„Tón společenské debaty zhrubl a anonymní osobní útoky prostřednictvím sociálních sítí jsou na denním pořádku. Řada lidé uvažuje černobíle, vnucuje druhým svůj pohled na svět a zároveň dává jasně najevo, že nemá zájem vyslechnout si někoho s jiným názorem. Proč to tak je a co s tím můžeme udělat?“ – takto začíná kniha Naslouchat je umění od švédské autorky Anniky Telléus. V tomto úvodu autorka podle mého názoru trefně popsala současnou světovou situaci a podobně jako v dobrém románu se zápletkou přichází obrat a naděje v podobě návrhu zlepšení této společenské situace – lepší naslouchání si. Vtahující tón si autorčina prvotina udržela, a tak jsem ji přečetla jedním dechem.

Kniha je velikostí menší A5 o 144 stranách. Po úvodu je rozdělena do 15 kapitol, každá o nejvýše 10 stranách, spadajících do jedné ze tří kategorií: „Naslouchat druhým“; „Mít někoho, kdo mi naslouchá“; a „Naslouchat sám sobě“. Každá kapitola je zakončena sekcí „Otázky k zamyšlení“, které nabízí prostor čtenáři ještě více se nad tématem zamyslet; a nakonec „Třemi tipy“ – v podstatě shrnutím celé kapitoly do 3 bodů.

Autorka se tématu komunikace věnuje řadu let; přednáší, vede workshopy a pracuje jako koučka a z knihy je jasně cítit, že toto téma a práce s lidmi jsou pro ni velkou radostí. Očividně je Annika dobrou posluchačkou a sběratelkou příběhů – množství lidských příběhů v knize je značné. Každá kapitola je jimi několikrát protnuta, díky čemuž se text čte takříkajíc sám. Ačkoliv autorka píše o všeobecně známých faktech, u nichž si čtenář řekne „No ano, samozřejmě,“ jako celek byla pro mě kniha rozhodně obohacující.

Kdo zná mé recenze ví, jak bazíruji na odborných zdrojích. Naslouchat je umění neobsahuje žádnou citaci ani odkaz na literaturu, avšak zde mě to – možná překvapivě – vůbec nedráždilo. Autorka totiž sdílel své zkušenosti a pozorování, ne vědecké poznatky. Oceňuji vizuální stránku knihy, zejména obrázek na obale knihy v podobě lidských postav seskupených do tvaru ucha. V knize najdeme pouze 1 obrázek, a to opakující se obrázek ramínka, který autorka vybrala kvůli své celoživotní práci v oděvním průmyslu pro rozdělení výše zmíněných kategorií „Naslouchat druhým“; „Mít někoho, kdo mi naslouchá“; a „Naslouchat sám sobě“. Ač by se tento obrázek dal vnímat jako marnivost – přece jen, přidaná hodnota není moc velká – tento vizuální prvek ozvláštnil text a celkově zlepšil dojem, který jsem si z knihy odnesla.

Nadšení z knihy mě neopustilo, byť jsem mnoho informací dobře znala, ať již z kurzů či praxe poradenské psychologie, či díky mému nastavení a orientaci na naslouchání spíše než mluvení. Pouze 2 věci v knize mi nevyhovovaly: spojení „popřát sluchu“, které jsem slyšela v životě snad jen jednou, pokud vůbec, se v této knize objeví 5-10krát, jednou jako název kapitoly. Příjemnější by mi bylo vyměnit popřání sluchu za „prachobyčejné“ naslouchání, poslouchání, nebo vyslechnutí… Také mi nesedla 14. kapitola s názvem „Visí ramínko ve správné skříni?“ která slibovala, jak poznat, kdy už naslouchání není řešením. Já osobně po jejím přečtení nejsem o nic moudřejší, byť nevylučuji, že někomu jinému by mohla posloužit lépe.

Knihu tedy celkově hodnotím velmi kladně a doporučuji ji všeobecné populaci, zejména těm, kteří pracují v kontaktu s lidmi. Myslím, že by svět byl doopravdy lepším místem k žití, kdybychom si navzájem více naslouchali.

Viete, aký je rozdiel medzi počúvať a načúvať? Počúvať môžeme len tak na jedno oko, alebo jedným uchom dnu a druhým von. Pri načúvaní sa požaduje, aby sme boli duchom prítomní a boli ako sa hovorí v obraze.

