Okrem toho má každý kto pracuje s ľuďmi – skúsenosť s pacientmi, ktorí prestanú po nejakom čase dodržiavať liečbu a brať lieky. Kým im bolo zle, alebo videli príznaky ochorenia boli ochotní, ale keď sa im uľavilo. Je to paradoxné, pretože chýba posledný krok – dokončiť liečbu a dobrať lieky a predsa ho neurobia. Akoby liečba bola spojená len s prejavmi ochorenia.

Ešte zložitejším orieškom je skupina ľudí, o ktorej budeme hovoriť dnes. Akoby boli niekde medzi prvými dvoma skupinami a predsa sú špecifickí. Ide o ľudí s duševnou chorobou. Dnes sa vďaka Xavierovi Amadorovi pozrieme na to, ako im pomôcť. Podkladom nám bude kniha Nic mi není! Pomoc nepotřebuju!

Xavier Amador vychádza z vlastnej skúsenosti. Jeho brat mal schizofréniu. Z domu poznal taký ten klasický vzorec. Najprv sa mu snažili dokázať, že má bludy. Nepomohlo. Potom do toho zapojili aj ďalších ľudí (konfrontácia). Nepomohlo. Potom ho prosili, aby bral lieky. Nepomohlo. Potom mu dali ultimátum: buď lieky, alebo odchod z domu. Ani to nepomohlo. A tak začal premýšlať, čo by mohol zmeniť a urobiť inak. Časom prišiel s metódou LEAP/ 4P, ktorú si dnes priblížime. A začal sa zameriavať na ľudí s takýmito problémami.

Zmena a predsa nie

Nejde tu o obyčajné poruchy a duševné ochorenia. Spravidla ide o ťažšie ochorenia ako je schizofrénia, bipolárna porucha, závislosti, ale aj úzkostné poruchy či depresia. Tie štatistiky sú rôzne. Ale pri týchto ochoreniach v rôznej miere existujú ľudia, ktorí majú problém prijať liečbu. Kľúčové tu je, či si uvedomujú svoje ochorenie, alebo nie.

Ak sme u prvej skupiny hovorili o ľuďoch, ktorí odmietajú liečbu, tak u nich možno hovoriť o popieraní. Pravda o ich zdravotnom stave ich zaskočila. Možno potrebujú len čas a ich prístup sa zmení. Problémom skupiny ľudí o ktorej budeme hovoriť je, že si neuvedomujú, že sú chorí. Oni to nepopierajú. Nevedia o tom. Predstavte si, že by ste ráno vstali a mali inú tvár. Ak by ste sa nepozreli do zrkadla, nevedeli by ste o tom, ale ostatní by si to všimli. Pri mnohých duševných ochoreniach a je jedno či sa rozvíjajú krátko alebo dlho, dochádza k zmenám ktoré si samotný človek nevšimne. Premýšľa, cíti, správa sa inak, ale on o tom nevie. Akoby sa jeho realita menila za pochodu.

Ak si niečo všimnú, tak prejavy ktoré sú s takýmto ochorením spojené – napríklad to, čo sa nevedia sústrediť, že sú unavení, že sa im zrýchli tep a mnohé iné. Je to paradox, to základné sa zmenilo a ostáva nepovšimnuté a to sprievodné budí pozornosť. A práve tu niekde sa rodí nádej. Ťažko totiž presvedčíte na liečbu niekoho, kto je presvedčení o tom, že mu nič nie je. Preto prístup ktorý razí Xavier Amador je postavený na symptómoch.

Liečba a samotné lieky sú nastavené tak, aby mu pomohli s problémom, ktorý človek má a ktorý si ani neuvedomuje. Ale motiváciou k liečbe a braniu tabletiek je symptóm, ktorý si uvedomuje a ktorý ho trápi. Liečba a tabletky časom odstránia symptóm a popri tom uzdravia / skorigujú problém. A chorý človek v tom bude pokračovať, pretože sa mu to ponúkne ako prevencia pred návratom symptómov… Na liečbu sa tu použije motivácia pacienta a popri probléme ktorý ho trápi sa porieši aj hlavný problém, ktorý si neuvedomuje.

Zmeniť prístup

Dôležité je nielen zmeniť motiváciu, teda hľadať cestu ako človeku liečbu predať, ale aj prístup k nemu.

