V psychologické literatuře bych tuto knihu označila i jako průlomovou, neboť vás prvně seznámí s pojmem vysoce konfliktní osobnost (ve zkratce HCP) a její kapitoly poučují nejen o psychologické stránce v politické sféře, povahách jednotlivých světově známých politiků, ale i o tom, koho volíme, proč a jak si svého politického favorita vybrat a čemu se v těchto volbách vyvarovat.

Autorem je Bill Eddy, právník, mediátor a ředitel Institutu pro řešení konfliktů, kterým v knize věnuje značnou část, protože konfliktnost patří k jedné ze čtyřiceti charakteristik vysoce konfliktních osobností. Dále uvádí také charisma a šarm, kterým politici s tímto vzorcem chování vyrábějí falešné krize a tváří se jako falešní hrdinové bojující proti falešnému padouchovi. Tím může být například jiný politik, společenské menšiny či krize. Vysoce konfliktní osobnosti mají také specifický styl vyjadřování, popsala bych to jako bulvární sklony, neboť jde o užívání pádných a emotivních slov právě pro zaujetí obecenstva a působení na jejich emoce a city. I tyto aspekty jsou v knize popsány, a to na příkladech několika politiků, například na Donaldu Trumpovi, Adolfu Hitlerovi, Vladimiru Putinovi, Josifu Stalinovi, Mao Ce-Tungovi a dalších i historicky významných vysoce konfliktních osobnostech, jimž se povedla získat moc neuvěřitelnými prostředky ve formě chování, a tuto moc dokázali využít nezapomenutelným způsobem.

Osobně se literatury i článků ohledně smýšlení politiků, jejich povahy a plánů vždy trochu obávám, nicméně tento titul mě nadchl nejen způsobem autorova sdělení, čtivým a srozumitelným stylem řekla bych i pro laika, ale i objektivitou, které ne vždy autor v této tematické literatuře dosahuje. Vzhledem k obsahu je navíc kniha vhodná k doporučení mladým voličům v zájmu vyvarovat se dalšímu zvolení politiků, kteří jsou vysoce konfliktními osobnostmi, často, jak uvedl autor, se sociopatickými či narcistickými rysy chování.

Kromě této prevence se autor věnuje i teoretickému popisu, jak takového politika zastavit, ovšem dle mého názoru navržené teorie nemusí být často vůbec uskutečnitelné, zvláště pokud by šlo o politika se světovým dosahem a extrémní popularitou. Na druhou stranu jestli by byly podněty z knihy využity kandidátem nebo jiným politikem, který se již jmenovanými rysy vysoce konfliktní osobností nevyznačuje, byl by to dost možná krok tím správným směrem, neboť právě někdo takový by se mohl pokusit aplikovat rady a tipy uvedené Billem Eddym nejen pro správnou voličskou kampaň, ale i pro boj s vysoce konfliktními osobnostmi.

Proč volíme psychopaty a jak to zastavit. Název knihy, kterou stvořil Bill Eddy, renomovaný právník a psychoterapet, mě na první pohled upoutal. Již delší dobu jsem si čas od času kladla otázku, proč za své zastupitele volíme osoby, které jsou sice výrazné a jsou jich plná média, ale často se ukáží jako nebezpečné pro demokracii nebo v lepším případě neschopné kvalitně zajistit fungování státu. Lze tomu vůbec zabránit? Byla jsem tedy velmi zvědavá, zda mi tato kniha dokáže odpovědět. K mému překvapení odpověděla a velmi uspokojivým způsobem.

V první části knihy autor popisuje, kdo jsou tzv. vysoce konfliktní osobnosti a proč jsou pro nás zajímavé. Autor vysvětluje, jak je rozpoznat a popisuje proč my, voliči, těmto osobnostem často podléháme.

Ve druhé části knihy autor předkládá příklady vysoce konfliktních politiků, jak z historie (Stalin, Hitler, Mao), tak ze současnosti (Orbán, Trump, Putin) a detailně na těchto případech demonstruje falešnou triádu, kterou tyto osoby používají, aby manipulovali s ostatními – Dělají ze sebe falešného hrdinu, který musí zachránit obyvatelstvo trpící falešnou krizí, kterou zapříčinil falešný padouch. Často tyto osoby využívají naší emocionality a prostor médií k rozdělení společnosti.

