Jak mu rozumět a jak ho překonat
Morschitzky, Hans Hartl, Thomas
Tištěná kniha (2020)
0 % 6 recenzí
84 Kč
99 Kč
−15 %, ušetříte 15 Kč
Dodání 1-2 dny
Doprava od 59 Kč Možnosti dopravy Od 1 000 Kč doprava zdarma
Tištěná kniha (2020)
Morschitzky, Hans
Hartl, Thomas
Autor recenze David Linhart Datum 4. 3. 2021
Pokrok na poli medicíny, stejně jako vědy obecně, sebou přinesl mnoho změn a pozitiv do lidského života, tyto se však ne vždy projeví čistě v pozitivní formě a často sebou nesou nové výzvy pro lékaře, a především samotné pacienty. Doba, v níž jsou informace dostupné odborníkům takřka ve stejné míře jako laikům, nepomáhá, ba naopak zhoršuje, kvalitu života lidem, u nichž se vyvine strach z nemoci, což lékařům následně ztěžuje práci. Tato kniha se snaží poskytnou informace o široké škále somatoformních nemocí – kam mimo jiné řadíme strach z nemoci či hypochondrii – pochopit příčiny vzniku, důsledky a nabídnout techniky k snížení či odstranění diskomfortu jenž způsobují.
Dr. Hans Morschitzky je klinický a zdravotní psycholog, jenž se ve své praxi zaměřuje na behaviorální a systémovou rodinnou terapii. Dosud je autorem celkem 15 knižních publikací na rozličná témata pojednávající o úzkostných poruchách. Dle osobních webových stránek plánuje v brzké době vydat další dvě publikace, jež se budou zabývat strachem ze smrti (2021), strachem o srdce (2022) a o separační úzkostné poruše v dospělosti (2023); dále je autorem panické aplikace a rozličných videí na YouTube. Tuto knihu napsal ve spolupráci s vědeckým novinářem Thomasem Hartlem.
Kniha se dělí do třech částí, jejichž základní charakteristika by zněla následovně: vymezení, kazuistika, terapie + několik podnětů pro rodinné příslušníky a lékaře s následných doslovem. V první části knihy nás autor nejdříve obecně seznámí s konceptem nemocí a zarámuje v něm strach z nemocí jakožto předmět knihy, následně se dozvíme o původu slov jako je hypochondrie spolu s historií strachu z nemocí a v další kapitole je popsána současnost s jejími specifiky. Zbytek první části je věnován obrazu problému zachycený v Mollierově divadelní hře Zdravý nemocný, ilustrovaný na životech celebrit a významných osobností, představený výzkumy prevalence s diagnostickými kritérii, a nakonec konkretizován pomocí deseti obrazů nemocí ilustrovaných množstvím životních příběhů.
Druhá a třetí část již ve větší míře opouštějí teorii a věnují se praktické stránce tématu. Druhá je rozdělena vedví na důsledky vzniku a následky, kteréžto jsou opět po vzoru poslední kapitoly v první části uvozeny množstvím užitečných kazuistik. Třetí část se již věnuje samotné léčbě; nejdříve jsou krátce zmíněny koncepty, které zaznamenaly úspěch při léčbě, načež je představen detailní program v sedmi krocích, jenž zahrnuje diagnostiku, otázky k lepšímu chápání své situace, teorii sympatického a parasympatického systému k lepšímu pochopení pochodů svého těla a mnoho dalších postupů vycházejících z KBT (kognitivně behaviorální terapie) a podobných systémů.
Kniha má v celku jednoduchou, ale velmi funkční strukturu; kapitoly na sebe plynule navazují, i díky tomu, že jsou informace v jedné kapitole často nejprve naznačeny a následně plně rozvity v kapitolách následujících, což mě samému během čtení dodávalo pocit, že žádná část knihy není zbytečná či „navíc“ a stejně tak mi to pomohlo v zapamatování obsahu publikace. Kapitoly jsou uvozeny velmi příhodnými citáty známých osobností (Nietzsche, G. Ch. Lichtenberg, Plutarchos…) a líbí se mi, že nejsou pojaty ve stylu „použít za každou cenu“ (některé kapitoly jsou bez citátu).
