Rozdiely stoja na začiatku nášho vzťahu. Vstupujeme do vzťahu, pretože ten druhý je iný. A tým je pre nás zaujímavý. V určitom okamihu si však kladieme otázku, kde je tá hranica. Ako veľmi má byť a môže byť iný. Mnohé páry prichádzajú do terapie, pretože majú pocit, že tých rozdielov je už priveľa. A mnohí sa rozišli práve pre rozdielnosť. Je rozdielnosť problémom, alebo príležitosťou?

Dnes sa na rozdielnosť vo vzťahu pozrieme očami dvoch párových / manželských terapeutov Alian Linnér a Andersa Nyman a cez prizmu ich knihy Láskyplná setkávání. Podnázov knihy hovorí o úspešnom vzťahu a autori knihy si hneď v úvode kladú otázku, čo to v praxi znamená v kontexte rozdielnosti. Často sa stretávajú s tým, že rozdiely ktoré na začiatku dali impulz k zamilovanosti, sú neskôr označené za príčinu krízy. Kde nastala chyba? Čo sa pokazilo? Je rozdielnosť problém, alebo nie? Odpovede na tie otázky dnes budeme hľadať spolu.

Rozdielny? A prečo nie?

Nemám rád klišé, pretože vždy sa nájde niekto, u koho je to inak, u koho niečo z toho neplatí, alebo v niečom je to iné. A ak by ste vždy zachádzali do detailov, nakoniec by ste hovorili o všetkom a vlastne o ničom. Pre tento úvod som sa rozhodol, kvôli nasledujúcemu odstavcu.

Keď sa povie chodenie, či randenie, tak spravidla ide o spôsob, ako toho druhého spoznať a ak tam bude dosť prienikov, túžba a záujem, je to spôsob ako nájsť partnera na spoločnú cestu životom. Samozrejme aj k chodeniu majú ľudia rôzny postoj. Pre niekoho ide možno skôr o obchod, v duchu niečo za niečo… motivácia či dôvody môžu byť rôzne… Keď tí dvaja už spolu žijú – rozhodli sa pre spoločný život. Asi naozaj sa majú radi, túžia jeden po druhom, majú svoje dôvody, pre ktoré sa majú radi a v neposlednom rade, tešia sa na spoločný život. A myslia to vážne. Aj tu možno nakoniec nájsť rôzne motivácie… ale vzťah sa všeobecne spája s tým, čo je vyššie spomenuté. Tí dvaja si vybrali jeden druhého. Nebolo to ľahkovážne. A mali k tomu dobré dôvody.

Prečo to píšem? Pretože dnes si priblížime knihu od dvoch manželských poradcov a terapeutov, ktorí po dlhých rokoch praxe si kladú otázku – čím to je, že ľudia po rokoch života prichádzajú s tým, že sú rozdielni a to uvádzajú ako príčinu krízy a v niektorých prípadoch ako dôvod k rozchodu…

Rozdielny navždy!

Keď sa nad tým zamyslíte, tak rozdiely tam boli vždy.

Tí dvaja pochádzajú z rôzneho prostredia. Majú spravidla odlišné povahy. V mnohých veciach iné zvyky, rituály, ale aj očakávania a predstavy. A v neposlednom rade minulosť a vzdelanie. Keď to tak vezmeme, ťažko by sme našli tak rozdielne bytosti, ako často vstupujú do vzťahu. Môžeme hovoriť o tom, ako veľmi sú rozdielni a odlišní. Rozhovor o tom pomáha preklenúť mnohé rozdiely, či skôr pomáha z nich vyťažiť niečo pekné. Ale ide o nekonečný proces.

Sťahovanie, príchod dieťaťa, zmena práce, nová záľuba, zdravotné problémy, kríza stredného veku, problémy v rodine, či pomoc rodičom so zvládaním staroby. Neustále sa objavujú nové a nové výzvy, vďaka ktorým život nie je všedný a neustále sa mení. A to iné a odlišné – to sú rozdiely. Musíme to prijať ako fakt. Nebojovať s tým, usmerňovať to a vyberať si, za čo budeme bojovať (vo vzťahu).

Nemení sa len svet okolo nás a náš svet, ale mení sa aj ten druhý. A aj keď sa mení v dobrom a stáva sa lepším, mení sa. To je fakt. Zmena a odlišnosti patria k životu.

Problém, či príležitosť?

