Na vzťah ktorý sa snažíme vytvoriť v dospelosti, má veľký vplyv vzťah, ktorý sme zažili hneď na začiatku. V detstve prežívame prvý vzťah a to aký bude, ovplyvní náš postoj k sebe a k okoliu, ale následne ovplyvní aj to, akého partnera budeme k sebe hľadať. Tak ako v iných „veciach“, nie je to niečo, s čím by sa nedalo pracovať. Len treba o tom vedieť. Dnes sa na túto väzbu a vzťah pozrieme cez prizmu diela pána Bowlbyho a cez jeho knihu Väzba.

Ako dobrý úvod k dnešnej knihe poslúži iná kniha a to od Kerstin Uvnäs Moberg – Hormón blízkosti. Témou tejto knihy je oxytocín označovaný aj ako hormón blízkosti. Jeho vylučovanie sa spája s dotykom. Pôvodne jeho pôsobenie spájali s materstvom a s väzbou medzi matkou a dieťaťom (teda vzťah s blízkym človekom). Ako však uznáte sami, dotyk a telesná blízkosť sa tiahnu celým životom a preto aj oxytocín má v ňom svoje miesto. Medzi jeho úlohy a účinky patrí posilnenie väzby a teda vzťahu medzi dvoma ľuďmi. Nakoniec oxytocín sa vyplavuje aj pri dôverných – intímnych rozhovoroch. Viac o tejto téme sa dozviete v tomto článku: https://dennikn.sk/blog/1194696/hormon-blizkosti-alebo-preco-tuzime-po-dotyku/. Už len taká zaujímavosť, oxytocín teda jeho užívanie, znižuje strach z ľudí…

Vzťah a väzba

Dnešnou témou bude vzťahová väzba. V nej oxytocín zohráva dôležitú úlohu. Ak teda nepatríte do úzkej skupiny ľudí, ktorí dotyk a telesnosť nemusia (mám na mysli asexuálnosť).

O autorovi dnešnej knihy sa na slovenských a českých stránkach toho veľa nedozviete. Tak trochu to pôsobí komicky, keďže ide o 49 najcitovanejšieho psychológa a psychiatra vo svete.

Často sa o ňom hovorí, že vzišiel z darwinizmu a z Freuda. A myslí sa tým dôraz na prežitie (darwinizmus) a pud (Freud). Pud sebazáchovy. Dieťa sa upne na matku, aby prežilo. Dokonca sa hovorí o piatich dôležitých inštinktívnych reakciách: kŕmenie, úsmev, plač, mazlenie a nasledovanie.

To že človek je odkázaný na komunitu a že je zraniteľný najviac v prvých rokoch, to je fakt. To aké bude mať vzťahy sa rodí tiež v prvých rokoch – rozhoduje o tom citové puto a vzťah medzi matkou a dieťaťom a to má vplyv na neskoršiu psychopatológiu, teda vzťahy a fungovanie. To je odkaz diela, ktoré Bowlby vytvoril.

Okrem vzťahovej väzby sa často používa aj pojem koncept primknutia (attachment).

Bowlbyho rodina

Kľúčom k pochopeniu Bowlbyho diela je jeho život. Aspoň si to myslím, na podklade textov, ktoré sa mi o ňom podarilo načítať. Posúďte sami.

John Bowlby sa narodil do dobre situovanej rodiny vo Veľkej Británii. Bol v poradí štvrtým zo šiestich detí. Pri takom počte je otázkou, koľko pozornosti dieťa dostane. Tu bola situácia komplikovaná aj tým, že v tom období a v tejto spoločenskej vrstve verili, že veľká pozornosť by viedla k rozmaznávaniu detí. Navyše o Bowlbyho a jeho súrodencov sa starala opatrovateľka s dvoma pestúnkami. Matku videl tak hodinu denne. Otázkou je, čo si pod tým „videním“ predstaviť. A táto „audiencia“ bola zrejme spoločná všetkým deťom…

V istom okamihu nastala kríza medzi jeho rodičmi a chvíľu boli „od seba“. To dieťa prežíva citlivo, hlavne ak chýba vízia a perspektíva. Citovo bol naviazaný na opatrovateľku, ktorá v istom okamihu odišla. To musela byť pre neho rana, hlavne ak ju v textoch označuje skoro za matku.

