Závislosť má veľa podôb. Je veľa možností, na čom človek môže byť závislý. Vždy však v jeho blízkosti sa nachádzajú ľudia, ktorí jeho životným štýlom trpia a ktorých jeho závislosť urobila spoluzávislými. Majú účasť na jeho závislosti. Preto sa dnes porozprávame o spoluzávislosti…

Asi každý pozná niekoho, kto zápasí so závisloslosťou a na túto tému sa napísalo veľa článkov a kníh. V blízkosti týchto ľudí sa však nachádzajú aj iní ľudia – často ich partneri, či rodina, ktorých sa táto závislosť dotýka. Oni sami nie sú závislí, ale ich život v blízkosti človeka ktorý je závislý, má na nich negatívny dopad. A pre tento jav sa používa pojem spoluzávislosť.

Závislosť na viacero „spôsobov“

V „tieni“ závislého žijú ľudia, na ktorých má jeho život dopad. Je na čase začať hovoriť o nich a o tom, čo ich trápi. Siahol som preto po knihe od Melody Beattie. Pozná spoluzávislosť z viacerých strán. Najprv ona sama zápasila so závislosťou. Potom si vyskúšala pozíciu spoluzávislého, keď člen jej rodiny mal „problém“. A nakoniec ako terapeut zasvätila život pomoci ľuďom, ktorí bojujú so závislosťou a predovšetkým zo spoluzávislosťou. Jej štúdie a texty sa stali podkladom pre 12 bodový program, ktorý v USA slúži pre terapiu spoluzávislých. A dnes si jej prácu priblížime vďaka knihe Konec spoluzávislosti.

„Od tej doby, čo som napísala túto knihu, dostala som sa na vrchol hory, prešla som sa temným tunelom smrti svojho syna a dosiahla svetlo na konci tunela a dala ostatným nádej. Viem kedy povedať nie a kedy áno. Obeť? Tá zmizla. Jediný kto ma môže urobiť skutočnou obeťou, som ja sama a v 99 % prípadoch sa rozhodnem tak, že už ňou nebudem. Pomáha mi v tom niekoľko krokov…“

Objavenie spoluzávislosti

„Prvý krát som sa stretla so spoluzávislými v šesdesiatich rokoch. V tej dobe sa ľuďom, ktorí trpia správaním druhých ešte nehovorilo spoluzávislí. V tej dobe som im ešte nerozumela. Ale vtedy som nerozumela ani sama sebe.“ Pomáhala som organizovať skupiny pre spoluzávislých. Mala som skupinu plnú ľudí, ktorí boli ochotní neskutočne pomáhať druhým a hlavne jednému (tomu závislému), ale nedokázali pomôcť sebe. Cítili zodpovednosť za druhých a hlavne toho jedného, ale nie za seba… V tom čase starostlivosť o závislých zažívala rozkvet. Ale starostlivosť o spoluzávislých bola ešte v plienkach…

Videla som trpiacich, ktorí potrebovali útechu, porozumenie a informácie. Je to zvláštne, ale partner utápajúci sa v závislosti, otupuje svoje cítenie a zatiaľ ten druhý (spoluzávislý) sa krúti v bolestiach. Nie je to zvláštne? Ako skoncovať s tou bolesťou a začať riadiť svoj život? O tom je táto kniha…

Závislosť a predsa rozhodnutie

Spomínam si na prvú spoluzávislú. Je jedno o akú závislosť ide. Vždy okolo závislého sú ľudia, ktorí jeho chorobou sú zasiahnutí. A to je spoluzávislosť. Spoluzávislosť má svoju dynamiku (vývoj a proces). Ak sa jej chcete zbaviť, musíte preto niečo urobiť. Závislosť je primárne problémom toho, kto je závislý. A spoluzávislosť je primárne Vašim problémom (ak žijete so závislím človekom). Sú to spojené nádoby. A predsa, to či sa dostanete zo spoluzávislosti, máte vo svojích rukách. Bez ohľadu na to, či závislý sa dostane zo svojej závislosti. On je závislý na svojej látke. A vy budete spoluzávislí, kým budete závislí na závislom…

