profesionál je týmito negatívnymi javmi ohrozený. Samozrejmosťou je uvedenie tipov, ako sa im vyhnúť alebo zmierniť ich prejavy. V kapitole sú otvárané tiež témy rovnováhy medzi prácou a voľným časom, počtu klientov na jedného pracovníka, estetiky pracovného prostredia či prílišnej špecializácie terapeutov.

Trinásta kapitola sa venuje citlivej téme terapeutickej práce s deťmi. Tézu o špecifikách tejto cieľovej skupiny a vysokej hodnote terapeutov, ktorí s ňou dokážu efektívne pracovať, autori nastoľujú hneď v úvodných riadkoch kapitoly. V ďalších častiach sú čitatelia vyzývaní, aby terapiu dieťaťa vnímali v kontexte jeho sociálneho prostredia a nebránili sa spolupráci so širšou rodinou, školou či komunitou detského klienta. Problémovým sa ale autorom javí aj opačný prístup, kedy sa terapeut natoľko sústredí na želania dospelých, že opomenie myslieť aj na samotného klienta a jeho vtiahnutie do procesu terapie. Odpoveď na tieto chyby ponúkajú autori formou popisu niekoľkých techník, ktorými možno detského klienta zaujať a podnietiť k terapii. Oceňujeme, že autori popisujú tiež techniky vhodné pre prácu s adolescentami. Sociálnym pracovníkom môže byť blízke varovanie pred “vnútorným rodičom”, ktorý sa snaží poúčať detských a dospievajúcich klientov. Takýto prístup môže narušiť tvoriacu sa spoluprácu, keďže sa pomáhajúci pracovník v očiach dieťaťa stene súčasťou “rozsiahleho sprisahania dospelých” (s. 147). Často skloňovaným pojmom je sokratovský dialóg, ktorý podľa autorov predstavuje možnosť zistiť viac o nastavení samotného klienta. Dialóg zároveň predstavuje intervenciu, v ktorej prevláda partnerstvo nad dominanciou terapeuta, čím ponecháva klientovi určitú kontrolu nad procesom terapie.

Záver publikácie je venovaný ľudskej odolnosti, ako významnej premennej vstupujúcej do procesu terapie. Obsahom príloh sú dotazníky zamerané na sebahodnotenie terapeuta a účinnosť terapie, ako aj odkazy na ďalšie autormi odporúčané diagnostické nástroje.

Po prečítaní knihy možno konštatovať, že autorom sa na bezmála 200 stranách podarilo zachytiť pozoruhodné množstvo situácii, ku ktorým môže dochádzať v priebehu terapie. Recenzovaná publikácia preto predstavuje obohatenie pre psychoterapeutov, záujemcov o túto kariérnu dráhu, ale aj sociálnych pracovníkov a iných pomáhajúcich profesionálov, ktorí pri výkone svojej práce prichádzajú do priameho styku s klientami. Napriek vysokej erudovanosti autorov a odbornému ladeniu, je čítanie tejto publikácie prijemným prostriedkom sebavzdelávania a rozširovania vlastných kompetencií. V určitom zmysle slova predstavuje tiež potenciálny prostriedok autosupervízie, teda reflexie procesu vlastnej práce s klientom. V neposlednom rade sa kniha javí zaujímavou i pre laickú verejnosť, ktorej umožňuje nahliadnuť "pod závoj" psychoterapeutickej práce.

Druhé české vydání úspěšné knihy amerických poradenských psychologů a terapeutů Bernarda Schwartze a Johna Flowerse přináší řadu prakticky využitelných rad a doporučení. Předmluvu ke knize napsal slavný americký psycholog Richard Lazarus, který v ní zdůrazňuje, že dřív byl každý absolvent vysokoškolského studia sice vyzbrojen velkým množství akademických poznatků, ale při prvním setkání s klientem byl mnohdy úplně bezradný. Schwartzova a Flowersova kniha podle něj může pomoci začínajícím psychologům i zkušeným praktikům při řešení klinických pochybností, dilemat a problémů, které by jinak byli nuceni řešit zdlouhavou metodou pokusu a omylu.

