Ještě dřív než jsem knihu otevřela, v hlavě mi znělo “no konečně”. Po tom, co už i témata jako genderová problematika, rovnost pohlaví nebo sexuální obtěžování dostávají víc prostoru a pozornosti, došlo nakonec i na osoby s psychiatrickou diagnózou, u kterých jsme poslední století tak nějak dělali, že neexistují. Přestože dávno víme, že tyto diagnózy jsou naprosto rovnocenné třeba s diabetem nebo rakovinou, a že taky podobně často zabíjí, i v 21.století nedokážeme vnímat pacienty s duševním onemocněním…no prostě jako pacienty.

I když si možná myslíte, že jste pokrokoví vzdělaní lidé, kteří žádné předsudky nemají, vstupte si do svědomí. Neřeknete si občas, že “ta ženská patří do Bohnic”? Nebo “že máte nějakou schízu” a “soused je naprostý šílenec”? Svěřili byste své dítě do péče někoho, kdo prošel psychózou? Nebo ho zaměstnali ve své firmě?

Ve věku 21 let si autorka knihy Anita Hubner od psychiatra vyslechla, že s psychózou se už neuzdraví, že je nereálné mít placenou práci a že její nejlepší budoucnost je chráněné bydlení. Ale Anita svého psychiatra neposlechla. Místo toho dostudovala psychologii, našla si práci, napsala knihu, vdala se a jejím životním posláním se stal boj proti stigmatizaci v psychiatrické péči. Jejím nejsilnějším nástrojem je teď vlastní příběh a ochota o něm otevřeně mluvit. A psát.

Psychiatričtí pacienti dnes můžou sáhnout po slušné sbírce publikací, ve kterých najdou sdílení zkušeností, motivaci, naději, různá doporučení nebo rady. Kniha Mám to o sobě říct se věnuje výlučně tématu sdílení svého příběhu s okolím, což vám možná připadá jako relativně banální problém. Jsem si ale jistá, že lidé s podobnou zkušeností, jakou má autorka, strávili přemýšlením o tom, komu pravdu sdělit a komu ne, hodný kus života.

V knize je věnována pozornost hlavně dvěma oblastem života – a to jak mluvit o své nemoci v pracovním prostředí (např. na pohovorech, mezi kolegy, atd.) a jak moc být otevřený v osobních vztazích (na první schůzce, s cizími osobami, atd). Autorka přikládá i kapitolu speciálně pro odborníky pracující s psychiatrickými pacienty, ale je zřejmé, že těm do rukou patří celá kniha. Jsou to totiž často oni, kdo k stigmatizaci významně přispívá a v knize se dočtete, proč to tak bohužel bývá.

Kniha je napsaná věcně a text členěný do krátkých celků, díky čemu se čte velmi rychle. Nosnou linkou knihy je metoda HOP (Honest, Open, Proud; vyvinuta ve Spojených státech s cílem pomoci pacientům se sdílením své diagnózy), kterou se autorka snaží čtenáři zprostředkovat, a která je naštěstí díky Národnímu ústavu pro duševní zdraví (NÚDZ) dnes už adaptována i pro české prostředí. NÚDZ vděčíme i za další bonus této publikace: každá kapitola je rozšířena informacemi o stavu problematiky v České republice a doplněna navíc zkušenostmi pacientů a členů iniciativy Na rovinu. Tomu rozhodně tleskám! Místy jsem byla až dojatá, jakou práci tým autorů těmto textům věnoval. Jde to ruku v ruce s osobním přístupem autorky, která na mnohých místech textu s odvahou sahá do svých bolavých vzpomínek a používá je k zdůraznění své myšlenky – že zkušenost s psychickými potížemi může být v životě vaší největší předností a ne slabinou.

Autorka knihu adresuje zejména pacientům a částečně odborníkům. Za mě je ale pro profesionály a studenty v oblasti péče o duševní zdraví toto téma povinné a je príma, že si o něm můžou přečíst v knize, která nabízí pohled očima skutečné pacientky a zároveň psycholožky. Ideálně by ale měli o tématu nejen přemýšlet a číst, ale i se na něm aktivně podílet. A úplně nejlepší by bylo, kdyby knihu četli místo pacientů i všichni ti, kteří zkušenosti s psychiatrickou diagnózou vůbec nemají – pak by byla opravdu šance, že ve 22.století tady téma stigmatizace snad už nebude.