Niekedy je spoluzávislosť úzko spojená s našou „funkciou“ manželky, manžela, otca, matky, syna, dcéry, ale aj sestry, či brata… Jednoducho máme výčitky, ak voči niekomu blízkemu nie sme ochotní výjsť v ústrety… práve pre blízkosť, to je pre nás ťažké. Ťažko sa nám povie nie. Radšej povieme áno, aby sme nemali výčitky. Aj keď tým áno môžeme napomáhať tomu závislému, aby sa z toho nedostal. Povieme áno a znížime šance, že sa z toho dostane, alebo povieme nie a ak si ublíži, budeme sa z toho obviňovať. Nech urobíme čokoľvek, aj tak nakoniec môžeme mať zlý pocit. Toto nemá riešenie. Sme postavení pred dilemu, ktorú by sme nikdy riešiť nemali. V podstate je to voľba menšieho zla.

Životný „stav“

Spoluzávislosť je zložitý fenomén, ktorý je veľmi rozmanitý a rôzna je aj jeho intenzita v prejavoch spoluzávislých. Závislosť je definovaná na látke, alebo na nelátke – závislosti sú látkové a nelátkové (v duchu matérie – napríklad alkohol je látková, hranie hier nelátková závislosť). Spoluzávislosť je skôr o tom, ako ten druhý ovplyvňuje nás…

Definovať spoluzávislosť nie je jednoduché. Niekde sa píše, že v istej podobe zdieľame závislosť toho druhého. Máme na nej účasť. Iná definícia hovorí o nej ako o stave, ktorý vzniká následkom dlhodobého vplyvu obmedzujúcich pravidiel. Život so závislím sa nesie v duchu pravidiel, ktoré zväzujú život ostatných. Napríklad sa bojíte nechať ho samého, niekam odcestovať… O spoluzávislých sa hovorí ako o ľuďoch, ktorých život sa stal ťažkým a nezvládnuteľným v dôsledku života so závislým. Spoluzávislosť je veľmi rozmanitá…

Narušenie hraníc

Ak by sme sa nedržali striktne závislosti, potom zo spoluzávislosťou sa môžeme stretnúť vždy vtedy, kedy niekto narúša hranice ostatných a oni prestanú žiť svoj život. Všetko podriadili tomu druhému. Môžeme si ľahko predstaviť, že môže ísť aj o ľudí, ktorí nie sú závislí. O spoluzávislých sa však hovorí bezprostredne v súvislosti so životom v blízkosti závislého. Nerád by som preto zabiehal k závislej poruche osobnosti a k iným podobam závislosti…

Spoluzávislí je ten, kto sa nechá ovplyvniť správaním toho druhého. Definíciu však nájdeme v sebe, v tom ako sa necháme ovplyvniť tým druhým. Nielen v tom, ako na nás vplýva… ale aj v našej túžbe pomáhať… v nízkej sebaúcte… v nenávisti voči sebe… v sebazapieraní… v strate vlástného ja… v neschopnosti komunikovať… v sebaľútosti… a v neposlednom rade v snahe kontrolovať toho druhého. To všetko je spoluzávislosť… Počkaj, kontrolovať toho druhého? Áno. Máme pocit, že ak ho dostaneme pod kontrolu, prestane so závislosťou a my prestaneme byť spoluzávislí. Ale môžeme mať aj úplne opačný postoj. Máme túžbu sa starať a ten kto je závislí nám dáva veľa priestoru sa cítiť potrebne a užitočne. Vlastne nám to môže vyhovovať. Do istej miery…

Návykovosť správania

Je dosť možné, že sme túžbu pomáhať a niekoho zachrániť mali v sebe oveľa skôr, než náš blízky sa „utopil“ v závislosti. A možno naozaj už máme toho plné zuby a máme pocit, že náš problém začal a preto skončí so závislosťou toho druhého a preto ho chceme vyliečiť.

Spoluzávislosť je chorobou tiež preto, pretože správanie spoluzávislích je návykové. Pomerne rýchlo si osvojujeme správanie, ktoré sa stane naším novým životným štýlom. Nie je to život v susedstve, ale priamo život bezprostredne v závislosti (toho druhého). Náš život je iný, než bol predtým. Deformovala ho prítomnosť závislej osoby.

