Hraničnú poruchu si spájame primárne so silnými emóciami a áno, s výbuchom hnevu ktorý príde bez varovania. Je to však “len” prejav, nie pretrvávajúci stav. Dnes sa porozprávame o hraničnej poruche. Podkladom nám bude kniha Nejsem totálně šílená. Názov zdôrazňuje práve skutočnosť, že je to „len” črta, nie podstata osoby.

Na úvod by bolo dobre priblížiť si pár skutočností. Začneme rozdielom medzi histriónskou a hraničnou poruchou. Majú totiž niekolko spoločných znakov.

Čo ich spája? Obe patria medzi cluster B poruchy osobnosti, teda sú sprevádzané emocionalnou nestabilitou a problémami vo vzťahoch. V obidvoch pripadoch sa môže zdať, že osoba „preháňa” svoje emócie.

A čo rozdiely?

Pri histriónskej poruche je hlavnou črtou potreba byt stredobodom pozornosti a nadmerná emocionalita. Čo to znamena v praxi? Hovoríme tu o: neustálej potrebe pozornosti a uznania od druhých; prehnanom a teateálnom správaní; povrchných emóciách; zvodnom a provokatívnom správaní; túžbe zapôsobiť; o riziku ľahko sa nechať ovplyvniť druhými a ťažsie si udržujú vzťah – ich emócie nepôsobia autenticky.

Pri hraničnej poruche je hlavnou črtou extrémna emocionálna nestabilita a strach z opustenia. Okrem toho môžeme hovoriť o: intenzívnych a nestabilných vzťahoch – často oscilujú medzi milujem a nenávidím ťa; je tu chronický pocit prázdnoty; impulzívne správanie; nestabilná identita (kto som); silný strach z opustenia; rýchle výkyvy nálad a odpoveďou na bolesť tu môže byť sebapoškodzovanie, alebo pokus o samovraždu.

Rozdiel medzi poruchami

Pre potreby dnešného článku, postojme chvíľu ešte pri výbušnosti a emocionalite. Práve tu sa tieto poruchy podobajú na povrchu, ale sú odlišné vo vnútri (človeka).

Emócie. Pri histriónskej poruche sú povrchné, prehnané a dramatické. Ale nie hlboko prežívané. Pri hraničnej poruche sú intenzívne, hlboké a často prisilné.

Prežívanie. Pri histriónskej poruche emócie slúžia ako prostriedok komunikácie. Pri hraničnej poruche sú autentické a bolestivé. Často si človeka úplne podmania.

Nálada. Pri histriónskej poruche je zmena nálady rýchla, ale plytká. Pri hraničnej poruche je zmena nálady prudká a zraňujúca.

Čo je cieľom emocionality? Pri histriónskej poruche získať pozornosť a uznanie. Pri hraničnej poruche to je zabezpečiť blízkosť a istotu. Ak to zhrnieme – histrión hrá svoje emócie a hraničný ich prežíva naplno.

Výbušnosť

Z pohľadu vzťahov často rezonuje výbušnosť ako hlavný problém. Skúsme sa ešte pristaviť pri nej.

Pri histriónskej poruche výbuchy hnevu často trvajú krátko a rýchlo sa upokoja. Je to také divadlo „on live”. Spúšťačom môže byť ignorovanie, strata pozornosti a kritika. Situácia sa môže rýchlo zmeniť. Ak začne byť pre ňu / neho „priaznivá”. Dôsledky sú nepríjemné hlavne z pohľadu vzťahov.

Pri hraničnej poruche sú intenzívne a nekontrolovateľné záchvaty hnevu, plaču a paniky. Je to vyčerpávajúce pre obidve strany. Spúšťačom môže byť pocit odmietnutia, opustenia a neistoty vo vzťahu. Ťažko sa upokojuje, často potrebuje pomoc okolia. Dôsledky sú nepríjemné hlavne v rovine – agresia voči sebe. Ak to zhrniem. Histrión vybuchne, aby zaujal. Hraničný vybuchne, lebo to už nezvláda.

