Nepokojná a nepozorná – alebo „ženská“ podoba ADHD - autor recenze: omáš Hupkahttps://dennikn.skO ADHD sa dnes hovorí veľa. Možno až priveľa. Pre niektorých je to konečne vysvetlenie celoživotných ťažkostí, pre iných módna nálepka, ktorá má ospravedlniť zlyhania a znížiť nároky. Pravda je – ako to už býva – niekde medzi.
ADHD nie je ani výhovorka, ani super-schopnosť. Nie je to morálna kategória, ale spôsob fungovania nervového systému, ktorý má svoje dôsledky. Človeka s ADHD nerobí menejcenným. Robí ho iným. A táto inakosť – či sa nám to páči alebo nie – musí v realite fungovať. V práci, vo vzťahoch, v rodine, v každodennom živote.
Osobitnou kapitolou je ADHD u žien. Dlhé roky ostávalo prehliadané – menej hlučné, menej konfliktné, viac vnútorné. Dievčatá sa skôr prispôsobia, snažia sa zapadnúť, byť „v poriadku“. Až kým v dospelosti nezistia, že už nevládzu. Vtedy sa často začína spätné pátranie: čo je so mnou? Prečo je všetko také náročné?
Tento text je pokusom ponúknuť orientáciu. Pomenovať, ako môže vyzerať ženská podoba ADHD, aké má dôsledky, prečo sa tak často spája s úzkosťou, depresiou a vyhorením – a prečo samotné prijatie nestačí. Zároveň je úvodom ku knihe Neklidná a nepozorná, ktorá môže byť pre mnohé ženy dôležitým prvým krokom. Nie cieľom, ale začiatkom cesty.
Každá doba má svoju inakosť
Poznám ženu, teraz je už v dôchodkovom veku. Keď bola malá, bola ľaváčkou. A podľa mňa je ňou doteraz. Ale v tom čase v spoločnosti bolo veľa mýtov okolo „ľavej ruky“. Nemala to vôbec jednoduché. Čelila posmeškom, nadávkam doma i v škole. Dokonca jej priväzovali ľavú ruku k telu, aby musela miesto ľavej ruky používať pravú. To či niekto používa pravú, alebo ľavú ruku nehovorí nič o jeho kreativite, charaktere či intelekte. Ale vtedy sa používanie ľavej považovalo za niečo zlé.
To že niektoré funkcie a schopnosti sú v pravej prípadne v ľavej hemisfére mozgu, je neurobiologický fakt. Zdravý mozog však používa obidve hemisféry. Väčšina komplexných činností zapája obidve hemisféry. Inak to ani nejde… To či niekto preferuje povedzme intuíciu, alebo analýzu je skôr otázka temperamentu, ale aj naučeného spôsobu prístupu k „veci“. Čo to má s pravou a s ľavou rukou a s tým, ktorá je „silná“? Skoro nič. Používanie ruky je o motorickej preferencií. Ľavá hemisféra riadi pravú ruku a pravá hemisféra riadi ľavú ruku. Vďaka tomu je lepšie prepracovaný motorický program jemnej motoriky v tej opačnej časti a tým to hasne. Ľudia sa nedelia na lepších, alebo hodnotenejších na základe toho, či používajú pravú, alebo ľavú ruku ako dominantnú, alebo či je u nich dominantnejšia pravá, alebo ľavá hemisféra.
Ubehlo veľa času, odkedy sa „toto“ prestalo riešiť. Dnes nám to príde ako „banalita“. Rozhodol som sa spomenúť to ako príklad „inakosti“. Dnes to už dúfam nikto nerieši.
Mám, či nemám?
Sú aj iné „inakosti“, ktoré čakajú na pochopenie. V posledných rokoch k takýmto „inakostiam“ patrí ADHD.
Keď som si písal na papier fakty. A premýšľal nad nimi. Existujú určité dáta, ktoré hovoria o zastúpení v spoločnosti. Hovoria, že u detí je zastúpenie 3 až 7 %, to je veľký rozptyl. Vzhľadom na iné „variácie“ a „poruchy“, zdá sa, že hodnota bude niekde uprostred. V súčasnosti tak diagnózu ADHD dostávajú aj takí, ktorí ju nemajú. Môže ísť odhadom o 1/3.