Recenzovaná publikace je rozdělena do čtrnácti kapitol, jejichž nadpisy vyjadřují nežádoucí cíle léčby, jakými jsou „jak se vyhnout spolupráci s klientem“, „jak ignorovat vědu“, „jak zařídit, aby pacienti neplnili zadané úkoly“ atp. Tato forma nadpisů je sice vtipná a ironická, ale občas poněkud matoucí, k čemuž přispívá pro češtinu typický dvojí zápor. Osobně bych dala přednost nadpisům s pozitivně formulovanými cíli léčby. Oproti prvnímu českému vydání z roku 2012 je publikace rozšířena o důležitou kapitolu zaměřenou na terapii dětí a mládeže, nazvanou „Jak selhat při práci s dětmi“.

Kapitoly mají jednotnou strukturu. Po úvodní charakteristice dané problémové oblasti autoři uvádějí nejčastější chyby, kterých se terapeuti dopouštějí, a pak doporučení, jak se jim vyhnout. V knize je uvedeno celkem padesát sedm chyb a přibližně třikrát víc doporučení. Například v pozoruhodné kapitole „Jak chybně nastavit hranice mezi terapeutem a klientem“ je uvedeno celkem pět chyb. Patří k nim nadměrná identifikace s pacientem, k níž terapeuti často tíhnou při práci s obětmi zneužívání, které chtějí zachránit. Dalšími chybami jsou nepřiměřená míra fyzické intimity, příliš rigidní hranice mezi terapeutem a pacientem, nadměrné otevírání se před klientem a konečně nenastavení hranic kontaktů mimo sezení. Autoři terapeutům mimo jiné doporučují, aby klientům nikdy nedávali své domácí telefonní číslo, ani číslo osobního mobilního telefonu. Upozorňují také na to, že ačkoliv je milostné a sexuální zapletení se s pacientem všemi odbornými společnostmi pokládáno za neetické, dotěrné a vykořisťující, stále k němu poměrně často dochází. Autoři uvádějí, že ve výzkumech prováděných v USA připouští sexuálními kontakty s pacienty deset až dvacet procent terapeutů.

Zaujala mě také kapitola „Jak selhat při práci s dětmi“, v níž autoři zdůrazňují, že děti v podstatě nikdy nevyhledávají léčbu z vlastní iniciativy, ale na přání nebo doporučení rodičů a učitelů. Stěžejním úkolem terapeuta je tudíž navázat s dítětem dobrý vztah a zabránit tak předčasnému ukončení léčby. Zejména mladším dětem dělá problémy rozhovor o potenciálních traumatických zážitcích, vnitřních konfliktech a problémech. Autoři varují před unáhleným zkoumáním intenzivních emocí dětských klientů a nabízejí řadu metod, jak se k závažným problémům nenásilně propracovat. U starších dětí a dospívajících doporučují metody narativní terapie.

Některé rady se mi zdály být příliš jednoduché a přímočaré. Například v kapitole „Jak nekonfrontovat klienty“ autoři doporučují terapeutům následující autentické sdělení klientům, jejichž chování nesměruje k dosažení cílů léčení: „Tak tohle je moment, kdy mám pocit, že vás potřebuji nakopnout do zadku“ (s. 109). Není mi také jasné, jak lze udržet symetrický a kooperativní vztah s klientem, kterému terapeut dává různé domácí úkoly (aktivity, cvičení), a pak kontroluje jejich plnění. Podle mého názoru se lze stěží vyhnout tomu, aby terapeuti klientům nepřipomínali rodiče nebo učitele. Autoři přitom zdůrazňují, že by se psychologové měli bezděčnému přebírání těchto rolí vyhýbat.

