V posledních týdnech naše rodina prožívá náročné období, proto teď nezvládám moc psát články nebo delší příspěvky, a zahlcovat vás citáty "velkých lidí" moc nechci. Mám ale ještě pár recenzí na knihy Portálu, které jsem napsala dřív a které čekají na zveřejnění. Proto zatím zveřejním je, a pak, doufám, budu mít kapacitu i pro něco dalšího.

Recenze knihy “Překonávání traumatu. Pracovní sešit pro terapeuty a klienty” od Janiny Fisher

Celkový dojem: je to úžasná publikace.

Tahle stručná, ale nabitá informacemi, kniha od přední odbornice na trauma Janiny Fisher bude skvělým pomocníkem jak pro terapeuty, tak pro jejich klienty. Najdete v ní základní informace o psychickém traumatu, podané jednoduchým způsobem (protože trauma tlumí kognici), pracovní listy, které pomohou pochopit, co se vám, nebo klientovi, děje. Je jednoduše skvělá, protože se zabývá psychoedukací člověka s traumatickou minulosti tak, aby se stal odborníkem na vlastní trauma. Janina Fisher zastává myšlenku, že to vyrovná postavení klienta a terapeuta, aby nedocházelo k nerovnosti a klient nebyl jen pasivním příjemcem terapie, ale aktivním její účastníkem.

Kniha obsahuje teoretické informace o traumatu, jeho vlivu na mozek a psychiku, o tom, jak trauma souvisí s citovou vazbou k pečující osobě, o tom, co jsou fragmentace a disociace spojené s traumatem a jak porozumět disociovaným částem osobností a své diagnóze. Najdete v ní také 26 pracovních listů, které se dají dělat jak s terapeutem, tak bez něj. Janina Fisher napsala rovněž doporučení, jak s knihou pracovat, pokud terapeuta nemáte nebo pokud jste sám terapeut a chcete pracovní listy nabízet svým klientům.

Pokud někdo nemá rád formát "domácích úkolů" nebo nemůže najít čas pro vyplňování pracovních listů, lze jejich obsah volně používat přímo během setkání ve volné konverzaci a nemusí mít ani písemnou podobu.

Traumatizovaným lidem nepomůže, budou-li muset popisovat svůj životní příběh a traumatické události, ani to, budou-li pouhými příjemci terapie, při níž o nich budou rozhodovat jiní. Popisováním minulých událostí dochází u traumatizovaných osob často k retraumatizaci a "zaplavení" vyvolanými emocemi a při postupu, kdy terapeut rozhoduje o klientovi, dochází opětovně (stejně jako v čase traumatizujících událostí) k tomu, že je člověk zbaven moci a možnosti volby. Proto potřebují traumatizovaní lidé především nejnovější informace o traumatu a jeho vlivu na tělo a mozek. Při zotavování se z důsledků traumatu je pro ně často snadnější důvěřovat informacím než důvěřovat člověku. Získané informace jim pomohou lépe pochopit vlastní reakce a dají možnost spolurozhodovat o tom, kudy se mohou vydat a co chtějí vyzkoušet na své vlastní cestě k uzdravení.

Tak nějak by se dalo shrnout hlavní přesvědčení autorky, psychoterapeutky a klinické psycholožky Janiny Fisher, jež patří mezi uznávané odbornice na léčbu traumatu. V roce 2023 jí vyšla v nakladatelství Portál výborná publikace Překonávání traumatu, která je českým překladem původního titulu Transforming the living legacy of trauma, vydaného o pouhé dva roky dříve. Dle svých vlastních slov vychází Fisher ve své terapeutické práci z nejnovějších neurobiologických poznatků o fungování traumatizovaného mozku a ze zkušeností dvou nejvlivnějších průkopníků v oboru: Judith Herman a Bessela van der Kolka. Kniha začíná představením hlavních východisek, jež jsem si dovolila shrnout v úvodu a jež se táhnou celou publikací jako pomyslná "červená nit" a pokračuje důležitými tipy pro terapeuty, jak publikaci používat (mj. např. tip, že není nutné procházet kapitolami postupně, ale je důležité reagovat na aktuální potřeby klienta, že je možné určité části přeskočit a ty, které jsou pro něj důležité, naopak procházet opakovaně či dlouhodobě). V osmi kapitolách publikace nesoucí v českém překladu podtitul Pracovní sešit pro terapeuty i klienty se postupně seznámíme s dopadem traumatu na mozek, s tím, jak nám určité reakce pomohly náročné situace přežít, jak je možné najít cestu ven ze sebedestruktivních vzorců zvládání, jaký vliv měla na naše prožívání citová vazba k pečující osobě, co je to disociace či fragmentace a k čemu slouží a v neposlední řadě také to, jak je možné se z důsledků traumatizujících událostí uzdravit a přejít od minulosti k přítomnosti.