Člověku, který se přes všudypřítomnou konzumní masáž, vtíravou reklamu na všemožné „nepostradatelné“ produkty a tlak na spotřebitelskou konformitu neodnaučil samostatně myslet, musí dnešní doba připadat jako éra z řetězu utrženého materialismu. Lidé jako by nežili vlastní životy a ve veškerém svém jednání se řídili sice nepsanými, přesto však nemilosrdně vládnoucími zákony typu „Nevaž se, odvaž se“! Jedním z logických následků tohoto honu za „zajištěnou existencí“ či „životním standardem“ je permanentní stres, který je lékařskými odborníky považován za nejčastější příčinu většiny psychických poruch.

Autorka knihy Mám to o sobě říct? ve svých 21 letech onemocněla tzv. bipolární poruchou, pro niž je charakteristické náhlé střídání euforických a depresívních stavů. Jako každý v podobné situaci byla i Anita Huber touto nečekanou diagnózou zaskočena a do budoucna hleděla s velikými obavami. Měla pro ně řadu důvodů, neboť i v jejím rodném Holandsku je bohužel zvykem dívat se na takto postižené lidi skrz prsty.

Dá se říct, že většina z nás je víceméně připravena na to, že občas proděláme nějakou „normální“ nemoc (chřipku, angínu, zápal plic), utrpíme „obvyklé“ zranění (zlomená ruka, vyhřezlá plotýnka), popř. musíme jít na „běžnou“ operaci (žlučník, kyčelní kloub). Na to, že by mohla onemocnět duše, však myslí málokdo. Přitom právě psychické poruchy jsou dnes na vzestupu a prognóza na příští léta je víc než neradostná – jejich nárůst především v tzv. vyspělých zemích bude pokračovat.

Anita Huber se ve své knize (jak už ostatně vyplývá z jejího názvu) primárně zamýšlí nad tím, jestli má člověk s duševní nemocí tuto skutečnost před ostatními tajit, či zda (a případně jak) o ní mluvit a z vlastní zkušenosti uvádí mnohá pro i proti. Názor, podle kterého se není za co stydět, ovšem evidentně převažuje. Je samozřejmě nerozumné každému na potkání vyprávět o svých traumatech či hospitalizacích, ovšem žít s neustálou obavou, že se „to“ jednou „provalí“, je zase druhý extrém. Autorka popisuje některé takříkajíc modelové situace (např. pracovní pohovory) a standardní reakce, s nimiž se během let setkávala u lidí, kterým „to o sobě řekla“. Přes mnohé nezdary zůstala životní optimistkou a čtenáře nabádá opustit ulitu strachu a ostychu a (jakkoli to může znít jako fráze) myslet pozitivně. Mimo jiné proto, že odvaha k otevřenému „přiznání“ je jediný způsob, jak už jednou konečně vyjít ze začarovaného kruhu předsudků, pověr a mýtů, jež okolo této problematiky panují. Cejch „blázna“ má totiž kromě společenské degradace ještě i ten tragický důsledek, že takto stigmatizovaný jedinec může nakonec ztratit motivaci bojovat se svým handicapem a sám sebe utvrdit v přesvědčení o vlastní méněcennosti...

Kniha je prokládána nejrůznějšími údaji o tom, jak to v této oblasti vypadá v České republice. Ukazuje se, že máme co dohánět, neboť žádná polistopadová vláda nepokládala reformu psychiatrické péče za svou prioritu. Neblahé dědictví komunistického režimu, kterému šlo hlavně o to, aby „tyto případy“ separoval od většinové společnosti, se tak daří překonávat až v posledních letech. Iniciativa však vychází spíše zezdola, od lidí s duševní poruchou, kteří se sdružují a upozorňují na svou nelehkou situaci. Pro informaci čtenářů – v roce 2020 pobíralo v ČR invalidní důchod z důvodu psychického onemocnění 104 454 lidí! Většina osob s psychiatrickou diagnózou však dokáže plnohodnotně žít, především díky moderním antidepresivům a jiným účinným lékům s minimálními vedlejšími účinky.

