0 % 4 recenze
330 Kč
389 Kč
−15 %, ušetříte 59 Kč
Dodání 1-2 dny
Doprava od 59 Kč Možnosti dopravy Od 1 000 Kč doprava zdarma
Tištěná kniha (2022)
Psychoterapeuty můžeme vidět jako rizikové pracovníky vystavené emocionálně náročným depresivním stavům klienta. Prožívají drama nekonečného okamžiku, kdy proti sobě sedí dva lidé, kteří cítí beznaděj a neschopnost se jeden druhému přiblížit. V tu chvíli mohou mít pokušení to vzdát, rezignovat, prohrát, vzdát se naděje, a přece musejí zůstat a tím naději ztělesnit. Zpracováním vlastního prožitku terapeuti proměňují dynamiku depresivní situace a umožňují klientovi zažít lidské spolubytí bez nároku a očekávání. Deprese se pak může transformovat ve zdravé truchlení.
Kniha terapeutům nabízí průvodce, jak se při psychoterapeutickém sezení ukotvit tím, že porozumí svému prožitku s depresivním klientem a transformují své často negativní pocity do soucitu vůči klientovi i vůči sobě. Autor odkazuje na vlastní výzkumnou práci a uvádí četné příklady ze své terapeutické praxe.
Doc. MUDr. Jan Roubal, Ph.D., je psychoterapeut, psychiatr, supervizor a lektor psychoterapeutických výcviků. Vyučuje na katedře psychologie FSS MU v Brně, kde se účastní práce Centra pro výzkum psychoterapie. Pracoval v psychiatrické nemocnici převážně s depresivními pacienty, nyní má soukromou praxi.
Autor recenze Lesia Shuranova Datum 11. 7. 2023
Kniha "Nepřekážet naději: Terapeutův průvodce depresivním polem" napsaná Doc. MUDr. Janem Roubalem, Ph.D., je vynikajícím průvodcem pro terapeuty, kteří se potýkají s depresí u svých klientů. Autor, který je sám psychoterapeutem, psychiatrem, supervizorem a lektorem psychoterapeutických výcviků, přináší hluboké pochopení a praktické rady pro práci s depresivními stavy.
Kniha začíná rozpoznáním terapeutů jako rizikových pracovníků, kteří jsou často vystaveni emocionálně náročným stavům svých klientů. Roubal popisuje dramatické okamžiky, kdy se terapeut ocitá naproti klientovi, který se cítí beznadějný a má potíže s navázáním vztahu. V těchto chvílích se může terapeut cítit frustrovaný a pokoušen vzdát se. Přesto je nezbytné, aby terapeut zůstal pevný a ztělesnil naději pro svého klienta.
Hlavním poselstvím knihy je, jak terapeuti mohou porozumět a zpracovat své vlastní prožitky v depresivních situacích. Roubal ukazuje, jak terapeuti mohou transformovat své negativní pocity do soucitu jak vůči klientovi, tak vůči sobě samým. Tímto způsobem mohou terapeuti vytvořit prostor pro lidské spolupůsobení bez očekávání a nároků. Autor opírá své tvrzení o výsledky vlastního výzkumu a přináší mnoho příkladů ze své terapeutické praxe, které podporují čtenáře v praktickém uplatnění těchto principů.
Díky autorovým širokým odborným znalostem a zkušenostem v psychoterapii, psychiatrii a supervizi nabízí tato kniha důvěryhodné a obohacující informace. Roubalova práce na katedře psychologie FSS MU v Brně a jeho zapojení do výzkumu psychoterapie zajišťují, že jeho poznatky jsou založeny na aktuálních trendy a metodách terapeutické praxe.
Celkově lze konstatovat, že kniha "Nepřekážet naději: Terapeutův průvodce depresivním polem" je neocenitelným průvodcem pro terapeuty, kteří se zabývají depresí, a přináší praktické nástroje a vhledy, jak se vyrovnat s emocionální zátěží terapeutické práce a po-moci klientům transformovat depresi do zdravého truchlení.
Děkuji nakladatelství Portál za možnost seznámit se s touto knihou a poskytnutí výtisku k recenzi.