Čím to je? To že je to stále „nové“ a teda dostane túto diagnózu aj niekto, kto by nemal, je len malá časť odpovede. Skúsme sa na to pozrieť takto. S ADHD sa spájajú tri výrazné črty: hyperaktivita, impulzivita a porucha pozornosti. Mnohé deti sú živé, majú problém obsedieť. Sú ako lístie vo vetre. To sa môže javiť ako impulzivita. A keď ste vetroplach, s pozornosťou to tiež nebude najlepšie. To čo zdobí mnohé deti a je vlastne prirodzené, sa ľahko môže zdať ako prejav ADHD, hlavne ak sa „to“ neskúma do hĺbky. To nie je kritika diagnostiky. Otázkou je, či v „kategórií“ ADHD nekončia aj deti, na ktoré nikto nemá čas a s ktorými je náročné pracovať. Dať nálepku, či diagnózu môže byť jednoduchšie.
Dnešný článok nebude o „detskej“ podobe ADHD, takže len krátko. Dnes je ADHD diagnostikovaná u mnohých dospelých, ktorý kedysi prepadli cez sito, alebo sa pohybovali v prostredí, kde chýbalo povedomie o ADHD.
Ešte stoji za to spomenúť Gaussovú krivku. Je to v podstate o štatistike, ale aj podobe krivky. Pri ADHD nie je dobré hovoriť mám, alebo nemám. Pri hyperaktivite, impulzivite a tiež pozornosti existuje určitá hranica, kedy hovoríme o ADHD. Keď sa budeme hrať s touto hranicou, ľahko nám narastie počet ľudí, ktorí spadnú do „diagnózy“. Preto okrem znakov či prejavov ADHD sa na pretras dostáva aj otázka – či ma to „limituje“. Niektorí ľudia s ADHD dokážu relatívne normálne fungovať. Je to „ľahšia“ podoba, ale je za tým aj práca.
ADHD, ale iná
Písal som o troch črtách. Problém je, že u „dospelákov“ sa to „mení“. U 70 % ľudí s ADHD ide hyperaktivita a impulzivita do úzadia. Stále tam sú, ale strácajú na sile. Porucha pozornosti ide do úzadia pri 40 % ľudí. V tomto bode sa rozpadá zjednodušený pohľad na ADHD. A tak vznikajú rôzne kombinácie „toho“ a „tamtoho“. Kritériá hoc statické, čelia teraz ADHD, ktorá je dynamická. Vývoj ADHD v podstate vedie k jej väčšej skrytosti. Ako by viac prebiehala niekde na pozadí, ale stále tu je. Ale horšie sa „uchopuje“.
A aby toho nebolo málo. Mení sa aj „obsah“. Hyperaktivita sa mení na vnútorný nepokoj. Ako by sa hyperaktivita presunula do vnútra. Navonok je pokojný, ale vo vnútri… Impulzivita sa mení na podráždenosť a agresiu. Nízka frustračná tolerancia, rýchle a premenlivé emócie, slabá brzda vo vzťahu a v konflikte… A porucha pozornosti sa mení na problém nakladať / organizovať si čas. Problém niečo začať a ťažkosť niekam prísť načas…
Akoby sme mali pred sebou inú „diagnózu“. Vďaka ADHD viac na pozadí, cenou za námahu a snahu normálne fungovať je sklon k úzkosti, k depresií, ale aj k vyhoreniu. Niekedy práve tieto „pridružené“ diagnózy ukážu prstom na ADHD.
Neprepadnúť cez „sito“
Hovorili sme o určitých % pri deťoch. Pri dospelých štatistiky hovoria o zastúpení – 3,4 %. Kam sa stratili deti s ADHD? Tie ktoré ju mali? Oni sa nikam nestratili. Tým ako sa mení podoba ADHD, časť ľudí prestane navštevovať odborníka. Ako už bolo naznačené, cestou k objaveniu, či k znovu objaveniu ADHD u dospelého človeka sú často iné problémy, kde tie sú ovocím rôznych obranných či kompenzačných mechanizmov, ale aj snahy jednoducho prežiť.
Človek s ADHD si časom osvojí, alebo nájde určité nástroje a mechanizmy, pomocou ktorých sa snaží problém zvládnuť a zapadnúť. A tu nastupuje paradox. Čím lepšie sa to naučí, tým väčšia je šanca, že cez to „sito“ ktoré má zachytiť prepadne a zaplatí za to veľkú cenu.