V přílohách i v textu lze najít české překlady kratších dotazníkových metod určených nejen k rychlé diagnostice klientových problémů a psychických poruch, ale také k získání zpětné vazby od klienta, které autoři připisují značný význam. Za stěžejní faktor přispívající k dobrému efektu léčby pokládají kvalitu vztahu mezi klientem a terapeutem. V kapitole věnované práci s dětmi je uveden „Dotazník o spojenectví dítěte a terapeuta“, v přílohách lze najít „Inventář pracovního spojenectví pro klienty“ navržený Horvathem a Greenbergem nebo „Dotazník fází změny“, který sleduje klientovu ochotu k práci na problémovém chování (fáze prekontemplace, kontemplace, akce a udržení).

Autoři v textu explicitně neuvádějí žádná teoretická východiska své práce. Postupně jsem dospěla závěru, že se opírají především o kognitivně-behaviorální terapii, dále o terapii zaměřenou na emoce (Emotion-Focused Therapy, EFT), k jejímž čelným představitelům patří kanadský psycholog Leslie Greenberg, o terapii založenou na zpětné vazbě a o výsledky výzkumů orientovaných na praxi. Reflektují tedy nejaktuálnější trendy v soudobé psychoterapii, jejichž součástí je přesvědčení, že účinné faktory léčby jsou ve všech směrech obdobné, takže není nezbytně nutné být stoupencem určité psychoterapeutické školy.

Prezentaci výchozích teoretických principů jsem v knize nicméně poněkud postrádala. Celkově se však jedná o solidní text, vhodný zejména pro psychology, kteří se hlásí k různým formám kognitivně-behaviorální terapie nebo usilují o integraci dosavadních terapeutických poznatků a metod. Psychodynamicky orientované psychology by kniha pravděpodobně příliš neoslovila.

Terapiu vnímame primárne ako rozhovor. Ale rozhovor je v nej len nástrojom, ako v duchu vedy a výskumu uzdraviť dušu človeka. Preto by nemala byť „len“ rozhovorom. Aké kritériá by mala spĺňať a ako si z nej odniesť čo najviac?

Dnes si priblížime knihu Jak selhat jako terapeut od dvojice autorov Bernarda Schwartza a Johna V. Flowersa. Ako už našepkáva názov knihy, autori skúmali dáta, na základe ktorých následne začali hovoriť o rizikách a nástrahách terapie – snažia sa pomenovať, čo všetko má vplyv na jej úspešnosť. Podnázov knihy – 57 způsobů jak stratiť nebo poškodiť svého klienta zas približuje formu, ako kniha prináša svoje posolstvo. V knihe je rozpísaných 57 „vecí“, ktoré majú vplyv na smerovanie terapie. Je to 57 úlomkov, ktoré z terapie vytvárajú liečivú mozaiku.

Pokora je cestou k napredovaniu

Carl Jung kedysi prehlásil, že dokonalosť je nepriateľom dobra. V praxi to znamená riziko – keď si myslíme, že sme naozaj dobrí, podľahneme klamu, že sme dokonalí. A prestaneme napredovať.

Môže sa nám stať, že niekomu nevieme pomôcť. To je normálne. Ale ak veríme tomu, že sme dokonalí, to že nevieme pomôcť nás nikam neposunie. Ničomu novému sa nenaučíme. A ani človeku ktorý prišiel za nami nepomôžeme. Pretože ak sme dokonalí, potom vinu za stagnáciu nesie ten druhý a my nemáme na čom pracovať.

Cestou k napredovaniu je pokora.

Problémy hneď na začiatku

Zameranie na prejavy a patológiu klienta, nás môžu odviesť od neho. Strácame z očí jeho príbeh. Zameriame sa viac na to, aký má problém, než na to, čo je v ňom dobré, zdravé a pekné a čo by mu mohlo pomôcť pracovať s tým, čo ho dostalo do ťažkostí. Je to dôraz na motiváciu – ako ho podnietiť a ukázať mu, na čom môže stavať. Nezostať pri kategorizácií.

Sme zvyknutí mať ťah na bránu a aj poisťovne tlačia na efektivitu, ale okrem nášho postoja a prístupu je dôležitý aj postoj a prístup klienta. Niekedy mu trvá, kým sa rozhľadí a uvedomí si, čo vlastne chce.