Nespornou předností publikace je použití opravdu velkého množství kazuistik. Většina obrazů nemocí, důsledků a příčin je vyobrazena příklady konkrétních pacientů, které v hlavě čtenáře dokreslí podobu konkrétního problému; často jsou použity hned dvě či tři kazuistiky, které mi výrazně pomohly k pochopení důležitých bodů a nabídly materiál ke srovnání. I přestože je kniha kazuistikami skoro zahlcena, tak nikdy nepůsobily rušivým dojmem ani se nezačaly opakovat, což je nejspíše způsobeno jejich strukturou, která vždy představila pacientovu jedinečnou životní situaci, problém a často i ukázala, jak byla potíž nakonec překonána či zmírněna. Právě kazuistiky mě vedou k přesvědčení, že se k této publikaci jistě několikrát rád vrátím.
Když vynechám kazuistiky, tak není sporu o tom, že je kniha psána skutečně odborníkem na problém. Autor, strach z nemocí a jeho jednotlivé podoby, rozpracovává velmi detailně, poukazuje na odlišení od jiných poruch a věnuje se i novodobým aspektům jako je „kyberchondrie“ (sebe-diagnostika za pomocí internetu a online diskusních fór).
Knize není, z mého pohledu, opravdu moc co vytknout, za zmínku stojí příležitostná situace, kdy jsou uvedeny výčty, jež by se daly popsat heslem „nezbylo místo“ a v jednom případě se vyskytl pojem „vlastní účinnost,“ u nějž bych uvítal i jeho anglický ekvivalent „self efficacy“, jelikož jsem byl českým termínem chvíli zmaten – což však může být spíše věcí překladu.
V konečném důsledku se jedná o knihu, která je psána stylem, jenž je vhodný jak pro odborníky, kteří chtějí více proniknout do problematiky strachů z nemocí, pro širokou veřejnost díky stylu, jimž je kniha psána, a nakonec i pro samotné pacienty díky programu v poslední kapitole, který by knihu mohl pomoci zařadit i do „self help“ sekce, zde se však nesetkáte s povrchností a neodborností podobných publikací.
Autor recenze TOMÁŠ HUPKA Datum 4. 3. 2021
Strach z ochorenia je prirodzený. A predsa je dodnes tabu. Bojíme sa o seba a svoje zdravie. Mnohí radšej ani na to nepomyslia a pritom po ničom tak netúžime, ako po kvalitnom živote prežitom v zdraví. Máme sa čoho báť? A ako sa postaviť strachu z ochorenia čelom? Čo môžeme urobiť preto, aby sme strachu zobrali jeho silu a dali mu miesto, ktoré mu patrí? Na to sa dnes pozrieme s dvojicou Morschitzky a Hartl, ktorí spolu napísali knihu Strach z nemocí…
Prečo sa bojíme?
Žijeme v dobe, kedy vďaka narastajúcej kvalite života a lekárskej starostlivosti sa dožívame vyššieho veku a zápasíme s mnohými ochoreniami, ktoré sa spájajú s dlhovekosťou.
Okrem toho narastá počet ochorení, ktoré vďaka medicíne dokážeme prežiť v porovnaní s minulosťou, ale ešte nedokážeme obnoviť úplné zdravie. A tak mnohí z nás žijú s chronickým ochorením.
Žijeme v dobe, kedy sa zdravie pre mnohých stalo obchodom a tak nám núkajú produkty pod rúškom zachovania nášho zdravia. A my nemáme dosť informácií, aby sme zistili, že nejde o klam.
Vďaka médiám sa viac pretriasa problém zdravia a tak venujeme viac času článkom o zdraví, dokonca máme pocit, že nepristupujeme k sebe zodpovedne, ak sa nestaráme dostatočne o svoje zdravie.
Nechali sme sa vtiahnúť do problému so zdravím, často naň reagujeme tím, že zháňame informácie na internete, žiaľ dostávame sa tým do pasce, pretože dostávame sa k skreslením informáciám, ktoré nám nepomáhajú a len prehlbujú naše obavy.
Žijeme v dobe, ktorá je náročná, žijeme rýchlo a je tu veľa vecí, ktoré zvyšujú riziko ochorenia a urýchľujú jeho rozvinutie. K znakom tejto doby patria rôzne psychosomatické ochorenia, kedy organizmus sa nás snaží zastaviť a varuje nás pred skutočným a trvalým poškodením. My však ideme ako rozbehnutý vlak. Až kým nás ochorenie nezastaví…
Strácame odolnosť. Spohodlneli sme a už toľko nevydržíme a aj s najmenšou „bolačkou“ utekáme za doktorom. Stratili sme schopnosť niečo vydržať.