Poslední část knihy pojednává o možnostech, které mohou zamezit zvolení vysoce konfliktních politiků. Zde autor v podstatě shrnuje předchozí kapitoly a vytváří jasný návod jak dál postupovat. Nastiňuje obraz politika, který vyniká empatií, silou, rozumem a asertivním přístupem, a který se nenechá strhnout agresivní rétorikou vysoce konfliktních politiků. V závěru poskytuje krátký návod jak překonat fake news.

Součástí knihy jsou i přílohy, kde najdeme například test vysoce konfliktní osobností, jejich nejčastější používané výroky či mapu rozdělení společnosti do 4 voličských skupin atd.

Celá kniha je velmi dobře strukturovaná. Vše má své místo, dá se dobře najít a v textu se skvěle orientuje. Kniha je jasná, srozumitelná, uživatelsky příjemná. Líbí se mi, že autor nikoho do ničeho nenutí, neříká co je dobře a co je špatně. Jen popisuje a upozorňuje na určitý společenský jev, který pokládá za nebezpečný, ale svůj názor nevnucuje, není agresivní. Naopak působí velmi rozumně a smířlivě. Hledá cestu jak společnosti pomoci a znovu jí spojit, ne jí poštvat proti sobě. Zaroveň důrazně upozorňuje na rizika vládnutí psychopatů. Težko se s ním argumentuje, všechny údajé jsou dohledatelné a podložené. Třetí kapitola funguje jako protiklad k ostatním a je zpracovaná spíše formou návodu jak se vysoce konfliktním politikům postavit.

Co jediné bych vytkla je podle mě skoro zbytečná délka knihy, ve které se autor hodně opakuje a člověk má na začátku třetí kapitoly pocit, že už se nic nového nedozví. Přitom se dostává do velmi důležité části knihy. Na druhou stranu určitá repetetivnost pomáhá k opravdu dobré fixaci základních myšlenek a nejde o nic strašného. Velmi se mi líbilo uvedení a rozebrání kontkrétních situací z historie i ze současnosti. Neubránila jsem se hledání vysoce konfliktních politiků i v našem prostředí. Také mě zaujala část příloh, která je sice orientační, ale skvěle zpracovaná a poutavá.

Kniha rozhodně stojí za přečtení. Jedná se o základní četbu pro každého, kdo chce přemýšlet o volbách a o fungování státu. V knize jsou obsaženy velmi jednoduché myšlenkové postupy, které pomáhají odhalit vysoce konfliktní osobnosti i mimo politickou sféru a zároveň zde nalezneme způsoby, jak se s takovými osobami vyrovnat. Je určená naprosto všem voličům i osobám, které uvažují o kandidování v podstatě do jakékoli funkce. Pro mě byla kniha velkým přínosem.

Onedlho nás čakajú voľby, ktoré sú dôležité pre život v meste či v župe. Následne nás budú čakať parlamentné, či prezidentské voľby. Máme dlhodobé skúsenosti s voľbou „menšieho“ zla. A často uveríme novému „spasiteľovi“, z ktorého sa zakaždým vykľul nový zloduch. Ako to zmeniť?

Bill Eddy začínal ako terapeut. Práve počas terapie sa začal stretávať s rôznymi poruchami osobnosti. Dvanásť rokov pracoval ako terapeut a potom sa presunul do oblasti riešenia sporov. A začal z tohto dôvodu študovať právo. A časom pochopil, že veľa právnych sporov sa spája s ľuďmi, ktorí majú poruchu osobnosti. A vďaka tejto poruche sa často púšťajú do nekonečných sporov. A tak prišiel s definíciou vysoko konfliktných ľudí (High Conflict Person – HCP) a začal na tú tému robiť osvetu medzi právnikmi a sudcami. Nakoniec sa ešte raz posunul a využil pritom psychologické a právnické vzdelanie – v čase stúpajúceho napätia v spoločnosti sa začal venovať politike a odhalil, že medzi mnohými politikmi je veľa osôb, ktoré spadajú do kategórie vysoko konfliktných ľudí. Dnes si priblížime jeho knihu Proč volíme psychopaty a jak to zastavit…