Pokud bych měl autorce knihy Mám to o sobě říct? něco vytknout, pak by to byla její sice nenápadná, ale přesto latentně přítomná averze vůči psychiatrům. Ti jsou podle ní často málo citliví k potřebám svých pacientů a suplují to předepisováním léků. Tento názor Anity Huberové je nejen neseriózní a nespravedlivý, ale i značně nebezpečný. Může totiž snadno vzbuzovat dojem, že při léčbě duševní poruchy je rozhodujícím činitelem vůle nemocného, což je naprostý nesmysl. Např. deprese je způsobena nedostatkem látky zvané serotonin v mozkových synapsích a jedinou možností, jak ji léčit, je podávání antidepresiv, které toto manko dorovnávají. „Cukrovkáři“ nikdo neřekne, aby si přestal píchat inzulín a uzdravil se silou vůle, duševně nemocní to však od svého okolí slyší poměrně často...

Je nezpochybnitelné, že kniha Mám to o sobě říct? přináší mnoho zajímavých informací a podnětů k tématu, které nadále zůstává do značné míry „tabu“. Určitě je dobře, že se s ní mají možnost seznámit i čeští čtenáři. Domnívám se však, že by neměla být čtena „izolovaně“ od jiných žánrově příbuzných knih (např. Joanne Greenbergová: Neslibovala jsem ti procházku růžovým sadem, Ivana Karásková: Černobílé příběhy, Scott Stossel: Můj život s úzkostí).

V poslednej dobe pribúda ľudí, ktorí sú spoločensky či mediálne známi, ktorí niečo dokázali a sú rešpektovanými odborníkmi vo svojej oblasti a priznali sa, že zápasia s ochorením duše. Vydávajú tak svedectvo o tom, že aj takéto ochorenie môže zavítať do života „normálneho“ človeka. Okrem toho svojím životom dokazujú, že ochorenie síce obmedzuje, ale nie je prekážkou „normálneho“ života. Dnes sa preto porozprávame o ochorení duše a ako o ňom hovoriť. Podkladom nám bude kniha od Anity Hubner pod názvom Mám to o sobě říct?

„Než som stretla svojho manžela, nepočítala som už s tým, že je mi súdený nejaký vzťah a že sa vydám. Kvôli svojmu veku – nebola som už najmladšia., kvôli svojmu strachu, že ma druhý odmietne, kvôli svojmu pocitu hanby a kvôli svojej bipolárnej poruche… Dlho som si myslela, že nebudem mať nikdy vzťah a skončím sama. Kto by chcel partnera s takým ochorením? Preto Vám rozprávam svoj príbeh…“

Príbeh zo života

Prvý krát u nej prepukla bipolárna porucha počas štúdia. Vtedy o sebe prehlásila, že je Annou Freudovou – dcérou Sigmunda Freuda a že žije počas II sv vojny… Nemala pojem o čase a nebola ukotvená v realite..

Zo začiatku veľa spala. Chvíľu trvalo, kým lieky zabrali. Pomaly sa začal vracať aj zmysel pre realitu. Počas hospitalizácie sa zúčastňuje rôznych terapií, od pohybovej, cez muzikoterapiu, až po skupinovú terapiu. Po nejakom čase sa začala nudiť. A tak začala fajčiť. Na pracovnej terapií si z hliny vyrobila popolník, aby mala kam odklepávať popol z cigariet :). Pokoj a stabilný režim sú pre návrat dôležité.

Pri odchode dostáva víziu – bude dostávať sociálnu dávku, bývať a pracovať v chránenom prostredí a venovať sa dobrovoľníctvu. Táto vízia ju však neuspokojuje.

A tak sa vracia k štúdiu. S univerzitou sa dohodla, že začne pomalým tempom. Znovu sa učí koncentrovať a učiť. Najprv sa dokáže sústrediť len pár minút a postupne sa tento čas zväčšuje. Hneď prvú skúšku urobila za B. Našla si svoj systém, ako si organizovať čas a štúdium, aby jej to vyhovovalo. Nakoniec magisterský titul získala s lepšími známkami, než ten bakalársky. Ísť vytrvalo za svojím cieľom, hoci pomalými krokmi je naozaj dôležité.

Pri druhej hospitalizácií, sa jej pobyt natiahol na niekoľko mesiacov. Akútnej fáze predchádzal rozchod s priateľom. A po hospitalizácií sa striedali prechodné pobyty v nemocnici s pobytmi doma. Znovu hľadala ako vyplniť svoj čas. A znovu jej núkali istú formu zabezpečenia a vyplnenie času, ktoré však pre ňu neboli tým, čo by chcela.