To všetko vedie k tomu, že prakticky každý človek je konfrontovaný s témou zdravia a čelí mnohým obavám a tak strachu z ochorenia môže čeliť prakticky každý človek…
Príčina nášho strachu
S ochorením sa spájajú rôzne príčiny. Väčšinou hovoríme o predispozíciách (rodinná anamnéza – to čo dedíme), potom hovoríme o spúšťačoch (náročné okamihy) a nakoniec o zosilovačoch (k takým patrí stres, ale aj úzkosť, napätie, či nepohoda). K tomu všetkému treba prirátať naše skúsenosti. Ak sme ochorenie prekonali, bojíme sa jeho návratu, prípadne skúsenosti z neho sa nám vynoria pri ďalšom ochorení, hoci priebeh môže byť odlišný.
Nedostatok istej väzby. K detstvu patrí puto a pocit bezpečia a istoty. Pokiaľ chýba, vynára sa pocit ohrozenia. Ohrozenie si môže dieťa spájať s vlastným telom, preto môže byť viac zamerané na prejavy svojho tela. Starostlivosť o telo je tu snahou získať život pod kontrolu – získať pocit bezpečia. Okrem toho ochorenie, prípadne symptómy môžu byť spôsobom, ako pritiahnúť pozornosť a tak získať puto (spätnú väzbu, pozornosť, trochu lásky).
Nespracované traumy. Nie je to spojené len s detstvom. Ale prežitá trauma zanecháva úzkosť a chronické napätie v tele. To môže viesť k prehnanej starostlivosti a pozornosti. Trauma môže byť spojená aj s liečbou – hlavne ak išlo o ťažké ochorenie, či zložitú liečbu. Táto prežitá skúsenosť môže viesť k snahe už to viac nezažiť, prípadne znížiť riziko ochorenia…
Strata dôvery. V tomto prípade ide o stratu dôvery vo vlastné telo. Ťažké ochorenie, či ochorenie spojené s komplikáciami nás môže viesť k presvedčeniu, že sa nemôžeme spoľahnúť na vlastné telo – to že sa s ochorením dokáže vysporiadať. A tak preberáme veci do svojích rúk. Ak sme ako dieťa boli často chorí, ak v rodine vyčíňa chronické ochorenie, ak sa ochorenie tiahne generáciami… Prehnane sa bojíme o seba.
Nedostatok dôvery. V tomto prípade v medicínu a v lekárov. Niektoré ochorenia sú ešte veľkou neznámou a medicína je pri nich bezradná. Mnohé sú už zvládnuté a predsa vďaka ľudskému faktoru dochádza k omylu. Chybné diagnózy, neskoré diagnostikovanie ochorenia. Ale aj prístup zdravotného personálu, vybavenie nemocníc a ambulancií. To všetko podkopáva ochotu podstúpiť vyšetrenie a liečbu. A tak mnohí sa nemocnici či ambulancií vyhýbajú…
Osvojenie si ochorenia. Tak ako pri závislosti možno hovoriť o spoluzávislosti, tak aj pri živote s niekým kto má ochorenie sa objavuje negatívny prejav – tí ostatní sa po určitom čase začnú viac pozorovať, prípadne sa začnú pýtať, či tiež nemajú nábeh na konkrétne ochorenie. Hlavne ak prišlo nečakane…
Výchova detí. Ak rodičia vedú deti k prehnanej pozornosti na zdravie, ak sú prehnane starostliví, potom to môžu preniesť na dieťa. To čo bolo dobre mienenou radou… Okrem toho, dieťa ktoré sa tak trochu „neoťuká“, je náchylnejšie na zdravotné problémy a ťažšie ich prekonáva. Je dôležité získať istú imunitu a odolnosť. Prehnaná staroslivosť môže tak narobiť viac škody, ako úžitku…
Schopnosť empatie. Ak máme vo svojom okolí niekoho s ochorením – môžeme s ním natoľko spolucítiť, že ochorenie si v podstate osvojíme. Začneme premýšlať nad tým, ako by to zasiahlo nás, čo by to znamenalo. Ale môžeme sa aj viac pozorovať, prípadne hľadať znaky ochorenia, ak sme si život s chorobou osvojili.
