Súcit k sebe. V dnešnej dobe - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skVšetci sa občas ocitneme v situácii, keď nás zahlcuje stres, vnútorný hluk alebo pocit, že nestačíme. Hľadáme spôsoby, ako si oddýchnuť, utíšiť myseľ a získať odstup od chaosu. Mindfulness, teda všímavosť a súcit k sebe, self-compassion, sú dnes jednými z najefektívnejších nástrojov, ako sa s tým vyrovnať. Nie sú to len teoretické koncepty, ale praktické spôsoby ako byť prítomný a zároveň láskavý k sebe.
V tomto článku sa pozrieme na to, ako tieto dva prvky – mindfulness a súcit – spolupracujú, prečo to funguje a ako môže ich spojenie pomôcť nielen v ťažkých chvíľach, ale aj v každodennom živote. Nebudeme sa odvolávať na žiadnu náboženskú dogmu, ani sa nezatvoríme do psychoterapeutických definícií – pôjdeme priamo k podstate. Poďme sa teda pozrieť, ako tieto nástroje fungujú, keď ich použijeme spolu, ruka v ruke.
Z bohatstva mindfulness
O mindfulness sme sa už viac krát rozprávali. Priblížili sme si knihu od pána Zinna Mindfulness pro začátečníky, ktorý túto koncepciu objavil pre svet medicíny a psychoterapie. Mindfulness-based stress reduction (MBSR) je liečebným programom, ktorý slúži na lepšie zvládanie stresu, úzkosti, depresie a vyčerpania. V tom článklu sme hovorili aj o istých rizikách pri používaní mindfulness. Uvedomenie, ktoré sa prehlbuje pozornosťou. A priblížili sme si aj 7 postojov, ktoré vedú k všímavosti. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2949470/sila-ducha-alebo-zivot-v-pritomnosti/.
Téme mindfulness sme sa venovali aj cez knihu pána Bendu Všímavost a soucit se sebou. Benda hovorí okrem iného, čo všetko nám bráni na tejto ceste. Prečo sa nám to nedarí – byť všímavejší. A smeruje cez všímavosť k śucitu so sebou. Hovorí o štyroch konkrétnych kvalitách, ktoré na tejto ceste potrebujeme. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2232895/ako-sa-naucit-vsimavosti-alebo-koncepcia-mindfulness-v-niekolkych-krokoch/.
A tým si pán Benda pripravil pôdu pre kontakt s tým, čo je zranené. Cez všímavosť. A tak sme si priblížili knihu Všímavost a Já. A hovorí tu o našom vnútri, o obranných mechanizmoch, o rizikách odcudzenia, o Ja zranenom na štyri podoby, na čo si dať pozor, ako byť sám sebou a byť autentický. Viac sa dočítate tu: https://dennikn.sk/blog/3944320/pohladit-svoje-zranene-ja/..
Dnes sa teda opäť porozprávame o mindfulness, teda všímavosti, ale s dôrazom na súcit so sebou. Do veľkej miery nadviažeme (obsahovo), kde sme v minulosti prestali. Ale porozprávame sa spôsobom, kedy nemusíte čítať tie predchádzajúce texty…
Odkiaľ mindfulness pochádza
O mindfulness sa píše, že má pôvod v Zene. V skutočnosti má pôvod v budhizme. Má pôvod v slove / v koncepcií Sati a znamená: pamätať si byť prítomný. Zen ovplyvnil jeho jazyk, postoj a zjednodušil ho. Poviem to ešte inak, budhizmus mu dal techniku a Zen ho skrášlil. Cieľom tak či tak malo byť oslobodenie od utrpenia. Zinn tento pojem vyňal z náboženstva a sekularizoval ho. A tak mindfulness už nebolo súčasťou cesty osvietenia, ale cestou k zníženiu stresu, bolesti a psychického utrpenia.
Mnohí ľudia sa boja niečoho, čo má náboženský pôvod. Samotný mindfulness však nie je náboženský. Je to len technika. Bol súčasťou modlitieb a rituálov. Bol to nástroj, na stíšenie. A tento nástroj sám o sebe funguje rovnako dobre, či je súčasťou náboženstva, alebo psychoterapie, prípadne stretnutia, alebo osobného stíšenia. Nevzývate tam žiadne božstvá, nikomu sa nezasväcujete. Pracujete s pozornosťou, aby ste získali odstup a nechali svet okolo plynúť. A tá rieka plynutia odplaví mnohé problémy. Tým že sa zobrala technika mindfulness z náboženského prostredia, nestratila svoju funkciu (nástroj stíšenia), ale svoj zmysel (slúžila náboženstvu). A dostala zmysel nový – slúži terapií a liečbe.
