Skúste si predstaviť, že zavriete oči a keď ich otvoríte, budete stáť na pódiu divadla. Umelci o ňom hovoria ako o „doskách, ktoré znamenajú svet“. Nám pomôže obraz priestoru, kde sa odohráva náš život a príbeh.

Za nami stoja kulisy, ktoré dotvárajú náš príbeh. Podobne je to aj v živote. Niektoré veci sú dané a v niečom nás limitujú. Ale stále je v našich rukách, aké bude dejstvo a ako to dopadne.

Po tomto divadelnom prostredí som nesiahol náhodne. V knihe ktorú si dnes priblížime sa často používa obraz opony. Náš život pred oponou a za oponou. To čo vidia iní a to čo skrývame, či už vedome, alebo bez toho, aby sme o tom vedeli (nevedome).

Dnes si priblížime knihu: Když ty, nejsi ty od Anity de Nennie. Názov knihy sa snaží poukázať na to, že v našich prejavoch a v správaní sa občas zrkadlí tá časť z nás, ktorá doteraz bola skrytá a občas sa v nás zrkadlí ten druhý (s ktorým sa stretneme / rozprávame). Sme a nie sme to my. Podnázov knihy: …a proč přenášíme na druhé svoje pocity zas poukazuje na „prenos“, ku ktorému tu dochádza (a priblížime si aj „protiprenos“). Ale poďme na to pekne „od podlahy“.

Zrkadlové neuróny

V článku: Prečo cítim to, čo ty? sme si priblížili funkciu zrkadlových neurónov, vďaka ktorým sa dokážeme vcítiť do druhého človeka. Podmienkou je, že sa „prejavuje“ – vysiela signály ktoré nesú posolstvo a my tie signály poznáme a máme skúsenosť – vieme k nim priradiť obsah. A tak bez veľkých slov sa vieme zblížiť, pochopiť a navzájom sa zdieľať. Viac je o tom napísané tu: https://dennikn.sk/blog/714026/preco-citim-to-co-ty/.

Neverbálna komunikácia

Sme zvyknutí pri komunikácií sa sústrediť na slová. Niektorí sa snažia okrem slov všímať si aj neverbálnu komunikáciu, to sú rôzne telesné prejavy od mimiky, cez držanie tela, až po konkrétne gestá. Niekedy komunikácia slovami a telom je v „rozpore„. A keďže neverbálna komunikácia je oveľa viac nevedomá (než verbálna), býva znakom toho, že slová klamú. Samozrejme, nedá sa na to vždy spoľahnúť. Dôležité je preto „cibriť“ intuíciu. Niektoré neverbálne prejavy sú naučené. A niektoré už zdomácneli – pri niektorých príležitostiach sú súčasťou „normy“ čo sa má a nemá.

Ako komunikujeme

Psychológ Paul Watzlawick hovorí, že komunikujeme spolu, aj keď sa nerozprávame, dokonca aj keď sa (telesne) neprejavujeme (negestikulujeme). A tým sa dostávame k pocitom (ale aj k iným informáciám). Spomínali sme ich vyššie pri zrkadlových neurónoch a zohrávajú úlohu aj pri dnešnej téme, ktorá hovorí o prenose a protiprenose.

„Dejiny“ prenosu

O prenose sa začalo hovoriť v psychoterapií na začiatku 20 storočia. Je to „jav„, ktorý prvý krát nastal počas sedenia – počas rozhovoru došlo k prenosu medzi pacientom a lekárom. Následne sa hľadali možnosti ako zabezpečiť, aby tento prenos bolo možné zaznamenať a s ním pracovať. Neskôr sa ukázalo, že k takémuto prenosu dochádza aj v bežnom živote. A čo sa prenášalo? Informácie, emócie a pocity.

Tvar a maska

Či chceme, alebo nie. Musíme prijať skutočnosť, že okrem tej tváre ktorú všetkým ukazujeme, je tu aj tvár, ktorú schovávame a o ktorej netušíme. Tú ktorú schovávame – ak je to vedomé, je v našom vedomí. Ak o nej nevieme – nachádza sa v nevedomí – mohla byť potlačená a zabudnutá, alebo sa do nevedomia dostala nepozorovane. Máme viac tvári, než si myslíme. Tú ktorú vedome schovávame, s tou sa dá pracovať a je jedno, či treba na „tom“ popracovať, alebo to je niečo pekné, čo žiaľ nemáme odvahu žiť. A čo sa týka nevedomia, k nemu vedie cesta. A tým sa dostávame k Sigmundovi Freudovi a k iným velikánom. Aby sme sa k nej dostali a mohli s ňou pracovať, musíme si k nej nájsť cestu.