Stres ako spúšťač. Stres často spôsobuje, že telo (aj duša) reagujú určitým spôsobom (v snahe vyrovnať sa so stresom). Tieto prejavy možno vnímať ako symptómy a tie vedú človeka k zamysleniu, či nie sú znakom ochorenia. Môžu byť. Ale väčšinou sú len dôsledkom stresu. Stres tiež vedie k zvýšením obavám. A je spúšťačom mnohých ochorení, hlavne ak trvá dlho.
Nedostatočné vnímanie pocitov. Silné emócie dokážu vyvolať určité reakcie a pocity. V tomto prípade si človek nespojí tieto dve veci, nevníma reakcie a pocity v kontexte toho, čo sa stalo, ale vníma ich samostatne a spája si ich s ochorením.
Nereálne predstavy o zdraví. Náš organizmus je živý a kde je život, tam je aj zmena. Nič nie je nemenné a stabilné. Mnohí ľudia očakávajú, že byť zdravý znamená nemať žiadne nezvyčajné symptómy. Čokoľvek, čo sa vymyká normálu, hneď považujú za znak choroby. Ale tak to nie je. Preto aj odborníci odporúčajú navštíviť lekára, až keď symptóm pretrváva určitý čas.
Zameranie pozornosti na chorobu. Médiá sa venujú zdraviu a chorobám viac, než kedykoľvek predtým. A aj ľudia vďaka dostupnosti informácií venujú téme zdravia viac času, než kedykoľvek predtým. Dôsledkom toho sa téma zdravia dostáva viac do popredia. Problémom je, ak ide o prehnanú pozornosť. Mnohí ľudia sa v tom natoľko zacyklili, že pri symptóme hľadajú informáciu, aby si potvrdili svoj dohad a informácia ich povzbudzuje k ďalšiemu sledovaniu a tak dokola. Problémom tu tiež je, že ľudia vyhľadávajú tie informácie, ktoré im pasujú do ich obrazu – selektujú informácie a tak nie sú v stave objektívne posúdiť svoj stav.
Nesprávna interpretácia. Symptóm ktorý je sám o sebe neškodný, je vnímaný ako znak ochorenia. Tu sa ukazuje, ako je dôležité, ako premýšľame. Ak by sme symptóm vnímali len ako prejav, bol by to fakt. Ak ho však priradíme k ochoreniu, meníme tým jeho „posolstvo“. Preto je dôležité strážiť to, ako premýšľame. My svojím premýšľaním reinterpretujeme skutočnosť. Už nie je dôležité, čo sa stalo, ale ako o tom premýšľame.
Príliš veľká pozornosť. Príliš veľká pozornosť k prejavom tela vedie jednak k precitlivosti – všimneme si to, čo by sme si predtým nevšimli, ale aj k vyvolávaniu symptómov. Posúvame hranice citlivosti a strácame schopnosť rozlišovať. Narastá napätie, strach a úzkosť a to všetko len zhoršuje situáciu. Strácame schopnosť prežiť isté formy nepohodlia. Žijeme v pernamentnom strachu.
Strach zo smrti. Ochorenie ktoré sa spája s rizikom smrti, je samostatná kategória. Žijeme tak, ako keby sme nikdy nemali zomrieť. Ochorenie ktoré pominie, alebo ktoré bude chronické ale dá sa s ním žiť, to ešte zvládneme. Ale ochorenie ktoré je spojené s rizikom smrti? A tak sa k zdravotnému ohrozeniu pridáva aj existenciálna kríza – čo ak zomriem. A na ňu nie sme pripravení.
Strach z odkázania na pomoc. Pre mnohých je ochorenie spojené s rizikom, že budú potrebovať pomoc, prípadne že budú na ňu odkázaní. Akoby požiadať o pomoc bolo znakom menejcennosti. Sú presvedčení o tom, že to nemôžu žiadať od iných. Alebo nechcú žiť s pocitom, že sú niekomu na obtiaž. A tak nechcú žiť vôbec…
Odkázanosť na liečbu. Tu je to skôr obava, že zvyšok života, prípadne značnú časť života budem odkázaný na liek / liečbu. Obava – že budem musieť pravidelne chodiť na kontroly, do nemocnice a že nemocnica bude mojím novým domovom.