Autor recenze Eva Janáčová, Adam Táborský Datum 12. 4. 2023
Občas se objeví kniha, která je v daném oboru „must“. Jinými slovy, proniká do kánonu klasické literatury a svým přispěním rozšiřuje či ukotvuje poznání. Titul Nepřekážet naději nabízí zkušenějším terapeutům pomyslné rameno, o které si mohou opřít hlavu. Ujistit
se, že způsob, jakým pracují, je v pořádku, případně učinit změny, aby nabyli jistoty a nepřekáželi naději své ani klientově. Pro začínající terapeuty či studenty psychologie může kniha představovat jakousi bránu osvětlující situace, se kterými se mohou setkat. Dopřává
prostor k posouzení, jestli jim daná práce bude stát za to, případně jestli kurzor své životní cesty nenatočit jiným směrem. Publikace odpovídá na otázky, jak je možné vidět psychoterapeuty jako pracovníky v riziku, jak se mohou dostat z prožívané bezmoci, jak se mohou ukotvit a svému prožitku porozumět. Autor odborníky nekárá, nabízí soucit vůči sobě i klientovi.
Autor recenze TOMÁŠ HUPKA Datum 9. 2. 2023
Často v našich životoch riešime dilemu – kedy radiť a kedy počúvať. A ako sprevádzať toho druhého, aby vnímal, že sme mu na blízku. Táto dilema sa spája s bežným rozhovorom medzi ľuďmi, ale týka sa aj rozhovoru medzi terapeutom a klientom. A práve kniha o rozhovore terapeuta s klientom nás pozýva zlepšiť kvalitu našich rozhovorov a stretnutí. A preto si dnes priblížime knihu – Nepřekážet naději.
V jednej knihe zo židovského prostredia sa spomína tento príbeh:
Za rabínom príde žena. Povie mu, že ju bolí hlava. A začne rozprávať. Rozpráva. A rozpráva. Po dlhom čase zvolá: „stal sa zázrak! Prestala ma bolieť hlava…“
A rabín jej odpovie: „Zázrak sa nestal! Teraz bolí mňa!“
Tento príbeh z časti poukazuje na dve pravdy, ktoré sú spojené s dnešnou témou – na zrkadlové neuróny a prenos spolu s protiprenosom.
O zrkadlových neurónoch sme písali tu: https://dennikn.sk/blog/714026/preco-citim-to-co-ty/. Vďaka nim dokážeme vycítiť, ako sa druhý človek cíti – vďaka jeho slovám a gestikuláciám. Teda vďaka jeho prejavom, ktoré pozorujeme a vďaka našej skúsenosti – ak sme niečo podobné / rovnaké zažili. Vďaka tomu dokážeme prepojiť jeho prejavy a naše skúsenosti a teda naše spomienky, myšlienky a pocity s jeho prejavmi a tak vieme, ako sa cíti. A to aj vtedy, keď toho nepovie veľa.
O prenose a protiprenose sme písali tu: https://dennikn.sk/blog/3098912/ked-to-nie-si-ty/. Spomenúť však treba aj projekciu.
Projekcia, to sú naše očakávania. Ale aj všetko to čo nám napadne, keď sa zjaví ten druhý. Myšlienky, spomienky a emócie. A nemusí pritom ani ústa otvoriť.
Na projekciu je naviazaný prenos. To je ten okamih, kedy s projekciou pracujeme. Je na nás či jej dovolíme, aby nás ovplyvnila. Ale prenos je aj to, čo ten druhý hovorí a snaží sa nám odovzdať. A protiprenos je tým, čo následne tieto informácie vyvolajú a čo k tomu pridáme. Akoby sme to čo ten druhý chce povedať zremixovali a pridali tam kus seba. Ale vtedy nevieme úplne presne, čím žije. To jeho posolstvo sme stihli pozmeniť. Či skôr pokriviť.
Spomínam si na jeden príbeh z budhizmu. Kde učiteľ diktoval žiakovi svoje poznámky. Po nejakom čase ho nechal, aby mu prečítal čo zapísal. Následne ostal zarazený, pretože jednu vec mu nadiktoval, druhu ten žiak pochopil a tretiu zapísal. Tak je to aj tu. Jedna vec je, čo si pomyslíme (projekcia), druhá čo povie, tretia čo to v nás vyvolá (prenos) a štvrtá – ako nás to ovplyvní (protiprenos).
Ako už asi tušíte, pri stretnutí sa vďaka tomu druhému hlásia „veci“, ktoré sú v nás stále živé (a často aj bolestivé), ale aj „veci“, ktoré čakali na objavenie.
S tým máme pomerne bohatú skúsenosť. Stretnete človeka a spomeniete si, že ste mu mali niečo doniesť…
Je v nás veľa vecí, ktoré sa hlásia o slovo, alebo čakajú na „vyvolanie“. Čakajú na priestor a vhodný impulz. Pri stretnutí s druhým človekom sa tieto veci hlásia k slovu cez prenos. Preto je dôležité vyznať sa v sebe, aby sme vedeli, čo prináša ten druhý a čo je naše.
