Keď príde na pretras vina, vnímame ju ako stigmy, ako niečo čo človeka oddeľuje od ostatných a spoločnosti. Vina má bez pochýb svoje dôsledky. Mať výčitky, prežívať hanbu, či byť gniavený zlým svedomím, má svoje opodstatnenie a zmysel. Kým nás trápi vina, je to znakom toho, že sme vo svojom vnútri zodpovední. Otázkou je, ako s vinou pracovať a ako sa „zbytočne“ netrápiť.

Človek je tvor omylný, preto tu a tam sa voči niekomu / niečomu previní a následne cíti hanbu a prežíva pocit viny. To všetko je prirodzené a patrí k človeku. Je to znakom toho, že ešte dokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom. A preto si uvedomuje, že urobil niečo, čo nie je v poriadku.

Zároveň v človeku prebieha súboj medzi dobrom a zlom. Aj od toho závisí, či niekomu ublíži, alebo nie. Dobro má navrch, preto väčšina ľudí ešte stále cíti výčitky. Ak by si vedome a dlhodobo vyberali zlo, už by výčitky nemali…

Dnes sa pozrieme na to, ako s vinou pracovať. Ako z nej urobiť „bežný“ nástroj, vďaka ktorému budeme rásť. A ako prijať seba s láskou ako bytosť, ktorá dokáže ublížiť a napriek tomu je vzácna a hodná lásky.

Vina ako príležitosť

Nie je to tak dávno, čo sme si priblížili knihu Lawrenca Staplesa – Vina.

Lawrence vo svojom diele vinu definuje ako stav, v ktorom sme sa ocitli a ako emóciu, ktorá hovorí o narušení rovnováhy. Varuje pritom pred dvoma extrémami – keď sa niekto obviňuje zo všetkého (aj z toho, čo neurobil) a keď vinu necíti (hoci by mal).

Hovorí tiež o hanbe, svedomí, ľútosti, hriechu, treste a odpustení. Všetko sú to „prejavy“, ktoré navzájom súvisia.

Lawrence prezentuje vinu ako niečo, čo sa spája s človekom, či chce, alebo nie. Jednoducho patrí k životu. Hovorí preto o vine, ako o príležitosti na rast. Ak vina je dôsledkom nedokonalosti, potom zároveň je príležitosťou na zmenu k lepšiemu.

Zaujímavý je odkaz na Junga a jeho tieň. V tieni je totiž veľa vecí, ktoré sme tam posunuli na základe pocitu viny – niečo čo k nám patrí a neprijali sme to.

A dôležité je, keď vinu prezentuje ako cestu k udržaniu rovnováhy medzi protikladmi – je cestou k rozlišovaniu medzi dobrom a zlom.

Za zmienku stoja aj obranné mechanizmy, ako sa s vinou vysporadúvame – potláčanie, projekcia, zdieľanie pocitu viny, či poškodzovanie.

A varuje pred tím, aby sme kvôli pocitu viny popreli seba a nežili iný život, než by sme naozaj chceli. Ak Vás tento „nástrel“ zaujal, viac o Lawrencovi a jeho pohľade na vinu nájdete tu: https://dennikn.sk/blog/2189623/kto-za-to-moze/.

Hanba ako varovný signál

Za zmienku okrem Lawrenca stoja aj dvaja autori Daniel Green a Mel Lawrenze, ktorí stoja za knihou Jak se vypořádat se studem a vinou.

Na ich knihe je cenné, že sa zaoberajú pojmami ako vina, hanba, vnútená a prirodzená hanba.

Vina tu je objektívny stav. Nie je to pocit. Sme zodpovední – nie je to pocit, hoci so zodpovednosťou sa spája pocit a nie je to len pocit hanby. Niekedy sa ľudia viac zaoberajú pocitom previnenia než skutkom, ktorý urobili – trápi ich pocit, nie stav. Ak budeme vnímať ako problém pocit a nie stav, nikam sa nepohneme. Pocit viny môžeme vtlačiť aj sami sebe, ak sa obviňujeme z niečoho a nie sme k sebe dosť dobrí.

Práve hanba je emocionálnym prežitkom viny. Skloníme hlavu, vyhýbame sa očnému kontaktu, pozeráme sa do zeme, snažíme sa schovať. Ale nemusí byť spojený len s našou vinou. Hanbu cítime, aj keď nás niekto kritizuje a pritom nemá pravdu. Hanbu cítime, aj keď nás niekto zaskočí (zahanbí nás), či vytlačí na okraj (pre niečo nás oddelí od ostatných). Pre niektorých sa hanba stala dokonca životným postojom. Hanbu však môžeme prežívať, aj keď nás niekto chváli. Začervenáme sa. Hanba je takým poplašným signálom – niečo sa stalo, čo môže viesť k izolácií. Hanba nás tiež chráni pred ešte väčšou hanbou – tím že nám bráni pokračovať. Skôr, než bude neskoro…

Vnutená hanba je hanba, ktorú nám niekto vnútil, ale nie sme zodpovední, hoci sme uverili tomu, že sme. Vnútenú hanbu prežívame, aj keď nám niekto ublíži. Hanba je niečím, čo nás oddeľuje od iných. Jediné čo môžeme s vnútenou hanbou urobiť, je vrátiť ju tomu, kto s ňou prišiel, alebo odmietnuť ju. Nemá pre nás žiadny prínos. Hoci poukazuje na istú krehkosť a nízku sebadôveru, inak by sme totiž neprijali zodpovednosť za niečo, čo s nami nesúvisí. Hoci niekedy naozaj nevieme, ktorá bije a kto je za čo zodpovedný…

Prirodzená hanba je dôsledkom našej nedokonalosti. Sme nedokonalí, preto sa dopúšťame krokov, za ktoré sa potom hanbíme. Prijať seba aj s chybami pomáha prijať aj vinu a hanbu ako niečo, čo k životu patrí a následne z toho urobiť nástroj na cestu k osobnému rastu.