Jak čtenář prochází jednotlivými kapitolami, naráží na zřetelně označené odkazy na pracovní listy, jež může využít. Za velké plus publikace považuji to, že pracovní listy bezprostředně nenásledují text, v němž jsou zmiňovány, ale jsou umístěny často po dvou, třech či čtyřech s odstupem, takže je každý z nich na samostatné stránce, což výrazně usnadňuje případné kopírování pro potřeby využití těchto listů jak pro klienta samotného, tak i v rámci terapie a zároveň je díky tomuto uspořádání zachována souvislost textu. Pracovních listů je celkem 26, ovšem jak už bylo zmíněno výše, může čtenář využít klidně jen některé z nich (a to i opakovaně), jelikož na sebe nenavazují. I toto považuji za výhodu, stejně tak jako velmi dobré grafické zpracování knihy a věcné, souvislé, logické a srozumitelné vyjadřování autorky. Dle mého názoru je kniha cennou sbírkou promyšlených, praxí ověřených a velmi dobře použitelných metod a postupů práce s emocemi, myšlenkami i projevy chování nejen lidí po prožitém traumatu, ale všech lidí, kteří si uvědomují, jak je ovlivnilo dětství, dospívání a vztahy s blízkými osobami a kteří by chtěli svým reakcím lépe porozumět či je proměňovat. Jedná se tedy zároveň i o seberozvojovou publikaci s přesahem do každodenního života. Jinými slovy jde o cennou příručku nejen pro psychology, psychoterapeuty, psychiatry a osoby, jež si uvědomují či tuší, že v minulosti prožívaly traumatizující události, ale současně také o srozumitelnou a praktickou publikaci pro každého, kdo se zajímá o fungování a vývoj mozku, zvládání náročných životních situací, psychické zdraví i seberozvoj.

Či už si traumu uvedomujeme, alebo nám z nevedomia zasahuje do života… samotná trauma nám bráni spracovať, čo sa stalo. A emócie ktoré sme prežili a ktoré sa znovu hlásia o slovo pri pokuse pracovať s traumou, nám to tiež neuľahčujú. Čo môžeme urobiť preto, aby sme traumu dokázali uchopiť a uzdraviť?

O traume sme sa rozprávali pred rokom – vďaka knihe profesora psychiatrie Bessela van der Kolka Tělo sčíta rány. Link na článok tu: https://dennikn.sk/blog/2441133/telo-spocita-rany-alebo-ako-prekonat-traumu/. Dnes na tento článok nadviažeme vďaka knihe od Janiny Fisher, ktorú možno značiť za jeho žiačku.

Rozbité úlomky

Pri čítaní knihy od Janin Fisher Překonávání traumatu mi napadla paralela s archetypom a s komplexom. Archetyp je niečím vznešeným – ideálom ktorý sa snažíme uplatniť vo svojom živote a tým ho integrovať. Ak ho odmietneme, stane sa komplexom a neustále sa bude hlásiť o slovo – niekedy viac a niekedy menej. Trauma je spojená so zlom, ktoré sa stalo a nemalo. Dôsledkom tohto zla je trauma. A podobne ako pri komplexe, ostáva niekde na pozadí a je takou tou otvorenou hnisajúcou ranou. Potrebujeme ju ošetriť, aby sa uzdravila.