To čo sme si napísali, nie je návodom na sebadiagnostiku. Ak máte „pocit”, že spadáte do jednej alebo druhrj poruchy, vyhľadajte pomoc. Začnite diagnostikou u psychológa.

Keď sa zatrase zem

Poďme teraz k hraničnej poruche, lebo tá je hlavnou témou.

Dovolím si byť osobný. Zažil som to. Vzťah so ženou, ktorá mala histriónsku poruchu. Je to už cca 20 rokov.

Keď mi o tom hovorila, neveril som. Chcela ma varovať. Nič nenasvedčovalo tomu, že tá pokojná oáza sa zmení na vulkán. Prišlo to bez varovania. Výbuch hnevu a zlosti. Úplná iracionalita. Objal som ju. Chcel som jej dať pocit istoty a bezpečia. Odstrčila ma. „Nepomáhaj mi”. A hneď na to. „Ty mi nepomáhaš”. Ani z voza, ani na voz. Doteraz si to pamätám. Keď to pominulo, cítil som sa ako prímorská dedina po odchode Vikingov. Takýto okamih môže byť pre partnera šokujúci. Môže mať v sebe zmätok. Dokonca si môže z toho odniesť traumu.

Nastal zmätok. Čo to vlastne znamenalo? Ostala nevypovedaná otázka – prečo? Ticho po búrke.

Zážitok sa vryl hlboko pod kožu. Pocit bezpečia a istoty bol ta tam. Ale príjemné to nebolo ani pre ňu. Ostane? Odíde? Ale to by bolo na samostatný článok…

Prečo to píšem? Tá sila výbuchu môže reálne zničiť všetko, čo sa dovtedy podarilo vybudovať. Preto treba o tom hovoriť. A tiež o tom, čo s tým…

Prečo k výbuchu došlo?

Pri hraničnej poruche sa hovorí o emočnej dystegulácií. Jednoducho emócie môžu byť extrémne intenzívne a ťažko kontrolovateľné. Malý podnet môže spôsobiť veľký výbuch. Ako iskra na benzínke… Je tu strach z opustenia a hypercitlivosť. V pozadí sa môže rozbehnúť celá kaskáda bolestivých myšlienok, ktoré povedú k panike a k hnevu. Je tu impulzivita. Vnútorná bolesť vyrazí rozumu poistky. Ale sú tu aj staré vzorce správania. Výbuch sa už v minulosti osvedčil. Je to nástroj. Vzorec či schéma.

Prečo výbuch otrasie viac tým „druhým”?

Naruší sa tu dôvera. Človek ktory bol milovaný, sa zmenil na hrozbu. Ťažko sa zladí obraz toho, koho milujem s tým, ktorý vybuchol. Skúsenosť si organizmus ukladá ako ohrozenie. Toto nechce zažiť znova. Naozaj nie.

Čo môže pomôcť?

Bezpečnosť je na prvom mieste. Nie je dôvod nechať sa zbiť. Ak je to potrebné, treba sa „ukryť” do bezpečia. Výbuch ok. Násilie však nie.

Pocity ktoré po výbuchu cítiš, sú normálne. A na mieste. Je to prirodzená reakcia na šok. Po výbuchu si napíš, čo sa stalo. Pomôže ti to pomenovať situáciu, svoje pocity a najst spúšťač. Výbuch je podnetom pre nastavenie hraníc. Treba sa o tom porozprávať. Terapeutickú pomoc potrebujú obaja. Síce z iných dôvodov, ale nakoniec im to môže pomôcť problém zvládnuť (ako dvojici). Obaja. Nie len jeden. Istú úlohu môžu zohrať podporné siete a rôzne techniky na prekonanie dôsledkov tej búrky emócií a zvýšenie odolnosti pre prípad ďalšej búrky…

Čo môže pomôcť človeku s výbušnou povahou?

