Na stope rodinného tajomstva - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.skTajomstvo môže mať veľa podôb. Môže priniesť niečo pozitívne, ale aj poriadne zabolieť. Tajomstvá v rodine majú svoje špecifiká. Dnes je to už menej o životnom štýle, stále je však veľa podôb, ako si ubližujeme a mlčíme o tom. Aký dopad má tajomstvo na vzťah dvoch a viacerých ľudí? Odpovede budeme hľadať vďaka knihe Rodinná tajemství.
Tajomstvo patrí k životu. Nie je v našich silách obsiahnuť všetko. Je v tom aj kus pokory. Viem, že neviem všetko. Niekedy to má aj svoje čaro. Hovorí sa tomu sladká nevedomosť. Niekedy je naozaj lepšie nevedieť…
Rôzne tváre tajomstva
Tajomstvo ako také je neutrálne. Pre niekoho môže byť pozitívne a pre iného negatívne. Podľa toho, čo hovorí a aký je náš vlastný vklad – situácia, stav, skúsenosti ale aj očakávania. To všetko prehovára do toho, ako to vypáli…
Tajomstvo. Je všade okolo nás. Spája sa s ním očakávanie a napätie. Očakávanie je naše a môže byť príčinou sklamania, ak realita bude iná. Napätie je spojené s neistotou – tak ako to je? Kde je pravda?
S tajomstvom sa spája aj radosť. Spomínam si na detstvo, sviatky a Vianoce. Keď očakávanie bolo odmenené darom. Čím viac sme sa tešili, tým väčšia bola radosť. Ak ju nepokazilo očakávanie. Tajomstvo sa spája s radosťou, keď tajomstvo padne a spoznáme pravdu. Koľko radosti prinieslo spoznanie, ako to naozaj je. Ale tajomstvo sa spája aj s úľavou – chceme vedieť, ako to naozaj je. Aj keby realita nebola dobrá. Byť dlho v napätí nám nerobí dobre. Nechceme nečinne stáť.
Ale s tajomstvom sa spája aj bolesť, ak pravda ktorá sa ukáže, je bolestná a zraňujúca.
Dôvera a blízkosť
Čo je príčinou, že existuje tajomstvo? Nemôžeme všetko obsiahnuť. Iste tajomstvo vždy bude. Niektoré informácie majú rozmer tajomstva, pretože to tajomstvo poznajú len niektorí. Niekedy dvaja. Ale môže aj jeden. Preto sa hovorí, že si to zobral do hrobu. Udržal tajomstvo. Cítime, že s tajomstvom je spojená aj dôvera. Ale aj blízkosť. Nie je to len o schopnosti obsiahnuť a teda spoznať. Aj preto existencia tajomstvá prináša ?, prečo nám to dotyčný nepovedal. Nedôveruje nám? Zabudol? Nie som pre neho dosť blízky?
Radostné tajomstvá sú skôr dočasné. Kým nenastane ten správny okamih – vtedy sa odhalia, potešia a vystúpia z tmy na svetlo. A bolestné tajomstvá? Spravidla ostávajú skryté, menia sa na hnisavé rany. Ako ich uzdraviť, ak človek nie je ochotný sa o ne podeliť?
Tajomstvo je ako záves. Čo sa za ním skrýva? A čo nám to prinesie? Dnes sa budeme rozprávať o rodinných tajomstvách.
Rodinné tajomstvá spojené s prekvapením, dnes nebudú našou témou. Zameriame sa skôr na tajomstvá, ktoré nie sú radostné. A často sú spojené s traumou. Tento rozmer naznačuje aj samotná kniha v podnázve – ako prekonať traumy predkov…
Rodinné tajomstvá
Na začiatok si povedzme pár dôležitých údajov. Kniha ešte vonia novotou. Ponúka 119 strán, na ktorých Yvonne Poncet-Bonnisol francúzska psychoterapeutka skúma tajomstvo z rôznych uhlov pohľadu. Problém je vsadený do kontextu. Rozoberá samotné tajomstvo – čo to je. Hovorí o témach a problémoch, ktoré v minulosti boli tabu. A dnes sú ok. Ale boli niečím, čo sa nehovorilo. Iste, boli tu aj nepríjemné a zlé veci, ktoré sa zamlčali už nie kvôli spoločenským a etickým normám. Ale kvôli morálke. Aby sme v hanbe neostali.