Svedomie je priestorom, kde riešime vnútorný konflikt – keď naše konanie nezodpovedá normám, ktoré vyznávame. Svedomie nie je neomylné, preto ho treba kultivovať. Svedomie je dôležité, aby sme prežívali hanbu a cítili vinu, kedy sme naozaj zodpovední za ten stav. Svedomie je kľúčové pri spoznaní či sme, alebo nie sme vinní.

Keď hovoríme o svedomí, musíme hovoriť o myšlienkach a emóciách, ktoré sú často navzájom prepojené. Práve kombinácia emócie a myšlienky nám hovorí veľa o tom, čo sa stalo a pomáha pochopiť, prečo sa to stalo. Vina je stav. Hanba je prežitkom a emóciou. Myšlienka je kľúčom k pochopeniu. Ak by sme dali slovo len emócií, vina by bola pocitom. Ak by sme dali slovo len myšlienke, vďaka racionalizácií by sme boli bez viny – ospravedlnili by sme si všetko. Kombinácia myšlienky a emócie nám bráni utiecť z miesta činu. Naozaj sme to my, kto niečo spôsobil, kto sa preto cíti nepríjemne a kto s tím musí niečo urobiť.

A k tomu nám poslúži kniha, ktorú si priblížime dnes. Je od Ilsi Sandovej a volá sa Podívejte se na sebe laskavě. Podnázvom je – jak se osvobodit od přehnané viny.

Zlé svedomie

Vina je úzko spojená so zlým pocitom zo seba, známym ako zlé svedomie. To že sme niečo spôsobili a nemáme preto dobrý pocit zo seba, to je fakt. Zaujímavé je, že ten pocit previnenia a viny, hovorí niečo o nás – o tom, ako citlivé máme svedomie, ale aj ako dôležité sú pre nás hodnoty.

Na rozdiel od Daniela Greena a Mel Lawrenze hovorí Ilsa Sand o opodstatnenom a neopodstatnenom zlom svedomí. Pri opodstatnenom výčitky sú primerané skutku a okolnostiam. Pri neopodstatnenom tomu tak nie je.

Inak je zaujímavé slovné spojenie zlé svedomie, pretože svedomie je nástroj a samé o sebe je neutrálne. To slovo zlé nehovorí o samotnom svedomí, ale o výčitkách ako dôsledku našej viny. Inak, pokiaľ máme skúsenosť so zlým svedomím, sme na tom dobre, pretože vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom…

Ako utekáme pred svedomím

V reakcií na zlé svedomie niektorí ľudia začnú napodobňovať pštrosa. Snažia sa vyhnúť zodpovednosti a vždy prídu s nejakým vysvetlením, prečo sa to stalo a prečo za nič nemôžu. Niektorí ľudia zoči voči vine – pripomínajú mravca, snažia sa urobiť všetko preto, aby všetkým vyhoveli a aj tak ich snaha vyjde na zmar.

Tieto dve reakcie sú problematické aj vo vzťahu. Človek so stratégiou pštrosa má problém prevziať za niečo zodpovednosť a človek so stratégiou mravca obviňuje toho druhého zo všetkého možného, pretože on pre neho robí všetko. A tak problém musí byť na druhej strane.

Ak by sme sa mohli zavďačiť všetkým vrátane seba, potom by sme vyhli výčitkám a zlému svedomiu. Ale nevyhli. Lebo to nie je možné. Aj keď nechceme, často sa musíme rozhodovať a čelíme výčitkám, prečo sme urobili a a nie b. Jednoducho, vždy môže byť niekto sklamaní našim konaním. Dôležité preto je, či sme sa na jednej strane „neprehrešili“ a na strane druhej – či sme nekonali proti sebe.

Vina a emócie

Zo zlým svedomím sa často spájajú štyri emócie: hnev, strach / úzkosť, smútok a radosť. Sklamanie v sebe skrýva smútok a aj hnev. Napätie v sebe kombinuje strach a radosť. Hnev sa často obracia do vnútra. Smútok nás vedie k tomu, aby sme problém prekonali. Strach nás vedie k prijatiu zodpovednosti. A hnev nás môže obrať o energiu a doslova nás môže paralizovať.

Hnev ktorý obrátime do vnútra a proti sebe v podobe sebakritiky, môže viesť k bolestiam hlavy, k depresií, ale aj k ďalším zdravotným problémom. Má však aj pozitívny rozmer. Ak ostatní vidia, že sa tím celým trápime, upustia od hnevu voči nám. A ak zjednáme nápravu, dochádza k pozitívnej zmene – akoby sme sa správne zachovali, hoci na druhý pokus.

Ako naložiť s vinou

S vinou sa spája niekoľko krokov. Niekedy stačí prejaviť ľútosť. A niekedy treba aj nahradiť škodu. Ani náhrada škody však nie je zárukou, že vzťah sa obnoví. Ale bez pochýb sa obnoví náš dobrý pocit zo seba. Problémom nie je chyba, sme omylní. Problémom je, keď sa bojíme prevziať za chybu zodpovednosť.

