Únava zo súcitu - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.sk/blog/2815858/unava-zo-sucitu/S fyzickou únavou máme bohaté skúsenosti. Ale môžeme byť unavení z ľudí? Je možné, že po nejakom čase nič necítime? Akoby ten druhý stratil tvár a bol len „predmetom“? Čo to znamená, keď strácame súcit a čo sa s tým dá robiť…
Rýchle životné tempo, stres a pracovné nasadenie sú často príčinou rôznych zdravotných problémov. Dnes si povieme niečo o únave zo súcitu. Na začiatok však bude vhodné vysporiadať sa s niektorými témami, ktoré sú súčasťou tohto problému.
Rozlišujeme pozitívny a negatívny stres. Pozitívny trvá krátko a patrí k životu. Je bežnou súčasťou života. Dlhodobý prirodzený nie je. Náš organizmus na stres reaguje vyplavením adrenalínu. Adrenalín zvýši pulz a krvný tlak, prehĺbi dýchanie a uvoľní do krvi cukor a tuky. Organizmus tak všetko pripravil na reakciu a uvoľnenie stresu. Ak však stres pretrváva, potom tento proces je záťažou na organizmus a môže viesť k vyčerpaniu. V USA sa dokonca začalo hovoriť o závislosti na strese. Zo začiatku totiž vystavenie stresu vedie k príjemným pocitom a niektorí ľudia po čase túžia po tomto pocite, preto sa aktívne vystavujú stresu.
Dôsledkom preťaženia môže byť únava. Únava môže byť reakciou aj na nedostatok spánku. Za únavou môžu byť aj životné vzorce. Napríklad máme od seba veľké očakávania a doslova si šliapeme na krk. Alebo sa vystavujeme veľkému tlaku. Ale k únave môže viesť aj osobné / pracovné prostredie, keď nám chýba zázemie, keď nič nefunguje poriadne. Najlepším liekom na únavu je oddych. Ak dlhodobo prepíname svoje sily, únava je prirodzenou reakciou. Pokiaľ stav pretrváva, možno hovoriť o chronickom únavovom syndróme. Ten už však nie je zapríčinený vyčerpaním. Je stavom, kedy ľudia už prakticky nič nezvládajú. Tento stav je len krok od depresie.
Vyhorenie je konečným štádiom cesty, kde na začiatku ľudia mali zápal, nadšenie a motiváciu. Svoju úlohu tu zohráva stres, únava, ale aj strata ideálov. A v neposlednom rade aj osobná motivácia. Ako prvé sa ukazujú zdravotné problémy ktoré sú vyvolané psychikou. Majú nás viesť k zastaveniu. Ak sa to nezmení, objavia sa závažnejšie problémy. Práve s vyhorením sa spája istý cynizmus, ale aj negatívny pocit spojený s prácou (práca nás nebaví). Pre dnešnú tému sú dôležité faktory, ktoré sú zodpovedné za vyhorenie: povolanie (a hlavne pomáhajúce profesie), postoj k práci (perfekcionizmus a nasadenie je rizikom), prostredie (slabé ohodnotenie, veľké požiadavky) a osobné predispozície (nízke sebavedomie a stereotyp). Mnohé z týchto faktorov sa spájajú s pomáhajúcimi profesiami. Cynickosť a nechuť do práce sú len zlomkom z množstva negatívnych prejavov. Ak sme na začiatku, pomôže predĺžený víkend, či dovolenka. Ak vyhorenie už nejaký čas trvá, pomôže len dlhodobá PN a zmena práce.