Ale čo to má so vzťahom? Ľudia ktorí prichádzajú do poradne spravidla rôznosť vnímajú ako problém. Rôznosť a odlišnosť uvádza väčšina párov ako príčinu krízy vo vzťahu, alebo dokonca dôvod k rozchodu.

Ale rôznosť a odlišnosť tu bola vždy! Nájdeme síce páry, kde tí dvaja sú si dosť podobní. Ale podobnosť a istú zameniteľnosť si spájame skôr s párom, ktorý má za sebou desiatky rokov vzťahu. Kde doslova jeden vie, na čo ten druhý myslí a to bez toho, aby to vyslovil. Táto podobnosť, jednota, ale aj súznenie je ovocím dlhoročného vzťahu a rozhovoru. Toho druhého už naozaj poznáte. Ale stále je iný, hoci už vás len tak neprekvapí. Odlišnosť a rozdielnosť zostala. Možno sa trochu zotrela snahou zladiť sa a spoločným životom, ktorý má svoje požiadavky a ktorý vás núti niektoré veci zefektívniť.

Na počiatku boli rozdiely…

Pre väčšinu párov práve odlišnosť bola impulzom k spoločnému životu. Je v tom snaha nechať sa tým druhým inšpirovať, ale aj obohatiť.

Rozdielnosť a odlišnosť sú cestou k obohateniu. Preto bol ten druhý taký lákavý. Okrem toho, je v tom aj snaha mať na tom účasť, cez toho druhého. Mať na tom podiel. Ten druhý nás v niečom dopĺňa. Je v tom aj kus kompenzácie. Ale predovšetkým, tá rôznosť a odlišnosť je pre nás zaujímavá. A priťahuje nás.

Často nám ľudia povedia, že odlišnosť ktorá stála za vznikom záujmu, teraz je príčinou problému a dôvodom krízy. Ako by sme sa toho druhého prejedli. Ale rozdielnosť a odlišnosť, sú v tom nevinne. Naozaj nemôžu za problém vo vzťahu. Dokonca by nebolo dobré, aby sa odlišnosť či rozdielnosť úplne vytratili.

A tak autori knihy, ktorá je dnes podkladom článku si kladú otázku, čo je teda príčinou problému vzťahu?

Milovať, ale ako?

Často sa hovorí o láske bez podmienok. Ale vzťah zahŕňa určité požiadavky a podmienky.

Ak tí dvaja majú spolu fungovať ako tím, pre seba navzájom, ale aj pre rodinu tvoriť potrebné zázemie, potom musia niečo preto urobiť. Je potrebné spolu sa podieľať na rôznych úlohách. Niektoré môžu robiť spolu a niektoré zvlášť, ale nič sa neurobí samo. Nestačí ľúbiť a obdivovať. Ľúbiť možno aj niekoho, koho v živote nestretneme a obdivovať sochu v múzeu. Chcem tým povedať, že pre to aby vzťah fungoval je potrebné, aby obaja preto niečo robili a aj sa obetovali. Vzťah ako miesto a priestor, kde sa dvaja milujú, kladie na oboch požiadavky. Bez toho to jednoducho nejde.

Láska bez podmienok sa spája skôr s prijatím toho druhého a paradoxne aj jeho odlišnosti. Pre pekný a fungujúci vzťah budeš musieť makať (aj ty). To je tá praktická stránka. Či skôr funkčná. Ale prijímam ťa v odlišnosti, vážim si ťa a rešpektujem ťa takého, aký si.

Keď vzťah nefunguje, je to paradoxne odlišnosť, ktorá sa často stane zdôvodnením, prečo tí dvaja prichádzajú. Je to však len zástupná téma, alebo len snaha zdôvodniť, prečo to nefunguje. Problémom však nie je rozdielnosť a odlišnosť. Tie tam boli aj v čase, keď vzťah fungoval.

Čo nám dáva silu

Keď sme zamilovaní, vzťah má určitú dynamiku. A nič z odlišnosti nám nepríde ako problém. Užívame si aj odlišnosti. A niekedy sú to teda poriadne rozdiely! Keď zamilovanosť pominie, príliš veľké rozdiely môžu byť problémom. Už chýba zamilovanosť, ktorá by nám dávala extra veľkú porciu sily, trpezlivosti, ale aj obety. Zamilovanosť sa do vzťahu bude vracať. Nie je však trvalým stavom. Okrem toho ukazuje, kam sa vzťah môže posunúť. Ukazuje to pekné v tom druhom, a aj to čo čaká na rozvoj. Ale hlavne pripomína, že odlišnosť nie je problém, ak tí dvaja sú ochotní na vzťahu pracovať.

