Aj v mojom okolí ľudia siahli po samovražde v nádeji, že je riešením. Preto som siahol po dnešnej knihe. Vďaka Derekovi de Beursovi a jeho knihe Mýty o sebevraždě sa pozrieme bližšie na túto tému. Pokúsime sa zbúrať mýty, vniesť do problematiky viac svetla a ukážeme si, ako pomôcť ľuďom ktorí sú v ohrození, prípadne sa v ňom môžu ocitnúť…

Asi máte skúsenosť so skladbou, ktorá vás doslova prenasleduje. A neviete sa jej zbaviť. Otravuje vám život, aj keď to trvá len pár minút (niekedy aj celý deň). A teraz si predstavte, že rovnako otravná môže byť aj myšlienka na samovraždu ale s tým rozdielom, že je to intenzívnejšie a trvá to dlhšie obdobie. A ak práve neprežívate dobré obdobie, máte menej síl jej čeliť. Dnes sa preto porozprávame o samovražde. Je to problém, ktorý sa dotýka väčšieho počtu ľudí, než by sa mohlo zdať. Snáď tento článok zachráni aspoň jeden život…

Smrť má viac podôb

Medzi témy ktoré sú dnes viac tabu ako v minulosti, patrí smrť. Keď to slovo vyslovíte, mnohí ľudia stíchnu. Kedysi existovali rôzne rituály a zvyklosti, vďaka ktorým smrť bola prijímaná skôr ako hosť, než ako nepriateľ. Bola častým hosťom a bežnou súčasťou života. Jej prítomnosť dávala životu istú kvalitu. Ale neviedla k fatalizmu (rezignácií).

V prípade smrti možno povedať, že keď prichádza s vekom a s chorobami je v podstate očakávaná a prirodzená. Hoci odchod človeka nikdy nevnímame ako normálny a teda prirodzený.

Smrť však môže byť aj nečakaná a rýchla. Vtedy hovoríme o tragickej a často násilnej smrti. Takouto smrťou je samovražda. Je nečakaná a často prichádza bez varovania. Je násilná (voči sebe) a tragická – odišiel niekto, kto ešte mohol žiť.

Ak hovoriť o smrti nie je taktné, hovoriť o samovražde je priam škandálom. A pritom, je to potrebné. Aj na Slovensku odídu týmto spôsobom podľa štatistík cca 3 ľudia za 2 dni. Len sa o tom nehovorí (reálne je toto číslo oveľa vyššie)…

Nikdy neviete ako

Môj prvý kontakt so samovraždou. Bola to nedeľa. Nechcel som tomu ani veriť. Človeka ktorého som poznal a ktorého som si vážil, úspešný a ktorý bol v najlepšom veku našli … Nikto si nič nevšimol. Druhá skúsenosť bola spojená so spolužiačkou. Pár rokov po škole sa rozhodla odísť … Pamätám si ju, ako trochu utiahnutú, ale nikto ju nevyčleňoval, mala rovnaký priestor a všade sme ju brali so sebou. Nikto netušil, že ju niečo trápi. A nikdy sa nezdôverila…

Trauma zo smrti

V odbornej literatúre sa píše, že trauma zo samovraždy je spojená so smrťou. To je pravda. Ale to čo najviac človeka ochromí je, že samovražda prichádza nečakane a často bez varovania. Je pre nás ťažké vyrovnať sa so smrťou. Ale máme predstavu, že máme na to nejaký čas. Samovražda však pripomína, že si tým nemôžeme byť istí.

Smrť sa často zobrazuje ako kostlivec s kosou. Oveľa viac príjemnou a veselou podobou je Smrťo v diele Terryho Pratchetta (s tým by som rád zašiel aj na pivo, ale nie tak skoro). V kresťanskej ikonografii však môžeme nájsť aj obraz anjela s kľúčom – je sprievodcom, ktorý Vás prevedie na iné „miesto“.

V posledných rokoch vidím okolo seba veľa ľudí, ktorí napriek vzdelaniu či zázemiu a napriek intelektuálne podnetnému prostrediu, sa z ničoho nič zradikalizujú. Tá zmena prichádza bez varovania. Môže sa to stať aj mne? Bojím sa toho. Podobná obava sa spája aj so samovraždou. O to viac, že žijeme v dobe ktorá je rýchla a nie je ľahká.

.

Prvý mýtus hovorí, že o samovražde je najlepšie nehovoriť.