Jeho očakávania sú dôležité pri jeho pohľade na to, akým smerom sa liečba uberá a či bude v nej pokračovať.

Cesta k plnosti a možno iba cesta

Tento krok sa spája s postupnosťou krokov. Nie vždy je nutné a potrebné urobiť zmenu. Nie každý prichádza s potrebou zmeny a s ochotou ju urobiť. Mnohí odchádzajú práve preto, že zmenu nechcú. A odídu skôr, než by k nej smerovali. Je možné im pomôcť inak? Možno v tej chvíli je maximom ukázať im možnosti. Dať im priestor a čas.

Je dobré sa opierať o veci, hodnoty a postupy, ktoré fungujú v živote klienta. Aj on potom ochotnejšie robí zmeny v živote. Ak je možné, treba nadviazať na liečbu, ktorú už absolvoval. Kontinuita je dôležitá. A zmena je napriek tomu možná. Radikálne zmeny v liečbe prinášajú aj kus nedôvery. Dokonca, aj keď sa robia v dobrom. Človek je tvor podozrievavý…

Záujem o klienta a o to čo má nové, dáva priestor tomu, aby zazneli kľúčové veci. To čo je dôležité – tým žije. Potom je šanca, že tieto veci nezaznejú až pri odchode a medzi „dverami“.

Terapia môže priniesť emócie. A môžu to byť silné a aj bolestivé „veci“. Je dobré človeka na to pripraviť. Ľahšie tým prejde a zmenší sa riziko, že ho to odradí a zaskočí…

Dôležité je nedávať falošné nádeje. Ale môžeme vypočuť jeho očakávania a spomedzi nich podporiť tie, ktoré reálne sú. A tak dať nádej a tá dá silu napredovať.

Analýza situácie

Nie je to ľahké, ale treba hľadať ako odhadnúť ochotu k zmene a odpor k nej. A tomu prispôsobiť tlak a intenzitu. Aby sme ho nestratili preto, že budeme tlačiť na pílu viac, než je vhodné…

Diagnostické nástroje sú časovo náročné, ale dávajú hmatateľné výsledky a môžu posilniť ochotu vytrvať na ceste. Dnes si nepamätáte čo bolo pred týždňom, ale ak z toho obdobia máte „dáta“, alebo hoci len poznámku (zápisky) – „bolo mi dobre“, máte sa o čo oprieť. O to viac, ak pri pohľade späť vidno progres…

Nie je to ľahké, ale je potrebné spochybniť klientovi snahu o diagnostiku seba? Nie je predsa dôležitá pre liečbu. A ak liečba bude úspešná, znaky a prejavy ktoré ho k tomu viedli, pominú. Dovtedy treba byť trpezliví…

Stále existujú isté zábrany psychológov poslať človeka k psychiatrovi a naopak. Ale možno hovoriť aj o duchovných problémoch. V niektorých veciach sa k slovu dostáva aj neurológ. A prejavy môžu mať príčinu aj v iných, než duševných ochoreniach. Treba na to myslieť skôr, než vo svojom „fachu“ vyslovíme diagnózu…

Nie je to jednoduché, ale skúsiť spoznať a udržať si odstup od predpokladov. Tie môžu byť chybné. Rozmanitosť je žiaľ aj v spôsoboch, ako sa človek dostane do problému. Kým stojí pred nami, treba mu dať šancu. To neznamená – nechať sa využiť. Ale vo svojom vnútri ho neodpísať.

Vzťah spolupráce

Pre úspešnú liečbu okrem rôznych diagnostických a liečebných postupov a tiež odbornosti terapeuta / lekára, je dôležitý aj vzťah s klientom. Aj ten sa podieľa na tom, ako bude na sebe pracovať a či bude spolupracovať. Je to komplex vecí ktoré zvyšujú pravdepodobnosť a úspešnosť liečby.