A čo tak vernosť vlastným hodnotám a stáť si za svojím? Nie je kríza stredného veku výrazne prítomná vďaka tomu, že sme nežili svoj život a hanbíme sa žiť podľa seba?
Yvonne rozoberá rôzne „rodinné“ témy, od násilia, cez znásilnenie, neveru, opustenie, podvod, alebo incest. Ako na toto tajomstvo prísť? Ako ho odhaliť? Je potrebné ho povedať? Aké sú dopady tajomstva na jedinca a jeho okolie. Je dobré niekedy „to“ nepovedať? A existuje spôsob, ako sa na „to“ pýtať? To sú otázky na ktoré Yvonne hľadá odpovede a môžem prezradiť, že aj našla.
Čo je a nie je tajomstvo
Ja Vám priblížim to, čo môžem, aby som neprezradil veľa.
Napíšem preto zopár postrehov. Tajomstvo je niečo, čo stojí medzi Vami a ostatnými. Môžeme mať pekný vzťah a predsa je tu niečo, čo stojí medzi nami. O čom sa nehovorí. Možno preto hovoriť o určitej rozpoltenosti. Akoby ste mali jednu skutočnú tvár a tú druhú, ktorú ukazujete ostatným. Niekto má rád karneval a nielen v Benátkach. Ale nie je to únavné, nosiť masku?
Je zrejmé, že existujú témy a isté dôvernosti a intimné veci, ktoré sa nehovoria, alebo hovoria jednému, možno ešte niekomu. Ale to je také všeobecné v živote. Nie sme voyaeri. Dokonca môžeme mať okolo seba rôzne skupinky ľudí a s niekým zdieľame záľubu, s niekým sa bavíme o témach atď.
Tajomstvo patrí do života
Vyrastať znamená odpútať sa a separovať. Vzniká tu určitá odlišnosť a tajomstvo. Vzniká tu priestor, kde vnútorné veci zdieľame s niekým blízkym a kde tie vonkajšie môžeme zdieľať s niekým navonok. To je v poriadku. Určité tajomstvá sú dôležité pre budovanie našej identity. Naozaj nie je našim zmyslom zdieľať všetko…
Pod rodinným tajomstvom nemyslíme niečo, čo nám nestihli, či zabudli povedať. Rodinné tajomstvo je tu niečím, čo nám zámerne a vedome nebolo odovzdané. Dôvody pritom môžu byť rôzne. Môžu to byť aj určitá hanba, ale aj povedzme snaha nás chrániť, prípadne sa čaká na vhodný okamih. O niektorých veciach nie je ľahké hovoriť.
Aby sme v hanbe neostali
Ako sa nám uľaví, keď nás niečo trápi a máme si s kým o tom pohovoriť. A čo v prípade tajomstva, ktoré je navyše negatívne?
Niečo sa stalo, stále to bolí a nesieme si to so sebou. Ako uzdraviť to, čo nebolo, nesmelo byť pomenované? A nemlčia len vinníci, ale aj obete. V rodinách preto, lebo sa boja, že by im neverili. Alebo sa takto snažia chrániť rodinnú česť. Koľkokrát keď sa niečo zomelie, v správach susedia hovoria – bol to taký milý človek! A nikdy by sme to o nich nepovedali!
Ak by sme sa pokúsili o definíciu rodinného tajomstva, tak ide o niečo, čo je zamlčované a čo je bolestivé. Toto sú dva výrazné znaky rodinného tajomstva.
Nič neostane skryté
Môžeme sa snažiť mlčať a o tom nehovoriť. Ale okrem verbálnej komunikácie, existuje aj neverbálna. Okrem vedomia, existuje aj podvedomie a nevedomie. Nie je v našich silách všetko umlčať, pretože si to nesieme so sebou a rôznym spôsobom a pri rôznych príležitostiach sa toto tajomstvo snaží prehovoriť. Jediný spôsob ako problém s tajomstvom raz a navždy vyriešiť je – vyniesť ho na svetlo. Vtedy bude uzdravené a uľaví sa nám. Je potrebný istý čas a cvik, treba si cibriť intuíciu, ale vieme dosiahnúť stav, kedy budeme cítiť, že nám niekto niečo tají, alebo že nepovedal pravdu, prípadne že ju nepovedal celú.
