Jiří Přibáň, ktorý je pre Slovensko možno málo známym, je erudovanou právnickou osobnosťou s medzinárodným profesionálnym pôsobením. Zároveň sa prezentuje aj ako filozof, ale aj ako znalec výtvarného umenia. V súčasnosti ako profesor vyučuje sociológiu práva, právnu teóriu a konštitucionalizmus na britskej Cardiff Law School. Karel Hvížďala, známy český novinár, spisovateľ a autor desiatok kníh rozhovorov s osobnosťami zo spoločenskej, politickej a kultúrnej sféry sa tento krát rozhodol otvoriť témy, ktoré nie sú veľmi populárne ani v Čechách ani na Slovensku. Rozhovor s Jiřím Příbaňom, ktorý vznikal takmer desať rokov, totiž odokrýva pojmy sveta práva, sveta zákonov. Presnejšie uvádza čitateľa do kontextov ústavy, demokracie, právnych noriem, právnického vzdelania, spravodlivosti, vymoženiteľnosti práva, ale aj ústavných inštitúcií. Zároveň Příbáň, ako aj Hvížďala sa v desiatich kapitolách knihy detailne zameriavajú na analýzu českého štátu v kontexte či v porovnaní s novou či starou Európou, ale aj samotnou Európskou úniou. Hvížďala ako skúsený mediálny analytik, rozhovor otvára problematikou médií, ktorá odráža politickú realitu. Jiří Přibáň médiá však kladie do kontextu práva, keď naznačuje, že „pocit zodpovednosti v súčasnej demokratickej politike neexistuje a médiá ho nemôžu suplovať“. (str. 19) A zároveň tvrdí, že „ľudia strácajú schopnosť komunikovať a stávajú sa súčasťou mediálneho davu, ktorý nedokáže popísať a porozumieť svojej vlastnej situácii.“ (str. 19) Zároveň vyvracia rokmi „zakódované“ pravdy, že médiá majú byť strážcom demokracie. Přibáň sa domnieva, že nemožno očakávať od médií, aby dokázali vytvárať či upevňovať demokratické či liberálne hodnoty. (str. 20). To je úloha politických inštitúcií. Médiá nemôžu vytvárať politický či morálny poriadok, môžu pôsobiť len ako ich vonkajšia kritická reflexia. (str. 21) Samozrejme, médiá zobrazujú súčasný stav politiky, kauzy, aféry, presnejšie často krát podľa Příbáňa prezentujú najmenší politický konflikt ako krízu. Súčasné elektronické médiá však priniesli aj nový fenomén, ktorý je veľmi nebezpečný – splynutie verejného a súkromného priestoru. „Média tak paradoxne prispievajú k postupnej privatizácii našich životov a oslabujú verejný priestor, ktorý je základom demokracie, podobne ako napríklad stále početnejšie a rastúce oplotené getthá pre bohatých.“ (str. 39) Záver dialógu o médiách naznačuje aj rast vplyvu charizmatickej politiky, politického marketingu, otázku mediálnej estetiky, alebo ako uzatvára Přibáň: „Aby sa politik mohol stať demokraticky zvoleným vodcom, musí ovládať zručnosť masmediálne príťažlivého zabávača.“ (str. 41)

Časť venovaná médiám a politike bola akýmsi predobrazom k ďalším úvahám a analýzam, ktoré si verejnosť možno ani osobitne neuvedomuje, alebo sa jednoducho nedokáže orientovať v témach, ktoré vlastne predurčujú jej ďalšiu existenciu. A v tom tkvie aj posolstvo rozhovoru Hvížďalu s Přibáňom – poučiť čitateľa, ale nie moralizovať, rozbíjať predstavy a predsudky viažúce sa k histórii európskych dejín, pomenovávať nové fenomény, ktoré prináša ekonomická kríza i  kríza demokracie. Mnohé reálie uvedené v knižnom titule sa týkajú stavu práva, súdnictva, dodržiavania zákonov v Českej republike, alebo aj okolitých európskych krajín. Mňa zaujala časť s názvom Ústavní demokracie versus špinavá sounáležitosť. V nej sa dotýkajú aj ekonomických tém, presnejšie foriem akejsi verejne akceptovanej korupcie. Přibáň naznačuje, že tu nefunguje tržné, ale kmeňové hospodárstvo. Ide vlastne o pospolitosť špinavých rúk, teda tých ľudí, ktorí niečo na seba vedia a držia spolu. „Tieto „lovecké družiny“ žijú z toho, že si navzájom prihrávajú obrovské zákazky, z nich majú ešte väčšie zisky. To vedie k tomu, že verejný záujem a súkromný záujem sa tu vôbec nerozlišuje.“ (str. 108– 109) Přibáň zároveň upozorňuje, že štylizácia do vodcovskej úlohy – náčelníka kmeňa Čechov a v mene akéhosi mytologického chápania suverenity môže veľmi nebezpečne obnoviť formu tradicionalistickej a  etnonacionalistickej ideológie. (str. 110)