Bez zmyslu sa dostávame k prvému riziku mindfulness. Keď malo duchovný zmysel, poznanie nakoniec mohlo viesť poza človeka. K Bohu. Bez Boha, človek ostáva sám so sebou. Čo je dobré, ale je tu riziko, že sa uzavrie sám do seba a skĺzne do pýchy a egoizmu. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Kde sa vzal súcit?
To by sme mali úvod k mindfulness. Vysporiadať sa však musíme aj so samotným súcitom. Samotný súcit tu je pomenovaný ako self – compassion. Je pravda, že aj samotný súcit má pôvod v budhizme. Ale aj keby odtiaľ pochádzal, postupne bol prepracovaný cez psychológiu, cez koncepciu prijatia, emócie, ale aj cez duch samotného kresťanstva – v americkej podobe. Dnes je však už úplne inde. Kým v budhizme to bol súcit k celému stvoreniu, na západe a v knihe ktorú si dnes priblížime – je to primárne dôraz na Ja. Teda na seba. Na individuálne ja. V tomto prípade jablko padlo ďaleko od stromu a to napriek tomu, že cez kresťanstvo v ňom ešte stihla zarezonovať myšlienka – miluj blížneho, ako seba samého – a teda dôraz na ja, dôraz na ty a lásku ktorá má byť k druhému aj k sebe. Ten druhý sa niekde cestou stratil. V dnešnej dobe. Ostala seba láska. A riziko egoizmu.
Stopy humanizmu
V knihe ktorú si dnes priblížime a u jej autorov môžeme okrem toho vidieť stopy Rogersa a teda bezpodmienečné prijatie seba a samotný humanizmus – hodnota osoby, dôstojnosť a seba úcta.
Ale vidíme tu aj existencializmus, ale aj koncepciu prijatia. Ale k tomu ešte prídeme. Napriek všetkému však prichádzame k určitému paradoxu. V budhizme bolo cieľom oslabenie ega a neidentifikácia so sebou, tá cesta viedla cez transcedenciu Ja. Ja išlo nabok. V západnej verzií mindfulness bol cieľom zdravý a bezpečný vzťah k sebe a tá cesta vedie cez uzdravenie Ja. Odlišné prístupy. Prečo to napriek tomu funguje? Pretože západný človek napriek sklonom k egoizmu je ešte stále predovšetkým primárne zranený človek. Zápasí s perfekcionizmom, so sebahnevom, s neprijatím, s vnútorným kritikom a s hanbou. A na to mindfulness a súcit sú dobrým liekom.
Mindfulness krížený so súcitom?
Pri listovaní knihy Rozvíjejte všímavý soucit se sebou ma hneď napadlo, či to bude fungovať. Hovoríme predsa o dvoch odlišných veciach. Mindfulness je samostatný terapeutický smer. A súcit, ten by mal byť v samotnom nastavení človeka a môže byť „doplnkom“ každého terapeutického smeru.
Nakoniec mindfulness, ak si pozeráte vývoj tohto smeru, ani oficiálne nevedie smerom k súcitu. Neexistuje jeho „podškola“, či nová vetva v podobe súcitu. Súcit nie je novým kvetom na strome mindfulnes. Tak kde sa zobral? A môže to fungovať?
Autori knihy Neff a Germer sa nesnažia o novú verziu mindfulnes. Jednoducho prepojili mindfulness a súcit. A tak vzniklo Mindful Self-Compassion (MSC). Ale bude to fungovať?
Ich prístup sa nesie v duchu súcitu a mindfulness používa na tejto ceste ako nástroj. Mindfulness bol teda pôvodne nástroj k oslobodeniu (duchovnému), potom nástrojom k úľave od rôznej bolesti a teraz je nástrojom na ceste k sebe.