Kým sa nerozbehla diskusia o ADHD, riešenie mnohých problémov bolo „tradičných“. Čo situáciu do istej miery zhoršilo. Človek s ADHD potrebuje riešenia na mieru.
Ženská ADHD je iná
A teraz nastal čas prejsť od „dospelej“ ADHD k jej konkrétnej – ženskej podobe.
Pred nejakým časom sme sa rozprávali o ženskej podobe autizmu. No a dnes sa pre zmenu porozprávame o ženskej podobe ADHD. Podkladom nám bude kniha Neklidná a nepozorná – průvodce pro ženy s ADHD.
Na úvod treba napísať, že zo začiatku bolo ADHD diagnostikované hlavne u chlapcov. Dievčatá ostávali bez pomoci. Ale hlavne, už v detstve u chlapcov bolo ADHD viac zamerané navonok a u dievčat viac zamerané do vnútra. A tak kým chlapci sa skôr obrúsili po konfrontácií, u dievčat ostal vnútorný pocit, ako by nikam nepatrila a bola iná… Pre ten vnútorný akcent, bolo ťažšie si uvedomiť, čím to je…
To ADHD dievčatá často „dobehne“ v dospelosti, keď po ťarchou maskovania a námahy zistia, že už nevládzu. Vtedy sa ukáže, že za prepnutím síl bolo ADHD a vtedy sa začne rozlišovať medzi skutočným ja a ADHD, ktoré mu dáva určitý tieň…
V čom je to teda iné?
U žien na úkor hyperaktivity je viac nepozornosti. Rozptýlenie, zabúdanie a vnútorný chaos. Na rozdiel od mužov viac maskujú – viac sa snažia zapadnúť, byť organizované a zvládať povinnosti. V emocionálnom prežívaní častejšie zápasia s úzkosťou, s depresiou, s pocitom viny a tiež s nízkym sebavedomím. Ostatní ich vnímajú skôr ako roztržité a perfekcionistky. To skôr o mužoch sa povie, že je problémový. Ten neustály tlak z vonka, ale aj z vnútra sa spája s dlhodobým stresom. A odtiaľ je len kúsok k úzkosti, k depresií, k vyhoreniu…
Ženská ADHD často nevyzerá ako ADHD, pretože je viac zvnútornená. Je menej nápadná (než „mužská“ verzia).
V dospelosti, ak sme písali, že hyperaktivita a impulzivita idú viac do ústrania a znaky ADHD sa spájajú hlavne s pozornosťou, tak práve pozornosť je u žien hlavným problémom.
Ak snaha zapadnúť, ak snaha chrániť seba, brániť sa pred inými, ak snaha si niečo nahradiť – kompenzovať, alebo jednoducho zotrieť všetky rozdiely a zapadnúť, alebo len prežiť ju doženú k úzkosti, k depresií či k vyhoreniu. Všetko sú to dôsledky. Ak sa „porieši“ ADHD, uľaví sa aj pri pridružených diagnózach… Tie sú reakciou na dlhodobé preťaženie…
Pozornosť, ale aká?
V dospelosti sa porucha pozornosti mení na problém s časom – ako všetko zvládnuť, zorganizovať, problém začať, ale aj niekam prísť (na čas).
U žien sa to ešte viac pretransformuje do konkrétnych každodenných problémov: problém odhadnúť – koľko času „to“ zaberie, a to potom generuje „meškanie“; zabúdanie na úlohy a termíny; problém s učením a so zapamätaním myšlienok; aj keď počúva, duchom je mimo, v hlave je chaos (chaos v zmysle xz vecí, ktoré sa hlásia k slovu); a nakoniec námaha spojená so snahou „prežiť“ a teda maskovanie na všetky spôsoby.
Občas sa v práci stane, že treba niečo hasiť. Je to zmätok. Veľa sa improvizuje. Je to únavné. A tu je to prítomné často. Pretože táto konkrétna žena chce byť dobrou manželkou, matkou, ženou, dcérou, zamestnancom atď… ADHD má v jej živote podobu polien, ktoré jej neustále niekto hádže pod nohy.
Pozornosť ovplyvňuje celý život
To čo sa javilo „len“ ako pozornosť, zasahuje do mnohých oblastí života, vrátane práce a vzťahov.
