Ako smútiť za tým, čo sme stratili - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skStrata patrí k najuniverzálnejším ľudským skúsenostiam. Skôr či neskôr sa s ňou stretne každý z nás. Niekedy príde náhle, inokedy pomaly a nenápadne. Môže mať podobu smrti blízkeho človeka, rozpadu vzťahu, straty zdravia, domova, istôt alebo predstavy o budúcnosti. Hoci každá strata je iná, všetky majú niečo spoločné – zasahujú náš vnútorný svet a nútia nás hľadať spôsob, ako žiť ďalej. Práve preto vznikajú knihy o smútku. Nie preto, aby bolesť odstránili alebo ponúkli jednoduché riešenia, ale aby človeku pomohli zorientovať sa v krajine, ktorou možno nikdy predtým neprechádzal.
Dnes sa porozprávame o knihe Oplakat to dobrě. Skôr než prejdeme k samotnej knihe, povieme si niečo o smútku, zármutku a depresii. Knihu možno čítať aj bez tohto krátkeho úvodu, no bola by to škoda. Práve pochopenie týchto stavov pomáha rozlíšiť, kedy situáciu aktívne riešiť a kedy jej dať čas.
Smútok a zármutok totiž nie sú chorobou. Patria k životu a majú svoju dôležitú úlohu. Smútok je prirodzenou reakciou na stratu. Objavuje sa vtedy, keď prídeme o niečo alebo niekoho, na kom nám záleží. Zármutok je niečo iné. Je to spôsob, akým si stratu nesieme ďalej životom. Kým smútok časom slabne, zármutok sa môže vracať vo vlnách spomienok a pripomínať nám to, čo bolo vzácne.
So smútkom sa žiť dá, hoci človeku často chýba radosť a chuť do života. Aj zármutok môže pretrvávať dlhé roky, no nebráni nám nachádzať radosť v tom, čo zostalo alebo čo sme vďaka danej skúsenosti získali. Depresia je naproti tomu stav, ktorý zasahuje celý pohľad na život. Človek akoby strácal nádej, že ho ešte niečo dobré čaká. Nielen dnes, ale aj zajtra a za pomyselným horizontom budúcnosti.
Smútok a zármutok
Aký je rozdiel medzi smútkom a zármutkom? Ak by som chcel byť patetický a poetický. Smútok je reakciou na stratu. A keď smútok pominie. Zmení sa na zármutok a ten je spomienkou na stratu. Ten prechod zo smútku do zármutku býva plynulý.
Niekedy smútok trvá príliš dlho, ako by sa v ňom človek zasekol. Vtedy hovoríme o komplikovanom smútku. Je v ňom okrem smútku aj kus frustrácie a rezignácie. Niekedy sa hovorí aj o patologickom smútku, traumatickom smútení… Ostaňme pritom, že ak smútok trvá dlho, nie je zlé vyhľadať pomoc. Za bežných okolností by sme si s ním totiž mali poradiť sami. Inak, o komplikovanom smútku sa hovorí v horizonte niekoľkých mesiacov. Je to smútok, ktorý prišiel ako hosť a zostal.
Smútok by mal pominúť. A nahradí ho zármutok. Smútok mal tendenciu nás ochromiť, ale časom začal slabnúť a vytratil sa. Zármutok tu a tam zavíta a pripomenie stratu. A keďže išlo o niečo vzácne, čo sme milovali, alebo bolo pre nás dôležité, bude nás sprevádzať veľmi dlho, možno aj celý život… To vzácne si nesieme v srdci. Ako keď sa hovorí, že niekto nezomrel, lebo ostáva v srdci… V zármutku sa snúbi láska, melanchólia a strata. Budem ťa navždy milovať… Nikdy nezabudnem…
Keď sa smútok skomplikuje
Prechod medzi smútkom a zármutkom je prirodzený. Ak sa proces smútenia skomplikuje alebo človek v ňom uviazne, môže sa zvýšiť riziko depresie. Jedným z prejavov depresie je aj smútok. Človek ktorý smúti, chýba mu radosť zo života. Ale hoci so smútkom, relatívne funguje – chodí do práce, nakupuje, stará sa o domácnosť… Človek v depresií stráca o všetko záujem. Človek so smútkom stratil chuť, ale neprestal žiť. Človek s depresiou nemá ani chuť žiť. Len prežíva. A v istom okamihu nemusí už vstať z postele.