Úžasné na holandskom systéme bolo, že jej umožnili nájsť si prácu, hoci neplatenú a vyplácali jej dávku v nezamestnanosti. A tak si postupne zvykala znovu na pracovný režim. A znovu sa vrátila do života – pomalými krokmi.

Nakoniec skončilo obdobie „prežívania“ na dávke a našla si lepšiu prácu za normálnu mzdu. Mala síce záujem získať lepšiu prácu v pôvodnom zamestnaní, ale hoci si v ňom urobila dobré meno a dlhodobo podávala stabilný výkon a mala podporu aj kolegov, jej nadriadená sa bála zveriť jej vyššiu pozíciu (bála sa, že v prípade akútneho stavu by vypadla na dlhý čas). Sama tak zažila predsudky na pracovisku. A napriek tomu sa naplno zaradila do života a spoločnosti. Ak Vás v jednej práci nechápu, treba ísť do inej.

Anita tri krát zažila akútnu fázu. Prvý krát počas štúdia. Druhý krát po rozchode. A tretí krát keď prišla o prácu. Sama zápasila s predsudkami o ochorení duše a pochybovala o tom, či niekedy bude mať „normálnu“ prácu a partnera. A predsa vydáva svedectvo o tom, že je to možné.

Ochorenie, ako každé iné

V živote zápasíme s rôznymi strachmi a obavami. Najčastejšie sa bojíme, že prídeme o prácu, domov, že sa nám rozpadne vzťah, prípadne sa bojíme o svoje zdravie. Ochorenie duše však vnímame ako samostatnú kategóriu, ktorú neriešime. Veríme, že sa nás netýka.

Tieto obavy sú prirodzené. Odzrkadľujú naše hodnoty. Mnohé sa však nenaplnia. A niektoré len v malom počte prípadov. Posledné výskumy z Holandska však ukazujú, že počas života až 4 z 10 obyvateľov zápasia s niektorým ochorením duše. Ide preto o problém, ktorý sa nás reálne dotýka a treba ho vykresliť v skutočných farbách.

Poďme preto spolu demaskovať problém ochorenia duše a povedať si o jednotlivých mýtoch, ktoré sa s ním spájajú.

Obavy čo bude

Tak ako pri mnohých naozaj výborných knihách, aj pri knihe Mám to o sobě říct platí, že tie najlepšie knihy vznikajú na podklade osobného príbehu. Anite Hubner zistili ochorenie duše počas štúdia na vysokej škole. Odporúčali jej, aby sa stiahla z bežného života, aby žila v chránenej komunite. Bola to predstava života bez „poriadnej“ práce a partnera.

Tieto obavy a problémy sú pri ľuďoch s ochorením duše bežné – budem mať prácu? Budem mať partnera? Mám vôbec hodnotu? Bežná je aj snaha vyhýbať sa ľuďom a spoločnosti – a teda miestam, kde by sa mohli objaviť narážky na zdravotný stav.

Anita však zabojovala. Rozhodla sa pre štúdium. Stala sa rešpektovanou psychologičkou a terapeutkou. Našla si normálnu prácu a dokonca aj partnera. Nedávno si spolu založili rodinu. A kade chodí snaží sa pomáhať búrať mýty o ochoreniach duše…

Ochorenie je vždy individuálne

Aby bolo jasné. Jej snahou nie je bagatelizovať ochorenie duše.

Naozaj sú ľudia, ktorí majú ochorenie ktoré ich výrazne limituje. Ale to platí aj pre iné zdravotné problémy. Naozaj sú ľudia, ktorí kvôli ochoreniu nedokážu normálne pracovať a žiť. Majú problém sa o seba postarať. Prípadne majú problém si nájsť partnera. S tým však zápasia aj ľudia s inými zdravotnými problémami.

Je pravdou, že niektoré ochorenia duše sú ohrozením pre okolie, ale to platí v prípade, že tam nie je liečba.