U žien sa často v diagnostike prechádza od ADHD k ADD. Ak hyperaktivita a impulzivita idú do stratena a ostane „nepozornosť“, posun k ADD je pochopiteľný. V niečom to „problém“ redukuje, ale hlavne pre absenciu, alebo menšie zastúpenie hyperaktivity, mnohí ľudia z jej okolia ju nevnímajú ako ženu s ADHD a tak všetky problémy ktoré pramenia z ADHD, si spájajú skôr s jej charakterom, temperamentom, či s osobnosťou.
Dostáva preto menej pomoci, ale aj podpory, či obyčajného súcitu. Ako by viac za to mohla a pritom, robí to, čo je v jej rukách.
V čom je to iné?
Bolo by fajn zdôrazniť ešte jednu vec. Pozornosť nie je neprítomná. Je iná.
U žien sa hovorí o variabilnej pozornosti – vedia sa sústrediť, ale sústredenie nie je rovnomerné. Môžu byť pohltené úlohou a pritom sa úplne strácať pri rutinnej úlohe. Dochádza tu k rýchlemu presunu pozornosti od 1 veci k 2. Niekedy dokonca aj bez toho, že by si toho všimli. Je tu zasiahnutí aj proces spracovania informácií, ktorí sa nechá ľahko uviesť do rozpaku. Je tu problém filtrovať informácie, rozlišovať medzi nimi a usporiadať ich. Akoby ste sa učili celé traktáty, miesto podstatných vecí. Pozornosť je usmernená záujmom, nudné ale aj stereotypné úlohy sú skrátka nudné a nezaslúžia si pozornosť. Niekedy zameranie pozornosti môže byť také hlboké, že stratia pojem o čase a všetko ostatné prestane existovať.
Ako by ste sedeli na koňovi, ktorý je krásny, rýchly a vo forme, len občas si urobí prestávku, alebo pobehne kam chce, alebo si dá pauzu a spokojne zožerie trs trávy. Stojí viac námahy na ňom prísť do cieľa. Ale je to dobrý kôň.
ADHD a ďalšie zdravotné problémy
V dospelosti je pri ADHD 60 až 80 % „riziko“ pridruženia ďalšieho zdravotného problému. Popri ADHD ide často o úzkosť, depresiu, ale aj bipolárnu poruchu (ale aj porucha spánku, príjmu potravy a rôzne závislosti). Čo „neprekvapí“, mnohé z toho je daňou za súboj s ADHD a snahou „zapadnúť“. A z predchádzajúcich riadkov je zrejmé, že u žien s tým bude väčší problém. Otázkou je, ako veľmi.
U žien je v porovnaní s mužmi 2 x vyšší výskyt úzkosti a depresie. Dôvodom tu je maskovanie symptómov, vnútorného chaosu, chronického stresu a spoločenského tlaku (byť dokonalá). Na ženy sa často kladie toľko, ako by mali byť dokonalé. Ani ten ideál, by to asi nestíhal…
Čo sa týka bipolárnej poruchy, tá trápi zhruba rovnako ženy aj mužov. V čom je rozdiel? U žien sú častejšie depresívne epizódy, muži majú viac manických a impulzívnych epizód.
U mužov je vyššie riziko závislostí, porúch správania a agresivita smerom navonok. U žien je viac vnútorných prejavov – úzkosť, depresia a vyhorenie.
Rozdiely sú tu dané neurobiologicky, ale aj spôsobom maskovania symptómov a podobou spoločenských očakávaní.
ADHD a závislosti
S ADHD je spojené riziko závislosti a závislého konania. Aj tu je rozdiel. Ženy menej „experimentujú“.
„Pracujú“ s menšou dávkou alkoholu a liekov. U žien je vyššie riziko závislých vzťahov. Častejšie je tu prítomná závislosť na nakupovaní (či už snaha zvládnuť stres, alebo naplniť vnútornú prázdnotu). Kým muži majú sklon skôr k agresívnym a extrémnym športom, tu je to skôr prejedanie a prehnaná starostlivosť o druhých.
Tu k odlišnostiam popri spôsobe maskovania symptómov a spoločenských očakávaniach je určujúcim aj spôsob, ako ženy spracúvajú vnútorný chaos.
