Ženská podoba autizmu - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skAutizmus sa viac spája s mužmi, než so ženami.U žien má však tiež hojné zastúpenie a hlavne je iný – má špecifickú podobu a preto u mnohých žien nie je diagnostikovaný a tak hľadajú ďalej po príčine svojich problémov. Skúsme tento problém dnes odmaskovať…
Tak ako je dobrým zvykom. Aj dnes nám podkladom bude konkrétna kniha Maskovaná od Hannah Louise Belcher, ktorej bol autizmus diagnostikovaný v 23 rokoch. Napriek tomu úspešne vyštudovala, venuje sa výskumu a sprevádza ľudí podobnou cestou, akú prešla ona sama. Svedectvo o tom vydáva práve touto knihou. Príjmite pozvanie k jej spoznaniu.
Dve črty autizmu
V súvislosti s autizmom sa hovorí o dvoch výrazných črtách.
Tou prvou je Sociálna komunikácia a interakcia. V praxi to znamená problém nadväzovať a udržiavať sociálne vzťahy; problém s pochopením neverbálnych signálov; odlišné chápanie a používanie jazyka a problémy spontánne zdieľať zážitky a pocity.
Tou druhou je Obmedzené a opakujúce sa vzorce správania (záujmov a činností). Čo v praxi znamená úzko zamerané záujmy a veľa dôrazu – času venovaného konkrétnej veci; potreba rutiny a predvídateľnosti a odpor k zmenám; sú tu stereotypné a opakujúce sa pohyby (pohojdávanie, šermovanie rukami…) a zvýšená, prípadne znížená citlivosť na zvuky, svetlo, dotyk, chute alebo vône.
Pri autizme sa hovorí o spektre – teda o veľkej variabilite / rozmanitosti prejavov. Prakticky každý autista je v tomto iný a originálny.
Iný autizmus
Hovorí sa, že u žien je autizmus iný. Prečo je to tak?
Ženy už od prirodzenosti sú komunikatívnejšie a viac zamerané na vzťahy. Takže keď sú ich prejavy v tejto oblasti oslabené, ešte stále to nemusí byť také zrejmé pri porovnaní s mužmi. V porovnaní so ženami môže pôsobiť utiahnutejším dojmom. Ale ani nemusí. Pretože napriek problému v tejto oblasti, ženy majú silné kompenzačné stratégie: dokážu rýchlo odpozorovať a naučiť sa, ako sa treba správať, ako prebiehajú rozhovory a komunikácia a dokážu tak pôsobiť „normálne“. Stojí ich to však veľa energie. Často to vedie k vyhoreniu, k úzkostiam a k depresiám. Hlavne ak vynaložená námaha nie je spojená s primeranou odmenou. Táto schopnosť preklenúť rozdiel a pôsobiť „prirodzene“ sa volá maskovanie.
Okrem toho sú tu aj ďalšie rozdiely v porovnaní s mužskou podobou autizmu. Pôsobia otvorenejšie, usmievajú sa a nadväzujú rozhovor – ale často len na povrchu. Ich záujmy môžu byť veľmi intenzívne, alebo spoločensky prijateľné. Ich snaha niekam zapadnúť je často spojená s pocitom, že im unikajú pravidlá hry. A ich emócie sú často silné, ale dlho sa neprejavujú navonok – až kým nepríde preťaženie.
Aj preto diagnostika u žien je problematickejšia. Bežné „dotazníky“ a testy nemusia ženskú podobu autizmu odhaliť.
Utiahnutosť
To že je žena tichšia / utiahnutejšia ešte nemusí znamenať, že má autizmus. Možno je to súčasť / črta jej osobnosti a je to v poriadku. Môže byť napríklad introvertom a môže to tak mať rada – menej kontaktov. Ale môže to byť aj dôsledkom ťažkostí ktoré človeka limitujú – vyťaženia a povinností. Mnohé ženy sú v situácií, kedy by aj chceli viac a intenzívnejších kontaktov s rovesníčkami – kamarátkami, ale im na to z rôznych dôvodov neostáva dosť času. V dnešnej dobe medzi prvými „vecami“ ktoré idú cez palubu sú vzťahy. Takže môže to byť prirodzený stav, môže to byť dôsledkom situácie, ale áno, môže to byť aj poruchou – tak veľmi by chcela, ale ostatní jej prídu takí iní, ako by komunikovali iným jazykom…
Aj na tomto príklade vidno, ako náročné je vnímať rozdiel medzi iným, prirodzeným a problematickým (a teda prejavom poruchy).