Škatuľkovanie nie je riešením

Informácie a poznatky ktoré Bill Eddy prináša, Vás pochopiteľne môžu viesť ku snahe škatuľkovať ľudí okolo seba, ako osoby s poruchou osobnosti. Nerobte to. Tým ľuďom a ani okoliu by to pravdepodobne nepomohlo. Skôr tento poznatok použite na to, aby ste sa naučili, ako s nimi komunikovať. Samozrejme, ak by svojím konaním ohrozovali niekoho, je to iné. O rizikách a o možnej poruche Bill Eddy radí hovoriť v prípade osoby, ktorá sa uchádza o funkciu, pretože tam v prípade získania moci sú prítomné veľké riziká pre ľudí a spoločnosť.

Vysoko konfliktná osoba

S vysoko konfliktnou osobou sa spájajú určité vzorce správania a tie sú rovnaké bez ohľadu na to, akú profesiu človek robí. Ich dopad je však horší v prípade, že takýto človek má pod sebou nejakých ľudí (manažér, riaditeľ), alebo ak je vo funkcií (politik). Človek s takýmto postavením môže negatívne ovplyvniť život väčšej skupiny ľudí. Ale rizikom je aj v prípade, ak je členom tímu a má spolupracovať s inými ľuďmi.

Porucha osobností má veľa podôb. K najhorším patrí narcis a sociopat. Obidve majú časté zastúpenie medzi vysoko konfliktnými ľuďmi. Budeme sa viac venovať týmto dvom, hoci riziko zneužitia postavenia, ale aj negatívneho vplyvu na druhých, sa spája aj s inými poruchami. Nie však v takej miere. Nakoniec, nie každý narcis a sociopat je aj vysoko konfliktnou osobou.

3 príklady za všetky

Najväčšie vraždenie v 20 storočí sa spája s troma mužmi: Hitler, Stalin a Mao Ce-tung. Hitler bol zodpovedný za 55 miliónov obetí. Stalin za 20 miliónov a Mao za 40 miliónov.

Na príbehu Hitlera môžeme vidieť, ako s normálnym národom zamáva jedna nevypočítateľná osobnosť – II. sv. vojnu si želal prakticky len on. Ostatní do nej boli viac či menej vtiahnutí. Násilná kolektivizácia, následný hladomor a genocída nielen Ukrajincov, sa spája s jediným človekom – Stalinom. Bolo to jeho rozhodnutie. A hladomor sa spája aj s Maom a s jeho snahou o kolektivizáciu v Číne. A so Stalinom, s Maom a s Hitlerom sa spájajú aj ďalšie obete (z iných dôvodov).

Všetci traja sú príkladom toho, čo môže spôsobiť človek s poruchou osobnosti, ak sa dostane veľmi vysoko.

Prečo je to riziko

Môžete sa pýtať, či politická kríza a problémy, nemôžu byť dôsledkom historických sporov, alebo problémov ktoré boli pod povrchom, či už ekonomické, rasové, alebo etnické.

Keď jednotlivé krajiny v Afrike získavali nezávislosť, zrazu sme tu mali cca 160 etnických skupín. Neskutočnú rozmanitosť. Ale etnické násilie zasiahlo len 1 % z nich. Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, tak zrazu v priestore bolo 45 etnických skupín. Násilie sa však spájalo s 4,4 % z nich. Výnimkou bol konflikt a vojna v Juhoslávii. Ale tam na viacerých stranách boli vodcovia, ktorí boli vysoko konfliktnými osobami. Práve vďaka tomu sa im podarilo poštvať proti sebe ľudí, ktorí bez ohľadu na rasu či etnikum žili dovtedy vedľa seba. A bez konfliktov.

Ak sa pozrieme na typického nemeckého nacistu z roku 1932, bol to muž krátko po tridsiatke, ktorý nemal strednú školu, bol z nižšej strednej triedy, bol nespokojný so systémom v krajine, jeho ekonomická situácia bola dobrá a proti Židom nič nemal. Zjavne ani ekonomické dôvody nie sú tým impulzom.

Samozrejme impulz ku konfliktu môže dať prakticky čokoľvek. Ale oveľa väčším spúšťačom je človek, ktorý národ vedie (ak má poruchu osobnosti). Preto ho treba odstaviť skôr, než bude neskoro.