ADHD a riziko zranenia
Ak u žien je výrazný problém s pozornosťou, potom možno očakávať, že sa častejšie zrania.
Ženy s ADHD sa preto ľahko dokážu rozptýliť pri bežných činnostiach a zraniť. Tam, kde by sme to nečakali. Pozornosť tu je rozptýlená a kolísavá. Problém s koordináciou úloh a s odhadom rizík môže viesť k nehodám – k pádom, zraneniam, ale aj popáleninám. Impulzívne rozhodnutie môže viesť k rizikovému správaniu – rýchle pohyby, zbrklé reakcie, preskakovanie úloh. Bez premyslenia tu chýba zváženie rizík. Snaha zapadnúť a maskovať inakosť vedie k vyčerpaniu a to zvyšuje riziko zníženej pozornosti a teda aj zranenia.
Muži s ADHD sa skôr zrania pri športoch a adrenalínových zážitkoch. V tom je ten rozdiel medzi dôrazom na vnútorné a vonkajšie prejavy.
ADHD a situácia na ceste
Problém s pozornosťou sa nespája len s rôznymi zraneniami, ale aj s dopravnými nehodami.
U mužov to je primárne riskantná jazda, porušovanie predpisov o rýchlosti, ale aj snaha súťažiť, kto má niečo väčšie. Že vraj. U žien je to problém spojený s pozornosťou. Sú zodpovedné šoférky, ale pozornosť spôsobuje riziko. Máme tu kolísavú a rozptýlenú pozornosť čo znamená že: žena môže prehliadnuť dopravné značky, semafor alebo ostatné vozidlá a reagovať neskôr na neočakávané situácie. Je tu spomínané vyčerpanie, to vedie k únave, ktorá spomaľuje reakčný čas a zhoršuje koncentráciu za volantom. Potom je tu problém spojený s organizáciou a s odhadom času. To môže viesť k zbrklým rozhodnutiam, ako napr. prudké brzdenie, predbiehanie alebo oneskorené odbočenie. A riziko sa zvyšuje dĺžkou jazdy (čím dlhšia, tým ťažšie udržať pozornosť).
ADHD a vzťahy
Problém s pozornosťou výrazne zasahuje aj do vzťahov. Zbúram nejaké klišé ak napíšem, že ženy sú viac vzťahové? Majú viac kamarátiek. A veľa vecí okolo vzťahu im ide tak nejako prirodzene. A do toho vstupuje problém s pozornosťou.
Vďaka kolísavej pozornosti sa môže zdať, že nepočúvajú, že nie sú duchom prítomné. A reálne ani nemusia byť. Nemusia si pamätať obsah rozhovoru. Mnohí ľudia v ich blízkosti to môžu vnímať ako nezáujem, alebo že nie sú pre nich dôležití.
Vyčerpanosť tu môže viesť k potrebe sa viac, alebo častejšie vzdialiť. Kto je unavený, unesie menej a má posunutú hranicu tolerancie. Nie je náladová, je unavená. Problém s časom sa prenáša aj do vzťahov – dokážu zabudnúť na stretnutie a meškať. Ale problém s pozornosťou môže viesť aj k prehliadaniu detailov – často dôležitých vecí pre partnerov. Pokiaľ nadviažu závislý vzťah, je to často snaha o kompenzáciu chaosu a pocitu neistoty. Dokáže to ten druhý uniesť? Asi ťažko všetko porieši.
Inak pri porovnaní ženského a mužského problému vo vzťahoch pri ADHD. U mužov sú to skôr konflikty ako dôsledok hyperaktivity a impulzivity a u žien pozornosť. Vďaka prirodzenej schopnosti nadväzovať vzťahy sú v tom lepšie, ale vďaka maskovaniu a snahy zapadnúť, cenou je únava a spomínaná úzkosť, depresia a vyhorenie.
