Modlitba, ktorá mi zmenila život - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skMáme radi príbehy zo života. Našu pozornosť priťahujú zmeny a okamihy, kedy sa niečo „láme“. K výraznej zmene môže prísť aj v duchovnej rovine. Dnes si preto niečo povieme o modlitbe, ktorá zmenila život…
Priznám sa, že názov tej knihy ma zaujal – modlitba, ktorá mi zmenila život. A áno, kniha bola zaujímavá, bola pekným svedectvom, osobným príbehom a aj pútavo rozoberala a komentovala modlitbu. Samotnou modlitbou som však bol sklamaný. Prečo?
Predstavoval som si, že si sadnem k psychoanalytikovi do kresla a spolu budeme hľadať odpoveď na otázku, prečo som sklamaný. A on sa ma v duchu zázračnej otázky spýta, ako by tá modlitba mala vyzerať, aby som bol spokojný. A ja by som mu odpovedal, že som čakal niečo viac – magis, niečo veľkolepé, neznáme… možno niečo, čo má v sebe silu. A v týchto očakávaniach je príčina môjho sklamania.
V skutočnosti modlitba nemusí byť znovu objavená, nemusí byť starobylá, nemusí byť zložitá, môže byť jednoduchá. A ak spĺňa isté kritériá a je vyslovená s vierou, potom naozaj môže zmeniť život.
A v neposlednom rade, aj človek má v rukách zmeniť svoj život, ak sa tak rozhodne. Dosť často však tú zmenu očakávame od niečoho iného. Od lieku, od druhého človeka… nechceme do toho dať námahu. V tomto prípade od modlitby. A tak to zrejmé – námaha, nahrádzame niečím tajomným. Stačí to nájsť a stane sa (to).
Moje sklamanie má ešte jeden koreň. Já tu modlitbu poznám – modlitbu ktorá autorovi knihy zmenila život. A rovnako ako on som ju vnímal ako súčasť spytovania svedomia – v bežnom živote.
Napriek tomu však s odstupom času tú modlitbu hodnotím pozitívne a pokúsim sa ju priblížiť (na podklade knihy).
Examen
Nečakal som, že ma príbeh autora tak osloví. Do istej miery sa v ňom vidím.
Jim Manney prešiel jezuitskou formáciou, študoval na ich škole, dokonca pracoval a neskôr viedol jezuitské vydavateľstvo a bol zorientovaný v mnohých duchovných témach. Prečo som sa v ňom videl? Tiež som prešiel istou jezuitskou formáciou, dlhé roky ma sprevádzal jeden jezuitský kňaz, študoval som na jezuitskej škole, niektorí jezuiti zanechali výrazné stopy v mojom živote a počas práce v zahraničí, som býval v jezuitskom kláštore… Celkom veľa prepojení…
Zažil som opakovane (jezuitské) duchovné cvičenia. Knihu Duchovné cvičenia od Ignáca z Loyoly som mal vo svojej knižnici. Práve v tejto knihe ako súčasť spytovania svedomia je examen a to je práve tá modlitba, ktorá Jimmovi zmenila život. Poďme si ju priblížiť.
Už ste čítali Duchovné cvičenia?
Nedá mi nespomenúť ešte dve veci.
Pri čítaní knihy som si spomenul na film o Filipovi Nerim. Filip Neri bol rovesníkom Ignáca z Loyoly. Pôvodne chcel byť jezuitom. S Ignácom ho spájalo priateľstvo. Ignác si ho neustále doberal – či čítal jeho Duchovné cvičenia. Ako to dopadlo – neprezradím. Viac vo filme :).
Dnes už môžeme povedať, že podkladom pre Duchovné cvičenia ktoré napísal Ignác z Loyoly, bola kniha od García Jiméneza de Cisnerosa – opáta benediktínskeho kláštora. Ignác mal k dispozíciu jej vykrátenú verziu. Píšem o tom, pretože sme sa o tom pred časom spolu rozprávali. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/3683546/ostrovy-pokoja-uprostred-mora-kazdodennosti/.
Modlitba examen sa skladá z 5 krokov. Jim Manney zamenil 2 kroky. Zamenil poradie prvých dvoch krokov a mal k tomu dobrý dôvod. Prvým krokom u Ignáca bolo ďakovanie a druhým prosba o poznanie (svetlo). Manney ich zamenil, pretože vďaka poznaniu lepšie viem, za čo ďakovať.