Výčitka v pozadí

Veľa šarapaty v našom živote dokážu napáchať výčitky. Oberajú nás o veľa energie. A pôsobia z úzadia. Správajú sa ako partizán. Často ani nevieme o ich operovaní v „priestore“. Znakom výčitiek je, že sa nám bez vonkajšieho impulzu zmení nálada a zhorší úzkosť. Vtedy je zrejmé, že v našom vnútri sa objavila myšlienka / emócia, ktoré ovplyvnili naše rozpoloženie. Na čo som myslel pred tím, než k tomu došlo? To je otázka, ktorú si treba položiť. Výčitky sa často spájajú s podmieňovaním: mal som… mohol som… Výčitky nezmenia to, čo sa stalo. A ani neodčinia. Len zhoršia náš pocit zo seba.

Kto za to môže?

Daniel Green a Mel Lawrenze priniesli dôležitú poznámku – či naozaj môžem za to, čo sa stalo? A Ilsa Sand hovorí, že dôležité je posúdiť, aký je náš podiel na tom všetkom. Možno v tom nie sme sami. Možno za to môžu viacerí ľudia a každý má na tom svoj podiel. To neznamená, že neprijímame zodpovednosť. Prijmeme, ale v primeranej miere.

Keď trpíme 2 x

Náš postoj k tomu čo sa stalo a hlavne pocit zo seba je ovplyvnený mnohými schémami a vzorcami, ktoré sme prijali. Či už od rodičov, zo spoločnosti, ale aj na základe svojho vlastného rozhodnutia. Aké problémy to môže narobiť si uvedomíme, keď si predstavíme, že máme na seba veľké očakávania. Vtedy je pomerne ľahké zlyhať…

Môžeme sa na seba hnevať, že sme hneď niekomu nezdvihli telefón. Kto nás naučil takémuto pravidlu? Je to len príklad princípov a zásad, ktoré sme prijali. Môžeme takéto zásady mať, ale musia byť naše, alebo nami vedome prijaté. Vtedy sú našim svetom. Hovoria niečo o nás. V inom prípade sú skôr tyranom. A tak najprv trpíme požiadavkami a potom tím, že sme ich nesplnili. Trpíme 2 x.

Ak je pre vás dôležité vyhovieť druhým, možno máte nízke sebavedomie. A to že druhým vyhoviete, Vám nijako nepomôže. Ten dobrý pocit zo seba získame len keď ide o náš postoj nezávislý od druhých. To neznamená, že pochvala od druhých nepoteší.

Spoznať prijaté a zaužívané schémy je náročnejšie, než pokračovať vo vybehaných koľajach. Stojí to viac energie. Ale prináša to viac pokoja a radosti. Preto to má zmysel.

Deň blbec, alebo ako to nezhoršiť

Asi každý pozná deň blbec. Práve vtedy sa učíme tomu – nezhoršovať situáciu. Ako by sme pridávali olej do ohňa. To nijako neovplyvní skutočnosť, že horí. A ani to neurýchli proces horenia. Len zhoršíme situáciu. Čierne myšlienky sú totiž akoby neustálym prísunom horľavej látky. Situáciu len zhoršujú.

Svedomie a strach

Zlé svedomie hovorí o niečom, čo sa stalo. A to je fakt. Ale je tam aj ukrytý strach.

A strach nás môže priviesť k tomu, že sa budeme snažiť vyhovieť ostatným za každú cenu. A pritom, ak nás chce niekto kritizovať, dôvod si nájde. To že sa budeme snažiť vyhovieť neznamená, že sa vyhneme negatívnemu pocitu. Ak budeme sami sebou, skôr sa ubránime negatívnemu pocitu, ktorý nám bude chcieť niekto vnútiť. Budeme vedieť, že nie je náš. Vyhneme sa negatívnej emócií, ktorú nám chcú vtlačiť. Nevyhneme sa kritike, ktorá by prišla tak, či tak. Ale tá je neopodstatnená a teda nemá žiadnu hodnotu…

Nepríjemný pocit patrí k životu

Čelí pred nami výzva – dokázať ustáť nepríjemný pocit, pretože sa treba vedieť postaviť čelom k tomu, čo sme spôsobili. Ale dokázať čeliť nepríjemnému pocitu aj preto, že jednoducho žijeme svoj život a nie každému to môže vyhovovať. A daňou za to – že sme sami sebou je, že sa to tu a tam nebude niekomu páčiť a bude mať s tím problém. V dnešnej dobe žiaľ treba pripomenúť, že byť sám sebou neznamená, že sa budem správať ako „buran“. Byť sám sebou znamená, že žijem svoj život rešpektujúc dôležité normy a očakávania. Ak sa predbehnem, nie som výnimočný, ale sebec.

Prijať len to, čo je naše

Možno patríme k tím ľuďom, ktorí majú nízke sebavedomie a vedomie vlastnej hodnoty. Takí žiaľ často priťahujú ľudí, ktorí im veľmi ochotne hodia na svoje plecia svoju zodpovednosť. A postavia ich do pozície obete. Táto pozícia je dosť defenzívna a môže nás ochromiť. Hlavne ak zodpovednosti bude toľko, ako by sme niesli zodpovednosť za celý svet. Je prirodzené, že po čase nebudeme chcieť robiť rozhodnutia. A budeme sa báť rozhodnúť. Tu je dôležité vedieť si nastaviť hranice. Ale aj odpútať sa od človeka, ktorý je pre nás toxický. Ako by z nás vysával všetkú energiu.