Jeho otec stratil svojho otca vo veku 5 rokov. Otázkou preto je, či a čo stihol prijať z mužského vzora a ako ho to poznačilo. Asi sám mal problém vytvoriť si vzťah s deťmi a byť im vzorom a otcom.

Počas I. sv. vojny Bowlbyho otec slúžil v armáde ako lekár, domov sa dostal tak dva krát do roka. Domov písal listy, ale tie si jeho manželka – Bowlbyho matka nechávala pre seba.

Keď Bowlby dosiahol 7 rokov, rodičia ho poslali do internátnej školy. Bez ohľadu na to, ako často sa dostal domov, tá priepasť medzi ním a rodičmi a rodinou len narástla.

Samotný Bowlby sa oženil a viedol usporiadaný život. Možno povedať, že napriek zázemiu ktoré zažil, dokázal fungovať. Ale tu niekde sa zrodil jeho záujem o skúmanie vzťahovej väzby.

Odlúčenie detí od rodičov

Pôvodne Bowlby začal študovať medicínu. Chcel sa stať chirurgom ako jeho otec. Po niekoľkých rokoch štúdium v Cambridgei zanechal. Zaujala ho vývojová psychológia. Dokonca istý čas pracoval s neprispôsobivými deťmi. Sám toto obdobie označuje pre svoj výskum ako najcennejšie obdobie. Od tohto okamihu problémy v súčasnosti vnímal v kontexte minulosti.

Študoval psychológiu a predklinické vedy v Cambridgei. Aj tu sa venoval neprispôsobivým deťom a delikventom. Potom sa vrátil dokončiť medicínu. Dokonca neskôr sa zapísal aj do Inštitútu psychoanalýzy. Dokázal sa vypracovať ako psychiater a psychoanalytik.

Počas II. sv. vojny Bowlby slúžil ako lekár. Neskôr viedol psychologický výskum. Popri tom sa venoval skúmaniu neuróz a traumy. Počas vojny ich bolo požehnane. Okrem toho pracoval s deťmi, ktoré pred hrôzami vojny boli separované – odlúčené od rodičov a premiestnené do „bezpečia“.

Počas vojny Bowlby skúmal detské správanie v kontexte rodinnej histórie. Skúmal dve skupiny detí a zistil, že deti ktoré nepochádzali z dobrých pomerov – z narušeného prostredia, častejšie sa vybrali zlou cestou. Dokonca okrem deštruktívneho správania, hovoril aj v náznakoch o rôznych poruchách.

Po vojne sa zintenzívnila jeho práca a výskum v kontexte detí, ktoré boli odlúčené od rodičov, alebo sa stali sirotami. Neskôr vďaka tomu poukázal na zásadný vplyv detstva na človeka – čo z neho vyrastie. Začal sa venovať rodinnej interakcií, ako sa ťažkosti a problémy prenášajú z jednej generácie na druhú. A v neposlednom rade prišiel s tvrdením, že pre dieťa, pre jeho prežitie je kľúčové pripútanie k matke.

Vzťah medzi matkou a dieťaťom

Medzi hlavné závery jeho práce patrí dôraz, aby dieťa zažilo vrúcny, intímny a nepretržitý vzťah so svojou matkou (alebo náhradnou matkou), v ktorom obaja nachádzajú uspokojenie a potešenie. Ak sa tak nestane, môže to mať významný vplyv na dieťa.

Bowlbyho poznatky občas prijímané ako kontroverzné a s nevôľou, postupne ovplyvňovali koncepciu starostlivosti o deti. Tak to už býva pri ľuďoch, ktorí ako prví vyšľapávajú chodník neznámou cestou. Do istej obhajoby Bowlbyho sa zapojila aj jeho kolegyňa Mary Ainsworthová, ktorá tiež pracovala s koncepciou vzťahovej väzby. V niečom Bowlbyho doplnila.