Sú to veci z nevedomia, ktoré sa snažia integrovať a stať sa vedomými. Ak vás táto téma zaujala, môžete prekliknuť sem: https://dennikn.sk/blog/1820525/tien-v-nas/.
A tým sa dostávame k dnešnej knihe od Jána Roubala Nepřekážet naději.
V tej knihe o nádej priamo nejde. Teda nie je jej hlavnou témou. Ak teda očakávame text o nádeji, ktorá dáva silu vidieť za horizont a bojovať.
Kniha hovorí o stretnutí dvoch ľudí a o tom, ako nechať tomu druhému priestor, aby u neho nastal posun a cítil sa lepšie (ak to je možné, niekedy to trvá). Doslova ako mu neprekážať a nepripraviť ho o nádej.
Podnázov knihy hovorí Terapeutův průvodce depresivním polem. V podstate hovorí, že ide o pomocníka pre ľudí, ktorí druhých sprevádzajú. Ale ani o depresiu tu úplne nejde. Je len nástrojom na „dofarbenie“ problému. Autor knihy sa cez depresiu snaží ukázať, že problém jedného človeka sa vďaka prenosu prenáša na druhého (aspoň v tej emočnej rovine, ale niekedy aj v racionálnej – premýšľame, ako mu pomôcť).
Aj túto skúsenosť poznáme ako „bežnú“. Vyhýbame sa niektorým ľuďom, lebo sú depresívni a po stretnutí s nimi sme na tom rovnako. Pesimizmus, optimizmus. Rôzne izmy. V súčastnosti aj politické a spoločenské témy. Ale aj únava, či pochybovačnosť. Je veľa vecí ktoré vďaka tomu druhému a vďaka zrkadlovým neurónom prežijeme aj my (sprostredkovane). A nejaký čas trvá, kým ich „strasieme“ zo seba. Ak celý deň stretávame negatívne naladených ľudí, môžeme sa čudovať tomu, že na konci sme aj my bez nálady?
Zámer autora knihy je terapeutický. Snaží sa pomôcť terapeutom zlepšiť sprevádzanie ľudí. Ja sa pokúsim jeho rady sprostredkovať tak, aby sa dali uplatniť aj v bežnom živote…
Autor o knihe píše, že ju napísal pre unavených terapeutov. Po depresií siahol preto, aby zvýraznil a demonštroval niektoré prejavy – riziká spojené so sprevádzaním.
Podkladom pre autora je humanizmus spojený s gestalt terapiou. Dôraz sa tu kladie na človeka, stretnutie s ním a jeho jedinečnosť.
Základom je autorova vlastná skúsenosť. Po niekoľkých rokoch sprevádzania bol natoľko unavený, že na dlhšie obdobie prerušil svoju prácu. Neskôr začal premýšľať nad tým, čo sa vlastne stalo. A ako sa z toho dostať (spamätať). A ešte neskôr hľadal možnosti, ako tieto skúsenosti zúročiť a ponúknuť iným ľuďom. A tak vznikla táto kniha, postavená na množstve príkladov a poznatkov z praxe a tiež z teórie. Autor absolvoval množstvo rozhovorov s kolegami terapeutmi a formou rozhovoru skúmal ich zážitky a prežívanie. Tieto poznatky zaznamenal metódou zakotvenej teórie a ponúka ich v tejto knihe.
Čo sa týka obsahu, venuje sa prežívaniu, ktoré je vyvolané tým – čo klient hovorí a odovzdáva. Teda bez zapojenia terapeutovho vlastného obsahu (prežitku). To je to čo sme na začiatku označili ako prenos. Je pochopiteľné, že vďaka zrkadlovým neurónom terapeut na poskytnuté informácie reaguje poskytnutím určitého obsahu, vďaka ktorému sa dokáže do klienta vcítiť. Podobne ako slová sú nástrojom komunikácie a predsa ju zároveň aj ovplyvňujú.
Poďme si teda priblížiť autorove postrehy formou, ktorá sa dá uplatniť aj v bežnom živote a v bežnom rozhovore.
Pri stretnutí možno prežiť veľký rozsah emócií. Od tých príjemných, až po nepríjemné. Všetko závisí od nastavenia ľudí a od obsahu toho, čo riešia. To že nás niekto potrebuje, môže byť príjemné, ale aj vyčerpávajúce. To že niekto má problém, môže byť výzvou pomôcť, ale aj emočnou záťažou. A po nejakom čase môže viesť k odporu. Ale aj snahe sa mu vyhnúť.