O spoluzávislosti možno povedať, že potreby spoluzávislích nie sú naplnené. Oni sa podriadili závislému a závislý hľadí len na seba. Tam čakať zmenu nemožno. Závislý stráca cit (voči ostatným a nakoniec aj voči sebe). Naozaj čakáte, že si to uvedomí? Časom v závislosti si už nedokáže uvedomiť kontext a súvislosti. On naozaj nedokáže prehodnotiť svoj prístup k životu, ale ani k Vám…

Znaky spoluzávislosti

Melody Beattie prináša niekoľko strán plných znakov toho, že človek je spoluzávislý. Patrí sem: prehnaná starosltivosť o toho druhého, nízka sebaúcta, represia (voči sebe), obsesia, snaha ovládať druhých, popieranie skutočnosti, závislosť (v zmysle túžba po naplnení), nedostatočná komunikácia, nejasné hranice, nedostatok dôvery, hnev (nežijeme svoj život, tak ako inak to môže skončiť, než hnevom), sexuálne problémy… Nakoniec sa prehlbuje hnev a frustrácia… Odíde skôr závislý človek, alebo skôr „vyhasne“ život v spoluzávislom?

Nie je ľahké sa odpútať, od toho druhého. Nakoniec to však môže byť dobré pre obidve strany. Spoluzávislý začne žiť svoj život a závislý dostane príležitosť prehodnotiť svoj život. Akási nestrannosť nie je nezáujmom. Rešpektuje skutočnosť, že každý je zodpovedný sám za seba. Nestrannosť nie je o nezáujme. Neprestávame milovať. Ale zároveň nestrácame rozum. A zdravý odstup. Byť ochotný pomôcť, ale neškodiť. Zachovať pokoj. Načerpať z neho silu. Ak ten druhý bude chcieť závislosť prekonať, bude môcť načerpať z nášho pokoja. Teraz ho však potrebujeme kvôli sebe.

Reaktívnosť

Je zaujímavé, keď Melody píše o spoluzávislích, ako o reaktívnych ľuďoch. Oni totiž spravidla reagujú na dianie. Všetko sú to reakcie na toho druhého. Ten závislý žije, či skôr prežíva. A následne tí ostatní formovaní a deformovaní jeho životom, už len reagujú. Bude mať dobrú náladu, alebo zlú? Tým že nemáme odstup, naša reakcia nie je primeraná. Často je prehnaná a zväzujúca. Bez odstupu je citovo zafarbená a bráni nám vidieť riešenie. Je emotívna a emócie situáciu v tej chvíli len sťažujú.

K nečakaným myšlienkam, ktoré dosť výrazne menia pohľad, patrí uplatnenie Karpmanovho dramatického trojuholníka v živote spoluzávislého. Spoluzávislý je tým, kto sa stará. Najprv zachraňuje. Potom prenasleduje a nakoniec sa stane obeťou. V čom je zachraňovanie? Berieme na seba ich zodpovednosť. Ale v čom je prenasledovanie? Je v našom pocite, že ten druhý je nevďačný. Ale aj v našom upnutí sa na riešenie jeho problému. A tak ho neustále konfrontujeme či zavolal lekárovi, či bol na sedení, či bral lieky, či sa chce liečiť, či si hľadá prácu atď… Ja viem, nie je to prenasledovanie v štýle nejakého voyera, alebo „páchateľa“. Tento tlak, či skôr nátlak sa nám vracia – závislý dokáže našu reakciu obrátiť proti nám. A tak sme v podstate druhý krát obeťou. Prvý krát, keď sme zachránili a druhý krát, keď sme situáciu nezvládli a dali zámienku k tomu, aby ten druhý využil náš pocit viny a znovu nás využil / zneužil.