A nielen to. Pri načúvaní sa požaduje, aby sme sa naozaj snažili pochopiť, čo ten druhý hovorí. Dali bokom svoje predstavy, ktoré by to mohli skresľovať. Okrem toho, je vhodné klásť dobre položené otázky. A dospieť do stavu, kedy sa na svet pozrieme očami toho druhého. Dnes si povieme viac o načúvaní a podkladom nám bude kniha od Anniky Telléus Naslouchat je umění.

Pokiaľ zmeníme svoj postoj k rozhovoru a k načúvaniu, táto zmena bude mať dva dopady na náš svet – obohatí sa o svet toho druhého a je možné, že ten náš sa zmení, pretože vďaka tomu že sme nedovolili našim predstavám aby nás spútali a nechali sme toho prehovoriť, spoznali sme niečo nové, čo sme nepoznali. A to nás obohatilo.

Ako vidno, takýto prístup k druhému a k tomu čo hovorí, je náročný. Vyžaduje od nás veľa trpezlivosti. Ale aj ochotu otvoriť sa a prijať skutočnosť, že nemusíme mať pravdu.

Žijeme vo svete, kde sa ľudia prestali rozprávať. A ak sa aj stretnú, tak sa rozprávajú len tak naoko. Buď pomerne rýchlo radia jeden druhému, hoci v tej chvíli nemusí byť potrebné radiť a stačí počúvať. Ale čo je ešte smutnejšie, slová ktoré hovoríme sú len formálne. Len akože. Ľahké či prázdne obsahom. Rozhovor tak nemá hĺbku. Ľahký a krátky dážď prinesie v lete jeden veľký výdych, ale nie dostatočnú vlahu. Pár ľahkých či prázdnych slov, ako by sme nič nepovedali.

Ak sa rozprávame – slová tečú akoby pomedzi nás. Rozhovor je ľahký či plytký. Chýba pocit zdieľania, stretnutia a pochopenia. Ako by sme sa ani nestretli.

„Ak chceš byť múdrym, nauč sa rozumne spytovať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať, a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť.“ Johann Kaspar Lavater

Doba sa zrýchľuje a komplikuje. O to viac sa potrebujeme rozprávať. Aby sme sa v tom všetkom vyznali, a vďaka pohľadu tých druhých sme sa dokázali v tom zorientovať. Ale aj pochopiť ako veci fungujú. Dnes často potrebujeme vyhľadať pomoc, pretože žijeme vo svete technického pokroku ale aj produktov, ktoré sú náročné na pochopenie a ovládanie. Ako nám má porozumieť ten druhý a ako máme pochopiť ako to funguje, ak sa nepočúvame?

Narodili sme sa so schopnosťou počúvať a túto schopnosť je potrebné rozvíjať, aby sme vnútorne rástli a správali sa zodpovedne. Mnohí z nás túto schopnosť počas života utlmia, alebo stratia. Potrebujeme ju znovu prebudiť k životu. Lepšie načúvať druhým, ale aj sami sebe.

Keď sa naozaj snažíme načúvať tomu druhému, je to prínosom aj pre neho. Lepšie sa mu formulujú myšlienky, ak vidí náš záujem. Ak môže formulovať a prezentovať miesto toho, aby sa obhajoval. Nám sa vďaka tomu otvárajú nové možnosti. Ten druhý nemusí mať pravdu, ale môže. A v jeho rozhovore môže zaznieť nový úlomok pravdy, ktorý sme nemali a ktorý môže zatriasť naším myslením a našim svetom. Niekedy stačí jedna informácia a všetko sa zmení.

Vo svete ktorý je na jednej strane obohatení rozmanitosťou a na strane druhej v ňom narastajú odlišnosti, sa zväčšuje priepasť medzi ľuďmi. Dokážu prekonať odlišnosti? Často to vedie k nepochopeniu a k sporom. Okrem toho, ako možno vidieť žiaľ v diskusiách, spoločnosť zhrubla. Konflikty a nenávistné slová sú na dennom poriadku. Mnohí v snahe presadiť svoj názor, kričia. A ak sa im nedarí presvedčiť tých druhých o svojej pravde, kričia čím ďalej, tým viac.