V tomto okamihu môžem tiež napísať, že smútok človeka ochromí a potom začne slabnúť. Ak by smútok človek nespracoval, ale rozhodol by sa ho utlmiť, alebo potlačiť, potom by poznačil jeho citový život. Akoby otupel. V jednom diele Kryl píše o človeku, ktorý ochorel malomocenstvom. Búchal sa do hrude, ale už nič necítil. Smútok deformuje prežívanie, ale ak ho nespracujeme, nielenže sa nevrátime k normálnemu citovému životu, ale ostane deformovaný natrvalo…
Ako smútiť
V tomto okamihu môžeme plynulo prejsť k dnešnej knihe Oplakat to dobrě. Jej autor Russ Harris s kolektívom autorov sa pri jej písaní opieral o ACT terapiu, ktorá stojí na koncepcií prijatia a odhodlania. Preto neprekvapí, že hneď prvá kapitola sa snaží človeka podchytiť tam, kde je.
My sme si ukázali rozdiel medzi smútkom, zármutkom a depresiou. A je to dôležité. Harrisova kniha je však napísaná spôsobom, že pomáha niekomu, kto už je ponorený v smútku, prípadne sa v ňom topí. Preto „nestráca“ čas teóriou a snaží sa v prvej kapitole poskytnúť akúsi lekárničku prvej pomoci v danej situácií.
Prvá kapitola knihy sa nesnaží smútok analyzovať, ale stabilizovať ho. Autor ponúka sériu jednoduchých krokov – dýchanie, ukotvenie v prítomnosti, presmerovanie pozornosti – ktoré majú človeku pomôcť nezaplaviť sa vlastnými emóciami. Nejde ešte o riešenie straty, ale o vytvorenie priestoru, v ktorom ju možno vôbec uniesť.
Silným motívom je „radikálne prijatie“: stav, v ktorom problém nepopierame, ale ani s ním nebojujeme. Emócie sú tu chápané ako niečo, čo možno pozorovať a usmerňovať, nie ako sila, ktorá nás musí ovládať.
K záveru kapitoly však Harris začína pracovať aj s emóciami. Už si to v danej situácií môže dovoliť. Zdôrazňuje, že to čo pomenujeme, stráca silu. Emócia o ktorej vieme, stále má silu, ale už nepôsobí skryto, alebo sprostredkovane cez niečo. Môžeme s ňou pracovať, lebo o nej vieme. A postupne začne slabnúť.
Do sveta emocionálnej búrky potom Harris prináša aj prvý lúč nádeje. Nie v podobe popretia straty, ale v pripomenutí toho dobrého, čo človek v živote už prežil a zvládol. Nie je v tom popieranie. Ani nemá v tejto chvíľu silu kompenzovať stratu a bolesť. Ale nádej dáva silu…
Nestratiť hlavu
Kniha postupne rozlišuje medzi okamžitým prežívaním smútku a dlhodobejším procesom zármutku. Kým prvá časť sa sústreďuje na zvládnutie emocionálnej vlny – ukotvenie, dýchanie, stabilizáciu –, druhá sa začína dotýkať toho, čo smútok udržiava pri živote: myšlienkových a správaných vzorcov, ktoré ho znovu a znovu aktivujú.
Rezonuje tu čas. Čas plynie a mení sa intenzita myšlienok, ale aj pocitov a emócií. Čas vytvára priestor na premenu vzťahu k strate. Tá udalosť zostáva rovnaká, ale človek sa mení. So stratou sa často spája otázka prečo. Chceme vedieť prečo. A tá odpoveď musí byť osobná. Mnohí ľudia hľadajú objektívnu odpoveď, ale pri mnohých stratách taká ani neexistuje. Existuje len odpoveď, s ktorou sa človek naučí žiť. Dvaja ľudia môžu prežiť rovnakú udalosť a nájsť úplne odlišný zmysel.