Toto poznáme aj zo života. Základným problémom je, že nevieme rozlišovať, kedy ten druhý chce len vypočuť a kedy poradiť. A tak spravidla radíme a keď ten druhý sa tým neriadi, tak sme sklamaní. A po čase rezignujeme.
V živote terapeuta je to zložitejšie, pretože hoci základom jeho práce je vypočuť a pochopiť, automaticky sa v ňom objavuje snaha pomôcť a uzdraviť. A o to klient nestojí vždy. Niekedy klient nechce uzdraviť, chce len vypočuť. A môže mať k tomu veľa dôvodov.
Aj v bežnom živote sa rozhovor spája s očakávaním – snažíme sa odovzdať informácie, zblížiť, poradiť si, usmerniť alebo len zaplniť čas? Očakávanie spoluvytvára zázemie a atmosféru v ktorej sa rozhovor odohráva. A výrazne ovplyvňuje aj jeho priebeh. Ak chcete nájsť riešenie a ten druhý sa chce len porozprávať, on môže byť spokojný, ale vy budete čím ďalej, tým viac frustrovaní.
Opäť v terapií je to ešte o niečo zložitejšie. Človek prichádza s tým, že chce zmenu. Ale zároveň sa zmeny bojí. To čo nefunguje, pozná. So zmenou sa spája veľa ? Tak sa jej bojí. Terapeut sprítomňuje zmenu a človek si ju spája a projektuje ju do terapeuta. A často ostane stáť na mieste. Akoby zmenu mal urobiť terapeut a on sa len „dostavil“. Ale bez spolupráce to nepôjde.
Hoci prišiel s túžbou po zmene, aj tak chce aj / hlavne vypočuť. Bez toho má pocit nepochopenia. A ostáva sám so svojím strachom zo zmeny.
Keď sa to tak vezme, je to požiadavka na viac času na rozhovor, na ktorý často nie je priestor vďaka diktátu poisťovne – koľko času stanovia terapeutovi na sedenie a jedného „človeka“.
V bežnom živote máme tú výhodu, že na stretnutie a rozhovor máme viac času.
V odborných textoch existuje fenomén nákazlivosti depresie. Pre nás môže byť zaujímavý poznatkom, že to riziko a miera prenosu je ovplyvnená blízkosťou tých dvoch. Jednoducho čím sme si bližší, tým viac nám záleží na tom druhom a viac spolu prežívame to, čo sa deje. A teda aj problémy toho druhého. A tým väčší je aj ich dopad na nás.
To predsa poznáme aj z bežného života. Ak má niekto z nášho okolia problém, prežívame ho spolu s ním a tým sme aj my o niečo menej veselí, spokojní či šťastní…
Pokiaľ človek oproti nám prechádza cez nejaký problém, buď ho prežíva veľmi navonok. A tak trochu povrchne, ale o to viac hlučne. A máme tendenciu pred ním utiecť. Alebo ho gniavi a je ním ochromený. A vtedy naše slová, akoby nenachádzali adresáta. Tá bolesť a problém vytvorili akúsi stenu / múr a ten druhý je schovaný za ním. Nevieme k nemu preniknúť a naša energia vychádza navnivoč. A časom sami skĺzneme do frustrácie a sme z toho unavení a časom aj vyhorení, či depresívni.
Aj toto poznáme zo života, ak niekto v našom okolí má problém, ktorý nerieši a ktorý už nejaký čas pretrváva a zasahuje do života ľudí v jeho okolí. Je to únavné. A vysiľujúce. Chceli by ste pomôcť, ale o to nestojí. Ale bez neho ste takmer bezmocní. Môžete zaujať len postoj (vďaka Franklovi).
Hovorili sme o blízkosti, s ktorou rastie riziko prenosu a únavy zo stretnutia a z človeka. V terapeutickom prostredí to je miera identifikácie. Napriek dôrazu na terapeutovú zrelosť a sebapoznanie aj vďaka procesu terapie ktorou prechádza aj každý terapeut (tiež chodí na terapiu, aby rástol a premieňal sa), dochádza tu k určitej identifikácii. Čím viac si je terapeut blízky s človekom, ktorý sedí oproti nemu, čím viac sú si podobní, alebo čím viac sa v ňom vidí, tým väčšie je riziko prenosu toho čo prežíva – z klienta na terapeuta. Pretože aj keď ide o stretnutie klienta a terapeuta, stále ide o stretnutie dvoch ľudí. Nie predmetov.
Opäť sa vraciame k očakávaniu. Pokiaľ toho druhého prijímame bez podmienok a bez potreby ho riešiť, máme v sebe pokoj.