Neustále v ohrození

Keď sa väčšina z nás dostane do konfliktu, našou prirodzenou snahou je vyriešiť ho. Alebo sa aspoň pokúsiť o to.

Skúsenosť s vysoko konfliktnými ľuďmi je, že u nich to tak nefunguje. Oni si myslia, že všetky vzťahy sú nepriateľské, neustále sa cítia v ohrození (ako by boli nepriateľom pre niekoho) a tak sami konajú nepriateľsky.

Sú v tom (pocit ohrozenia) doslova paranoidní. A preto neustále vyvolávajú jeden konflikt za druhým. Sú to zbytočné konflikty. A nemajú záujem na tom, aby sa konflikt vyriešil. Sú doslova vedení k tomu, aby ovládali, odstránili a zničili svojho nepriateľa.

Takýto ľudia neustále hľadajú človeka, na ktorého by zaútočili (niečo ako preventívny útok). Majú sklon k čiernobielemu videniu sveta. Majú nezvládnuté a nespracované emócie. A majú extrémne prejavy správania. Všetky ich vzťahy sú narušené. Oni sami nie sú schopní sebareflexie a nikdy sa nezmenia.

Zastúpenie v spoločnosti

Žiť a pracovať v blízkosti takýchto ľudí je veľmi náročné. A ak vedú štát, život v ňom sa rovnako stáva náročný a neznesiteľný.

Skôr než prejdeme ďalej, treba ujasniť jednu vec. Poruchu osobnosti má cca 15 % dospelej populácie. Ale z nich len 10 % má HCP (teda 1,5 % populácie). To že má niekto poruchu osobnosti automaticky neznamená, že je vysoko konfliktnou osobou.

Skôr než padne maska

Ako je možné, že napriek týmto danostiam, vedia získať podporu ľudí? Pretože dokážu byť okúzľujúci, presvedčiví a charizmatickí. Alebo aspoň na začiatku tak pôsobia. A kým zistíte, s kým máte do činenia, tak je neskoro. Táto ich charizma (schopnosť očariť) je daná / zvýraznená aj poruchou.

Skôr či neskôr príde prvý konflikt a maska spadne. Tu treba napísať, že toto konanie nemusí byť vedomé. Je viacero vecí, ktoré sa na ňom mohli podpísať a toto je výsledok. Ani patologický klamár si neuvedomuje, že klame. Klame tak dobre, že tomu uverí aj on sám. Paradox, nie?

Štát som ja!

Prečo je však toľko vysoko konfliktných ľudí v politike? Pretože sú priťahovaní slávou, uspokojením a túžia po utvrdzovaní zo strany druhých (tým že majú moc). Túžia po moci a chcú mať absolútnu moc.

Robí im dobre, ak z pozície sily môžu verejne očierňovať, trestať, alebo zničiť kohokoľvek (ak ho vnímajú ako nepriateľa).

Milujú konflikt. Najviac zo všetkého chcú víťaziť a dominovať.

Túžia vládnuť pevnou rukou. Ľudia ich nemusia milovať, stačí ak ich poslúchajú, alebo ak sa pred nimi sklonia. Vo svojom základnom nastavení sú autoritárski. A majú nezvládnuteľné agresívne správanie. Konajú impulzívne.

Ísť cez mŕtvoly

Narcis (narcistická porucha osobnosti) je pohltený sám sebou, myslí si, že má pravo na špeciálne zachádzanie, má grandiózne predstavy, sníva o úspechu a nemá empatiu (ide cez mŕtvoly).

Narcisti sú posadnutí tým, aby viedli druhých. Majú pritom vo zvyku zhadzovať a ponižovať, či už je to rodina, priatelia, kolegovia, alebo v prípade politiky partneri a oponenti. Ponižujú druhých, aby mali pocit že sú niečo „viac“.

Zápas o moc im dáva príležitosť ukázať, že sú lepší, než ostatní. Chcú a musia vyhrať a kým sa tak stane, neberú ohľad na cenu. Dokážu druhých presvedčiť, že sú lepším kandidátom, než ich protivník a preto ich treba voliť.

Túžia po veľkých pozíciach a najvyšších úradoch, pretože také sú ich ambície. Chcú absolútnu moc, nie hocijakú.