Prijať seba, aj s chybami

O mesiaci sa hovorí, že má odvrátenú stranu. A tú máme aj my. Naozaj sme omylní, robíme chyby a dokážeme niekomu ublížiť. Prijať to ako fakt a tieto veci ako časť seba, je celkom obdivuhodný pocit. Je cestou k tomu, aby sme rástli a zo svojich slabých stránok robili svoje silné, alebo sa aspoň za ne nemuseli hanbiť.

Okrem toho, ak dokážeme prijať seba, potom aj ľahšie prijmeme svoju vinu a nebudeme ju brať ako zlyhanie a tragédiu. Zároveň vďaka tomu budeme milosrdnejší k iným – ak môžeme urobiť chybu, môže ju urobiť aj ten druhý…

A ak nemáme problém prevziať zodpovednosť, dávame tím dobrý príklad v spoločnosti. Inšpirujeme tím iných. A pretvárame spoločnosť.

Potláčanie k ničomu nevedie

Niektorí ľudia ťažko nesú vinu a tak sa snažia ju kompenzovať. Napríklad tím, že sa viac obetujú pre iných. Ale tím skôr uberú na vlastnej hodnote. Nerobia to totiž zo správnych dôvodov. Niektorí sa snažia kompenzovať rôznymi náhradami a tak sa upnú na postavenie, titul, či moc. Ale to je len slabá náplasť. A niektorí pocit viny neustoja a zápasia so závislosťami. To sú pritom len niektoré z mechanizmov, ktorými si paradoxne len ďalej ubližujeme, pretože náš problém neriešia. A to sme skoro zabudli na projektovanie vlastných chýb do druhých a ich kritizovanie, aby sme sa my cítili dobre.

.

V čom je teda najväčší prínos Ilse Sand a jej knihy? Ilse nás vedie k tomu, aby sme prijali seba aj s chybami. Potom prijmeme vlastnú omylnosť, ale aj vinu ako niečo, čo patrí k životu. Nebudeme z toho robiť tragédiu, či osobné zlyhanie. Dokonca nám to pomôže pracovať na sebe a premieňať sa, pretože vďaka tomu spoznávame svoje slabé stránky, na ktorých možno popracovať. Ak prijmeme seba s láskou, potom aj vine dáme miesto, ktoré jej patrí. Nebude niečím tragickým. Nemáme radi ten pocit viny a hanby. Ale tieto pocity hovoria o tom, že sme ešte citliví a vieme rozlišovať dobro od zla. A to je pozitívne. Kým cítime, sme na tom dobre…

V samotnej knihe je množstvo praktických cvičení a zamyslení, ktoré Vám pomôžu nájsť svoj zdravý stred. Ale je tu aj veľa názorných príkladov, v ktorých sa možno nájsť a spoznať rôzne vzorce a schémy, ktorými sa riadime v živote.

Najčastejšie vnímame vinu ako dôsledok toho, že sme prekročili rodinné, spoločenské, etické, morálne či právne predpisy, zvyklosti, očakávania, nariadenia a zákony. To je však len jeden rozmer viny. Ten druhý nám ostáva skrytý. A preto sa dnes pozrieme na vinu komplexnejšie a poslúži nám k tomu kniha od Lawrenca H. Staplesa – Vina.

Vina ako stav a emócia

Nemá zmysel rozlišovať medzi pravidlami rodiny, spoločenstva a štátu, medzi rituálmi, zvyklosťami, očakávaniami či zákonmi. Nie, že by to nebolo dôležité. Ale pocit viny máme, či už nesplníme očakávania v rodine, nedodržíme zvyklosti v spoločenstve, alebo prekročíme zákon.

Pocit viny tu je stavom / previnili sme, hovorí to niečo o nás a o stave v ktorom sme sa ocitli. Ale pocit je aj emóciou ktorá nám hovorí, že sa stalo niečo, čo sa stať nemalo. Došlo tu ku konfliktu a vina je výzvou práve k tomu, aby konflikt bol urovnaný a dosiahli sme pokoj, teda vnútornú harmóniu.

Tu začíname tušiť druhý rozmer viny – je to nástroj ktorý pomáha formovať vedomie, teda vďaka nej sa učíme rozlišovať. Pomáha nám integrovať protiklady v nás – to čo je dobré aj zlé. A tak zachovať celistvosť.

V Japonsku postavili budovu, ktorá má v sebe závažie a to svojím (proti)pohybom znižuje výkyvy budovy pri vetre a zemetrasení. Je to účinná protiváha, aby budova ostala celá. Takouto silou a protiváhou je u človeka práve vina. Je to autoregulačný mechanizmus duše, ktorý sa snaží o zachovanie rovnováhy v duši.

Dva extrémy

Keď sa to tak vezme, vina je užitočná. A má svoje miesto v živote človeka. Za skutočný problém možno označiť dva extrémy – keď niekto necíti vinu, teda stratil cit a nie je schopný rozlišovať a opačný extrém – keď niekto za všetkým vidí seba – teda obviňuje seba zo všetkého čo sa stalo a paradoxne, tiež stratil cit pre rozlíšenie toho, čo sa stalo. Inak by vedel, že môže len za zlomok toho, čo sa stalo. Na jednej strane chýbajúci, či skôr otupený cit a na druhej prehnaný a precitlivený. V tom prvom prípade možno hovoriť o psychopatií a v tom druhom o škrupuliach, prípadne obsedantno – kompulzívnom správaní a poruche.

Vina a jej rôzne úrovne

Ak by sme rozlišovali vinu v etickej, morálne a v právnej rovine, potom by sme hovorili o vine etickej, morálnej a právnej. Ale prehrešiť sa môžeme aj v rodine, ktorá má svoje pravidlá a očakávania, v spoločenstve ktoré má svoje zvyky a pravidlá, ale aj na pracovisku kde sú určité pravidlá a predpisy. Preto je vhodnejšie hovoriť o vine, ako takej. Hoci v etickej a v právnej rovine, sa pri vine do popredia tlačí trest a v morálnej rovine pojem hriechu.

