“… dokonce i krátký, zdánlivě bezvýznamný sen se nám snaží sdělit něco, co potřebujeme vědět. Sny nikdy neplýtvají naším časem (Johnson, 2020, 55).”

Sny jsou velmi atraktivním tématem z pole psychologie, které se nám autor snaží ve své knize představit z pohledu psychoanalýzy. Na úvod bych ráda uvedla, že právě pohled z psychoanalýzy mi trochu kazil dojem z knihy – ale pokud Vám nevadí, směle se začtěte! Kniha je svým způsobem rozdělena na dvě části. První část čtenáře seznamuje s teoriemi výkladu snů z psychoanalýzy – a na můj vkus se jedná o zbytečně dlouhou a mnohdy opakující se část knihy. V druhé části autor představuje 4. krokový návod, díky kterému můžeme vykládat a interpretovat vlastní sny. Chtěla bych ocenit autora za opravdu mnoho ukázek snů, jejich rozboru napříč čtyřmi kroky s konečnou interpretací. Kniha mě celkově příliš neoslovila, a to především kvůli psychoanalytickému pohledu, jehož nejsem fanouškem. Samotné 4 krokové cvičení jsem se snažila vyzkoušet, ale musím se přiznat, že jsem neměla moc velkou motivaci dojít z kroku 1 do kroku 2. Avšak i z pohledu „ne-psychoanalytika“ mi kniha předala pár cenných, zajímavých informací a asi si i bez 4 kroků začnu svých snů všímat více.

Medzi témy ktoré už dlhšie rezonujú v spoločnosti patrí práca so snami. V minulosti to bolo pomerne bežné. Dnes toto bohatstvo na pomedzí psychológie ale aj spirituality len znovu objavujeme. Aký význam má sen? Čo hovorí o nás? Môže nám pomôcť na ceste za šťastím? To sú len niektoré z otázok, na ktoré budeme spolu hľadať odpovede…

V starovekých civilizáciách, u Egypťanov a Babylončanov boli sny veľmi dôležité. Gréci a Rimania považovali sen za nástroj, prostredníctvom ktorého duša získava vedenie z druhého sveta. V židovskom prostredí zas bolo prítomné presvedčenie, že Boh hovorí nielen cez prorokov, ale aj sny. Kresťanstvo v postoji k snu nadviazalo na židovstvo. Oporou sa mu stala Biblia, kde sen má niekoľko významov: hovorí pravdu o človeku samom, je miestom stretnutia s Bohom, človek tu dostáva víziu, ale aj konkrétny pokyn čo má robiť. V skutočnosti je ťažké nájsť kultúru či civilizáciu, ktoré by neprikladali snu veľký význam.

Sen v histórií a v kresťanstve

Významný impulz k používaniu snov v kresťanstve prišiel s púštnymi otcami ktorí verili, že Boh hovorí k človeku prostredníctvom jeho myšlienok, pocitov a snov (spiritualita zdola). Otcovia púšte praktizovali aj duchovný rozhovor, ktorý v psychológií a v psychiatrií poznáme ako terapeutický. Ak Boh hovorí k človeku cez sny, potom je dôležité si ich zapisovať. Tento praktický pokyn sa objavil už v tomto období. Aj vtedy mali ľudia problém sa rozpamätať na to, čo sa im snívalo.

Gréci mali vždy blízko k vykladaniu nielen snov (Delfská veštiareň). Už za kresťanskej éry vznikali na gréckom území pútnické miesta, kam prichádzali ľudia oddávať sa modlitbe a askéze. Prespávali v blízkosti chrámu a to čo sa im prisnilo, im následne vykladali kňazi. Pravdepodobne vďaka spiritualite zdola mali blízko k psyché a výklad sa opieral o isté poznatky o duši a zákonitostiach myslenia. Potom práca so snami išla do úzadia a to aj vo východnom kresťanstve, ktoré má k spiritualite zdola predsa len trochu bližšie, než západné kresťanstvo.

Teraz urobíme veľký skok, keď sa ocitneme na konci 19 storočia u arménskeho pravoslávneho teológa Pavla Florenského, ktorý o sne písal, že prostredníctvom obrazov má veľkú silu. Sen ktorý prichádza po zaspatí, nám má podľa neho pomôcť sa oslobodiť od pocitov a myšlienok, ktoré sa v nás počas dňa nahromadili. Má nás prečistiť. Sen ktorý sa nám sníva nadránom, je už očistený od tohto nánosu. Má nádych mystiky, pretože sa vykryštalizoval na rozhraní viditeľného a neviditeľného sveta. Komunisti poslali Florenského do pracovného tábora a tam ho nakoniec nechali popraviť.