Títo ľudia skutočne veria sami sebe a tak dokážu okúzliť, sú preto veľmi autentickí a presvedčiví.

Narcistickou poruchou trpí cca 6,2 %. Z toho muži tvoria cca 60 %.

Túžba po moci

Sociopat (antisociálna (disociálna) porucha osobnosti) opakovane porušuje pravidlá, zákony a predpisy. Často klame, je agresívny a nemá výčitky svedomia. Túži ovládať druhých.

Sociopati, teda antisociálna porucha osobnosti sa spája so 4 % populácie (z toho 75 % tvoria muži).

Sú typickí týmito znakmi: túžba ovládať druhých, sú nepoctiví (klamanie a podvody), majú značnú agresivitu a chýba im svedomie.

Sú doslova priťahovaní pozíciami, kde môžu ovládať a ponižovať druhých.

Sú priťahovaní aj politikou, pretože tá im dáva príležitosti vo veľkom – kradnúť a podvádzať. Užívajú si pritom tú príležitosť a to riziko (že im na to prídu). Ako človek ktorého vzrušuje, keď niečo ukradne.

Snažia sa ovládnuť veľkú skupinu ľudí, nemajú problém ich klamať, manipulovať a ak treba tak aj odstrániť.

Preceňovanie seba

V prípade narcisov a sociopatov platí, že často nemajú schopnosti potrebné k tomu, aby viedli (firmu / štát). A nemajú odbornosť zastávať pozície, o ktoré sa uchádzajú. Vedú ich prehnané ambície, nie poslanie, či odbornosť. Preto ich pôsobenie je jednou veľkou katastrofou pre okolie.

A preto je pre nich životne dôležité, usmerňovať pozornosť ktorú vyvolávajú. Na jednej strane robia všetko preto, aby pritiahli pozornosť, ak mi to môže získať popularitu a moc a na strane druhej, pri akýchkoľvek podozreniach útočia na druhých, aby odviedli pozornosť (od seba). Sú v tom naozaj dobrí a veľmi dlho sa im darí zastierať vlastnú neschopnosť.

Rozvracanie z vnútra

Človek ktorý je narcisom či sociopatom, môže byť pre okolie a aj pre seba problémom. Ešte horšie to je, ak u niekoho dochádza ku kombinácií týchto porúch. Vtedy hovoríme o malígnom narcisovi.

Tento druh je mimoriadne silný, presvedčivý, sebavedomý a charizmatický. Býva bezohľadný, bezcitný a nemá žiadne výčitky svedomia. Okrem toho má sklon k sadizmu a k paranoji. A vďaka tomu môžu byť bezočiví, pomstychtiví a agresívni.

Ak je nádor malígny, znamená to, že je škodlivý. O narcisovi sa v tomto prípade hovorí ako o malígnom, pretože všetko ničí a rozvracia z vnútra a jeho moc neustále rastie. Pre okolie je zhubný podobne ako rakovina.

Touto dvojkombináciou trpí asi 0,7 % populácie. A ostatní trpia s nimi…

Život bez priateľov

U vysoko konfliktných ľuďoch Vás najviac prekvapí, že útočia aj na „svojich“, dokonca najbližších (rodinu, či spolupracovníkov). Opakovane ich kritizujú, zosmiešňujú, obviňujú a vysmievajú sa im. Môže tu prísť dokonca aj k fyzickým útokom (či k likvidácií). Ale najčastejšie útočia v rovine emócií.

Z pohľadu logiky a aj obete takýto útok nedáva zmysel. Tu však nejde o rozum, ale emócie. Útok je v tomto prípade vymyslený a pre obeť nepochopiteľný. Veď za nič nemohla a útok nevyprovokovala. O to viac je šokovaná a zaskočená. Nedáva to zmysel, preto je to takým šokom, ktorý mnohých zaskočí a ochromí.

Útok v rovine emócií

Táto vojna, tento útok sa nesie v rovine emócií. Vysoko konfliktná osoba môže zaútočiť na kohokoľvek. Stačí, aby ho vnímala ako nepriateľa a riziko. Čo na tom, že je to tak iba v jej „hlave“.