„Ak chceš počuť spev svojej duše, obklop sa mlčaním.“ Arturo Graf

Pokiaľ pristupujeme k tomu druhému v duchu otvorenosti, potom máme šancu ho lepšie pochopiť. Už to nie je súboj kto z koho. Ani snaha obhájiť či spochybniť. My toho druhého nepočúvame preto, aby sme rezignovali na pravdu. Ale počúvame ho preto, aby sme ho lepšie pochopili. A keď ho lepšie pochopíme, budeme mať lepšie poznanie o tom, či má pravdu a ak ju má, viac nás obohatí, pretože ju spoznáme vo väčšej plnosti. Je to snaha zobrať si zo stretnutia, ale aj z toho človeka čo najviac…

Žijeme vo svete, kde sa veľa ľudí snaží o to, aby ich bolo čo najviac počuť. A aby boli vidieť. Ale má kto počúvať? Túžime v hĺbke svojej duše po tom, aby nás niekto vypočul a aby sme sa mali komu zdôveriť. Ale má kto počúvať? A vieme, ako na to?

Chcem vidieť a cítiť, že ma ten druhý naozaj počúva. Chcem mať pocit, že môžem povedať čokoľvek a ten druhý ma nebude odsudzovať. Chcem cítiť k tomu druhému dôveru. Chcem sám dospieť k vlastným odpovediam a riešeniam. Chcem mať možnosť dopovedať celú myšlienku do konca. Chcem cítiť, že toho druhého moje rozprávanie zaujíma. A chcem mať pocit, že je duchom prítomný. To všetko patrí k načúvaniu.

Keď niekomu venujete pri načúvaní plnú pozornosť a sústredíte sa na neho, dotyčný tým získa pocit dôležitosti a uistenia. Môže si ujasniť svoje myšlienky. A pokiaľ k nemu pristupujete bez toho, že by ste chceli posudzovať či súdiť, potom sa prehĺbi vaša vzájomná dôvera. To vedie aj k poklesu rizika vzájomného konfliktu. Ten druhý má pocit skutočného vypočutia. A tým že ho vypočujete, mu predsa nedávate za pravdu. O to tu ani nejde. To čo mu dávate je pocit vypočutia.

„Hlavnou formou, ktorou sa láska prejavuje je pozornosť. Najobvyklejším a najdôležitejším spôsobom, ktorým prejavujeme svoju pozornosť, je vypočutie. “ M. Scott Peck

Skutočnosť skutočného vypočutia a príležitosť niekomu sa „vyžalovať“, ale aj sa s niekým zdieľať a porozprávať. To všetko sú spojené nádoby. Je dôležité sa učiť v tom, ako byť dobrým poslucháčom. Ale aj my sami túžime po takomto rozhovore. Aj v našom živote je potrebná rovnováha – počúvať a byť vypočutý.

Keď k tomu druhému pristupujeme v atmosfére dôvery a otvorenosti, mení sa tým náš svet. Pretože sa učíme prijať najprv čo najviac informácií a až potom sa rozhodnúť. A tak sa učíme väčšej otvorenosti. Nepotláčame či nevytesňujeme informácie tak nejako reflexívne a úplne automaticky. Dávame im šancu nás získať a presvedčiť. A tento postoj sa nám vracia nielen v tom, že aj ten druhý nás prijíma s väčším pochopením. Ale takto pristupujeme aj sami k sebe. Pretože musíme viac prijímať a počúvať aj samých seba vo svojom vnútri.

To že nás ten druhý nepočúva, môže byť ovplyvnené rôznymi dôvodmi. Nemusí to byť nezáujem, či dokonca ignorancia. Načúvať tomu druhému – na to je potrebný čas, ale aj vhodné prostredie a vnútorná sila. Ak sme unavení, ak sa ponáhľame, ak nie sme na tom dobre… Je to zložitejšie a náročnejšie. Aj vtedy sa to dá, len to stojí veľa síl. A chvíľu to trvá. Nestačí lúsknuť prstami.

Keď sa sústredíme na to, čo ten druhý hovorí a prestaneme sa venovať tomu, čo sa v nás vynára, potom sa staneme naozaj dobrými poslucháčmi. My tu nepopierame to, čo sa v nás vynára. Len sa snažíme dať priestor tomu druhému, aby najprv povedal, čo má na srdci. Aby sme si ho naozaj vypočuli. Kto vie? Možno má pravdu. Tak či tak, nakoniec dostane priestor aj náš svet a rozhodneme sa zaujať postoj. K rozhodnutiu však máme viac informácií. A to je dobré.