V terapií však človek prichádza s problémom a deklaruje túžbu po zmene. Čo na tom, že niekedy ostáva len pri tej deklarácii a skutek utek. Ale aj terapeut vychádza z pozície – prijíma výzvu po sprevádzaní zmenou. Je to nakoniec jeho poslanie. A do istej miery by bolo mrhaním jeho času a schopnosťami len sa rozprávať. Rozhovor bez zmeny, to je kamarátstvo. Ale terapia hoci stojí na rozhovore, je cestou k zmene.
Ak sa teda rozhovor odohráva v duchu zmeny, potom dôraz je na zmenu. A ak aj klient sa nakoniec zmene vyhýba, terapeut o to viac tlačí na výkon (zmenu) v nádeji, že sa nakoniec aj klient pridá (a zmena sa dostaví). Možno ho treba len postrčiť, alebo chvíľu niesť. Kto vie? Ak však k zmene postoja neprichádza, na čo to vlastne bolo dobré?
Ak sa vo vzťahoch prehrešujeme tým, že radíme bez toho, aby nás o to požiadali, zároveň sa prehrešujeme tým, že si pýtame radu bez toho, aby sme potom niečo urobili. My sa predsa nemusíme držať rady, to je pravda, ale potrebujeme niečo urobiť v snahe dosiahnuť zmenu. Ten čo radil nelipne na tom, že to urobíme presne tak ak zároveň uvidí, že sme sa posunuli. Hlavne aby došlo k zmene… Ale ak pýtame radu a nič neurobíme…
Ak na zmene nepracujú obaja, potom dochádza k polarizácii. Terapeut na seba preberá projekciu klienta, ktorý od neho očakáva zmenu. A klient sa následne postaví do pozície – tu má máte, pracujte. Je to podobné ľuďom, ktorí čakajú na zásah horskej služby. To očakávanie zásahu a záchrany ich drží pri živote. Keď však pomoc prichádza, náhle zomierajú, pretože už sa uspokojili s tým, že pomoc prišla. Akoby ich vklad bol len v tom očakávaní a samotnú prácu mal urobiť ten druhý.
Toto opakujeme aj vo vzťahoch, dokonca aj v pracovnom prostredí. Ako často sa snažíme riešenie svojho problému hodiť na plecia niekoho iného a očakávame, že to vyrieši za nás. Niekedy sa tak stane. Ale dobré to nie je. Túto možnosť treba využiť, ak si už naozaj nevieme rady. Nemala by však byť niečím bežným. Potrebujeme sa učiť problémy zvládať, nie delegovať…
Je úplne prirodzené, že v situácii kedy človek prichádza s „nákladom“, tak ten druhý očakáva, že sa ho zbaví. Očakáva, že ho zložia spolu. A ak sa ten druhý nemá k akcií, tak ho začne skladať sám. Ale musí dole, pretože jeho zotrvanie na pleciach človeka sa stáva záťažou pre neho a aj jeho okolie. Je to ako hnisajúca rana, ktorú treba vyčistiť, aby ju bolo možné uzdraviť. Jej ignorovanie nič nevyrieši…
Pre terapeuta nie je príjemné čeliť nákladu, hlavne ak ide o negatívne emócie. Preto sa s ním snaží niečo robiť. Nedokáže pri ňom len tak postávať. Dokonca v porovnaní s klientom, to nie je ani jeho norma. Nehovie si v nej. Niekedy človek s problémom netúži po zmene, pretože problém mu aj v niečom vyhovuje, alebo si naň zvykol. Ako sa hovorí, človek si zvykne skoro na všetko.
Pre terapeuta je však problém nákladom, ktorý otriasol jeho svetom. Tento problém nie je pre neho súčasťou jeho sveta. Nezvykol si naň a nevyhovuje mu. Potrebuje sa ho zbaviť, pretože ho ťaží. Preto spravidla sa vloží do snahy vyriešiť ho, alebo ak sa mu to nedarí, tak sa od neho odpúta – záujme postoj odstupu. Ten môže zachovať aj automaticky pri únave, či vyhorení.
V bežnom živote je tomu blízky útek. Ak už problém toho druhého nedokážeme uniesť a nespolupracuje, buď sa od tejto časti toho druhého odpútame, alebo odídeme od neho samotného. Ale odmietame v tom marazme zotrvať. Už to trvá dlho a nikam to nevedie. A samo sa to nevyrieši.
V živote terapeuta tu a tam nastáva okamih, keď klienta pošle za iným terapeutom – keď mu už nevie pomôcť, alebo už má pocit, že mu nemá čo odovzdať. Aj v bežnom živote posúvame človeka ďalej, ak mu nevieme poradiť, alebo už mu nemáme čo nové povedať a pošleme no za niekým iným.