Tým však zaujímavé obrazy a odkazy nekončia. Ak sa nám podarí rozbiť vázu a rozbije sa na množstvo úlomkov, tieto úlomky pozbierame a vyhodíme do koša. Podobne je to aj s traumou. To čo sa stalo – obraz toho sa rozbil na množstvo kúskov. Podarí sa nám ich nájsť, navzájom pospájať a obnoviť obraz?

Situácia nie je jednoduchá. Trauma je spojená s emóciami a tie nám bránia k situácií sa vrátiť. Ale poďme pekne po poriadku…

Ako na traumu

Kniha od Janiny Fisher má podnázov Pracovný zošiť pre terapeutov a klientov. Táto kniha totiž neprináša len teóriu, ale aj veľa praktických cvičení a úloh! Ak chcete s traumou pracovať, potom tento nástroj je pre Vás ako stvorený. Janin myslela na rozpoloženie, v akom sa ľudia po traume nachádzajú a preto kniha obsahuje veľa obrázkov a grafov, ktoré to podstatné znázorňujú jednoducho – uľahčujú pochopenie a spracovanie problému.

Liečba traumy má svoju históriu. Kedysi sa verilo, že cestou k liečbe traumy je analyzovať to, čo sa stalo. Uchopenie tých úlomkov, umožní ich nanovo usporiadať. A to bude cestou k liečbe. Ale sú tu dva problémy. „Vŕtanie“ sa v traume môže byť bolestivé. A za druhé – nemusí byť preto vhodný čas. Tu nám podobne ako pri paralele s archetypom a s komplexom, pomôže ďalšia paralela – s vytesnením a s potlačením. Trauma je spojená s vytesnením a s potlačením, pretože to čo sa stalo je natoľko silné, že to človeka doslova ochromilo. Preto to vytesnil a potlačil. Je to spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Ale nie je to riešenie. V danej chvíli to však pomáha fungovať. Podobne aj kóma môže prísť v okamihu, kedy bolesť pre vedomie by mohla byť neznesiteľná.

Je nutné vŕtať sa v traume, aby ju bolo možné uzdraviť? Podľa prvej učiteľky Janin – Judith Herman áno. Ale to „vŕtanie“ má „podobu“ informácií. Informácie o traume pomáhajú „to“ celé pochopiť a spracovať. Kľúčom k pochopeniu je poznanie – čo trauma je a ako funguje. Janin pod vplyvom Bessela van der Kolka sa rozhodla hľadať riešenie, ako pomôcť pri prekonaní traumy.

Trauma ktorá pretrváva

Liečba traumy je spojená s prekážkou, ktorá pomerne dlho ostávala bez pozornosti. A to je pamäť a ešte pred tým spôsob, ako náš mozog funguje.

Ak sa nad tým zamyslíte, ak sa rozpomeniete na nejakú traumu, koľko z toho si pamätáte? Či skôr nepamätáte? Ako už asi začínate tušiť. Z toho čo sa stalo, si veľa nepamätáme. A to čo si pamätáme, je „selektívne“. Môžeme si pamätať veľa z okamihu pred a po, ale nie zo samotnej udalosti. Akoby sme mali výpadok pamäte. Trauma je spojená skôr s prejavmi, než so spomienkami. A príčinou je náš mozog.

S traumou sa spájajú konkrétne prejavy. Ale tieto prejavy si nemusíme spájať s traumou. A preto, ak ich u seba spozorujeme, treba sa zamyslieť, či nemôžu byť dôsledkom traumy. A aké to prejavy sú? Janin spomína 18 konkrétnych. Mňa najviac zaujali tieto: strata pocitu kto som, chronická bolesť, pocit viny a hanby, otupenosť, podráždenosť a strata nádeje. Trauma ktoré nie je liečená a vyliečená, akoby neskončila. Pretrváva. Prečo sa s ňou nevieme rozlúčiť? Prečo ju nevieme poslať do minulosti? Odpoveď sa opäť skrýva v mozgu...