Sen a spiritualita

Zo súčasnosti si pomôžeme ešte s jedným teológom, v ktorého dielach je viditeľný vplyv Junga a to Anselmom Grünom. Ten píše, že hoci si sen pamätá len časť ľudí, v skutočnosti snívame všetci. Možno prežívame vnútornú harmóniu a nie je podstatné, aby sme si pamätali, čo sa nám snívalo. A možno sa nedokážeme rozpamätať, pretože by sme ho nevedeli spracovať, alebo ešte neprišiel čas sa ním zaoberať a bol vytesnený. Je prirodzené, ak sa v živote striedajú obdobia intenzívneho snívania a obdobia, kedy nevieme čo sa nám snívalo. Sen však na nás pôsobí, aj keď my sa naň nevieme rozpamätať. To v akej nálade vstávame závisí nielen od kvality spánku, ale aj od toho, čo sa nám v noci sníva.

Sen je nositeľom veľmi osobných informácií a je veľmi intenzívny. Je preto vhodný aj pre analýzu, či už cez duchovný rozhovor, alebo psychoterapiu. Čo sa týka samotného prístupu k snom, Grün odporúča, aby sme si sny zapisovali. Aby sme ich brali vážne a nadviazali s nimi dialóg. Máme nad nimi premýšľať, máme ich obracať z rôznych strán a sledovať pritom naše pocity a myšlienky – čo v nás práca so snom vyvolá. Nakoniec odporúča, aby sme sny rozoberali s niekým, kto sa v tejto problematike vyzná. Pretože niektoré veci pred nami sú skryté (ale ten druhý ich vidí) a zo snami je spojená symbolika a tú treba poznať. Zároveň však pripomína, že snu (symbolu) dávame aj vlastný obsah (význam).

Sen v ľudovej tvorivosti

Bolo by zvláštne, ak by problematika snov nezanechala stopu aj v ľudovej tvorivosti a teda v prísloviach a v porekadlách. Prvé z prísloví hovorí: „Kto s čím prácu máva, o tom sa mu sníva.“ Naši predkovia si všimli, že do snov sa prenáša to, čo naplnilo deň. Druhé príslovie hovorí: „Na čo človek vo dne myslí, o tom sa mu v noci sníva.“ Aj tu je dôraz na to, čo naplnilo deň, ale tentokrát to nie je len o práci. A do popredia sa dostávajú aj túžby – po čom túžime. Vo sne sa môže zrkadliť celý náš deň. A nakoniec tretie príslovie hovorí: „Čoho sa kto bojí, o tom sa mu najskôr sníva.“ Tu už sen nie je o práci, či záľubách, ale o obavách. Ďalší rozmer sna – pripomenutie toho čo nám počas dňa uniklo ostalo bokom. To čím sme žili, po čom túžime a čoho sa obávame. Tri rôzne rozmery sna.

Sen v psychológií

Rakúsky psychológ a psychiater Alfred Adler píše, že spánok slúži na upokojenie a odpočinok, uvádza telesné a duševné funkcie do stavu pokoja. V tomto stave nevnímame, čo sa deje okolo nás. Preto vieme načúvať vnútornému hlasu. Sen nám prostredníctvom podobenstva (obrazov) odhaľuje to, čo je vtlačené do podvedomia. Tým chráni náš spánok a vybíja napätie medzi našim vedomím a podvedomím, medzi predstavou ktorú máme o sebe a medzi tým kým naozaj sme. Podnety ktoré človek dostáva cez sen, by podľa Adlera nemali ohroziť spánok. Výnimkou sú desivé a znepokojujúce sny (nočné mory), pred ktorými nás organizmus chráni tým, že sa zobudíme a tak získame kontrolu nad bolesťou, ktorú vyvolávali.

Podľa Sigmunda Freuda sny pramenia z vnútorného konfliktu medzi podvedomými túžbami a zákazmi splnenia týchto túžob. Sen teda predstavuje nesplnené želanie. Sny sú symboly, metafory našich skrytých pocitov. Hovoril tiež, že sny sú kráľovskou cestou do podvedomia. „Zostatok“ tohto dňa sa transformuje na sen a spánkom sa zmení na nevinný. Ako by sa uspokojil s tým, že získal pre seba chvíľu pozornosti.