Možno by dobrou a vhodnou zmenou bolo počkať s očakávaniami na to, kým klient vyloží karty. Najprv si ujasniť, čo si pod zmenou predstavuje. A či ju naozaj chce. Niekedy potrebuje čas, aby si uvedomil, čo vlastne chce. A čo to v praxi znamená. Nie je to jednoduché, hlavne ak terapeut problém a riešenie vidí. Musí ho však vidieť aj klient, aby si ho osvojil a na ňom pracoval. K tomu ho možno doprevádzať, ale len ak chce.
Táto rada by nám pomohla aj v živote. Prispôsobiť našu aktivitu tomu, ako veľmi a hlavne čo chce aj ten druhý. Vďaka tomu nebudeme zbytočne mrhať energiou.
Autor knihy si všíma istý posun v myslení a k prístupu k človeku. Siaha pritom po teórií poľa ktorá zohráva v gestalt terapií dôležité miesto. Podľa tejto teórie sa zmena odohráva v širšom kontexte. Môže sa diať bez toho, aby sme si to uvedomili a môže prebehnúť inak. A tak dôraz sa kladie na stretnutie dvoch ľudí v nádeji, že stretnutie rodí a prinesie ovocie.
Je v tom isté tajomstvo, ale aj pokora pred tým druhým, pred pravdou, ale aj skutočným riešením. Nakoniec aj klient môže terapeutovú radu aplikovať pre seba a pozmeniť. Dokonca som zažil prípad, kedy rady posunul ďalej a priniesli zmeny tam, kde to nik nečakal.
Toto poznáme aj v bežnom živote. Často nakoniec príde k zmenám a to spôsobom, ktorý nikto nečakal. Veľmi často máme skúsenosť so zmenami, ktoré prichádzajú bez ohlásenia. Tam by paradoxne osožilo viac sa do toho vložiť a aktívne pre zmeny vytvárať priestor a usilovať sa o ne. Nebyť pasívnym prijímateľom.
V našich životoch a v životoch ľudí okolo nás dochádza k zmenám. A často jediné čo zostáva – byť si na blízku a sprostredkovať blízkosť. A tá aj bez konkrétneho riešenia, možno vďaka prijatiu a láske dá silu zmenu prijať, či uskutočniť.
Preto sa mnohé zmeny odohrávajú nečakane a v tichosti. Alebo majú podobu vody, ktorá cestou do doliny sa nakoniec mení v rieku a berie všetko zo sebou…
Možno keby to prebiehalo za iných okolností. Napríklad depresívnym sa človek stáva postupne. Doslova sa prepadá do depresie. Nie je to taký zlom a šok, ako hodenie do vody.
Šok však prežíva terapeut, kedy často bez varovania a pomerne rýchlo sa vďaka klientovi ocitne v emóciách, ktoré sú náročné. S jedným prežíva únavu, s ďalším depresiu, potom agresiu, či beznádej. Všetko prežíva s nimi a vďaka zrkadlovým neurónom a vlastným skúsenostiam to prežíva, akoby sa ho to dotýkalo. Síce sprostredkovane, ale cez vlastné skúsenosti aj priamo.
Toto prežívame aj v bežných vzťahoch. Preto nás mnohé veci zaskočia. Často tým druhým nevieme poradiť. Nevieme čo povedať. Nikdy by nás nenapadlo, že s niečím takým zápasí. A ako z toho von? Len cítime tú ťarchu…
Často tiež pripomína skúsenosť s tekutým pieskom. Keď zistíte, že máte problém, ste v tom po kolená. Vaša snaha z toho sa dostať, vedie k ďalšiemu ponáraniu. Ste v tom čím ďalej, tým viac. Čo v tej chvíli pomôže? Zachovať chladnú hlavu. Uvedomiť si, že to je „prenos“. Tie emócie poznáme, ale nie sú naše. Preto toho druhého chápeme, ale zároveň máme potrebný odstup, aby sme videli riešenie. Máme odstup, preto nás tie emócie úplne neprevalcujú. Únavné to však je, tak či tak.
Veľmi zaujímavou časťou knihy sú strany venované trajektórií prežívania. Na tejto linke s rôznymi „zákutiami“ a oblúkmi (nie je priamočiara), vidno ako sa vzťah počas stretnutia posúva medzi rôznymi vrcholmi. Najprv je zdieľanie, potom obrat k sebe, snaha o zmenu, vzďaľovanie (ak zmena neprichádza), obrat k druhému a nakoniec zameranie na vzťah.