Ohrozenie za každým rohom

Keď sa ocitneme v ohrození, nie je čas na premýšľanie. Je v tom inštinkt. Pud sebazáchovy. Jednoducho chceme prežiť. Zoči voči ohrozeniu, máme niekoľko možností: zaútočiť, brániť sa a ostať stáť (snažiť sa nepútať pozornosť). To sú tri konkrétne scenáre prežitia. Každý z nich má svoje „racio“. Tieto scenáre majú situačné uplatnenie – niekedy sa hodia viac, niekedy menej. V každom prípade – mať nejaký plán ktorý môžeme uplatniť bezprostredne, zvyšuje šancu na prežitie. Na premýšľanie nie je miesto. A čas. Keby sme nad tým premýšľali, mohli by sme prísť na lepšie riešenie. Ale ten čas nemáme. Alebo presnejšie, naši predkovia ho nemali a my ho občas máme. My dnes na rozdiel od našich predkov, sa nemusíme báť o život. Málokedy nám ide o život. Preto by sme k trom stratégiám prežitia: boj, útek a strnutie mohli pridať aj štvrtú – premyslieť si možnosti (ak je čas). K tomu je však dlhá cesta. A je otázkou, či sa k tomu dopracujeme (evolúcia nejaký čas trvá). A prečo je to problém?

Pre spracovanie spomienky, pre jej uchovanie je dôležitý hipokampus. Vďaka nemu je spomienka uložená do kontextu (zázemie), získa chronologický kontext a význam. Pri ohrození a traume je hipokampus potlačený. A tak spomienka nie je spracovaná tak, ako by mala. Prežili sme to, ale máme problém to pomenovať, chýbajú nám tie správne slová. Začneme pochybovať o tom, čo sa stalo. Začneme si klásť otázky, či za to nemôžeme a či sme si to nezaslúžili. Naozaj sa to stalo?

Myslíme si, že po traumatickej skúsenosti to odznie. Ale tak to nie je. Práve pre prežitie traumy to už znovu nechceme zažiť a preto náš systém, naše senzory a zmysly ostanú viac v pozore. Náš systém sa stane precitliveným. A čoraz viac do nášho života vstúpia spúšťače – impulzy ktoré dokážu traumu pripomenúť a ktoré si môžeme „vyložiť“ ako nové a ďalšie ohrozenie. Ľuďom po traume chýbajú spomienky, ktoré by im pomáhali situáciu spracovať. Ostala len bolesť a aj tá je skrytá. A robí všetko preto, aby sme to znovu „nezažili“. Ak by sme to prekonali,, nemuseli by sme sa báť. Ale takto sa bojíme minulosti (toho čo sa stalo), ale aj budúcnosti (že sa to znovu stane).

Prežiť!

Toto členenie je síce už prekonané, ale v prípade traumy je užitočné. Hovorí o troch mozgových štruktúrach. Ten prvý, to je mozog plaza. Základné funkcie a prežitie. A teda aj inštinkty a reflexy. Je to život bez premýšľania. Druhou štruktúrou je mozog savca. Tam už zohráva úlohu lymbický systém. Patria sem emócie, prežitky, neverbálne prejavy, vzťahy a traumatická pamäť. A treťou je reaktívny mozog a ten sa spája s analýzou a s premýšľaním, s verbálnym vyjadrovaním, ale aj s pamäťou a s riešením problémov. Môžeme zoči voči problému zapojiť mozog plaza a prežiť. Napriek prežitiu môžeme prežiť traumu a mať s tým spojené pocity a emócie. To je mozog savca. Dokážeme zapojiť reaktívny mozog?

Pri ohrození sa k slovu dostane mozog plaza a savca. Kortex a teda reaktívny mozog je daný do úzadia. Zosilnená je reaktivita a impulzivita.