Pri koncepcií väzby (pripútanosti) Bowlby hľadal postupy a riešenia napriek rôznymi odbormi – evolučná biológia, etológia, vývojová psychológia, kognitívna veda a iné… A tak prišiel s novou koncepciou postavenou na motivácií a kontrole správania.

Čoraz viac v jeho diele rezonovali poznatky, že dieťa sa inšpiruje / napodobňuje vzorom, ktorý má po ruke. V tom čase koncepcia pripútanosti pracovala s horizontom 6 mesiacov až 2 roky. To bolo kľúčové obdobie pre neskorší rozvoj. Hoci potreba a odkázanosť ešte dlho pretrváva (kým sa dieťa osamostatní). Tu niekde vznikajú mechanizmy, vzorce, alebo ak chcete schémy, ktoré ovplyvňujú fungovanie dieťaťa, jeho prežívanie, život a fungovanie. Dieťa potrebuje pocit bezpečia a istoty (a dôvery).

Bowlbyho dielo bolo prijaté ako kľúčové k pochopeniu ranného sociálneho vývoja a dalo impulz k ďalšiemu skúmaniu vzťahov.

Spolupráca s Mary Ainsworthovou

Dovolím si ešte pár riadkov k Mary Ainsworthovej, keďže sa podieľala na vzniku teórie / koncepcie väzby. Niektoré texty ju označujú za spoluautorku, alebo tvrdia, že prišla s teóriu samostatne.

Jej príbeh je v niečom podobný s Bowlbym a predsa odlišný. Bola si blízka s otcom a mala komplikovaný vzťah s matkou. Matka na ňu žiarlila a snažila sa zasiahnuť do vzťahu otec – dcéra.

Mary študovala psychológiu a získala z nej aj doktorát. Vo svojej práci píše, že tam kde chýba istota (dôvera), jedinec je hendikepovaný nedostatkom bezpečnej základne, na ktorej by mohol stavať…

Počas ďalšieho štúdia a výskumu pracovala pod vedením Wiliama Blatza. Ten skúmal teóriu bezpečnosti. V krátkosti – kvalita vzťahov (v detstve) ovplyvňuje aj kvalitu vzťahov s neskoršími partnermi. Všetko sa „točí“ okolo závislosti. Je to závislosť bezpečná, alebo vedúca k spútaniu? Všetko by malo viesť k odpútaniu a k zrelosti. Závislosť stráca na sile. Človek dozrieva. Závislosť sa mení na partnerstvo. Rovný s rovným.

V ďalšom období Mary spolupracovala s Bowlbym, ten v tom čase skúmal odlúčenie matiek od detí a vplyv toho na vývoj detí. Keď to porovnali so vzťahmi, kde k takémuto narušeniu neprišlo, ukázalo sa, že nedostatok materskej postavy viedol k nepriaznivému vplyvu na vývoj dieťaťa…

Potom sa načas ich kroky rozišli. Bowlby ostal na univerzite a Mary odišla do Afriky. Robila tu výskum, študovala interakciu medzi dieťaťom a matkou. V tom čase sa tu v Afrike v určitom čase posielali deti od matky preč k vzdialenej rodine (aby si odvyklo od prsníka).

Mary sa po niekoľkých rokoch vrátila z Afriky a začala prednášať klinickú psychológiu na univerzite Johna Hopkinsa. Neskôr získala miesto docentky vývojovej psychológie. A pokračovala v spolupráci s Bowlbym. Predtým bol pre ňu skôr učiteľom, teraz partnerom. Začali si vymieňať poznatky. Vymieňali si štúdie a podklady vlastného výskumu. Kto má odvahu nakresliť deliaciu čiaru, kde končí Bowlby a začína Mary?

Štyri citové väzby

Teória citovej väzby je pomerne jednoduchá – stratégie ktoré sme si osvojili v detstve, formujú aj naše vzťahy v dospelosti. Ak sme z nich nevyrástli a nezanechali ich. To akým spôsobom bolo o nás „starané“ a do akej miery boli naše potreby napĺňané rozhoduje o tom, aké vzťahy máme už s rovesníkmi a predovšetkým s partnerom. Teória citovej väzby siaha do 50 rokov. A veľký podiel na nej majú Bowlby, ale aj Mary Ainsworthová.