Mohli by sme to prirovnať k zápasu, kde sa snažíte uplatniť rôzne nástroje, v istej chvíli prevezmeme iniciatívu, kladieme si otázku, či to má zmysel, snažíme sa vzdialiť a odpútať, ale nakoniec hľadáme to podstatné – človeka. Vraciame sa k nemu, aj keď k zmene neprichádza.
Tak veľa z tohto procesu prežívame aj v našich vzťahoch. A ako často o tom nevieme. Stretnutie má dynamiku. Čas beží. Striedajú sa príjemné a náročné okamihy a zostane čo? Dojem zo stretnutia, nakoľko nás ten druhý dokázal pochopiť a prijať. Ako sme sa s ním cítili. To dáva náboj ďalšej túžbe po stretnutí. A ak niečo dáva silu stretnúť sa vďaka negatívnej emócií, tak je to vzťah. Ale ani vzťah nie je liekom na všetko, pretože ak sa oň nestaráte, potom je len otázkou času, kedy ho negatívne emócie pochovajú.
Terapeutické stretnutie a vzťah sú z tohto pohľadu v nevýhode. Nie sú nesené vzťahom, teda priateľstvom, ktoré by dávalo silu obom. Terapeut získava silu z iného vzťahu (k iným ľuďom), alebo zo vzťahu k sebe. A vďaka životnému štýlu má viac pokoja a síl a dokáže viac uniesť.
A práve tu zaznieva aj kus ľudskosti a obety seba. Terapeut bojuje za seba, aby sa nenechal stiahnuť emóciou. A následne mení svoje očakávania. Po následnej snahe odpútať sa a zutekať, obracia sa späť klientovi. Z vizionára a z nositeľa zmeny sa mení na toho, kto dáva nádej a ukazuje. A sprevádza. Nakoniec len zostáva s klientom hoc v beznádeji a vtedy prináša to najsilnejšie posolstvo – že ani tu človek nie je sám, hoci v danej chvíli sa môže cítiť byť úplne bezcenný. Hodnotou tu na dne situácie nie je zmena, ale človek. A tak paradoxne človek môže získať silu uskutočniť zmenu cez hodnotu ktorú pochopí a prežije – cez terapeuta. Ale ľahké to nie je. Je to veľmi bolestivý a asketický proces (aj pre terapeuta).
Pri slovnom spojení teória poľa vám skôr napadne odkaz na Einsteina a skúmanie interakcií.
Teória poľa skúma v psychológií interakciu medzi jednotlivcom a prostredím. Spája sa s Kurtom Lewinom. Je to vzájomná interakcia, ale aj vplyv jednej časti na druhú.
Ak by tu nebol dôraz na prítomnosť, mohli by sme ako teóriu poľa vnímať aj rôzne spoločenské normy, ale aj rôzne etické, náboženské či spoločenské pravidlá a zvyklosti. Je v tom kus sociológie, ale človek je tvorom spoločenským, tak prečo nie?
Klient na kresle terapeuta prináša veľa vzorcov a schém, ktoré pozbieral vo svojom okolí a prijíma usmernenie a rady od terapeuta. A teda jedna časť je v interakcií s druhou.
Keď už myslíte, že vás nič neprekvapí, kniha Vás prekvapí s koncepciou self. O self sme sa rozprávali tu: https://dennikn.sk/blog/2450450/schizofrenia-alebo-ked-nas-nase-vnutro-taha-na-rozne-strany/.
Self je poznanie o tom, kto sme. Podľa Rogersa má tri zložky. Prvou je sebaobraz – to, čo o sebe vieme. Tento obraz sa nemusí zhodovať s realitou. Môžeme si o sebe namýšľať. Druhou je sebaúcta. Tá je spojená s hodnotou, akú máme vo svojich očiach. Tiež nemusí korešpondovať s realitou. Môžeme sa podceňovať. A treťou je ideálne „ja“. To je „ja“, ktorým by sme chceli byť. Aká veľká môže byť medzi nimi priepasť – sebaobraz, teda reálne „ja“ a ideálne „ja“…
Autor vníma self ako rieku, ktorá plynie. Plynie a predsa je stále tu. Self dáva do kontextu teórie poľa a dáva mu tri funkcie. To čo robíme… a zanechávame pritom stopu. To kým sme… a kým sme pre druhého. A ako sme… ako žijeme. Vo filozofickej rovine hovoríme o bytí a existencializme…
Sú to to rôzne úrovne bytia. Ako žijeme v spoločenstve. Je to tiež cesta k sebe, k nášmu skutočnému ja. K podstate. A je to spôsob ako zanechať masku a byť sám sebou. Cesta k pravému ja a ako zabrániť rozpadu self.