Čo si bez mňa počnú. V tomto prípade vzťahy a aj puto je veľmi silné. Nemôžem ochorieť / zomrieť, pretože tí druhí ma ešte potrebujú. Možno to ani nie je o potrebe – prejav toho, že milujeme život a ľudí, ale o potrebe materiálne zabezpečiť. Aj tak však ostáva obava pred stratou kontroly.
Strata zmyslu. V tomto prípade sa myslí skutočnosť, že pre niektorých sa ochorenie stalo zmyslom. Riziko ochorenia spestruje život a obava zahnaná diagnostikou prináša úľavu a tak dokola. Akoby problémy a trápenia bežného života sa zúžili na zdravie. A zdravotné problémy zastúpili všetko ostatné.
Fixácia na zdravie. Tu sa problém spomenutý vyššie stáva ešte vypuklejším. Ochorenie je našim ospravedlnením, prečo nežijeme iný život. Je náhradou za skutočný život
Ochorenie a pozornosť. To čo zaznelo na začiatku, tu dostáva samostatnú kategóriu. Pre mnohých je ochorenie nástrojom ako zaujať a získať pozornosť, prípadne cesta ako sa zabezpečiť. Nie je tu snaha ochorenie prekonať, či naučiť sa s ním žiť, ale všetko je podriadené zisku. Je istou istotou…
Zdraví, alebo chorí?
Často sa pri rozlišovaní používa spojenie: chorí zdraví a zdraví chorí.
Tí prví – chorí zdraví, odmietajú prijať skutočnosť, že sú zdraví. Uverili tomu, že sú chorí a žiadna diagnostika či liečba nezaženie ich pochybnosti.
Tí druhí – zdraví chorí, odmietajú skutočnosť, že by im niečo mohlo byť a lekárovi sa vyhýbajú. Môže ísť priamo o popieranie, ale môže ísť o reakciu na prejav / symptóm, ale aj o životný štýl a prístup k životu. Je možné, že keby sa teraz dali vyšetriť, boli by zdraví, ale o rok vyšetrenie ukáže opak. To čo možno označiť ako choré, je prístup k životu. Ak budete dlhodobo ignorovať a zanedbávať liečbu / vyšetrenie / prevenciu, potom zvyšujete riziko. A mnohí vďaka tomu zbytočne ochoria a zomrú.
Kým prvá skupina chodí k lekárovi pričasto, druhá chodí často neskoro.
Takéto členenie je dôležité, aby sme si uvedomili, čo je príčinou choroby. O chorobe možno hovoriť u obidvoch skupinách, ale kým u druhej je ochorenie aj navonok evidentné, pri prvej skupine prebieha vo vnútri.
Ako sa bojíme
Videli sme, čo všetko vedie k strachu z ochorenia. Teraz si ukážeme, aké sú dôsledky tohto strachu…
Neustála potreba utvrdzovania. Medzi časté dôsledky strachu z ochorenia je požiadavka na ďalšie a ďalšie vyšetrenia, prípadne snaha zmeniť lekára, alebo stav konzultovať s ďalším a s ďalším lekárom. Akoby prehlásenie o zdraví už vlastne nebolo ani žiadúce. To často vedie k zbytočným vyšetreniam (na začiatku) a neskôr k problému dostať adekvátnu pomoc (pretože problém bude nazeraný ako súčasť hypochondrie).
Uistenie od lekárov. Je to potreba neustálej konzultácie a potvrdzovania o skutočnom zdravotnom stave. Tvrdenie lekára prinesie úľavu len na chvíľu. A tak sa znovu objaví snaha objednať sa a konzultovať…
Pochybnosti. Ľudský faktor je dôvodom, že môže prísť k chybe. Aká je však šanca, že práve u vás? Štatisticky nepodstatná. A predsa niekto žije v presvedčení, že práve u neho došlo k chybnej diagnóze a že jeho stav je v skutočnosti oveľa vážnejší… Ani surfovanie po internete neprináša úľavu. Internet je zdrojom množstva informácií, ale nedokáže ich dávať do súvislosti a vnímať v kontexte, prípadne rozlišovať medzi nimi – teda nemá múdrosť získanú praxou, ktorá sa spája s lekárom.
Vyhýbanie. Pri každom probléme existuje riziko popierania. Aj pri strachu z ochorenia existuje a má podobu vyhýbania sa konfrontácií. Jednoducho vyhýbam sa vyšetreniu, vyhýbam sa informáciám o konkrétnom ochorení. Niektorí sa vyhýbajú obkľukou aj knihám a filmom so zdravotnou tématikou. Radšej budú žiť v neistote.