Ochorenie duše tak je ako každé iné ochorenie. Nie je dôvod ho „démonizovať“. Nie je hanbou vyhľadať pomoc. Hanbou je ju nevyhľadať, lebo vedie k riešeniu problému…

Obraz deformujú médiá

Náš obraz o ochoreniach duše a teda o ľuďoch ktorí potrebujú pomoc psychológa či psychiatra v najväčšej miere formujú médiá, ktoré tak ako v iných oblastiach dávajú prednosť emóciám a šokujúcim informáciám. A tak, hoci ľudia ktorí zápasia s ochorením duše a niečo „vyviedli“ tvoria len malú menšinu, vďaka médiám vytvárajú obraz o celej skupine. A preto pretrváva predstava, že človek s ochorením duše je problémový, je rizikom, prípadne ohrozením. Ale tak to nie je…

Negatívny obraz o ochoreniach duše ktorí sa prezentuje v médiách je príčinou, prečo tak neradi ľudia hovoria o svojich problémoch.

Aj ochorenie má svoje „fázy“

Ochorenie duše Vám môže obrátiť život hore nohami. Môžete sa ocitnúť v akútnej fáze. To je to najhoršie, čo sa môže stať. Ale každá akútna fáza raz skončí. Zotavenie sa môže vliecť. To áno. Ale nakoniec opäť bude Váš stav stabilný. Preto problémom nie je samotné ochorenie, to spravidla možno mať pod kontrolou. Ale všetky tie okolnosti okolo neho. Návrat do života. Znovu zaradenie do pracovného života a do spoločnosti. Naučiť sa žiť s ochorením, ktoré predsa len zasahuje do života. Vedieť postaviť sa otázkam okolia, ale aj vysporiadať sa s problémami sám pred sebou. Vynára sa však otázka, kedy komu a ako o tom povedať.

Mýty o ochoreniach duše

S ochorením duše sa spája niekoľko mýtov.

Ten prvý hovorí o ochorení, ako o definitívnom stave. Ale tak to nie je. Šance na zotavenie sú v dnešnej dobe veľmi dobré. Ak človek spolupracuje a chce sa liečiť.

Druhý mýtus je podobný, pretože hovorí, že buď ste zdraví, alebo chorí. Lenže tak čiernobiele to nie je. Aj v inej oblasti ako je duševné zdravie môžeme zápasiť s množstvom ochorení. Niekedy je to lepšie niekedy horšie. Ale dá sa s tým fungovať. Podľa štatistík 70 až 80 % ľudí s ochorením duše funguje dobre. Niektorí vďaka terapií ktorá pokračuje a niektorí ju už nepotrebujú.

Tretí mýtus hovorí, že duševné ochorenie je prekážkou pri práci. Lenže práca je dôležitá aj pre duševné zdravie. Samotné ochorenie duše nie je prekážkou pre prácu. Možno v akútnej fáze. A áno, niektoré práce nie sú kompatibilné s niektorými ochoreniami. Ale to platí aj pre zdravotný stav, ako taký. Je to vždy individuálne.

Štvrtý mýtus vníma ľudí s ochorením duše ako riziko a nebezpečenstvo. Pri niektorých ochoreniach a hlavne ak človek nie je podchytený alebo nedodržuje liečbu tomu tak môže byť. Ale to je len malá skupina ľudí s ochorením duše.

Stigmatizácia jedinca

S ochorením duše sa často spája stigma. Je to akési znamenie. Ako by ste to mali napísané na čele. Znak. V negatívnom význame slova. Ako by Vás niekto poznačil. Mnohí ľudia s ochorením duše majú pocit, ako by to mali vyznačené na čele. Preto sa boja iných ľudí. Alebo si ich prístup k nim vysvetľujú ochorením. Na druhú stranu, často naozaj čelia „škatuľkovaniu“. Ľudia ich pre ich ochorenie dajú do istej kategórie a tým „znehodnotia“. Tak radi škatuľkujeme a zovšeobecňujeme, aby sme nemuseli počúvať a snažiť sa pochopiť…

Je úplne pochopiteľné, že po tom všetkom má človek s ochorením duše pocit akéhosi vyčlenenia zo spoločnosti. Ale aj neprijatia. Zo strany tých druhých zápasia často s hnevom, strachom, zachádzajú s nimi povýšene, odmietajú ich, vyhýbajú sa im, alebo ich ľutujú. Nič z toho však nie je v poriadku.