Pred depresiou treba zdôrazniť, že existuje smútok, ktorý patrí k životu a časom sa zmení na zármutok. Depresia je už stavom, ktorý nejaký čas pretrváva a neodchádza. Depresia zasahuje celý život človeka. Celé jeho prežívanie a môže nakoniec viesť k samovražde (ak sa ju nepodarí liečiť). Ako už bolo naznačené, môže jej predchádzať únava, ale aj vyhorenie. Môže však byť aj reakciou na podmienky, či dôsledkom nízkeho sebavedomia (a večnej nespokojnosti), ale aj dôsledkom citlivosti (a tá sa spája s pomáhajúcimi profesiami). Pri niektorých pomáhajúcich profesiách, je to aj častá prítomnosť smrti, ktorá môže viesť k otázke – na čo to všetko…
Za zmienku stojí psychosomatika. Náš organizmus vystupuje ako celok, ako spojenie tela a psyché, teda duše. To čo prežívame sa z telesnej roviny môže prenášať do duševnej a naopak. V prípade psychosomatiky máme zdravotné problémy, kde telesné prejavy sú odkazom na duševné ťažkosti a naopak. V tomto prípade klasické vyšetrenia nenájdu klasickú príčinu ochorenia, lebo hoci prejavy sú skutočné, ochorenie nie je skutočné. Je to celé len zohraté ako varovanie, ako snaha upútať nás a varovať pred pokračovaním doterajšieho života. Ak to varovanie neprijmeme, okrem zdravotných prejavov môžeme mať problém aj so skutočným ochorením.
A poslednou témou dôležitou pre dnešné rozprávanie je trauma. Trauma sa spája s udalosťou, kedy nás niečo zranilo. Tú ranu si nesieme so sebou. Sama od seba sa pripomína, prípadne ju vyvolávajú rôzne udalosti. Trauma vedie k akejsi necitlivosti. Naše emócie dôsledkom toho čo sa stalo, ostali akoby na ľade. Môžeme somatizovať, zápasiť s hnevom. Ak je trauma spojená s prácou, potom máme problém prísť do práce a sústrediť sa na prácu. S traumou je spojená aj stále prítomná úzkosť. Pokiaľ sa traumu nepodarí uzdraviť, k slovu sa môžu hlásiť rôzne neurózy a poruchy.
Po takomto úvode sa dostávame k dnešnej knihe, ktorá hovorí o únave zo súcitu. A svoj cieľ stvárňuje v podnázve knihy – ako predchádzať vyčerpaniu v pomáhajúcich profesiách.
Angelika Rohwetter píše, že prvý krát sa o fenoméne únavy zo súcitu dočítala v detektívke. Potom sa s týmto fenoménom stretla u kolegu na pracovisku a nakoniec sa v ňom našla a identifikovala okamihy, kedy ho sama prežívala. A svoje skúsenosti spísala do knihy Únava zo súcitu.
Kniha ponúka dve hlavné posolstvá. To prvé hovorí, aby sme únavu zo súcitu brali vážne. Je totiž možné s ňou niečo robiť a je možné znovu cítiť a mať radosť z práce. Táto (pomáhajúca) práca sa bez emócií ani robiť nedá. Druhé posolstvo hovorí o únave, ako o záťaži, ktorá je porovnateľná s ochorením. Je preto dôležité sa ňou zaoberať a spustiť proces liečby. Ani tento problém sa sám neodstráni.
Ako už bolo naznačené, človek ktorý je unavený a preto už stráca cit, schopnosť empatie a cítenie, má problém sa vcítiť do toho druhého a mať pre neho pochopenie. Môže síce pracovať ďalej, kým nebude zápasiť s únavou, so zdravotnými problémami, s vyčerpaním, alebo s depresiou, ale bude robiť svoju prácu bez duše. On sám síce ešte nejaký čas cítiť bude, ale už nebude citovo zaangažovaní do sveta zverených ľudí. Je jedno, či sú to deti, klienti, alebo pacienti.
Problém vytrácania citu pre toho druhého, nie je spojený len s tým, že necítime, čo prežíva. Ale ak nevieme čo prežíva, nie sme schopní empatie, potom pre jeho problém nemáme pochopenie. A môžeme ho začať zľahčovať. Kde nie sú city, nie je empatia a kde nie je empatia, nie je spoluúčasť a teda aj podieľanie sa na spoločne zdieľanom obsahu.
Bolo by na škodu ísť do niektorých detailov. Je prirodzené, že pomáhanie niektorým ľuďom je zložitejšie a náročnejšie. A teda skôr sa môžeme unaviť. A možno pomoc tým ľuďom nie je až taká náročná, ale moc sme do toho zaangažovaní. Je v tejto chvíli jedno, či sme perfekcionisti, alebo trpíme komplexom mesiáša. Jednoducho sme viac vtiahnutí do deja a ľahšie sa unavíme. A možno ten druhý nespolupracuje. Okolnosti sú rôzne. Ale výsledok ten istý. Prichádzame o cit a zápal pre prácu.