Podľa amerického psychoanalytika Ericha Fromma má väčšina snov kompenzačnú funkciu: snažia sa udržať rovnováhu medzi vedomím a podvedomím a tak uvoľniť napätie. Sen sa nám obrazmi snaží povedať niečo o tom, v akom stave sa nachádzame. Ak sen pochopíme a uskutočníme to k čomu nás vyzýva, ak prijmeme to, čo sme v sebe potlačili, ak vďaka nemu spoznáme rany, ktoré sme utŕžili, potom nás sen zoceľuje, rozvíja našu osobnosť, chráni nás pred rozpoltenosťou a má liečivý účinok. Fromm nesúhlasil s Freudom – s predstavou že sen je len fasáda, za ktorou sa skrýva jeho význam.

Podľa rakúskeho psychiatra Viktora Frankla treba byť opatrní pri vykladaní snov, pretože žiadny výklad nie je absolútny.

Sen a nevedomie

Skôr než prejdeme k Johnsonovej koncepcií ako pracovať so snami, potrebujeme priblížiť niektoré termíny a to nielen z pohľadu jungiánov, ku ktorým patrí aj Johnson. Sám Johnson tento „úvod“ považuje za dôležitý…

Málokedy sa zamyslíme nad nevedomím. Nevedomie spolupracuje s vedomím. Niekedy dokonca za vedomie preberá kontrolu nad rôznymi aktivitami. Nevedomie sa rôznymi cestami hlási k slovu a snaží sa dostať na svetlo to, čo bolo v nevedomí. Predstavuje obrovský svet, oveľa väčší než vedomie, pretože vedomie predstavuje len časť z nás. Väčšina z toho kým naozaj sme, zatiaľ drieme v nevedomí.

Nevedomie pre komunikáciu s nami používa symboly. Existujú dva nástroje komunikácie, ktoré nevedomie používa – sny a predstavy. Veľa pokusov nevedomia o komunikáciu s nami ostáva bez povšimnutia. Je na čase to zmeniť. Väčšinou si nevedomie všimneme, keď sa dostaneme do problémov. Buď začneme reagovať spôsobom, ktorý nás prekvapí (akoby sme to ani neboli my), alebo začneme mať duševné problémy a ich príčina sa neskôr objaví v tom, čo ostalo v tieni (teda v nevedomí). Jung s Freudom začali o nevedomí písať, na základe problémov svojich pacientov. Objavili nevedomie cez konkrétne problémy ľudí.

Nevedomie je v skutočnosti prameňom vedomia. Vedomie z neho čerpá. Veľa toho pekného, ale aj toho na čom treba popracovať, sa skrýva v nevedomí. V nevedomí je veľký potenciál. Vďaka nemu sa môžeme stať plnším človekom. Vedomie sa rodí a vyvíja z nevedomia. Vedomie možno prirovnať k vrcholku ľadovca a nevedomie ľadovcu…

Freud s Jungom označovali vedomie ako „ego“. A tú časť z nás ktorú si uvedomujeme, označujú ako „ja“. Chýba nám však povedomie o tom, že „ja“ je oveľa širšie, než si myslíme. Nevedomie nie je mimo nás, ale hlboko v nás a tak „ja“ zahŕňa aj nevedomie. Preto sa rozlišuje na vnútorné a vonkajšie, nevedomé či vedomé „ja“. Ale stále sme to „my“. Človek s viacerým maskami, hoci každá je skutočná a hlási sa k slovu.

Cesta k integrácií nevedomia do vedomia je cestou individualizácie. Tu prichádzame k archetypom. Ktoré sú nekonečné. A všeobecné (ideály). A ktoré rôzne kombinujeme a v našom živote rozvíjame a tým sa stávame individuálnou osobou (uskutočňujeme ich v rámci svojich možností). Archetypy prechádzajú z nevedomia do vedomia (po integrácií). Cestou k práci a k integrácií nevedomia je vnútorná práca (práca na seba). V kontexte dnešnej témy, je to práca so snami. A aktívna imaginácia, kedy sa pýtame aké posolstvo sny prinášajú.