Hovoríme o tvári, ale môžeme hovoriť aj o maske. Možno sme natoľko zakryli či skôr zahalili tvár, že ukazujeme skôr masku, ako tvár. A tak ukazujeme skôr, kým nie sme. Ale chceli by sme byť. A možno to chcú len tí druhí… a žijeme v rozpore s tým, čo by sme chceli.

Opona vedomia

V knihe ktorá nám dnes slúži ako podklad, sa to „vedomé“ od „nevedomého“ delí oponou. Tým sa vraciame k obrazu divadla a nášho života ktorého dej sa odohráva na jeho doskách. To čo vidia ostatní – sa odohráva pred oponou a to čo je im skryté – za oponou. Podľa autorky knihy korene tejto aktivity siahajú do detstva, kedy sme vplyvom rodiny a prostredia sa učili ako prežiť a ako sa zapáčiť a tak sme niečo ukázali a niečo schovali. Výsledok je taký, že veľká časť nás, dokonca aj veľa toho pekného z nás drieme niekde v nevedomí a čaká ako šípková Ruženka na bozk princa. Aby sme však boli spravodliví, tento mechanizmus funguje dodnes. Aj ako dospelí v tom pokračujeme a časť ukážeme a časť schovávame. Bojíme sa ukázať svoju pravú, či skôr celú tvár (lebo aj to v nevedomí sme my).

Strach a túžba

To čo je za „oponou“, teda to čo je v nevedomí sa často spája so strachom, alebo s túžbou. Bojíme sa dať tomu priestor. Alebo túžbu v pozadí vnímame ako hrozbu. Tá časť pred oponou sa bojí tej, ktorá ostala za ňou. Bojí sa, čo by spoza opony „vykuklo“ a že by tá skrytá tvár doslova obrátila život hore nohami. Tento boj si niekedy uvedomujeme viac, ale väčšinou menej. Vnímame skôr jeho atmosféru – akési napätie a zmätené pocity. Ale tá časť za oponou sa nevzdáva a čaká na príležitosť.

Naše ja s grifom partizána

Naša časť z nevedomia sa skôr dostane k slovu, keď naša aktívna obrana je unavená. Teda keď my sme unavení, keď sme smutní a náchylní klásť si otázky, pretože zjavne niečo nefunguje (nemáme silu tomu vzdorovať, alebo obranu „vypneme“). Ale dostáva sa k slovu aj počas spánku. Spánok je ideálnym plátnom na premietanie toho, čo sa cez deň nedostalo k slovu. Aj sen je však niekedy nástrojom, ako prečistiť naše vnútro od celodenného „nánosu“. Niekedy sa naše ja z nevedomia, dostane k slovu vďaka alkoholu. Mnohí sa prestanú ostýchať a začnú sa socializovať. Ďalší začnú byť agresívni a agresia z vnútra sa dostane na povrch. Ale nevedomie sa môže dostať na povrch aj v okamihu napätia – jednoducho si povie dosť – už viac nie!

Dosť často sa však táto časť nás snaží infiltrovať a integrovať do vedomej časti. Tú a tam, viac či menej sa hlási o slovo a zapája sa do „rozhovorov“ a pretláča svoju „agendu“. Okrem už vyššie spomenutých vecí môžeme počuť zvuky, cítiť vône, mať predstavy, alebo ako poznamenal Freud, môžeme sa prerieknuť a povedať tak konečne, čo vlastne chceme… A nevedomie sa prihlásilo o slovo…

Ako to celé ustáť

Veľmi tomu celému napomôžeme, keď sa nebudeme báť venovať čas sebe a objavovať seba. Hoci aj po malých úlomkoch. Je to proces pomalý, ale citlivý. Ale liečivý.

Okrem všetkých týchto nástrojov, veľmi často sa tieto potlačené veci dostávajú na svetlo prostredníctvom vzťahov. A celkovo prostredníctvom stretnutí s ľuďmi.

