Keltská kultura mne fascinovala již od dětství. Úzké spojení s přírodou, keltské tradice, jejich přírodní magie...

V knize najdete keltské tradice, staré příběhy, poezii, slova o lásce, přátelství, sounáležitosti, smrti, která mohou být inspirativní pro náš život v 21. století. V knize mne zaujalo velké množství informací a myslím si, že si z ní každý může načerpat to, co právě potřebuje. Oceňuji také konkrétní cvičení, která lze prakticky využít (např. pramen vnitřní lásky). Celkově nás čtení přivádí k zamyšlení nejenom nad prastarou keltskou kulturou, ale také nad vlastním životem, zdali opravdu žijeme tak, jak bychom ho žít chtěli, jak se lze dívat na svět, vnímání stárnutí jako sklizně vaší duše, tajemství přátelství, propojení s přírodou atd.

Knihu mohu jenom doporučit.

Jak to máte se spiritualitou? Vnímáte existenci něčeho většího, než jste vy sami? Přemýšlíte nad tím, kdo a jak stvořil náš svět, kdo stvořil Vesmír? Odkud jsme přišli? Kam jdeme? Co bylo, když nebylo nic, a co bude, když už nebudeme?

Přiznám se, že docela dlouho byla spiritualita pro mě moc ezoterická a nevědecká, naprosto nepřijatelně iracionální, protože nešla podložit empirickými výzkumy. Ty zvědavé otázky, které mě fascinovaly v dětství (ucítit co je „nic“ nebo co je „věčnost“), zmizely někdy v procesu studia ve škole, založeného primárně na faktech. Přitom je spiritualita podstatnou části našeho bytí a pomalu se k těm otázkám vracím.

Mám pro vás dneska neobvyklou knihu, ale nejdřív řeknu pár slov o jejím autorovi. John O’Donohue byl irský básník, spisovatel, kněz a filozof. “Kniha keltské moudrosti” (Anam Ċara) byla jeho první knihou. Původní vydání je z roku 1996, ale nedávno byla vydána 25. výroční edice knihy Anam Ċara, která nově obsahuje předmluvu od prezidenta Irska Michaela D. Higginse a závěr od Johnova bratra Pata. Právě toto výroční vydání držím v ruce v českém překladu.

Původní název Anam Ċara pochází z keltského výrazu, který znamená “duševní přítel”. V Anam Ċara O’Donohue sdílí starobylé učení a příběhy keltské moudrosti. Mluví o univerzálních existenciálních tématech jako přátelství, samota, láska, koloběh života a smrt.

Kniha je rozdělena do šesti kapitol, které mají kruhovou dynamiku: “Tajemství přátelství”, “Ke spiritualitě smyslů”, “Světlo samoty”, “Práce jako poetika růstu”, “Stárnutí. Krása vnitřní sklizně” a “Smrt. Horizont je u pramene”. V úvodní kapitole autor říká, že tyto kapitoly opisují kruh kolem skryté sedmé kapitoly, jejímž tématem je věčná bezejmennost v srdci lidského já, ve kterém se nachází sídlo nevyslovitelného a nepopsatelného.

Neřeknu, že se tahle kniha snadno a rychle čte. Přiznám se dokonce, že jsem si ji zatím nepřečetla celou a ani to nemám v nejbližší době v plánu. Nechci, aby skončila, proto přistupuji k ní jako k dobrému vínu, které pijeme pomalu a užíváme si ho. Otevřu knihu náhodně, přečtu si pár vět, odstavců, stránek, kapitol, a jdu s nimi žít a nad nimi přemýšlet, než si knihu otevřu zas. Něco se mnou rezonuje, něco nechápu, něco chce víc času na vstřebání, nad něčím se potřebuji zamyslet. Ale každopádně je to velmi podnětné duchovní čtení.

