Deň ako každý iný. Alebo nie? - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.skNa začiatku som to vnímal, ako iný pohľad na deň, ktorý je pre mnohých dňom odpočinku a pre niektorých dňom posvätným. Takto to majú nielen Židia, ale aj kresťania. Samozrejme, sú tu isté odlišnosti – ktorý deň je tým posvätným. Pre Židov to je sobota, pre kresťanov nedeľa…
Pre mnohých ľudí sa týždeň delí na pracovné dni a víkend. Ak teda nepracujú v smenách, alebo systémom krátky a dlhý týždeň. Kniha ktorú si dnes priblížime hovorí, že jeden deň v týždni je „iný“. Nie je len o „oddychu“, ten deň nie je definovaný oddychom.
Prvotní kresťania zo začiatku slávili sobotu, ale slávili aj nedeľu (na tretí deň vstal z mŕtvych). Dôležité je tiež spomenúť aj vnímanie času – spolu so zotmením v židovstve nastáva nový deň. V istej podobe sa to prenieslo aj do kresťanstva. Po zotmení môže byť slúžená liturgia z nasledujúceho dňa…
Poďme však k šabatu (sobota). Jeho význam sa pokúsime pochopiť vďaka židovskému rabínovi Abrahamovi Heschelovi a jeho knihe Šabat – jeho význam pro současného člověka.
Ako hneď na začiatku rabín Heschel píše, judaizmus je náboženstvom času a jeho cieľom je posväcovať čas. Neposväcuje sa priestor, ale čas. A samotný čas posväcuje Boh. A preto posväcovať čas – tento úkon je spojený s chvíľou, kedy človek trávi čas s Bohom (a s ľuďmi). Ten deň má duchovný rozmer. Hoci pre niekoho nemá.
Pohľad judaizmu je zaujímavý. Podľa neho svetu patria naše ruky, ale nie naša duša. Šesť dní pracujeme / pretvárame svet a siedmy deň sa snažíme pretvoriť seba. Urobiť zo seba lepšieho človeka. Staráme sa o semienko večnosti, ktoré rastie v našej duši.
Nemôžeme neustále pracovať. Potrebujeme aj oddych. Oddych však potrebujeme aj počas pracovných dní. A tak každý deň potrebujeme pracovať, ale aj oddychovať. Inak by sme na ďalší deň nevládali. V tomto kontexte si snáď už uvedomujeme, že víkend má iný rozmer. Áno, aj tam môžeme oddychovať a môžeme oddychovať viac, než počas týždňa. Ale charakter tých dní je iný. A nemyslím sobotné upratovanie a nedeľné klepanie rezňov.
Celý týždeň sme duchom vzdialení / neprítomní. Myslíme si, že je vzdialený, hoci to my, sa mu vzďaľujeme. Možno sa aj pomodlíme: „Zošli nám svojho Ducha“. Počas šabatu Duch stojí pred nami a prosí nás: „príjmi ma!“ To čo nám Duch ponúka, je nám vzdialené. Podstata toho nám uniká. Len tušíme to tajomstvo…
Je to niečo posvätné. Preto sa píše, že šabat je palácom (v čase), ktorý si sami staviame. Je to duchovná stavba, náš chrám. Chrám duše. Šesť dní staviame svetské stavby a na siedmy deň staviame chrám duše. Tento chrám je utváraní odriekaním, ale aj láskou (radosťou). Láska k šabatu, je láskou k tomu, čo má človek spoločné s Bohom. Šabat bol daný človeku, nie človek šabatu. Je priestorom, v ktorom vládne iný čas.
Šabat je priestorom, v ktorom môžeme usporiadať svoj svet a dať do poriadku náš život. Neplytvať časom. Zákazy a príkazy spojené so šabatom, chránia jeho vznešenosť a bránia ho pred „malosťou“. Práca bez dôstojnosti je príčinou nešťastia, odpočinok bez ducha je zdrojom neresti. Šabat je darom. Je priestorom pre niečo vzácne.
Aj Boh šesť dní tvoril a na siedmy oddychoval. Šabat preto zakazuje práce, ktoré robíme bežne. To neznamená, že môžeme robiť to, čo nerobíme bežne. Máme oddychovať. Ale nie pre oddych. Ale preto, aby sme mali čas a priestor svätiť ten čas. Práca je remeslom a odpočinok umením. Šabat je pozvaním k oslave živote. Slúži životu. Šabat neslúži tým šiestim dňom, ale tie dni slúžia šabatu. Šabat je ich zavŕšením.