Ak mu budeme tvrdiť, že je chorý a on tomu neverí, vznikne medzi nami bariéra. Ak ho budeme konfrontovať s jeho správaním a prejavmi (aby sme ho usvedčili, že je chorý), vznikne medzi nami bariéra. Ak ho budeme prosiť, vznikne medzi nami bariéra. A ak dáme ultimátum. Inak ako bariérou to skončiť nemôže. Je to podobné, ako keď Vám niekto zavolá s neodolateľnou ponukou. Možno si ho prvý krát vypočujete a dáte si čas na rozmyslenie. Možno počas druhého telefonátu je presvedčivý a nedokážete povedať nie. Pri treťom budete hľadať výhovorky a pri štvrtom prestanete dvýhať. Jednoducho ak človek nie je presvedčený o svojej chorobe, nech urobíte čokoľvek, neuverí Vám. A každým ďalším pokusom bude medzi Vami narastať múr nedôvery. Ten druhý Vás prestane počúvať, začne sa Vám vyhýbať. A časom budete … jeden na druhého. A naopak.

Nechápte ma zle. Ako muž ktorý ma brata so schozofréniou ten proces poznám. Koľkokrát som žiadal, prosil, dúfal, vyhrážal sa a trieskal dverami. Ak dáme na chvíľu bokom prejavy, záležalo mi na ňom. Urobil by som čokoľvek. A jeho prístup ma ničil. Musel som však pochopiť, že ak mu chcem pomôcť, potom musím ísť na neho inak.

Zmeniť pohľad

Zmena postoja a pohľadu často tkvie v potrebe pozrieť sa na vec inak. My žiadame aby ľudia posúdili svoju zmenu rozumom, ktorý pri samotnej zmene bol zmenený. Orgán ktorý bol zmenou zasiahnutý a došlo v jeho fungovaní k zmenám, si má uvedomiť že sa zmenil. A v tom je ten problém. Človek ktorý odmieta že je chorý, nie je tvrdohlavý. A už vôbec nás nechce nahnevať. Nesnaží sa o popieranie. Nepotrebuje čas. Jednoducho nie je v stave uvedomiť si, že sa zmenil a že ochorel. Hovorí sa o poruche mozgu – o „ja“ ktoré uviazlo v čase. Preto tak často títo ľudia majú ohľadom budúcnosti predstavy, ktoré už nie sú reálne. Keď je naše oko unavené, alebo keď ešte nie sme sústredení, mozog si dokresľuje písmenká. Preto prečítame niečo, čo na papiery nie je napísané. V prípade duševných chorôb dochádza k fabulácií. Chýbajú tu údaje a tak mozog prázdny priestor po dátach vypĺňa svojimi predstavami. To sa týka spomienok a skúseností. Tie sú však dôležité pre uvedomenie si, že sa niečo zmenilo. Ak si uvedomíme, že človek vedľa nás si neuvedomuje skutočnosť (to že je chorý), možno sa zmení aj náš pohľad na neho. Ani na dieťa sa nehneváme, keď ešte potrebuje plienku a na starého človeka, keď už nevládze vstať z postele. Ako mu teda pomôcť?

Metóda LEAP/4P

Pri bežných ochoreniach platí, že spolupráca pacienta je pre liečbu kľúčová. Myslí sa tu skutočnosť, že si uvedomuje že je chorý a podstupuje liečbu. Tu si však pacient neuvedomuje, že je chorý. My sa môžeme s ním o tom hádať, ale to nám nepomôže. A predovšetkým, jemu to nepomôže. Tu kľúčom k liečbe nie je jeho uznanie – že má problém, ale že nájdeme cestu, ako ho motivovať k tomu, aby sa liečil. Tu prichádzame k metóde LEAP / 4P.