Prehnané šetrenie. Niektorí k zdravotným problémom pristúpia ako k faktu, ale ich riešenie nie je konštruktívne. Jednoducho začnú sa šetriť. Začnú sa vyhýbať aktivite. Akoby problém kompenzovali tím, že prestanú žiť. To však nevedie k dlhšiemu životu, ale k ďalším problémom.A keď naozaj príde ten životný zápas, ľahšie sa poddáme, pretože nám bude chýbať sila. Fyzická aj mentálna.
Fixácia na zdravie. Mnohí ľudia z obavy o svoje zdravie prestali žiť. Preťali svoje kontakty, začali zanedbávať ľudí okolo seba, aj svoje koníčky a celý ich život sa točí len okolo zdravia. Niekedy je za tím ochorenie v rodine. Majú strach a majú pocit, že ak budú klásť dôraz na zdravie, minimalizujú riziko. Tu však nejde o rozumné opatrenia, ale podriadenie všetkého len jednému – aby som to nedostal aj ja. Čo na tom, že životným štýlom si zarobím na iné ochorenie…
Vyčerpanosť. Obavy o zdravie, to je únava, stres, napätie, obavy, ale aj úzkosť a strach. To všetko nás oberá o chuť do života, berie nám silu a zvyšuje riziko apatie, frustrácie, ale aj depresie. A tím máme našlapnuté k rôznym ochoreniam. Je to bludný kruh.
Obmedzenie života. Niektorých obavy o zdravie doslova ochromia. Niektorí dokonca pre obavy prestali byť schopní pracovať a normálne fungovať. Poznáme to pri ochorení – vyžaduje si určitý režim a ten je niekedy náročný (branie liekov, vedlajšie účinky, dochádzanie na terapiu a kontroly). Tu sa však človek „odpáli“ vlastnými obavami. Je to podobné, ako keď sa niekto bojí výjsť z domu z obavy, že by sa mu vonku mohlo stať niečo zlé. Tu človeka spútala obava o zdravie.
Vyčerpanie okolia. Človek ktorý žije v neustálom strach,u má potrebu rozprávať sa o tom s ľuďmi okolo seba. Tí mu často nahrádzajú lekára. Av niečom aj môžu, hlavne ak s tým majú skúsenosť a sami to prekonali. Je prirodzené, že sa mu snažia poradiť a vypočuť ho. Ale keď už xy krát počujete to isté a ten druhý nepočúva rady, aby zašiel lekárovi, prípadne tam chodí ale nepočúva jeho rady. To všetko sa prenáša do vzťahov a vyčerpáva ľudí z okolia človeka ktorí je chorí, alebo by mohol byť.
Skúsenosť odmietnutia. Symptóm ktorý človek prežíva, je skutočný. Skutočné je aj jeho prežívanie (symptómu). Skutočné nie je spojenie symptómu a ochorenia. To vidí len jedinec. Ostatní to nevidia, pretože také spojenie tu neexistuje. A preto sa tento človek cíti nepochopení. A pritom, naozaj je chorí, ale inak. Ochorenie sa neskrýva za symptómom, ale za jeho spojením s ochorením (ktoré tam vidí a nie je skutočné).
Kedy sa bojíme príliš
Strach je emóciou, ktorá patrí k životu.
Strach je prirodzený, ak nie je prehnaný, alebo ak nie je umelý (teda vyvolaný, nie skutočný).
Strach o zdravie máme všetci. Ale existujú ľudia, u ktorých je strach určitým extrémom, alebo v nezdravej podobe. Je deformovaný.