Blízkosť zvyšuje riziko vyhorenia. Ale empatia je v terapeutickom vzťahu dôležitá. Dáva mu iskru. Máte pocit blízkosti. Života. Chlad a odstup poznáme zo vzťahov, ktoré nás často priviedli do kresla u terapeuta…

Vedieť rozlišovať je cestou k tomu – ako povzbudiť to dobré. A ochota nesúdiť zas vedie k pochopeniu toho, že smie „byť“. Je to prijatie, ktoré vytvára priestor. My ho nepotrebujeme zmeniť pre seba, či podľa seba.

Spätná väzba je dôležitá pre obidve strany. Obidve vďaka nej pokračujú a napredujú na ceste. Prípadne si môžu všimnúť, že sa niečo deje a premýšľať nad tým, čo to znamená a čo s tým…

To že nie sme dokonalí, je fakt. To že napriek tomu máme hodnotu, je tiež fakt. Faktom je, že klient nemusí s nami súhlasiť. A že jeho názor neznamená, že nerobíme svoju prácu dobre. Je dôležitý a treba mu dať miesto, ktoré mu patrí. Nič viac, nič menej.

Spolupráca

Tak ako pri iných veciach, aj pri cieľoch je dôležité stanoviť ich spolu. Nech za ne bojujú obaja :).

Prvé stretnutia môžu byť informatívne a zoznamovacie. Ale aj pri nich treba vedieť, čo sa deje. Dohodnúť sa na tom, ako to bude prebiehať…

Sú rôzne možnosti, ako to urobiť. Nikdy nič nepokazíte otázkami a rozhovorom. Ale rozhovor o tom, o čom sa chce rozprávať je cestou, ako ho zapojiť. Je to jeho motivácia, aj keď tým odbieha od problému, alebo dokonca je to len „zastúpná“ téma.

Dôraz na vedu

Tak ako v úvode rezonovala pokora, teraz je to úloha držať krok s vedou a pokračovať v odbornom vzdelávaní. Je to tiež dobrá prevencia pred vecami, ktoré sa za vedu len vydávajú…

Hľadajte ako sa nenechať očariť šarmom, ale aj úspechmi. Jednoducho, stále ide o vedu. Dôležité sú vedecké poznatky. Snáď ani netreba menovať mnohých samozvaných odborníkov, ktorí poplietli hlavy ľuďom… Kto iný ako odborník by mal držať odbornú líniu a chrániť sa pred pavedou?

Tak ako pokora vedie k pochybnostiam, tak aj otvorenosť dáva šancu nepremárniť príležitosť. Bola by škoda natoľko ostať v zabehaných kolajách, aby sme už nedokázali reagovať.

Stanovenie hraníc

Blízkosť je dôležitá, hoci zvyšuje riziko vyhorenia. Je však aj cestou, ako stratiť odstup a tým aj prehľad. Buď stratíme nadhľad, alebo sa dokonca príliš identifikujeme s tým druhým a akoby sme prežili to isté…

Hranice sú dôležité. Sú dôležité pre dôveru, ale aj pre normálne fungovanie a zachovanie celistvosti. A nikdy to nie je všeobecne platné. Niekomu je nepríjemné ruku podať. Niekto na nej lipne a ďalší ju môže vnímať ako obťažovanie, či náklonnosť. A toto platí vo všetkom…

Odstup je dôležitý pre nadhľad a hľadanie riešenia, môže však viesť k necitlivosti či k snahe prerušiť rozprávanie. Ak sa nemýlim, dôležité je naučiť sa s problémom žiť a ak sa dá – tak ho uzdraviť. Bez vystavenia emóciám to však nepôjde.

Otvorenosť je cestou, ako ukázať blízkosť a pochopenie. Ale môže byť aj negatívna, ak odvádza od podstaty.

Veľmi dôležité sú hranice a pravidlá ohľadom kontaktu. Akým spôsobom prebehne komunikácia a kedy. Je to aj o snahe podnietiť istú samostatnosť. Mať toho druhého stále na blízku vytvára závislosť…

Plnenie úloh

Viem ako to vzniká. Úmysel je dobrý. Ale bez spolupráce s klientom, sa nepodarí. Ak treba niečo robiť, treba ho zapojiť do toho ako. Inak to neurobí.

