PhDr. Jan Soukup, Ph.D. je klinickým psychológom a psychoterapeutom, koučom, supervízorom a lektorom. Je odborníkom priamo z praxe, ktorý pracoval v neziskových organizáciách s mladistvými, v terapeutickej komunite zameranej na liečbu porúch osobnosti, ale aj v zdravotníctve na oddeleniach liečby porúch príjmu potravy či závislostí. Absolvoval viacero výcvikov, ako napr. výcvik zameraný na kontakt s klientom, motivačné rozhovory a základy supervízie, EMDR výcvik a pod. Motivačné rozhovory v súčasnosti vyučuje a vedie k nim výcviky. Ako tréner motivačných rozhovorov pracuje od roku 2003.

Jan Soukup v knihe Motivační rozhovory v praxi rozpracováva súčasný stav poznania a praxe v oblasti motivačných rozhovorov. Svojou publikáciou predkladá čitateľovi zároveň aktuálny stav poznania problematiky z dielne zahraničných autorov, o ktorých sa v svojej práci opiera. Kniha je rozdelená na 14 kapitol, v ktorých autor prechádza od procesu zmeny správania cez definície základných techník motivačných rozhovorov, základnej terminológie k štruktúre a vedeniu motivačných rozhovorov a k ich praktickému využitiu s konkrétnymi cieľovými skupinami. Soukup postupne sprevádza čitateľa od všeobecných informácií až k hĺbke podstaty motivačných rozhovorov, pričom objasňuje ich štruktúru a spôsob ich vedenia. Osobitým spôsobom prepája teoretické poznatky s vlastnými praktickými skúsenosťami, čím umožňuje čitateľovi lepšie nahliadnutie do problematiky, jej pochopenie a správnu aplikáciu v praxi. Prepájaním teoretických poznatkov s praktickými skúsenosťami autora vzniká plastický obraz o tom, ako je možné v konkrétnych životných situáciách efektívne použiť relevantné teoretické východiská.

Podľa Soukupovej definície sú motivačné rozhovory „poradenským přístupem zaměřeným na podporu klientů v nalézání a rozvíjení vnitřní motivace ke změne chování.“ Základom daného prístupu je, že dôvody k zmene predkladá klient, nie pomáhajúci pracovník. V súčasnosti sú motivačné rozhovory akceptované ako jedna z metód v rámci poradenského procesu a sú uplatňované v sociálnej práci, v psychiatrii, v nápravných zariadeniach a pod. Autor za cieľ motivačných rozhovorov považuje pomoc klientovi v jeho rozvoji a k zmene správania, pričom dôraz kladie na spoluprácu, rešpekt a vzbudenie záujmu u klienta hľadať motiváciu a kreatívne nápady k zmene v sebe samom. Zo strany pracovníka je tiež veľmi dôležité prihliadať na autentickosť klienta a utvárať vzťah dôvery. Autor konštatuje, že: „Lidé mají motivaci – své hodnoty, potřeby, zájmy – v sobě a k uskutečnění změny dojde, podaří-li se tuto motivaci propojit s jejich chováním“ (s. 28). Úlohou pomáhajúceho pracovníka je preto dokázať vidieť a uznať kvality, pozitívne vlastnosti klienta a následne v ňom evokovať správny postoj k zmene, nájsť motiváciu v klientovi samotnom a viesť ho z „reči statu quo“ k „reči zmeny“. Ako píše autor: „Nejefektívnější strategií na cestě ke změně je pomoci klientům nalézt a aktivizovat již existující vlastní motivaci a zdroje“ (s. 35). Autor pokladá za významné odhaliť klientovu vlastnú motiváciu, efektívne s ňou pracovať a viesť k tomu aj klienta. Podmienky procesu a atmosféra, ktorú pracovník navodí, rovnako ako vzbudenie záujmu o zmenu, majú pre vyvolanie zmeny u klienta taktiež veľký význam. Samotná aktivita zmenu naozaj uskutočniť je už na klientovi. Je tiež potrebné poukázať na to, že pomáhajúci pracovník musí dôkladne vnímať, aktívne počúvať, sledovať aj neverbálnu komunikáciu klienta a reflektovať klientove vyjadrenia. Zároveň je dôležité, aby pracovník klienta nabádal k formulácií prevažne pozitívnych vyjadrení. Rovnako pozitívne by mal byť formulovaný cieľ, ktorý chce klient dosiahnuť a úlohou pomáhajúceho pracovníka je dohliadnuť na to, aby bol cieľ zároveň realistický. Pozitívnymi formuláciami vlastných myšlienok a dosahovaného cieľa klient správnym spôsobom v sebe podnecuje prácu na vlastnej motivácii a následné naplnenie cieľa.