Môžeme hovoriť o štyroch citových väzbách. Prvá je bezpečná – jedinec nemá problém prejaviť svoj záujem a náklonnosť. Ale dobre sa cíti aj bez partnera. Dokáže byť sám a nemá s tým problém. Dokáže prijať odmietnutie, ale aj v prípade potreby sa obetovať. Do tejto kategórie patrí asi 50 % populácie. Druhá je úzkostná – jedinec vytvára vzťahy, ktoré sú plné stresu a napätia. Od partnera požaduje neustále utvrdzovanie o láske a potvrdzovanie náklonnosti. Bez partnera sa necíti dobre. Tento jedinec má problém niekomu dôverovať. Môže sa správať iracionálne, nepredvídateľne a emocionálne. Častejšie s týmto typom zápasia ženy. V detstve tie potreby boli napĺňané len do určitej miery, alebo nepredvídateľne. Tretia je bezpečná – vyhýbavá. Tento jedinec je na seba orientovaný a dosť „nezávislý“, má však problém s intimitou. Má doslova fóbiu zo vzťahu. Všemožne sa mu vyhýba, alebo z neho uteká. Možno ste zažili vzťah s niekým kto vravel, že ho vo vzťahu „dusí“, alebo po čase povedal, že nehľadá nič vážne. Tu zas dominujú muži… Tu boli v detstve napĺňané len niektoré potreby a ostatné boli potlačené. To mohlo byť dieťa, ktoré dostalo najesť, ale inak o neho nemali záujem. A posledná štvrtá prepája v sebe to najhoršie z posledných dvoch – úzkostne vyhýbavý typ. Má strach z intimity a má problém dôverovať. Tento problém má len zlomok populácie. Často ide o deti, ktoré boli zneužívané, alebo hrubo zanedbávané. Ak dosiahnu stav, že nikoho nepotrebujú, nemožno sa im čudovať, že nikoho nechcú…

Treba napísať, že nikto nie je „čistý“ jeden typ. Spravidla jeden je dominantný, ale máme aj niečo z ďalšieho, prípadne z ďalších – nejaké tie %. Je tu priestor zamyslieť sa nad svojím detstvom. O to viac, že ten iný typ sa môže prejaviť v určitej situácií, vtedy akoby sme konali inak. A možno ani nevieme, prečo.

Ako nás väzba ovplyvňuje pri výbere partnera

Tieto väzby nás ovplyvňujú aj pri vyberaní partnerov. Citovo vyrovnaný jedinec, môže mať za partnera aj úzkostný a vyhýbavý typ. Do istej miery pomáha toho druhého ukotviť a zároveň nedovolí, aby ho ten druhý dostal z pozície, v ktorej je sám ukotvený. Úzkostný typ u neho nájde uistenie a vyhýbavý priestor. Veľmi často vyhýbavý a úzkostný typ končia vo vzťahu spolu. Má to svoje racio : ). Ak sa im podarí vyrovnaného jedinca odplašiť, iná varianta im vlastne ani neostane. Je v tom paradox, pretože hoci sa to zdá dosť dysfunkčné, nejakým spôsobom to funguje, dokonca je v tom istá rovnováha. Uspokojme sa pri tomto vysvetlení. Bez vzťahu nemusí byť ani úzkostne-vyhýbavý typ, ale ak sa mu to podarí, buď ide o veľmi úzkostný / vyhýbavý typ (z okraja spektra), alebo o partnera rovnakého „ladenia“. O týchto vzťahoch sa v tom lepšom prípade hovorí – ako o chaotických, často toxických.

Keď sme vyššie písali, že vyrovnaný typ môže byť kotvou pre úzkostného, či vyhýbavého. Treba napísať, že mu môže pomôcť zmeniť typ citovej väzby. Ten úzkostný a vyhýbavý môže pri ňom povyrásť. Ale môže sa stať aj opak – ten vyrovnaný sa môže stať vyhýbavým, či úzkostným. Zmena je možná, ale oboma smermi.