Je tu prítomná obava, že rozhovor o tej téme by mohol byť inšpiráciou. Prípadne by mohol upriamiť pozornosť na možnosť, ktorá dovtedy bola „bokom“.

Téma samovraždy je nechcenou aj dokonca pre ľudí, ktorí nad ňou premýšľajú. Snažia sa ju vytesniť, poprieť, prípadne zahnať. Snažia sa vymaniť z jej zovretia. Ale je tu aj obava, že by to už nemali pod kontrolou. Už teraz to dávajú len tak a tak. Tú možnosť – že by to s niekým zvládli nevidia. Vidia len riziko rozhovoru o niečom, pred čím utekajú.

Žiadna štúdia nepreukázala, že by rozhovor o samovražde zvýšil riziko jej uskutočnenia. Dôležité je, aby to bol rozhovor dôverný a empatický, bez poučovania, či zľahčovania a predovšetkým spojený s počúvaním.

Treba ho vypočuť. Môže sa mu uľaviť… a treba vyhľadať odbornú pomoc. Rizikom je obdobie pred (kedy ešte nemá odbornú pomoc) a aj krátko po začatí terapie (kým terapie zaberie).

.

Druhý mýtus je tak trochu zvláštny – spája sa s predstavou, že väčšie riziko samovraždy sa spája so sviatkami. Prípadne s istým obdobím roka.

Je paradoxom, že počet samovrážd stúpa po Vianociach, nie počas. Akoby tí ľudia čakali, či sviatky neprinesú zmenu k lepšiemu. Last Christmas. Naozaj posledné.

Počet samovrážd nestúpa pred návratom do práce (počas víkendu), ale po ňom. Najhorším dňom je pondelok. Návrat do práce je spojený so stresom, s úzkosťou, ale aj s pracovným prostredím a s tým, že sa nič nezmenilo a po víkende je to šok, čo môže viesť k rozhodnutiu. Nakoniec, v istej podobe to poznáme – aké ťažké je znovu vbehnúť do rozbehnutého pracovného vlaku po návrate z dovolenky. A to sme oddýchnutí…

Okrem toho sa viac samovrážd spája s jarou. Krátke dni, dlhé noci a málo svetla. Po zime sa ľudia začínajú viac stretávať a to môže viesť k porovnávaniu (s druhými) a k pocitu, že som na tom horšie. Je to však aj konfrontácia s okolím – ktoré sa prebúdza k životu a s mojím vnútrom – ktoré vysychá.

Ako istá prevencia sa ponúka pobyt na slnku. Ak slnko ešte nie je vo „forme“, môže byť umelé. Ten ochranný efekt sa však dostaví až časom. Zo začiatku paradoxne prináša aj isté riziko. Slnko nám dá viac energie (zdvihne hladinu serotonínu) a človek ktorý bol rozhodnutý to urobiť, môže vďaka slnku ktoré je prírodným antidepresívom – získať k tomu silu.

.

Tretí mýtus sa spája s presvedčením, že ten kto premýšľa nad samovraždou, chce zomrieť. A je len otázka času, kedy to urobí. A ak mu v tom zabránime, tak to urobí inokedy. Akoby išlo o prehratý boj.

Podľa štatistík sa 1 z 10 ľudí – ktorí sa pokúsia neúspešne o samovraždu, sa pokúsi o to znova. Teda 9 z 10 sa pokúsi, ale prežije a vďaka pomoci sa k tejto myšlienke nevrátia.

Impulzy ktoré môžu priniesť myšlienku na samovraždu, sú rôzne. Napríklad zdravotný stav, ekonomické problémy, ale aj psychické problémy (a depresia je len jedným z nich). Viac svetla však do beznádeje prináša skúmanie samovraždy ako procesu a stavu. Človek k nej smeruje a dôležitá je jeho motivácia. Čím väčšia motivácia, tým väčšie riziko, že to urobí. Ale čo je za tou motiváciou? K samovražde môže viesť racionálne rozhodnutie. Doslova si zráta + a – a rozhodne sa. Ale rozhodnutie môže byť aj impulzívne, prípadne emočné a v rozpore s racionalitou…