Ako sa modliť
Ale skôr než prejdeme k jednotlivým krokom.
Nie je pre nás jednoduché sa modliť. A to dokonca aj v prípade, že chceme. Je to určitá aktivita. A námaha. Niekedy sú život a udalosti v ňom ťažké. Niekedy je ťažké sa modliť. Ale máme problém aj s tým, komu. Tomu tam hore? A za čo? Čo má byť predmetom modlitby. Bez pochýb je pre nás ťažké aj také to úvodné nastavenie – kto som ja a kto ty. Prostredie, v akom sa má modlitba odohrávať. Často tak má podobu niečoho všeobecného, neosobného a formálneho.
Práve examen hľadá znamenie Božej blízkosti, v prítomnosti. V našom živote. V našom dni. V našej každodennosti a všednosti. Je o Božej prítomnosti v našom reálnom svete. Stačí trochu času – modliť sa pravidelne a tie hranice, medzi našim životom a duchovným svetom sa stratia. Splynú.
Žiť prítomnosť
Ignác z Loyoly začlenil examen do duchovných cvičení, aby tieto cvičenia získali určitú váhu a aby ich účinok prehĺbil. Len dodám, že jezuiti sú zvyknutí dva krát denne si robiť spytovanie svedomia. A jeho súčasťou je aj examen. Ak sa nižšie nad ním zamyslíte, on je spytovaním svedomia.
Examen vedie k snahe naladiť sa na Boha. Vnímať ho (aj) vo všedných veciach.
Boh je tu a nie tam. Vďaka examenu nachádzame jeho stopy v našom živote.
Všedné veci často prehliadame. Vnímame ich ako samozrejmosť. Oni však majú svoju hĺbku a štruktúru. Prečo by Boh mal chcieť byť prítomný, len v určitých okamihoch nášho života? Je prítomný stále. Vo všetkom.
V našom živote môžeme nachádzať jeho stopy. Máme takú skúsenosť. Len sme stratili cit si to uvedomovať.
Za čo sa máme modliť?
Čaro examenu nie je len v uvedomení si, že Boh kráča po našom boku. Ale aj v uvedomení, že ide o nesmierne praktickú modlitbu do a aj zo života. Náš život je jej ústrednou témou. Nie pre náš egoizmus, či narcizmus, ale pre naše spojenie s Bohom.
Často zápasíme s tým, za čo sa máme modliť. Chýbajú nám slová a pritom stačí sa modliť za život. Svoj život. Nižšie uvidíte, ako je náš život centrom takejto modlitby a ako ukazuje, za čo sa modliť. A ako sa následne vďaka modlitbe stane duchovným.
Premieňať sa
Examen nakoniec obracia našu pozornosť na Boha. Cez to, čo sa zmenilo v odstup (zlo / hriech) a odpustenie. Učíme sa byť sami sebou. Pracovať s emóciami a s myšlienkami. Byť k sebe úprimní a aj pred Bohom. Nebáť sa byť úprimní a postaviť sa vlastnej nedokonalosti – nie pre rezignáciu, nie pre hanbu, ale pre prijatie skutočnosti a jej vnímanie, ako výzvu pracovať na sebe.
5 krokov
Ako sme už hovorili, examen sa skladá z 5 krokov a Jim Manney prvé dva vymenil. Potrebujeme poznanie (svetlo) aby sme vedeli za čo sa modliť. Aká je realita? Aká je pravda o mne? Čo sa naozaj stalo a akú rolu som v tom zohral? Čo je dobré pre mňa? A akú rolu v tom hrá Boh? Je tam miesto pre neho? Získať toto poznanie, to je aj milosť. Dar. Je v tom aj oslobodenie, kus zrelosti a odhodlania byť sebou.
Druhý krok je spojený s vďačnosťou. Často máme pocit, že nemáme za čo ďakovať. Je to tým, že mnohé veci berieme ako samozrejmosť a takými nie sú. Vnímame ich ako samozrejmosť a prestali sme za ne ďakovať. Keby sme za ne ďakovali, boli by sme prekvapení, koľko ich je.