Ale aj človek s ochorením duše je zmietaný hnevom, strachom, úzkosťou voči iným, ale aj sebe. Vyhýba sa druhým, prípadne ľutuje sám seba. Vyhýba sa ľuďom, práci, ale aj vzťahom.

Sebastigmatizácia

Človek s ochorením duše nezápasí len so stigmou, ktorú mu dáva spoločnosť a spoločenstvo. Ale aj so stigmou, ktorú dáva sám sebe. Hovorí sa tomu sebastigmatizácia. Takýto človek sa snaží o svojom probléme nehovoriť. Prijíma ho ako svoje znamenie. Bojí sa negatívnych reakcií a cíti hanbu (za to, že je chorí).

Ale človek ktorí zápasí s ochorením duše, nemá tento problém ako znamenie na svojom čele. Ochorenie duše je často skryté a jeho prejavy sú ľahko zameniteľné. Je celkom možné, že ste veľa takýchto ľudí stretli na ulici, v obchode, sú aj z vášho okolia a možno z vášho pracovného kolektívu. Možno keby sme viac vedeli o takýchto ľuďoch, vnímali by sme inak problém ochorenia duše.

Sebastigmatizácia je stotožnenie seba s tým, čo hovorí spoločnosť o chorobe, ktorú mám. To sú všetky tie mýty, ale aj predsudky. Ak ich prijmem za svoje, potom naozaj budem mať problém vstať z postele, pracovať, či mať vzťah. Ľahko sa nechám znechutiť, hoci ja a nie tí druhí viem, ako na tom som. Stigmatizácia seba má veľký dopad na to, čo si o sebe myslím a ako sa cítim.

Je dôležité byť sám sebou, aj keď to znamená prijať svoje ochorenie. Nie ako konečný stav a už vôbec nie, ako niečo čo definuje našu hodnotu. Ale ako východisko, na ktorom sa dá stavať. S ochorením sa dá žiť. Niekedy rovnako, občas inak (ako predtým).

Vzťah s partnerom

Čo sa týka vzťahov a hlavne vzťahu s partnerom. Aj tu treba ísť na to opatrne. Vzťah ako taký sa môže rozpadnúť kedykoľvek. A nemusí to súvisieť ani s ochorením duše. A pre stabilný vzťah je dôležité pomalé zbližovanie a hľadanie prienikov. Takže ak to správne načasujete a ak budete pomaly a vhodne odhaľovať pravdu o probléme, potom sám o sebe nerozhodne o tom či áno, alebo nie. Samotné ochorenie bude pre toho druhého len jednou z položiek, ktorá môže rozhodnúť. Ale nie tou dominantnou. Nakoniec ste oveľa viac než len človek s ochorením duše.

Vzťahy na pracovisku

Získanie a udržanie práce nie je pre ľudí s ochorením duše jednoduché. Zamlčovanie prináša stres. A často môže priniesť viac stresu, než samotné ochorenie. Zdieľanie a odkrytie problému môže prispieť k lepšej pracovnej kultúre. Nakoniec, každý sme nejaký.

Ak sa však rozhodnete o tom hovoriť, potom sa na to pripravte. Premyslite si, čo poviete. Vsaďte to do kontextu. Povedzte čo potrebujete, aby ste napriek tomu mohli svoju prácu robiť dobre. A zdôraznite svoje silné stránky. Zamestnávateľ kladie ochorenie duše do rovnakého postavenia ako chronické ochorenie a bojí sa Vášho výpadku.

Personalisti radia, nehovoriť o tomto probléme na pohovore. Pokiaľ sa počas pohovoru ukážu prejavy, ktoré odhalia ochorenie, potom je dobré prevziať iniciatívu, ale povedať len to nutné, aby ste zahnali domnienky. Nepovedzte však zbytočne veľa.

Podľa štatistík každý 5 pracujúci zápasí s nejakým ochorením duše. Čo je dosť veľa na to, aby sme sa na nich pozerali cez prsty.

Ak o svojom probléme prehovoríte, potom sa snažte o to, aby sa zamestnávateľ necítil tlačený do pozície, že od neho čakáte, že bude špeciálnym pracoviskom, alebo riešiť vaše problémy. Ak je to potrebné, skôr povedzte čo potrebujete, aby ste mohli normálne fungovať, ak Vám v tom ochorenie bráni. Istá variabilita je možná, ak je trochu snaha a ochota…

Tak áno, alebo nie?