Pri terapii sa terapeut snaží klásť dôraz na tieto tri funkcie. Je to v podstate dôraz na to, aby klient svojím spôsobom sa vysporiadal s problémom. Preto terapeut narúša schémy a vzorce a sprevádza k možnostiam, z ktorých si klient vyberá.
S týmto vo vzťahoch veľa skúseností nemáme. Pretože sa málo počúvame a máme aj pri radení sklon k monológu, než k dialógu a k uplatneniu našej teórie spôsobom, ktorý tomu druhému nemusí byť šitý na mieru. V tomto máme naozaj rezervy.
Táto koncepcia self je popísaná v kapitole s provokatívnym názvom – nerobiť nič. Myslí sa tým, skúsiť neradiť, viac počúvať a sprevádzať…
Pre mňa osobne vrchol knihy prichádza v ďalšej kapitole, keď autor hovorí, že našou úlohou je neprekážať zmene. Alebo ak chcete nádeji.
V praxi to znamená, sprevádzať, ale nerobiť konkrétne kroky za toho druhého.
Nie sme zodpovední za zmenu. Len pre ňu vytvárame priestor. Nie je našou úlohou byť aktívni, ale sprevádzať. Vytvárať zázemie. Nechať toho druhého rásť a napredovať svojim tempom.
Asi prvý krát v tomto texte má terapeut výhodu v porovnaní s bežným človekom. Aj keď na klienta myslí, robí si starosti a študuje si podklady ako mu pomôcť, trávi s ním menej času, než jeho partner, rodina, či priatelia.
Napriek blízkosti však terapeut má odstup, z ktorého môže klient čerpať. Môže a má mu povedať veci, ktoré možno jeho blízky nevidia, alebo nechcú povedať. V duchu teórie poľa tak vlastne terapeut pomáha viacerým ľuďom, nie len jednému.
V bežnom živote je to trochu zložitejšie. Ako ponechať priestor a predsa sa aj angažovať? Vďaka blízkosti, nám to proste nedá, prežívať bolesť a nezasiahnuť. Hlavne ak riešenie je blízko.
Hovorí sa, že minca má dve strany. To čo je silnou stránkou knihy, je zároveň jej Achillovou pätou.
Sám autor v knihe píše, že blízkosť sa podieľa na tom, ako veľmi nás zasiahne to, čo ten druhý prežíva.
V bežnom živote máme skúsenosť s tým, že sa striedajú úspechy a aj neúspechy. A tak hoci prídu aj náročné obdobia, máme silu to zvládnuť. Máme však skúsenosť aj s tým, ak sa v rodine nachádza „čierna“ ovca rodiny. Jeden jediný človek môže dlhodobo byť záťažou pre širšiu komunitu, ak nedokáže normálne fungovať a ani nedovolí druhým, aby mu pomohli.
V terapeutickej praxi je rad za radom veľa náročných príbehov v podobe jednotlivých klientov. A práve blízkosť rozhoduje o tom, ako dlho dokáže terapeut pomáhať ľuďom. Ak by ku každému pristupoval ako k členovi svojej rodiny, veľmi rýchlo by vyhorel. Nakoniec, práve odstup pomáha prinášať riešenia, ktoré pre blízkosť nie sú zrejmé. A tak samotná blízkosť je prítomná v ľudskosti. Terapeut by nemal prísť o ľudskosť. A vďaka nej pristupuje k človeku, ako k osobe…
.
Kniha sa odohráva v dvoch rovinách. Môžete po nej siahnuť a dozvedieť sa veľa o depresií. Autor knihy prináša veľa zaujímavých poznatkov o depresií. A depresia je plátnom na ktorom autor knihy maľuje príbeh o stretnutí dvoch ľudí.
Oveľa výraznejšou rovinou je však samotný rozhovor a terapia. Autor si kladie otázky potom, aké miesto má zastávať terapeut pri stretnutí s klientom a ako veľmi sa má citovo v ňom angažovať. Kladie tak otázky, na ktoré hľadajú odpovede terapeuti prakticky od začiatku terapie
Ja som sa z tejto druhej roviny pokúsil vypichnúť problém rozhovoru. Ten je predsa nosný pre stretnutie dvoch ľudí a aj terapeuta s klientom. A na tomto rozhovore sa odohráva dilema, ktorú autor rieši vo svojej knihe a my v živote pri našich stretnutiach s ľuďmi.
Omlouváme se, ale tyto webové stránky nejsou optimalizovány pro tento prohlížeč. Použijte prosím aktuální verzi prohlížeče Google Chrome, Firefox, Microsoft Edge, popř. Safari.