Poznanie založené na vzťahu k sebe
Kým mindfulness kladie dôraz na odstup a nechať veci plynúť, dokonca nehodnotiť a nenechať sa vtiahnuť. Teraz sa mindfulness prepája so súcitom, sebaobjatím a s emočnou podporou. Práca s utrpením – v podobe neprijatia seba a ubližovania sebe získala novú posilu v podobe mindfulnes. A vďaka mindfulness nejde o nejaký zbŕkli systém, či povrchne prijatie a objatie seba. Ale poznanie ktoré má hlboké korene.
Mindfulness v podobe stíšenia a odstupu pomáha v prípade zamerania pozornosti ísť do hĺbky. Treba tu zdôrazniť, že to čo vytvorili Neff s Germerom, je program psychickej odolnosti a emočnej regulácie, nie nový terapeutický program. Je to poznanie seba založené na vzťahu k sebe. A v bezpečnom prostredí. Môžeme si dovoliť byť sami sebou.
Nový postoj k životu
Mne to pripomína Lego. Vezmete z kopy dve legové kocky. Ten výber nie je úplne náhodný, ale hlavne, dokážete ich spojiť. A tak vznikne niečo nové. Zapadli, pretože sú kompatibilné. A tak spojili svoje sily. Mindfulness bolo primárne riešením proti chaosu a zahlteniu a prináša odstup, jasnosť a prehľadnosť. Súcit bol primárne proti odporu, sebakritike a tvrdosti a prináša pocit bezpečia a podporu. Ako tabletka, ktorá rieši kašeľ a boľavé hrdlo.
Nejde o novú terapeutickú techniku. Ale nový spôsob bytia so sebou. Nový spôsob existencie. Dovolíme si vidieť veci také, aké sú a predsa napriek tomu prijímame seba a objímeme svoje ja.
Súcit, ale aký?
Je to taký paradox. Ale samotný súcit má občas nálepku hippies. Vďaka tomu že kladie dôraz na láskavosť, jemnosť a starostlivosť. Ale táto nálepka mu krivdí.
On paradoxne zvyšuje výkon, odolnosť, vytrvalosť a zodpovednosť. Človek ktorý príjme seba, nebojuje so sebou. A energia sa mu tak uvoľní na iné „projekty“. Netreba však zabudnúť zdôrazniť, že prijatie seba nie je rezignáciou (taký som a iný nebudem) a ani frustráciou (lepšie už to nebude). Je to východisko. Ako keď si urobíte inventúru a zistíte, čo dokúpiť. Mám také silné a slabé stránky, také + a – a na základe toho si postavím plán, ako ďalej. Ako to dobré využiť a na tom zlom popracovať. Kde sa posunúť a ako rásť. Bez takéhoto poznania, akoby sme kupovali mačku vo vreci. Kto vie, čo tam bude?
Prelínanie s ACT
Ale keď som chytil do rúk knihu Rozvíjejte všímavý soucit se sebou. Pri tom súcite. Napadlo ma tiež, či už neprechádzame do koncepcie, či skôr psychoterapie ACT (Terapia prijatia a odhodlania). Nie sme už na pôde ACT?
Terapia prijatia a odhodlania v sebe spája prijatie, kognitívnu defúziu (rozlišovať fakty od javov), kontakt s prítomnosťou, sebaidentitu a konanie v súlade s tým, čo je pre nás dôležité. Mindfulnes tu má svoje miesto, ako nástroj. To spojenie mindfulness a súcitu, nie je ACT. Teda nesplýva s ním. Pretože zdôrazňuje hodnotovo orientované konanie (nie láskavé a súcitné konanie voči sebe). Súcit je primárne nástrojom starostlivosti o seba. Kým v ACT je mindfulness nástrojom pre pozorovanie, tu je prostriedkom pre empatiu k sebe.
Je to taký paradox, mindfulness a súcit sú prítomné v dnešnej téme a aj v ACT, ale cieľ a dôraz je inde.
Samotné spojenie mindfulness a súcitu v podobe akú servírujú Neff s Germerom sú iné ako koncepcia, teda Teória prijatia a odhodlania. Mindfulness Vás učí prítomnosti, ale sám o sebe môže byť chladný. Súcit prináša pocti ľudského tepla a prijatia. V ACT sa mindfulnes používa na fungovanie a flexibilu, ale tu je to podpora vnútorného sveta – dovoliť si byť sám sebou a konať v súlade sám so sebou.
Dvojičky do nečasu
Dovolím si ešte chvíľu ostať pri téme mindfulness a súcit.