Čo vlastne šabat znamená? Podľa niektorých, je menom Božím. A my prebývame v ňom. Šabat stvorenie predchádza a zároveň ho završuje. Je to deň, ktorý zušľachťuje dušu a dáva múdrosť telu. Človek sa premieňa. Už nebude rovnaký.
Všedné dni postrádajú osobitý charakter. Šabat si krásu a dôležitosť nesie so sebou. Je iný, než tých šesť dní.
Šesť dní Boh tvoril a na siedmy? Čo svetu chýbalo? Menucha. Prišiel šabat a menucha a svet už bol úplný. Menucha, to je odpočinok. Ale je to viac než len oddych, oddych od práce, od námahy, snaženia a činnosti. Menucha je obrazom harmónie a blaženosti.
Šesť dní v týždni sa modlíme – „stráž nás, keď vychádzame a keď vchádzame“. Ale o šabatu večer sa modlíme – „rozprestri nad nami stav svojho pokoja“. A po návrate zo synagógy spievame – „pokoj Vám anjeli mieru“.
Cieľom civilizácie je podmaniť si zem a panovať nad ňou. Šesť dní sme pracovali a na siedmy máme odpočívať. To neznižuje hodnotu práce. Je to zmluva medzi Bohom a človekom (že človek bude pracovať). Je to jeho poslanie. Zem sa „neobriadi“ sama. Ale na siedmy deň bude oddychovať. Riešenie ťažkostí s ktorými zápasí ľudstvo, nie je spojené s nedostatkom technológie, ale v dosiahnutí nezávislosti na nej. Stratili sme „odstup“.
Čo sa týka hmotných vecí, mame ich používať a zároveň máme byť schopní sa bez nich zaobísť. O šabatu žijeme, ako by sme boli na technike nezávislí. Zriekame sa všetkého, čo by malo ambíciu niečo „pretvárať“, vďaka technológiam a strojom. Ja osobne som to zažil, počas pobytu v Izraeli a v kibuci so židovskými priateľmi. Večer pri sviečkach a bez automatu na kávu…
V piatok večer sa modlíme – „ty si posvätil siedmy deň“ a to sa vzťahuje na spojenie ženícha a nevesty v manželstve. Počas rannej modlitby hovoríme: „Mojžiš sa radoval z daru, ktorý získal“ a tá radosť zodpovedala radosti ženícha z nevesty. V prídavnej modlitbe spomíname dve jahňatá pre obetu, múku, olej a nápoj – pokrm spojený so svadobnou hostinou. Na záver šabatu hovoríme – „ty si jediný“, čo je odkazom na spojenie nevesty a ženícha.
Piatková večerná bohoslužba sa volá kabalat šabat. Je to akt zaviazania sa k sebaovládaniu a ku kázni. Je to zaviazanie sa k odpočinku od práce. Je to tiež vítanie šabatu. Je tiež prijatím Božej zvrchovanosti. A uvítanie prítomnosti (toho) dňa. Šabat je kráľovnou, i nevestou.
Šesť dní je Duch sám – opustený, prehliadaný a zapomenutý. Uprostred zhonu človek na krásu nemyslí. Duch však na človeka čaká. A potom príde šiesty deň a napätie a úzkosť sú nahradené vzrušením, ktoré predchádza veľkej udalosti. Šabat je ešte „ďaleko“, ale myšlienka na jeho skorý príchod, prebúdza v srdci túžbu byť pripravený. Byť ho hodný. Každý je povinný robiť prípravy na šabat s horlivosťou. S príchodom šabatu je duša človeka unášaná do sveta duší.
Šabat nie je časom osobnej úzkosti a tiesne. Neriešime to, čo by nás mohlo obrať o radosť. Nepripomíname si hriehy, nerobíme pokánie a ani sa nemodlíme za pomoc, či iné prianie. Nie je to deň prosieb, ale ďakovania. Pôst, smútenie, či plač sú zakázané. Šabat nám bol daný Bohom pre radosť, k poteche a k odpočinku. A preto ho nesmieme kaziť starosťami a zármutkom. O šabatu je smútok hriechom.