Únava zo súcitu nakoniec môže viesť k ďalším pocitom a emóciám. Môžeme bojovať sami so sebou, ak si na práci zakladáme a bola dôležitá pre naše sebavedomie. Môžeme mať pochybnosti o sebe, ak momentálne strácame zmysel a máme pocit, že nám práca už nič nedáva. Keď nám chýba radosť z práce, môže sa vytratiť humor. Môžeme do istej miery potláčať a popierať prostredie – nebudeme tak pozorní k situáciám, ktoré treba riešiť. Ale môžu sa objavovať zdravotné problémy, ale aj konkrétne zábrany, ktoré sa nás budú snažiť odviesť od práce. Ak situáciu aktívne nezmeníme a s problémom sa nevysporiadame, nakoniec nás zdravotné problémy, alebo únava dostanú od práce. A dosiahneme stav, kedy bude náročné sa vrátiť.
Ak ste pozorne čítali úvod, môžete popisované problémy zazrieť v rôznych zdravotných problémoch. Od prehnaného stresu, cez únavy, vyčerpanie, vyhorenie, traumu až po depresiu. Všetky tieto veci sú spojené s prácou a nevyhýbajú sa ani pomáhajúcim profesiám.
Samotná únava zo súcitu nie je diagnózou. Zatiaľ sa vníma skôr v sociálnej a v pracovnej rovine, ako dôsledok práce a pracovného prostredia. Môžeme síce niektoré veci vnímať ako osobný problém – to že je niekto citlivejší a skôr sa unaví tam, kde iní by sa ešte neunavil. Na druhú stranu, k takýmto prácam patria benefity ako podpora v podobe terapie, či relaxu (welnesu) navyše. A táto práca si na citlivosti zakladá, takže to ako pracovný problém riešiť treba. Okrem toho, tí citlivejší sú takým tým lakmusovým papierikom, že situácia sa neuberá dobrým smerom. Je to také varovanie, pred veľkým kolapsom. Ak Vám väčšina ľudí v poslednej dobe odišla, tak viete kam tým mierim.
Angelika pripomína, že istá únava patrí k práci. Problém je, ak dlhodobo máme pocit únavy. V práci sa môže objaviť aj zlá nálada, podráždenosť, môže tu byť pokles výkonu, objaviť sa hnev, či potreba stiahnuť sa do úzadia. To všetko patrí k životu a aj v práci, ak je reakciou na niečo. Ak však problémy pretrvávajú, potom je to problém, ktorý treba riešiť.
Tu treba zdôrazniť, že človek pracujúci v pomáhajúcej profesií má často lásku k ľuďom, patrí skôr k tým citlivejším a aj k tým empatickejším. Je to človek, ktorý s tým druhým veľa vecí prežíva a občas má aj problém neprežívať to až moc. Tá hranica zaangažovanosti je tenká. Súcit s tým druhým často znamená záťaž v tej podobe, že samotné sprevádzanie je náročné a ešte prežívate akoby časť toho problému s tým druhým. Sú to akoby dva batohy na chrbte.
Angelika rieši niektoré pojmy, ako trpenie, utrpenie, súcit, spolucítenie, či empatia. Snaží sa v nich nájsť vysvetlenie toho, čo sa deje. Každý v pomáhajúcej profesií je v istej podobe terapeutom. Môžeme analyzovať jednotlivé slová, základom však je, že človek v pomáhajúcej profesií musí chrániť svoje hranice, aby on sám mohol dávať. Nemôže čakať, že dá aj dostane. Do veľkej miery len dáva. Je tu preto výzva, aby predovšetkým rozmýšľal nad tým, ako veľmi sa do toho vložiť. Pretože ak to preženie, už nepomôže nikomu.