Ako sme už napísali, nevedomie sa počas dňa snaží hlásiť k slovu cez predstavivosť. Ale vedomie mu v tom dosť bráni. Ale počas noci má nevedomie k dispozícií sny a tu sa môže pomerne bohato realizovať (bez zábran). Sny používajú obrazy a používajú ich ako symboly. Dôležité je naučiť sa ich rozlišovať (čo znamenajú), ale zároveň brať ich len ako usmernenie (pretože ich obsah ovplyvňujeme aj my sami).

Potrebujeme rozlíšiť symbol, obraz a archetyp. Sny používajú obrazy, aby nám odovzdali symbol, tento symbol nesie posolstvo a niekedy odkazuje na archetyp. Prečo je to dôležité? Pretože pri prechode z nevedomia do vedomia pracujeme s vecami, ktoré nie sú len zrkadlom nás, ale odkazujú aj na niečo hlbšie (idea). Niekedy je sen o prečistení nás, niekedy poukazuje na veci, ktoré sme si cez deň nevšimli. Niekedy hovorí niečo o nás, napríklad o našich túžbach a obavách. A inokedy nás privádza k archetypu, ktorého integráciou sa premieňame.

Pri aktívnej imaginácií hrozí konflikt, pretože vynášame na svetlo veci, ktoré nemusia byť pre nás príjemné. Je chybou, že na svet pozeráme čiernobielo. Tieto veci vynášame preto, aby sme s nimi pracovali skôr, než sa oni bez kontroly prihlásia k životu a aby sme ich integrovali a aby nás obohatili. Na tom nie je nič zlé. Musíme ísť tou cestou, aby sme neostali stáť na mieste.

Základná funkcia snov – majú vyjadrovať nevedomie. Byť jeho nástrojom, ako sa hlási k životu. Každý sen, dokonca aj krátky sa nám snaží odovzdať niečo, čo potrebujeme vedieť. Sen nikdy neplytvá našim časom. Aj malé sny obsahujú veľké posolstvá.

Sny nám odhaľujú rôzne tváre nášho „ja“, teda rôzne osobnosti, ktoré spolu tvoria „ja“. Poznáme tú skutočnosť, kedy sa potrebujeme rozhodnúť a poznáme veľa rôznych dôvodov. Každý z nich akoby reprezentoval inú časť ja. Ktorá sa dostane k slovu a rozhodne? „Ja“ je princípom integrácie. A sny zrkadlia proces prechodu ega k bytostnému ja.

Ako pracovať so snami

Johnson odporúča pri práci so snami štyri kroky.

Prvým je asociácia. K symbolu možno priradiť asociáciu. To je to, čo nám napadne. Snívava sa mi o cestovaní – ktoré slovo mi k tomu napadne? A čo predstavuje? Čo by to mohlo byť? Môže sa spustiť celý reťazec slov. Je dobré si ich zapísať. Aké pocity jednotlivé asociácie v nás vyvolávajú? Každý obraz dokáže vyvolať množstvo asociácií. Je dobré dať im priebeh, ale nenechať ich bežať bez usmernenia. Mohli by nás odviesť od podstaty. Asociáciu treba porovnávať so snom. A potom s emóciami, ktoré vyvolá. Niekedy je potrebné tomu nechať čas. Dozrieť. Prijať. Až budeme presvedčení, že to je ono. Pracovať s asociáciami môžeme ešte jedným spôsobom – cez archetypy. Máme sen, v ňom obraz a k nemu archetyp. Spoznávanie archetypu môže v nás vyvolať asociáciu, ktorá je určená pre nás. Sníva sa mi o otcovi. Je to archetyp? Aký by mal byť otec? Mám byť lepším otcom? Alebo to nie je archetyp a chýba mi otec? Je potrebné sa vyhnúť snárom. Sen a symbol je vo finálnej verzií individuálny. Je váš a preto kľúč k jeho výkladu je u vás, nie v snáre.