Fóbia z ochorenia. Tak ako existuje napríklad fóbia z uzavretých priestorov, existuje aj fóbia z ochorenia. My nemáme dôvod reálne sa obávať, ale obávame sa. Je v tom kus úzkosti a tá rada na seba berie podobu, ktorá nie je skutočná. Môžete sa báť pavúkov, hoci vám v skutočnosti žiadny nikdy neublížil a v skutočnosti sa bojíte smrti a úzkosť zo smrti na seba zobrala podobu strachu z pavúkov. Môžem sa báť že dostanem smrteľnú chorobu, ale nie preto, že by som mal k nej „našliapnuté“ – v skutočnosti sa bojím, že zomriem. Alebo sa bojím, že sa moje zázemie a postavenie zmení. Existuje tak veľa dôvodov a nemusí ním byť práve ochorenie, ktorého sa bojím. Fóbia tiež môže byť zameraná do budúcnosti. Môžem mať obavu, že v budúcnosti ochoriem, pretože môj xy z rodiny to v takom a v takom veku dostal. Taká analýza v psychoterapií pomáha odhaliť veľa skrytého…
Hypochodria. Ak sa držíme súčasnej terminológie a diagnostiky, tak v súčasnosti za hypochondra môžeme označiť človeka, ktorý síce má prejavy / symptómy, ale spája si ich s ochorením, ktoré žiadna diagnostika nepotvrdila. Verí že je chorý, hoci podľa lekára je zdravý.
S hypochondriou je spojený aj blud (hypochondrický). Je to presvedčenie o nevyliečiteľnosti ochorenia. U niektorých hypochondrov je presvedčenie také veľké, že ho možno označiť za blud. O blude hovoríme, ak je veľmi ťažké zahnať obavy a presvedčenie hypochondra. V pripade hypochondrie ide o rôzne stupne. Ak je tu blud, ide o ťažký stav.
Obava z ochorenia. Máme tu konkrétne obavy spojené s prejavmi a so symptómami. Človek ich vníma ako reálne a má obavy, čo by to mohlo byť. Môže mať obavy pred konkrétnou chorobu. Ale hlavne žije v neistote. Tú môže zahnať vyšetrenie.
Aká tenká je čiara medzi zdravím a ochorením. Čo je to vlastne zdravie? Pre niekoho ani niektoré symptómy nie sú dôvodom k vyhľadaniu pomoci. Niekto potrebuje tabletku už pri slabej bolesti. A tak ako pri zdraví, je tenká čiara aj medzi obavou a fóbiou. Hypochondria je už vážny stav.
.
Existuje niekoľko krokov, ako z toho von. Vôbec nie je na škodu a nie je hanbou vyhľadať pomoc terapeuta, psychológa či psychiatra. Niekedy to bez ich pomoci nepôjde. Je dobré zamyslieť sa nad svojou obavou. Kedy vznikla. Kedy sa hlási k životu. Čo ju drží pri živote. Je dobré naučiť sa presmerovať pozornosť. Nedovoliť symptómom, aby nás pri prvom podnete zaujali a ochromili. Je dobré ísť cestou prevencie, ale neprehnáňať to s informáciami. Pri kombinácií prevencie a životného štýlu ktorý predchádza problému, môžeme žiť v relatívnom pokoji. Ak máte v rodine prípadne u predkov konkrétny zdravotný problém, ktorý sa môže časom ohlásiť aj u Vás – poraďte sa u odborníkov ako znížiť toto riziko, prípadne spomaliť jeho nástup. Najlepšou prevenciou pred strachom je aktivita a udržovanie hraníc. Aktívne predchádzajte ochoreniam, pravidelne choďte na preventívne prehliadky, ale nedovoľte obavám aby prekročili hranice, kde začína pokoj v duši. Ak treba, poraďte sa s odborníkom, ako zmeniť vzorec myslenia, ktorý Vás spútava. Ako odpovedať na obavu, že ste chorí, alebo že ochoriete. Naučte sa ako strachu oponovať a ako ho odzbrojiť. S obavou treba zápasiť, pretože ak získa „navrch“, zvíťazí…
Kniha ktorú napísali Morschitzky s Hartlom komplexne spracúva problém strachu z ochorenia. Dokáže rozlíšiť medzi prehnaným strachom a chorobným strachom. Všade ponúka množstvo príkladov zo života. Prináša tiež konkrétne rady pre človeka, ktorý strachom trpí, pre jeho rodinu a priateľov, ale aj pre terapeutov, psychológov a psychiatrov. Je tu tiež dotazník, ktorý pomáha identifikovať príčinu strachu a tak pomáha meniť myšlienkový vzorec správania. Je tak cenným radcom a pomocníkom na ceste životom.
Žijeme v dobe pandémie kovidu. Už to trvá dlho. Máme pocit, že negatívne správy sa hrnú zo všetkých strán. A objektívne, situácia sa zhoršuje. Ako čeliť strachu z ochorenia? To ako chrániť seba a druhých, vieme už od marca. A k zachovaniu dobrého duševného zdravia treba obmedziť správy o kovide na minimum. Všetko podstatné predsa už vieme. Stačí sa tým riadiť.