Tak ako zamilovanosť, aj sexualita prináša do vzťahu novú dynamiku a dáva mu extra porciu sily – mnohé si nevšimnúť, prekusnúť, ale aj prežívať veci inak. Krajšie. A ani sexualita v tom nie je sama. Veľa síl dávajú aj spoločné okamihy a zážitky (ak sa nehádame).

To vzácne volá po námahe

Opäť a znova, odlišnosť nie je problém. Je prameňom obohatenia. Ale treba uznať, že je to s ňou ťažšie.

Ako by ste si pri výstupe na horu dali na plecia väčšiu záťaž. Ak by ste však išli bez záťaže, boli by ste tam síce skôr, ale trasa by vás nudila. Ak pôjdete cestou minimálneho odporu (čo najmenej odlišností), pomerne rýchlo sa budete nudiť. A v snahe zahnať nudu, sa budete hnať za zážitkami a exotikou a pritom ju môžete mať doma. Či chcete, alebo nie, odlišnosť a rozdielnosť patrí do vzťahu a ak chcete vzťah, musíte byť ochotní na ňom pracovať. V psychológií má svoje miesto cudzinec, ako koncept niečo tajomného a iného a preto príťažlivého.

Nie je to populárne tvrdenie, ale nič vzácne a hodnotné sa nestane len tak. Aj na ten kopec treba vyjsť, aby ste mali pekný výhľad. A na vzťahu treba pracovať, aby sa premieňal.

Skutočný, či zástupný problém

Keď k nám príde pár s problémom. Snažíme sa pozorne vypočuť oboch. Nie je našou úlohou problém spochybňovať, či zľahčovať. Veľmi často však ide o zástupný (náhradný) problém. Teda je to problém. Ale oveľa viac než to čo práve komunikujú, ide o problém ktorý je za tým. Majú problém, ale iný, ako si myslia. To však neznamená, že sa s ním pracovať nedá. Ten problém je ako ochorenie listov rastliny – ukazuje že rastlinu niečo napadlo. A to niečo sa dá vyliečiť.

Problém s ktorým prídu, môže byť skutočný, môže však odkazovať na niečo iné. Ale predovšetkým je znakom, že vzťah sa ocitol v ťažkostiach.

Ako často tí dvaja uviaznu vo vyčerpávajúcom boji a pritom problém je niekde inde, ako si mysleli. Ak ide o zástupný problém, treba ísť viac do hĺbky a hľadať, čo je skutočná príčina. Ak ju nezbadáme, možno jeden problém vyriešime, ale objaví sa druhý. Preto sa terapie netreba báť. Je cestou k niečomu lepšiemu.

Vždy je čo zlepšiť

Tak ako je podľa nás dôležité pripomenúť, že rozdiely ktoré sú impulzom pre vyhľadanie terapie sú často dôvodom pre výber partnera, rovnako tak je dôležité pripomenúť, že obaja partneri sa snažia robiť to, čo najlepšie vedia. Rovnako dobre sa snažia riešiť problémy – najlepšie ako vedia a aj starať sa o toho druhého. Možno nevedia, ako sa to dá inak. Možno im treba pomôcť ukázať, ako sa to dá lepšie. A možno sú unavení. Všetko sú to veci, s ktorými sa pracovať dá.

Načerpať silu

Autori knihy síce tento problém nespomínajú, ale veľmi dobre zapadá do ich koncepcie.

Možno ste už počuli o Garrym Chapmanovi a jeho 5 jazykoch lásky. Je to v niečom jednoduchší pohľad, ale veľmi užitočný. Hovorí o našej potrebe byť milovaní a o spôsoboch, ako to dosiahnuť. Čo robiť preto, aby sme mali ten pocit a vďaka nemu aj silu na vzťahu pracovať, pomáhať tomu druhému a keď treba, obetovať sa. Viac sa dočítate tu: https://dennikn.sk/blog/1118873/pat-jazykov-lasky-pat-sposobov-ako-prejavit-lasku/.

Aby sme nežili s cudzincom

Ak si kladiete otázku, čo oberá partnerov o silu, prečo sú rozdiely zrazu tak dôležité, odpoveďou je komunikácia.

Málo sa spolu rozprávame. Naša komunikácia má rezervy. Miesto informovania a vtiahnutia toho druhého do nášho sveta, narastá pocit nepochopenia. A to je príčinou problému.