Väzba a pohľad na svet

Ale ani tu pri citovej väzbe nekončíme, ona sa dotýka aj pohľadu na svet.

Človek ktorý je vyrovnaný, vníma pozitívne seba, ale aj druhých.

Človek ktorý je úzkostný, vníma seba negatívne, ostatných však vníma pozitívne.

Človek ktorý je vyhýbavý, vníma seba pozitívne, ale ostatných negatívne.

A nakoniec, človek ktorý je úzkostný a vyhýbavý zároveň, vníma negatívne seba a aj iných.

Citová väzba

Vráťme sa k citovej väzbe. U Bawlbyho ide o priľnutie dieťaťa k matke a k ďalším blízkym osobám. Podarilo sa ju zadefinovať okolo roku 1969. A dodnes patrí k najcitovanejším vo vývojovej psychológií. Pre citovú väzbu sa používajú aj pojmy attachment theory, teórie attachmentu, teória priľnutia, teória pripútania, teória rannej citovej väzby. Používa sa tiež slovo väzba, priľnutie a pripútanie.

Neustále spomíname Bowlbyho, ale aj Mary Ainsworth. Mary bola jeho žiačkou, potom boli partneri, a potom niektoré veci Mary dopracovala, upresnila a rozvinula.

Ak by sme chceli ísť hlbšie, k väzbe prichádza pôsobením vrodeného systému v mozgu, ktorý organizuje motivačné, emočné a pamäťové procesy vo vzťahu k osobám, ktoré sa starajú. Hľadáme fyzické a emočné uspokojenie a ochranu pred ohrozením. Tieto zážitky a skúsenosti nastavujú „vzorce“ a „schémy“ vzťahov počas života. Vzorec a schéma je neskorší pojem, ale dnes mi sem zapadá.

Táto väzba, tento vzťah sa odohráva v určitom priestore. Je zrejmé, že dieťa zaujíma určitý postoj k osobe. Snaží sa byť v jej blízkosti. Reaguje plačom, krikom a úsmevom. Čím vyvoláva o druhej osoby reakciu – odpoveď v podobe poskytnutej starostlivosti a tá spolu s pocitom bezpečia u dieťaťa odstraňuje úzkosť z ohrozenia a existenčnú úzkosť. K takýmto odpovediam a reakciám patrí hladenie, zahrievanie, kŕmenie, rozprávanie, spievanie a ďalšie. A tak vzniká bezpečná väzba. Ak si spomínate, úzkosť sa objavuje, pri nepredvídateľnosti. A vyhýbavosť pri selekcií potrieb.

Za zmienku ešte stojí, že dieťa môže mať rôzne väzby k rôznym ľuďom, čo je vlastne pochopiteľné – tie vzťahy môžu byť a aj bývajú rôzne.

Kniha o väzbe

Myslím, že sme si pripravili veľmi dobrý úvod ku knihe od pána Bowlbyho. Tak na čo sa môžeme tešiť?

Kniha vychádza v „edícií“, ktorá prináša z dnešného pohľadu „klasické“ diela, alebo ak chcete „povinnú“ literatúru pre tých, ktorí majú k duši blízko. Názov knihy – Väzba je vsadené do kontextu. Podnázov hovorí o vzťahu matky s dieťaťom.

Prebal knihy pripomína to podstatné – ide o vzťah medzi dieťaťom a blízkou osobou. Je to inštinktívna odpoveď na potrebu ochrany. Dieťa sa dožaduje pozornosti a prejavov, ktoré zaženú jeho úzkosť a vďaka ktorým prežije pocit bezpečia a ochrany. Tak vzniká bezpečná väzba. Ak taká nie je, alebo je iná, potom sme si „zarobili“ na problém.