Zaujímavou koncepciou je 5 zdieľaní, ktoré pokrývajú celé citové spektrum. Je mi to ľúto – odpúšťam ti – milujem ťa – ďakujem ti a zbohom. Všetky patria k životu a držia vzťah pri živote. Vlastne pokrývajú veľkú časť toho, čo zostáva nevypovedané. Pri mnohých stratách netrpíme len tým, čo sa stalo, ale aj tým, čo už nestihneme povedať.
Hon za zážitkami a útek pred bolesťou sú často príčinou, prečo sa nám nedarí dosiahnuť spokojnosť. Hon za zážitkami vyvoláva očakávania, ktoré nemožno naplniť. A tak nie sme spokojní. A útek pred bolesťou. Bolesť pretrváva. Dostáva sa do tieňa, ale naďalej zasahuje do života, hoci viac zo skrytosti. A bráni nám napredovať. Rana ktorá nie je uzdravená, naďalej deformuje život. Keď človek uteká pred bolesťou, často s ňou neskončí. Len ju presunie do tieňa. A tieň potom ovplyvňuje rozhodnutia, vzťahy či obraz o sebe samom.
Nie všetka práca so stratou prebieha vedome. Niekedy sa k nej vraciame aj vo snoch. Pretože sen je tak živý. Môže nám pomôcť viesť dialóg, dopovedať slová, ale aj vidieť možné pokračovanie. Čo by sa stalo, keby… Veľkú úlohu zohráva aj samotná projekcia a predstava, čo by bolo keby… Nie pre prehlbovanie straty, ale pre prácu s ňou. Môže pomôcť napísať list…
Niekedy pomáha zvážiť, ako veľmi sa do straty vložiť. Dlhé a široké vŕtanie sa v rane môže problém zhoršiť. Čo sa stalo, sa už neodstane. Niekedy situáciu zhoršujú naše reakcie. My sa už poznáme. Ako ľahko sa v bolesti stávame horšou verziou ja. Bolesť však nemusí mať posledné slovo v tom, ako sa správame k sebe a k druhým.
Niečo sa mení, ale človek zostáva
V tretej kapitole sa posunieme k hodnotám, k identite a k zmyslu.
Strata môže vytvoriť priestor pre niečo nové. A tým sa dostávame k otázke zmyslu. Strata je spojená s niečím vzácnym. Tá bolesť predsa je úmerná tomu, akú cenu to pre nás málo. Prišli sme o niečo cenné. Snáď to môžeme nazvať hodnotou. Náš život stojí na hodnotách. Každá má svoje čaro a originálnu cenu. Tie hodnoty nemajú schopnosť sa “zastúpiť”. Preto bolesť zo straty je prirodzená.
Ale hodnoty ktoré pretrvali, pomáhajú prejsť tou tŕnitou cestou. Strata vždy zatrasie svetom a úplne spontánne začneme prehodnocovať život, ale aj hodnoty. Hodnoty nás nesú životom. Sú takým tým pilierom, ktorý nám dáva stabilitu uprostred búrky. Strata nás dokáže vykoľajiť, ale hodnoty nám pomáhajú obnoviť náš svet. Už nie je rovnaký. Ale nie je bez hodnoty.
Vrátiť sa späť, prekonať to čo nás vyviedlo z miery, v tom nám pomáhajú aj rituály a zvyky. Akoby nás z chaosu znovu vrátili do poriadku (sveta). Ak strata je negatívna, je úplne prirodzené že myšlienky, pocity ale aj emócie sú tým poznačené. Skôr by bolo “divné”, keby neboli… Môže sa však objaviť pocit, že všetko je zlé a temné. A to by nebolo dobré. Nedajme negativizmu do rúk opraty života, lebo zmení celý život. Zdeformuje ho.