Komunikácia by mala byť priama, jasná a úprimná. Ak informácie nemáme, začneme projektovať. Do projekcii sa prenášajú rôzne strachy a obavy a to len zhoršuje situáciu. Ako ľahko narastá múr medzi nami a tiež pocit nepochopenia. A to všetko preto, že sa prestávame rozprávať. Ak sa nerozprávame, ten blízky sa mení na cudzinca – až sa nám úplne odcudzí.

Rozdiely sa dostávajú do popredia, keď spolu komunikujeme málo, alebo máme v tom rezervy. Ak komunikujeme primerane, rozdiely sa stanú súčasťou nášho sveta, stanú sa súčasťou prienikov a obohatenia. A ak aj nebudú prameňom obohatenia, nebudú príčinou rozdelenia. Ak však nekomunikujeme spolu primerane, stanú sa viditeľným znakom odlišnosti.

Po čom vlastne túžime

Túžime po láske a túžime po sebapotvrdení – že som pre niekoho vzácny. A hodný lásky. A preto niekto stojí v mojej blízkosti a po mojom boku. Túžime po tom. Ale prežíva to isté aj ten druhý? Má aj on od nás pocit prijatia, pochopenia, úcty a lásky?

Kto z koho?

Často k nám prídu partneri, ktorí bojujú spolu na život a na smrť. Stavajú nás do pozície sudcu – aby sme rozhodli, kto z nich má pravdu. Ale my túto pozíciu odmietame. Pre nás je dôležité, aby pokračovali ako pár. Víťazstvo jedného, je prehrou druhého a aj ich vzťahu. V hre nie je len ja a ty, ale aj my. Ak bojujem s ty, prehráme my. To my, to je náš vzťah.

Nežijeme s vešticou

Spoločne prežitými rokmi sa lepší naša schopnosť odhadnúť, čo ten druhý má rád a čo si myslí.

Ale nikdy v tom nebudeme mať istotu. A tam kde nie je istota, je vždy riziko pochybenia. Ak sa nespýtame, alebo ak ten druhý nepovie, miesto skutočnosti – toho ako to je, môžeme dať priestor našej vlastnej interpretácii a tak dôjde k skresleniu situácie.

Ako často dochádza ku konfliktom na základe toho, že si myslíme, že ten druhý si myslí… máme pocit, že vieme čo si myslí… a sme sklamaní, že nevie čo si myslíme. Ako často očakávame, že uhádne naše túžby a potreby. A ako sa na neho hneváme, pretože neurobil to čo sme chceli. A on pritom ani nemusel vedieť, že niečo také chceme.

Nie je to komické? Myslím si, že on vie, čo si myslím. A som sklamaný, lebo vie čo chcem a neurobil to. Celkom slušný spôsob šifrovania a ako sa obísť… Nie je lepšie rovno sa porozprávať?

Pozerať na svet očami toho druhého

Ako terapeuti sa stretávame s tým, ako veľmi sa líši popis jedného a druhého o tom, čo sa stalo.

Ako už bolo povedané. Nie sme sudcami. Okrem toho, často má kus pravdy jeden a aj druhý. Nie je to na 100 %. A po tých vypočutých príbehoch… akoby tým dvom prospelo, keby sa navzájom vypočuli a až potom robili závery. A ako by to vzťahu prospelo. Skúste si to niekedy. Jeden hovorí a druhý počúva. Ten mu neskáče do reči. A na záver sa snaží zhrnúť, čo ten prvý povedal. Môže klásť aj otázky. A potom sa vymenia. Ako zrazu sa pohľad mení, keď sa učíme pozerať na svet očami toho druhého.

Zmena prináša rozdiely

Keď k nám príde pár a za príčinu konfliktu označuje rozdiely, akoby hovoril že problém je daný a nie je možné s ním nič urobiť. Rozdiely sa prirovnávajú k DNA a s tou sa ťažko hýbe. Ten druhý je nejaký a ak povieme že to je problém, akoby sme povedali že sa nezmení. Ale tak to nie je. Výzva na zmenu a napredovanie, je adresovaná k obidvom členom páru a obaja musia pracovať na vzťahu. A zmena, tá prináša rozdiely a odlišnosti. Opäť sa vraciame k tomu, že odlišnosť nie je problém, ak pracujeme na vzťahu.