Hraji si s ní a zvu do hry i vás. Potřebujete na to 15 minut volného času. Zvolila jsem pár náhodných citátů. Můžete si zvolit jeden z nich a napsat esej ve stylu volného psaní. Zkuste se u toho psaní nezastavovat a nechte své myšlenky plynout i když se vám zdá, že někam odbočují. Je to v pořádku, ať si mysl hraje a sní za bděla, ať ji nic neomezuje. Tady jsou ty citáty:

“Máme-li být celiství, musíme zůstat věrní své vnitřní složitosti, jež nás činí tak zranitelnými.”

“Pokud si máme uchovat rovnováhu, je třeba, abychom udržovali spojení mezi vnitřním a vnějším, viditelným a neviditelným, známým a neznámým, časným a věčným, starým a novým.”

“Když druhému člověku dovolíte vstoupit do vašeho života, zůstáváte otevření.”

„Tajemství je sestrou posvátného.“

Pokud budete chtít, můžete pak do komentářů napsat své vhledy nebo se i „jen“ podělit o to, co je spiritualita pro vás. Budu ráda, když se dozvím váš příběh, jak to měli a máte vy.

Ak sa začnete venovať svojim zmyslom, pomôžu Vám prehĺbiť život. Zmysly Vám pomôžu pochopiť a uchopiť svoje srdce. Ako na to? To si dnes ukážeme vďaka knihe keltskej múdrosti…

Nie je to môj prvý kontakt s múdrosťou Keltov. A nie je to ani môj prvý kontakt s Keltmi.

Vzdialení a predsa blízky

Kedysi som pre .týžden napísal článok o keltskom kresťanstve. Keltské vnímanie smrti a večnosti zas bolo pre mňa inšpiráciou pre ranné zamyslenie v Slovenskom rozhlase. A v sérií článkov o našej (slovanskej) identite som písal o írsko – škótskej misií, ktorá predchádzala príchodu Cyrila a Metoda. Nakoniec keltské mince sa našli aj na našom území. Máme k tejto kultúre bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať…

Dnes sa pokúsim priblížiť niečo z knihy Johna O´Donohua. Kniha sa volá Kniha keltské moudrosti. Má 174 strán. A šesť kapitol. Aké je ich tématické zameranie? Priateľstvo, spiritualita zmyslov, samota, práca, starnutie a smrť. Ja som sa rozhodol zamerať na tú spiritualitu zmyslov…

Krása vo svete aj v duši

Na začiatku stvorenia sveta bola krajina. Ale tým najúžasnejším prvkom v stvorenom svete je ľudská tvár. V tvári sa zrkadlí vrúcnosť, ktorá sa skrývala v stvorení. Tvár je ikonou vesmíru, je zrkadlom rozumu. V človeku stvorený svet nachádza dôvernosť, po ktorej túžil. V zrkadle rozumu príroda nachádza odraz seba. Ľudská tvár je umelecké dielo. V tvári možno uzrieť silu a hĺbku lásky. Je krásne znovu vidieť milovaného človeka. V tvári sa zrkadlí intimita človeka. Tvár je v istej miere ikonou tela a miestom, v ktorom sa zrkadlí vnútorný svet človeka. V tvári sa zrkadlí, čo sa skrýva v duši. V tvári sa odráža Božská podstata vnútorného života. A keď sa pozriete do tváre, nazeráte do duše.

Siločiary života

Sme osamelejší, než si chceme pripustiť. Osamelosť nie je výsledkom vzájomnej odlišnosti, hoci hrá istú rolu, ale primárne je daná tým, že každý žijeme v inom tele. Telo je príbytok, ktorý nám bol prepožičaný. Keď k Vám niekto príde, telo si vezme so sebou. Nepríde len duša. Keď sa dvaja majú radi, sú to dva svety, ktoré sa vzájomne objímajú a prenikajú. Niečo také je možné, pretože v sebe nesieme nekonečný a tajomný svet.

Človek je prahom, na ktorom sa stretáva veľa nekonečných svetov. Nekonečný svet priestoru, ktorý siaha do hlbín vesmíru. Nekonečný svet času. Nekonečno mikrokozmu. Za každou tvárou sa skrýva jeden svet.