Pri mindfulness spoznávam, čo sa vo mne deje. Pri súcite tento postoj mení spôsob, ako znášam, čelím bolesti. S láskou spracúvam zranenia, ale aj vlastnú krehkosť a chyby. Bez mindfulness by sa súcit zmenil na racionalizáciu. Bolo by tu riziko sebaľútosti. Alebo opačný extrém – kult osobnosti, teda seba zboštenie. Mindfulness drží súcit pri zemi – ukotvuje ho v realite. Naopak – mindfulness bez súcitu by bol chladný. Bol by to odstup so všetkým, čo je s tým spojené. Mindfulness ako kontakt s realitou a súcit ako vzťah a kvalita.
U mnohých ľudí samotné mindfulness nemusí stačiť. Perfekcionisti, ľudia bojujúci s hanbou, s traumou a sebakritikou. Vlastne všetci ubolení, potrebujú objatie a ľútosť, ktoré ich postavia na nohy.
Dva samostatné koncepty našli prepojenie, aby spolu pomáhali v určitých problémoch a určitým ľuďom. V tom je ich čaro.
Odstup a prijatie
Mindfulness je v podstate odstup. Odstup, nie potlačenie, či odstrihnutie. Vnímanie reality. S tým máme problém, ak chýba odstup. Vtedy ide o subjektivitu. Naše prežívanie. Prijatie neruší odstup. Preklenie ho. A tým prekoná napätie, ktoré je spojené s bolesťou a s utrpením. Prijatie tak pomáha prekonať odstup. Mindfulness vytvára priestor a súcit ho napĺňa pocitom bezpečia a prijatia. Môžeme si dovoliť prijať seba, dokonca aj bolesť. A nič z toho nás nezničí.
Táto kniha ukazuje, že mindfulness a súcit sa navzájom dopĺňajú a podporujú.
Zmena postoja nielen do nepohody
O mindfulness a súcite hovoríme primárne v ťažkostiach a v rôznych zdravotných problémoch, ale ono funguje aj v bežnom stave.
V knihe sa mindfulness používa ako nástroj na vytvorenie odstupu od vlastných myšlienok, pocitov a emócií. Vidím, čo sa vo mne deje. Nehodnotím to, pozorujem a vnímam to. Toto nemusí byť príjemné. Veď to čo sa deje, nemusí byť príjemné. Ale tým že do toho nevstupujem, plynie to a môže odznieť.
Súcit k sebe je v knihe v podobe prijatia a integrácie. Som k sebe láskavý, akceptujem a prijímam skutočnosť a spoluvytváram si bezpečné prostredie spojené s podporou, pre uzdravenie a rast. Neskĺzneme do ľútosti. Prijatie, ktoré vedie k napredovaniu.
Dve nástrahy
Ako už bolo naznačené. Pri sebaprijatí sú dve nástrahy. Tou prvou v negatívnom kontexte je sebaľútosť. A tou druhou v pozitívnom kontexte egoizmus a pýcha.
Bolesť, zlyhanie a utrpenie ľahko môžu viesť k sebaľútosti. To znižuje motiváciu a pocit zodpovednosti. Na čo to všetko? Útecha a únik dostanú prednosť pred konštruktívnym zvládnutím situácie. Mindfulness ponúka kotvu v podobe reality.
Úspech a napredovanie sa ľahko môže zvrtnúť do egoizmu a pýchy. Akoby sme si vypestovali malý narcis. Vlastne celú záhradu. Pre každú pýchu jeden. Mindfulness tu opäť pripomína realitu. Pominuteľnosť.
Ako vidno, to spojenie mindfulness a súcit, nie je len do nepohody, ale aj do pohody, aby sa nezmenila v nepohodu. Pýcha a egoizmus predsa vedú k nespokojnosti. A k ľútosti. Občas by nám prospelo, nebrať seba príliš vzácne a dovoliť si byť.
Ukotvenie v realite
A tým sa dostávame k bodu, kde mindfulness získava podobu kotvy. A toto ukotvenie by malo súcitu nielen predchádzať, ale ho aj zavŕšiť.
Najprv si vďaka mindfulness uvedomím, kto som. A potom výsledok prijatia porovnám s realitou. Či som sa nevybral cestou ľútosti, alebo egoizmu. Integrácia, teda poznanie seba, ktoré prijíma človeka ako celok – mám dobré aj zlé stránky. Nie som k sebe tvrdý, ale ani mäkký. To čo od seba požadujem, je akurát.