Pracovať ako tím

Philip Ringstrom z Inštitútu súčasnej psychoanalýzy v Los Angeles hovorí o párovej terapií, že je v nej dôležité, aby sa obaja uistili, že ich ten druhý miluje. Povzbudzuje partnerov, aby sa snažili pozerať na situáciu očami toho druhého. Dôležité je posúdiť veci s odstupom a v širšom kontexte. Všíma si, ako ľahko sa objaví odpor k zmene, hlavne ak ja som ten, kto sa má zmeniť. Ale objavuje aj nadšenie z tej skúsenosti, kedy môžem byť sám sebou. A nakoniec povzbudzuje páry k vzájomnej empatií. To čo sa javilo ako hľadanie vinníka, môže byť nakoniec celkom slušná jazda životom. Ak tí dvaja začnú pracovať ako tím.

Čo by malo byť inak?

Okrem Philipa Ringstriom si autori knihy berú na pomoc Insoo Kim Berg. A spolu s ňou hovoria o zázračnej otázke. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2458774/zazracna-otazka/. Predstavte si, že by ste sa ráno zobudili a všetko by bolo super. V čom by to bolo iné? Podľa čoho by ste si to všimli? V čom by spočíval ten zázrak? Preto sa tomu hovorí zázračná otázka :). Tak čo by bolo vo vzťahu iné? A boli by ste naozaj spokojní? Možno sa vám niekde podarí získať uznanie, možno vám dá niekto za pravdu a budete mať navrch nad partnerom. Na čo je to dobré? Budete spokojní? Budete mať lepší vzťah?

Byť vďačný

Otázky na telo autori knihy dopĺňajú poznámkami Brna Furmana. Hovorí o vďačnosti. Je veľa toho, za čo môžeme byť vďační. V živote, ale aj partnerovi. Koľko vecí, často drobných a neviditeľných pre nás robí. Buď ich považujeme za samozrejmosť, alebo ich prehliadame. Nastal čas si ich všímať. A byť za ne vďačný.

Prežiť niečo spolu

Ak sme hovorili o komunikácii, ktorá chráni pred nedorozumeniami. Tak treba hovoriť aj o čase, ktorý pár trávi spolu. Je to čas, kedy musia ísť bokom nezhody, praktické veci či plánovanie. Dôležité je niečo pekné spolu prežiť. Preto sa nesmú hádať. A musia znovu objavovať čaro jednoduchých otázok, ktoré tak veľa spôsobili na začiatku – keď ich zapálili jedného pre druhého. Ako sa máš? Ako sa ti darilo? Na čo myslíš? Ako sa cítiš? … Záujem, zdieľanie, počúvanie a empatia. Ostatné má čas. V tejto chvíli je dôležité, aby prežili pekné chvíle spolu. A mohli z nich načerpať veľa síl.

Vyhýbajte sa jazdcom apokalypsy

Ako poslednú zbraň do boja za krajší vzťah autori knihy siahli po klasikovi – Johnovi Gottmanovi. Viac sme si o ňom písali tu: https://dennikn.sk/blog/828253/sedem-principov-spokojneho-manzelstva/. Preto len v krátkosti. Cca 80 % párov navštívi terapiu pretože majú pocit, že sa odcudzili, stratili pocit blízkosti a necítia sa milovaní a docenení. Často to súvisí s tým, ako spolu komunikujú, či skôr nekomunikujú. Neprestávajte sa spolu rozprávať. Spolu riešte spory. A vyhýbajte sa štyrom jazdcom apokalypsy. To je v prípade vzťahu: kritika, pohŕdanie, defenzíva a vytesnenie. Viac sa dozviete v tom linku vyššie.

Prežitá kniha

Za tých cca 14 rokov som prečítal kopec kníh o vzťahoch. A táto by nemala chýbať v žiadnej knižnici.

K veciam ktoré som vyššie priblížil, autori uvádzajú kopec príkladov z praxe. Je tu veľa cvičení určených pre partnerov. A je tu nadstavba aj pre terapeutov – poznatky a skúsenosti o tom, ako viesť partnerskú terapiu. A sú tu tri kapitoly / témy, ktoré som nerozvinul, ale autori im venujú priestor, pretože mnohí ľudia nimi žijú – ako sa na chvíľu vzdialiť a získať odstup; čo robiť keď do vzťahu príde nevera; a pohľad terapeutov na rozchod. A v neposlednom rade, v prípade zástupných tém je rozpísané, čo všetko sa za nimi môže skrývať…

Autori knihy boli pritom, keď sa písali dejiny párovej terapie v Škandinávií a prekvapujú svojim prístupom k človeku a k vzťahu. Prinášajú nádej… Tá kniha stojí na množstve príbehov zo života a následnej tvrdej práce.