Príčina spoluzávislosti

Za svoju situáciu som dlho obviňovala toho druhého. On za to môže. Pozri, čo kvôli tebe musím robiť! Ale nakoniec ma napadlo, že tí druhí za to nemôžu. Aj keby ten druhý nebol závislý, to či žijem svoj život, to je moja zodpovednosť. Ja ho musím žiť. A je jedno, či ten druhý je závislý. Áno, je to zložitejšie. Ale do istej miery je to „jedno“. To ma predsa nemôže zastaviť…

Jednou z prehliadaných „vecí“ spojených zo spoluzávislosťou je nedostatok lásky k sebe. Nízka hodnota je len toho dôsledkom. Ak nemáme v láske samých seba, ako by nás niekto mohol mať rád? A zaslúžime si vôbec, aby niekto s nami pekne zachádzal? Nie je jeho reakcia dôsledkom toho, že nemáme hodnotu? Ak by sme mali väčší pocit hodnoty, nenechali by sme zo sebou tak zachádzať. Preto vo vzťahoch tyrana a obete sa tyran snaží úplne zhodiť a zdeptať obeť, aby si nechala ubližovať a neodišla. Tu sa závislý o to nemusí snažiť – spoluzávislý si v tom často vystačí sám. Áno, závislý môže byť zároveň tyranom. Ale hlavný problém je v spoluzávislom. Z určitých dôvodov nechá so sebou „zametať“.

Spoluzávislosť a hnev

Kým som nečítal knihu od Melody, tak ma tá paralela nenapadla. Ale naozaj situácia spoluzávislého je dosť podobná situácií človeka, ktorý žije v sekte. Keď žijete v sekte, pravidlá Vás deformujú natoľko, že po odchode zo sekty sa musíte naučiť žiť, akoby nanovo. Prestali ste premýšľať a cítiť. Už neviete, čo chcete. Tu je to podobné. Natoľko ste sa prispôsobovali, že už neviete, kde končí jeden a začína druhý. Zamyslite sa nad tým, čo ste vlastne chceli. Čo keby ste znova išli za tým?

Ak niečo definuje život so závislým, je to hnev, ktorý sa hromadí v spoluzávislom. On tu a tam sa môže dostať na povrch. Ale stále ho je veľa v živote spoluzávislého. On totiž stihol otráviť rieku jeho života. Často sa paradoxne dostane na povrch, keď závislý sa uzdraví. On chce začať odznova a vtedy spoluzávislý – v uvoľnení ktoré nastalo príde a povie – hej, ale na niečo si zabudol – na náklad hnevu, ktorý si spôsobil. Tebe sa uľavilo, ale mne ešte nie. A je to legitímny problém. Je tu predsa spoluzodpovednosť za hnev, ktorý je dôsledkom necitlivého zachádzania. S hnevom treba priebežne pracovať. Inak dosiahne stav, že on ovládne nás. A hoci dostane voľné pole pôsobnosti, neodzneje. Už ste zažili hnev, ktorý by viedol k niečomu racionálnemu? Väčšiu šancu máte, že so zaviazanými očami hodíte šípku do stredu terču.

Ako sa chrániť a začať znova žiť

Premýšlať nad sebou. Nad svojimi túžbami a potrebami. Dovoliť si cítiť. Stanoviť si ciele a ísť za nimi. Otvorene hovoriť čo chcem a dovoliť si oponovať. Je veľa vecí, ktoré sa spoluzávislý musí naučiť. Predovšetkým sa musí naučiť znovu dosiahnuť rovnováhu v živote, znovu žiť a milovať. Seba a aj okolie. Rešpektovať svoje hranice a chrániť seba.

Kniha od Melody Beattie obsahuje veľa príbehov (kazuistík), cvičení, zamyslení, testov a rád do života. Prináša aj koncept dvanástich krokov, ktoré v istej podobe poznáme aj z terapie závislých. V neposlednom rade hovorí o tom, ako znovu objaviť cestu k sebe a ísť vlastnou cestou.

A tá najťažšia otázka? Vlastne nie je taká ťažká. Kto je za čo zodpovedný? Stačí sa toho držať. Závislý nie je zodpovedný? Ok. Ale potom je možné, že už nie je svojprávny. Ale to už je iný príbeh, ktorý však tiež nemusíte riešiť Vy. Má zmysel pomáhať niekomu, ak výsledok opakovane stojí za … . Nemusí sa Vám podariť vstať na prvý krát… nemusí sa to podariť ani na druhý krát… ale ak sa to opakuje znova a znova – má ten dotyčný vôbec záujem vstať, alebo mu to vyhovuje? Ak mu to vyhovuje? Vy to nezmeníte. Zbytočne sa trápite.