Vina a jej svet

Okrem viny v rôznych rovinách (etická, morálna, právna…), možno hovoriť aj o pojmoch, ktoré sú s ňou spojené. Môžeme hovoriť o hanbe, ktorú cítime. Či už ako dôsledok toho, čo sa stalo, alebo ako následok keď príde k odhaleniu toho, čo sa stalo – vnímame to ako zlyhanie a je nám to nepríjemné. Hanba je dosť podobná vine, ale spája sa predovšetkým s inými (voči iným), vinu cítime sami v sebe. Môžeme hovoriť o svedomí ako o kompase, vďaka ktorému sme citliví voči tomu, čo je dobré a zlé a aj vo svojom živote vďaka tomu vieme posúdiť, čo bolo dobré a zlé. A teda, či sme sa previnili (zhrešili). Pre Sigmunda Freuda to (svedomie) bol zápas medzi egom a super egom (posolstvo rodičov). Môžeme hovoriť o ľútosti. Či už z  toho, čo sa stalo, ale aj o ľútosti nad tým, že sme to my, kto niečo urobil, či neurobil. Môžeme hovoriť o hriechu, ktorý poukazuje na stav, v ktorom sme sa ocitli. Môžeme hovoriť o treste, ktorý má jednak viesť k náprave nás, ale aj istým spôsobom odčiniť to, čo sa stalo. Môžeme hovoriť o odpustení, ktoré ide poza trest, pretože je hlbším znakom toho, že došlo k zmiereniu a že sa podarilo obnoviť rovnováhu. To všetko je spojené s vinou, ktorá je o prekročení hraníc a porušení predpisov, nariadení či zákonov a stave v ktorom sme sa ocitli.

Byť ako Prométheus

Možno si spomínate na grécku legendu o Prométheovi.Prométheus ukradol bohom oheň, aby ho priniesol ľuďom. Pomohol ľuďom tým, že prekročil hranice. A bol za to potrestaný. Jeho skutok poukazuje na to, že predpis, nariadenie, zvyk, rituál, ale aj očakávanie či zákon môžu byť hlúpe a zlé. To nie je výzva k anarchií len konštatovanie, že vina môže byť aj dobrá. Ešte silnejšie tento rozmer viny zarezonuje v okamihu keď si uvedomíme, že ukradnutiu ohňa predchádzalo obdobie, kedy Prométheus učil ľudí poznaniu, zručnosti, priviedol ich k pravde a k umeniu. A tak nie je výrastkom, čo nevie čo so sebou, nie je egoistom, či bezcharakterným človekom, ale osobou ktorá z plnosti poznania rozlišuje čo je dobré a čo zlé. Nehľadá, ako obísť zákon. Jeho motivácia je dobrá.

Vina patrí k životu

Na Veľkú noc v kresťanských chrámoch zaznieva veľkonočný hymnus. Sú v ňom okrem iného slová: „potrebný bol hriech… šťastná vina…” Je to narážka na hriech Adama, ktorý bol na počiatku ľudského trápenia a príchod Krista, ktorý tento hriech odčinil. To neznamená, že hriech nemá váhu a že nie je dôležité, či človek hreší, alebo nie. Dôraz sa však presúva z hriechu na človeka – aký ma hriech dopad na človeka a ako s ním človek naloží. To isté platí aj pre vinu. Či chceme alebo nie, vina sa spája so životom človeka. Otázkou je, ako s ňou naložiť a premeniť ju na niečo dobré.

Je na čase prestať ju vnímať len v kontexte hriechu, ako niečo negatívne. A práve tu sa začína teória Staplesa. Už samotná kniha má podnázov Prométheov údel. Je v tom dôraz na skutočnosť, že človek má rozlišovať, má byť takým Prométeom, ktorý ak treba – nebojí sa porušiť predpisy.

Katechét sa pýta detí, čo je potrebné k tomu, aby nám bolo odpustené. Dieťa ktoré sa prihlási, povie: hrešiť! A má pravdu. Kde nie je hriech, nie je potrebné odpustenie. Ale ako už bolo naznačené, vina nie je len o hriechu. Vezmite si postavenie žien. V určitom veku ak má deti a kvôli nim je doma, vyčíta sa jej, že nepracuje. Ak pracuje a nemá deti, vyčíta sa jej že nemá deti. Nech urobí čokoľvek, stále je vinná. Dá sa neustále žiť s pocitom viny?

Vina je dôležitá pre rast

Staples vníma človeka komplexne. Nie je dokonalý. Má dobré aj zlé stránky. To všetko je človek. Napriek tomu, že je dobrý, aj zlý, že má silné aj slabé stránky, je vzácny a má hodnotu. Nedokonalosť človeka je príčinou toho, že hreší. A vina mu pomáha znovu povstať. Vďaka vine si uvedomí že urobil niečo zlé a môže sa vrátiť do rovnováhy. Podľa Staplesa je vina dôležitá pre rast. Bez viny, by sme sa nepoučili a možno by sme upadali ďalej. Vďaka vine môžeme rásť a tak je paradoxom viny, že môže byť dobrom – ak sa poučíme a posunieme ďalej.