Keď racio ide „bokom“

Emočné a telesné spomienky spojené s traumou sa ukladajú do amygdaly a ľahko sa znova aktivujú. A keď sa amygdala prihlási k slovu, verbálne spomienky a teda racionálny mozog ide bokom. Po traumatickom okamihu máme pocit, akoby sme mali len útržky. Chýba nám príbeh – čo sa stalo. Uvedomenie si. Sme zmätení. Zahltení tým, čo sa stalo. Keď sa chceme zaoberať traumou, opäť sa „vyhodia“ poistky, racio ide bokom a k slovu sa hlásia emočné rany.

Situáciu sťažuje chýbajúci príbeh, pretože bez príbehu a teda kontextu, emócia sa ľahko dostane k slovu – ľahko ju znovu vyvoláme a spolu s ňou sa pripomenie všetko to, čo sa stalo. Už nejde o konkrétne ohrozenie, ale o ohrozenie, ktoré na seba berie podobu toho, čo sme prežili. Nežijeme prítomnosťou, žijeme spomienkou a teda v minulosti.

Bolo by dobré nepokúšať sa osamote prísť tomu na kĺb. Ísť ako sa hovorí na kosť a cez prejavy hľadať konkrétnu traumu. Nemusíme totiž ten pohľad ustáť. Úplne postačí, ak vieme čo vedie k problému (čo je spúšťačom) a budeme sa tomu vyhýbať. A prácu na traume zveríme do rúk terapeuta. Je to ako pri panike a úzkosti – stačí ak spoznáme, čo vedie k problému a budeme sa tomu vyhýbať a cez terapiu sa naučíme tomu čeliť. Nemusíme všetko vybojovať sami.

Ako si uľaviť?

Aby bolo jasné, sme nažive vďaka mozgu. Nemôžeme mu vyčítať, že má nástroje na prežitie. Budeme niekedy schopný premýšľania v ohrození? Asi áno. Máme nádej, že evolúcia k tomu smeruje. Ale ešte ubehlo málo času k zanechaniu vzorca – podľa ktorého nám často ide o život a preto netreba čakať a treba konať. Je to automatický proces, premýšľanie ide bokom. Čo s tým?

Keď prebieha trauma, je už neskoro. Náš boj začína skôr, alebo mimo traumu – v nácviku činností, ktoré oslabujú amygdalu a obnovujú rovnováhu v senzoroch – aby sme neboli prehnane citliví. Ako?

Ide o koncept stíšenia, meditácie, relaxu, ale aj mindfulness a teda všímavosti. Všetko toto berie „vietor“ z plachiet amygdaly a tým napomáha k zvládnutiu situácie. Zároveň tieto nástroje pomáhajú dostať citlivosť do správnych hraníc. A tam kde nie je vyhlásený stav „pohotovosti“, tam je priestor si premyslieť, čo urobíme. Pocit bezpečia máme, keď cítime úľavu, alebo keď racionálne zhodnotíme, že sme v bezpečí. Racionálne zhodnotiť situáciu nevieme, keď prebieha trauma. A úľava? K tej vieme dospieť vďaka vyššie spomenutým nástrojom.

Na ceste za úľavou

Keď sme už spomenuli tri mozgové štruktúry, spomenieme aj dva nervové systémy. Sympatický nervový systém – keď sme v nebezpečí, všetko podriadi prežitiu. A boju o prežitie. Parasympatický nervový systém vedie k útlmu. Je to podobné životu. Aktivita sa strieda s pokojom. Ak si nedoprajeme oddych, hrozí vyčerpanie a kolaps. Tu je to tiež tak. Nemôžeme byť stále traumatizovaní. Môžeme byť dlhodobo akoby uviaznutí v týchto systémoch. Stále v pozore. Alebo stále v úkryte. Spomínate si na prejavy traumy, kde bola strata nádeje, ale aj pocit viny a hanby…? To je ústup z pozícií. Akoby sme sa schovali do krytu. Nech nám nikto neublíži.