Druhým krok je dynamika. Kým pri prvom sme hľadali asociáciu, ktorá by bola kľúčom k pochopeniu sna. Teraz skúmame jednotlivé obrazy zo sna, aby sme premýšľali nad tým, ktorá časť ja sa v nich zrkadlí. Čo to o mne hovorí? Väčšina snov hovorí niečo o tom, čo sa odohráva vo vnútri – v nás. Málokedy sen smeruje von – mimo človeka. Ale aj keď smeruje von, hovorí niečo o nás. Jednoducho nie je tu priestor na únik J. Či sa nám to páči, alebo nie. Sen je našim portrétom, možno sa cez neho hlási k slovu tá časť, ktorá je zanedbaná, potlačená, zranená či zatiaľ neobjavená. Sníva sa mi o cestovaní. V dobe kovidu je to pripomenutie niečoho, čo mi chýba. Ale môže to byť aj podnet k tomu, aby som začal cestovať, pretože som domased a časť môjho ja sa už na to nemôže pozerať. V našom nevedomí je veľa pekných vecí, len ich vykopať. To čo je zrejmé, to pekné na nás, je len zlomkom toho, čo ešte čaká na objavenie. Sny tiež hovoria o našich hodnotách a princípoch, môžu nám vyčítať, ak robíme niečo, čo je v rozpore s našim presvedčením. Môžeme sa identifikovať so všetkým, čo sa vo sne objaví. Každý detail je dôležitý.

Tretím krokom je výklad sna. Výklad v sebe spája krok 1 a 2. Dospieť k výkladu nejaký čas trvá. Niekedy malý úlomok môže dovtedajšiu teóriu obrátiť naruby. Potrebujeme si pre vykladanie sna vyčleniť čas. Naše nevedomie je k egu spravodlivé – dáva mu možnosť urobiť čo chce, ale zároveň mu pripomína dôsledky. Nevedomie volá ego na zodpovednosť. Ak máme pravdepodobný výklad, môžeme jeho správnosť porovnať so štyrmi pravidlami. Prvé hovorí, že máme dať prednosť výkladu, ktorý hovorí o nás niečo nové. Sen sa totiž snaží povedať nám niečo, čo bolo skryté. Ak však sen ignorujeme, bude sa vracať znova a znova, aby sme to konečne zrealizovali. Ale niekedy pomenúva stav. Napríklad vždy keď mám pred sebou výzvu, sníva sa mi o maturite (už niekoľko rokov – ja viem, čo to znamená a nevedomie vie, čo tím chce povedať). Druhé pravidlo nás varuje pred výkladom, ktorý zveličuje naše ego a kladie dôraz na nás. Sen nie je priaznivcom pýchy a egoizmu. Samozrejme, že sen sa točí okolo nás, ale nie preto, aby sme boli sebastrední. Tretie pravidlo nás varuje pred výkladom, kde by sme prenášali zodpovednosť na niekoho iného. Sen je náš a je o nás. Ak nás poveruje úlohami, tak sú to naše úlohy. Nemôžeme ich delegovať na niekoho iného. A nakoniec štvrté pravidlo nás vedie k tomu, aby sme sa naučili so snom a s jeho posolstvom žiť. Možno to posolstvo spoznáme až časom. Pokiaľ sen prináša veľkú výzvu, potrebujeme čas, aby sme sa nachystali a pripravili na čas, aby sme sa nachystali a pripravili na cestu. „cestu“. Niektoré zmeny sú náročné.

Štvrtý krok je zaujímavý a provokatívny. Pochopili sme, čo nám asi sen chce povedať a teraz prichádza tá otázka, ktorú leňochody nemajú v láske: a čo s tým urobíš? Sen nie je hádankou, ktorá je zvládnutá keď spoznáme odpoveď. Sen je výzvou, aby sme niečo v živote zmenili. Možno máme prijať pravdu o sebe, možno máme naplniť svoju túžbu, možno máme na sebe pracovať a možno sa zamyslieť nad prioritami. Tak čo s tým urobíš? Sníva sa ti o cestovaní, pretože v poslednom čase len sedíš doma za pecou. Tak pôjdeš konečne niekam? Štvrtým krokom je rituál. Rituál je znakom zmeny vnútorného postoja. Je prijatím skutočnosti a rozhodnutím niečo robiť inak. Je to niečo konkrétne. Sníva sa mi o varení. Kreativita a sloboda. Spôsob ako ostatní svet prestane existovať. Kúpim si / dokúpim výbavu, začnem pravidelne variť – vytvorím si preto čas. Vaša predstavivosť Vám v tom pomôže. O to viac, že predstavivosť spolu so snom je nástrojom nevedomia, spôsobom ako sa hlási k slovu. Sen to robí v noci a predstavivosť cez deň. Rituál by mal byť jemný, pozitívny a hravý. Rituál robí syntézu medzi protikladmi. Je nástrojom integrácie. A konkrétny sen tím stráca moc. Už nie je potrebný – posolstvo bolo odovzdané a my sme ho prijali a nechali sa ním usmerniť.

