Život s traumou. A ako ďalej… - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.skČi už si traumu uvedomujeme, alebo nám z nevedomia zasahuje do života… samotná trauma nám bráni spracovať, čo sa stalo. A emócie ktoré sme prežili a ktoré sa znovu hlásia o slovo pri pokuse pracovať s traumou, nám to tiež neuľahčujú. Čo môžeme urobiť preto, aby sme traumu dokázali uchopiť a uzdraviť?
O traume sme sa rozprávali pred rokom – vďaka knihe profesora psychiatrie Bessela van der Kolka Tělo sčíta rány. Link na článok tu: https://dennikn.sk/blog/2441133/telo-spocita-rany-alebo-ako-prekonat-traumu/. Dnes na tento článok nadviažeme vďaka knihe od Janiny Fisher, ktorú možno značiť za jeho žiačku.
Rozbité úlomky
Pri čítaní knihy od Janin Fisher Překonávání traumatu mi napadla paralela s archetypom a s komplexom. Archetyp je niečím vznešeným – ideálom ktorý sa snažíme uplatniť vo svojom živote a tým ho integrovať. Ak ho odmietneme, stane sa komplexom a neustále sa bude hlásiť o slovo – niekedy viac a niekedy menej. Trauma je spojená so zlom, ktoré sa stalo a nemalo. Dôsledkom tohto zla je trauma. A podobne ako pri komplexe, ostáva niekde na pozadí a je takou tou otvorenou hnisajúcou ranou. Potrebujeme ju ošetriť, aby sa uzdravila.
Tým však zaujímavé obrazy a odkazy nekončia. Ak sa nám podarí rozbiť vázu a rozbije sa na množstvo úlomkov, tieto úlomky pozbierame a vyhodíme do koša. Podobne je to aj s traumou. To čo sa stalo – obraz toho sa rozbil na množstvo kúskov. Podarí sa nám ich nájsť, navzájom pospájať a obnoviť obraz?
Situácia nie je jednoduchá. Trauma je spojená s emóciami a tie nám bránia k situácií sa vrátiť. Ale poďme pekne po poriadku…
Ako na traumu
Kniha od Janiny Fisher má podnázov Pracovný zošiť pre terapeutov a klientov. Táto kniha totiž neprináša len teóriu, ale aj veľa praktických cvičení a úloh! Ak chcete s traumou pracovať, potom tento nástroj je pre Vás ako stvorený. Janin myslela na rozpoloženie, v akom sa ľudia po traume nachádzajú a preto kniha obsahuje veľa obrázkov a grafov, ktoré to podstatné znázorňujú jednoducho – uľahčujú pochopenie a spracovanie problému.
Liečba traumy má svoju históriu. Kedysi sa verilo, že cestou k liečbe traumy je analyzovať to, čo sa stalo. Uchopenie tých úlomkov, umožní ich nanovo usporiadať. A to bude cestou k liečbe. Ale sú tu dva problémy. „Vŕtanie“ sa v traume môže byť bolestivé. A za druhé – nemusí byť preto vhodný čas. Tu nám podobne ako pri paralele s archetypom a s komplexom, pomôže ďalšia paralela – s vytesnením a s potlačením. Trauma je spojená s vytesnením a s potlačením, pretože to čo sa stalo je natoľko silné, že to človeka doslova ochromilo. Preto to vytesnil a potlačil. Je to spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Ale nie je to riešenie. V danej chvíli to však pomáha fungovať. Podobne aj kóma môže prísť v okamihu, kedy bolesť pre vedomie by mohla byť neznesiteľná.
Je nutné vŕtať sa v traume, aby ju bolo možné uzdraviť? Podľa prvej učiteľky Janin – Judith Herman áno. Ale to „vŕtanie“ má „podobu“ informácií. Informácie o traume pomáhajú „to“ celé pochopiť a spracovať. Kľúčom k pochopeniu je poznanie – čo trauma je a ako funguje. Janin pod vplyvom Bessela van der Kolka sa rozhodla hľadať riešenie, ako pomôcť pri prekonaní traumy.
Trauma ktorá pretrváva
Liečba traumy je spojená s prekážkou, ktorá pomerne dlho ostávala bez pozornosti. A to je pamäť a ešte pred tým spôsob, ako náš mozog funguje.