Nekonečno v duši

V niektorých tvárach sa zrkadlí zraniteľnosť daná otvorenosťou, ktorá siaha do hĺbky. Toto nekonečno ľudského vnútra sa Vám môže ukázať pri rozhovore. Je to len taký záblesk. Trvá okamih a vy uzriete tú skutočnosť. Nekonečno.

V tvári prebýva mystérium. Vnútorný svet človeka tu je vystavený anonymite vonkajšieho sveta. Zvyšok tela môže byť zakrytý a predsa je tvár nahá. Ľudská tvár je miestom, kde sa stretávajú dva neznáme svety – nekonečný vonkajší a súkromný vnútorný svet.

Keď sa na tvári ukáže úsmev, akoby sa tá noc, tá hĺbka rozjasnila.

Nohami na zemi

Vaše telo je staré ako vesmír. Nohami sa stále dotýkate zeme a tak ste stále v kontakte s prachom, z ktorého je telo utvorené. Matka zem. Tvár je pritom v najvyššom bode tela. Je v tom náznak pozdvihnutia a vznešenosti. Akoby hlina tela bola preduševnená. A telo získavalo osobnejšie rysy.

V tvári sa zrkadlí duša

V ľudskej tvári sa život pozerá na svet a tiež na seba. Je desivé pozerať do tváre, v ktorej sa usadila horkosť a hnev. Keď sa človek stane negatívne naladený. Keď nedokážeme hnev, trpkosť a horkosť premeniť, tvár sa stane maskou.

Stretávame sa tiež s tvárami, do ktorých sa vpísala životná múdrosť a láskavosť. Za nežným svetlom / jasom ktoré z nich žiari, tušíme celistvosť a svätosť (môžeme povedať – dobrotu).

Tvár vždy prezradí kto ste a čo ste zažili a čím prešli. Pre nás samotných je toto tajomstvo z časti zahalené, skôr ho z našej tváre odčítajú druhí – vlastnú tvár vidíme málokedy.

Chrám duše

Ľudské telo je krásne. Mať telo je výsadou. Cez telo sme v kontakte s konkrétnym miestom. A na konkrétnom mieste nachádzame domov. Tým konkrétnym domovom je dom a krajina v ktorej žijeme. Tam sa cítime dobre.

Ešte dôvernejší vzťah máme k svojmu telu. Telo je domovom duše. Cez telo cítime a vnímame. Duša sa cíti v tele dobre. Navzájom sa dopĺňajú a spolupracujú.

Vo vzťahu duše a tela je istá tajomnosť. Cez telo môžeme nazerať do hĺbky, do vnútra konkrétneho človeka. Cez telo sa zjavuje duša a my vnímame, chápeme ako sa cíti. Telo umožňuje duši, aby sa prejavila a stará sa o ňu. Preto treba mať telo v úcte a starať sa oň. Často pritom práve telo platí za prehrešky a neresti duše. To že nežijeme dobre, nie je rozhodnutím tela, telo je len nástrojom.

Duša a telo

Aj rozhodnutie pre závislosť, je rozhodnutie rozumu a teda psyché. Telo platí za hriechy duše.

Telo často v minulosti bolo vnímané ako hriešne a pritom je posvätné. Človek sa môže podriadiť telu, môže dovoliť telu aby ho ovládlo. Ale na začiatku bolo jeho rozhodnutie. Telo je v tom nevinne.

Pre Keltov bolo telo posvätné. V ňom bola prítomná milosť, bolo znamením milosti. Neviditeľný svet sa tu javí a prejavuje vo viditeľnom. Celý náš vnútorný svet a naša intimita sa snažia zrkadliť vo vonkajšom svete.

Túžia po blízkosti. Tužia sa zjaviť a aby ich niekto objal. V tele sa zjavuje duša. Telo je chrámom duše. Ak duša je posvätná, potom je ňou posvätené aj telo. Duša si zaslúži chrám – miesto hodné jej pobytu. To telesné a zmyslové, pretože telo je zmyslové, je posvätné.