Čím viac sa cíti na príťaž, čím viac nad tým premýšľa, čím viac premýšľa nad tým ako a čím a čím impulzívnejší je, tým väčšie je riziko, že to urobí. Istou ochranou by mohla byť istá odolnosť – ten kto je mentálne silnejší, viac unesie. Človek ktorý premýšľa nad samovraždou, prípadne sa o ňu pokúsi (bez ohľadu na výsledok) netúži zomrieť. Ako by mohol túžiť po smrti ak nevie, aké to je? On sa ocitol v pasci. Chýba mu vnútorná sila & zmysel žiť a myšlienka na samovraždu ako únik ho doslova uštvala. Je to zúfalá voľba. A nie je dobrovoľná, či slobodná. V tejto fáze už nie…

Zaujímavé je, že vyššie riziko samovraždy je aj u ľudí, ktorí si ubližujú. Akoby znižovali prah citlivosti na bolesť a tým paradoxne zvyšovali riziko pokusu o samovraždu. Vystavenie bolesti tu nie je cestou k väčšej odolnosti ale k menšej odvahe bojovať – skôr sa poddáme. Mnohých totiž odrádza od samovraždy strach z fyzickej bolesti.

Oni nechcú zomrieť. Len nechcú trpieť. A žiaľ nevidia iné východisko a časom začnú samovraždu vnímať ako riešenie. Tak to urobia.

.

Štvrtý mýtus hovorí o vplyve médií na počet samovrážd. Už sme hovorili, že je dôležité o samovraždách hovoriť. Žiaľ, médiá to robia dosť zlým spôsobom, ktorý zvyšuje riziko, že niekto sa rozhodne ísť tou cestou. Tento problém sa spája všeobecné so spôsobom, ako to robia. A zvlášť problém je, ako rezonujú samovraždy známych ľudí – koľko priestoru dostávajú a ako do detailov popis zachádza (za zmienku stojí Wertherov efekt). Pre niektorých ľudí je samovražda známej osobnosti impulzom – ak mohli oni, môžem aj ja. Preto samovražda známej postavy má väčší dosah.

Od roku 2017 existujú usmernenia pre média, ktoré napísali odborníci z rôznych oblastí a dávajú návod, ako o samovražde informovať. Žiaľ snaha byť prvý, získať čítanosť / sledovanosť, ísť do prehnaných detailov, prípadne informovať o tom ako, to všetko popularizuje tému samovraždy a zvyšuje riziko, že sa niekto ňou inšpiruje. Médiá by mali vždy informovať, že samovražda nie je riešením a východiskom. Mali by poskytnúť rady kde hľadať pomoc (hovorí sa tomu Papagenov efekt). Nerobia to.

Niektorí ľudia môžu byť očarení „pozornosťou“, ktorá sa spája so samovraždou a tak sa rozhodnú aspoň raz zažiariť a uchmatnúť si svoj kúsok slávy…

.

Piaty mýtus sa spája s antidepresívami. Kto ich niekedy užíval a čítal príbalový leták, mohol sa zľaknúť. A pritom vysvetlenie je oveľa jednoduchšie – chvíľu trvá, kým antidepresíva zaberú. A kým sa tak stane, človek je stále zraniteľný. Prehnané očakávania tiež môžu spôsobiť škodu. Ďalší problém je, že antidepresíva môžu priniesť človeku silu – vďaka nim sa začína zviechať, stavať na nohy. A ak mal v pláne spáchať samovraždu, no chýbala mu sila, teraz paradoxne tú silu získa a keďže ešte nie je za vodou, môže sa pokúsiť o samovraždu. Antidepresíva sú však v tom nevinne.

.

Šiesty mýtus hovorí, že umelci sú náchylnejší k pokusu o samovraždu – jednoducho častejšie v nej vidia východisko. Skúmať to nie je jednoduché. Táto profesia dostáva veľa priestoru v médiách a preto obraz o nich je skreslený.

Podľa výskumu je situácia nasledovná. Je pravda že umelci zomierajú skôr. Ale príčinou je životný štýl. Od stresu, cez slabé finančné zázemie, až po zvýšenú konzumáciu alkoholu a iných návykových látok. Istú rolu hrá aj kreativita spojená s citlivosťou – daňou za kreativitu je krehkosť. Okrem toho, často je tu požiadavka na to, aby umelec bol impulzívny a impulzivita môže viesť za istých okolností k skratovému konaniu. Takže podčiarknuté a zhrnuté, s umelcami sa spája väčšie riziko. Ale to riziko hlavne zvyšuje nezdravý životný štýl – a s tým majú mnohí problém.

.