.

Život so závislým človekom, nie je jednoduchý. Má svoje špecifiká. Situácia je o to zložitejšia, ak ide o blízkeho človeka. Nakoniec je však otázka jednoduchá a bytostná – má záujem sa liečiť? Lebo inak ma stiahne so sebou. Ja jeho boj nevybojujem, ale ten svoj mám vo svojich rukách. Ak Vás téma zaujala, môžete v jej „štúdiu“ pokračovať týmto textom: https://dennikn.sk/blog/1642539/problem-spoluzavislosti/.

Kniha Konec spoluzávislosti americké autorky Melody Beattie je určena lidem, kteří se se spoluzávislostí potýkají. V první části se autorka snaží fenomén spoluzávislosti vymezit a popsat. Spoluzávislost je známá především ve vztazích s alkoholiky či drogově závislými lidmi. Autorka ji však v definuje v mnohem větší šíři jako (sebe)destruktivní chování, které se objevuje ve vztazích charakterizovaných tím, že se člověk nechá pohltit druhým do té míry, že ztratí kontakt se sebou, svými potřebami a hranicemi. Jeho život začne být plně určován potřebami druhého. A je lhostejné, zda je druhý závislý na návykových látkách, jídle nebo se jedná o dlouhodobě nemocného člověka, který potřebuje péči. V tomto ohledu kniha nabízí komplexní pohled na spoluzávislost, i když ve zbytku knihy autorka vychází pouze ze zkušeností s alkoholiky.

Široké pojetí spoluzávislosti určuje obsah druhé části knihy, který autorka pojmenovala „Základy péče o sebe“. Každá z kapitol této části se věnuje jedné oblasti života, kterou nejprve popisuje z pohledu spoluzávislého a následně nabízí rady, co je třeba v dané oblasti změnit, aby člověk vyváznul z osidel spoluzávislosti. Vzhledem k tomu, že se jedná o opravdu obsáhlé oblasti jako třeba nezávislost a připoutanost, sebeláska a sebedůvěra, uvědomování si potřeb či vnímání a vyjadřování emocí, jde skutečně spíše o popis toho, co je třeba udělat, než jak na to. V tomto popisu se však autorce daří zachytit drobné nuance jednotlivých témat, což vede čtenáře k opuštění černobílého myšlení (např. uspokojovat své potřeby neznamená chovat se bezohledně k druhým).

Nevýhodou tohoto přístupu je, že v textu najdeme množství velkolepých doporučení jako např. přijmout realitu, odpoutat se od závislého partnera a od svých způsobů uvažování, vyjadřovat své pocity nebo rozhodovat sám za sebe. Méně už se však čtenáři dostane inspirace a podpory k prvním malým krůčkům směrem k tolik potřebné změně. V tomto ohledu text působí spíše tak, jako by promlouval člověku v hluboké temné jámě a říkal mu: “Jsi v hluboké jámě, je to tam hrozné a nevidíš cestu ven. Vím, jaké to je. Musíš prostě vyskočit, jako já.” Autorka sice na konci každé kapitoly navrhuje čtenářům cvičení k sebereflexi, nedává jim však už další vodítko k tomu, jak pracovat s tím, co si při cvičeních uvědomí. Výjimkou je závěr knihy, kde se autorka detailně věnuje principům svépomocných skupin Al-Anon a vřele je doporučuje čtenářům jako ideální (a do jisté míry jediné možné) řešení.