Či si to uvedomujeme, alebo nie. Tieto naše obavy, ale aj túžby, sa dostávajú na povrch vďaka projekciám. Projektujeme ich do sveta a aj do ľudí. To čoho sa bojíme a s čím nesúhlasíme, to odsudzujeme. Na druhých. Je to náš spôsob, ako sa s tým vyrovnať. A to po čom túžime, aj to sa hlási k životu. Či už sa inšpirujeme tým druhým (túžba hľadá realizáciu), máme na tom sprostredkovane účasť (vďaka za zrkadlové neuróny) alebo si to nejako „kompenzujeme“. Koľkí sme na námestí skákali od radosti keď hokejisti získali medailu – mnohí akoby sami ju získali. Paradoxom je, že to nevedomé si žiada svoje, ale keďže tomu nedávame priestor vo vedomí, tak si to žije svojím životom a často preto nemáme nad tým žiadnu kontrolu. Nebolo by lepšie to integrovať a trochu usmerniť?

Projekcia

Naše projekcie prebiehajú neustále. A to svoje vnútorné (vnímanie sveta) projektujeme na svet okolo seba. A je to problém, pretože to naše vnútorné skresľuje a deformuje to vonkajšie. Svet a aj ľudí vnímame inak, než by sme mali (skreslené). Je v tom aj naša túžba po bezpečí. Práve rôzne naše obavy a strachy získavajú pri projekcií dôležité miesto a snažia sa identifikovať miesta, ľudí a správanie, ktoré by bolo rizikové. Preto ľudia ktorí sú ustráchaní sa v určitej fáze začnú vyhýbať ľuďom. Tie ich obavy a strachy všetko „prevalcovali“. Nakoniec sa vyhýbame ľuďom, pretože sa nevieme postaviť našim vlastným strachom a obavám.

Projekcia tak okrem priestoru pre to čo je nevedomé a čo treba integrovať (preto sa to hlási k životu), zohráva dôležitú úlohu aj pri snahe udržať kontrolu nad svetom okolo nás. Obidve tieto úlohy sú veľmi dôležité. A je dôležité, aby sa realizovali v určitej miere.

Projekcia môže zohrať pozitívnu a aj negatívnu úlohu. Veľa závisí od toho, či nás vedie k plnosti, alebo k odsúdeniu, či nás vedie k zamysleniu, alebo ju necháme svet skresliť.

Prenos a protiprenos

A tým sa od projekcie dostávame k prenosu. Projekcia nás sprevádza stále. A vystačíme si v tom aj sami. Takže projekcia nepotrebuje prenos. Ale prenos je vždy spojený s projekciou.

Sigmund Freud hľadal cestu k nevedomiu. Pre neho kráľovskou cestou k nevedomiu boli sny. Chvíľu pracoval aj s hypnózou.

Predstavte si, že niekoho stretnete. Nemusí otvoriť ústa a už sa k vám hrnú informácie. To je projekcia. A keď s tým začneme pracovať a keď to začneme vzťahovať na seba – to je prenos. Ale prenos je aj to, čo nám aktívne ponúka a teda hovorí. Bolo by vhodné vrátiť sa k psychoterapii, teda k rozhovoru lekára s pacientom, kde prvý krát došlo k objaveniu prenosu.

Počas rozhovoru došlo nielen k odovzdaniu informácie – rozhovor bol na nejakú tému. Ale zároveň – bola tu projekcia lekára smerom k pacientovi a potom tu bola projekcia vyvolaná pacientom – ktorá buď hovorila o niečom v jeho (pacientovom) nevedomí, alebo vyvolala na svetlo niečo z lekárovho nevedomia. Preto sa pomerne skoro začalo hľadať riešenie a postupne sa našlo v dôraze na lekárovu zrelosť, vzdelanie a formáciu, ale aj na jeho vlastnú terapiu. Lekár sám prejde terapiou, aby si poriešil vlastné veci a aby následne pri rozhovore dokázal dať bokom svoje projekcie a aj projekcie vyvolané pacientom. Inak projekcie vyvolané pacientom – tým čo hovorí – sú známe ako protiprenos. Prenos je to, čo hovorí a protiprenos to, čo vyvoláva a ho sprevádza (a hovorí o ňom, ale aj o lekárovi, ak to nedokáže usmerniť).