Cesta k celku

Rozum Vás môže oklamať. Môžete si niečo racionalizovať. Ale telo Vás neklame. Inštinkt Vás neklame. Ak načúvate svojmu telu, potom Vám hovorí, ako na tom ste a či žijete svoj život.

Okrem toho, telo je nesmierne intelektuálne, tá spolupráca rôznych mechanizmov… telo je najzložitejším, najjemnejším a najharmonickejším celkom. Je chrámom, cez ktorý je duša spojená a v kontakte s okolitým svetom.

Cez telo sa môžeme priblížiť k tajomstvu a k múdrosti… Telo je zložené z rôznych rozmanitých častí, vďaka ktorým môžeme žiť. Vytvára zázemie pre náš život a slúži nám naozaj dobre.

Duša doslova prebýva v tele a telo preniká – oživuje a oduševňuje. Preto Kelti hovorili o tajomnom svetle duše.

Jedna z najstarších keltských meditácií spočíva v predstave, že pri dýchaní do nás vchádza svetlo a prežiaruje temnotu v nás. Akoby povedali ortodoxný personalisti – človek dýcha ducha. Kedysi som napísal sériu článkov o ortodoxnom personalizme :).

Cez prírodu k sebe

Príroda je odrazom Božieho vnímania krásy. Príroda, ktorú človek nezničil. A preto by bola škoda nevnímať aj telesný rozmer človeka. Aj v človeku sa odráža krása Boha. Bol stvorený na jeho obraz. Celý svet duše vášňivo túži po viditeľnej forme a teda po tele. Predstavivosť a schopnosť imaginácie nám pomáhajú premostiť viditeľné a neviditeľné.

Kelti sa snažili príliš nezasahovať do krajiny. Mali ju v úcte. Dosť sa tým približovali k postoji indiánov. Matka zem. Sme tu len dočasne. Len na ceste. Prechod.

Nie sme v tom sami

Aj zvieratá sú našimi sestrami a bratmi. Aj oni sú súčasťou stvoreného sveta a majú v ňom miesto. Kelti vnímali múdrosť sveta zvierat a ľudí vnímali ako dedičov tejto múdrosti, tohto skrytého a tajomného sveta.

V predstavách Keltov mal svet tajomnú a duchovnú podstatu. V keltskom svete zmyslov neexistovala medzi dušou a telom žiadna bariéra. Prirodzene k sebe patrili. Duša bola sestrou tela a telo bolo sestrou duše.

Umenie premeny

Spiritualita je umením premeny. Potrebujeme sa naučiť byť pozorní k vnútornému rytmu svojich dní a života. Táto pozornosť nám pomôže hlbšie prežívať svoju ľudskú prirodzenosť. Ale aj vnímať Božiu skutočnosť.

Je oveľa kreatívnejšie vychádzať z predstavy blízkej a osobnej starostlivosti – Boh ktorý sa stará, než byť odkázaný sám na seba a všetko riešiť vôľou. A nie všetko mať vo svojich rukách. Často žijeme tak, ako by sme žili sami pre seba. A bez Boha. Odcudzujeme sa sebe a druhým. A sme stratení vo svojom svete. Deformujeme svoj život. Nie sme v súlade sami so sebou.

Spirituality zmyslov

Príliš dlho sme si mysleli, že Boh je vzdialený. A preto sme sa cítili byť osamelí. Túžba je dôležitá. Dokáže prehĺbiť náš život. Túžba je duchovná, veľmi hlboká a múdra. Ak ju zameriame na niečo vzdialené, preťažíme ju. Bude cíti prázdnotu. Stane sa frustrovanou. Ak veríme, že duša je v tele, potom Boh je nablízku.

A ak je duša v tele, potom telesné zmysly sú vstupnou bránou do duše. Sú jej zmyslami. Zmysly pomáhajú duši spoznať svet, ale aj seba. A tiež druhého človeka. Vďaka telu a zmyslom môžeme byť sami sebou. Objaviť seba. Čo sa nám páči. Je to náš svet. Objaviť cestu k sebe cez zmysly.