Tak povedať, alebo nie? Je to individuálne. Neexistuje jednoduchý návod. Niekedy pomlčať je dobrá voľba. Ale nikdy neprehovoriť je zlá.

Samotná autorka knihy píše: „nakoniec som sama metódou pokus omyl prišla na to, čo by som o svojom ochorení mala, alebo nemala hovoriť, aby som si predsa len našla prácu a partnera…“

Môžete a nemusíte o tom hovoriť. Ale ak o tom nehovoríte, cítite sa osamelo. Ste v tom a s tým sami. Môžete byť chorí, ale ak o tom nehovoríte, potom dovolíte ochoreniu, aby ovplyvnilo Váš život. Môžete sa začať točiť v kruhu negatívnych myšlienok. Vyhýbať sa ľuďom. Znevažovať seba a zhadzovať sa pred inými a aj pred sebou. Ako by ste nemali cenu. Dokonca si to vyčítať a cítiť vinu. A pritom, samotné ochorenie nič nehovorí o Vašej hodnote.

Hovoriť aspoň s niekým

Hovoriť o svojom probléme aspoň s niekým, alebo s malou skupinou je cesta, ako uvoľniť stres a napätie.

Uľaví sa nám. Môže ísť o naozaj blízkych ľudí. A tú skupinu môže nahradiť partia ľudí s podobným problémom (na tom je postavená skupinová terapia – tí ľudia to prežívajú spolu, majú pre seba pochopenie, ale aj sa povzbudzujú). V každom prípade, nenechajte sa znechutiť a odradiť, hoci niekedy to je naozaj ťažké. Ten od koho ste čakali prijatie Vás sklame a ten kto mal byť tým nechápavým a necitlivým Vás môže prekvapiť.

Tá otázka môže vo Vás vyvolať napätie, ale aj strach. To rozhodnutie nie je jednoduché. A naozaj sa spája s rizikom a s pochybnosťami. Áno, máte ochorenie – ste chorí. Ale to je len malá pravda o Vás. Ste dieťaťom rodičov, partnerom, kamarátom, kolegom, priateľom… človekom s určitými darmi, s odbornosťou, záujmami a s talentami. Je toho veľa, čo tvorí Vašu krásu a hodnotu. Preto ak aj máte ochorenie duše, možno je to chybička krásy. Ale to neznamená, že nie ste vzácny.

Komu a čo povedať

Anita Hubner prichádza s pomerne racionálnou kalkuláciou – skúste si zvážiť + a – toho, ak pred druhým prehovoríte o tom, s čím zápasíte. Vždy sú tam riziká, ale aj možnosti. Plusy, ale aj mínusy. Ako však ona sama hovorí, často je tu možnosť že Vás to jednoducho bude mrzieť, ak to neskúsite. Je našou stratégiou, aby nás nikto nezranil, alebo aby sme si vybojovali niečo pekné? Ak túžime po tom prvom, potom pôjdeme skôr cestou, že sa budeme ľuďom vyhýbať a nebudeme hovoriť o sebe. Ak to druhé, potom je tam riziko, že nás ten druhý sklame. Ale možno nájdeme toho pravého.

Zdá sa, že viac než dilema povedať / nepovedať, je hľadanie miery – ako to urobiť. A tiež odhadnúť, kedy tak urobiť. Pokiaľ ľudia vidia, že fungujeme a potom sa dozvedia že napriek problému – môže to paradoxne vyvolať u nich obdiv. Ak im hneď na začiatku povieme že máme problém, môžu sa báť nám zveriť nejakú úlohu. To isté platí pre vzťahy, pre prácu, ale aj kamarátstva. Určite je ochorenie duše niečo, čo má čas. Informácia, ktorú nemožno povedať všetkým. A nie medzi prvými.

Otvorené zdieľanie

Hovorí sa tomu otvorené zdieľanie. Hľadáme mieru komu, kedy, čo a ako povedať. Nájsť zdravú mieru. Niekomu nepoviete nič a niekto vie všetko. Niekto vie niečo a niekto len to nevyhnutné. Takýmto spôsobom to môže fungovať. Základom však je, ak máme s kým o tom hovoriť. Ak pred niekým môžeme byť sami sebou. Ak nájdeme spôsob ako pracovať (alebo pomáhať druhým) a ako niekam patriť. Jednoducho mať svoje oporné body a ľudí, ktorí nás prijímajú.