Siedmy mýtus hovorí, že v rodine kde došlo k samovražde – je väčšie riziko samovraždy. Výskumy však neodhalili gén, ktorý by sa spájal / či bol zodpovedný za samovraždu. Skôr sa hovorí o určitých predispozíciách, ako je znížená odolnosť voči stresu, či väčšie riziko pre výskyt niektorej psychologickej choroby, ktorá môže život robiť náročnejším. Aj keby gén existoval, je tvarovateľný vďaka obalu, v ktorom sa nachádza, to je vplyv prostredia, ale aj rozhodnutie jednotlivca. Okrem toho, ak príde k samovražde, ľudia v okolí toho kto odišiel, sú v nepohode, kladú si otázku, či za to nemôžu a či tomu nemohli zabrániť. Samovražda tam ostane visieť ako Damoklov meč – tváriaci sa ako možné riešenie, hoci jedno z mnohých. Kvôli všetkým týmto okolnostiam, je riziko u tých čo prežili väčšie. Ale nie dominantné. Sloboda stále existuje. Viac sa o rodinných trápeniach, kam patrí aj „tieň“ samovraždy niekoho v rodine, dočítate tu: https://dennikn.sk/blog/2669389/bolest-predkov-ma-sprevadza/.

.

Ôsmy mýtus hovorí, že ženy o samovražde viac hovoria a muži častejšie po nej siahajú. Štatistiky sú také, že ženy sa o ňu častejšie pokúsia. Ale často ide o volanie o pomoc, či snahu zaujať. V niektorých prípadoch aj manipulovať. Muži sa o ňu pokúšajú menej často, ale oveľa častejšie ju aj úspešne zrealizujú do konca. Ženy sa pokúsia zhruba 2 x častejšie a muži ju dokonajú 2 x častejšie. Istú rolu zohráva aj alkohol a ten je väčším problémom u mužov.

Zaujímavá je aj štruktúra. V mladosti je väčšie riziko u žien okolo 16 rokov, čo sú dôležité zmeny v živote ženy. U chlapcov to je 19 rokov, čo je prechod na školu a zaradenie do pracovného života.

.

A nakoniec posledný deviaty mýtus hovorí, že ekonomická kríza zvyšuje riziko samovraždy. Odhliadnuc od skutočnosti, že získať a overiť takéto dáta je zložité, tak akýkoľvek negatívny zásah do života a strata nejakej istoty, môže zvýšiť riziko samovraždy. A tu je takým rizikom strata práce, problém so splácaním hypotéky, či pokles kúpy schopnosti obyvateľstva. Svoje zohráva, aj keď je človek dlhodobo PN a má problém vrátiť sa do života. Alebo keď kvôli strate práce či poklesu príjmov, ale aj poklesu starostlivosti o seba (zanedbáva zdravotnú starostlivosť) – ohrozí kvalitu svojho života.

Riziká jednotlivých únikov

Keď sa povie bilančná samovražda, zaváňa to racionalizmom. Človek si zráta + a – a podľa nich sa rozhodne. Problém je v tom, že tieto fakty nie sú skutočné. Tá bilancia nie je pravdivá. A tak ani bilančná samovražda nie je racionálna. Pamätám si na slová muža, ktorý si to zrátal. Vravel, že dostal rodinu do finančných problémov. Myslíte si, že keď odíde, že im tým pomôže?

Ak dáme bokom samovraždu, ktorá príde náhle a je impulzívna, tam nie je veľa priestoru zasiahnuť, ak nie ste na blízku.

Pri bilančnej samovražde, ak vás do nej zapojí, máte viac času. Ale aj tak treba konať.

Pri ostatných si treba všímať náhlu zmenu správania. Ak sa upokojí môže to znamenať, že sa rozhodol.

Najlepšou prevenciou je rozhovor. A teda vzťah založený na dôvere. Aby sa vám zdôveril skôr, než začne plánovať a premýšľať nad tým kedy a ako…

Dobrá smrť

Mnohé veci ktoré sme si dnes povedali bolo zistených na základe rozhovorov s tými, ktorí sa o samovraždu pokúsili a prehovorili. Ešte zaujímavejšie dáta by boli od tých, čo to dokonali. Ale tí už neprehovoria…

V starovekom grécku vznikla koncepcia dobrej smrti. Bola to predstava, že príde v starobe, po krátkej chorobe, bez dlhého trápenia a v obklopení širokou rodinou. Ako veľmi sa táto dobrá smrť v pôvodnom jazyku eu thanatos líši od eutanázie. A ako veľmi sa líši od smrti. Želáme si zomrieť rýchlo, rovnako ako sme žili.