Stieranie rozdielov
Čím to je, že ženy v oblasti komunikácie tak ľahko zotrú rozdiel na rozdiel od mužov? Otázka je to veľmi zaujímavá. Aj muži a aj ženy majú zrkadlové neuróny, ktoré nám pomáhajú spoznať, čo prežíva ten druhý a to na základe našej skúsenosti. A tu je ten problém. Skúsenosť. Aj žena s autizmom má predsa len viac skúseností, lebo je komunikatívnejšia a spoločenskejšia. Má preto viac informácií, na ktorých môže stavať.
Ale sú v tom aj očakávania – od malička čelia tlaku, že budú zdvorilé, empatická a priateľské. Preto sa viac snažia zapadnúť. Majú silnú schopnosť pozorovať detaily a teda maskovať. Ženy, teda v mladšom veku dievčatá – u nich sa rýchlejšie vyvíja jazyk a keď sa k tomu pridá inteligencia a motivácia, dokážu si rýchlo osvojiť štruktúru a témy rozhovorov a „napodobniť ich“. U žien je lepšia stratégia učenia – viac skúšajú, viac sledujú a trénujú a tak si skôr vytvoria systém, ako komunikovať.
Ak to zhrniem, žena s autizmom síce pôsobí trochu inak, ale normálne a prirodzene. Pod povrchom je však unavená z toho, koľko energie ju to stojí – musí myslieť na to, čo povedať, kedy sa usmiať a ako reagovať. Je to vlastne ich schopnosť adaptovať sa na tlak prostredia.
Čo pretrváva
Ak si spomeniete na úvod, hovorili sme o dvoch výrazných črtách. Tú prvú, hoci za cenu veľkej energie dokážu „zotrieť“. Čo nám teda zostáva? To, čo sa nedá úplne „naučiť“.
Spracovanie sveta, teda vnímanie zvukov, svetiel, dotykov, chutí je často intenzívnejšie, alebo iné, než bežné.
Potrebná miera rutiny a predvídateľnosti – človek sa môže naučiť flexibilite, ale vnútorný nepokoj pri zmenách zostáva.
Ostávajú aj „iné“ záujmy. Iné tématicky, niečo, čo nie je bežné. Ale môžu byť aj bežné, ale intezita – záujem o ne je príliš veľký. Detailnejší, systematickejší. Priam posadnutosť.
Odlišnosť ktorá pretrváva sa spája aj s myslením – to môže byť viac doslovné, logické, alebo naopak vizuálne a obrazové. A s tým sú spojené aj paradoxne silné stránky v podobe presnosti, kreativity a vytrvalosti.
A odlišnosť ktorá je viac zvnútornená je vnútorné prežívanie. Je tu väčší stres zo sociálnych situácií; potreba viac času na zotavenie z ľudí a odlišnosť v prežívaní / cítení – ťažko sa s niekým zdieľa, ak to necíti rovnako.
Inakosť nikdy úplne nezmizne, len sa stane menej viditeľnou. Často sa rozdiel medz normálnym a autistickým prirovnáva k Windowsu a Linuxu – fungujú inak, ale v základe obidva slúžia na svoj účel.
Divné záujmy
Čo je to „divný“ záujem?
Aj mne táto téma udrela do očí. Zbierka záhradných trpaslíkov?
Spoločnosť často pod divné škatuľkuje iné, teda menšinové – mimo hlavný prúd. To že to nie je časté, je už kandidátom na divné, hoci je to normálne. Preto sa skôr hovorí o intenzívnych, špecifických a úzko zameraných záujmoch. Základom však je, že je to niečo, čo prakticky pohltí váš život a všetko tomu podriadite. To že sa niečomu intenzívne venujete, to je vášeň. Problémom to je, keď je to na úkor niečoho. A ak je tu viac problémov typických pre autizmus, tak áno, je to súčasť autistického sveta. Divná záľuba sama o sebe z Vás autistu neurobí. Nakoniec záľuba môže byť bežná, ale nie spôsob záujmu o ňu. Divná záľuba však nemusí byť viditeľným znakom – ten druhý Vám nemusí o nej povedať – ostane skrytá. A tak tento znak autizmu môže ostať v pozadí.