Z celkových 14 kapitol, z ktorých publikácia pozostáva by som rada poukázala na 4. a 5. kapitolu, v ktorých autor zdôrazňuje „reč zmeny“ a „reč statu quo“. Rozlišovanie týchto dvoch kategórií a osvojenie si zručnosti pracovať s „rečou zmeny“ považuje autor za najdôležitejšie. Soukup tieto kategórie obohacuje o konkrétne vyjadrenia, ktorými umožňuje čitateľovi ich lepšie pochopenie a zároveň správne reagovanie pri rozhovoroch s klientmi v praxi. Napr. pri príkladoch „reči zmeny“ vo vyjadreniach klienta: „Když se na to tak dívám, myslím, že bych to mohla zkusit.“ alebo „Nebylo by to poprvé, co jsem se pro něco rozhodl a nakonec to dotáhl i do konce.“ V rámci využitia ponúkaných poznatkov v praxi odporúčam do pozornosti čitateľa kapitoly 10 a 11, v ktorých autor vysvetľuje celú štruktúru vedenia motivačného rozhovoru, vhodnosť využívania konkrétnych techník a metód v jednotlivých etapách rozhovoru a následne uvádza možnosti využitia motivačných rozhovorov s konkrétnymi cieľovými skupinami a ich špecifiká. V neposlednom rade by som chcela upriamiť pozornosť na kapitolu 13, kde autor poukazuje na neefektívnosť niektorých prístupov či metód využívaných v praxi. Autor zdôrazňuje potrebu uváženia výberu vhodnej metódy a prístupu pri práci s jednotlivými cieľovými skupinami podľa ich špecifickej problémovej situácie. Za zvlášť cenné pokladám to, že autor nabáda čitateľa k zamysleniu sa, k uvedomeniu si možných chýb, ku ktorým by pri práci s klientom mohlo prísť. Soukupovo varovanie pred využívaním chybných či neoverených metód a postupov je podopreté praktickými príkladmi.

V texte práce je badateľný vplyv humanistickej psychoterapie založenej C. Rogersom, teda prístupu zameraného na človeka (person-centered approach, PCA). Zhodne s Rogersom aj Soukup za bazálne východisko pri práci s klientom pokladá úctu a rešpekt k človeku, jeho autonómii, dôveru v ľudský potenciál a v schopnosť človeka rásť a rozvíjať sa pozitívnym smerom. Ku klientovi nás odkazuje aj pri hodnotení efektivity vlastnej práce s klientom, keď píše: „O efektivitě naší intervence nejlépe vypovídá reakce klienta“ (str. 133). Soukup upozorňuje na to, že skutočná a dlhodobá zmena správania sa človeka je spojená so zmenou postoja k samému sebe: „…to, jak o sobě hovoříme, vytváří naši realitu“ (s. 40).

Soukupova publikácia Motivační rozhovory v praxi je písaná jasným, zrozumiteľným jazykom, ktorý je pestrý a pre čitateľa príťažlivý. Túto knihu odporúčam do pozornosti nielen sociálnym pracovníkom a pracovníčkam v praxi, no jej významné využitie vidím tiež v pregraduálnej príprave v sociálnej práci. Autor popri teoretických poznatkoch na príkladoch z vlastnej praxe objasňuje aj praktické uchopenie metódy motivačných rozhovorov a predstavuje možnosti ich využitia v práci s konkrétnymi klientskymi skupinami, čo považujem za zvlášť prínosné pri pregraduálnej príprave sociálnych pracovníkov a pracovníčok. Študenti tak môžu porozumieť procesu motivačného rozhovoru, jeho jednotlivým fázam, ale aj možným úskaliam a vyhnúť sa v praxi niektorým stále využívaným chybným postupom a metódam. Vzhľadom k skutočnosti, že v sociálnej práci sa veľmi často stretávame s nemotivovaným klientom a nie zriedka s klientom demotivovaným, vnímam Soukupovu prácu ako praktického pomocníka pre oblasť sociálnej práce či sociálneho poradenstva. Motivácia je jedným z najdôležitejších aspektov, či už pri odbornej činnosti alebo v každodennom živote človeka, no často krát ju v sebe ľudia nedokážu prebudiť vlastným úsilím a potrebujú pomoc odborníka. Správnym vedením a efektívnym využitím motivačných rozhovorov spolu s jednotlivými poradenskými metódami a technikami môže pomáhajúci pracovník zamedziť niektorým následne vznikajúcim problémom, ktoré prichádzajú pri nesprávnom využívaní metód, techník či postupov pri práci s klientom.

Spôsob, aký Soukup pri tvorbe knihy zvolil, zaručuje, že kniha si nájde svojich čitateľov medzi odborníkmi z tzv. pomáhajúcich profesií, ale aj medzi širokou čitateľskou verejnosťou, ktorej ponúka veľa podnetov na zamyslenie.