Ak treba, vysoko konfliktná osoba je schopná aj líškania, aby si niekoho získala na svoju stranu. Vie mu dokonca sľúbiť aj nemožné (prečo nie, aj tak to neplánuje splniť). Je to len o manipulácií. Buď sa snažia ľudí získať, alebo zastrašiť, prípadne zničiť (ak to nejde inak).

Štiepenie spoločnosti

S vysoko konfliktnou osobou sa spája tendencia rozdeľovania spoločnosti. Ich čiernobiele vnímanie sveta sa prenáša aj do spoločnosti.

Pojem štiepenie je spojené s poruchami osobnosti. A tieto osoby štiepia komunitu – rozdeľujú ju na stúpencov a nepriateľov. Nič medzi tým. Dokonca oni sami určujú, kto je dobrý a kto zlý. Zlý je prakticky každý, kto s nimi nesúhlasí, alebo koho vnímajú ako nepriateľa.

Ak je to potrebné pre udržanie pri moci – vymýšľajú a hovoria o skrytých hrozbách, len aby vyvolali v ľuďoch strach a získali ich podporu.

Vytvárajú rozbroje – doslova rozoštvú / poštvú ľudí proti sebe. Len aby ostali na vrchole.

A čo je najhoršie – ich túžba po moci. Je impulzívna, automatická, intuitívna a neslabne. Keď sa dostanú k moci, nikdy neprestanú. Nikdy nemajú dosť. Buď ich zradí ich telo (zomrú), alebo ich odstavia od moci. Sami sa jej nevzdajú a prehru neakceptujú. Preto je dôležité zastaviť ich skôr, ako bude neskoro.

Vyvolávanie zla

Táto skupina politikov má vždy okolo seba stúpencov, ktorí ich slepo nasledujú.

Tento ich vzťah je veľmi pevný, pretože je založený na emócií.

Vysoko konfliktná osoba vytvára predstavu, že v spoločnosti prebieha súboj medzi my a oni. To my je vysoko konfliktná osoba a jeho podporovatelia a oni – to sú všetci ostatní.

Takýto politik vytvára dojem, že akákoľvek kritika jeho osoby, dokonca aj oprávnená, je v skutočnosti útokom na neho a jeho podporovateľov. Ich vzťah je založený na emócií, preto kritika (hoci racionálna a oprávnená) dlho ostáva nevypočutá. A preto ho bránia s takým nasadením. Priam fanaticky.

Keď takýto politik reční na zhromaždení, dokáže v ľuďoch vyvolať to najhoršie, nemá problém ich vyzývať k násiliu a zapáliť v nich nenávisť (voči ostatným). Sú preto veľmi nebezpeční. A špinavú robotu pritom za nich urobí niekto iní (z ich stúpencov). Ak sa tak stane, dajú ruky od neho preč.

Malá podpora, ale veľká moc

Bill Eddy hovorí, že máme v spoločnosti niekoľko skupín. Máme stúpencov takéhoto politika. Jeho oponentov. Potom je tu skupina znechutených a skupina umiernených.

Vysoko konfliktní politici majú spravidla podporu 40 %. Čo by k získaniu moci nestačilo. Ostatné tri skupiny majú dokopy cca 60 %. Snahou vysoko konfliktného politika je rozdelovať spoločnosť – aby jednotlivé skupiny bojovali proti sebe. Jemu vtedy stačí aj malá podpora, aby sa udržal pri moci. A tak vyhráva politik, ktorý má reálne nízku podporu (ale najväčšiu masu za sebou).

Vysoko konfliktný politik rozdeľuje spoločnosť. Táto črta je mu prirodzená. Je jeho podstatou. Vďaka nemu začnú ľudia skôr či neskôr medzi sebou bojovať. A jemu to vyhovuje. Pretože bojujú medzi sebou, nie proti nemu.

Rozdeľuj a panuj!

Celá ich filozofia vládnutia je založená na myšlienke – rozdeľuj a panuj! Nesnažia sa byť lídrom, ktorý by spájal. To by ich paradoxne mohlo pripraviť o moc.

Ak je to potrebné, vytvoria atmosféru strachu, chaosu, konfliktu a krízy. Robia všetko preto, aby ľudí zamestnali nejakou témou (ohrozením), ale nie sebou. Táto téma pritom môže byť úplne vymyslená. Hlavne že splní úlohu a odpúta pozornosť.