Kniha preberá Bowlbyho teóriu zo všetkých strán. Tých 390 strán z tohto pohľadu je pochopiteľných a potrebných. Kniha sa skladá z 5 častí: úloha, inštinktívne správanie, väzobné správanie, ontogenéza (celkový rozvoj) citovej väzby u človeka a staré rozpory a nové poznatky. Týchto 5 častí zároveň ponúka 19 kapitol. Toto sa naozaj nedalo pre pochopenie ponúknuť na cca sto stranách…

V úvode knihy sa Bowlby vracia k pozadiu svojho výskumu. Spomína na jednu z prvých formulácií pre Svetovú zdravotnícku organizáciu – „…pre duševné zdravie je nevyhnutné, aby kojenec a neskôr malé dieťa prežívalo vrelý, intímny a neprerušovaný vzťah s matkou (alebo s jej trvalou náhradou), v ktorom obaja nájdu uspokojenie a radosť.“ V prípade že došlo k odlúčeniu (z rôznych dôvodov), hovorí o potrebných opatreniach (a zásahoch). Potom sa Bowlby vracia k práci s Jamesom Robertsonom. Spolu skúmali dôsledky odlúčenia dieťaťa od matky. Strata matky bola dominantnou premennou, hoci nie jedinou. A spolu sa zhodli na tom, že … „hlad malého dieťaťa po láske a prítomnosti matky je rovnako veľký, ako hlad po potrave…“ Strata matky je preto ústredným „bodom“ psychopatológie.

Kniha Väzba je už druhým vydaním tohto diela a je preto prepracovaná. Pribudli v nej tiež dve nové kapitoly.

Samotný Bowlby v poďakovaní spomína Mary Ainsworth, hovorí o konkrétnych veciach, kde si pomáhali a navzájom sa inšpirovali a hovorí tiež o tom, kde a ako mu v knihe pomohla. Viac netreba k vysvetleniu ich „prepojenia“.

Každá kapitola prináša úvod do problému, teoretické pozadie, načrtnutie problémov, ale aj možných riešení. Každá kapitola je preto samostatnou témou. Ak by ste chceli, môžete o nej diskutovať s ľuďmi a robiť k nej „sedenie“. Kniha je bohatým zdrojom inšpirácie, ku ktorej sa môžete vracať znova a znova.

V prvej kapitole sa snaží priblížiť a vysvetliť svoj pohľad na vzťah dieťaťa a matky. Porovnáva ho s Freudom, z ktorého vzišiel. Hovorí tiež o motivácií a jej úlohe. V druhej kapitole Bowlby hovorí, aké výskumy prebiehali v minulosti, dokonca spomína aj výskum v Česko-Slovensku. A predovšetkým, ako prebiehali výskumy, na ktorých sa podieľal. Tieto dve kapitoly tvoria prvú časť.

Druhá časť má 8 kapitol a teda tvorí dominantnú časť knihy. Čo v nej nájdeme? Hneď na úvod zorientovanie sa v tom, ako sa menilo inštinktívne správanie od Freuda. Rozoberá aj riadiace procesy a proces adaptácie. Štvrtá kapitola je krátka, ale dôležitá, hovorí o vplyve prostredia. Piata kapitola hovorí o dôležitosti behaviorálneho správania pri sprostredkovaní inštinktívneho správania. Hovorí o cieli, koordinácií, ale aj jazyku. Šiesta kapitola prechádza od behaviorálneho správania ku kauzalite. Konkrétne k piatim typom kauzálnych faktorov. Potom špecifické faktory, kde patria napríklad hormóny, ale aj nešpecifické, kde patrí napríklad CNS. A nezabúda na podnety / impulzy z vonka (podnet z prostredia). Siedma kapitola hovorí o emóciách a pocitoch v kontexte vyhodnocovania a výberu. Nasleduje filozofické zamyslenie nad pocitom a emocionalitou. Aby nakoniec hovoril o tom, či emócie a pocity sú, alebo nie sú kauzálnou finalitou, teda pre nás kľúčové pri rozhodovaní a správaní. Nemožno pritom všetkom zabúdať na inštinktívne správanie. To je téma ôsmej kapitoly. Kapitola rieši altruizmus, ale aj problémy v terminológií. Deviata kapitola je pomerne krátka a hovorí o zmenách počas rôznych „období“ života. A desiatou kapitolou a teda poslednou druhej časti je celkový pohľad na inštinktívne správanie človeka. Ako teda človek dozrieva, ako sa mení jeho správanie a ako funguje proces učenia (v kontexte imprintingu / vtlačenia)? Nachádzame sa približne uprostred knihy, kedy prichádza jej jadro – téma väzby. Pomerne rozsiahlo sa zaoberá väzbami medzi matkou a dieťaťom a porovnáva pritom takéto väzby naprieč celým živým svetom. Hovorí o jeho zmenách a vývoji. A určitých obdobiach a cykloch. V dvanástej kapitole hovorí o samotnej väzbe a správaní. Aká je funkcia tohto správania a čo to je závislosť. Trinásta kapitola hovorí o interakcií medzi dieťaťom a matkou, o určitej hre a určitých prejavoch. Čo je to materské správanie. Ako sa mení vzťah medzi matkou a dieťaťom a ako sa mení správanie dieťaťa v kontexte toho, či je matka prítomná, či je v pohybe, či odišla, alebo sa vrátila. Ten vzťah sa mení a mení sa aj „pozadie“. Je tu potrebný aj určitý odstup. Trinásta kapitola je zároveň poslednou v tretej časti knihy.