Znovu treba zdôrazniť, že vina nie je automaticky o hriechu a tak nemusí byť etická, či morálna. Vaša široká rodina môže očakávať, že vy ako najmladšie dieťa ostanete žiť s rodičmi a postaráte sa o nich. Je to očakávanie, ktoré Vás zväzuje. A vy, hoci sa o nich postaráte iným spôsobom, môžete cítiť výčitky. Môžete sa cítiť vinný, hoci ste nič zlé neurobili. Preto vina neznamená automaticky, že ste urobili niečo zlé. Môžete mať pocit viny bez toho, aby ste spáchali hriech. Vina tak skôr hovorí o určitých hraniciach.

Konflikt patrí k životu

V odkaze Carla Gustava Junga existujú dva protiklady – individualita a kolektív. Môže nám to prísť abstraktné, kým si neuvedomíme, že pokrok a napredovanie ľudstva a teda aj veľa dobra pre človeka a pre spoločnosť vzniklo vďaka tomu, že niekto prekročil hranice. Našla sa individuálna osobnosť, ktorá prekročila to, čo očakával kolektív a spoločnosť.

Koľkí vedci a filozofi skončili na hranici, pretože v záujme dobra a pravdy protirečili tomu, čo bolo všeobecne uznávané a platné. Prekročili spoločensky platné normy a často aj zákony a poslúžili tým iným. A často za cenu vlastného života.

My si to často neuvedomujeme, ale často žijeme tak, aby sme zapadli do kolektívu, spoločnosti a okolia. Snažíme sa vyhnúť konfliktu, ale tým často robíme niečo, čo vlastne nechceme. Bojíme sa povedať čo si myslíme a cítime. Nemyslím tu názor bez argumentov. Potláčame vlastnú individualitu v mene kolektívu a spoločnosti a tak prestávame rásť. Práve kríza stredného veku je často tím obdobím, kedy si uvedomíme tú cenu – koľko rokov sme žili, ako chceli od nás iní a popierali seba na úkor toho, čo chceli iní. A tak kríza stredného veku býva jednou z posledných príležitostí rozvinúť sa ako individualita. A rozvíjať sa ako individualita často znamená dostať sa do konfliktu a cítiť vinu.

Ako sme si ukázali, ten pocit môže byť spojený s niečím, čo s etikou či s morálkou nesúvisí. Stačí, že sme sa zachovali inak, ako sa očakávalo a to k procesu rozvoja človeka ako individuality patrí.

Práca s tieňom

U Junga okrem dvoch protikladov – kolektívu a individuality zohráva dôležitú úlohu aj tieň. Tieň je miestom, kam umiestnime všetko, čo nám nevyhovuje a s čím nie sme spokojní. Často na základe pocitu viny.

Ak vina nie je len o previnení, potom v tieni končí aj veľa dobrých vecí, ktoré sme tam dali v skutočnosti neprávom a omylom. Pre Junga je cca 90 % obsahu tieňa v skutočnosti pokladom, ktorý čaká na objavenie.

Proces individualizácie, teda objavovania seba, pomenovania svojich aj slabých stránok, dobrých a zlých vlastností je cestou k rozvoju človeka. Zaoberať sa vinou je tak cestou k prehodnoteniu toho, čo skončilo v tieni. Bolo to naozaj zlé, alebo nepochopené, či v tej dobe nevhodné?

Kedysi sme sa rozhodli neprehrešiť proti spoločenstvu / kolektívu a tak čo sa dalo, skončilo v tieni. A prehrešili sme sa tak proti svojmu bytostnému ja (ktoré je výzvou k celistvosti – aby sme boli sami sebou).

Objaviť poklad v nás

Môžeme sa na chvíľu vrátiť ku kresťanstvu. Práve tu zaznieva myšlienka – kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uhoľným.

Kameň uhoľný sa dával do základov, na pevný podklad a na ňom potom stáli základy stavby. Úhoľný kameň bol klúčový pre pevnosť stavby. Takéto zavrhnuté kamene vrátane toho uhoľného sú aj v našom nevedomí, teda v tieni. Čakajú na objavenie, aby naša stavba, aby sme my sami boli úplní. Zaoberať sa tieňom je preto nevyhnutné pre rast a proces individualizácie.

Pozorovali ste niekedy roľníka pri práci? Jeho pole / záhrada sa člení na tú časť, ktorú obrába a tú ktorá oddychuje. Časom začne obrábať tú, ktorá oddychovala a nechá odpočívať tú, ktorá prinášala plody a ovocie. Ak by naraz obrábal celú plochu, úrodnosť by klesala a časom by úroda nestála za veľa. Pre Junga je duša takouto záhradou.

Musíme sa preto začať zaoberať tieňom, aby sme objavili to, čo oddychovalo a čakalo na nás – kedy v rukách to začneme premieňať na niečo pekné a vzácne. V tieni skončilo to, čo sa spája s vinou. Prípadne to, čo sme na základe našich skúsenosti ale aj postojov iných vyhodnotili ako zlé. A teraz to čaká na objavenie.

Rozlišovať

Situácia nie je jednoduchá. Ak sa u človeka hovorí o protikladoch, potom takým protikladom sú aj emócie a myslenie. Teda pocity a rozum. Môžeme mať pocit viny a predsa tušíme, že ten pocit nie je oprávnený. Racionálne nám to nesedí. Na druhej strane, náš pocit môže byť skutočný a rozhodneme sa ho poprieť a k tomu použijeme rozum, aby nás ospravedlnil. Hovorí sa tomu racionalizácia. A tak dochádza k napätiu medzi svetom emócií a rozumu. A tak neostáva nič iné, než skúmať svoje pocity a zvažovať udalosti z rôznych strán. Bolo by nebezpečné keby jeden z týchto protikladov získal dominanciu. Potrebujeme oba princípy – emócie aj rozum.