Nič neostane skryté. Aj keby si tajomstvo zobral do hrobu. Ostatní si budú klásť otázku, prečo to urobil, prečo to nepovedal… čo tajil…
Nástrahy tajomstva
Tajomstvo má svoj dopad na človeka. O niečo hrozivejší je dopad ak je človek na ceste (vo vývoji)… dieťa, prípadne mladiství… alebo dospelí, ale ešte nezrelí… Keď vycíti existenciu tajomstva, môže si začať klásť otázku, či za to nemôže. Či on nie je príčinou toho, čo sa stalo. Nemá informácie, takže to nevie posúdiť a v istom rozpoložení ani nedokáže. Ale otriasa sa aj jeho vzťah k človeku s tajomstvom. Má pocit, že nie je dosť dobrý, že nie je pre neho dôveryhodný, ak to tajomstvo ostáva nevypovedané. Otriasa to jeho sebavedomím a obrazom, ktorý o sebe má. Tajomstvo narúša vzťah. To čo bolo pevné, mení sa na stenu, ktorá zvetrala. Môžem mu veriť?
Rodinná hrobka
Čo je najdesivejšie, tak tušené, ale nepochopené tajomstvo môže viesť k identifikácií s predkom / s osobou, ktorá je spojená s tajomstvom. Čo to pre život znamená? Že môže prežiť niečo podobné. Akoby sa sám na sebe a cez seba snažil pochopiť, čo sa vlastne stalo. Nie sme k tomu ďaleko. Ako často premýšľame nad tým, akého veku sa dožili naši predkovia a rozmýšľame, či máme aspoň toľko času. Ako by sme boli len štatisti. Poznám človeka, ktorý prišiel o radosť, lebo už nadsluhuje – jeho otec tu už v tom veku nebol. Ani za nič si to nedá vyhovoriť…
Skúmanie rodinnej histórie môže pomôcť priniesť svetlo do temnoty, ale len ak je ochota. Ľahšie sa hovorí o vinách a hriechoch predkov, ako o vlastných…
Poznám to zo života. Za života sa o tom nehovorí, lebo dotyčný žije. Keď zomrie, tak sa o tom nehovorí, lebo o mŕtvom len v dobrom. A keď už je v hrobe po skúšobnej dobe? Na čo o tom hovoriť. Už je mŕtvy. Akoby nikdy nebol vhodný čas to riešiť…
Fantóm nielen v posteli
Často sa v kontexte tajomstva hovorí o fantómovi. Rodinná hrobka do ktorej bolo vložené tajomstvo v podobe fantóma a ten beťár v tom hrobe nechce zostať, kým nepovie svoj príbeh. Tento fantóm v rodine rezonuje, kým nebude pomenovaný.
Hovorí sa, že čas lieči. Ale pre tajomstvo to neplatí. Tajomstvo časom nezmizne, ani nepozná ročné obdobie… nezmenší sa. Prečo aj? Nič sa s ním neurobilo. Nie je dôvod, aby sa niečo zmenilo, keď sa nič nezmenilo…
Tajomstvo sa mení na ťažobu. Stále naň myslíte. Oberá Vás o energiu. V podstate nemáte na výber. Buď sa pokúsite pochopiť, čo sa stalo, alebo to tajomstvo príjmete na svoje plecia a budete ho niesť ďalej (na pleciach). Aj keď ste nositeľom tajomstva, máte tie isté možnosti – prehovoriť, alebo niesť ho so sebou… Ale čo ak zomrie ten posledný, kto vedel, čo sa stalo?
Prečo fantóm v posteli? A nemáme tajomstvá pred tým druhým? Tajomstvo vytvára odstup. Či väčšie je tajomstvo a hrozivejšie, prípadne čím viac je tajomstiev… tým väčší je odstup. Či skôr už múr. U niekoho zákop. Tajomstvo môže vzťah zničiť.
Otázky na telo
Naozaj chceme druhého chrániť, alebo len nechceme byť konfrontovaní s tým, čo sa stalo? Otázka na telo. Naozaj chceme vedieť, čo sa stalo, alebo sa uspokojíme s tým, že sa o tom nehovorí? Ono nám to nie je prirodzené. Dokážeme byť dlho v napätí, ale nakoniec chceme poznať pravdu. Aj keby bola zdrcujúca. Chceme vedieť, na čom sme. Mať pôdu pod nohami. Keď vieme, ako na tom sme, môžeme niečo urobiť… ale nie všetci. Niekomu to môže aj vyhovovať, alebo už stratil tvár a nedokáže to inak.