Vďaka oku dokážeme žasnúť. Vnímame okolitý svet. To čo vnímame, sa stáva našou súčasťou. Nedokážeme sa sústrediť na všetko. Na čo zameriame svoju pozornosť. Je to naše rozhodnutie. Musíme si začať vyberať. Čo dostaneme do oka, naplní dušu. Čomu dovolíme vstúpiť do oka? Čo chceme aby prebývalo v duši?

Jazyk je orgánom chuti, ale aj reči. Dnes máme málo času si jedlo vychutnať. A pohodlne a bez stresu zjesť. A nielen, že nemáme čas si jedlo vychutnať, ale stratili sme aj cit pre zdieľanie. Kedysi jedlo bolo udalosťou a príležitosťou stretnúť sa v blízkom kruhu. Chuť sa ocitla v úzadí. Ale trpí aj jazyk. Slová strácajú obsah. Prichádzame o slovnú zásobu. Strácame hĺbku. Naše vzťahy zakrpateli. Už sa nemáme ani kedy porozprávať. Slová sú už len tieňom. V modernom jazyku zanikol priestor pre ticho a tajomstvo. Žijeme v hlučnej dobe a všetko chceme mať hneď a preto strácame zmysel veciam rozumieť. Nechápeme kontext.

Nos a schopnosť vnímať vône. Mnohé naozaj staré spomienky sú spojené s čuchom. A aj po rokoch nám vôňa dokáže vyvolať spomienku. Dych sa spája s nádychom a výdychom. A dych sa spája aj s rytmom srdca a s meditáciou. Dych je vnímaný ako brat ducha. Opäť v ortodoxnom personalizme, človek môže dýchať ducha. Ale vdychovať a dýchať môžeme aj myšlienky. A preto inšpirácia je tajomná a nepredvídateľná. Je inšpiráciou ducha.

Priestor medzi tichom a zvukom, je priestorom načúvania. Musíme sa stíšiť, aby sme mohli počuť. Je rozdiel medzi počúvať a načúvať. Môžeme počuť, ale nemusíme chápať. Ale keď načúvame, chápeme. Pre načúvanie je dôležité ticho. A v tichu sa rodia myšlienky, ale aj prichádzajú vízie. Veľkým darom pre ducha je hudba. Hudba, nie hluk. Hudba štrukturuje ticho a odhaľuje jeho skryté tajomstvá. Okrem toho hudba a umenie kultivuje a zušľachťuje ducha. Tvaruje ho. Keď počúvame hudbu, svet a čas prestanú plynúť. Akoby sme vstúpili do večnosti.

A posledným je náš dotyk. Spája nás so svetom. Hmat a dotyk nám pomáhajú prekonať anonymnú vzdialenosť v prospech intimnej blízkosti a zdieľania. Navzájom sa dotýkame a vnímame. Hmat a dotyk potvrdzujú inakosť toho druhého. Hmat je jedným z najbezprostrednejších a najúprimnejších zmyslov. Súčasťou sveta hmatov a dotykov, je aj sexualita. Svet sexuality je posvätnou oblasťou nášho života. Je len jednou z množstva obetí kultu zážitku a beprostredného uspokojenia… tiché a dôverné slová lásky a citu, ale aj slová plné vášne ktoré rezonovali primárne v noci… boli vyprázdnené a znehodnotené.

Hmat je veľmi bezprostredný zmysel. Znovuobjaviť hmat znamená vrátiť sa ku krbu svojho vlastného ducha a znovu prežívať vrúcnosť, nehu a blízkosť. Sú okamihy, kedy slová nestačia a k slovu sa dostávajú dotyky. Keď slová nestačia, k slovu sa dostáva krása umenia, ale aj tela. Sú okamihy, kedy slová potešia, ale pohladí dotyk.

.

Keltský svet je bezprostredne preniknutý a zladený so zmyslami. Keltské čokoľvek má ambíciu pôsobiť na všetky zmysly. A Kelti radi žili vo svete, ktorých oslovoval všetky zmysly. Krajina a prostredie boli cestou pre kultivovanie ducha. Oveľa neskôr sme začali pretvárať svet a duch začal krpatieť….