Udržovať integritu

A tu znova prichádzame k vine a k jej druhej funkcií. Pocity a emócie sú dôležité pre udržovanie duševnej rovnováhy. A medzi najdôležitejšie pocity ktoré duša k tomu používa patrí vina. Môžeme sa cítiť previnilo, keď pracujeme veľa, ale aj keď pracujeme málo. Vina je tak v skutočnosti impulzom k harmónií, aby sme pracovali primerane. Aby žiadny protiklad nemal navrch – aby sme nepracovali priveľa, alebo primálo. Vina tak nemusí mať morálny či etický rozmer, ale tu má za úlohu udržovať protiklady a duševnú celistvosť. Jednoducho našu rovnováhu. Ak najbližšie budete cítiť vinu, zamyslite sa nad tým, či ste naozaj urobili niečo zlé, alebo vina Vás vedie k tomu, aby ste hľadali svoj zdravý stred.

Udržovať rovnováhu

Vina je dôležitá pre vznik protikladov a je tiež dôležitá pre vznik vedomia. Vďaka nej vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom. Vina je dôležitá, je pre dušu autoregulačným systémom. Nemôže ním byť bytostné ja (ktoré je výzvou k celistvosti) a ani ego, ktoré vedie k individualizácií. Bytostné ja a aj ego sú protiklady a protiklad sám o sebe nemôže viesť k rovnováhe. Dosiahnutie rovnováhy je tak na pleciach viny.

Integrovať to, čo sa stalo

Protiklady sú dôležité pre vytváranie vedomia. A teda pre rozlišovanie. Protiklady tiež vytvárajú napätie. Ak by neboli protiklady, ale bol len jeden, alebo jeden sa stal dominantným, potom by sa vytratilo napätie. Pred človekom stojí výzva, aby dokázal prepojiť protiklady a to bez toho, aby zanikli. A stratilo sa napätie. Integrovať protiklady, to je prijatie nás samých – prijať svoje dobré aj zlé stránky. Nepopierať, nevytesniť, ale pomenovať a integrovať. Tým sa vraciame k tieňu a k vine.

Vina a bolesť

S vinou sa spája bolesť. Či už vina je dôsledkom nášho konania, alebo sprevádza naše konanie. A aj pomenovať to nepríjemné, je bolestivé. Nakoniec však stojí pred nami výzva, ako túto bolesť prežiť a ako si od bolesti uľaviť. Prežiť vinu – isté nepohodlie je dôležité aj pre našu fyzickú a mentálnu odolnosť. Aj v iných oblastiach totiž musíme tu a tam prečkať búrku a nestrácať hlavu. Vďaka vine sa učíme trpezlivosti a získavame silu – sme odolnejší. Nič sa nevyrovná pokoju v duši, ale ak momentálne nie je, niečo už vďaka vine vydržíme. Snahou predsa nie je, aby sme si hoveli v blate, ale aby sme nepodliehali panike, keď sa zašpiníme.

Vina a úzkosť

S vinou je často spojený pocit úzkosti. Vina sa často schováva za úzkosť. Preto práca s úzkosťou je dôležitá, ak sa chceme prepracovať k vine. A prehnaná či škrupulózna vina sa spája s prehnanou úzkosťou, teda s obsedantno – kompulzívnym správaním, kde ochranou pred úzkosťou sú rôzne obranné mechanizmy.

Ako pracovať s vinou

S náboženstvom sa spája duchovné sprevádzanie, ktoré možno prirovnať psychoterapií, je tam tiež usmernenie a rozhovor, ktoré sú prítomné aj v terapií. V náboženstve je tiež prítomná spoveď. Čo je cesta k odpusteniu. V terapií sa tiež pracuje s odpustením. Či už v duchovnej, alebo v duševnej rovine, cestou k práci s vinou je pochopiť, čo sa stalo a či sme naozaj vinní a či pocit viny nie je len snahou o rovnováhu. Ale potom tu už je výzva k integrovaniu pravdy o sebe, ktorú sme sa dozvedeli. Spracovanie viny a predovšetkým jej tvorivé usmernenie a zapracovanie je dôležité pre náš rast, a práve vtedy možno hovoriť o dobrej vine.

Obranné mechanizmy

Proti vine často nasadíme ťažké zbrane v podobe rôznych obranných mechanizmov.

Prvým je potláčanie. Jednoducho vinu vytesňujeme. A spoliehame sa na to, že ju tím umlčíme navždy. Ona však ostáva v tieni a časom sa začne hlásiť k životu. Touto metódou v podstate získame čas, ale nie je riešením.

Druhým je projekcia. Vinu môžeme prenášať na obeť, alebo projektovať do niekoho iného. V podstate odsúdime, čo sa stalo, ale nespojíme si to so sebou. Ani toto nie je skutočné riešenie, pretože bez uznania toho čo sa stalo, ostáva v duši rana ktorá hnisá.

Treťou je zdieľanie pocitu viny. Akoby sme si vybrali za čo a v akej miere sme zodpovední. Možno sa hlásime k vine, ktorá súvisí s niečím iným a je nám ľahšie ju uznať. Vieme, že sme vinní, ale nie sme ochotní uznať, ako veľmi. Túžime po istej katarzií, ale nie až tak úplne. Ako keď pri zdravotnom probléme začneme brať tabletky, pretože nám to nie je ľahostajné, ale nezmeníme životný štýl, pretože to by už naozaj „bolelo“.