Rodinné tajomstvo dokážu otriasť rodinnými vzťahmi. Kto povedal, že to čo sa stalo, nič nebolo. Nič neznamenalo. A predsa je možné to prekonať, odpustiť, či zmieriť. Začať nanovo. Alebo sa rozhodneme zachovať „líniu“? Neriešiť, aby navonok ostala neporušená … čo? Povesť? To čo sa stalo, sa neodstane. Ako sa s tým vysporiadame rozhoduje o tom, či sa „to“ prehĺbi a zhorší „To“ sa často spája s niekým iným, čo s tým urobíme sa spája s nami. Čo s tým urobíme?
Pochovať, či priviesť k životu?
Pochovať môžeme len to, s čím sme sa zmierili. A dovolili sme „tomu“ odísť. Odpútať sa… to je možné, bez tajomstva. Tajomstvo narúša puto a predsa pôsobí ako spojivo, ale inak. Nie je tým, čo vzťah obohacuje, ale deformuje. A v podobe traumy bráni zabudnúť a nechať odísť. Spýtajte sa obete, či zabudla… Koľko toho ostalo utopené v rieke tajomstva a nemohlo byť pomenované, rana však ostala.
Pri pátraní po rodinných tajomstvách treba byť opatrný. Opatrne voliť slová. Premýšlať nad načasovaním. A tiež nad dávkovaním. Veľké sústo, ale hlavne niektoré veci, môžu spôsobiť kolaps… Kto hľadá, nájde tie správne slová. A predsa existujú tajomstvá, ktoré by mali ostať skryté…
Tajomstvo všetko nepomenuje
Tajomstvo “zmizne” ak pomenujeme, čo sa stalo. Vyberieme “to” z tmy na svetlo. Aj tak tam ostanú tiene. Koľko toho si nepamätáme, alebo ten druhý. Koľko toho už časom stratili “tvár”. Ostala bolesť. Čím neskôr, tým ťažšie je “to” uzdraviť. Máločo stratilo na platnosti a pribudla otrávená rieka života, ktorá mnohé pokazila. Ako snehová guľa, ktorá cestou do doliny sa zmenila na balvan. Preto sa ľuďom tak vydýchne, keď to konečne povedia.
To čo sa stalo. Nakoľko to bolo vedomé a zámerné… nič to nemení na tom, čo sa stalo. To je fakt. Skutok sa stal. Nič to nemení na tom, že niekomu bolo ublížené, aj to je fakt. Otázkou je, aký podiel ten človek na Tom mal. Nakoľko je zodpovedný za to. Možno je na čase byť k nemu milostný. Hlavne ak si spomenieme, ako často aj my ubližujeme iným. Možno nakoniec tajomstvo, aj keď zraňujúce, môže byť cestou k posilneniu vzťahu. Môže a nemusí. Tiene po vynesení z tmy na svetlo, môžu mať aj podobu racionalizácie – keď sa zľahčuje, čo sa stalo. Zľahčovanie nie je cestou, milosrdenstvo však áno.
Tým dospievame k otázke odpustenia. Kedy a ako. Viac sme si o tom hovorili tu: https://dennikn.sk/blog/2554982/odpustit-druhym-aj-sebe/.
Okrem toho môžem odporučiť ďalšie tri texty. Uzdravenie rodových koreňov od Kenneth a McAlla. Hovorí o poznaní vlastných koreňov, uzdravení, ale aj prenose v rodine. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/1735625/uzdravenie-rodokmena/. Potom môžem spomenúť knihu od Petra Teuschela o prenose v rodine. Je tam veľmi dobre popísaný fantóm, ale aj vína či hanba. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2147747/tajomstva-predkov-alebo-co-sme-po-nich-zdedili-a-ako-to-vplyva-na-nas-zivot/. V neposlednom rade by som rád spomenul Annu Schützenbergovú a knihu o bolesti v rodine. Popisuje mnohé pravdy, zvyky, rituály a očakávania, ktoré preberáme a dokážu negatívne poznačiť život. Často majú podobu tajomstvá – prijali sme ich a nevieme o tom. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2669389/bolest-predkov-ma-sprevadza/.
.
Čo dodať na záver? Povedať, či nepovedať? Treba to dobre zvážiť. Nie vždy je dobré povedať. Dôvodom pre utajenie by mohla byť ochrana niekoho, ale nie toho kto ublížil… Niekedy cenou za ranu môže byť skutočnosť, že ostane nevypovedanou. Ale nie celkom. Aj vtedy ju možno riešiť v terapií a pri duchovnom sprevádzaní…