Rozhovory ďalej rozvíjajú témy, ktoré nachádzajú svoju podobu v súčasnej Európe ako nacionalizmus, populizmus, apatia verejnosti, splývanie či uspokojenie sa s priemernosťou, dilenantizmus v politike, banalizovanie spoločnosti. Obaja diskutéri sa nevyhýbajú ani súčasnej popkultúre, ktorej sa takmer nemožno vysmievať. Přibán sa preto oprávnene pýta: „Ako sa ale brániť popteroru, ktorý nám hovorí, že všetko je úžasné a každá kritika popkultúry je prejavom estétstva a elitárstva?“ (str. 229) A dodáva, že umenie vždy bolo otázkou výnimočnosti a nie výsledkom priemerného a obchodovateľného všeobecného vkusu. (str. 229) Banalizovanie spoločnosti však veľmi úzko súvisí so súčasným diktátom popkultúry, ktorá verejnosti predkladá niečo, o čom už nemusí premýšľať, stačí – že sa baví. A tak spoločnosť stráca schopnosť kritickej analýzy i odstupu.

Knižný titul Tyranizovaná spravedlnost je obrazom Európy, obrazom našich malých krajín, obrazom spoločnosti, ktorá zápasí sama so sebou, globalizáciou, deficitom civilizovanosti, kultúrnosti, ale najmä chápania a dodržiavania zákonov, spravodlivosti, práva. Je akousi učebnicou chápania demokracie, štátnosti, národa, národnosti, etnika, človeka. Je slovom – o nás. Otázka je, do akej miery budeme schopní tieto rozhovory sami pre seba – dešifrovať.

Eva Bachletová

Recenze zpracována pro nakladatelství Portál

Jiří Přibáň, ktorý je pre Slovensko možno málo známym, je erudovanou právnickou osobnosťou s medzinárodným profesionálnym pôsobením. Zároveň sa prezentuje aj ako filozof, ale aj ako znalec výtvarného umenia. V súčasnosti ako profesor vyučuje sociológiu práva, právnu teóriu a konštitucionalizmus na britskej Cardiff Law School. Karel Hvížďala, známy český novinár, spisovateľ a autor desiatok kníh rozhovorov s osobnosťami zo spoločenskej, politickej a kultúrnej sféry sa tento krát rozhodol otvoriť témy, ktoré nie sú veľmi populárne ani v Čechách ani na Slovensku. Rozhovor s Jiřím Příbaňom, ktorý vznikal takmer desať rokov, totiž odokrýva pojmy sveta práva, sveta zákonov. Presnejšie uvádza čitateľa do kontextov ústavy, demokracie, právnych noriem, právnického vzdelania, spravodlivosti, vymoženiteľnosti práva, ale aj ústavných inštitúcií. Zároveň Příbáň, ako aj Hvížďala sa v desiatich kapitolách knihy detailne zameriavajú na analýzu českého štátu v kontexte či v porovnaní s novou či starou Európou, ale aj samotnou Európskou úniou. Hvížďala ako skúsený mediálny analytik, rozhovor otvára problematikou médií, ktorá odráža politickú realitu. Jiří Přibáň médiá však kladie do kontextu práva, keď naznačuje, že „pocit zodpovednosti v súčasnej demokratickej politike neexistuje a médiá ho nemôžu suplovať“. (str. 19) A zároveň tvrdí, že „ľudia strácajú schopnosť komunikovať a stávajú sa súčasťou mediálneho davu, ktorý nedokáže popísať a porozumieť svojej vlastnej situácii.“ (str. 19) Zároveň vyvracia rokmi „zakódované“ pravdy, že médiá majú byť strážcom demokracie. Přibáň sa domnieva, že nemožno očakávať od médií, aby dokázali vytvárať či upevňovať demokratické či liberálne hodnoty. (str. 20). To je úloha politických inštitúcií. Médiá nemôžu vytvárať politický či morálny poriadok, môžu pôsobiť len ako ich vonkajšia kritická reflexia. (str. 21) Samozrejme, médiá zobrazujú súčasný stav politiky, kauzy, aféry, presnejšie často krát podľa Příbáňa prezentujú najmenší politický konflikt ako krízu. Súčasné elektronické médiá však priniesli aj nový fenomén, ktorý je veľmi nebezpečný – splynutie verejného a súkromného priestoru. „Média tak paradoxne prispievajú k postupnej privatizácii našich životov a oslabujú verejný priestor, ktorý je základom demokracie, podobne ako napríklad stále početnejšie a rastúce oplotené getthá pre bohatých.“ (str. 39) Záver dialógu o médiách naznačuje aj rast vplyvu charizmatickej politiky, politického marketingu, otázku mediálnej estetiky, alebo ako uzatvára Přibáň: „Aby sa politik mohol stať demokraticky zvoleným vodcom, musí ovládať zručnosť masmediálne príťažlivého zabávača.“ (str. 41)