Kniha Konec spoluzávislosti je příkladem žánru „americké svépomocné literatury” a spojuje jeho přednosti i nedostatky. Hned v předmluvách k oběma vydáním knihy autorka zdůrazňuje, že při psaní knihy vychází ze své osobní zkušenosti spoluzávislého člověka a následného působení ve svépomocných skupinách Al-Anon. Zároveň zapracovává i poznatky psychologů a terapeutů, kteří se na problémy spojené se spoluzávislostí specializují. Ty však slouží především jako podpora autorčiných zkušeností. Na jedné straně to umožňuje čtenáři získat důvěru, že má autorka představu o tom, s čím se sám čtenář potýká. Na straně druhé to však knize dává obtížně uchopitelný tvar: text volně přechází mezi osobní zkušeností autorky, všeobecným popisem toho, jací „my spoluzávislí“ jsme, co cítíme a jak jednáme, popisem závěrů jiných autorů na téma spoluzávislosti a radami adresovanými čtenářům.

Jako čtenář jsem občas měla problémy se v různých stylech orientovat a podléhala jsem jistému pocitu chaosu. A to i přes to, že kniha je jinak přehledně strukturována. A zatímco se autorce podařilo pokrýt opravdu široké spektrum oblastí života, do nichž spoluzávislost proniká, přímočarost jejích rad je spíše zdánlivá, neboť jsou natolik komplexní a obecné, že jejich aplikace vyžaduje změnu životního postoje. Spíše než praktický návod na to, jak překonat spoluzávislost, získá čtenář po přečtení knihy velmi dobrý náhled na to, co všechno spoluzávislost způsobuje, jak jej spoutává a zkresluje jeho pohled na vlastní život.

Kniha Konec spoluzávislosti od americké autorky Melody Beattie je plná cenných zkušeností díky tomu, že si autorka sama prošla závislostí i spoluzávislostí. Je to kniha určená široké veřejnosti, ne odborná. Je vhodná pro ty, kdo mají zájem o problematiku závislostí a chtějí se dozvědět, co je to spoluzávislost a jak se spoluzávislí lidé chovají a myslí. Doporučuji ji zejména těm, kteří mají v okolí závislého člověka. I když se to na první pohled nemusí zdát, jeho závislost ovlivňuje i vás.

Je to svépomocná kniha, její několikátá edice, a tak k ní tak přistupujte. Je důležité si uvědomit, že se jedná pouze o zkušenosti a názory autorky, jak sama dodává na konci knihy. Nicméně, podle ohlasů pomohla mnoha lidem a může pomoci i vám. Pomůže vám porozumět spoluzávislosti a postupně s ní skoncovat. Myslím si, že kniha může být užitečná i pro lidi, kteří sami nejsou spoluzávislí. V knize se totiž popisuje širší skupina lidí s nedostatečnou sebedůvěrou a přehnanou péčí o druhé, do které se občas může zařadit každý z nás. I já jsem se v ní našla a zdá se mi, že vykazuji některé znaky spoluzávislosti ve svém chování. Kniha nabízí strategie a preventivní řešení těchto situací.

Některé pasáže v knize mohou být občas nudné nebo se zdát příliš jasné, alespoň podle mého názoru. Nicméně, uvědomila jsem si, že je dobré některé věci slyšet vícekrát, abychom si je uvědomili. Kniha se zaměřuje na témata jako učení se říkat "ne", zaměření na sebe sama a sebeláska. Ocenila bych, kdyby kniha zahrnovala i mužský pohled na spoluzávislost. Občas, alespoň v českém překladu, se mi zdálo, že je zaměřená převážně na ženské čtenářky. Vadilo mi také rozsáhlé používání slova "musíme", zejména v kapitole "Zamilujte se do sebe". "Musíme k sobě být dobrými. Musíme k sobě být soucitní a laskaví. Musíme se přestat nenávidět." Ale to je pouze můj osobní pocit při četbě, někomu se tento styl může líbit.

A v neposlední řadě, je třeba mít na paměti, že autorka pochází z USA a kniha je převážně určená americkým čtenářům. V knize se hodně hovoří o skupinách anonymních alkoholiků a dalších podskupinách, například Al-Anonu, který je určen pro lidi postižené alkoholismem druhých. Kniha přináší 12 kroků AA, které přisuzují významnou roli Bohu, což nemusí vyhovovat všem, zejména vzhledem k tomu, že Česká republika je známá svým ateistickým postojem. Nicméně, všechny tyto skupiny, které vycházejí z amerických 12 kroků, jsou dostupné i u nás