Tomáš Hupka
Autor recenze Vendi Datum 4. 3. 2021
Tentokrát vážně a s podtitulem: Jak mu rozumět a jak ho překonat...
Vánoce za rohem, humny či dveřmi a ne pro každého jsou obdobím veselým. Jemně mi došel dech na čtení normálních knih – mám dva týdny trvající zásek a ne a ne se hnout. Ovšem přistály mi tu další novinky od nakladatelství Portál a jedna z nich mě zaujala okamžitě. Možná bych tu měla psát o atraktivnějších tématech či titulech (nebojte, jeden neknižní odlehčený článek je v přípravě), jenže nucení se by bylo na recenzi znát. Proto si dnes dáme něco málo o strachu…
V životě by mě nenapadlo, že se mě nějaká z nemocí, které souvisejí se strachem, bude osobně týkat. Pokud nepočítám klasiku v podobě arachnofobie. O hypochondrii jsme určitě všichni slyšeli nejeden vtípek či bonmot, nicméně jde o věc vážnou, stejně tak v případě nosofobie. Neřekla bych, že zapadám do uvedených termínů, jsem trošku na hraně, nicméně je pro mě důležité si uvědomit existenci problému. Po maminčině onemocnění (články najdete v kategorii Ze života) a babiččině demenci (také jsem psala pár článků), se u mě projevují panické stavy a ataky v případě, že mám jít k lékaři nebo mi delší dobu není úplně fajn. Osobně si myslím, že to spíš souvisí s uvědoměním si důležitosti zdraví, křehkosti života a obav ze smrti, nejsem však odborník.
Dnes si tu máme povídat o knize a ne mé psychice, proto směle kupředu k tématu: Neoznačila bych titul za rádce, nicméně jako úvod do tématu a jakýsi průvodce základem? Naprosto perfektní. Ať už se s podobnými problémy potýkáte vy nebo někdo z rodiny, dostává se vám možnosti porozumět tématu. O co se jedná? Čím to může být způsobeno? Jak se chovat? Jak pomoci sobě nebo druhým být oporou a s potížemi se vypořádat? Samozřejmě jsme laici, takže je potřeba k tomu tak přistupovat a nepodceňovat důležitost odborné pomoci.
Text je psán srozumitelně a na praktických příkladech je dokládáno a více rozebíráno, co je nám předkládáno. Palec hore tedy patří skutečnosti, že se v nás autoři/odborníci nepokouší vzbudit pocit méněcennosti, ale vše je pojato… lidsky. Nejsou tu nesmyslně složité poučky a výrazy, k jejichž rozluštění potřebujete naučný slovník či pomoc internetu. Přestože to může znít nesmyslně nadneseně, pomohla mi kniha najít jakýsi vnitřní klid. Uvědomit si, že jsem normální a ne blázen.
Se strachem se dá pracovat, dá se mu postavit, poznat ho, vyzrát na něj. Nejde o čtení, které zhltnete na posezení za jeden večer. Jde naopak o případ, kdy po knize saháte opakovaně, zakládáte a označujete si trefné myšlenky. Měkká (paperbacková) vazba trošku trpí, ale knihy nemají ležet na policích nevyužité a zaprášené. Mají nám pomáhat a dělat radost… a nesejde na tom, zda se bavíme o beletrii či naučném žánru.
Skutečně oceňuji (a znovu opakuji), že nám nejsou předkládána strohá a věcná fakta, ale mimo jiného si uděláme i krátký výlet do historie. Zajímá vás, jak například identifikovali v 17. století hypochondrii a co na ni předepisovali mužům? Schválně si můžete tipnout v komentářích! Podobné tituly jsou často vnímány coby uspávači nebo nutné zlo. Jsem proto ráda, že se mi do ruky dostal kus, který tuto zkušenost nepotvrzuje. Z toho důvodu bych ho doporučila nejen, pokud se domníváte, že se vás strach z nemoci týká. Čtete-li si rádi o psychologii a zaujalo vás dnešní téma, směle do toho! Pět z pěti.
Omlouváme se, ale tyto webové stránky nejsou optimalizovány pro tento prohlížeč. Použijte prosím aktuální verzi prohlížeče Google Chrome, Firefox, Microsoft Edge, popř. Safari.