Prvým krokom je počúvanie. Ten druhý potrebuje cítiť, že ho nesúdite, neposudzujete, ale že počúvate, čo ho naozaj trápi a čo cíti. Môžete mať pocit, že sú to nepodstatné veci (v porovnaní s ochorením). Možno to ani nebude dávať zmysel. To nevadí. Tu a tam mu zopakujte čo povedal, aby ste sa uistili, či ste ho správne pochopili. Ak nie, opraví Vás. V každom prípade, budete vedieť, ako na tom je. Ak máme pocit, že nás ten druhý chápe a že je na našej strane, potom je ochotný s nami komunikovať. My tu nechceme z neho vytiahnuť informácie, ktoré by sme použili proti nemu. My sa snažíme pochopiť jeho svet. Snažíme sa zistiť, ako je na tom, čo ho trápi, ako sa cíti a aké má plány a očakávania. Cestou k dobrému rozhovoru je okrem počúvania aj kladenie otázok. Položiť otázku znamená mať záujem…

Druhým krokom je empatia. Nemusíte chápať všetkému čo hovorí, ani mať skúsenosť s tým, čo cíti. Ale viete si pre neho nájsť čas a prežívať s ním to, čo ho trápi. Empatia nie je o súhlase. Je o zdieľaní. A cítení. V dnešnej dobe sa pred IQ kladie dôraz na EQ, teda emočnú inteligenciu (schopnosť pracovať s emóciami a vcítiť sa do iných). Niektorí ani túto druhú šancu nevyužili a po IQ neskórujú ani v EQ, ale to je na inú tému… To že stojíte po boku niekoho neznamená, že s ním súhlasíte. Ale že ho rešpektujete a máte ho radi. Napriek rozdielom. Vy pri chorom stojíte preto, lebo mu chcete pomôcť a prežívať s ním jeho svet, pozývať ho do svojho sveta a navzájom sa zdielať – to je cesta k empatií a k vzniku citového puta. To neznamená, že súhlasíte s jeho názorom, že mu nič nie je.

Tretím krokom je hľadanie prieniku. Raz to muselo prísť :). Ale teraz je na to vhodnejší čas. Stále je dôležité nekomentovať, nesúdiť a nekonfrontovať. Že to je ťažké? Áno. Ale má to zmysel. Ak ste sa osvedčili ako ten kto načúva a je empatický, potom ste sa stali dôležitou súčasťou sveta chorého. To v praxi znamená, že tu a tam dostanete priestor – ten druhý bude chcieť poznať Váš názor, pretože je presvedčený o tom že ho rešpektujete a že chcete jeho dobro. Je to priestor na frontálny útok? Nie. Ale dostali ste sa do fázy, kedy viete aké sú jeho plány, aké má obavy, ako sa jeho život zmenil a kde mu môžete pomôcť. Jeho plány sa nezmenili. Zmenil sa on, ale to nevie. S ochorením sa však spájajú prejavy a symptómy, ktoré má a ktoré si uvedomuje (nevníma ich však v kontexte ochorenia). Ak ste dobre pracovali na predchádzajúcich krokoch, môžete mu pomôcť s tým celým.

A to sme pri kroku číslo štyri. Ak sme dobre kráčali, tak tu nastáva bod, kedy spolu ako dvaja partneri máme spoločný cieľ. To je predstava, ktorú mám. Je to jeho motivácia. K dosiahnutiu predstavy mu bránia zdravotné problémy. Pre nás je to ochorenie, ktoré je príčinou zdravotných problémov. Pre neho sú to zdravotné problémy, ktoré si nevie dať do kontextu s ochorením. Cestou k prekonaniu toho je liečba. My mu pomôžeme prijať ju, aby mu pomohla s odstránením problémov, ktoré má a popri tom sa nám podarí odstrániť problém, o ktorom netuší. A výsledok? Dosiahne cieľ, ktorý si stanovil. A môže viesť relatívne normálny život. My netajíme pred ním, že je chorý. Len on to nedokáže pochopiť. Ale vďaka LEAP k liečbe dochádza a on má z toho úžitok.

.

Vyzerá to jednoducho a aj je to jednoduché. Len tá teória za tým je rozsiahla a zložitá. Xavier Amador celú problematiku rozpracoval na cca 260 stranách. Ku každému kroku LEAP sa dá hovoriť dlho a priblížiť rôzne nástrahy, ktoré tam vždy sú. Ak je to téma dôležitá pre Vás, pretože máte v rodine človeka s týmto problémom, alebo pracujete s takýmito ľuďmi, potom je nepochybne dôležité siahnuť po knihe. Kniha prináša množstvo príbehov, veľa rád a usmernení. Je tam veľa odborných poučiek, ale aj usmernení a rád do praxe. Je to v skutočnosti už desiate vydanie knihy. Je to prepracovaná verzia, doplnená o najnovšie poznatky.