Aktívna imaginácia

Okrem práci so snom Johnson hovorí o aktívnej imaginácií. Aktívnu imagináciu vymyslel Jung. Je to dialóg s rôznymi časťami nášho ja. Cez dialóg sa z nevedomia vynárajú obrazy. My s nimi vedieme rozhovor. Jung preferoval aktívnu imagináciu pred snami. Bol presvedčený o tom, že ide ešte viac do hĺbky. Odporúčal ju aj ľuďom, ktorý mali príliš veľa snov (a nestíhali ich spracovať). Je to práca a dialóg s predstavami. Čo hovorí moje racionálne „ja“? Čo hovoria moje emócie? Akú s tím mám skúsenosť? Čoho sa obávam? Ako to urobiť spôsobom, ktorý je mi vlastný (čo na to moje vnútorné dieťa)? Môžeme to obracať z rôznych strán a každá je dôležitá, je nám blízka a hovorí niečo o nás. Na rozdiel od sna, ktorý je nám posunutý nevedomím – keď nastal ten správny čas, pri predstavách môžeme z nevedomia vytiahnuť na svetlo obrazy, ktoré ešte mali ostať v tieni. Prípadne nás tieto obrazy môžu pohltiť. Preto sa odporúča aktívnu imagináciu robiť s niekým, kto nás stiahne na zem (ak bude treba). Najlepšie s terapeutom :).

Sen a spánková terapia

Kvalitu snov a ich obsah ovplyvňuje aj spánková hygiena. Ak napríklad pozeráme pred spánkom krvilačný film, spánok a sny tím budú ovplyvnené. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/1183975/terapia-spankom-alebo-ako-si-vyspat-lepsi-zivot/. Teraz len v krátkosti. Najživšie sny máme počas plytkého spánku. Väčšina svalov je vtedy vypnutá (ochromená), aby sme si neublížili. Asi 12 % ľudí sníva čiernobielo. Väčšina snov obsahovo súvisí s udalosťami uplynulého dňa. Jedenie pred spaním zvyšuje pravdepodobnosť nočnej mory. Asi 3 % dospelých máva nočné mory a majú ich častejšie ženy, ako muži. Sen na komunikáciu používa obrazy a obrazy majú aj sny slepých ľudí.

Sen z pohľadu rôznych psychologických teórií

So snami sa spája veľa teórií. Psychoanalytická teória tvrdí, že sen hovorí niečo o našich nevedomých túžbach. Sen je tiež spôsobom ako ich uskutočniť, pretože v bežnom živote by to nemuselo byť možné. Je to o kompenzácií. Teória aktivácie a syntézy hovorí, že sen je len vedľajším produktom mozgu, ktorý sa snaží nejakým spôsobom spracovať a upratať rôzne informácie. Teória kontinuálnej aktivácie zas hovorí, že sen je nástrojom na presun informácií z krátkodobej do dlhodobej pamäte. Podľa evolučných psychológov nám sen pripomína rôzne hrozby a nebezpečenstvá, aby sme boli pripravený na skutočnosť, že môže ísť o život. Každá z týchto teórií má niečo do seba. Sen má bez pochýb veľa funkcií, preto treba byť opatrný pri jeho výklade.

Sen a čas

K málo známym skutočnostiam patrí fakt, že vo sne čas môže plynúť naopak. Spomínam si na príbeh muža ktorému sa snívalo, že bol účastníkom francúzskej revolúcie, že ho nakoniec chytili a odsúdili na popravu. V okamih keď ostrie noža vo sne dopadlo na jeho krk sa zobudil a všimol si, že na jeho krku počas spánku pristál vešiak zo skrine. Čo to znamená? Že v okamihu kedy na jeho krk dopadol vešiak nastala situácia, ktorá by bola šokom. A preto organizmus prišiel so snom, ktorý tú udalosť zasadil do kontextu. Už to nebol neočakávaný útok na krk, ale dôsledok príbehu vo sne. Sen sa odohral po dopade vešiaka, ale vytvoril príbeh kde ten dopad bol na konci. Čas plynul naopak. Vďaka snu sa bolesť stala znesiteľnejšou. Ako vidno, sen má v sebe ešte veľa neprebádaných pokladov.