Ak sa nad tým zamyslíte, ak sa rozpomeniete na nejakú traumu, koľko z toho si pamätáte? Či skôr nepamätáte? Ako už asi začínate tušiť. Z toho čo sa stalo, si veľa nepamätáme. A to čo si pamätáme, je „selektívne“. Môžeme si pamätať veľa z okamihu pred a po, ale nie zo samotnej udalosti. Akoby sme mali výpadok pamäte. Trauma je spojená skôr s prejavmi, než so spomienkami. A príčinou je náš mozog.
S traumou sa spájajú konkrétne prejavy. Ale tieto prejavy si nemusíme spájať s traumou. A preto, ak ich u seba spozorujeme, treba sa zamyslieť, či nemôžu byť dôsledkom traumy. A aké to prejavy sú? Janin spomína 18 konkrétnych. Mňa najviac zaujali tieto: strata pocitu kto som, chronická bolesť, pocit viny a hanby, otupenosť, podráždenosť a strata nádeje. Trauma ktoré nie je liečená a vyliečená, akoby neskončila. Pretrváva. Prečo sa s ňou nevieme rozlúčiť? Prečo ju nevieme poslať do minulosti? Odpoveď sa opäť skrýva v mozgu...
Ohrozenie za každým rohom
Keď sa ocitneme v ohrození, nie je čas na premýšľanie. Je v tom inštinkt. Pud sebazáchovy. Jednoducho chceme prežiť. Zoči voči ohrozeniu, máme niekoľko možností: zaútočiť, brániť sa a ostať stáť (snažiť sa nepútať pozornosť). To sú tri konkrétne scenáre prežitia. Každý z nich má svoje „racio“. Tieto scenáre majú situačné uplatnenie – niekedy sa hodia viac, niekedy menej. V každom prípade – mať nejaký plán ktorý môžeme uplatniť bezprostredne, zvyšuje šancu na prežitie. Na premýšľanie nie je miesto. A čas. Keby sme nad tým premýšľali, mohli by sme prísť na lepšie riešenie. Ale ten čas nemáme. Alebo presnejšie, naši predkovia ho nemali a my ho občas máme. My dnes na rozdiel od našich predkov, sa nemusíme báť o život. Málokedy nám ide o život. Preto by sme k trom stratégiám prežitia: boj, útek a strnutie mohli pridať aj štvrtú – premyslieť si možnosti (ak je čas). K tomu je však dlhá cesta. A je otázkou, či sa k tomu dopracujeme (evolúcia nejaký čas trvá). A prečo je to problém?
Pre spracovanie spomienky, pre jej uchovanie je dôležitý hipokampus. Vďaka nemu je spomienka uložená do kontextu (zázemie), získa chronologický kontext a význam. Pri ohrození a traume je hipokampus potlačený. A tak spomienka nie je spracovaná tak, ako by mala. Prežili sme to, ale máme problém to pomenovať, chýbajú nám tie správne slová. Začneme pochybovať o tom, čo sa stalo. Začneme si klásť otázky, či za to nemôžeme a či sme si to nezaslúžili. Naozaj sa to stalo?
Myslíme si, že po traumatickej skúsenosti to odznie. Ale tak to nie je. Práve pre prežitie traumy to už znovu nechceme zažiť a preto náš systém, naše senzory a zmysly ostanú viac v pozore. Náš systém sa stane precitliveným. A čoraz viac do nášho života vstúpia spúšťače – impulzy ktoré dokážu traumu pripomenúť a ktoré si môžeme „vyložiť“ ako nové a ďalšie ohrozenie. Ľuďom po traume chýbajú spomienky, ktoré by im pomáhali situáciu spracovať. Ostala len bolesť a aj tá je skrytá. A robí všetko preto, aby sme to znovu „nezažili“. Ak by sme to prekonali,, nemuseli by sme sa báť. Ale takto sa bojíme minulosti (toho čo sa stalo), ale aj budúcnosti (že sa to znovu stane).
Prežiť!
Toto členenie je síce už prekonané, ale v prípade traumy je užitočné. Hovorí o troch mozgových štruktúrach. Ten prvý, to je mozog plaza. Základné funkcie a prežitie. A teda aj inštinkty a reflexy. Je to život bez premýšľania. Druhou štruktúrou je mozog savca. Tam už zohráva úlohu lymbický systém. Patria sem emócie, prežitky, neverbálne prejavy, vzťahy a traumatická pamäť. A treťou je reaktívny mozog a ten sa spája s analýzou a s premýšľaním, s verbálnym vyjadrovaním, ale aj s pamäťou a s riešením problémov. Môžeme zoči voči problému zapojiť mozog plaza a prežiť. Napriek prežitiu môžeme prežiť traumu a mať s tým spojené pocity a emócie. To je mozog savca. Dokážeme zapojiť reaktívny mozog?