S traumou sa často spája sebapoškodzovanie, sebadeštrukcia, ale aj utápanie bolesti cez návykovú látku. Snaha uvoľniť a prehlušiť bolesť, prežiť úľavu aspoň na chvíľu (sebadeštrukcia a seba poškodzovanie). Vzorec je jednoduchý. Ide o podobu ohrozenia, kedy organizmus vyplaví do tela látky, ktoré nás „nadopujú“. Snaha otupiť, prehlušiť, zosilniť, ale aj zmeniť pocity a emócie. To sú návykové látky. A pri opakovanom požití sa zvyšuje riziko návyku. Zvyšuje sa potreba zvýšiť dávku a rastie závislosť. Nič z tohto nie je riešením.

Sila vôle nestačí

Keď sa mozog vypne, keď bežíme na plaza, alebo savca, sila vôle nestačí. Tá to neutiahne. Pocit viny a hanby takisto vypína mozog, teda jeho racionálnu časť. Čo iné je vina a hanba, ak nie pocit a emócia? Ok je to aj stav a môžeme sa rozprávať aj o etickej a morálnej a teda racionálnej rovine. Ale v rovine prežívania je to emócia a pocit. A tie „vyrazia“ poistky racionality.

Keď sa rozhodnete zaoberať traumou, k slovu sa dostanú mnohé veci, ktoré nie sú príjemné. Je to daň za uzdravenie. Patrí to k tomu. Otázkou je, ako to načasovať. A pripraviť sa na to a nenechať sa tým zaskočiť. Lepšie sa tým prechádza vďaka terapeutovi…

Cesta k pokoju

Hovorili sme o troch mozgových štruktúrach, o dvoch nervových systémoch a ešte spomenieme, že mozog má pravú a ľavú „stranu“. Prečo je to dôležité? Každá má iné funkcie a možnosti. Ľavá hemisféra pracuje so slovami a s myslením. Pravá pracuje s emóciami a s intuíciou. Potrebujeme obe. A trauma v podstate narúša obe. Racionalitu vyradí a racionalita neverí emocionalite. A tak žijeme v strachu a v napätí. Emócie a pocity nie sú usmernené a tak sú utrhnuté z reťaze. Čo nám pomáha obnoviť „spojenie“ medzi pravou a ľavou časťou mozgu? Cit pre prítomnosť. Prežívanie prítomnosti. Stíšenie, oddych, koncept mindfulness a teda všímavosti.

Dokážeme sa celé mesiace trápiť tým, čo bolo a nad tým, čo bude. Ako z toho von? Cez všímavosť. Vďaka všímavosti sa učíme nechať veci plynúť a keď ich necháme plynúť, potom nás len tak niečo nerozhodí. Náš varovný systém prestane byť precitlivelý.

S traumou sa spája aj riziko fragmentácie a disociácie – časť z nás akoby sa odštiepila. Jedna časť – tú obetujeme, aby sme prežili a tá druhá – tá prežije. Počas traumy a predovšetkým pri pokračujúcej a opakujúcej sa traume, môže byť tento proces, tento spôsob vysporiadania sa so situáciou prirodzený, ale nie normálny, pretože vedie k deformácií…

.

Keď sa váza rozbije, úlomky pozbierame a vyhodíme do koša. A čo keď sa rozbije náš život? Trauma túto situáciu pripomína. Dokonca možno reálne hovoriť aj o úlomkoch – tá situácia pripomína obraz, ktorý sa rozpadol na množstvo kúskov… V Japonsku má tradíciu technika Kintsugi, ktorá pracuje s úlomkami. Nemusíme ísť do detailu, ale úlomky sa pozbierajú a nádoba sa znovu obnoví. Spojenie – línia kadiaľ došlo k lomu je vyznačená zlatom. Vďaka tejto technike sa nádobe môže používať, ale predovšetkým – hoci to nebolo zámerom, tak sa stala originálnou a stúpla na cene. To čo bolo zranené, dalo impulz k premene a vďaka tomu váza stúpla na cene. Kiežby k traume neprišlo, ale keď už sa to „stalo“, je tu možnosť niečo s tým urobiť…