Ak sme hovorili o hodnotách. Tie sú spojené s identitou. Ostať verný sám sebe, čomu verím a teda aj hodnotám – to pomáha zachovať si stabilitu v meniacom sa svete – napriek stratám. Nie, strata nie je dobrá. Ale dá sa z nej niečo vyťažiť, keď už príde do života. Môžeme v živote veľa stratiť, ale najhoršou stratou je stratiť sám seba. Poprieť seba. Vtedy sa vynára otázka – kto som?
A tak sa na konci tretej časti dostávame k otázke – ako budem žiť ďalej so stratou, ktorá už zostane súčasťou môjho príbehu?
Čo všetko sa spája so stratou
A tak sa plynule dostávame k štvrtej časti a už tušíme jej smerovanie – ako žiť život po strate, ktorá sa už nedá vrátiť späť. Ako napriek zmenám kráčať ďalej a časom znovu prežiť niečo pekné.
Štvrtá časť je praktická – pre život. Aby som neprezradil veľa. Ukazuje ako pracovať s pocitom viny a so seba obviňovaním. Strata je často s nimi spojená.
Pri strate sa často objaví hnev a zlosť. Ako s nimi naložiť?
Niečo známe pominulo a čo príde, to je v nedohľadne. Niečo možno aj tušíme. Ale nič nie je isté. A preto sú prirodzené obavy. Čo bude? Ako to zvládnuť?
Táto kapitola hovorí aj o hraniciach, životospráve a spánku – ako načerpať silu… To všetko sú totiž veci, s ktorými sa človek po strate stretáva skôr či neskôr. Na prvý pohľad to môže pôsobiť prozaicky. Lenže človek v zármutku často zistí, že veľké životné otázky sa niekedy opierajú o celkom základné veci. Ak chýbajú sily, ťažko sa nesie aj to, čo by za iných okolností zvládol.
Keď sa nad tým zamyslím a obzriem sa späť, autor knihy pomáha človeku prejsť tou cestou. Ale nie hotovými odpoveďami a návodmi, ale krokmi ktoré mu pomáhajú vrátiť sa do života, uniesť stratu a nadviazať príbeh tam, kde strata pretrhla niť. Pretože strata zmenila svet človeka, ale tým jeho príbeh nekončí.
Hneď na úvod sme si ukázali rozdiel medzi smútkom, zármutkom a depresiou, aby sme knihu vsadili do širšieho kontextu. A teraz na záver si povieme niečo o plači, aby sme stratu oplakali dobre – k tomu nakoniec vedie aj názov knihy…
Dalo by sa s úsmevom povedať, že americkí vedci zistili, že človek, ktorý stratu neoplače, sa s ňou musí vysporiadať nejakým iným spôsobom. Faktom je, že každý človek pri strate nemusí plakať. Stratu vieme „poriešiť“ rôznym spôsobom – od slov a rozhovoru, cez ticho, písanie, spomienku, prácu, umenie, zmenu priorít a áno aj cez slzy a plač. Človek si môže zvoliť spôsob, ako sa so stratou vyrovná. A jeden jediný recept neexistuje.
Plač nie je dodatkom k smútku, ani jeho vedľajším prejavom. Je to v skutočnosti jeden z prirodzených jazykov. Je nástrojom a tým aj cestou. Tam kde sa objavia slzy, tam sa často strata prežíva celým človekom, nielen rozumom, ale aj telom a emóciami. Slzy majú blízko k emóciám, veď sú ich prejavom. Slzy šťastia, radosti, ale aj dojatia, smútku… Celá paleta sĺz. Prečo by mali byť zlé? Alebo nehodné človeka? Či dokonca muža? Prečo by muž nemohol plakať?