Angelika smeruje práve k tomu, čo človek v pomáhajúcej profesií môže robiť – zamerať sa na seba a pracovať sám so sebou. Problémom totiž nie je len nájsť zdravú hranicu voči tomu druhému a nevložiť sa do procesu viac, než je nevyhnutné. Ale aj budovať zdravé sebavedomie, aby sme od práce neočakávali viac, než je vhodné. Mať reálne očakávania, aby sme nevytvárali veľký tlak na seba. Ale aj mať veci poriešené v sebe. Angelika tu zdôrazňuje potrebu vnútornej rovnováhy. Keď človek dosiahne tento stav, len tak ho len tak niečo nevyhodí z koľají. Angelika ide ešte ďalej, keď rieši rôzne úlomky ja a kladie si otázku, ktorá časť z nás má navrch. Túto otázku však nemusíme riešiť. Rovnako ako nemusíme ísť cestou archetypu liečiteľa, hoci Angelika problém rozvíja aj v tejto rovine.
A predsa sa v istej miere toho archetypu dotkneme. Ako liečiteľ vystupuje osoba, ktorá sama v sebe nesie spracované a aj nespracované zranenia. Tým že sa človek v pomáhajúcej profesií do toho vkladá, do hry vstupujú aj tieto faktory. Uzdravuje. V tej chvíli je aktívna tá zdravá časť v ňom. Ale má aj svoje zranenia, ktoré sa hlásia k slovu. A tie treba uzdraviť. Uzdravovať druhých a aj seba je dôležité. Ako má uzdravovať druhých, ak zanedbáva seba? A skúsenosť z uzdravovania zas využije pri samotnom uzdravovaní. Keď človek v pomáhajúcej profesií pomáha, je v kontakte so svojou zdravou časťou. A v tej chvíli do istej miery popiera časť seba. Avšak vnímanie tejto zranenej časti je dôležité, pre chápanie toho druhého. A ak by ju poprel, potom by sa znížila jeho schopnosť empatie. V pomáhajúcich prácach ktoré sú psychoterapeutické je dôraz na to, aby človek v pomáhajúcej profesií sám chodil na terapiu a pracoval so sebou. Niečo podobné by bolo vhodné aj pri iných pomáhajúcich profesiách a aj všetci ktorí pracujú s ľuďmi by mali byť vedení k tomu, aby viac oddychovali.
Angelika ponúka aj praktické riešenia. A tie sú práve z oblasti, ktorá je dôležitá pre relaxáciu. Tie kroky sú jednoduché. Ako prvé ponúka pohyb a telesné cvičenia. Potom siaha po meditácií a konceptu všímavosti. A nakoniec dychové cvičenia. A k tomu všetkému vyzýva, aby sme boli láskavejší a citlivejší k sebe. Kladie dôraz na dobrý základ – aby sme boli vnútorne silnejší, viac oddychovali a prehodnotili mnohé veci v živote. Inak to ani nejde. Ak budeme klásť príliš veľký dôraz na prácu a ak sa budeme príliš angažovať, potom to inak ako únavou skončiť nemôže. A vyhorenie v podobe straty empatie bude prirodzenou reakciou.
Priblížiť to podstatné z knihy od Angeliky nie je jednoduché. Od začiatku sa všetkými kapitolami tiahnu otázky a cvičenia, s ktorými treba pracovať a ponúkajú sprievodcu na ceste od identifikovania jednotlivých znakov problému, až po jeho riešenie. To sa tak ľahko odovzdať nedá. Ak pracujete v profesií ktorá je zameraná na prácu s ľuďmi a ste v pozícií, že im pomáhate a veľa ste pritom citovo zaangažovaní, potom táto kniha môže byť dobrou prevenciou a takou tou lekárničkou prvej pomoci, keď sa empatia nedostaví…
.
Únava zo súcitu nie je novou diagnózou. Je to fenomén, ktorý sa spája s ľuďmi, ktorí pracujú s ľuďmi a ktorí sú už z práce unavení a tak strácajú niečo, čo je najcennejšie – schopnosť vcítiť sa a pochopiť. Je pochopiteľné a prirodzené, že znakom práce ktorá je nehumánna je strata niečoho tak ľudského, ako je cit pre druhého. Prajem Vám z celého srdca, aby sa Vám to nestalo…