V siedmy deň človek nie je oprávnený zasahovať do Božieho sveta a meniť fyzický stav veci. Je to deň odpočinku pre človeka, ale aj pre zvieratá. „Dokonca, aj keby si pred šabatom prácu nedokončil, odpočívaj tak, ako by si ju dokončil! Odpočívaj aj od myšlienok na prácu.“
Siedmy deň je prímerím v neľútostnom zápase o prežitie, uzmierením všetkých sporov, mierom medzi ľuďmi, medzi človekom a prírodou, mierom vo vnútri človeka. V búrlivom oceáne času a roboty je ostrovom pokoja. Nerozdýchavajte oheň hnevu a sporu. Ale ani oheň spravodlivého rozhorčenia. Šabat je dňom harmónie a mieru. Hoci šesť dní sa venuješ svetským záležitostiam, tvoja duša patrí siedmemu dňu. Je to tiež deň, v ktorom je používanie peňazí považované za jeho znesvätenie. Človek sa tu má oslobodiť od modly sveta – matérie.
Duša nemôže sláviť sama, preto sa musí zapojiť aj telo. Šabat, to je radosť. Radosť, patrí do tohto sveta. Ale šabat je aj svätosťou, ktorá patrí do budúceho sveta. Pretože svätiť šabat – znamená oslavovať stvorenie sveta a toho, kto ho stvoril. V tom prípade, je to radosť iná, vznešená.
Ľudia predlžujú slávenie šabatu na sobotnú noc, aby poďakovali a dali najavo, ako neradi sa s týmto svätým hosťom lúčia a ako hlboko ľutujú, že odchádza.
Judaizmus sa snaží presadzovať víziu života ako putovanie k siedmemu dňu. Náš smútok za šabatom a túžba po ňom, je túžbou po šabatu večnom. Dychtenie po veciach v priestore, sa šabat snaží nahradiť dychtením po veciach v čase.
Šabat je časom… na spôsob večnosti a budúceho času. Sedmina pozemského času môže byt ochutnávkou raja. Šabat je žriedlom večnosti, studnicou z ktorej nebesia a život vo svete budúcom čerpajú svoj počiatok. Môžeme zakúsiť večnosť cez šabat. Siedmy deň má príchuť neba.
Budúci svet má svätosť rovnakého druhu, ako šabat. Šabat je obdarený rovnakou svätosťou, ako budúci svet. Šabat je duchom vo forme času. Fyzicky prebývame v priestore, ale náš duch, naša duša mieri k večnosti, túži po svätosti. Šabat je stúpaním k vrcholu. Umožňuje nám posvätiť čas.
Starí rabíni rozlišovali tri aspekty svätosti: patrí tam svätosť Božieho mena a svätosť šabatu. Svätosť sviatkov –ich slávenie závisí od človeka. Svätosť šabatu však trvá, aj keď ho ľudia nedodržujú. Zmysel svätosti v čase, je vyjadrený vo svätení šabatu. Pre slávenie šabatu nie je potrebný rituálny predmet. Šabat je čistá svätosť.
Každý siedmy deň (na šabat) sa stane zázrak a duša je vzkriesená k novému životu. Svet ktorý bol stvorený za šesť dní, bol svetom bez duše. Duša bola svetu daná na siedmy deň.
Čas je ťažko uchopiteľný. A je najmenej „materiálny“ z toho, čo poznáme. Tu zjavne rabín myslí matériu. Svätením šabatu svätíme to neviditeľné. Čas je merateľný a teda uchopiteľný, ale nie je viditeľný. Človek presahuje priestor a čas presahuje človeka.
Čas je pre človeka najväčšou výzvou. Čas sa vymyká našej moci. Čas patrí len Bohu. Priestor vlastníme. Časom prechádzame. Priestor a veci vo svete sú výsledkom stvorenia. Čas je procesom utvárania. Pozeráme do priestoru, vidíme dielo stvorenia, prežívame čas, načúvame procesu utvárania. A podieľame sa na tvorení. A snažíme o podiel na večnosti…
Čas je nepretržitým utváraním. Čas je dar, ktorý Boh dal priestoru. Čas je prítomnosť Boha vo svete priestoru. Len v čase môžem zakúšať jednotu všetkého bytia. Prebývam v priestore, mám účasť na čase a môžem mať na večnosti.
Svet bez času, by bol svetom bez Boha, svetom existujúcim len pre seba a bez možnosti obnovy. Bol by to svet odtrhnutý od Boha a uzavretý do seba. Svet v čase je svetom, ktorý udržuje Boh. Žriedlom času je večnosť a tajomstvom bytia je večnosť vo sfére času.