A teraz sa vraciame k nevedomiu. Prenos a protiprenos sú nástroje, ktoré pomáhajú udržať všetko pod kontrolou (v nevedomí). Sú to naše obranné mechanizmy.

Ako integrovať nevedomie

Aby to nebolo také jednoduché treba povedať, že pri komunikácii vždy časť prebieha vo vedomej a časť v nevedomej rovine. Preto sa niektoré veci uložia časom a preto nám niektoré veci dôjdu časom. Nie všetko vieme dešifrovať na mieste a niekedy je tých informácií aj veľa.

Ak sa zamyslíme nad terapiou – rozhovorom medzi lekárom a pacientom a zvážime, že lekár je vedený k tomu aby prenos a protiprenos zvládol, tak nám v bežnom živote takáto príprava chýba, preto prenos a protiprenos často prebiehajú bez toho, aby sme si to uvedomovali.

A teraz späť k opone a k divadlu. Ak lekár sa na rozhovor, prenos a protiprenos pripravoval štúdiom a výcvikom. Potom aj naša cesta povedie týmto smerom. Ak budeme častejšie venovať čas sebe, spoznávaniu seba, ale aj našich prejavov, potom budeme dávať viac priestoru nevedomiu. Bude to snaha o pomalú integráciu nevedomia a tým znížime priestor na zasahovanie nevedomia do vedomia. To nám následne pomôže lepšie postrehnúť, že dochádza k prenosu a protiprenosu (ak viem kto som a ak som zrelý, potom rýchlo zistím, že „to“ nie je moje). Viac budeme žiť podľa scenára, ktorý sme pre svoj život napísali mi sami a viac zo seba ukážeme pred oponou. Za oponou ostanú len veci, ktoré ešte majú čas. Buď ešte potrebujeme čas – nemôžeme riešiť všetko naraz, alebo ide o obsahy, ktoré dozrievajú a získavajú tvár, aby mohli byť následne uchopené a spracované.

Nástroje integrácie nevedomia

Istým návodom nám môžu byť aj sny, ak sa naučíme s nimi pracovať. Viac o snoch nájdete tu: https://dennikn.sk/blog/2283983/povedz-mi-co-sa-ti-sniva-a-ja-ti-poviem-co-ta-trapi-a-po-com-tuzis/. Ale pomôže nám aj práca s vizualizáciou – kedy vezmeme úlomok zo života a vďaka predstavivosti hľadáme odpoveď na otázku, čo nám chce povedať.

Sigmund Freud pracoval aj s voľnou asociáciou. Ale to sa lepšie robí vo dvojici. Ale áno, aj to je cesta .k nevedomiu. Je to v podstate „prerieknutie“.

S Freudom sa spája aj vizualizácia, čo je práca s predstavami a s fantáziou. Ale tak trochu pasívna v duchu práce so snom. Ale môžeme hovoriť aj o aktívnej imaginácií v duchu Junga. Kedy vďaka symbolom dávame snu dynamiku a prenášame ju aj do života. Tú si však priblížime onedlho vďaka ďalšej knihe – dostane svoj článok, svojich xy minút slávy.

Má to zmysel?

Ak stále váhate, či do toho ísť a aktívne vstúpiť do príbehu ktorý sa odohráva na doskách vášho divadla a či ukázať viac pred oponou… Všetko to, čo je v nevedomí, sa hlási k životu. Je lepšie to usmerniť, než sa nechať tým viesť. Je to príjemnejšie, citlivejšie a menej spontánne a teda viac s rozumom. Práve „obsah“ v nevedomí môže stáť za problémom citovej väzby – keď sa bojíme nadviazať vzťah. Môže stáť aj za závisťou a žiarlivosťou v našom živote. Často sa snažíme zapáčiť druhým, nevieme povedať nie a smerujeme k vyhoreniu pre vzorec / schému v našom nevedomí. Možno je to rola, ktorú sme prijali. Alebo nesprávny, či nevhodný vzor. Ale príčina v pozadí (v nevedomí) môže byť aj za snahou mať všetko pod kontrolou, ovládať druhých cez moc a postavenie, či dokonca „riešiť“ veci násilím. Je toho veľa, k čomu sa kľúč k vysvetleniu (pochopeniu) môže schovávať v nevedomí.