Inak, pre svoje potreby nemá problém vysoko konfliktný politik meniť zoznam „priateľov“ a „nepriateľov“. Ak na niekoho teraz útočí, neznamená to, že nabudúce sa mu nebude líškať. Robí všetko preto, aby uzatváral tu a teraz účelové spojenectvá, ktoré mu umožnia presadiť jeho plány. Ako povedal Bolek Polívka v kultovom filme: „tak a teď si vás koupím všechny!“

Doslova odvádzajú pozornosť od seba. A v prípade že čelia podozreniu, bezprostredne prídu s kauzou niekoho iného. Len aby odviedli pozornosť.

Manipulácia s ľuďmi

Emócie ako strach, panika, odpor, rozhorčenie, hnev a zloba sú nákazlivé. Ľahko sa šíria medzi ľuďmi.

Svoju rolu v tom zohrávajú zrkadlové neuróny – kedy sa cítime ako ten druhý, hoci nám napríklad nikto neublížil. Vysoko konfliktná osoba dokáže tieto emócie vyvolať a ak treba tak vybičovať. Vtedy sa nám zrýchli tep, emócie vyradia rozum z prevádzky a k slovu sa dostane amygdala.

Keď sa k slovu dostanú emócie a keď emócie vyradia z funkcie rozum, začneme konať pudovo a impulzívne. Niekto zuteká, niekto ostane stáť, niekto zaútočí. Ale skoro nikto nekoná racionálne. A o to vysoko konfliktnému politikovi ide. Ak Vás dostane do tejto pozície, ľahšie bude s Vami manipulovať.

Vláda strachu

Vysoko konfliktný politik urobí čokoľvek, aby sa udržal pri moci. A často pritom s ľuďmi manipuluje.

Zámerne vyvoláva a zosilňuje atmosféru strachu – ak treba, príde s témou krízy (ak treba tak vymyslenej), konfliktu, alebo problému. A vybičuje pritom emócie, aby ľudia konali impulzívne. V kríze konáme inak.

A mnohí v neistote siahnu po lídrovi, ktorý je aktívny a tvrdí, že má plán (je to ako sa hovorí „na istotu“). A práve vysoko konfliktný politik sa tvári, že pozná odpoveď na otázku, ako problém zvládnuť. A ľudia v strachu mu zveria moc.

U vysoko konfliktného politika je nepodstatné, na ktorej strane politického spektra stojí, či akú má ideológiu. Nie je to hodnotový súboj medzi pravicou a ľavicou, liberálmi či konzervatívcami. To len vysoko konfliktný politik sa snaží vytvoriť dojem, že konflikt prebieha v takýchto líniách.

Vysoko konfliktná osoba je ochotná poštvať všetkých proti všetkým, ak jej to pomôže udržať moc, alebo ju posilniť. Nemá to nič so službou ľudu, dokonca ani pri skupine, ktorá ich volí. Aj jeho vlastní voliči sú mu „ukradnutí“. A nemá problém ich obetovať, ak to vyhodnotí ako pre neho výhodný obchod.

Zlyhávanie médií

Veľkú úlohu pri odhalení vysoko konfliktnej osoby by mohli zohrať médiá. Ale pravidelne v tom zlyhávajú.

Pre média je dôležitá sledovanosť a čítanosť a tie sa často spájajú s emóciami. A s emóciami pracujú aj vysoko konfliktné osoby a keďže dokážu zaujať a tým aj zvýšiť sledovanosť / čítanosť, tak dostávajú v médiách oveľa viac priestoru, než by si zaslúžili (podľa preferencií). A pritom, v ich prípade by bolo vhodné, aby ten priestor takmer vôbec nedostávali. Z médií si totiž robia len hlasnú trúbu pre hlásanie svojich téz a svojho videnia sveta. Ale aj nástroj pre útoky voči všetkým okolo.

Potrebujem tvoj hlas!

Kríza má príčinu. Za krízu niekto môže. Ak si však krízu vymyslíte, potom za príčinu môžete označiť čokoľvek a za zodpovedného kohokoľvek.

Tak ako je možné krízu vymyslieť, je možné ju aj zneužiť, alebo nafúknuť. Všetky tieto ťahy vynikajúco ovládajú práve vysoko konfliktné osoby.