Nikdy to nie je otázka pokynov a usmernenia. Treba ho jednoducho na to pripraviť. A to je vždy individuálne. Môže mať aj otázky…

Pri hľadaní riešení a pri výbere možnosti treba klienta podporovať. Vytvoriť podporný mechanizmus. Je to jeho rozhodnutie, ale pomôže mu, ak v tom nie je sám.

Zmena postojov

Cestou k zmene je často potreba zmeniť postoj. Zmení sa postoj, zväčší sa ochota k zmene. Niekedy si treba pripraviť pôdu pre zmenu. Nie je to len tak.

Zmena postoja súvisí aj s emóciami. Treba klienta na to pripraviť. Emócie, pohľad späť, prehodnocovanie. Je toho viac.

Učenie prebieha cez sériu pokusov. A usmernenie cez množstvo otázok a odpovedí. Prejdite tú cestu s ním.

Niekedy v zmene bráni hlboké (jadrové) presvedčenie. Ani to nie je večné a nemenné. Len treba o ňom vedieť a s ním pracovať.

Vzájomná konfrontácia

Ľudia často vnímajú problémy ako statické, pretože nechápu ich príčiny a preto problém vnímajú ako nemenný. Je dôležité ukazovať im, ako ľahko sa okolností menia a mení sa aj vízia. Niekedy stačí zmeniť uhol pohľadu…

Bolo by zvláštne, ak by to práve tu neplatilo. Ale klienti sú rôzni a preto aj prístup k nim treba prispôsobiť. Je fakt, že s niekým sa pracuje lepšie a s niekým menej. Niektoré techniky a nástroje sú už priam našou prirodzenosťou a niektoré sú pre nás náročné.

Otvorenie sa možnostiam

Ak problémom je neprimeranosť, tak potom aj druhý extrém v podobe prehnaných reakcií. A prehnaným reakciám sa dá predchádzať informovaním. Ale vedieť to odhadnúť, to je umenie. Naozaj.

Súčasťou terapie a liečby je načrtnúť viaceré možnosti. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať, ale je dobré vedieť, čo sa môže stať.

Ako to uzavrieť

Mnohé starosti a obavy, ale aj nespolupracovanie či nenabehnutie na liečbu, je dôsledkom malého času venovaného otázkam ohľadom liečby. Pochybnosti môžu byť dôvodom, prečo sa klient nevyberie na cestu, ktorá je pre neho neznáma.

Je dobré, ak hneď na začiatku tu je aj možnosť ukončenia terapie. A sú k tomu rôzne dôvody. Nakoniec, nemá zmysel aby klient chodil, ak nechce. Alebo nespolupracuje…

Aj ukončenie terapie by malo prebehnúť usporiadane. Treba to uzavrieť spôsobom, aby to bol otvorený koniec. Koniec, lebo terapia je na konci a dohodli sa na tom spolu. Otvorený koniec, pretože odchádza, ale môže sa vrátiť. Má sa kam vrátiť.

Nie je to vyhadzov. Klienta sme sprevádzali a teraz už môže kráčať sám. Akoby zložil skúšky a už môže kráčať sám. Niekam sa posunul. Získal, nestratil.

Pozor na vyhorenie!

Je na to tlak hlavne zo strany poisťovní. Ale je dobré hľadať cestu, ako sprevádzať tak dlho, ako treba. Vo všeobecnosti možno síce hovoriť o istých počtoch, ale potom do hry vstupuje individuálny faktor.

Klientovi snahu bojovať a pracovať na sebe posilňuje, ak má kontakt so sebou. Tie dobré pocity ktoré zmena prináša, ho ženú dopredu. Treba ho povzbudiť v ich prežívaní…

Aj pre terapeuta platí zákon zachovania energie, v podobe rovnováhy medzi prácou a odpočinkom.

Mnohým to nenápadne, ale pre terapiu je dôležité prostredie, aby sa v ňom ľudia dobre cítili. Doprajme im ho.

Terapia u detí

Napriek sklonom k špecializácií, paradoxne to s ňou nepreháňajte. Je dobré zachovať si citlivosť na celý kontext a tu a tam prijať niečo nové, ako výzvu. Cesta k špecializácii môže byť paradoxne cestou k zakrpateniu.