Výbuch môže mať hlboké korene. Ale keď už spôsobuje škody naokolo, treba „to” prijať ako problém. Je to o sebareflexií. Ale pomoc existuje. Netreba sa báť ju vyhľadať. Pomoc však stojí na ochote pracovať na sebe. Bez toho to nepôjde. Dôležité je tiež spoznávanie seba – časom sa podarí identifikovať kroky, ktoré vedú k výbuchu. To funguje ako „prevencia” či ručná brzda. A svoje zohráva zdravý životný štýl, štruktúra v živote (menej stresu a chaosu). Ale aj vyhýbať sa látkam, ktoré môžu oslabiť vôľový aspekt. By ste sa čudovali, ako sa dokážu odviazať niektoré severské národy pri určitej hladine alkoholu…

Výbuch je len jeden úlomok

Pred nejakým časom – po jednej prednáške ma vyhľadala jedna žena. Vravela, že má takéto výbuchy. V tej chvíli nebolo podstatné, či je „histerka“, alebo „hraničiarka“. Povedal som jej, že ten výbuch tvorí malé % času, ktorý prežíva s partnerom. A čo ten zvyšok? Vybuch totiž môže prísť, napriek snahe. Ale ten väčšinový čas má viac vo svojich rukách. To neznamená, že nemá na sebe pracovať.

Gary Chapman napísal knihu, v ktorej hovorí o citovej nádrži. Jednoducho existujú rôzne podoby ako dať tomu druhému najavo, že ho máme radi. Ak dostáva lásku tým správnym spôsobom, jeho citová nádrž sa plní. A môže z nej čerpať, keď treba potiahnuť, keď okolnosti sú náročné – ale aj keď ten druhý vybuchne. Možno výbuch prišiel nečakane a napriek snahe. Ale v akom stave mal citovú nádrž partner? A čo po výbuchu môžem urobiť pre jej naplnenie?

V terapií sa to označuje ako budovanie citovej stability mimo kríz – po “našom” investovanie do vzťahu.

Citová nádrž je zásobníkom, z ktorého čerpáme pocit bezpečia, prijatia a istoty. U ľudí s hraničnou poruchou je táto nádrž menšia – rýchlo sa naplní a vyprázdni a deravá – emócie cez ňu rýchlo pretečú…

Keď je nádrž prázdna, človek s emočnou nestabilitou necíti lásku, aj keď je milovaný. On ju neodmieta. On ju necíti. “Ty ma nemiluješ! Nikdy si tu pre mňa nebol!” V preklade to znamená – moja nádrž je prázdna a bojím sa, že sa už nikdy nenaplní.

Nie každý vybuch znamená koniec. Niekedy je to len zúfalý signál, že nádrž je prázdna. Studňa vyschla.

Niečo zostane a niečo sa zmení

Každý výbuch preverí vzťah. Niektoré ho môžu zničiť. Ale ak sa obaja rozhodnú investovat do vzťahu, môže to vzťah paradoxne posilniť. Pretože výbuch nedefinuje vzťah. Definuje ho to, čo robíme medzi výbuchmi. Výbuch predsa môže mať aj podobu vyhodenia z práce, ťažkej choroby, nečakanej faktúry… ale áno – pri hraničnej poruche je ťažke vnímať rozdiel medzi človekom, ktorého milujem a on mňa a prejavom, ktorý v podstate obom ničí život…

Hranice

Hovoríme o hraničnej poruche. Samotné slovo, teda jeho jadro – hranica skrýva veľa významov. Tie sú spojené aj so slovnými hračkami.

Slovo hranica evokuje pohyb na hrane, hranici. Hranica býva pevná, definuje, niečo chráni a oddeľuje. Hraničiar je človek, ktorý žije na nej. Balansuje medzi kontrolou a chaosom. Keď nastane výbuch a teda emócie prerástli cez hlavu – to je za hranicou. Keď je niečo cez hranicu – dochádza k prekročeniu noriem. A byť na hranici znamená -balansovať medzi skoro normálnym, ale stále napätým, skoro udržateľným ale krehkým. Hranica. Akoby málo chýbalo k  “normálnosti”. A posúvame sa stále s každou emóciou. Hranica u hraničiara je o napätí medzi slobodou a nebezpečenstvom. Malý krok mimo komfortnej zóny môže priniesť úžasný zážitok, ale aj výbuch chaosu.