S tým kedy, komu a ako sú spojené dve ďalšie výzvy. Tou prvou je rozprávať svoj príbeh. A tou druhou – premyslieť si, ako to povedať. Máme radi príbehy. Príbehy nám pomáhajú pochopiť.

Nečakaná otázka

Cesta do spoločnosti, ale aj na nákupy, či do krúžku, alebo praktizovanie záľuby prináša riziko, že nám niekto položí otázku, kde pracujeme, prípadne ohľadom nášho zdravia. Tá otázka je v podstate nevinná. Ale pre nás príliš osobná a delikátna. Ako niekomu vysvetliť, že mám problém a že možno práve v tej chvíli kvôli tomu nemám prácu? Niektorí ľudia s ochorením duše sa preto vyhýbajú stretnutiam, kde by mohli dostať takéto otázky. Je im nepríjemné o tom hovoriť a je im nepríjemné o sebe klamať. Tak sa radšej stiahnu. A to ich problém zhoršuje. Kontakt s iným človekom je pritom základná ľudská potreba.

Program HOP a iniciatíva Na rovinu

V USA na Illinojiskom technologickom inštitúte v Chicagu pod vedením profesora psychológie Patricka Corrigana sa zrodil program HOP, teda Honest, Open a Proud – v preklade úprimný, otvorený a hrdý. Medzi lektorov tohto programu patrí aj Anita Hubner.

Program HOP pomáha ľuďom s ochorením duše nájsť odpovede na otázky: či, komu a ako povedať o svojom ochorení. Pomáha ľuďom prijať duševné ochorenie ako niečo, čo je bežné a čo nemá významný podiel na tom, kto sme. A tak pomáha ľuďom získať zdravé sebavedomie.

Tento program sa podarilo priniesť do ČR a vďaka iniciatíve Na rovinu sa stal súčasťou snahy o destigmatizáciu ľudí s duševným ochorením. Viac sa o tejto iniciatíve dozviete na: www.narovinu.net.

Vďaka iniciatíve Na rovinu sa podarilo knihu Anity Hubner doplniť o rady a tipy z českého prostredia. Čitatelia tak dostávajú do rúk veľmi praktickú pomôcku – v podstate manuál a usmernenie, vďaka ktorým je nádej, že duševné ochorenie začne spoločnosť vnímať, ako „bežné“ ochorenie.

Pokus o destigmatizáciu ľudí s ochorením duše, je súčasťou snahy o reformu psychiatrickej starostlivosti. Viac tu: www.reformapsychiatrie.cz.

.

Kniha Anity Hubner je veľmi praktická. Hovorí o sebe. Robí to bez zábran. To čo ponúka nie je nejaká teória od stola, ale vlastný príbeh. A to čo píše, je veľmi praktické.

Je tu veľa zamyslení, dotazníkov a vysvetliviek, ktoré pomáhajú sa zorientovať v problematike. Kniha je primárne venovaná ľuďom ktorí s ochorením bojujú a ľuďom v ich okolí, ktorí ich majú radi.

Ale sú tu dôležité odkazy aj pre ostatných. Má preto potenciál zlepšiť starostlivosť o takýchto ľudí, ak poznatky z nej si vezmú k srdcu personalisti, sociálni pracovníci, ale aj ošetrujúci /zdravotný personál a hlavne spoločnosť.

Ochorenie duše je ako každé iné. A každý príbeh je individuálny. Autorka si za cieľ dala búrať mýty a predsudky a to sa jej darí. A Portálu sa treba poďakovať, že pri snahe prinášať škandinávskych autorov do priestoru strednej Európy, siahol po tejto téme.

Kniha ukazuje, že ten problém sa nás môže dotýkať viac, než sme si kedy mysleli. V našom okolí sa určite vyskytuje a preto treba vedieť, ako sa zachovať a ako pomôcť. Je smutným znakom dnešnej doby, že je ochorení duše viac, než v minulosti. Nestíhame sa adaptovať! Povedal kedysi v jednom rozhovore Max Kašparů. A mal pravdu…

Ak som v článku písal o ochoreniach duše, myslel som tým celý zástup ochorení, ktoré zapĺňajú hlavne ale nielen ambulancie terapeutov, psychológov a psychiatrov…