A tým sa dostávame k štvrtej časti knihy. Tá ponúka štyri kapitoly. Hneď štrnásta kapitola hovorí o tom, ako vzniká väzobné správanie. Od úplných počiatkov. U novorodenca, vrátane jeho prejavov. V prejavoch pokračuje v pätnástej kapitole, hovorí tiež o výbere postavy, orientácií na konkrétneho človeka, ale aj jeho preferencií, či dokonca úzkosti pred neznámym človekom. Šestnásta kapitola v jednoduchosti hovorí o tom, kedy je vzťahová väzba zdravá a čo to znamená. Ak má taký vplyv na vzťahovosť a zaradenie do spoločnosti, ako by mala vyzerať? A posledná kapitola tejto časti a teda sedemnásta kapitola hovorí o určitých premenách vzťahovosti (počas života). V čom je napríklad problém egocentrizmu…

Ostáva posledná – piata časť knihy a tá ponúka „len“ dve kapitoly. Bez hlbšej analýzy, ide o snahu vysvetliť, dovysvetliť, usmerniť a reagovať na mnohé zmeny aj terminologické, ale aj výčitky. Je to akýsi doslov a snaha reagovať na vývoj v období po uverejnení teórie väzby.

.

Z rozboru jednotlivých častí a kapitol je zrejmé, že kniha je určená skôr ľuďom, ktorý sa dlhodobo venujú psychológií, prípadne vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Kniha nie je napísaná takým odborným jazykom, že by bola pre tých „ostatných“ zakliata, ale nie je jednoduchá na porozumenie. Je informačne nasýtená. Dá sa k nej vracať znova a znova. A to je vlastne aj nevyhnutné, pretože neustále niečo nové sa hlási k slovu…

Tato kniha Johna Bowlbyho je první z trilogie jeho děl: Vazba – Odloučení – Ztráta. Ve své knize s názvem Vazba – teorie kvality raných vztahů mezi matkou a dítětem (Vydání druhé, přepracované) pojednává Bowlby především o vzniku a průběhu formování citové vazby, stejně tak vysvětluje koncepty jako řídící systémy, které se s tvorbou citové vazby a vazebného chování pojí. Jednotlivá témata a koncepty jsou velmi detailně rozpracovaná a autor napříč kapitolami získané znalosti propojuje, díky čemuž můžeme získat mnohem obsáhlejší a ucelenější vědomí o tématu citové vazby dle jeho teorie.

Věnuje se tématům jako je instinktivní chování v souvislosti s právě vazebným chováním – které je velmi důležité pro porozumění dalším kapitolám, proto je mu věnována pozornost. Není vynechána ani evoluční podstata těchto jevů. Jedna z částí je věnována vývoji citové vazby člověka. Závěrem neopomenul autor ani argumenty proti vzniklé teorii, čímž knihu pozdvihá ještě na vyšší úroveň.