Citlivosť na podnety
Citlivosť na zvuky je tiež črta spojená s ?
Stačí, že sa dobre nevyspíte, alebo ste viac vyťažení, alebo ste dlhšie nemali oddych a menej unesiete a ľachšie Vás niečo rozhodí. Poznáte to – nedýchaj tak nahlas! A nie je to autizmus. Takéto obdobia poznáme asi všetci. Tu je však takáto precitlivelosť dlhodobá a za rôznych okolností. Toto je problém, ktorý pretrváva aj u žien (nielen mužov). Precitlivelosť spojená s inakosťou – napríklad šuchtanie papierom môže byť pre autistu rovnako nepríjemné, ako trúbenia auta pre bežného človeka.
Význam a kontext
V niektorých črtách sa k sebe približujeme (ľudia s autizmom a bez). Autista má problém s chápaním významu a narážok. Ale podľa štúdií, s tým začína mať problém aj veľa normálnych ľudí. Veľa ľudí z bežnej populácie má problém pochopiť vetu v kontexte a význam vety. Pri autizme môžeme ešte hovoriť o tendencií chápať veci doslovne, ťažkosti s metaforou, s iróniou a s dvojzmyslami. Je tam jednoducho odlišné kódovanie jazyka v mozgu. Mnohí ľudia z bežnej spoločnosti však strácajú bežné schopnosti narábať s textom a tak akoby sa stávali v istej miere autistami. Aj tu môžeme hovoriť o niečom, čo trvá dlho a pretrváva. Nie je to znak únavy a vyčerpania, kedy aj jednoduchá veta môže byť komplikovaná.
Zvláštne pohyby & rutina
Zaujala ma aj téma rutiny a zvláštnych pohybov. Čo to je?
Rutinu si predsaviť viem. Pravidelnosť. Vstávanie, cesta do a z práce v určitom čase, pravidelné časové okná pre aktivity, pravidelné chodím na rôzne aktivity a snažím sa dostať do postele v určitom čase. Rutinu potrebujeme všetci. Autisti ešte o niečo viac. Ale tú tá deliaca čiara je ťažšie predstaviteľná. Zároveň platí, čím viac rutiny, tým menej flexibility, alebo horšie zvládanie zmeny.
Ale zvláštne pohyby? Píše sa o nich ako o opakujúcich pohyboch a činnostiach, ktoré pomáhajú uvoľniť napätie, regulujú zmyslové preťaženie, prinášajú pocit upokojenia a radosti. Má to svoje čaro a zmysel – prečo to robia. Ale čo si pod tým predstaviť? Také to pohojdávanie spredu-dozadu (nemyslím na stoličke), krútenie prstami, šermovanie rukami, pochodovanie tam a späť, hranie sa s predmetmi (hranie sa s ceruzkou v prstoch, šuštanie s papierikom – nemyslí sa rozbaľovanie cukríka), vydávanie zvukov (opisujú sa ako húkanie a brumkanie), hryzenie pier, nechtov, klepkanie prstami po povrchu.
Aj neurotickí ľudia, alebo ľudia pod tlakom a nervózni majú svoje zlozvyky. Tu je to však častejšie, nápadnejšie, objavujú sa pri strese / radosti – lebo majú určitú regulačnú funkciu (bez nich by človek bol preťažený). Je to niečo ako vypúšťací ventil na tlakovom hrnci. Aj tu platí, že šermovanie rukami, alebo pohupovanie samé o sebe, z človeka autistu nerobí. Je to jeden z prejavov. Keď sa to tak vezme, autista má vyskladaný svet z originálnych úlomkov prejavov. Telo autistu hľadá spôsob, ako sa uvoľniť – spracovať napätie a nadbytok podnetov.