„Hudobník, ktorý chce, aby jeho nástroj bolo najviac počuť, je záhubou každého orchestru.“ Henryk Sienkiewicz

Asi každý z nás má skúsenosť s tým, keď ten druhý nepočúva, alebo počúva len tak na jedno ucho. My sami máme skúsenosť s tým, aké je to nepríjemné. Skúsme to zmeniť. Na druhú stranu, ako často Vám ten druhý povedal, že rozhovor s Vami obohatil? Ako často ste zažili spätnú väzbu o tom, že po rozhovore s Vami mal ten druhý pocit, že bol naozaj vypočutý a že to bol dobrý rozhovor? My sami máme v tom rezervy. A aj my sami potrebujeme tú skúsenosť…

Keď si nájdete čas pre toho druhého, keď pomôžete vytvoriť priestor, kde je možné sa zdieľať, potom je to nastavenie vhodné pre človeka – kde sa môže prebudiť k životu to najlepšie, čo človek v sebe nesie. Tam kde nie je súdenie a posudzovanie, tam slová strácajú hlasitosť a agresiu. To najhoršie čo sa môže stať je, že ten druhý Vás neobohatí. Mnohé takéto stretnutia naozaj budú uzavreté vo Vašom duchu slovami, že predsa ten druhý nemal pravdu. A že Vás to neobohatilo. Ale ten priestor tu bol. Ten druhý bol vypočutý. A Vy ste napriek tomu ostali otvorení rozhovoru, ktorý Vás môže obohatiť. A ak tento neobohatil, tak nabudúce iný obohatí. Ide o nastavenie človeka.

Byť tu pre druhého a vypočuť si ho, to všetko je o všímavosti a o bytí pre prítomnosť. Byť tu a teraz a ostatné nechať plynúť. To je užitočný a pre život dôležitý postoj. A zíde sa nám aj v iných oblastiach. Prekvapí Vás, že sa učíme pomalosti a plynutiu vďaka meditácií a mindfulness?

Skúste pristupovať k druhým so zvedavosťou, nie ako učiteľ, ktorý skúša žiaka. Nakoniec ten druhý Vás nevyhľadal ako mudrca čo žije na vrchole hory a ktorý mu má poradiť, ale ako partnera s ktorým sa chce primárne zdieľať. A ak ten druhý bude chcieť naozaj poradiť, tak si radu vypýta.

„Keď priateľ vyjadruje pre tebou svoju myšlienku neskrývaj pred ním vlastný názor, či je to súhlas, či odmietnutie. Ale aj keď mlčí, nech tvoje srdce načúva jeho srdcu, lebo v priateľstve každá myšlienka, želanie i nádej sa rodia v tichu a odovzdávajú sa s veľkou radosťou.“ Chalíl Džibrán

Ako často tomu druhému radíme a on chce len vypočuť? Máme dobrý úmysel, vypočujeme ho a predsa to nedopadne tak, ako by mohlo. Celé to zabijeme tým, že poradíme, hoci stačilo vypočuť. Niekedy sa naozaj chceme len vyrozprávať. A nie je na tom nič zlé. Dokonca pre poslucháča je to „user friendly“. Pretože dobre poradiť je náročnejšie, než dobre vypočuť.

My si to v bežnej prevádzke neuvedomujeme, ale často ideme selektívne, alebo ako sa hovorí – na autopilota. Máme už vopred svoje priority a svoj názor. A s tým a tak pristupujeme aj k druhým ľuďom. Stačí pár slov, alebo pár viet a už prestaneme počúvať. Žijeme tak nejak selektívne. A v niečom je to dobré – uľahčuje nám to život. Ale niekedy je nám to na príťaž. Preto treba vedieť kedy vypnúť a kedy zapnúť autopilota.

Náš mozog sa snaží fungovať v úspornom móde. Preto je autopilot stále „in“. Bez ohľadu na rok a módu. Ale práve to vedie k selekcií. Mozog si tiež rád dopĺňa informácie, skresľuje a snaží sa čerpať z informácií, ktoré už má. Často však ide o už zastarané veci. Ako keby ste pri písaní použili ako zdroj encyklopédiu, ktorá je stará 100 rokov. Mnohé z nej už neplatí, hoci kedysi bola skvelá.