Ak vás to ešte stále nepresvedčilo, spomínam si na príbeh zo života. Muž doma niečo opravoval a zistil, že mu chýba jeden nástroj. Rozhodol sa obrátiť na suseda. Cestou k nemu dal priestor pochybnostiam – či bude ochotný mu pomôcť. Spomenul si na nedávnu príhodu, kedy sused nemal dobrú náladu (ale nevedel prečo). Vztiahol to však na seba a začal veriť tomu, že bude neochotný. Keď konečne k nemu prišiel a zazvonil, sused mu otvoril dvere a tento muž mu bezprostredne povedal: „tak si to … strč niekam ti lakomec a odišiel“. Sused bol v tom nevinne, ale projekcia, prenos, dokonca aj protiprenos zaúradoval a ovplyvnil negatívne jeho život.

A ak to ešte stále nie je pre vás dostatočný dôvod, tak neporiešené veci v nás dokážu ovplyvniť aj náš výber práce, obchodného partnera a dokonca aj životného partnera. A dokážu ovplyvniť aj mnohé bežné rozhodnutia, pretože vždy sa to tak robilo, alebo nám niekto povedal a my sme to prijali a nikdy sme sa nad tým nezamysleli.

Nevedomie je veľký čarodej

Preto sme sa ním už pár krát zaoberali.

Do nevedomia môžeme nazrieť vďaka Vereny Kast a jej knihe o tieňoch. Viac nájdete tu: https://dennikn.sk/blog/1820525/tien-v-nas/.

O rôznych mechanizmoch a vizualizaciách píše aj Lenka Šnajdrová. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2580385/tajomstvo-nasho-nevedomia-alebo-preco-obcas-robime-divne-veci/.

A nemožno vynechať Stephena LaBergeho, ktorý okrem nevedomia veľa priestoru venuje aktívnej imaginacií. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2854467/lucidne-snivanie-alebo-ako-neprebudit-draka-z-nevedomia/.

.

Dnes sme sa snažili priblížiť knihu: Když ty nejsi ty. Teraz už snáď je zrejmé, že v skutočnosti sme sami sebou, keď dávame priestor aj nevedomiu. Či už ide o veci, ktoré vieme integrovať a obohatia nás, alebo ktoré uzdravíme. A v zrelosti, či skôr v jej nedostatkoch tkvie odpoveď na otázku, prečo dochádza k prenosu (pocitov). To je zároveň aj odpoveďou na podnázov knihy.

Kniha od Anity de Nennie sa dobre číta. Teóriou a vysvetleniami sa zaoberá v dostatočnej miere a bez toho, aby čitateľa uspala v štýle nudného profesora. Dôraz kladie na príbehy a ich analýzu. Na podklade konkrétnych príbehov zo života a je ich naozaj požehnane, hovorí o tom, ako nevedomie, projekcia, prenos a protiprenos zasahujú do života. Príbehov je toľko, že si tam každý nájde ten svoj. A preto téma knihy je naozaj zaujímavá pre každého.

Kniha, která nabízí možnost rozpoznat, že skoro žádný mezilidský vztah není úplně čistý - zejména v dlouhodobých vztazích existují pocity, kterých si nejsme vědomi a vstupují do našich vztahů. Tedy existují nevědomé pocity, které nevědomky přenášíme na ostatní (pomocí signálů, které vysíláme, pomocí neverbální komunikace) a okolí je přijímá, přijímá roli, do které je stavíme a dle toho reaguje. Tento proces nazýváme přenosem (to, co nevědomky přenášíme na okolí z našeho nevědomí) a protipřenosem (reakce okolí). Vhled do přenosu a protipřenosu je velmi důležitý, chceme-li opravdu porozumět tomu, jak fungujeme během každodenní interakce s lidmi.