.

Dostali sme sa na záver. Kniha ponúka množstvo myšlienok, ktoré prinášajú osvieženie. Jej revolúcia stojí na zmene pohľadu a myslenia. Zrazu mnohé veci chápeme inak, ako doteraz. Kľúčom k naštartovaniu zmien je skutočnosť, že odlišnosť nie je problémom, ale príležitosťou. Ak rozdiely vnímate ako problém, je to pozvanie k tomu, aby ste na vzťahu pracovali. Je zrejmé, že autori bojujú za každý vzťah, ak je to len trochu možné. Aké ľahké je niečo zbúrať a ako ťažké vybudovať. A staviteľ by povedal, aké ťažké je niečo zrekonštruovať a prestavať. Ľahké to nie je, ale ten druhý stojí za to.

Rozdiely sú skutočnosťou. Vďaka rozhovoru sa zmenšujú. Ak sa nerozprávame, tak narastajú. Ak sa rozprávame hľadáme medzi nimi prienik a môžu nás obohatiť. Preklenúť sa dajú ešte láskou, kompromisom a obeťou. Ak ich však budeme ignorovať, rozdelia nás. Čo z toho si vyberiete?

Láskyplná setkávání, kniha dvou švédských psychologů se zaměřením na párovou a rodinnou terapii, se pokouší vtáhnout čtenáře do starostí a problémů celé řady partnerských dvojic a propojit ilustrativní příběhy ze života švédských klientů s terapeutickými zkušenostmi autorů. Poukazuje na typické oblasti, které bývají častým zdrojem konfliktů, nedorozumění i rozchodů či rozvodů a zároveň nabízí čtenáři přehled různých možností terapeutické práce s párem, včetně mnoha myšlenek a konkrétních cvičení, jež se autorům v rámci jejich praxe osvědčily.

Zkušenosti autorů jsou tím, co na knize oceňuji, protože řada jejich velmi dobrých postřehů a postupů může být inspirativní jak pro lidi žijící v páru či rodině, tak i pro psychology a terapeuty. Domnívám se ovšem, že je velká škoda, že oba autory někdo v původním švédském nakladatelství nepodpořil při vytváření smysluplné struktury publikace. Kniha na mě totiž hlavně zpočátku působí hodně chaotickým dojmem, což se poprvé projeví už v obsahu, u nějž čtenář netuší, co může na 200 stránkách textu očekávat, v chybějícím úvodu, v němž bychom se mohli zorientovat v tom, komu je kniha určena a co v ní nalezneme a následně i ve velmi nepřehledně členěném textu, což je především otázkou grafického zpracování. Orientaci v textu velmi znesnadňují stejné úrovně různých podnadpisů, které se nemění ani ve chvíli, kdy se autoři rozhodnou v rámci dané podkapitoly něco vyjmenovat a následně více popsat. Příběhy párů a ukázky z průběhu terapeutických sezení jsou navíc psány stejným typem písma jako komentáře autorů. Hlavně na prvních cca 40 stranách textu jsem měla dojem, že autoři neměli při psaní promyšlenou žádnou strukturu, ale volně přecházeli od tématu k tématu a zase zpět. Pod některými nadpisy se mi žel nedařilo dohledat to, co autoři původně avizovali (hlavně ve 4. kapitole).

Mnohem lépe na mě působila druhá a třetí třetina knihy, kdy jsem si na specifickou grafiku už trochu zvykla a lépe se daly rozpoznat určité myšlenkové celky v podobě nejčastějších problémových situací v životě páru, nebo konkrétních technik či postupů v rámci terapie. Některé části textu mohou působit na čtenáře poněkud staromódně, ačkoliv jsou ve své podstatě zajímavé (např. pravidla komunikace pomocí SMS), jiné jsou naopak aktuální (stejnopohlavní páry, "sešívané rodiny" apod.). Je škoda, že se původnímu nakladatelství či autorům nepodařilo předat zajímavé zkušenosti a postřehy modernější a promyšlenější formou, protože propojení osvědčených terapeutických principů s konkrétními lidskými příběhy je dle mého názoru něčím, co má potenciál oslovit velkou skupinu čtenářů jak mezi odborníky, tak i z řad laiků. Věřím nicméně tomu, že si pozorný a tolerantní čtenář zajímavé myšlenky z textu vytáhne, navzdory úvodnímu zmatku, grafické nevyváženosti textu i ojedinělým méně významným překladatelským či jazykovým nedostatkům.