Keď naozaj načúvame, potom sa snažíme o prienik toho, čo ten druhý hovorí, toho čo počujeme a toho čo pochopíme. Pamätám si na príbeh z jednej kláštornej školy, kde majster diktoval žiakovi svoj príhovor a ten ho zapisoval. Potom ho nechal, aby mu prečítal čo zapísal a následne sa zhrozil. Dôvod bol jednoduchý: jednu vec povedal, druhú žiak počul, tretiu pochopil a štvrtú zapísal. Možno si pamätáte na hru telefón, ktorú sme hrali ako deti… aká bola pôvodná informácia a čo sa k nám vrátilo… A v tom si vystačíme aj sami.

„Láska je predovšetkým počúvanie v mlčaní. Milovať znamená uvažovať.“ Antoine de Saint-Exupéry

Nemusíme prežiť to isté, čo ten druhý hovorí, aby sme ho pochopili. Stačí počúvať. Pomenuje predsa emócie a okolnosti, ktoré sú nám už známe. Okrem toho, ešte vždy máme zrkadlové neuróny, vďaka ktorým aj keď nemáme tú skúsenosť, dokážeme pochopiť. Dokážeme vicítiť, ako sa cíti. Nič to nemení na tom, že skúsenosť je cenná. Je iné to „prežiť“. Ale pre pochopenie to nie je nevyhnutné. A keďže ide často o nepríjemné veci, je dobré to nemusieť prežiť.

Niekedy okolnosti pre rozhovor nie sú priaznivé. Niekedy je možné rozhovor presunúť na iné miesto a iný čas. Ale niekedy je naozaj dôležité dať všetko bokom a byť tu len pre toho druhého. V danej chvíli naozaj nemusí byť nič dôležitejšie, než byť tu pre druhého. Aj keď nám to môže pokaziť naše vlastné prežívanie. My môžeme byť z niečoho vytešený a tomu druhému sa zrútil svet. Budeme si naďalej vychutnávať to svoje a toho druhého odsunieme? A čo ak sa naše role časom vymenia? Bude mať kto nás vypočuť?

Dobrý rozhovor má dve kvality. Tou prvou je, že jeden povie, čo má na srdci. A tou druhou, že ten druhý ho vypočuje. Poradiť môžete a nemusíte. Môžete s ním súhlasiť a nemusíte. Dokonca nemusíte vôbec zaujať postoj. A pri mnohých rozhovoroch to ani nie je potrebné. Jednoducho v tej chvíli tam stačí byť a aktívne byť prítomný.

Niekedy to je náročné, pretože téma toho rozhovoru môže byť nezáživná. A možno nás naozaj nikam neposunie. A môže ísť aj o otravného človeka. Ale náročné je to vždy, ak máme prepnúť do pozorného módu a dokonca odolať pokušeniu rovno si urobiť záver a rozhodnúť či a koľko uší zapojiť…

„Povedal som životu: Chcel by som počuť hovoriť smrť. A život prehovoril trochu hlasnejšie a povedal: „Teraz ju počuješ!“ Chalíl Džibrán

Často hovoríme, že nemáme čas toho druhého vypočuť. Ak však rozhovor môže radikálne zmeniť náš názor a obohatiť nás, tak otázkou je, či si môžeme dovoliť ten luxus – nevypočuť toho druhého. Ak rozhovor môže byť obohatením, potom často plytváme možnosťami, ktoré sa nám ponúkajú.

Je v tom aj kus sebadisciplíny a v niečom aj obety. Poprieť seba, možno aj istú pohodlnosť. Pripustiť, že nemusím mať pravdu a pozorne pristúpiť k tomu druhému v duchu – „pozorne počúvam, čo chceš povedať“.

K rozhovoru často patrí kladenie otázok. Keď položíme otázku, je to znak záujmu. Zaujíma nás, čo ten druhý hovorí. Preto sa pýtame. Ale v otázke je aj potenciál dozvedieť sa viac. Pomáha nám pochopiť a upresniť informácie. Preto sa pýtame. Otázka môže otvoriť aj novú komnatu duše. Dobre položená otázka je tým kľúčom, ktorý otvorí miestnosť s ďalšími pokladmi. A my sa dozvieme niečo nové, dovtedy netušené. To sú tie rozhovory, ktoré sa ťahajú, stále je o čom, až príde ráno…

Okrem otázky istú rolu zohrá, ak zopakujete niečo z toho, čo zaznelo. Je to znakom toho, že si uvedomujete, že to je pre toho druhého dôležité. Ale zároveň mu to dáva príležitosť povedať niečo nové a ďalšie. Možno sa mu nepodarilo na prvý raz povedať všetko a veľa ostalo nevypovedané. Niekedy sú to naozaj dôležité veci, ktoré môžu radikálne zmeniť celé posolstvo. Ako keď sa lekár pri odchode pacienta medzi dverami dozvie kľúčovú informáciu, že to trvá už niekoľko dní. Alebo že problémom predchádzala istá skutočnosť…