ADHD a iné diagnózy
U žien s ADHD je problém s pozornosťou. Ak príde aj s úzkosťou, s depresiou, s vyhorením či s bipolárnou poruchou, ADHD je pomerne rýchlo hlavný podozrivý. Ale čo ak príde „len“ s problémom sústrediť sa. Všetci máme skúsenosť napríklad s únavou, kedy nielen pozornosť ide cez palubu, ale často sa nám nič nechce. Pozornosť môže byť ovplyvnená rôznymi faktormi…
Pri rôznych iných problémoch, je problém s pozornosťou ako dôsledok. Ktorý navyše môže kolísať. Keď sa vyspíme, sme plní energie. Sú tu lepšie, ale aj horšie dni. Pri ADHD je pozornosť iná, ale predovšetkým je problém: dlhodobo prítomný, je tu kolísanie (pri záujme je, pri nezáujme nie), nestačí oddýchnuť si, zasahuje do všetkých oblastí (ako by sme na nič nemali chuť). Ale hlavne, je to problém rozlíšiť. Ak od detstva máte problém s pozornosťou, ako zistíte, že je to dané ADHD a nie Vami? Nemáte to s čím porovnať. A ak sa porovnáte s druhými, potom sa Vám pod kožu tisne otázka, či nie ste leniví, alebo menejcenní.
Mnohé zdravotné problémy berú pozornosť. Dokonca aj únava jej dáva zabrať. Ale pri ADHD problém pretrváva celé roky.
ADHD / vina a hanba
A tým sa dostávame k hanbe. Ak ADHD znamená, že mnohé je iné a vždy to tak bolo. Pomohlo by, keby Vám niekto povedal – vzhľadom na tvoju snahu, by výsledok mal byť oveľa lepší. Ak nie je, potom máš na pleciach batoh, ktorý je námahou navyše. Presne tým ADHD je. Je takým tým batohom, ktorý od začiatku nesiete na pleciach, vždy ste ho mali. Neviete, aké je to chodiť bez neho. Vďaka nemu máte „hendikep“, akoby ste zakaždým začali zápas za stavu 3:0 pre súpera. Nie je ľahké to dobehnúť. Ale hlavne, ak si to neuvedomujete, potom pri porovnávaní začnete mať pochybnosti o sebe.
Svoju rolu v tom zohrávajú aj očakávania. Tie sa môžu zmeniť, ak tí druhí pochopia. A prispôsobia latku. Nie preto, aby ste to nemenili a nerástli, ale aby sa latka zvyšovala časom. A tak sa dostávame k vine a k pocitu hanby. Je to dôsledok – rozdiel medzi tým, ako človek funguje a čo od neho očakávajú iní. Vyššie sme popísali rôzne problémy, ktoré sú spojené s ADHD. Bez pochopenia, že ide o prejavy ADHD, človek môže stále dostávať negatívnu spätnú väzbu a to ho zráža na kolená. Lebo on sa snaží, ale to žiaľ nestačí.
Dôležité je naučiť sa rozlišovať. Vina je dôsledok toho, že sme urobili niečo zlé. Hanba je pocit, že ja som zlý. Pri ADHD je motivácia dobrá, často aj snaha veľká, len ten výsledok. Nie je tam vina. Ale hanba áno. Naozaj je tu prítomný pocit, že nie som dosť, že som menej… Hanba vzniká zo systému, ktorý nepočíta s ADHD… Nie je spôsobená hodnotou človeka, ale požiadavkami ktoré neberú ohľad…
Nepokojná a nepozorná
Kniha, ktorá sa mi dostala do rúk, má autorky Sari Solden – psychoterapeutku, a Michelle Frank – psychologičku. Ide teda o knihu písanú ženami pre ženy. Obe autorky sa dlhodobo venujú práci s ADHD a kniha je ovocím ich klinickej praxe.
Kniha je zároveň plná príbehov. Ak premýšľate nad tým, či máte ADHD, alebo vám už bola diagnostikovaná, tieto príbehy vám môžu pomôcť sa v nich nájsť. A najmä prinášajú povzbudenie – nie ste v tom sama. Aj iné ženy s týmto problémom zápasia. Úľava prichádza v momente, keď si človek začne uvedomovať rozdiel medzi tým, kým je, a tým, čo je ADHD. ADHD môže byť súčasťou identity, ale nie je podstatou človeka. Kvetina môže mať niektoré puky či kvety zvädnuté – jej krása je však inde.
Autorky svoju múdrosť opierajú o prístup ACT – terapiu prijatia a záväzku. Ak žena celé roky zápasila s pocitom menejcennosti, viny a zlyhania, môže prežiť niečo ako vnútorné znovuzrodenie. ADHD tu síce ostáva, no hodnota človeka sa presúva tam, kam patrí – mimo symptómov.