Jak již víme - kromě vědomí máme i nevědomí - část, kam od dětství ukládáme všechny nevhodné pocity a přání. To, co je okolím akceptováno, co je odměňováno, zůstává ve vědomí a ty okolím nejžádanější části já vystupují do popředí. Takto se krůček po krůčku vzdalujeme našemu nevědomí a tuto odstrčenou část já uzamykáme za jakousi oponu. (Skynner a Cleese, 1997). To, co je světu viditelné (tedy to, co je před oponou), je tedy jen malá část já. Ta část, která je akceptovaná, milovaná a oceňovaná. To, co je za oponou, je uzamčeno strachem, že by tuto skrytou část nás někdo spatřil, odhalil. (Kniha často pracuje s teoriemi - Freudovo pojetí nevědomí, behavioristický zákon účinku, darwinovské adaptační mechanismy). Nevědomá část já chce však také na světlo. Proto probíhá projekce naší nevědomé části na celý vnější svět. A takto vzniká přenos. “Projekce mění svět v neznámou tvář nás samých.” (Hamakers, 2008)

Kniha mi přinesla obrovskou sebereflexi. Jak přistupuji ke vztahům k přátelům? K partnerovi? K autoritám? Neznámým lidem? Co se skrývá za mými přáními? Jedná se o altruismus, nebo se jen mé vnitřní dítě za oponou (tedy v nevědomí) hlásí o pozornost a uspokojení jeho přání? Jakou roli zastávám v rodině? Je to role, kterou jsem si sama vybrala, nebo role, která doplňuje chybějící díl v konstrukci rodiny? Co jsem tedy skutečně já a co jsou projekce ostatních?

Kniha je opravdu skvělá. Obsahuje spoustu teorie, nechybí jí ani odborná terminologie, která je však podrobně vysvětlená a nejvíce na ní oceňuji reálné příklady. Autorka si vypůjčila a poupravila příběh dvou rodin, na kterých ukazuje důležitost a hloubku přenosu a protipřenosu v praxi. Vždy po příběhu následuje odborný rozbor situace (vždy po příběhu jsem si dala chvíli na přemýšlení, jak bych situaci sama interpretovala a skutečně mě to bavilo). Zároveň v rámci teoretických částí nabízí postupy, jak se z protipřenosu (tedy rolí, které nám někdo dal) vymanit (pomocí uvědomění, komunikace, vizualizací).

Málokdy ve mě kniha zanechala tolik otázek o sobě, o své minulosti, o tom, jaký je svět, který si tvořím, které lidi si držím u těla, a kterým se naopak vyhýbám/ zaujímám vůči nim negativní postoj. Ačkoli je přenos a protipřenos každodenní záležitostí, je jejich podstata často vysvětlována na vztahu klienta a terapeuta či na jiném vztahu, kde se vyskytuje autorita (lékař, právník, policista), kde je tento přenos nejvíce viditelný (role autority simuluje roli rodiče). Proto bych knihu doporučila zejména studentům, pracovníkům pomáhajících profesí, či profesí, kde je znatelná nadřazenost jedné z osob (advokát, učitel aj.). Vzhledem však k tomu, že komunikuje každý z nás, jistě není na škodu podívat se lidské interakci pod povrch, ať se profesně věnujete čemukoli.

Knihu vnímám jakou velmi cennou v oblasti emocí a komunikace. Věnuje se jak pojmu přenos, tak protipřenos. Teorie je vysvětlována na praktických příkladech a konkrétních lidech, což pomáhá k lepší představivosti a realitě. Autorka téma přenášení pocitů a jeho uvědomování si rozpracovává čtivým způsobem a snaží se zacházet i do praktických témat jako syndrom vyhoření, zneužití moci či domácí násilí. Mně osobně nejvíce zaujala kapitola týkající se osobních vztahů - jak v nich funguje přenos a protipřenos. Zde byly na příkladech hezky ukázány myšlenkové pochody a reakce konkrétních lidí, se kterými se setkáváme v průběhu celé knihy. Tyto ukázky však považuji také za menší negativum, protože mi občas přišly zdlouhavé, trochu nudné a zbytečné. Ale možná je to i proto, že téma přenosu a emocí už mi není úplně cizí a orientuji se v něm lépe, než ti, kteří se s ním setkávají prvně. Proto bych knihu doporučila především těm, kteří nemají o tomto tématu tolik znalostí a chtějí získat komplexní pohled na věc. Myšlenka, která mi nejvíce utkvěla v hlavě, je, že máme být co nejvíce sami sebou, což nám pomůže se osvobodit od pocitů a emocí, které na nás naložili ostatní a které nás vzdalují od nás samých. Tím si můžeme lépe uvědomit přenos a protipřenos – tedy to, co ostatní dělají s námi a my s nimi.