Pri ohrození sa k slovu dostane mozog plaza a savca. Kortex a teda reaktívny mozog je daný do úzadia. Zosilnená je reaktivita a impulzivita.
Keď racio ide „bokom“
Emočné a telesné spomienky spojené s traumou sa ukladajú do amygdaly a ľahko sa znova aktivujú. A keď sa amygdala prihlási k slovu, verbálne spomienky a teda racionálny mozog ide bokom. Po traumatickom okamihu máme pocit, akoby sme mali len útržky. Chýba nám príbeh – čo sa stalo. Uvedomenie si. Sme zmätení. Zahltení tým, čo sa stalo. Keď sa chceme zaoberať traumou, opäť sa „vyhodia“ poistky, racio ide bokom a k slovu sa hlásia emočné rany.
Situáciu sťažuje chýbajúci príbeh, pretože bez príbehu a teda kontextu, emócia sa ľahko dostane k slovu – ľahko ju znovu vyvoláme a spolu s ňou sa pripomenie všetko to, čo sa stalo. Už nejde o konkrétne ohrozenie, ale o ohrozenie, ktoré na seba berie podobu toho, čo sme prežili. Nežijeme prítomnosťou, žijeme spomienkou a teda v minulosti.
Bolo by dobré nepokúšať sa osamote prísť tomu na kĺb. Ísť ako sa hovorí na kosť a cez prejavy hľadať konkrétnu traumu. Nemusíme totiž ten pohľad ustáť. Úplne postačí, ak vieme čo vedie k problému (čo je spúšťačom) a budeme sa tomu vyhýbať. A prácu na traume zveríme do rúk terapeuta. Je to ako pri panike a úzkosti – stačí ak spoznáme, čo vedie k problému a budeme sa tomu vyhýbať a cez terapiu sa naučíme tomu čeliť. Nemusíme všetko vybojovať sami.
Ako si uľaviť?
Aby bolo jasné, sme nažive vďaka mozgu. Nemôžeme mu vyčítať, že má nástroje na prežitie. Budeme niekedy schopný premýšľania v ohrození? Asi áno. Máme nádej, že evolúcia k tomu smeruje. Ale ešte ubehlo málo času k zanechaniu vzorca – podľa ktorého nám často ide o život a preto netreba čakať a treba konať. Je to automatický proces, premýšľanie ide bokom. Čo s tým?
Keď prebieha trauma, je už neskoro. Náš boj začína skôr, alebo mimo traumu – v nácviku činností, ktoré oslabujú amygdalu a obnovujú rovnováhu v senzoroch – aby sme neboli prehnane citliví. Ako?
Ide o koncept stíšenia, meditácie, relaxu, ale aj mindfulness a teda všímavosti. Všetko toto berie „vietor“ z plachiet amygdaly a tým napomáha k zvládnutiu situácie. Zároveň tieto nástroje pomáhajú dostať citlivosť do správnych hraníc. A tam kde nie je vyhlásený stav „pohotovosti“, tam je priestor si premyslieť, čo urobíme. Pocit bezpečia máme, keď cítime úľavu, alebo keď racionálne zhodnotíme, že sme v bezpečí. Racionálne zhodnotiť situáciu nevieme, keď prebieha trauma. A úľava? K tej vieme dospieť vďaka vyššie spomenutým nástrojom.
Na ceste za úľavou
Keď sme už spomenuli tri mozgové štruktúry, spomenieme aj dva nervové systémy. Sympatický nervový systém – keď sme v nebezpečí, všetko podriadi prežitiu. A boju o prežitie. Parasympatický nervový systém vedie k útlmu. Je to podobné životu. Aktivita sa strieda s pokojom. Ak si nedoprajeme oddych, hrozí vyčerpanie a kolaps. Tu je to tiež tak. Nemôžeme byť stále traumatizovaní. Môžeme byť dlhodobo akoby uviaznutí v týchto systémoch. Stále v pozore. Alebo stále v úkryte. Spomínate si na prejavy traumy, kde bola strata nádeje, ale aj pocit viny a hanby…? To je ústup z pozícií. Akoby sme sa schovali do krytu. Nech nám nikto neublíži.