Štvrtou je poškodzovanie. Možno si spomeniete na seriál Dr. House, kde Gregory House v istom okamihu sa rozhodne psychickú bolesť potlačiť, či skôr prevalcovať fyzickou a tak si ublíži. Je to akt agresie, ktorý má byť aj očistný, aj boľavý, ale zároveň pod istou kontrolou. Pretože keď sa niekomu priznáme, nevieme ako veľmi to bude bolieť, ako veľmi to bude riešiť a aké budú dôsledky. Ako by sme si sami vyberali, čím odčiníme to, čo sa stalo. Ale je to vytrhnuté z kontextu. Ale predovšetkým, ubližovať sebe je v rozpore s princípom pristupovať k sebe s láskou, aj keď sa nám niečo nepodarilo.

Neostáva nám nič iné, než sa rozhodnúť postaviť sa vine čelom. Nech už sa stalo čokoľvek. Len tak to bude mať zmysel a aj priebeh bude čo najmenej bolestivý. Inak miesto Prométhea budeme pripomínať skôr Sizyfa a budeme svoj hriech sťa ťažký kameň tlačiť pred sebou.

.

Väčšinou si vinu spájame s prekročením etických, morálnych či právnych predpisov. To je však len jeden rozmer viny. Nemenej dôležitý je jej druhý rozmer – vnímať ju ako nástroj, ktorý nám pomáha dosiahnuť rovnováhu. Vina je dôležitá pre náš rast. Je to dôležitý nástroj pre dušu. A pred nami stojí úloha, začať skúmať svoj pocit viny. Naozaj sme sa prehrešili, alebo je to výzva k plnšiemu životu? Vina je často takým reštartom. Človek ktorý prežíva a uvedomuje si vlastnú hriešnosť, s láskou pristupuje k iným, pretože vďaka hriechu sa učí pokore a ostáva citlivý pre istý dualizmus v človeku – veľkosť aj nízkosť. Vina je príležitosťou pre prehodnotenie mnohých vecí.

Mnohí ľudia značnú časť života prežijú s pocitom viny, ktorý nezodpovedá skutočnosti. Profesor psychológie na Northwest university v Seatli Les Parrott v tomto kontexte hovorí o chorobe krivej viny – kedy ľudia uverili, že to čo cítia je pravda a ak je to pravda, potom to musia cítiť. Je to sebadeštruktívny kruh. Koľkí ľudia však uverili iným, že nemajú cenu a tak sa prestali snažiť? A životom sa nechajú unášať, ako lístie vo vetre. Vina je veľmi silná emócia, treba s ňou zachádzať opatrne! Mnohí ľudia vyvolávajú v iných pocit viny, aby s nimi mohli manipulovať. Aj to je veľmi deštruktívne. Pocit viny je bolestivý, pretože automaticky vnímame, že sme niečo „menej“ – ako by sme prestali byť hodný lásky. A pritom vina patrí k životu…

Staples, Lawrence H.: Vina - recenzent Alena Sojková

Provází nás celým životem. Jsou období, kdy nás její prožívání dokáže potrápit vydatněji, o to více se však musíme snažit se s ní vyrovnat, a v důsledku toho se stále rozvíjíme. Vina. Ve stejnojmenné knize (Vina. Prométheovský úděl) se zkušený psychoterapeut Lawrence H. Staples zabývá její podstatou, konvenčním i psychologickým pohledem na ni a způsoby, jak ji zmírňovat.

Porušíme-li nějaké pravidlo, říká Staples, cítíme, že jsme udělali něco špatného. Na určité úrovni se tedy může zdát, že psychika dává do souvislosti neposlušnost vůči jakékoliv autoritě – božské, světské či rodičovské – s pocity viny. Ty v nás pak vyvolávají dojem, že jsme bezcenní nebo špatní. Z tohoto širšího hlediska pak autor vysvětluje, jak silnou překážkou je toto vnímání viny pro lidský vývoj. Je zakázáno (ať církví, společenskými normami nebo rodiči) mnohé z toho, co je třeba k plnému prožívání života. Je to jakési minové pole, kterým musíme projít a které nás může zraňovat na každém kroku.

Staples rozlišuje mezi „hříchem“, konvenčním porušením pravidel, a „dobrou vinou“, jejíž následky se projeví jak v našem individuálním růstu, tak mohou být prospěšné pro společnost (vždyť Prométheus, který ukradl bohům oheň, se těžce provinil, ale jeho čin lidem prospěl). Velkou pozornost věnuje prožívání viny ve středním věku, v období, které Carl Gustav Jung považoval za kritickou vývojovou fázi, přinejmenším tak bouřlivou a obtížnou jako puberta. Jak tahle životní etapa přetváří pocity viny? Podstatně. Můžeme totiž začít pociťovat, že něco důležitého v našem životě chybí, a začneme se poohlížet po „zakázaném ovoci“. Vyzrálost středního věku nám však umožňuje, abychom dřívější hodnoty zvažovali, přeskupovali a tím je buď potvrzovali, nebo změnili. Střední věk před nás také staví velký problém – vyrovnání se s pocity viny, které v průběhu života neuvědoměle nabíráme a v tomto období mohou překonat hráz nevědomého a vědomého. Pak je prožíváme tak intenzivně, že v nás mohou vyvolat úzkost a sklíčenost.

Žádná kniha neodstraní pocity viny, které nás provázejí celým životem. Dobrá kniha – a ta Staplesova k nim patří – však pomůže se nad nimi zamyslet a přijmout je jako neodbytného a věrného průvodce.

Alena Sojková

Recenze byla zpracována pro týdeník Rozhlas