Tretí krok je zhodnotenie dňa – toho čo sa odohralo / naplnilo deň. Je v tom kus rozlišovania – čo sa stalo. Je to istá rekapitulácia. Ako sme prežili deň. Čo sa podarilo, čo nie. Čo sme urobili, čo sa nám nepodarilo. V čom sme boli darom a kde sme ublížili. Kde sa nachádzam a kam smerujem. Mal ten deň zmysel? Predstavuje posun na pomyselnej čiare, ktorá smeruje k cieľu? Naš život, to sú myšlienky, slová a skutky. A áno, aj emócie. To čo nami zmieta a derie sa na povrch…
Schopnosť rozlišovať nie je jednoduchá. Pre mňa osobne veľkým darom Duchovných cvičení a teda usmernenia od Ignáca z Loyoly sú slová o tom, že Boh hovorí v tichu a že dôležité rozhodnutia nemáme robiť v búrke. Často dôležité rozhodnutia robíme v takejto búrke. Pod tlakom, za silných emócií, na rýchlo, bez premyslenia… nemôžeme sa potom čudovať, že rozhodnutie sa ukáže ako nesprávne. Rozlišovanie sa spája so schopnosťou dobre posúdiť, aký je naozajstný stav a k tomu potrebujeme ticho (pokoj). Vonkajší a aj vnútorný. Veľké veci sa rodia v tichu.
Štvrtý krok sa spája s tým čo sa stalo a nemalo. Je to niečo, čo stavia múr medzi nami a Bohom. My staviame ten múr. A je jedno, či vedome, alebo nevedome. Našťastie tu je odpustenie. Odpustenie tento múr dokáže dať preč. Boh sa nevzdialil od nás, to my sme sa vzdialili od neho. To je ten problém.
Poznanie, vďačnosť, spoznanie, odpustenie a čo ďalej? To je piaty krok. Prešli sme určitú cestu a ďalší úsek máme pred sebou. Čo ma čaká? Tá predstava pomáha dobre naložiť s časom. Využiť ho naplno. Samozrejme, určite sa stane aj niečo nečakané. Je to tiež príležitosť premyslieť si, ale aj pozvať Boha. Prečo by sme sa mali uchádzať o jeho pomoc, až keď horí? My predsa v pokore vieme, že mnohé veci budú ťažké a niektoré sa podariť nemusia. A že budeme potrebovať Boha. Učíme sa pokore, ale aj zanechávame sebaľútosť a utiekame sa k Bohu.
Examen ako znamenie doby
Keď sa nad tým zamyslíte, je v tom kus všímavosti a mindfulness. Poznanie seba je dnes základom, či ste veriaci, alebo nie. Žijeme v dobe, kedy bez poznania seba by nás informácie, ale aj trendy pohltili. Potrebujeme vedieť, kto sme. Nie ste veriaci? Nevadí. Aj tak potrebujete hodnoty a etiku. A rozlišovať medzi dobrom a zlom. A rozlišovať aj vo svojom živote. Odpustenie. Dnes nie je bežné ani medzi veriacimi. Často odmietame odpustiť aj sebe samému. A tak si všetko to negatívne nesieme na chrbte, ako batoh. Tam kde chýba odpustenie, objavujú sa zdravotné problémy. Mnohé čakárne sú preplnené, pretože niečo v sebe dusíme. Niečo dokáže poriešiť kňaz, niečo terapeut a niečo psychiater… V dobe kedy žijeme rýchlo, potrebujeme efektívne narábať s časom. Nie preto, aby sme do neho napchali čo najviac vecí, ale aby čas slúžil nám. To všetko sa spája s examenom. Keď sa to tak vezme, examen praktizujem celé roky. Možno túžim po ďalšej, hlbšej zmene a k tej nestačí modlitba. K tej musím pristúpiť ja sám. Niečo preto urobiť…
.
Modlitba, ktorá mi zmenila život. Skúste sa nad tým znovu zamyslieť. Zmena začína tu a teraz. Začína Vašim rozhodnutím – niečo urobiť zo svojím životom. Sprievodcom a aj nástrojom tejto zmeny môže byť práve examen, pretože je postavený na Vašom živote. Vďaka nemu viete, za čo sa treba modliť. A na podklade života budujete poznanie seba, objavujete Boha vo svojom živote, zápasíte s vlastnými slabosťami, ale zároveň ich prekonávate vďaka Božej láske a pozývate Boha do svojho života. Modlitba ktorá Jimovi zmenila život. A môže zmeniť aj Váš… „Prosím príď Bože. Budem čakať, kým sa neobjavíš.“