Ako veľmi „to“ zasahuje
V súčasnosti je taká doba. Diagnostikovanie autizmu je tak trochu „in“. Vždy keď sa hovorí o nejakom probléme, časť ľudí sa v ňom nájde a uľaví sa im. Ale niektorí ľudia sa v ňom vidia a nie je to ich diagnóza. Ešte väčší problém je, ak niekto diagnózu pochopí ako ospravedlnenie v zmysle, mám to na papieri a tým to hasne. Nemusím s tým nič robiť.
A preto aj pri autizme je diagnostika na mieste hlavne – ak ide o niečo, čo výrazne deformuje život a samotný človek to vníma ako problém. Ak je to verzia, s ktorou dokáže fungovať, alebo sa v nej zabýval a funguje, nie je to problém.
Skôr než prejdeme ďalej, skúsme si to trochu zhrnúť. Ženy s autizmom dokážu mnohé veci preklenúť – maskovať. Ale za cenu veľkého nasadenia. Hrozí im preto vo zvýšenej miere vyhorenie, úzkosť a depresia. Úzkosť je spojená aj s tým, že ich menej chápe ich okolie. A depresia s nedostatočnou pozitívnou spätnou väzbou, ale aj s protihodnotu – ak si na misky dáte, koľko do toho vloží a čo za to dostane.
Tie iné záujmy môžu byť spoločensky prijateľnejšie, než u mužov. Aj rutina a predvídateľnosť je jemnejšia. Prehnaná citlivosť môže viesť k vyhýbaniu sa miestam, kde takéto podnety sú. Nedostatok spánku a stres – toto všetko môže zosilniť. Tie zvláštne pohyby sú jemnejšie a distingvovanejši – menej nápadné (tiché pohojdávanie, prsty na perách). Nielen maskovanie je náročné. Ale aj vnútorné prežívanie je veľmi silné a intenzívne.
Keď sa to tak vezme, najvýraznejšie rozdiely v podobe autizmu sú vo vnútri – cena ktorú žena za autizmus platí a spôsob, ako to všetko prežíva, koľko námahy ju to stojí a ako málo je v tom všetkom pochopená. A to nielen partnerom a okolím, ale aj kamarátkami.
Kompenzácia
V súvislosti so ženským autizmom sa zvykne hovoriť o kompenzácií. Muž ako by bol v tomto prirodzený. Jednoducho autista v čistej kráse. Ale pri žene vďaka jemnejšej podobe a maskovaniu sa hovorí o kompenzácií.
Pod kompenzáciou sa myslí – používa vedomé stratégie, aby vyrovnala / zakryla svoje slabiny. Ak nerozumie neverbálnym signálom, naučí sa ich naspamäť. Podobne si osvojuje metafory, frázy, či scenáre rozhovorov. Citlivosť na hluk tlmí sluchadlami na ušiach… Problém a ťažkosť nahrádza / zakrýva naučeným vzorcom správania. Je to však veľmi náročné na energiu – naučiť sa to a platí za to veľkú cenu – rozdiel medzi navonok a vo vnútri prežívaním. Akoby navonok a vo vnútri bola iná, výrazne iná. Po čase sa objaví otázka, ktorá tvár je tá pravá? Dokáže v tom ešte rozlíšiť? Ktorú z nich muž pochopí a bude milovať? Odmenou za kompenzáciu je, že sa vyhne nepríjemným reakciám a konfliktom. Ale to nie je skutočná odmena a úľava. Len prežitie.
Ťažkosti v ženskej podobe autizmu
Isto ste si všimli, že ženský autizmus je iný. V mnohých veciach to zvládajú lepšie, ako muži. Vďaka tomu, že sú ženy a majú iné silné vlohy a danosti. A zároveň, sú črty a rysy, kde sú na tom horšie.
Ale skôr než prejdem k odlišnosti v samotnom svete ženskosti. Odlišnosť je aj v prístupe. Pri mužoch často a skôr prebehne diagnostika. Spoločnosť je viac tolerantnejšia k mužovi, keď je iný. Niektoré netradičné záujmy skôr prejdú mužom, ako ženám. Na ženy je väčší tlak, aby boli komunikatívne a spoločenské.