Koncepcia ktorú prináša Neff s Germerom najprv umožňuje jasne vidieť prežívanie, potom podporí láskavosť k sebe a nakoniec pomáha integrovať poznanie tak, aby človek neskĺzol do ľútosti, alebo egoizmu.
Hranica medzi ja a ty
V knihe Neff s Germerom prichádzajú s niekoľkými opornými bodmi. Ako prvé tu rezonuje hranica medzi ja a ty. Vďaka nej nehrozí, že sa stratím v tom druhom, že zabudnem na seba. Ani že budem uprednostňovať iných pred sebou. Alebo že sa stratím v sebe a uzavriem pred druhými.
Tá kombinácia mindfulness a súcit, to nie je len o tom – byť k sebe milý. Na jednej strane tu nehrozí, že sa stratím v sebe, ale ani, že sa nechám uniesť tým, čo v sebe uvidím. A zároveň ma to chráni pred nadmernou obetavosťou a zanedbaním seba. Proste nebyť sebcom, ale ani obetovať seba.
Sebaľútosť, to je príliš mäkký postoj k vlastnému zlyhaniu, kult ega a pýcha, to je zas príliš tvrdý alebo narcistický postoj pri úspechu. A prispôsobovanie sa druhým, to je strata identity a vlastnej integrity.
Vďaka mindfulness si uvedomíme realitu situácie. Vďaka súcitu prijmeme skutočnosť a nadýchneme sa k ďalšiemu kroku. No a vďaka hraniciam pochopím, že som sa nestratil. Hranice vymedzujú priestor – kde som.
Odpor k sebe
V knihe rezonuje aj obranný mechanizmus. Ten nás chráni pred niečím, čo v danej chvíli ešte nedokážeme prijať a spracovať. Prekvapilo ma, že tým mechanizmom je odpor k prijatiu seba.
Čo strašné sa muselo stať, že nechceme prijať seba? Ten pocit prijatia a lásky k sebe. K nemu nevedie ľahká cesta. Nie je to automatické. Treba sa tomu do istej miery učiť. To čo v nás je, túžba po prijatí a potreba byť milovaný. Ale ako?
Odpor sa prejavuje napríklad kritikou seba, racionalizáciou (zdôvodnenie, prečo ja si to nemôžem dovoliť) a odkladaním (dnes nie a to isté si povieme zajtra, takže nikdy). Ego bráni kontaktu s realitou, pretože ten náraz by mohol vyvolať úzkosť a pocit straty kontroly. Ak ste videli Titanic, tak ego je ten majiteľ lode, ktorý bráni kapitánovi v rozumných opatreniach. Bez prekonania tejto obrany sa praktizovanie mindfulness a súcitu môže odohrávať na povrchnej úrovni. Akoby sme odpojili emócie.
Mindfulness spolu so súcitom pomáhajú prekonať odpor, ak ich necháme pracovať.
Bolesť ako komplikácia
Neff s Germerom hovorí aj o bolesti. Bolesť nie je obranným mechanizmom. Ale dokáže spútať. Keď niečo bolí, svet sa často zúži na bolesť. Všetko ostatné akoby prestalo existovať.
Odpor k sebaprijatiu, to je aktívna psychologická obrana. A bolesť / utrpenie to je pasívna komplikácia. Bolesť / utrpenie tu nie sú sabotážou, ale praktickou – bežnou komplikáciou.
A tým to nekončí, pretože s bolesťou sa spájajú ďalšie problémy. Bolesť spúšťa poplach v celom organizme, máme sklony hľadať z nej únik a časom bez premýšľania a bolesť nás môže časom pripraviť o rozum…
Pre mnohých ľudí je bolesť hlavným problémom na ceste uplatniť mindfulness. Ale problém nie je v mindfulness. Ten je predsa určený aj na boj s bolesťou. V čom je jeho sila? V tom že odvádza pozornosť od bolesti. Písali sme, že bolesť pohltila pozornosť, ako čierna diera. No a mindfulness cez techniku – nechať veci plynúť bolesti vracia miesto, ktoré jej patrí. Nie viac a nie menej. Vlastne niekedy menej, ak nás niečo zaujme natoľko, že aj bolesť dostane košom.