Metóda LEAP prináša nádej tam, kde pacienti úplne vypadli zo systému zdravotnej starosltivosti, alebo sa stali jeho častým návštevníkom, avšak bez šance na skutočný návrat do života. Ten príbeh opakovanej liečby a hospitalizácie (pretože pacient prestal brať, alebo neberie lieky) je taky frustrujúci pre ľudí, ktorí mu chcú pomôcť a absurdný pre samotného pacienta. Metóda LEAP prináša závan humanizmu tam, kde bola beznádej.

Metóda LEAP sa používa primárne na liečbu ochorenia, ale možno ju aplikovať aj v iných oblastiach. Teda ak nám záleží na dobre človeka a chceme mu pomôcť.

,,Nic mi není!‘‘ je fráze, se kterou se lidé, jejichž blízký se nechce léčit s psychotickým onemocněním, setkávají velice často. Xavier Amador, autor knihy, si v mládí zažil to stejné. Jeho starší bratr Enrique byl schizofrenik. Amador se tedy s touto problematikou setkal již v mládí a zabývá se jí následně i ve svém profesním životě.

Tento fakt se dozvídáme již v úvodu, pro někoho to může být důvodem, proč číst dál. Díky tomu totiž dr. Amador není jen zkušený odborník, ale je do problematiky i osobně zainteresován. Vytvořil LEAP Institut, kde vyučuje svoji metodu a spoluúčastnil se revize části DSM-4, konkrétně týkající se schizofrenie a s ní související poruchy jako je například anosognózie, které se věnuje. V předmluvě zároveň odkazuje ty čtenáře, kteří knihu čtou kvůli akutnímu problému, na konec své knihy, kde je popsán postup práce s osobou v psychóze v rychlém návodu.

Pozitivní věcí je, že autor čerpá ze svých zkušeností, například zmiňuje poznatek, že doktoři neumí moc dobře mluvit s pacienty, a co je možná ještě pozitivnější a není tak časté u odborníků, bez jakéhokoliv ostychu píše o chybách ze své praxe i ze vztahu se svým bratrem.

Obecně je publikace rozdělená na 4 části:

- První ukazuje nejnovější výzkumy o psychotických onemocněních, u nichž je autor často jedním z výzkumníků, dozvídáme se zde i o problematice anosognózie, tedy nedostatečného náhledu na svoji nemoc.

- Druhá část se zaměřuje na již zmíněnou metodu LEAP/4P, která používá aktivní naslouchání, prožívání s empatií, práci na shodě a pěstování partnerství, jsou zde popsány postupy krok po kroku.

- Třetí část se zaměřuje na možnou pomoc, na kterou se můžeme obrátit, pokud metoda nepomůže, druhy léčebných zařízení, nedobrovolném umístění, reformě psychiatrické péče v Americe i u nás.

- V poslední části se dozvídáme o teoretických východiscích metody LEAP/4P.

Kniha mi v každé své části dala mnoho nových poznatků, je velice čtivá a obsahuje poutavé kazuistiky, na nichž ukazuje to, o čem píše v teoretické rovině. Obsahuje nespočet praktických rad a mnoho dalších.

Abych zmínila i nějakou negativní věc, první část knihy byla bez zdrojů informací, bála jsem se, že to tak bude celou knihu, ale nakonec byla asi od dvou třetin do konce přehledně zdrojována. Zároveň je pravdou, že se objevují části, které jsou psány až moc odborně na to, aby je pochopila laická veřejnost.

Přesto si ale myslím, že pozitiva výrazně převažují negativa, a proto bych ji doporučila širokému spektru osob. Není vhodná jen pro blízké nemocných, ale pro všechny v problematice zainteresované osoby, obzvlášť pak může obohatit všechny, kteří pracují v pomáhajících profesích.

Na konec své recenze přidávám odkaz na TEDtalk, kde můžete pochopit, jak se osoba postižená psychotickým onemocněním cítí, uvidíte malou ukázku metody LEAP/4P, dozvíte se pár zajímavých faktů a možná vás, pokud se tak ještě nestalo, naladí na přečtení knihy.