A teraz k tej odlišnosti. Ako už tušíte, samotná ženskosť dáva ženám výhodu – do rúk silné zbrane vďaka ktorým jednu črtu autizmu prakticky zjemnili na „prijateľnú“. Netreba zabúdať, za akú cenu. A ako je to s tou druhou črtou? Ako už tušíte, tu sú na tom lepšie muži. Ale skôr než k tomu prejdeme. Muž sa tak nemaskuje ako žena. Je autentickejší a preto nemá v sebe také napätie. Vďaka väčšej tolerancie spoločnosti k mužom, sa im prepečie aj spoločenská neohrabanosť.
A teraz tie náročné „veci“. Ženský mozog je viac prepojený s empatiou a s reflexiou – žena si viac všíma reakcie druhých a analyzuje ich. Často sa to mení na otázku, ktorá má tendenciu Vás uštvať – čo robím zle? Spája sa s úzkosťou a s pochybnosťami. Ženy sú citlivejšie a emotívnejšie, čo sa spája s väčšou hĺbkou prežívania, ale aj preťaženia a vyhorenia. Mužom sa lepšie darí v oblasti rutiny,zvykov, rituálov a systematického prístupu. Spoločnosť to u nich oceňuje ako niečo pozitívne. U žien to spoločnosť vníma ako nepružnosť a stuhnutosť (ak sa im v tom darí).
Prečo je to tak?
Stále som premýšľal, ako to citlivo uchopiť a pomenovať. Existuje tu odlišnosť v spôsobe myslenia a spracovania informácií medzi mužmi a ženami. Muži majú priamejší – viac systémový spôsob uvažovania a lineárne myslenie. S tendenciou hľadať riešenie a pravidlá, ktoré platia vždy. A u autistických mužov sa to ešte viac prehĺbi. Ženy používajú skôr kontextové, intuitívne a asociačné myslenie. Viac vnímajú súvislosti, detaily, prepojenia a nuansy. Aj žena s autizmom dokáže čítať z viacerých vrstiev, ale nie cez empatiu, ale skôr cez analytickú intuíciu. Lenže práve toto myslenie ju môže zahltiť. Akoby to, čo im pomohlo zotrieť prvú črtu, zhoršovalo priebeh tej druhej…
Kedy si klásť ?
Mnohé ženy neprídu k spoznaniu, že majú autizmus cez samotné prejavy autizmu. Nie preto, že by tam neboli, ale vnímajú ich skôr ako súčasť seba, svojej povahy, či dokonca obyčajné zvyky. K spoznaniu autizmu vo svojom životnom tieni ich privedie skôr dlhodobá únava, úzkosť, depresia a vyhorenie a teda hľadanie / pátranie, čo je toho príčinou. A tak zistia, že sa dlhodobo snažia prispôsobiť svetu, ktorý vnímajú inak. Nie sú zlomené – len sú vyčerpané z neustáleho maskovania a hľadania rovnováhy medzi tým, kto sú a tým, čo sa od nich očakáva. Ak teda zápasíte s úzkosťou, s únavou, depresiou či s vyhorením – ste si isté, že je to „len“ námahou? Námaha môže poslať do kolien, to nikto nespochybňuje. Ale ako by ste na túru do kopca išli s veľkým batohom a zbytočne.
Čo kniha ponúka
Veľa sa mi už podarilo priblížiť na predchádzajúcich riadkoch. Knihou, ktorá mi dnes bola inšpiráciou je Maskovaná od Hannah Louise Belcher.
Je to kniha napísaná na základe vlastnej skúsenosti. Autorke knihy bol autizmus diagnostikovaný v roku 2013. Dovtedy s jeho prejavmi zápasila vo svojom živote, po diagnostike boj pokračoval, ale už vedela s čím zápasí. A napriek autizmu vyštudovala vysokú školu, dokonca sa venuje vedeckej práci.