Snaha usmerniť

V úvode článku som spomínal knihu Nejsem totálne šílená! Blížime sa k nej.

Po prečítaní tejto knihy môžem povedať, že má ambíciu usmerniť človeka s hraničnou poruchou. Usmerniť, nie spútať. Spútanie evokuje väzenie. Ale usmernenie je o hraniciach. Tým klesne počet a intenzita výbuchov. Kniha nesľubuje, že už k žiadnemu nepríde.

Usmernenie je o vedomom riadení energie, ktorá tu jednoducho je a vždy bude. Ale hranice pomáhajú aj stanoviť priestor pre prežívanie a to bez deštrukcie. Nie je cieľom zničiť intenzitu emócií, ale dať im tvar, ktorý neublíži ani mne a ani druhým. A keď to dokážem, výbuchy už nebudú ničivými tornádami, ale búrkami, z ktorých môže vzísť niečo lepšie.

Táto kniha funguje ako príručka pre život s intenzívnymi pocitmi pričom: neodsudzuje silné pocity – patria k človeku; ukazuje praktické hranice – ako komunikovať, reagovať a v neposlednom rade prežiť a redukuje frekvenciu a silu výbuchov – život a vzťahy budú stabilnejšie. Bezpečnejšie.

A to nie je málo :).

Lakmusový papierik

Hovorí sa, že citlivé osoby, melancholici, filozofi… fungujú ako lakmusový papierik. Ako prví vnímajú, že niečo nie je v poriadku. Že spoločnosť sa neuberá dobrým smerom. Podobnú úlohu zohráva aj človek s hraničnou poruchou. Výbuch hraničiara je totiž znakom toho, že v prostredí a v jeho okolí je veľa stresu, chaosu a emócií.

Hraničiari vnímajú drobné napätia, neprávosti a nespravodlivosti skôr, ako ostatní. Ich reakcie sú signálom, že niečo nefunguje dobre a že dochádza k preťaženiu. Ich citlivosť hovorí, že prostredie je nestabilné. Hraničiari majú extrémne citlivý emocionálny systém a nízku toleranciu na stres. Ich výbuchy často nepriamo signalizujú, že okolie je plné napätia, konfliktov a nejasností. Výbuch hraničiara nie je len jeho problémom – je to často indikátor, že spoločnosť, vzťahy a prostredie sú preťažené.

Dva rozmery výbuchu

Premýšľali ste niekedy nad výbuchom? On beťár má totiž dve zaujímavé črty. U hraničnej poruchy často nesúvisí s tým, čo sa stalo. A začalo sa to skôr… Výbuch u hraničiara je výsledkom dlhodobého napätia, ktoré sa akumulovalo – malých sklamaní, nepochopených pohľadov, nejasných hraníc a tichej bolesti. Z vonkajšieho pohľadu to vyzerá ako prehnaná reakcia. Ale z vnútra to je ventil – pretlak informácií, ktoré už nemali kam ísť. Výbuch je poslednou kapitolou príbehu, ktorý sa začal rodiť v tichu.

Zápalná rozbuška

Každý dobrý western obsahuje scénu so zapálením dĺĺĺhej záplnej šnúry. A dramatickú hudbu v pozadí.

Zápalná šnúra vo westernoch funguje rovnako, ako spúšťač výbuchu v emocionálnom svete. Napätie sa hromadí – každý krok, každý pohľad, každý nesúhlas je ako postupovanie plameňa… Oneskorenie – chvíľa, kým oheň dorazí k prachu, umožňuje napätiu rásť. Dá sa krájať. A keď plameň dosiahne cieľ, prichádza explózia, ktorá je dramatická a neudržateľná. Každý dobrý western má scénu so zapálenou šnúrou. Každý život s hraničiarom ju má tiež – len plameň sa plazí v tichu, neviditeľne a výbuch môže prísť v okamihu, kedy to nikto nečaká.