Časť venovaná médiám a politike bola akýmsi predobrazom k ďalším úvahám a analýzam, ktoré si verejnosť možno ani osobitne neuvedomuje, alebo sa jednoducho nedokáže orientovať v témach, ktoré vlastne predurčujú jej ďalšiu existenciu. A v tom tkvie aj posolstvo rozhovoru Hvížďalu s Přibáňom – poučiť čitateľa, ale nie moralizovať, rozbíjať predstavy a predsudky viažúce sa k histórii európskych dejín, pomenovávať nové fenomény, ktoré prináša ekonomická kríza i  kríza demokracie. Mnohé reálie uvedené v knižnom titule sa týkajú stavu práva, súdnictva, dodržiavania zákonov v Českej republike, alebo aj okolitých európskych krajín. Mňa zaujala časť s názvom Ústavní demokracie versus špinavá sounáležitosť. V nej sa dotýkajú aj ekonomických tém, presnejšie foriem akejsi verejne akceptovanej korupcie. Přibáň naznačuje, že tu nefunguje tržné, ale kmeňové hospodárstvo. Ide vlastne o pospolitosť špinavých rúk, teda tých ľudí, ktorí niečo na seba vedia a držia spolu. „Tieto „lovecké družiny“ žijú z toho, že si navzájom prihrávajú obrovské zákazky, z nich majú ešte väčšie zisky. To vedie k tomu, že verejný záujem a súkromný záujem sa tu vôbec nerozlišuje.“ (str. 108– 109) Přibáň zároveň upozorňuje, že štylizácia do vodcovskej úlohy – náčelníka kmeňa Čechov a v mene akéhosi mytologického chápania suverenity môže veľmi nebezpečne obnoviť formu tradicionalistickej a  etnonacionalistickej ideológie. (str. 110)

Rozhovory ďalej rozvíjajú témy, ktoré nachádzajú svoju podobu v súčasnej Európe ako nacionalizmus, populizmus, apatia verejnosti, splývanie či uspokojenie sa s priemernosťou, dilenantizmus v politike, banalizovanie spoločnosti. Obaja diskutéri sa nevyhýbajú ani súčasnej popkultúre, ktorej sa takmer nemožno vysmievať. Přibán sa preto oprávnene pýta: „Ako sa ale brániť popteroru, ktorý nám hovorí, že všetko je úžasné a každá kritika popkultúry je prejavom estétstva a elitárstva?“ (str. 229) A dodáva, že umenie vždy bolo otázkou výnimočnosti a nie výsledkom priemerného a obchodovateľného všeobecného vkusu. (str. 229) Banalizovanie spoločnosti však veľmi úzko súvisí so súčasným diktátom popkultúry, ktorá verejnosti predkladá niečo, o čom už nemusí premýšľať, stačí – že sa baví. A tak spoločnosť stráca schopnosť kritickej analýzy i odstupu.

Knižný titul Tyranizovaná spravedlnost je obrazom Európy, obrazom našich malých krajín, obrazom spoločnosti, ktorá zápasí sama so sebou, globalizáciou, deficitom civilizovanosti, kultúrnosti, ale najmä chápania a dodržiavania zákonov, spravodlivosti, práva. Je akousi učebnicou chápania demokracie, štátnosti, národa, národnosti, etnika, človeka. Je slovom – o nás. Otázka je, do akej miery budeme schopní tieto rozhovory sami pre seba – dešifrovať.

Eva Bachletová
recenze zpracována pro nakladatelství Portál