Kniha nie je tenká – 181 strán. Ale nie je ani náročná v zmysle, že by ju bol problém prečítať. Je napísaná zrozumiteľným spôsobom. V každej kapitole sa dozviete hneď na začiatku, čo je jej cieľ. V úvode nadviažete na to, čo ste sa dozvedeli pred tým. Sú tam vysvetlené dôležité slová. Samotná kapitola je kombináciou teórie, praxe (príbeh zo života) a výskumu. Na záver je krátke zhrnutie. Kapitoly majú tak 20 až 30 strán. Akurát tá najdôležtejšia – ako mať súcit k sebe a objaviť svoju hodnotu (a zanechať masku a maskovanie) má 40 strán. Ak dáme bokom povinnú jazdu – úvod, príhovor, záver a zoznam použitej literatury, tak poteší odporúčaná literatúra – inšpirácia ako ďalej.
Jadrom knihy je 5 kapitol. Prvá – ako sa učíme napodobňovať – budete prekvapené, kde všade siahame po tejto taktike. Ako to robíme? A aké to môže mať dôsledky? Druhá kapitola – nutkanie kamuflovať (prečo to robíme). Už samotné pripustenie – že to robím, je cestou k úspechu. Vtedy je možné s tým niečo robiť a určité maskovanie robia všetci. Tu si premyslíte, kedy áno a kedy nie. Tretia kapitola – otázka na telo – kamuflujete (maskujete)? Naozaj je dôležité to prijať ako fakt a východisko. Ďalšie kapitoly učia – ako mať súcit so sebou a nakoniec ako sa odmaskovať (a začať byť sebou – konkrétne kroky). Tieto ponúkajú množstvo nástrojov a techník. A prinášajú aj obrázky, schémy, tabuľký, dokonca môžete dopisovať svoje odpovede a postrehy…
Zopár úlomkov a autorkyných slov
O svojom svete a svojom autizme autorka píše: „strávila som viac než desať rokov rozoberaním samej seba a opatrne som obracala každý kúsok, ktorý dopadol na zem od môjho prvého zrútenia, v snahe nájsť nejaký, ktorý by som spoznávala. Uvedomila som si, že maskujem celý svoj život, teda že sa snažím zastierať svoje autistické rysy a zapadať medzi neautistických ľudí okolo seba v zúfalej snahe, aby ma mali všetci radi a aby som k sebe nikdy, za žiadnych okolností nepritiahla žiadnu nežiadúcu pozornosť. Pod tým všetkým sa však rozkládala priepasť prázdnoty, prúd poškvrnených myšlienok, ktoré mi nepatrili. Bola som úplne stratená…“
„Potom ako mi diagnostikovali autizmus, som si prešla mnohými fázami emócií. Od opojného nadšenia tým, že sa mi konečne dostalo odpovedí, že viem, že to nie je moja vina, až k žiaľu a k hnevu nad tým, že to nikto nespoznal a nepomohol mi skôr. Potom nasledovala samotna sklúčenosťa pocit straty z vedomia, že neviem kto som… a nakoniec pocit, ktorý sa trochu podobal zmiereniu a súcitu so sebou…“
„Snaha zamaskovať svoj autizmus Vám možno práve teraz spôsobuje obrovské množstvo bolesti a súperiacich emócií. Keď používate kamufláš, hovoríme si, že naše pravé ja nie je dosť dobré, že by ľudia nezniesli pohľad na to, kým naozaj sme a že je to naša vina. Tým si však upierame hlbšie a zmysluplnšie vzťahy, nielen s ostatnými, ale aj so sebou….“
„Túto knihu som napísala, aby som sa s Vami podelila o svoje skúsenosti, o to čo som sa naučila a o nástroje, ktoré mi najviac pomohli…“
Autizmus a závislá porucha osobnosti
Keď sa nad tým zamyslíte, sú tu určité prieniky so závislou poruchou osobnosti. Ale podstata, príčina je iná. Prelína sa to v túžbe po prijatí a láske. Spoločný je aj strach z odmietnutia. A potláčanie vlastného ja. Odlišnosť je v motíve. Pri autizme to je potreba bezpečia a vyhnutie sa negatívnym reakciám (nie potreba udržať blízkosť). Rozdiel je vo vnútornom svete. Pri autizme je to bohatý, ale vnútorný život (nie orientovaný / závislý od druhých). Rozdiel je aj vo vzťahoch. Môžu byť selektívne, ale stojí to veľa energie (nie je tu idealizácia partnera). Identita tu je jasná, len nepochopená (nie je rozptýlená). A maskovanie – jeho cieľ je prežiť v spoločnosti (nie udržať vzťah ako taký). Prečo to spomínam? Aby sme vniesli viac svetla do tieňa…