Malé iskry nepochopenia, tiché zrady každodennosti sa ukladajú do duše hraničiara ako pušný prach. Nikto nevie, ktorá iskra bude posledná. Ani on sám nie. A potom príde okamih. Výbuch, ktorý sa zdal byť z ničoho nič. A pritom mohol byť dôsledkom týždňov, či mesiacov… Nahromadená energia sa tlačí von. Krik, hnev, slzy – nič z toho nebolo impulzívne. Všetko má svoje opodstatnenie.

A ako v každom dobrom filme, po výbuchu zostáva spálená pôda, ale aj priestor pre nový začiatok. Očistenie. Porozumenie. Napriek bolesti, ktorá pretrváva. A nejaký čas zostane. K výbuchu smerujeme krok za krokom. Ako keď sa hromadí voda a nakoniec pretrhne hrádzu.

Emócie majú kumulatívny efekt. Každý malý stresor, nepochopenie alebo napätie je kvapkou vody. Voda pomaly stúpa. S každou kvapkou je možné sledovať, čo sa deje a je možné zasiahnúť. Ale tlak stúpa. Keď sa prekročí kapacita, nastane výbuch. A emócie sa „vylejú“.

Je možné zistiť, že výbuch sa blíži?

Hoci výbuch pôsobí ako náhly, nie je tomu tak. Predchádza mu jemná zmena v správaní, v reči a aj v neverbálnych prejavoch. Tieto zmeny sú však často tiché a nenápadné. Človek ich často zbadá až v okamihu, kedy je už neskoro. K takým signálom patrí: zvýšená citlivosť na odmietnutie; dych sa zrýchľuje, reč je úsečná a mimika napätá; emócie akoby sa prelievali (radosť, smiech a hneď na to podráždenosť a slzy); vyhľadávanie potrvdenia (istoty), alebo snaha o útek a zmeny v tele (prejavy napätia – napäté svaly, tras, plač bez jasnej príčiny, problém z hlboka sa nadýchnuť).

Ticho je často prvá iskra – miesto kde sa hromadí pocit osamelosti, nepochopenia a ohrozenia. Keď sa podarí nadviazať kontakt – empatia, dotyk, pokojný hlas – dá sa tlak uvoľniť ešte pred výbuchom.

Archetypy a DBT

A teraz prejdeme ku knihe Nejsem totálně šílená. Prečo po nej siahnúť? Lebo je originálna.

Za knihou stoja dve ženy. Jedna z nich sama pozná ten príbeh. Sama je „hraničiarkou“. Je to kniha napísaná na základe skúsenosti zo života. Ale aj na základe odbornosti. Obidve sa téme dlhodobo venujú a majú aj potrebné vzdelanie. V knihe sa preto prelínajú cenné skúsenosti s odbornosťou. A je tu veľa cvičení.

Jadrom knihy – terapeutickým smerom ktorý to celé zastrešuje je – Dialektická behaviorálna terapia (DBT). Táto koncepcia pomáha ľuďom prežívať silné a časté emočné výkyvy. Znižuje sebapoškodovacie správanie, pomáha žiť slobodnejšie a dosiahnúť väčšiu mieru sebaregulácie (vôľový aspekt). Bola špeciálne vytvorená pre ženy s hraničnou poruchou…

Kniha pracuje v podstate s troma archetipmi: emócie, rozum a múdrosť – teda spojenie rozumu a múdrosti a tak kontakt s vnútornou vrodenou intuitívnou múdrosťou. S touto múdrou ženou môžeme hovoriť, môžeme jej klásť otázky a získať od nej usmernenie. V každej žene je takáto múdra žena. Archetyp.

Emocionálna žena je spontánna, vášnivá a zraniteľná. Cíti všetko naplno, vie byť láskavá, aj deštuktívna. Rozumová žena analyzuje a drží veci v rukách, dáva svetu štruktúru, kontrolu a hranice. Oheň premieňa na svetlo. A múdra žena je ich syntézou. Vie, že aj city a aj rozum majú svoj čas. Je to snaha o celistvosť. Hraničná žena je nevyváženým archetypom – jedna časť tu prerástla ostatné a prevzala kontrolu…

Zranenia, ale aj porucha môžu narušiť kontakt s touto múdrou ženou. Je v tom kus túžby po rovnováhe a stabilite. Je to cesta od sebapoznania k uzdraveniu.