S traumou sa často spája sebapoškodzovanie, sebadeštrukcia, ale aj utápanie bolesti cez návykovú látku. Snaha uvoľniť a prehlušiť bolesť, prežiť úľavu aspoň na chvíľu (sebadeštrukcia a seba poškodzovanie). Vzorec je jednoduchý. Ide o podobu ohrozenia, kedy organizmus vyplaví do tela látky, ktoré nás „nadopujú“. Snaha otupiť, prehlušiť, zosilniť, ale aj zmeniť pocity a emócie. To sú návykové látky. A pri opakovanom požití sa zvyšuje riziko návyku. Zvyšuje sa potreba zvýšiť dávku a rastie závislosť. Nič z tohto nie je riešením.
Sila vôle nestačí
Keď sa mozog vypne, keď bežíme na plaza, alebo savca, sila vôle nestačí. Tá to neutiahne. Pocit viny a hanby takisto vypína mozog, teda jeho racionálnu časť. Čo iné je vina a hanba, ak nie pocit a emócia? Ok je to aj stav a môžeme sa rozprávať aj o etickej a morálnej a teda racionálnej rovine. Ale v rovine prežívania je to emócia a pocit. A tie „vyrazia“ poistky racionality.
Keď sa rozhodnete zaoberať traumou, k slovu sa dostanú mnohé veci, ktoré nie sú príjemné. Je to daň za uzdravenie. Patrí to k tomu. Otázkou je, ako to načasovať. A pripraviť sa na to a nenechať sa tým zaskočiť. Lepšie sa tým prechádza vďaka terapeutovi…
Cesta k pokoju
Hovorili sme o troch mozgových štruktúrach, o dvoch nervových systémoch a ešte spomenieme, že mozog má pravú a ľavú „stranu“. Prečo je to dôležité? Každá má iné funkcie a možnosti. Ľavá hemisféra pracuje so slovami a s myslením. Pravá pracuje s emóciami a s intuíciou. Potrebujeme obe. A trauma v podstate narúša obe. Racionalitu vyradí a racionalita neverí emocionalite. A tak žijeme v strachu a v napätí. Emócie a pocity nie sú usmernené a tak sú utrhnuté z reťaze. Čo nám pomáha obnoviť „spojenie“ medzi pravou a ľavou časťou mozgu? Cit pre prítomnosť. Prežívanie prítomnosti. Stíšenie, oddych, koncept mindfulness a teda všímavosti.
Dokážeme sa celé mesiace trápiť tým, čo bolo a nad tým, čo bude. Ako z toho von? Cez všímavosť. Vďaka všímavosti sa učíme nechať veci plynúť a keď ich necháme plynúť, potom nás len tak niečo nerozhodí. Náš varovný systém prestane byť precitlivelý.
S traumou sa spája aj riziko fragmentácie a disociácie – časť z nás akoby sa odštiepila. Jedna časť – tú obetujeme, aby sme prežili a tá druhá – tá prežije. Počas traumy a predovšetkým pri pokračujúcej a opakujúcej sa traume, môže byť tento proces, tento spôsob vysporiadania sa so situáciou prirodzený, ale nie normálny, pretože vedie k deformácií…
.
Keď sa váza rozbije, úlomky pozbierame a vyhodíme do koša. A čo keď sa rozbije náš život? Trauma túto situáciu pripomína. Dokonca možno reálne hovoriť aj o úlomkoch – tá situácia pripomína obraz, ktorý sa rozpadol na množstvo kúskov… V Japonsku má tradíciu technika Kintsugi, ktorá pracuje s úlomkami. Nemusíme ísť do detailu, ale úlomky sa pozbierajú a nádoba sa znovu obnoví. Spojenie – línia kadiaľ došlo k lomu je vyznačená zlatom. Vďaka tejto technike sa nádobe môže používať, ale predovšetkým – hoci to nebolo zámerom, tak sa stala originálnou a stúpla na cene. To čo bolo zranené, dalo impulz k premene a vďaka tomu váza stúpla na cene. Kiežby k traume neprišlo, ale keď už sa to „stalo“, je tu možnosť niečo s tým urobiť…