.

V psychológií sa pri snoch dostávame k archetypom – k ideám. V spiritualite sa hovorí o sne, ktorý môže prinášať víziu, byť proroctvom, prípadne miestom stretnutia s Bohom. Nepohybujeme sa v skutočnosti v priestore, kde dochádza k prekrytiu sveta ideí (archetypov), s tým čo dalo pokyn k ich uskutočneniu (a je ideou par excellence)?

Sen mi v mnohom pripomína ikonu. Pred rokmi som dostal možnosť absolvovať ikonopisecký kurz. Ikona používa obraz pre komunikáciu. Nie je taká vizuálne živá ako fotografia. To preto, aby sme neostali pri nej, ale aby sme išli do hĺbky – za symbol ktorý sprítomňuje. Sen je tiež niečím „nahrubo“ stvárnením, s čím treba pracovať a opracovať do krásy, ako sochár ktorý z kusa kameňa oslobodí dielo v ňom ukryté.

Téma snů patří stále k oblíbeným, protože atraktivním tématům a produkce literatury o snech je proto značná, avšak různé úrovně. Historické kořeny této obliby snů sahají až do starověku (Babylonie, resp. Chaldea, Egypt, Řecko, kde se objevily první snahy vykládat sny jako tajemná poselství bohů, soudilo sem že „nevyložený sen je jako neotevřený dopis“, a Artemidór z Daldisu va 2. stol. n.l. je autorem snáře, z něhož čerpalo množství novodobých snářů včetně pozoruhodného „českého snáře“ ilustrovaného M. Alešem. Ačkoli se se sny experimentovalo již na konci 19. stol,, byl to teprve proslulý Výklad snů S. Freuda (1900, čes. poprvé 1957 a řada dalších překladů), který vyvolal senzaci, byť z mnoha stran právem kritizovanou jako příliš jednostranné a zjednodušující pojetí; jednotná teorie snu dosud neexistuje.

Kniha anglického autora R.A. Johnsona, psychoterapeuta, zaměřeného na analytickou psychologii C.G. Junga, kniha která je přemětem naší recenze, patří do té kategorie odborné literatury o snech, která díky své vědecké podstatě a bohatým zkušenostem autora, patří k těm nejlepším dílům svého druhu (od Johnsona vyšly v Portálu již dvě knihy, O spokojenosti, 2000 a Věčný příbeh romantické lásky, 2003). Významný švýcarský psychiatr a psycholog C.G. Jung posunul pojetí a výklad snů do ještě hlubších vrstev nevědomí než S. Freud, totiž z roviny individuální, do roviny kolektivní (hromadné) zkušenosti lidstva. U Freuda vyjadřují sny symbolicky individuální nesplněná přání v jedincově živorním románu, u Junga vyjadřují symbolicky setkávání individua s archetypy, reprezentujícími velká témata lidského života vůbec.

Johnsonova kniha uvádí zájemce o sny krok za krokem k porozumění toho, co sny v životě člověka mohou znamenat, promlouvajíce k němu jazykem kolektivního nevědomí. Potom co autor vysvětlil oba klíčové pojmy pro porozumění snům, nevědomí a archetypy, je čtenář metodou čtyř kroků uveden do práce se sny. (třetím krokem je již výklad snů). Podrbnosti zde není možno pro omezený rozsah textu uvádět. Lze jen naznačit, že čtenář se naučí nejen vykládat sny, ale s nimi i rituálně pracovat, to znamená spojovat s výkladem praktickou činnost, aby se svým snem, který mu např. naznačuje problémy v jeho mezilidskch vztazích, „něco udělal“. S tím pak souvisí, jako relativně autonomní, tématiku snů přesahující činnost, Jungova proslavená metoda „aktivní imaginace“, které je věnována skoro polovina knihy. Je to metoda náročná na sebekontrolu, protože navozuje záplavu mysli imaginací a riziko ztráty smyslu pro realitu, takže vyžaduje spolupracujícího partnera. Ale současně přináší silné a vzácné zážitky, obohacující lidský život. Krátce řečeno, Johnsonova kniha o snech otevře čtenářům s vážnými zájmy o lidskou psychiku, nové životní obzory.