Bytie je viditeľné prostredníctvom času. Čas je možne prežívať prostredníctvom priestoru a ducha. Dočasnosť, to je vzťah priestoru a času. Svet priestoru nám dáva pocítiť pominuteľnosť času. Čas ktorý je mimo priestor a nezávislý na ňom, je večný. A svet, priestor zanikajú. Veci zanikajú v čase, čas sa nemení. Boh ostáva nemenný.
Na začiatku bol jeden čas – večnosť. Potom bol čas rozdelený. Ostala večnosť a vznikol priestor (a čas). Šesť dní je spojených s priestorom a siedmy je spojený s večnosťou. Šabat a večnosť sú jedno.
Čas ktorý nie je na priestore závislý, nie je možné členiť na minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Ľudom bez Boha, čas nezadržateľne ubieha. Tým ktorí sú s Bohom, pripomína večnosť.
Pre filozofiu je najvyššou ideou dobro. To čo Boh stvoril za šesť dní, pokladal za dobré. Ale siedmy deň posvätil. Zákon šabatu sa snaží smerovať telo a myseľ do dimenzie svätosti. Snaží sa nás naučiť, že človek je spätý nielen s prírodou, ale aj s Bohom. Preto má siedmy deň prežívať inak.
Na počiatku času bola túžba, túžba šabatu po človeku. Šabat je spojený so zmluvou medzi Bohom a človekom. Šabat je svätý z Božej milosti a predsa sa uchádza o svätosť, ktorú mu môže dať človek, keď ho svätí. Šabat veľa znamená pre Boha, pretože bez šabatu by v našom svete nebola svätosť. Svet by ostal neúplný, ak by ostal bez šabatu. Šabat je takou nevestou. A presto ho slávime ako sviatok – jeme dobré a vzácne jedlá, pekne sa oblečieme. Oslavuj šabat vybranými pokrmami a krásnymi rúchami! Dopraj svojej duši potešenie! Je to deň pre dušu a pre telo. Rozkoš a pohodlie sú súčasťou tohto okamihu. Raduj sa!
Siedmy deň je svätý pre nás. Boh požehnal siedmy deň. Požehnal ho svetlom na tvári človeka. O šabatu sa s človekom niečo stane. V jeho predvečer mu Boh dá nešama jetera a po jeho skončení mu ho odoberie. Nešama jetera je božou iskrou. Deň pána je v očiach proroka dôležitejší, než dom pána. Chrám bol iba v Jeruzaleme. Synagóga v každej dedine.
V našich dušiach nie je toľko vznešenosti, aby sme puto večnosti a času dokázali rozpliesť slovami. To čím sme, záleží na tom, čím je pre nás šabat. Svätiť šabat znamená sláviť korunováciu dňa v zázračnej duchovnej krajine času. O šabatu sa podieľame na svätosti, ktorá sídli v samom srdci času.
To čo píše rabín Heschel, má oporu v gréckej literatúre a v mytológií. Nachádzame tu boha Chronos, je to boh času. Čas ktorý je merateľný a plynie. Je to pominuteľnosť. Okrem neho tu však je aj boh Kairos, to je boží čas. Je to boh vzácnej príležitosti a prchavého okamihu. Čas, ktorý treba naplno využiť. Okamih, ktorý si treba vychutnať. V Kairosovi má pôvod výrok Horácia – Carpe diem, čo je výzva užiť si deň. Ďalší nemusí prísť.
Ako ste si isto všimli, Heschelov text o šabate kladie dôraz na budúcnosť v podobe večnosti. Tento dôraz je blízky prístupu Philipa Zimbarda a jeho časovej perspektívy. Ako sa mení naše prežívanie, ak nám dochádza čas. Ako veľmi nás ovplyvňuje to, či kladieme dôraz na prítomnosť, alebo budúcnosť. Zimbardo v rámci časovej terapie hovorí o transcedentnom horizonte – to je dôraz na to, čo po nás zostane. Zmysel a na čo to všetko…
Môže článok o šabate obohatiť aj človeka, ktorý nie je členom žiadnej konfesie? Môže. Ten deň je posvätný aj preto, že nám vytvára priestor zamyslieť sa, usporiadať si priority, načerpať vnútornú silu a premieňať seba. Deň, ktorý prežijeme inak.
.
V dobe kedy sa neustále niekam ženieme, rabín Heschel napísal knihu o šabate, dni ktorý má silu nás vytrhnúť z tohto časového zmätku a dá nám priestor nadýchnuť sa a premyslieť si, ako ďalej. Je tiež oslavou života a pripomína nám, aby sme v tom víre povinností, nezabudli žiť a vychutnávať.