Autizmus a perfekcionizmus
Napadlo ma, že sú tu určité prieniky aj s perfekcionizmom. Je tu podobný mechanizmus – silný vnútorný tlak neurobiť chybu, nezlyhať a neznepokojiť iných. Kde sú prieniky? Je tu akýsi ideál spoločenskej dokonalosti – vnútorná kontrola či zapadám. Je tu vnútorný kritik. Nechcete mu konečne dať batoh a poslať ho na výlet? Je tu únava z nadmerného monitorovania vlastného správania. Spontánnosť sa tu javí ako riziko. Akože len tak? Bez kontroly? Prirodzenosť ide bokom… V čom sú rozdiely? V cieli. Pri autizme je to snaha zapadnúť (nie byť bezchybný). Rozdiel je v motivácií. Tu je to strach zo sociálneho nepochopenia (nie zo zlyhania). Rozdiel je aj v zameraní. Tu je to sociálne správanie (pri perfekcionizme výkon, výsledok a detail). A nakoniec cena. Pri autizme je to mentálne vyčerpanie a strata identity (nie sebaodmietanie).
Súcit so sebou
Mne osobne sa z knihy najviac páčila tá kapitola o súcite so sebou… „Nie si tu preto, aby si bola niekým iným, ale aby si mohla byť naplno tým, kým si.“ Maskovanie je zdanlivá istota. Dáva pocit kontroly – ak budem „dostatočne normálna“, prijmú ma. Ale stojí to energiu, ktorú by bolo možné venovať sebe: vlastným záujmom, oddychu a radosti. Odmaskovanie nie je zlyhanie. Je to návrat k prirodzenosti – k tichu, ku gestám, k myšlienkam, ktoré patria len mne. Sebaprijatie nie je len psychologická fráza. U ľudí na spektre je to často proces, v ktorom sa učia, že ich odlišnosti nie sú deficit, ale súčasť ich identity.
Je tu krehký moment po uvedomení si autizmu. Pre mnohých je to okamih paradoxu: na jednej strane úľava („už sa nemusím pretvarovať“), na druhej strane strach („čo ak takú ma neprijmú?“). Belcher krásne ukazuje, že skutočná zmena nastáva vtedy, keď človek začne investovať energiu nie do kontroly správania, ale do kultivovania pokoja a prijatia vo vlastnom vnútri. Kniha tak paradoxne je o autizme, ale je niečo viac – je o únave z hrania úloh, ktorú pozná ktokoľvek, kto sa niekedy bál byť sám sebou.
V čom tkvie čaro odmaskovania?
Odmaskovať sa neznamená odhodiť všetko, čo si sa kedy naučila, ani poprieť to, že si sa snažila zapadnúť. Znamená to vrátiť energiu späť tam, kam patrí — k sebe. Roky si možno pozorovala druhých, učila sa, ako sa smiať, ako odpovedať, kedy mlčať. A všetko to malo svoj zmysel — bola to tvoja cesta k bezpečiu. Ale časom sa človek unaví zo stráženia vlastného dychu. Pravé prijatie neprichádza vtedy, keď sa páčime všetkým, ale keď prestaneme byť v napätí zo seba samých. Maska sa potom nezhodí násilne — jednoducho sa rozpustí v pokoji. Zrazu zistíš, že ticho, ktoré si kedysi považovala za prázdne, je len miesto, kde môžeš konečne počuť samú seba. A že nie je nutné byť dokonalá, aby si bola hodná lásky.
.
Dostali sme sa na koniec. Prečo je dôležité zanechať maskovanie? Lebo nám bráni v dosiahnutiu šťastia. Keď nežijeme svoj život, nemôžeme byť štastný. Je načase odhodiť masku a mať ju po ruke len pre výnimočné okamihy. Ženský autizmus má svoje čaro. Je málo chápaný. Málo sa o ňom hovorí. Snáď sa to zmení!