Vysoko konfliktná osoba rada hovorí o krízach. Hovorí že ponúka riešenie a že je jedinou osobou, ktorá ľudí vyvedie z krízy. Vyhýba sa však analýze, ako to urobí. Často to nemá premyslené, dokonca ani nemá plán. V skutočnosti ho ten problém (aj keď je skutočný) nezaujíma.

Kríza je len nástroj, ako získať moc. Riešenie krízy tu nečakajte. Nie je na programe dňa. Že to môže spôsobiť veľa obetí? A komu na ľuďoch záleží? Vysoko konfliktnej osobe nie.

Ak by sa úmysel vysoko konfliktnej osoby dal zhrnúť do dvoch viet, potom by bol v tejto podobe: „všetko čo urobím je v skutočnosti len taktika, aby som získal moc nad tebou a ostatnými. Ak budeš pre mňa nepohodlný, prestaneš byť loajálny, alebo budeš niečo požadovať… zbavím sa ťa!“ Ešte stále ho chcete voliť?

Kedy utekať a kedy bojovať

V osobnom živote, ak sa to dá… prerušte všetky väzby a kontakty s vysoko konfliktnou osobou. Je veľmi agresívna a pomstichtivá. Ak budete pasívni, nepomôže Vám to. Ak budete aktívni, prídete o veľa energie. Ale hlavne, budete v konflikte s niekým, kto je skutočným majstrom v manipulácií, v ohováraní, v rozvracaní a všetko len rozvracia a ničí. V osobnom živote je ľahšie sa od takéhoto človeka odstrihnúť.

V politike je to horšie. Ak sa nám nepodarí zabrániť mu, aby sa dostal k moci, potom čím ďalej bude ťažšie s ním bojovať. Ak však nechcete, či nemôžete emigrovať, tak budete musieť. Bojovať. Ako?

Ich slabinou je predvídateľnosť. Často konajú podľa vzorcov a zaužívaných schém. Sú predvídateľní.

Sú iracionálni a preto sú slabí. Majú problém spolupracovať. Preto nemajú takú silu, ako by mohli mať. A dajú sa poraziť.

Zachovajte pokoj a rozvahu. Neútočte. Zamerajte sa na fakty.

Buďte asertívni. Ak treba, bráňte seba. Neustále opakujte fakty.

Vysoko konfliktná osoba sa dostane a udrží pri moci, pretože rozdeľuje spoločnosť. Cestou ako ju poraziť, je spájať rôzne skupiny v spoločnosti. Hľadať u nich podporu. A zapáliť ich pre dobrú vec.

Psychopat na viac spôsobov

Kniha od Billa Eddyho je veľmi inšpirujúca. A prináša niekoľko okruhov tém v kontexte vysoko konfliktných osôb. Môžete do detailov študovať jednotlivé skupiny v obyvateľstve a ako s nimi pracovať. Môžete sa veľa dozvedieť o jednotlivých politikoch, ktorý patria do skupiny vysoko konfliktných osôb a to nielen v minulosti, ale aj v prítomnosti (od Trumpa, cez Orbána k Putinovi). Je tu veľa rád pre politické strany – ako sa chrániť pred takýmito ľuďmi, ale aj médiá – ako s nimi pracovať. A v neposlednom rade, je tu veľa rád ako sa pred nimi chrániť. A veľa dôvodov, prečo ich nevoliť.

Tá kniha je poklad. Žiaľ, nie je možné priblížiť všetko, čo by si priestor zaslúžilo. Nikdy som nebol fanúšikom povinnej literatúry. Ale túto knihu by malo prečítať čo najviac ľudí…

.

Prečo volíme psychopatov? Nie je to racionálna voľba a preto nehovorí nič o nás, o našich hodnotách a princípoch. Psychopat vie čo robiť, aby nás oslovil. Jedinou ochranou je konfrontovať politikov s faktami.

Ak ste v texte spoznali jedného, či viacerých politikov zo Slovenska, Vaše intuícia je správna. V takých chvíľach si hovorím – pane Bože za čo?

Pojem psychopat sa v odborných kruhoch už nepoužíva. Získalo časom totiž pejoratívny a hanlivý význam. V prípade týchto politikov je to však ešte lichotivé oslovenie…