A tým sa dostávame k integrite. ADHD je súčasťou života. Mnohé ťažkosti sú jej dôsledkom. A práve toto pomenovanie dáva silu prijať ADHD ako východisko – ako batoh na chrbte, s ktorým sa vydávame na cestu. Pripomínanie si rozdielu medzi kým som ja a čo je ADHD chráni pred vinou, hanbou, pocitom zlyhania či menejcennosti.
Ak sa ADHD vekom mení, mení sa aj vďaka práci na sebe. Samotné ACT predsa hovorí nielen o prijatí, ale aj o záväzku.
Sme zodpovední za ružu, ktorú sme prijali do života – aj keď má tŕne. ADHD sú práve týmito tŕňmi.
ACT zároveň chráni integritu človeka. ADHD je problém, ktorý si nesieme so sebou. Môžeme si ho predstaviť ako malé dieťa, ktoré v sebe nosíme – obraz známy v psychológii. Je dôležité pochopiť, za čo všetko je toto „dieťa“ zodpovedné a ako komplikuje život. No zo zložitej situácie sa dostaneme len spolu s ním. Keď toto dieťa „dorastie“, problém sa môže premeniť na niečo iné – niekedy dokonca na zdroj obohatenia.
Kniha pozýva k odvahe. Vydať sa na cestu je samo o sebe aktom odvahy. Je možné, že rodina, priatelia či okolie ADHD nepochopia a budú mať problém rozlíšiť jeho prejavy. Prijať seba znamená napriek tomu kráčať ďalej – kvôli sebe.
V tom spočíva autenticita: byť sama sebou. Kráčať cestou spolu s ADHD a postupne ho premieňať.
Prijatie však nemôže znamenať prijatie ADHD ako niečoho nemenného. To by bola slepá ulica. Ak by bolo prijatie konečnou stanicou, samo o sebe by nič neriešilo. Kniha je veľmi dobrým základom pre prijatie a pochopenie ADHD. Záujem o túto tému by sa ňou mal začínať – ale nemal by sa ňou končiť.
Cesta nekončí, začína
Ak vás téma ADHD v ženskej podobe zaujala, kniha Neklidná a nepozorná určite stojí za prečítanie. Je dobrým základom, na ktorom možno stavať. Prínos prístupu ACT v nej má svoje pevné miesto.
Zároveň však platí, že tu sa cesta len začína. Má zmysel siahnuť aj po Maslowovi – porozumieť vlastným túžbam, potrebám a hodnotám. Práve tie sú kľúčové pre rozhodovanie aj pre rozlišovanie medzi tým, čo je pre mňa dôležité a čo nie.
Určite stojí za pozornosť aj Rogers. Jeho humanistický prístup posilňuje sebaúctu – skúsenosť byť prijatá a pochopená má pre mnohé ženy s ADHD liečivý význam.
Napadá mi aj Jung a jeho archetypy. Medzi nimi predsa nachádzame obraz ženy v mnohých podobách – rôzne ženské archetypy, inšpirujúce ženy a ich príbehy. Príbehy o tom, ako sa k sebe postupne dostali a kým sa stali.
Pomoc ponúkajú aj dychové cvičenia, ktoré podporujú reguláciu stresu. Mindfulness môže pomôcť pracovať s vnútorným chaosom a objaviť – a udržať – ticho. Ako by povedal jeden klasik, trochu tragikomická postava: raz aj ten chaos odíde.
A napokon nemožno obísť KBT. Tá predstavuje plynulý prechod od prijatia života s ADHD k jeho usmerňovaniu. Ponúka konkrétne nástroje na prácu so schémami myslenia a prežívania, so vzorcami správania, ale aj s plánovaním, organizáciou času a prácou s pozornosťou.
Ak by neboli základy pevné, stavba by sa zrútila. ACT ponúka základy. Všetko ostatné na nich môže stavať – a rozvíjať stavbu do krásy.
.
Kniha Neklidná a nepozorná má svoje pevné miesto. Ponúka porozumenie, jazyk pre vnútornú skúsenosť a úľavu z uvedomenia, že „nie som sama“. Využíva ACT ako rámec, ktorý chráni pred hanbou a vracia dôstojnosť tam, kde ju dlhé roky nahlodával pocit zlyhania. Ako štartovacia línia je to dobrý a potrebný krok.