Kniha kromě jakýchsi „benefitů“ zdravé/bez-pečné citové vazby upozorňuje na dopady jiných typů vazeb, především kvůli jejich negativnímu vlivu na další emocionální rozvoj a tvorbu mezilidských vztahů jedince v budoucnu. Bowlby zmiňuje, že právě instinktivní potřeba ochrany vedoucí k vyhledávání citové vazby může v případě jejího nenaplnění vést až k deprivaci dítěte.

Jakožto studentce psychologie mi tato kniha přišla velmi přínosná pro hlubší porozumění tématu attachmentu, a to zejména díky propojení empirických výsledků s jejich teoretickým významem. Vnímám také, že kniha je zaměřena spíše pro odborné publikum, neboť některá témata a odborné termíny mohou široké veřejnosti způsobit obtížnější porozumění.

Doporučuji ji všem, kteří chtějí získat větší přehled a hlubší porozumění zejména v oblasti vývojové psychologie dítěte a doplnit si tak znalost o témata attachmentu.

John Bowlby vycházel z psychoanalýzy. Ve své praxi se věnoval dětem, které neměly možnost vyrůstat v pevném vztahu s rodiči. Pozoroval u těchto dětí v průběhu dospívání častý rozvoj delikventního chování či jiných problémů. Bowlby vycházel z pudové teorie, a citovou vazbu k matce vnímal právě jakožto zásadní pud dítěte. Jeho pozorování a výstupy z něj dnes pokládáme za stavební kámen pohledu na sociální a emoční vývoj člověka.

Avšak v době, kdy Bowlby začínal svá pozorování dětí v jejich interakcích s matkami, se psychoanalýza již těšila jistému věhlasu i oblibě. Již obsahovala mnohá zjištění a teorie, více či méně navazující na Freuda či se od něj odklánějící. Pro Bowlbyho pozorování byly však všechny tyto teorie nedostatečné a nedala se jimi postihnout právě vazba mezi matkou a dítětem. Pro Bowlbyho byla vazba, její vznik, posílení i oslabení, něčím velmi specifickým. I přesto, že se jedná prožitkově, u každého z nás, o něco tolik typického. Vazbu totiž můžeme u člověka pozorovat nejen v dětském věku (ano, je zde nejvíce patrná a nejlépe pozorovatelná), avšak vazebné chování je něco, co nás doprovází po celý náš život až do smrti.

Bowlby v této publikaci přináší na pole psychoanalýzy průkopnickou teorii plnou myšlenek, na tu dobu jistě odvážných a do té doby nevyřčených. Dnešnímu čtenáři, pro kterého jsou myšlenky Bowlbyho tolik známé, ba co víc… dnešnímu čtenáři, který zná všechny další teorie a pozorování navazující na Bowlbyho, se mohou zdát některé pasáže knihy velmi zdlouhavé. Bowlby se v mnoha odstavcích opakuje a znovu a znovu rozvíjí již nastíněné myšlenky. V tomto ohledu bylo čtení některých pasáží knihy pro mě zdlouhavé a stalo se mi, že jsem její čtení prokládala i jinými knihami.

Na druhou stranu, a to je potřeba si uvědomit, tato kniha reprezentuje Bowlbyho snahu přinést na tak těžko prostupné pole psychoanalýzy novou teorii, a to je jistě úkol značně nelehký. Je proto více než pochopitelné, že se autor v knize snaží svou teorii vysvětlit z mnoha stran, vyhnout se případným budoucím „disputacím“ a všemi možnými způsoby obhájit, proč je vhodné pozměnit dosavadní chápání vztahu mezi dítětem a pečující osobou. Vnímám tak přínos této knihy především v možnosti podívat se nazpět, do doby, kdy attachment nebyl tolik přirozenou součástí našeho jazyka, kdy vazba nebyla jednou z výrazných anamnestických dat potřebných pro chápání života našich klientů. Čtenář tak „nakoukne“ do hlavy jednoho z nejvýznamnějších psychoanalytiků, vydává se s ním po stopě jeho empirických dat a tříbí si myšlenky do nových vzorců.

Knihu bych jistě doporučila především kolegům, kteří se zajímají o vývoj psychoanalytického myšlení a jeho směřování. Mnoho cenných informací zde ale naleznou i čtenáři se zájmem o psychologii.