„Základná povinnosť lásky je počúvať.“ Paul Tillich

Aj ten kto hovorí, nemusí mať v tom jasno a nemusí byť v tom zorientovaný. Preto je tu veľká úloha pozorného poslucháča. Byť tým – kto z vonka pomôže usporiadať to, čo je vo vnútri. Preto treba pozorne počúvať a klásť otázky. Inak to jednoducho nejde.

To čo zaznie v rozhovore môže zmeniť náš život. Ale funguje to aj naopak. Keď sa niečo má zmeniť, potrebný je k tomu rozhovor. Rozhovor má napomôcť tomu, aby zmena bola dobrá. Ale rozhovor má napomôcť aj tomu, aby zmena bola dobre prijatá a odkomunikovaná. Načúvať, rozprávať a vypočuť. To sú kľúčové slová vo svete, ktorý sa mení. A aj pre nás, ak sa chceme meniť spolu s ním.

Dobrý rozhovor však nie je len záväzok voči jednej osobe – ktorá má byť poslucháčom. Ale aj voči druhej – ktorá má hovoriť. Čas je vzácny, preto je dobré, aby ten druhý si premyslel a zvážil, čo chce povedať. Aby sa pokúsil pomenovať to dôležité a pripravil sa na rozhovor. Inak bude rozprávať veľa, o všetkom, ale málo o niečom a do hĺbky. A občas žiaľ aj o ničom.

„Žena miluje málovravných mužov, lebo je presvedčená, že ju počúvajú.“ Sacha Guitry

Naša schopnosť a ochota stať sa dobrým poslucháčom sa nám vracia. A to nielen tým, že rastie šanca, že my sami budeme mať v prípade potreby po ruke niekoho, kto nás dokáže dobre vypočuť. Ale ak vybehneme zo zabehaných vzorcov a prestaneme automaticky začleňovať a posudzovať čo nám kto hovorí, automaticky budeme viac načúvať aj sebe. Aj naše vnútro volá po pozornom poslucháčovi, po niekom, kto by bol ochotný počúvať a pri rozhodovaní brať od úvahy, čo sa mu jeho vlastné telo a duša snažia povedať.

Ak vytesňujeme a potláčame vlastné vnútro, potom sa duša a telo hlásia k slovu cez rôzne zdravotné problémy. Snažia sa upútať našu pozornosť a volajú po vypočutí. Ak tieto príznaky dlhodobo ignorujeme, potom prídu k slovu zbrane ťažšieho kalibru. Mnohé z toho, čo bolo len filmované a na oko, príznaky ktoré nemali opodstatnenie v skutočnej chorobe, sa stanú skutočnými. A ochorieme.

A preto, nielen ticho, ale aj rozhovor lieči. A vďaka rozhovoru sa nám uľaví. Ticho a rozhovor. Vedieť kedy hovoriť a mlčať. To sú vzácne cnosti. Vraciame sa tak k cnostiam, o ktorých sa veľa hovorilo už v staroveku a nikdy sa z verejného priestoru nevytratili. Taká striedmosť, nikdy nebola aktuálnejšia viac, než teraz.

Ak Vás téma umiernenosti zaujala, môžete siahnuť po knihe Marca Aurelia Myšlienky k sebe samému. Napísal ju práve počas svojho pobytu na území dnešného Slovenska J. Ako ochutnávku aj v kontexte dnešnej témy ponúkam túto myšlienku: „Pozri sa raz na veci z inej strany, ako si ich ty sám videl; to znamená začať nový život.“

Ak Vás téma stíšenia a zlepšenia pozornosti zaujala, môžete siahnuť po knihe od Jána Bendu Všímavost a soucit se sebou. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2232895/ako-sa-naucit-vsimavosti-alebo-koncepcia-mindfulness-v-niekolkych-krokoch/.

.

Blíži sa obdobie dlhých letných večerov a tiež letných dovoleniek. Toto obdobie ponúka veľa príležitostí nájsť si viac času na rozhovory a trénovať sa v schopnosti načúvať. Vďaka knihe od Anniky Telléus môžeme dať našim rozhovorom väčšiu hĺbku.