Bolesť ktorá dostane svoje miesto. Je znesiteľnejšou. Naša pozornosť, akoby ju zväčšovala…
Čo je jadrom súcitu
Pojem súcitu stále rezonuje ako veľká neznáma. Súcit. Ale aký a v čom? Čo si pod tým predstaviť? Cez mindfulness získame zrkadlo – vidíme sa, aký sme. Čo s tým má súcit?
Hovorí sa, že rozdiel medzi oknom a zrkadlom je v tenkej vrstve striebra. Cez okno vidíme iných, ale stačí trochu striebra a už vidíme len seba. Ale zrkadlo pokiaľ nie je pokrivené, naozaj ukazuje nás. A po pravde, kto z nás je dokonalý? Ruku hore! Nie sme dokonalí a preto musíme kráčať cestou premeny.
Neff s Germerom o láske k sebe píšu, že to znamená byť k sebe priateľský, trpezlivý a podporujúci. Ani sebaľútosť, ale ani narcizmus. Je zaujímavé, že ľudskosť je aj v komunite je to ľudská skúsenosť, ktorá ľudí spája. A preto ani naša osobná bolesť, nie je osobnou katastrofou. Nie sme v tom sami. Ak nám zrak nezakalil egoizmus, alebo ľútosť.
Súcit so sebou. To nie je len cítiť sa dobre. To je prijatie seba. Dovolím si byť sám sebou a to bez toho, aby som bol na seba zlý. To negatívne je pozvaním k premene. Tam má nespokojnosť svoj priestor na realizáciu.
Mindfulness ti vďaka odstupu nastaví zrkadlo a súcit ti zabezpečí podporu – ty to zvládneš. Mindfulness tu funguje ako kyvadlo ktoré zabezpečuje rovnováhu.
Čo ma motivuje rásť?
Ak prijmem sám seba, čo ma motivuje rásť? Neostanem prešľapovať na mieste? Neuspokojím sa s tým, čo som dosiahol? To riziko tu je vždy…
Samotné mindfulness nič nehovorí o dokonalosti. A ani súcit nehovorí – si dokonalý. Hovorí o prijatí toho, kde si tu a teraz – to je prítomnosť a pozývajú ísť ďalej.
Mindfulness nám nastavuje zrkadlo. A zároveň nás chráni pred vecami, ktoré by nám mohli požierať energiu.
Ak nás do kolien nezráža kritika, ale ak ani nestrácame tvár v ľútosti, potom motivácia je niečo so sebou robiť. Ako by sme zasadili rastlinu a poskytli jej vhodné podmienky. Porastie. Ak ju nezadusí pýcha a ľútosť. My sme tou rastlinou…
Dôležitá je láska
Motiváciou podľa Neffa a Germera môže byť aj láska. Ale aj tá môže byť pokrivená…
Motivácia k rastu by nemala vychádzať z trestu, z hanby a kritiky, ale z lásky a zo súcitu. Láska k sebe vytvára bezpečný priestor pre rast.
Lenže láska k sebe nie je automaticky v poriadku. Môže sa zmeniť na adoráciu seba a narcistický sebakult. Pozdravujeme pána Donalda do Juesej. Ale môže sa premeniť aj na povrchnú komfortnú zónu – užívam si súčasný stav a už nechcem na sebe ďalej robiť. Chcem ťažiť z toho, čo som dosiahol.
Láska môže byť deformovaná. Nie všetko porieši mindfulness a súcit…
Hodnoty v živote
Motivácia je jedným lanom, ktoré nás ťahá dopredu. A druhým lanom sú hodnoty. V nich tkvie hĺbka koncepcie. Nie je to úplne odkaz na Maslowa. Nie priamo. Ale zrkadlí sa v tom…
Tá hĺbka sa spája s hodnotami, so zmyslom a s existenciálnymi otázkami. So slovom existencia si spájame hlavne existenčné otázky v zmysle komu a začo, dokedy a začo… Ale existenciálne otázky idú poza matériu – za čo a kladú si otázku prečo? A čo to znamená v ľudskom svete. Túžba po humanizme a naplnení.
Tá láska k sebe náš ťahá z blata marazmu, do ktorého sme zapadli. Práve z lásky k sebe. Z lásky pomáhame raneným zvieratám, pomáhame neznámym ľuďom…
Mindfulness krížené so súcitom rezonuje hlavne v tých vyšších potrebách ktoré spomína Maslow. Sebaprijatie, bezpečie, zmysel, vyššie hodnoty, životné ciele a autenticity. To všetko by dostalo od Maslowa like.