Čo z toho som ja?

Je to paradox, ale hraničiar cíti strašne veľa emócií, ale nevie, čo z toho je jeho. Kniha hovorí, že tu chýbajú určité schopnosti, ktoré sú potrebné pre „život“. Ide o štyri témy, ktorým sa venujú aj kapitoly knihy: všímavosť, regulácia emócií, schopnosť uniesť bolesť a stratu a efektivita v medziľudských vzťahoch.

Problém tu nie je v intenzite citu, ale v identite citu. Cíti všetko – svoj smútok, cudziu úzkosť, napätie vo vzduchu, tieň v partnerových očiach. Hranice miznú. Všetko sa zleje do jedného. Všetko sa stáva osobným. Celý svet sa zrkadlí v jej duši. Ale ona sama tam nemá miesto. Plnosť prežívania a pritom prázdnota. Čo z toho je ona? Ktorý pocit je môj?

Nie je to stav, ale cesta

Najkrajšie pohladenie kniha prináša v okamihu, kedy „hraničiarstvo“ prezentuje ako absenciu istých skúseností a nástrojov. Ako program, ktorý nefunguje ako má, lebo ešte nie je celý… Hraničiarstvo nie je chorobou (v pravom zmysle slova), ale nedokončenou vývojovou cestou… Niečo ako rozostavaný most. Niečo stojí a niečo chýba. Ešte nie je celý. Preto nefunguje tak, ako by mal…

V jadre hraničnej osobnosti je nespracovaná skúsenosť – niečo, čo sa malo naučiť v detstve, no okolnosti to nedovolili. Možno nebolo bezpečné cítiť; možno nebolo komu veriť a možno nebolo vhodné miesto, kde by bolo možné city upokojiť a pomenovať. A tak si človek odnáša do dospelosti v niečom citovú výbavu z detstva, ale s intenzitou dospelého človeka. A tak reagujem prehnane, viem, že to nie je primerané, ale neviem to zastaviť. Nie preto, že by som nechcel- ale preto, že nikdy som nemal príležitosť naučiť sa to inak. Je to emocionálna gramotnosť, ktorej sa učím za pochodu v dospelosti. Kniha ukazuje a učí, ako sa na tú cestu vydať a „dospieť“. Nemoralizuje, nesúdi, chápe. Nie som zlá, len mi niečo chýba – niečo ešte potrebujem získať. Každá kapitola knihy pozýva na cestu spoznania, pochopenia, prijatia, schopnosti získať odstup, uvedomiť si, zhodnotiť, získať vôľový aspekt a rozhodnúť sa. A v tom všetkom prežiť. Konečne. A cítiť.

.

Možno je hranica niečím viac než len miestom, kde sa niečo končí. Možno je aj priestorom, kde sa dá stretnúť – so sebou, s druhým, so svetom. Hraničná porucha nie je koniec cesty, ale len spôsob, akým sa duša učí rovnováhe medzi citom a rozumom. Nie je to vina, ale výzva. Každý, kto žije s intenzívnymi emóciami, má v sebe obrovskú silu – tú istú, ktorá vie ničiť, ale aj liečiť, keď dostane tvar. A ak sa naučíme vidieť za výbuchom človeka, nie hrozbu, ale túžbu po blízkosti, možno zistíme, že hranice nie sú múr, ale most. Miesto, kde sa dá znova stretnúť — v pokoji, v prijatí, v láske.

Dostali sme sa na záver. Trochu dlhší článok. Uznávam. Ale chcem som prispieť k osvete, pripraviť si pôdu a nakoniec priblížiť to podstatné. Ak s hraničiarstvom zápasíte, túto knihu jednoducho musíte mať.