K základným inštinktom patrí túžba prežiť. Keď na to príde, môžeme až zúfalo bojovať o život. Je prirodzené, že chceme žiť a že sa nevieme zmieriť so smrťou dokonca ani ak príde vo vysokom veku. A preto už samotná myšlienka na samovraždu je iracionálna. Je nezmyselná a je dôkazom, že náš myšlienkový svet sa zúžil. Nie je prirodzená. Preto potrebujeme pomoc.

Nie je prirodzené túžiť zomrieť. Ale ak už máme zomrieť, potom tá pôvodná koncepcia je niečím, čo by malo byť víziou – žiť dlhý život, zdravo sa stravovať, klásť dôraz na vzťahy a starať sa o svoje duševné zdravie, aby sme zvládli nástrahy, ktoré prináša život.

Samovražda v číslach

Pri 90 % tých ktorí odišli, sa spätne ukázala existencia psychického ochorenia, ktoré zohralo svoju rolu. Nebolo to práve slobodne a dobrovoľne.

Nad 65 rokov zomiera na samovraždu 10 x viac mužov.

V roku 2018 na Slovensku bola takmer polovica samovrážd spojená s alkoholom, alebo s drogami.

Čo sa týka psychiatrických diagnóz, často je riziko samovraždy spojené s depresiou, alebo s bipolárnou afektívnou poruchou (počas depresívnej fázy). Hovorí sa tiež o schizofrénii. Ale bez rizika nie je ani porucha osobnosti, post traumatická stresová porucha, či porucha príjmu potravy.

Pri 20 % samovrážd bol „pokus“ už v minulosti. Približne 1% z tých čo to skúsili – to do roka dokonali a 5% to urobí do 10 rokov (regres).

Keď ľudia hľadajú informácie k samovražde na internete, tak sa im zobrazí 10 až 30 % stránok, ktoré ich nahovárajú, aby to urobili.

Odhaduje sa, že na Slovensku sa o samovraždu pokúsi 5 až 6 tisíc ľudí za rok (odhaduje sa, že skutočný počet je 9 x vyšší, ako počet dokonaných samovrážd).

Dôležité pre zníženie rizika je zníženie dostupnosti (aby to nemal ako urobiť), čo je problém. Možnosti (ako) je veľa.

Pár rád a typov na záver

Liga za duševné zdravie na svojej stránke dáva odporúčania, čo robiť a nerobiť.

Samovražde môže najskôr a najlepšie zabrániť bezprostredné okolie (ktoré človeka najlepšie pozná).

Čo robiť: snažte sa počúvať; buďte chápavý; vyjadrite mu podporu a snahu pomôcť; prediskutujte s ním iné riešenia; popýtate sa na samovraždné myšlienky a plány (nech viete, ako a či konať); odstráňte z jeho blízkosti všetko, čím by si mohol ublížiť; snažte sa získať čas; neváhajte a vyhľadajte pomoc; nenechávajte toho človeka o samote; počkajte do príchodu pomoci; nenechajte sa odhovoriť od pomoci – niet nad čím váhať.

Čo nerobiť: neignorujte situáciu; nesnažte sa situáciu zľahčovať (nehovorte mu, že všetko bude v poriadku) ; nedávajte mu falošné ubezpečenia a nenechávajte ho samotného.

Viac sa dočítate tu: https://dusevnezdravie.sk/library/samovrazda/#riziko

O tom ako nájsť v sebe vnútornú silu a byť odolnejší sa dočítate tu: https://dennikn.sk/blog/2770099/ako-byt-odolnejsi-a-najst-v-sebe-vnutornu-silu/.

Tu sa naučíte pracovať s negatívnymi myšlienkami: https://dennikn.sk/blog/2779466/ako-zvladnut-negativne-myslienky/.

A tu sa dočítate, ako pracovať s depresiou a nenechať sa dohnať do úzkych: https://dennikn.sk/blog/2789838/ako-sa-uchranit-pred-depresiou-a-co-je-to-skryta-depresia/.

.

Derek de Beuers sa snaží búrať jednotlivé mýty spojené so samovraždou. A darí sa mu v tom. Je dôležité začať vnímať samovraždu ako niečo, čo môže vtrhnúť do nášho života. Problém je v tom, že potrebujeme byť na to pripravený, aby sme vedeli ako zareagovať. Pretože vždy ide o život a nemusíme mať druhý pokus potrebný na záchranu.