Je dobré zapojiť do terapie viac ľudí, nielen samotné dieťa. Tí ľudia môžu byť pre neho niečo ako podporný tím.

Nie je ľahké sa im priblížiť, ale terapia nemá byť o dieťati, ale o tom, s čím má problém a čo ho trápi. Treba ho do terapie zapojiť.

Ani pre dieťa, podobne ako pre dospelého, nemusí byť vízia terapie niečím príjemným. A rozhovor tomu pomôcť nemusí. Treba preto hľadať, ako sa s ním zblížiť, alebo ako mu dať priestor.

Pre dieťa je liečba viac o bolesti, než o cieli. Preto aj zubár s dieťaťom zápasí. A v terapií prebieha tiež zápas. Často je to zápas o slová – dieťa hovorí málo.

Môže vám to prísť zvláštne, ale rozhovor s dieťaťom je iný. A otázka prečo v ich svete sprítomňuje skôr obviňovanie, než hlad po pravde. A záujem.

Je to zložitejšie, než u dospelých. Máme v tom veľké rezervy, ale treba hľadať diagnostické nástroje šité na mieru deťom.

Rada na záver

To čo chceli autori priblížiť v poslednej rade do terapie a aj do života, prináša aj jeden príbeh od Bruna Ferrera. Ten príbeh sa odohrával na púšti. Muž ktorý prechádzal púšťou zo zlomyseľnosti vložil do koruny malej palmy kameň. Chcel jej ublížiť. Keď sa na toto miesto vrátil o niekoľko rokov, tá palma tam stále bola, dokonca bola vyššia a krajšia, než palmy v okolí. Začiatok nemala jednoduchý. Kameň ju utláčal. Ale vyrovnala sa s tým tak, že zapustila hlbšie korene. Vďaka tomu mala viac živín, časom sa zbavila kameňa a narástla do krásy. To čo Ferrero sa snaží pripomenúť je úlohu sily ducha, alebo ak chcete vytrvalosť a nezlomnosť ducha. Vytrvať, aj keď sa ako píše rabín Kushner – stávajú zlé veci dobrým ľuďom. Ľudia sú v tejto schopnosti rôzni. Niekto unesie viac, niekto menej. Treba to rešpektovať, ale zároveň je dobré sa inšpirovať a rásť v odolnosti. To je aj cesta, ako sa vrátiť do života posilnený a zdolávať nepriazeň života.

Kniha uzrela svetlo sveta prvý krát v roku 2010. Vtedy autori pomenovali 50 spôsobov ako „zlyhať“. V publikácií ktorú priniesol Portál je o 7 „zlyhaní“ viac. Autori knihy prepracovali, či skôr doplnili pôvodnú knihu. Pribudla jedna celá kapitola venovaná čisto práci s deťmi (a mladistvými). V poslednej dobe narastá počet klientov v tak mladom veku, ktorý potrebujú pomoc. Preto ide o cenné rozšírenie pôvodného diela.

Autori knihy sa snažili problém priblížiť čo najväčšiemu okruhu ľudí. Preto okrem teórií pri každej „chybe“ ponúkajú aj príklad / príbeh z praxe a zopár bodov k zamysleniu / krátke cvičenie. Jednotlivé „chyby“ sú členene do tématických kapitol.

Na záver ako bonus pridávajú aj dotazník pre terapeuta. A diagnostický nástroj pre skúmanie účinnosti terapie. Sú to všetko praktické veci (do života).

Kniha sa zaoberá tak rozmanitými úlomkami terapie, že je vhodné sa k nej vracať stále znova a znova. Pomáha totiž znovuobjavovať bohatstvo možností, ako pohladiť dušu.

Príchod Rogersa a humanizmu priniesol do psychológie nové výzvy. Možno povedať, že práve táto kniha sa snaží pomôcť nájsť odpovede na mnohé otázky a vniesť viac „človečiny“ do terapie a rozhovoru.