Motivácia bez hodnôt, by bola ako auto bez motora. Môžete ho tlačiť…
Hodnoty? Ale aké?
Práve hodnoty sú témou, ktorá rezonuje málo. Ak sa hovorí, tak o pochybných hodnotách, ktoré sa paradoxne stavajú na obdiv.
Problém týchto fake hodnôt je, že neukotvujú človeka v zmysle a nevedú ho k integrácií. Žije a zomiera pre pochybné hodnoty. Pre hodnoty, pre ktoré sa v skutočnosti neoplatí žiť a zomierať.
Tie hodnoty môžu paradoxne k určitému komfortu a k uspokojeniu, ale nie je to nič, čo by pretrvalo. Často jediné čo si z nich natrvalo beriete sú kilá navyše. Jem teda som. Descartes by bol v šoku!
Hodnoty nám pomáhajú ostať v pravde. Voči sebe, ale aj iným. Ale aj ciele ktoré dosahujeme, robíme to poctivým spôsobom, na ktorý môžeme byť hrdí. Mať z toho a zo seba dobrý pocit. A ten Vám paradoxne nikto nevezme.
Ako čeliť emóciám
Neff a Germer spomínajú tému – ako čeliť emóciám.
Tu je pomerne bezprostrednou odpoveďou mindfulness. Vďaka nemu všetko plynie. Aj emócie. Riekou, dolu prúdom. A ak sa im to páči, aj dolu vodopádom. Ich problém. A súcit? Mindfulness môže poslúžiť ako hrádza pred záplavou emócií. Ale aj ako utešenie. Má zmysel sa trápiť niečím, čo aj tak samé od seba pominie?
Emócie sú signálom a v tom zrkadle z mindfulness môžeme zistiť, či sú skutočné. Mindfulness nám pomáha uvedomiť si to podstatné, čo emócia hovorí a nenechať sa ňou strhnúť.
Súcit ako jeden z posledných priateľov nám podáva vreckovku a hovorí, to pominie.
Mindfulness a súcit. A čo ďalej?
Počas čítania knihy sme riešili dilemu, či mindfulness krížený so súcitom už neskĺza do Terapie prijatia a odhodlania (ACT). Neskĺza.
A Neff s Germerom na prvom mieste – ako ďalej po prečítaní ich knihy – ponúkajú odkaz práve na ACT.
Neff s Garmerom nás naučili bezprostredne si uvedomovať svoje emócie, prijímať ich so súcitom a na realite postaviť rast. No a ACT na to nadviaže a ukáže, ako žiť tak, aby život bol zmysluplný a autentický. ACT nadväzuje na mindfulness so súcitom. Sú to akoby ďalšie kroky. Ako by sme kráčali zo základného tábora do prvého na ceste k vrcholu…
Hodnotenie knihy
Čo dodať k samotnej knihe? Ponúka dokopy 24 kapitol. Obraciate tému zo všetkých strán. Je písaná jednoduchým a pútavým jazykom. Sú to rôzne zamyslenia a cvičenia. Vedie teda aj ku konkrétnej práci na sebe. V dobrom pripomína magazín, je príjemným spoločníkom. A na koniec. Pomáha o niečo lepšie rozumieť sebe a držať ruku na pulze nášho života.
.
Mindfulness a súcit k sebe nie sú len cvičenia, ktoré si občas zaradíme do programu dňa. Sú to spôsoby, ako si vytvoriť vnútorný bezpečný priestor, vidieť realitu takú, aká je, a zároveň byť k sebe láskavý. Mindfulness nastavuje zrkadlo, súcit objíma a integrácia udržiava rovnováhu – a vďaka tomu sa učíme byť sami sebou, prijímať sa a rásť.
Práca s týmito nástrojmi je ako starať sa o rastlinu: poskytujeme jej vhodné podmienky, polievame, odstraňujeme burinu a sledujeme, ako rastie. Podobne mindfulness a súcit poskytujú priestor a podporu, aby sme rástli – a to nie len v ťažkostiach, ale aj v každodennom živote. A kto zvládne tieto základy, môže ísť ešte ďalej – objavovať hodnoty, životný zmysel a autenticitu. Pretože skutočný rast sa rodí z prijatia, láskavosti a odvahy byť prítomný.