Dovolil som si trošku prehľadať štúdie k plaču a slzám. To že sa človek vyplače ešte nemusí viesť k tomu, že sa mu uľaví. Prečo? Plač nie je anestetikom. Neodstráni bolesť. Skôr ju umožní prežiť. A to môže mať rôzny priebeh. Na druhú stranu, ak je súčasťou vyrovnávania sa so stratou plač, potom je väčšia šanca na fyziologické zotavenie zo stresu. Prečo stres? Spája sa so stratou a s obavou a tiež s úzkosťou – s otázkou čo bude? Uvoľnenie emočného ventilu v podobe plaču nie je zárukou, Že smútok pominie skôr. A preto, ak sa za tým obzriete – prečo plakať? Lebo je to prirodzený spôsob, ktorý máme na ceste smútenia. Nemôžeme hovoriť o smútku, ak nespomenieme plač a jeho legitímne miesto v tomto procese. Nie každý človek potrebuje plakať. Ale každý človek potrebuje nájsť spôsob, ako stratu prežiť a spracovať.
Na záver k slzám a k plaču by som napísal, že tam kde je pre ne priestor, často je priestor aj pre plné prežitie straty. Pretože slzy a plač patria k nástrojom – ako „to“ oplakať dobre.
Obzretie za knihou
Kniha Oplakat to dobrě je venovaná smútku. Ako s ním pracovať. ACT je jedným z množstva „zabehnutých“ terapeutických smerov. Jeho nastavenie – prijatie a odhodlanie pomáha postaviť sa problému. Na začiatok však kladie dôraz na ukotvenie – aby sme prácu s problémom uniesli.
Kniha prirodzene nedokáže odpovedať na otázku, kedy je človek pripravený začať so stratou vedome pracovať. Každý príbeh má vlastné tempo a každý človek prichádza k prijatiu inou cestou. To kniha sama nemôže odhadnúť. Aj vtedy však ponúka pomoc – množstvo techník, ktoré pomôžu a neublížia. Kniha môže byť sprievodcom. Kto povedal, že ju treba prečítať naraz?
Žiadna kniha ani terapeutický smer nedokáže nahradiť živého človeka. Hlavne pri silnejších emóciách (a stratách) sa netreba báť vyhľadať pomoc. Niekedy je toho priveľa a je v poriadku uznať to. Kto povedal, že s problémom máme ostať sami?
ACT je dosť blízka mindfulness. V podstate je akoby mindfulness vloženým do psychoterapeutického rámca. Že mindfulness a tým aj ACT nekladú veľký dôraz ísť do hĺbky? Áno. Ale každý problém naozaj nemusíme riešiť do detailov. Ani by to nebolo vhodné a bolo by to časovo nemožné. Pokiaľ človek cíti potrebu ísť ešte hlbšie, ACT nemusí byť poslednou zastávkou. Môže však byť veľmi dobrým východiskom, ktoré pomôže ustáť prvé obdobie a znovu sa postaviť na nohy.
Kniha Oplakat to dobrě neprináša všetky odpovede. Prináša však niečo možno dôležitejšie – pomáha človeku uniesť stratu, aby mohol časom znovu niesť svoj vlastný život.
.
Po dočítaní knihy vo mne zostal zvláštny pocit. Nie preto, že by Russ Harris ponúkal definitívne odpovede. Skôr preto, že pripomína niečo, na čo sa v časoch rýchlych riešení ľahko zabúda – niektoré veci nemožno urýchliť. Nedajú sa vyriešiť silou vôle, potlačiť ani obísť. Treba nimi prejsť.
Smútok nie je nepriateľ, ktorého treba poraziť. Je reakciou na niečo, čo malo hodnotu. Ak nás strata bolí, vypovedá to aj o tom, že sme milovali, že nám záležalo, že sme boli schopní vytvoriť vzťah. V tomto zmysle je smútok cenou za lásku a zármutok jej dlhou ozvenou.
Kniha Oplakat to dobrě neponúka všetko. Ani nemôže. Ponúka však užitočné nástroje, oporu a smerovanie pre čas, keď sa človeku rozpadne svet. A možno práve to je jej najväčšia sila. Nepresviedča nás, že strata je dobrá. Ukazuje, že aj po nej možno znovu nájsť pôdu pod nohami.
A možno práve o tom je oplakať niečo dobre. Nie zabudnúť. Nie vymazať bolesť. Ale dovoliť jej prejsť životom tak, aby nám napokon nevzala schopnosť žiť, milovať a kráčať ďalej.
